Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 7So/1/2021 Identifikačné číslo spisu: 1015200230 Dátum vydania rozhodnutia: 04.05.2021 Meno a priezvisko: JUDr. Viola Takáčová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:20

§ 250qods.

2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“) potvrdil rozhodnutie odporkyne z

1. decembra 2014, číslo 16179-21/2014-BA, ktorým táto rozhodla, že navrhovateľ, ktorý utrpel poškodenie zdravia v dôsledku choroby z povolania zistenej dňa
2. októbra 1998

§ 88zákona č.

461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z.z.“) nemá nárok na úrazovú rentu. Krajský súd preskúmal napadnuté rozhodnutie odporkyne v intenciách § 83, § 88 ods. 1, § 89a, § 272 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z., § 193 ods. 1, § 195 ods. 1 zákona č. 65/1965 Zb. - Zákonník práce (ďalej len „Zákonník práce č. 65/1965 Zb.“), ako aj

§ 250la nasl.

OSP a dospel k záveru, že rozhodnutie a postup správneho orgánu je v súlade so zákonom. Námietky vznesené navrhovateľom vyhodnotil ako nedôvodné. Uviedol, že zdravotný stav navrhovateľa bol posúdený posudkovým lekárom sociálneho poistenia Sociálnej poisťovne, ktorý vychádzal z objektívne a dôkladne zisteného zdravotného stavu navrhovateľa a dospel k záveru, že percentuálna výška poklesu pracovnej schopnosti navrhovateľa je 100 %. V prípade navrhovateľa a v spojitosti s chorobou z povolania z

1. októbra 1998 niet pochýb o tom, že sa jednalo o chorobu z povolania, tiež je nepochybné, že navrhovateľ pred účinnosťou zákona č. 461/2003 Z.z., t.j. k
2. decembru 2003 nebol poberateľom náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti, alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity, či náhrady za stratu na dôchodku, a teda ani nárok na ich výplatu netrval. Potom ku dňu účinnosti zákona č. 461/2003 Z.z., t.j. k
3. januáru 2004 nemohlo u navrhovateľa dôjsť k transformácii týchto dávok na úrazovú rentu

§ 272ods.

3 zákona č. 461/2003 Z.z. pre ich neexistenciu. Vo všeobecnosti účelom priznania úrazovej renty je reparácia dôsledkov pracovného úrazu alebo choroby z povolania - elementárne náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti. Ako je zrejmé z obsahu administratívneho spisu odporkyne, navrhovateľ pracoval od roku 1979 do

1. apríla 1998 ako spriadač viskóznych vlákien. Dňa
2. októbra 1998 mal klinikou pracovného lekárstva zistenú chorobu z povolania - chronickú profesionálnu intoxikáciu sírouhlíkom. Navrhovateľovi bolo doporučené trvalé vyradenie z prostredia s expozíciou neurotoxickými, hepatotoxickými látkami, mimo expozície fibroplastického prachu, prácu bez nadmerného psychického zaťaženia a preťažovania chrbtice. Navrhovateľ po zistení choroby z povolania dňa
3. októbra 1998 nepožiadal o žiadne dávky. U vtedajšieho zamestnávateľa už nepracoval, preto absentuje príčinná súvislosť medzi chorobou z povolania a stratou zárobku, nakoľko navrhovateľ sa stal nezamestnaným z dôvodu organizačných zmien u zamestnávateľa, pracovný pomer bol ukončený k
4. aprílu
5. Právny predchodca odporkyne vyplatil navrhovateľovi dvakrát odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia (600 bodov v roku 1998 a 200 bodov v roku 2000). Navrhovateľ následne pracoval od roku 1998 do roku 2000 v čističke odpadových vôd, ďalšie 4 roky v mäsokombináte ako nakladač, do decembra 2011 na rôznych aktivačných prácach, odo dňa
6. júla 2013 pracoval navrhovateľ na Obecnom úrade v mieste bydliska ako robotník. Tieto práce vykonával i napriek skutočnosti, že pokles jeho schopnosti bol posudkom z
7. novembra 2013 stanovený v rozsahu 100 %, kedy porovnaním stupňa ochorenia od roku 2000 do roku 2013 neprišlo k progresii ochorenia. Vzhľadom k tomu, že u navrhovateľa bola choroba z povolania zistená dňa
8. októbra 1998, t.j. pred účinnosťou zákona č. 461/2003 Z.z., pred
9. januárom 2004, bolo možné nárok na ňu posúdiť len v zmysle prechodných ustanovení zákona č. 461/2003 Z.z., § 272 ods. 1 -
10. Z uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že poistenec, ktorému bola vyplácaná náhrada straty na zárobku v dôsledku profesionálneho poškodenia zdravia k
11. decembru 2003, má nárok na jej pokračujúcu výplatu s tým, že od
12. januára 2004 sa náhrada straty na zárobku stáva tzv. úrazovou rentou. Navrhovateľovi k
13. decembru 2003 však náhrada straty na zárobku po zistení choroby z povolania vyplácaná nebola, to znamená, že nárok na tzv. transformovanú úrazovú rentu mu nevznikol. Uzavrel, že ak v prípade navrhovateľa nejde o tzv. transformovanú úrazovú rentu, pričom v dôsledku choroby z povolania nedošlo k zníženiu jeho zárobku, ktoré zníženie má byť kompenzované úrazovou rentou, rozhodnutie odporkyne vyhodnotil ako správne. O trovách konania navrhovateľa rozhodol s poukazom na § 250k ods. 1 OSP v spojení s § 250l ods. 2 OSP a navrhovateľovi, ktorý bol v konaní neúspešný, právo na náhradu trov konania nepriznal. II. Proti rozhodnutiu krajského súdu podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie. K úrazovej rente

§ 88zákona č.

461/2003 Z.z. uviedol, že zákonnými podmienkami na jej priznanie sú vznik pracovného úrazu / choroby z povolania, aj pred 01. januárom 2004, viac ako 40 %-ný pokles schopnosti vykonávať doterajšiu činnosť zamestnanca v dôsledku pracovného úrazu / choroby z povolania a nedovŕšenie dôchodkového veku, alebo nepriznanie predčasného starobného dôchodku. Nestotožnil sa s názorom, že pre nárok na priznanie úrazovej renty

§ 88zákona č.

461/2003 Z.z. je rozhodujúce zistenie, či po

1. januári 2004 došlo k zhoršeniu zdravotného stavu v takej miere, že pokles pracovnej schopnosti vykonávať doterajšiu činnosť je viac ako 40 %. S odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
2. mája 2018, sp. zn. 9So/133/2016 uviedol, že z ustanovenia § 88 zákona č. 461/2003 Z.z. nevyplýva podmienka skúmania, či od
3. januára 2004 došlo k progresii ochorenia. K transformovanej úrazovej rente

§ 272ods.

3 zákona č. 461/2003 Z.z. uviedol, že zákonnými podmienkami prekvalifikovania nároku na náhradu za stratu na zárobku po skončení dočasnej pracovnej neschopnosti z pracovného úrazu alebo z choroby z povolania na tzv. transformovanú úrazovú rentu sú, že osobe patrí k

1. decembru 2003 nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení dočasnej pracovnej neschopnosti, nárok na jeho výplatu trvá aj po
2. decembri 2003 a náhrada sa vyplácala k
3. decembru
4. Rovnako vyjadril nesúhlas so záverom súdu, že v dôsledku choroby z povolania nedošlo k zníženiu zárobku navrhovateľa, ktorý by mal byť kompenzovaný úrazovou rentou, čo mal byť ďalší dôvod pre nepriznanie nároku na úrazovú rentu. Tento názor však neskúma podmienky transformácie nároku na náhradu za stratu na zárobku po skončení dočasnej pracovnej neschopnosti, ale skúma existenciu vzniku samotného nároku na náhradu straty na zárobku po skončení dočasnej pracovnej neschopnosti v roku
5. Krajský súd tento svoj záver o neznížení zárobku odôvodnil tak, že choroba z povolania bola zistená
6. októbra 1998, t.j. po skončení pracovného pomeru z organizačných dôvodov
7. apríla 1998, pričom navrhovateľ sa stal nezamestnaný a nepožiadal o žiadne dávky a tak z týchto dôvodov absentuje príčinná súvislosť medzi chorobou z povolania a stratou zárobku. V tomto smere navrhovateľ uviedol, že nezamestnanosť a nepožiadanie o žiadne dávky nie je dôvodom pre nevzniknutie nároku na náhradu za stratu na zárobku po skončení dočasnej pracovnej neschopnosti, pretože v roku 1998

vtedy platného § 195 ods. 4 Zákonníka práce č. 65/1965 Zb. prislúchala náhrada za stratu na zárobku po skončení dočasnej pracovnej neschopnosti aj zamestnancovi, ktorý bez vážnych dôvodov odmietol nastúpiť do práce, ktorá mu bola zabezpečená, a to vo výške rozdielu medzi priemerným zárobkom pred vznikom škody spôsobenej zamestnancovi úrazom / chorobou z povolania a priemerným zárobkom, ktorý mohol dosiahnuť pri práci, ktorá mu bola zabezpečená. V prípade navrhovateľa mu nikto prácu po prepustení

1. apríla 1998 nezabezpečil, preto nie je dôvod, aby mu nevznikol nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení dočasnej pracovnej neschopnosti, navyše pri 100 % miere poklesu pracovnej schopnosti. V tejto súvislosti navrhovateľ opakovane poukázal na závery plynúce z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
2. mája 2018, sp. zn. 9So/133/2016,

ktorých potvrdenie zamestnávateľa, že náhrada bola vyplácaná do júla 1998, nie je dôkazom o tom, že účastník konania nemal aj po uplynutí tohto obdobia, respektíve k

1. decembru 2003 nárok na výplatu tejto náhrady a neuplatnenie tejto náhrady voči bývalému zamestnávateľovi nie je dôkazom o tom, že mu k
2. decembru 2003 nepatrila. V danom konaní preto Najvyšší súd Slovenskej republiky vytkol Sociálnej poisťovni jednak to, že sa nedostatočne nevysporiadala s otázkou nároku na výplatu náhrady za stratu na zárobku a jednak, že neodkázala účastníka konania na príslušný súd o určenie, či a v akej výške jej k
3. decembru 2003, respektíve aj po tomto dni patrila náhrada za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti z titulu choroby z povolania. Uzavrel, že rozsudok krajského súdu vykazuje nesprávne právne posúdenie v tom, že na transformáciu nároku na náhradu za stratu na zárobku po skončení dočasnej pracovnej neschopnosti na tzv. transformovanú úrazovú rentu vyžaduje vyplácanie tejto náhrady k
4. decembru 2003, čo aj

názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je nadbytočná podmienka, ktorú na základe vykonanej interpretácie § 272 ods. 3 v spojení s § 272 ods. 1,5,9 zákona č. 461/2003 Z.z. ako explicitne v týchto ustanoveniach neriešenej otázky, nevyžaduje a o otázke vzniku a trvaní nároku na náhradu straty na zárobku po skončení dočasnej pracovnej neschopnosti nemôže rozhodovať Sociálna poisťovňa ani správny súd, ale Sociálna poisťovňa musí odkázať navrhovateľa na podanie určovacej žaloby v tomto smere na všeobecný súd konajúci o občianskoprávnych žalobách, pričom toto musí urobiť bez toho, aby vyžadovala vyplácanie náhrady za stratu na zárobku po skončení dočasnej pracovnej neschopnosti k

1. decembru
2. Navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zmenil rozsudok krajského súdu tak, že rozhodnutie odporkyne zrušuje a vec jej vracia na ďalšie konanie. III. Odporkyňa sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadrila podaním z
3. novembra
4. Uviedla, že z Dohody o rozviazaní pracovného pomeru z
5. apríla 1998 vyplýva, že pracovný pomer navrhovateľa sa skončil dňa
6. apríla 1998 z dôvodu „Organizačné zmeny - nadbytočnosť“ a nie pre predmetnú chorobu z povolania, ktorá bola navrhovateľovi zistená následne dňa
7. októbra
8. Zo spisovej dokumentácie vyplýva, že navrhovateľovi sa náhrada za stratu na zárobku po zistení choroby z povolania k
9. decembru 2003 nevyplácala. V tomto smere ďalej uvádzala, že o nárokoch na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti vzniknutých z pracovných úrazov / chorôb z povolania do dňa
10. decembra 2003 patrí do právomoci súdu. Preto bol navrhovateľ v rámci predchádzajúceho konania vyzvaný na podanie určovacej žaloby, ktorý však túto možnosť nevyužil. Z toho dôvodu nebolo možné navrhovateľovi priznať tzv. transformovanú úrazovú rentu

§ 272ods.

3 zákona č. 461/2003 Z.z. Odporkyňa metodickými postupmi stanovila, že v prípade poškodených sa na účely nároku na úrazovú rentu

§ 88zákona č.

461/2003 Z.z. posudzuje aspoň zhoršenie zdravotného stavu od 01. januára 2004, a teda tento nárok sa aj napriek absencii zákonnej úpravy čiastočne posudzuje, ako keby poistná udalosť vznikla za účinnosti zákona č. 461/2003 Z.z. Odporkyňa naďalej zotrvala na správnosti odborného medicínskeho zhodnotenia zdravotného stavu navrhovateľa posudkovým lekárom. Od roku 2000 do roku 2013 neprišlo k progresii predmetnej choroby z povolania, a preto navrhovateľovi nárok na úrazovú rentu

§ 88zákona č.

461/2003 Z.z. nevznikol. Navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu potvrdil. IV. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd odvolací [(§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 492 ods. 1,2 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“)], preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo bez nariadenia pojednávania (§ 250l ods. 2 a § 250ja ods. 2 OSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke najvyššieho súdu www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa je dôvodné.

§ 492ods.

1,2 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), konania

tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia

doterajších predpisov.

piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia

doterajších predpisov.

§ 250lods.

1, 2 OSP,

ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov.

§ 250qods.

2 OSP potvrdil rozhodnutie odporkyne z

1. decembra 2014, číslo 16179-21/2014-BA, ktorým táto rozhodla, že navrhovateľ, ktorý utrpel poškodenie zdravia v dôsledku choroby z povolania zistenej dňa
2. októbra 1998

§ 88zákona č.

461/2003 Z.z. nemá nárok na úrazovú rentu.

§ 88ods.

1 zákona č. 461/2003 Z.z., poškodený má nárok na úrazovú rentu, ak v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania má viac ako 40-percentný pokles schopnosti vykonávať doterajšiu činnosť zamestnanca alebo činnosť osoby uvedenej v § 17 ods. 2 (ďalej len "pokles pracovnej schopnosti") a nedovŕšil dôchodkový vek alebo mu nebol priznaný predčasný starobný dôchodok.

§ 88ods.

3 zákona č. 461/2003 Z.z., pokles pracovnej schopnosti sa posudzuje na účely odseku 1 v súvislosti s plnením pracovných úloh uvedených v § 8 ods. 4 alebo s činnosťami uvedenými v § 17 ods. 2, alebo v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh, alebo v priamej súvislosti s týmito činnosťami. Pokles pracovnej schopnosti sa opätovne posúdi, ak sa predpokladá zmena vo vývoji pracovnej schopnosti. Pri posudzovaní poklesu pracovnej schopnosti sa neprihliada na zdravotné postihnutia, ktoré boli zohľadnené na nárok na invalidný výsluhový dôchodok

osobitného predpisu. 2)

§ 272ods.

3 zákona č. 461/2003 Z.z., náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity a náhrada za stratu na dôchodku, ktoré sa vyplácali k

1. decembru 2003, a nárok na ich výplatu trvá aj po tomto dni, sa považujú od
2. januára 2004 za úrazovú rentu, a to v sume, v akej patrili do
3. decembra
4. Na zvyšovanie úrazovej renty platí § 82 primerane.

§ 153ods.

1 zákona č. 461/2003 Z.z., lekárska posudková činnosť pri výkone sociálneho poistenia sa člení na lekársku posudkovú činnosť a/ nemocenského poistenia, b/ dôchodkového poistenia, c/ úrazového poistenia.

§ 153ods.

4 písm. a/ zákona č. 461/2003 Z.z., lekárska posudková činnosť úrazového poistenia zahŕňa posudzovanie poklesu pracovnej schopnosti.

§ 153ods.

5 zákona č. 461/2003 Z.z., lekársku posudkovú činnosť

odseku 1 vykonáva posudkový lekár sociálneho poistenia príslušnej pobočky a posudkový lekár sociálneho poistenia ústredia (ďalej len "posudkový lekár") a

odseku 2 písm. b/ aj určený zamestnanec Sociálnej poisťovne za osobnej účasti poistenca alebo poškodeného.

§ 209ods.

1 - 4 zákona č. 461/2003 Z.z., rozhodnutie organizačnej zložky Sociálnej poisťovne sa vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje inak. Rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Ak sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, organizačná zložka Sociálnej poisťovne určí pre ňu lehotu.

posudku posudkového lekára z

1. novembra 2013], - po vrátení veci odporkyňa opätovne rozhodla tu preskúmavaným rozhodnutím z
2. decembra 2014, vydaným pod číslom 16179-21/2014-BA a navrhovateľovi nárok na úrazovú rentu nepriznala [odporkyňa svoje rozhodnutie v zásade odôvodnila tým, že nakoľko navrhovateľovi nebola k
3. decembru 2003 vyplácaná náhrada za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti, neboli splnené podmienky plynúce z § 272 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z. na tzv. transformovanú úrazovú rentu; zároveň uviedla, že u poškodených, u ktorých neboli splnené podmienky pre vznik nároku na tzv. transformovanú úrazovú rentu, no ich zdravotné ťažkosti v príčinnej súvislosti s chorobou z povolania, ktorá bola zistená do
4. decembra 2003 pretrvávajú aj po tomto dátume, sa na účely nároku na úrazovú rentu

§ 88a nasl.

zákona č. 461/2003 Z.z. posudzuje progresia choroby z povolania po

1. januári 2004, a to v porovnaní s klinickými prejavmi vyskytujúcimi sa u navrhovateľa do
2. decembra 2003; v tomto smere však v zmysle príslušnej lekárskej správy z
3. novembra 2013 progresia nebola konštatovaná]. Po preskúmaní rozsudku krajského súdu v kontexte na skutočnosti, ktoré možno v predmetnej veci považovať za sporné, najvyšší súd dospel k záveru, že je dôvod na zmenu rozhodnutia krajského súdu a zrušenie a vrátenie veci odporkyni. Na úvod najvyšší súd poukazuje na to, že nároky zamestnanca plynúce zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu spôsobenú pracovným úrazom alebo chorobou z povolania vychádzali z pracovného (teda súkromnoprávneho) vzťahu upraveného Zákonníkom práce č. 65/1965 Zb., ako aj neskorším Zákonníkom práce č. 311/2001 Z.z. a pokiaľ boli tieto nároky medzi účastníkmi pracovnoprávneho vzťahu sporné, prejednávali a rozhodovali o nich súdy.

§ 193ods.

1 písm. a/ až d/ Zákonníka práce č. 65/1965 Zb. išlo o nároky na náhradu za stratu na zárobku, bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, účelne vynaložené náklady spojené s liečením a vecnú škodu.

§ 198ods.

1 písm. a/ až d/ Zákonníka práce č. 311/2001 Z.z. v znení účinnom do

1. decembra 2003 išlo o nároky na náhradu za stratu na zárobku alebo stratu na dôchodku (počas práceneschopnosti a po skončení práceneschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity), za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, účelne vynaložené náklady spojené s liečením a vecnú škodu. K zásadnej zmene došlo prijatím zákona č. 461/2003 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa
2. januára 2004, ktorý vo svojej podstate zasiahol aj do právomoci súdu v týchto veciach. Týmto zákonom sa zákonné poistenie zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a pri chorobe z povolania, ktoré vyplývalo priamo z § 14a v spojení s § 44a ods. 1 zákona č. 274/1994 Z.z. o Sociálnej poisťovni v znení neskorších predpisov nahradilo úrazovým poistením - pozri bod 16 ustanovenia § 294 zákona č. 461/2003 Z.z. (Zrušovacie ustanovenia), ako aj bod 27,

ktorého bolo (okrem iného) zrušené ustanovenie § 198 ods. 1 písm. a/ až c/ Zákonníka práce č. 311/2001 Z.z. a tiež jeho ustanovenia § 199 až 213, takže jediným nárokom upraveným v Zákonníku práce z titulu pracovného úrazu alebo choroby z povolania zostala len vecná škoda a ostatné nároky sú upravené v zákone č. 461/2003 Z.z., pričom nároku za stratu na zárobku alebo za stratu na dôchodku zodpovedajú nároky na úrazový príplatok (§ 85 a nasl. zákona č. 461/2003 Z.z.), respektíve nárok na úrazovú rentu (§ 88 a nasl. zákona č. 461/2003 Z.z.). Od účinnosti novej právnej úpravy, t. j. od 01. januára 2004 o uvedených nárokoch (ako aj o ďalších úrazových dávkach uvedených v Prvej časti, Štvrtej hlave zákona) rozhoduje Sociálna poisťovňa; príslušnosť na prejednanie a rozhodovanie v týchto veciach jednoznačne vyplýva z ustanovenia § 177 menovaného zákona,

ktorého na konanie vo veciach sociálneho poistenia sú vecne príslušné organizačné zložky Sociálnej poisťovne. Ide o konanie vo veciach dávkových v zmysle ustanovenia § 172 ods. 3 písm. a/ zákona. Právomoc Sociálnej poisťovne však nebola daná na rozhodovanie o nárokoch na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity, na náhradu za stratu na dôchodku a na náhradu nákladov na výživu pozostalých, o ktorých bolo potrebné rozhodnúť

predpisov účinných do

1. decembra 2003; o týchto nárokoch rozhodoval vždy súd, ako o spore z pracovného vzťahu. V kontexte na vyššie uvedené najvyšší súd poukazuje aj na v administratívnom spise odporkyne založený list z
2. júna 2002, v ktorom Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava navrhovateľovi oznámila, že (opätovná) výplata náhrady za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti je možná na základe navrhovateľom predloženého právoplatného rozsudku príslušného súdu, na ktorý sa má navrhovateľ obrátiť príslušnou žalobou o určenie sumy predmetnej náhrady. K predmetnému listu zaujal stanovisko navrhovateľ dňa
3. júna 2002, v ktorom jednak namietal nejasnosť poukazu Sociálnej poisťovne na § 195 ods. 2 Zákonníka práce č. 311/2001 Z.z. a jednak nepovažoval za potrebné / nutné obrátiť sa v tejto veci na všeobecný súd. Uviedol, že musí existovať spôsob mimosúdneho určenia pôvodného zárobku; zároveň argumentoval zbytočným zaťažovaním súdov. V tomto smere teda záver navrhovateľa opierajúc sa pritom o rozsudok z
4. mája 2018, sp. zn. 9So/133/2016 v časti konštatujúcej absenciu dostatočného vzdelania neobstojí, keď v predmetnej veci bol navrhovateľ Sociálnou poisťovňou vyzvaný na podanie žaloby. Pokiaľ mal navrhovateľ pochybnosti o obsahu usmernenia plynúceho z listu z
5. júna 2002, nič mu nebránilo sa o ňom bližšie informovať, či už telefonicky, prípadne osobne na príslušnej pobočke Sociálnej poisťovne. Vzhľadom na uvedené najvyšší súd dospel k záveru, že za tohto stavu neexistoval nárok, ktorý by sa z náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti pretransformoval na úrazovú rentu postupom

§ 272ods.

3 zákona č. 461/2003 Z.z. Navrhovateľovi sa totiž k 31. decembru 2003 nevyplácala žiadna náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti. V tejto časti najvyšší súd vyhodnotil námietku navrhovateľa ako nedôvodnú. Na druhej strane však zásadnú relevanciu najvyšší súd priznal námietke navrhovateľa dotýkajúcej sa posúdenia vzniku nároku na úrazovú rentu

§ 88zákona č.

461/2003 Z.z. Odporkyňa v tejto časti svoje rozhodnutie odôvodnila tým, že u poškodených, u ktorých neboli splnené podmienky pre vznik nároku na tzv. transformovanú úrazovú rentu, no ich zdravotné ťažkosti v príčinnej súvislosti s chorobou z povolania, ktorá bola zistená do 31. decembra 2003 pretrvávajú aj po tomto dátume, sa na účely nároku na úrazovú rentu

§ 88a nasl.

zákona č. 461/2003 Z.z. posudzuje progresia choroby z povolania po

1. januári 2004, a to v porovnaní s klinickými prejavmi vyskytujúcimi sa u navrhovateľa do
2. decembra
3. Nakoľko v zmysle príslušnej lekárskej správy z
4. novembra 2013 progresia choroby z povolania od roku 2000 do roku 2013 nebola zo strany príslušného posudkového lekára sociálneho poistenia konštatovaná, navrhovateľovi nárok na úrazovú rentu

§ 88zákona č.

461/2003 Z.z. nevznikol. Z vyššie citovaného ustanovenia § 88 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. vyplývajú dve pozitívne podmienky a jedna negatívne vymedzená podmienka vzniku nároku na úrazovú rentu. Po prvé, poškodený utrpel pracovný úraz, alebo sa u neho prejavila choroba z povolania, po druhé, v dôsledku pracovného úrazu / choroby z povolania má viac ako 40-percentný pokles schopnosti vykonávať doterajšiu činnosť zamestnanca a po tretie, nedovŕšil dôchodkový vek alebo mu nebol priznaný predčasný starobný dôchodok. Po preskúmaní veci dospel najvyšší súd k záveru, že navrhovateľ tieto podmienky spĺňa: dňa 02. októbra 1998 bola navrhovateľovi zistená choroba z povolania - chronická profesionálna intoxikácia sirouhlíkom (CS2),

lekárskej správy posudkového lekára sociálneho poistenia z 25. novembra 2013 je u navrhovateľa stanovená 100 %-ná miera poklesu pracovnej schopnosti vykonávať doterajšiu činnosť zamestnanca v dôsledku choroby z povolania a v čase podania žiadosti o priznanie úrazovej renty nedovŕšil dôchodkový vek a tiež nepoberal predčasný starobný dôchodok (táto skutočnosť nebola sporná). Iné podmienky zákon neustanovuje. Vzhľadom na uvedené skutočnosti najvyšší súd dospel k záveru, že opravným prostriedkom napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Napadnutý rozsudok krajského súdu preto zmenil tak, že rozhodnutie odporkyne zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie (§ 220 OSP s poukazom na § 250l ods. 2 OSP, § 250ja ods. 3, § 250j ods. 2 písm. a/ OSP a § 492 ods. 1,2 SSP). V ďalšom konaní bude povinnosťou odporkyne opätovne rozhodnúť o žiadosti navrhovateľa o priznanie úrazovej renty. O trovách prvostupňového a odvolacieho konania súd rozhodol

§ 250kods.

1 OSP v spojení s ustanovením § 246c ods. 1 OSP, § 224 ods. 1, 2 OSP v spojení s § 492 ods. 1, 2 SSP. Právny zástupca navrhovateľky trovy právneho zastúpenia nevyčíslil v lehote

§ 151ods.

1 OSP, preto odvolací súd

§ 151ods.

2 OSP navrhovateľke nepriznal náhradu trov právneho zastúpenia a priznal jej len náhradu poštovného v celkovej výške 2,45 eur za podanie opravného prostriedku (1,15 eur) a za podanie z 23.10.2015 (1,30 eur). Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.