← Slovensko

§ 144/1, 3b Tr. zák. a iné

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 2TdoV/11/2017 Identifikačné číslo spisu: 9017200162 Dátum vydania rozhodnutia: 17.05.2021 Meno a priezvisko: JUDr. Peter Hatala Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2

§ 141písm.

  1. a)Tr. zák., v štádiu prípravy podľa § 13 ods. 1 Tr. zák. a iné, prerokoval na neverejnom zasadnutí konanom 17. mája 2021 v Bratislave dovolania obvinených Q. D., F. R., W. Š. a C. W. proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. mája 2014, sp. zn. 4 To 7/2013, a takto rozhodol: Podľa § 382 písm.
  2. c)Tr. por. dovolania obvinených Q. D., F. R., W. Š. a C. W. sa odmietajú. Odôvodnenie Špecializovaný trestný súd v Pezinku (ďalej aj „súd prvého stupňa“ alebo „súd“) rozsudkom z 28. mája 2013, sp. zn. PK-1T/10/2012 uznal (spolu s ďalšími obvinenými) obvineného Q. D. v bode 1/ zo zločinu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Tr. zák., v bodoch 6/ a 7/ zo zločinu poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 2 písm. a), ods. 4 písm. b)

§ 141písm.

a) Tr. zák., v bode 10/ z obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1, ods. 3 písm. b),

§ 141písm.

a), v štádiu prípravy podľa § 13 ods. 1 Tr. zák.; obvineného W. R. v bode 1/ zo zločinu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Tr. zák., v bode 2/ z obzvlášť závažného zločinu obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1, ods. 2 písm. a), ods. 4 písm. c),

§ 138písm.

  1. a)a § 141 písm.
  2. a)Tr. zák., v bode 6/ zo zločinu poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 2 písm. a), ods. 4 písm. b)

§ 141písm.

a) Tr. zák., v bode 10/ z obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1, ods. 3 písm. b),

§ 141písm.

a), v štádiu prípravy podľa § 13 ods. 1 Tr. zák.; obvineného W. Š. v bode 1/ zo zločinu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Tr. zák., v bode 2/ z obzvlášť závažného zločinu obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1, ods. 2 písm. a), ods. 4 písm. c),

§ 138písm.

  1. a)a § 141 písm.
  2. a)Tr. zák., v bode 4/ z obzvlášť závažného zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. a), ods. 4 písm. c),

§ 138písm.

a), písm.

  1. j)a § 141 písm.
  2. a)Tr. zák., v bode 5/ zo zločinu poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 3 písm. a), ods. 4 písm. b),

§ 141písm.

a) Tr. zák., v bode 6/ zo zločinu poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 2 písm. a), ods. 4 písm. b)

§ 141písm.

a) Tr. zák., v bode 10/ z obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1, ods. 3 písm. b),

§ 141písm.

a), v štádiu prípravy podľa § 13 ods. 1 Tr. zák.; obvineného C. W. v bode 1/ zo zločinu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Tr. zák., v bode 9/ z obzvlášť závažného zločinu vydieračského únosu podľa § 186 ods. 1, ods. 3 písm. a), ods. 4 písm. c),

§ 141písm.

a), vo vzťahu k ods. 3 v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zák. a v bode 10/ z obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1, ods. 3 písm. b),

§ 141písm.

a), v štádiu prípravy podľa § 13 ods. 1 Tr. zák., a to na skutkovom základe uvedenom v rozsudku. Súd prvého stupňa za to uložil obvineným Q. D., W. Š., C. W. a F. R. podľa § 144 ods. 3, § 37 písm. a), písm. h), 38 ods. 2, ods.7, § 39 ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. a), § 41 ods. 2 Tr. zák. úhrnné tresty odňatia slobody vo výmere 25 (dvadsaťpäť) rokov [obvinenému F. R. vo výmere 23 (dvadsaťtri) rokov] so zaradením na výkon trestov do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia [§ 48 ods. 3 písm.

  1. b)Tr. zák.] a podľa § 76 ods. 1, § 78 ods. 1 Tr. zák. ochranné dohľady na 3 (tri) roky. Zároveň podľa § 83 ods. 1 písm.
  2. e)Tr. zák. zhabal predmety uvedené v rozsudku, ako aj zaviazal obvinených (spolu s ďalšími obvinenými) na náhradu škody jednotlivým poškodeným spôsobom a v rozsahu upravenom v rozsudku. Proti rozsudku podali obvinení (spolu s ďalšími obvinenými, ktorí nie sú dovolateľmi) a prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „prokurátor“) odvolania. Na podklade odvolania F. R. (ako aj ďalších dvoch spoluobvinených, ktorí nie sú dovolateľmi) Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „odvolací súd“) rozsudkom z 13. mája 2014, sp. zn. 4 To 7/2013 podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods. 3 Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu u obvineného F. R. (ako aj u ďalších dvoch spoluobvinených, ktorí nie sú dovolateľmi) a sám rozhodol tak, že na nezmenenom skutkovom základe daným obvineným znížil uložené tresty, t. j. obvinenému F. R. uložil podľa § 144 ods. 3, § 36 písm. l), písm. o), § 37 písm. a), písm. h), § 38 ods. 2, ods. 7, § 39 ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. a), § 41 ods. 2 Tr. zák. úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 20 (dvadsať) rokov so zaradením na výkon trestu do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia [§ 48 ods. 3 písm.
  3. b)Tr. zák.]. Odvolania ostatných odvolateľov podľa § 319 Tr. por. zamietol. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podali obvinení Q. D., F. R., W. Š. a C. W. dovolania. Obvinený Q. D. oprel dovolanie, podané prostredníctvom zvoleného obhajcu JUDr. Ľudovíta Štangloviča, o dovolacie dôvody uvedené v § 371 ods. 1 písm. g),
  4. i)Tr. por., teda s odôvodnením, že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom a rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. Obvinený vzhliadol nezákonnosť získaných dôkazov v postupe orgánov činných v trestnom konaní, keď využili K. W. ako agenta, aj keď políciou nebol využitý inštitút agenta v zmysle ustanovenia § 117 Tr. por. Výpovede K. W. ku skutočnostiam po 23. marci 2011 boli preto v trestnom konaní nepoužiteľné. Rovnako bol nezákonným dôkazom aj zabezpečený priestorový odposluch, keďže jeho vyhotovovanie bolo súčasťou nezákonného postupu, za pomoci svedka K. W.. Na podporu svojich tvrdení, o nemožnosti prihliadnutia na uvedené dôkazy, ako aj výpovede spoluobvinených, ktorí boli oboznámení so spisovým materiálom, a teda boli ovplyvnení nezákonnými dôkazmi, poukázal na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2 To 15/2015, sp. zn. 4 Tz 9/2006 a judikát R 38/1968-II. Niektorí spoluobvinení sa priznali pod tlakom, čo možno považovať za porušenie práva na obhajobu (práva neobviňovať sám seba) a na také priznanie nemožno prihliadať. Ak by aj súd prihliadal na výpovede spoluobvinených, nikto okrem svedka K. W., spolupracujúceho však s políciou, obvineného z prípravy vraždy priamo neusvedčuje. V nadväznosti na to obvinený argumentoval k výpovedi spoluobvineného F. R., ktorý tvrdil, že sa zúčastnil stretnutia, na ktorom mal obvinený hovoriť o likvidácii K. H., s tým, že v čase stretnutia bol preukázateľne v Thajsku, čo potvrdil aj svedok K. W.. Rovnako spochybnil pravdivosť a motiváciu výpovede svedka K. W., a to i

časový sled a dôvod prepustenia svedka z väzby. V nadväznosti na uvedené mali súdy nižšieho stupňa dôslednejšie preveriť dôveryhodnosť svedka a následne postupovať v súlade so zásadou in dubio pro reo. V opačnom prípade boli ich rozhodnutia založené aj na nesprávnom právnom posúdení, čo zakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm.

  1. i)Tr. por. Vo vzťahu k skutku v bode 1/ rozsudku namietol výpoveď svedka K. Š.. Tento bol pôvodne v postavení obvineného. Rozsudkom súdu prvého stupňa z 13. augusta 2012, č. k. PK-1T/10/2012-4130 bola schválená dohoda o vine a treste a následne bol vypočutý ako svedok. Takýto postup bol v rozpore s Trestným poriadkom, keďže tá istá osoba nemôže vystupovať ako obvinený, aj svedok. Obvinený má možnosť sa oboznámiť so spisom a na základe zistených skutočností prispôsobovať svoju výpoveď v pozícii svedka. Nakoľko pozícia svedka a obvineného je nezlučiteľná, na výpoveď svedka Š. nebolo možné prihliadať, pričom jeho výpoveď bola kľúčová pre uznanie viny obvineného Q. D.. Súd prvého stupňa rozhodol na základe nezákonného dôkazu, čo zakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm.
  2. g)Tr. por. Ku skutkom v bodoch 6/ a 7/ rozsudku uviedol, že jeho vina bola založená najmä na výpovedi svedka K. W., ktorého výpoveď však nie je možné považovať za riadny a zákonný dôkaz. Výpoveď svedka N. D. nebola preukázaná. V tejto súvislosti zdôraznil, že aj keby svedok K. W. uviedol ďalším osobám, že konajú na príkaz obvineného Q. D., neznamená to, že k takému príkazu došlo. Obvinený nemal na konanie motív. Podľa svedkov niektorí konali „na vlastnú päsť“. Vierohodnosť svedka K. W. bola zásadne spochybnená. Súdy mali teda opäť postupovať v súlade so zásadou in dubio pro reo, ako aj neprihliadnuť na nezákonný dôkaz. Porušením práv obvineného boli naplnené dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. g),
  3. i)Tr. por. Na margo dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.
  4. i)Tr. por. dodal, že ak je ustálený skutkový stav v rozpore s vykonaným dokazovaním, resp. z neho nevyplýva a rozhodnutie je arbitrárne v takej miere, že dochádza k odopretiu spravodlivosti, je potrebné, aby sa dovolací súd v nevyhnutnej miere zaoberal skutkovými závermi súdov nižšieho stupňa, prípadne im nariadil vykonať ďalšie dokazovanie. Na podporu svojich tvrdení poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky, Ústavného súdu Slovenskej republiky, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a judikatúru. Nakoľko rozsudky súdov nižšieho stupňa sú nezákonné, dovolaciemu súdu navrhol vysloviť porušenie zákona v ustanoveniach čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd (ďalej len „Dohovor“), čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), § 2 ods. 1, ods. 4, ods. 7, § 10 ods. 20 Tr. por., § 117 ods. 1, § 119 ods. 2 Tr. por. v neprospech obvineného Q. D. z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. g),
  5. i)Tr. por., napadnuté rozsudky zrušiť vo výroku o vine, treste a náhrade škody obvineného Q. D. a Špecializovanému trestnému súdu v Pezinku prikázať, aby vec v potrebnom rozsahu znova prerokoval a rozhodol. Pre prípad vyhovenia dovolaniu sa vyjadril aj k neexistencii väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1 Tr. por. a dovolaciemu súdu navrhol obvineného prepustiť na slobodu. Predseda senátu súdu prvého stupňa v súlade s ustanovením § 376 Tr. por. zaslal rovnopisy dovolania obvineného Q. D. na vyjadrenie ostatným procesným stranám. Prokurátor vo vyjadrení uviedol, že súdy nižšieho stupňa sa zaoberali zákonnosťou použitia „priestorových odposluchov“ (vyhotovovaním zvukových záznamov v zmysle ustanovenia § 114 Tr. por.) a konštatovali ich zákonnosť. Použitie bolo povolené najprv príkazom prokurátora, ktorý potvrdil sudca pre prípravné konanie. S ohľadom na charakter trestnej činnosti (úkladná vražda) nemohol svedok K. W. vystupovať ako agent, pretože neboli splnené podmienky podľa § 10 ods. 20 Tr. por. Orgány činné v trestnom konaní reagovali na trestné oznámenie K. W. z nočných hodín, že na druhý deň má byť zavraždený iný člen zločineckej skupiny. Pre krátkosť času a špecifickosť vzťahov medzi členmi zločineckej skupiny nebolo možné nasadiť agenta (príslušníka Policajného zboru). Najvhodnejší prostriedok na overenie skutočností z trestného oznámenia predstavovalo umiestnenie priestorového odposluchu medzi podozrivých prostredníctvom svedka K. W., ktorý bol s členmi zločineckej skupiny v dennom kontakte. V tak závažnej trestnej činnosti nemajú orgány činné v trestnom konaní iný spôsob dokazovania, ako bol zvolený. Výsluch podozrivej osoby alebo krátkodobá policajná ochrana poškodeného by sa minuli účinku. Konanie svedka K. W. a polície bolo pritom podrobené prieskumu súdov nižšieho stupňa, ktoré pochybenia nezistili. Odsúdení mali v konaní prístup k dôkazom a obhajoba aktívne navrhovala vykonávanie dôkazov k použitým postupom, preto porovnávanie s trestnou vecou z rozsudku najvyššieho súdu z 25. októbra 2016, sp. zn. 2 To 15/2015 považoval prokurátor za neadekvátne. Rovnako úvahy o motivácii svedka K. W. k podaniu trestného oznámenia predstavovali iba dôkazmi nepodložené domnienky. Navyše svedok svoje konanie logickým spôsobom vysvetlil. Prokurátor ďalej poukázal na ostatné zabezpečené dôkazy korešpondujúce s výpoveďou svedka K. W., resp. nesúvisiace s priestorovým odposluchom a činnosťou svedka. Vo vzťahu k výpovedi svedka K. Š. uviedol, že nešlo o dvojaké procesné postavenie. Po schválení dohody o vine a treste v rámci predbežného prejednania obžaloby mohol byť K. Š. vypočutý iba v postavení svedka. Navyše, k uznaniu viny obvineného Q. D. za skutok v bode 1/ rozsudku došlo aj na základe iných dôkazov, nielen výpovede svedka K. Š.. K skutkom v bode 6/ a 7/ rozsudku poukázal na tendenciu vykresliť svedka K. W. ako kriminálne závadnú osobu, obchádzajúcu zákon v spolupráci s políciou. Obvinený Q. D. v tejto časti len hodnotil dôkaznú situáciu, ktorá už bola preskúmaná a ustálená súdmi nižšieho stupňa. Vzhľadom na uvedené dovolaciemu súdu navrhol dovolanie obvineného Q. D. odmietnuť podľa § 382 ods. 1 písm.
  6. c)Tr. por. [pozn. aut.: správne má byť § 382 písm.
  7. c)Tr. por.], pretože je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por. Na vyjadrenie prokurátora reagoval obvinený Q. D. s tým, že argument prokuratúry o odôvodnenosti postupu orgánov činných v trestnom konaní neobstojí, keďže použitie svedka K. W. nemalo oporu v Trestnom poriadku a obchádzalo ustanovenia týkajúce sa inštitútu agenta. V tejto súvislosti opätovne upriamil pozornosť na rozhodnutie najvyššieho súdu, sp. zn. 2 To 15/2015. Rovnako Trestný poriadok, ani iný zákon, neumožňuje orgánom činným v trestnom konaní postupovať mimo zákonného rámca za účelom zaistenia možnosti lepšieho dokazovania. Išlo teda o nezákonný postup orgánov činných v trestnom konaní a nezákonnosť bola následne prenesená na ostatné dôkazy získané priamo alebo nepriamo v nadväznosti na tento postup, t. j. zvukové záznamy a výpovede svedka K. W. ku skutočnostiam z obdobia, keď de facto vystupoval ako agent. Aj keď vyhotovovanie zvukových záznamov bolo povolené, ich zákonnosť nemožno posudzovať izolovane od postupu, prostredníctvom ktorého boli získané. Nezákonný postup spôsobuje ich nezákonnosť. Vo vzťahu k nepriamym dôkazom (výsluchy obvinených, ktorí boli konfrontovaní so zvukovými záznamami) opätovne upriamil pozornosť na tzv. teóriu ovocia z otráveného stromu. Podľa obvineného bola jeho argumentácia k ostatným skutkom založená na logických tvrdeniach, podporených zákonnými ustanoveniami a judikatúrou, preto dovolanie považoval za dôvodné. Na margo vyjadrenia obvineného zaslal prokurátor doplnenie svojho vyjadrenia s tým, že k odsúdeniu obvineného Q. D. (ako aj ostatných spoluobvinených) za skutok v bode 10/ rozsudku došlo nielen na základe výpovedí svedka K. W., vykonania záznamov z vyhotovených zvukových záznamov podľa § 114 Tr. por., ale aj iných dôkazov, na ktoré prokurátor poukázal vo svojom prvom vyjadrení zo 4. júla 2017. K rozhodnutiu najvyššieho súdu z 25. októbra 2016, sp. zn. 2 To 15/2015 uviedol, že daná trestná vec nebola právoplatne skončená, rozhodnutie bolo síce publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR (ďalej len „Zbierka“), ale nie ako stanovisko, pričom ide o obsahovo rozdielne rozhodnutie ako v aktuálne prejednávanej trestnej veci. Preto dovolaciemu súdu opätovne navrhol dovolanie obvineného odmietnuť. K argumentácii prokurátora z doplnenia vyjadrenia obvinený namietal, že prokurátorom uvádzané dôkazy nepreukazujú akúkoľvek trestnú činnosť obvineného Q. D., ani ho s ňou nespájajú. Na tvrdenia K. W. z trestného oznámenia nebolo možné prihliadať, pretože v štádiu podávania trestného oznámenia nebola dodržaná zásada kontradiktórnosti konania. Preto boli výsluchy svedka neskôr zopakované. Výpoveď odsúdeného S. D. na hlavnom pojednávaní bola vykonaná pod tlakom nezákonného dokazovania, keď S. D. bol konfrontovaný s nezákonnými dôkazmi zo spisu. Ani táto výpoveď však obvineného Q. D. neusvedčuje zo skutku pod bodom 10/ rozsudku. Súdy nižšieho stupňa predovšetkým vychádzali z nezákonnej výpovede svedka K. W.. V nadväznosti na to poukázal na skôr prezentované rozhodnutia najvyššieho súdu, sp. zn. 3 Tdo 43/2011 a 2 TdoV 12/2014. Súčasne obvinený naďalej trval na aplikovateľnosti rozhodnutia najvyššieho súdu, sp. zn. 2 To 15/2015 s tým, že s ohľadom na jeho publikovanie v Zbierke ide o rozhodnutie zásadnejšieho významu. Svoje dovolanie považoval za dôvodné a navrhol rozhodnúť v súlade s dovolaním. Na tvrdenia obvineného Q. D. už prokurátor následne nereagoval. Obvinený F. R. oprel dovolanie, podané prostredníctvom zvoleného obhajcu JUDr. Jána Kišša, o dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm.
  8. g)Tr. por., teda s odôvodnením, že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. Obvinený F. R. namietol opretie skutkových záverov v bode 10/ rozsudku o nezákonnú výpoveď „agenta“ K. W., vyvolanú nezákonnou policajnou provokáciou, ako aj o prostredníctvom neho zabezpečené obrazovo-zvukové záznamy z 24. marca 2011. Svedok K. W. sa po prepustení z väzby v trestnej veci vedenej na Okresnom súde Trnava stal „profesionálnym kajúcnikom na plný úväzok“. K jeho motivácii sa vyjadril aj znalec s tým, že vyvinenie môže prekryť potrebu hovoriť pravdu. Svedok svojim cieleným správaním vyrábal dôkazy, o ktoré sa opieral odsudzujúci rozsudok. Usmerňovanie políciou a teda nezákonná policajná provokácia je zrejmá z prepisov telefonických rozhovorov a zvukového záznamu. Obvinený ďalej spochybnil zákonnosť použitia ITP - obrazovo-zvukových záznamov prostredníctvom priestorového odposluchu, ktorý mal svedok K. W. na tele, čím sa de facto stal agentom. V príkaze prokurátora nebolo uvedené, že sa záznamové zariadenie pripevní na spolupracujúceho svedka - agenta K. W.. Sudca pre prípravné konanie schválil príkaz 24. marca 2011 o 20.20h, čiže v čase, kedy nemal prepis záznamu a nebol mu známy spôsob jeho zabezpečenia (prepis bol vyhotovený 25. marca 2011). Zatajenie takejto podstatnej skutočnosti sudcovi pre prípravné konanie treba považovať za nesplnenie obligatórnych náležitostí príkazu vyplývajúcich z ustanovení § 4 ods. 3 zákona č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ochrane pred odpočúvaním“). V zmysle ustanovenia § 7 ods. 3 zákona o ochrane pred odpočúvaním nemožno záznam získaný v rozpore so zákonom použiť. Nezákonný dôkaz potom nemohol byť podkladom pre odsudzujúci rozsudok. Zároveň sú nezákonnými tiež výpovede svedka K. W. (ako aj na ne nadväzujúce a získané dôkazy - najmä priestorový odposluch) po podaní trestného oznámenia a začatia spolupráce s orgánmi činnými v trestnom konaní. Páchateľ, ktorý po oznámení plánovaného trestného činu nebol použitý ako agent podľa § 117 ods. 5, ods. 7 Tr. por., nemôže v rámci spolupráce s políciou predstierať pokračovanie v páchaní trestného činu za účelom usvedčenia spolupáchateľa, ani zabezpečovať dôkazy pre orgány činné v trestnom konaní, a to ani v pozícii svedka. Na podporu svojich tvrdení poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu z 25. októbra 2016, sp. zn. 2 To 15/2015, s ktorým sa stotožnil aj prokurátor v uznesení o zastavení trestného stíhania vo veci prípravy obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy z 2. septembra 2013, sp. zn. VII/2 Gv 238/09/1000. Vzhľadom na uvedené dovolaciemu súdu navrhol vysloviť, že napadnutými rozsudkami súdov nižšieho stupňa a konaním, ktoré im predchádzali, bol porušený zákon v neprospech obvineného F. R. z dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.
  9. g)Tr. por. v ustanoveniach § 2 ods. 10, ods. 12, ods. 20, § 117 ods. 2, ods. 5, ods. 6, ods. 7, § 119 ods. 2, § 127 ods. 1 Tr. por., ako aj v ustanoveniach § 4 ods. 3 písm. a), b), c), § 7 ods. 3 zákona o ochrane pred odpočúvaním. Zrušil napadnuté rozsudky, ako aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutia obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad a Špecializovanému trestnému súdu v Pezinku prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Predseda senátu súdu prvého stupňa v súlade s ustanovením § 376 Tr. por. zaslal rovnopisy dovolania obvineného F. R. na vyjadrenie ostatným procesným stranám. Prokurátor vo vyjadrení uviedol, že tvrdenia o motivácii svedka K. W. a policajnej provokácii nie sú ničím podložené a nevyplývajú ani z dokazovania na hlavnom pojednávaní. Úmysel spáchať úkladnú vraždu bol preukázaný aj ďalšími nepriamymi dôkazmi (napr. nález krompáča a lopaty v aute obvineného C. W., nález pút, vreca a utlmujúcich liekov v aute obvineného F. R....), výpoveďou poškodeného K. H., nielen výpoveďou svedka K. W. a zvukovými záznamami. Klamanie zo strany svedka K. W. nebolo súdmi zistené, pričom citovaná časť psychologického skúmania bola vytrhnutá z kontextu, keďže znalec súčasne skonštatoval nezistenie sklonov svedka ku konfabuláciám. Rovnako je vytrhnutá aj citácia z výpisov z odpočúvanej telekomunikačnej prevádzky. Časti rozhovoru sú iba zisťovaním stavu veci od svedka K. W., pričom výpisy je potrebné hodnotiť v súvislosti so všetkými ostatnými dôkazmi. Vo vzťahu k namietanému príkazu poukázal na ustanovenie § 114 Tr. por., ktorý neupravuje povinnosť, aby príkaz obsahoval údaj o umiestení záznamového zariadenia. To je vecou polície. Podstatné je splnenie zákonných podmienok pre jeho použitie podľa § 114 Tr. por. V čase vydania príkazu boli podmienky splnené a príkaz obsahoval všetky zákonné náležitosti, preto bol následne v súlade s ustanovením § 114 ods. 2 Tr. por. potvrdený sudcom pre prípravné konanie. Argumenty obhajoby k zákonným podmienkam upraveným v zákone o ochrane pred odpočúvaním považoval za zmätočné, nakoľko príkaz prokurátora bol v prípravnom konaní vydaný podľa § 114 Tr. por. Príkaz podľa zákona o ochrane pred odpočúvaním vydáva len príslušný sudca a to mimo trestného konania, pričom daný zákon neobsahuje ustanovenie zakladajúce povinnosť uvádzať v príkaze spôsob umiestnenia záznamového zariadenia. Prokurátor sa nestotožnil ani

rozhodnutie najvyššieho súdu z 25. októbra 2016, sp. zn. 2 To 15/2015, pretože predmetná trestná vec nebola ešte právoplatne skončená a nešlo o stanovisko najvyššieho súdu. Následne zopakoval svoju skoršiu argumentáciu k dôkazom, na základe ktorých došlo k odsúdeniu za prípravu úkladnej vraždy, ako aj uviedol totožné skutočnosti k procesnému postaveniu K. W., k jeho motivácii a k možnostiam orgánov činných v trestnom konaní odhaliť danú trestnú činnosť ako vo vyjadrení k dovolaniu obvineného Q. D. (z tohto dôvodu dovolací súd vyjadrenie prokurátora k týmto otázkam neuvádza duplicitne). Na margo uznesenia prokurátora zastavení trestného stíhania z 2. septembra 2013, sp. zn. VII/2 Gv 238/09/1000 poznamenal, že v danom prípade boli obrazovo-zvukový záznam a výsluch svedka vylúčené z dokazovania v prípravnom konaní, pretože svedok postupoval v rozpore so zákonom, keď u obvineného vytváral vôľu spáchať trestný čin napriek tomu, že obvinený neurobil žiadne reálne preukázateľné kroky smerujúce k fyzickej likvidácii manželky. Dôkazné prostriedky boli vylúčené pre provokovanie obvineného, nie pre nemožnosť vyhotovovania zvukových záznamov záznamovým zariadením na tele svedka. Dovolaciemu súdu preto navrhol dovolanie obvineného F. R. odmietnuť podľa § 382 ods. 1 písm.

  1. c)Tr. por. [pozn. aut.: správne má byť § 382 písm.
  2. c)Tr. por.], pretože je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por. Vyjadrenie prokurátora bolo zaslané obvinenému F. R. a jeho obhajcovi, ktorí na podanie nereagovali. Obvinený W. Š. oprel dovolanie, podané prostredníctvom ustanovenej obhajkyne JUDr. Ivany Halahijovej, o dovolacie dôvody uvedené v § 371 ods. 1 písm. c), e), g),
  3. i)Tr. por., teda s odôvodnením, že zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu, vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania, rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom a rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. Naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.
  4. e)Tr. por. vzhliadol v tom, že senát súdu prvého stupňa už prejudikoval vinu obvineného Q. D. minimálne v bode 1/ rozsudku z 28. mája 2013, sp. zn. PK-1T/10/2012, keď v tom istom zložení schválil v trestnej veci vedenej pod PK-1T/2/2013 dohodu o vine a treste odsúdených T. K. a N. K. za zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Tr. por. a iné, pričom v skutkovej vete uviedol celé meno obvineného Q. D.. Schválením predmetnej dohody o vine a treste došlo k porušeniu základných zásad upravených v ustanovení § 2 ods. 4 Tr. por. V tejto súvislosti poukázal na závery najvyššieho súdu prezentované v uznesení zo 6. februára 2017, sp. zn. 4 To 6/2016, ktoré sa podľa názoru obvineného vzťahujú aj na jeho trestnú vec, a preto v predmetnej trestnej veci možno vysloviť závažné pochybnosti o nezaujatosti sudcov súdu prvého stupňa JUDr. Igora Králika, JUDr. Jána Buvalu a JUDr. Emila Klemaniča a títo mali byť vylúčení. K obdobnej situácii došlo aj v dôsledku schválenia ďalších dohôd o vine a treste (uzatvorených napr. s K. Š., Ing. K. K.), kedy senát súdu prvého stupňa prejudikoval aj vinu obvineného W. Š. v skutkoch v bodoch 1/ a 5/ rozsudku z 28. mája 2013. Obvinený poukázal aj na dohody schválené 7. marca 2013, sp. zn. PK-1T/4/2013 a 19. decembra 2012, sp. zn. PK-1T/36/2012. Trestnú činnosť kladenú za vinu obvinenému Q. D. minimálne v bode 1/ rozsudku nemožno oddeliť od trestnej činnosti kladenej za vinu obvinenému W. Š.. Zaujatosť vo vzťahu k odsúdenému Q. D. sa potom odráža aj pri rozhodovaní o ostatných spoluobvinených. Vyslovenie zaujatosti sudcov súdu prvého stupňa je o to závažnejšie, že rozhodnutie o vine obvinených je založené výlučne na výpovediach bývalých členov, resp. osôb činných pre zločineckú skupinu. Iné dôkazy existenciu zločineckej skupiny nepreukazovali. Výpovede spolupracujúcich osôb je pritom potrebné hodnotiť za súčasného posúdenia ich hodnovernosti a možnosti obmedzenia trestného stíhania alebo zmiernenia trestu týchto osôb. K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.
  5. g)Tr. por. uviedol, že bez aktívnej spolupráce chráneného svedka K. W. s orgánmi činnými v trestnom konaní by trestná činnosť nebola odhalená. V tejto súvislosti obvinený poukázal na rozhodnutia najvyššieho súdu, sp. zn. 2 Tdo 12/2016, sp. zn. 2 Tdo 80/2015, sp. zn. 3 To 1/2014, sp. zn. 2 TdoV 12/2014, sp. zn. 3 Tdo 43/2011 a citoval z rozhodnutia najvyššieho súdu, sp. zn. 2 To 15/2015 (spolu s citáciou príslušných ustanovení Trestného poriadku). S ohľadom na dané rozhodnutie nebolo možné použiť dôkazy zabezpečené po 23. marci 2011 (výpovede svedka K. W., priestorové zvukové záznamy). Zaznamenanie priestorových odposluchov, resp. telefonických rozhovorov nebolo v súlade s Trestným poriadkom ani zákonom o ochrane pred odpočúvaním, pretože príkazy a žiadosti neobsahovali odôvodnenie súladné so zákonom. Príkazy boli odôvodnené iba výpoveďou spolupracujúceho svedka K. W., ktorý bol opakovane trestne stíhaný a nedôveryhodný, čo vyplýva z úradných záznamov z 18. marca 2011. Príkazy neobsahovali relevantné vysvetľujúce argumenty, vyžadované aj Ústavným súdom Slovenskej republiky (sp. zn. I. ÚS 274/05, I. ÚS 117/07, III. ÚS 80/08), preto sú získané záznamy nezákonné. Pri trestnom čine, za ktorý je možné uložiť trest odňatia slobody na doživotie, je potrebné obozretne skúmať každý dôkaz a nepripustiť nezákonne získané dôkazy. V danom prípade boli takéto dôkazy kľúčové. Rovnako za zákonne získaný dôkaz nemožno považovať „motáky“ zaistené v Ústave na výkon väzby Leopoldov, keďže obsahom písomností je korešpondencia medzi obvineným a obhajcom, do ktorej je podľa § 4 písm.
  6. a)zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby [pozn. aut.: správne má byť § 20 ods. 4 písm.
  7. a)zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby] (ďalej len „zákon o výkone väzby“) neprípustné nahliadať. K porušeniu práva na obhajobu zásadným spôsobom podľa § 371 ods. 1 písm.
  8. c)Tr. por. malo dôjsť nedoručením odvolaní spoluobvinených obvinenému W. Š. pred verejným zasadnutím, v dôsledku čoho sa obvinený nemal možnosť oboznámiť s týmito odvolaniami, podľa ich obsahu prispôsobiť svoju obhajobu, ani sa o ich obsahu poradiť s obhajcom. Podstatné boli najmä odvolania obvinených F. R. a K. Š., ktorí zmenili svoje postoje a priznali sa k vlastnej činnosti, čím usvedčovali z páchania trestnej činnosti aj obvineného W. Š.. Súčasne namietol zamietnutie návrhu na doplnenie dokazovania k bodom 4/, 5/ rozsudku výsluchom svedka Ing. S. J. z dôvodu nemožnosti zabezpečenia svedka v prípravnom konaní. Obvinený sa s tým nestotožnil, pretože v zmysle mailovej komunikácie vyšetrovateľa s právnym zástupcom svedka mohol byť svedok zastihnuteľný prostredníctvom právneho zástupcu. Svedok Ing. S. J. mal byť pritom objednávateľom skutkov v bodoch 4/, 5/ rozsudku. Ďalej boli na hlavnom pojednávaní prečítané výpovede svedkov K. K. H. a K. X. D., aj keď obvinený navrhoval ich predvolanie na hlavné pojednávanie. Zo spisu nevyplývajú skutočnosti brániace výsluchu svedka K. X. D., preto neboli splnené podmienky v zmysle ustanovenia § 263 ods. 3 Tr. por. Vzhľadom na hroziacu výšku trestu mal súd prvého stupňa vyvinúť maximálne úsilie na zistenie skutkového stavu a vykonať vo veci všetky dostupné dôkazy za účelom odstránenia rôznych variantov spáchania skutku, najmä ak obžaloba stojí na jedinom spolupracujúcom svedkovi. Zároveň odmietnutie návrhu na vykonanie dokazovania nebolo súdom riadne odôvodnené. Konštatovanie súdu o dostatku dôkazov bolo s ohľadom na neznámy obsah navrhovanej výpovede Ing. S. J. predčasné. Zamietnutím návrhu na doplnenie dokazovania, ktoré bolo spôsobilé privodiť zmenu v dôkaznej situácii, bolo porušením práva na obhajobu. V skutkových vetách skutkov v bodoch 4/, 5/ rozsudku nebolo explicitne konštatované ich spáchanie členmi zločineckej skupiny. Zadávateľom skutkov mal byť obvinený W. Š., pričom v popise skutku absentuje prepojenie na hierarchicky vyššie postavené osoby v štruktúre zločineckej skupiny a koordinované konanie s cieľom dosiahnuť finančný prospech. Zo skutkovej vety nevyplýva vedomosť vyššie postavených osôb o páchaní tohto skutku a že by obvinený mal z toho získať finančný prospech. Cieľom kvalifikačného znaku spáchania skutku ako člen nebezpečného zoskupenia, ako okolnosť podmieňujúca použitie vyššej trestnej sadzby, je trestať vyššou sadzbou konanie najvyššej formy organizovaného zločinu. Z popisu skutkov v bode 4/, 5/ rozsudku takúto formu nemožno ustáliť. V nadväznosti na to poukázal na rôzne rozhodnutia najvyššieho súdu týkajúce sa vymedzenia skutku. Nakoľko skutkové vety nekorešpondujú s právnou kvalifikáciou, došlo k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.
  9. i)Tr. por. Dovolaciemu súdu navrhol vysloviť, že rozsudkami súdov nižšieho stupňa bol porušený zákon v neprospech obvineného W. Š.. Súčasne navrhol zrušiť rozsudky súdov nižšieho stupňa a prikázať predmetnú vec znovu v potrebnom rozsahu prerokovať a rozhodnúť, avšak v inom zložení senátu. Predseda senátu súdu prvého stupňa v súlade s ustanovením § 376 Tr. por. zaslal rovnopisy dovolania obvineného W. Š. na vyjadrenie ostatným procesným stranám. Prokurátor sa k dovolaniu obvineného W. Š. vyjadril s tým, že uznesenie najvyššieho súdu, sp. zn. 4 To 6/2016 bolo v tej istej trestnej veci (trestná vec obž. W. Q. a spol.) nahradené uznesením najvyššieho súdu, sp. zn. 5 Ndt 3/2017, pričom bolo k danej otázke súčasne prijaté stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu, sp. zn. Tpj 11/2017 z 5. apríla 2017. Zo stanoviska je zrejmé, že rozhodovaním o predchádzajúcich dohodách o vine a treste sudcami toho istého senátu nedošlo automaticky k zaujatosti o rozhodovaní o obžalobe proti Q. D. a spol. Aj podľa prokurátora je potrebné s osobitnou starostlivosťou skúmať výpovede spolupracujúcich osôb. Súdy nižšieho stupňa mali možnosť si urobiť záver o ich dôveryhodnosti, pričom dané výpovede boli hodnotené v súhrne s ostatnými dôkazmi, čo je v súlade s judikatúrou, na ktorú bolo poukazované v dovolaní. K argumentácii opierajúcej sa o uznesenie najvyššieho súdu, sp. zn. 2 To 15/2015 uviedol totožné skutočnosti ako vo vyjadrení k dovolaniu obvineného Q. D.. Ďalej mal za to, že príkazy vydané prokurátorom a potvrdené sudcom pre prípravné konanie boli v súlade s Trestným poriadkom. Zákon o ochrane pred odpočúvaním upravuje režim použitia ITP mimo trestného konania. V príkazoch vydaných podľa Trestného poriadku bolo argumentované výpoveďou svedka K. W. z 23. marca 2011 ako podstatného dôkazu, z ktorého vyplývala príprava úkladnej vraždy K. H., teda

zákonne získaný dôkaz. Úradné záznamy o predchádzajúcom živote svedka nie sú dôvodom na nehodnotenie skutočností uvedených vo výsluchu (úradné záznamy navyše netvorili súčasť spisu k trestnému činu prípravy úkladnej vraždy). K nedoručeniu odvolaní spoluobvinených uviedol, že tieto boli prečítané na verejnom zasadnutí najvyššieho súdu. Obvinený W. Š. na ne v krátkosti reagoval, pričom nepožiadal o svoj výsluch. Pred záverečným rozhodnutím bol teda oboznámený o všetkých dôkazoch. Vo vzťahu ku skutkom v bodoch 4/, 5/ rozsudku vychádzali súdy nižšieho stupňa predovšetkým z výpovedí svedkov N. D., J. I., ktorí sa ku skutkom priznali a pri skutku v bode 4/ rozsudku z výsluchu svedkov Š. N.-I., K. D., K. N.-I. a pri skutku v bode 5/ rozsudku aj z výsluchov A. D., Š. N.-I., X. N.-I., K. N.-I., obhliadky miesta činu, znaleckých posudkov, správy o ošetrení zranenia ruky J. I. z 26. septembra 2007. U svedka Ing. S. J. pretrvávala dlhodobá nemožnosť ho predvolať už v prípravnom konaní, pričom prokurátor súhlasil s názorom súdu prvého stupňa o dostatku dôkazov aj bez priameho výsluchu svedka. Rovnako boli s ohľadom na skutočnosti uvedené v zápisniciach o pobyte na Slovensku a z lustrácie k svedkom splnené podmienky na čítanie zápisníc svedkov K. K. H. a K. X. D.. K. K. H. mal uložený administratívny zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky do 29. augusta 2015, K. X. D. do 5. decembra 2008. K poslednému dovolaciemu dôvodu prokurátor uviedol, že postavenie obvineného W. Š. (stredný organizačný stupeň zločineckej skupiny), ziskuchtivý účel páchania trestnej činnosti a vzájomná podriadenosť sú vyjadrené v skutku v bode 1/ rozsudku. Konkrétne vykonané skutky sú ďalšie skutky označené v rozsudku. Preto skutkové vety považoval za správne a v súlade s použitou právnou kvalifikáciou. Z vykonaných dôkazov (najmä výpovede svedkov N. D., J. I., K. W., W. Z., S. N., spoluobvineného S. D.) pritom vyplývalo, že členovia skupiny mohli sami zadávať príkazy nižšie postaveným členom na páchanie trestnej činnosti. Obvinený W. Š. ich aj vydával. Členovia sa taktiež snažili maximalizovať zisk a páchali trestnú činnosť i bez upovedomenia vyššie postavených členov, aby im nemuseli odviesť časť zisku. Vzhľadom na uvedené dovolaciemu súdu navrhol dovolanie obvineného W. Š. odmietnuť podľa § 382 ods. 1 písm.

  1. c)Tr. por. [pozn. aut.: správne má byť § 382 písm.
  2. c)Tr. por.], pretože je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por. Vyjadrenie prokurátora bolo zaslané obvinenému W. Š. a jeho obhajcovi. Obvinený W. Š. na podanie reagoval s tým, že poukázal na rozsudok Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica, z 22. marca 2017, sp. zn. BB-4T/2/2016 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu zo 7. júna 2017, sp. zn. 2 To 3/2017, z ktorého vyplýva nemožnosť použitia písomného prepisu zvukového záznamu, keď osoba bola svedkom, nie agentom. K obdobnému záveru dospel najvyšší súd aj v uznesení z 9. marca 2016, sp. zn. 2 Tdo 80/2015. Rozhodnutie najvyššieho súdu, sp. zn. 2 To 15/2015 je teda nielen v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou, ale naviac bolo zverejnené v Zbierke ako zásadné rozhodnutie. Obvinený sa ďalej nestotožnil s tvrdením prokurátora o odsúdení na základe reťaze iných dôkazov, keďže súd prvého stupňa vychádzal zo svedeckej výpovede K. W. a použitých ITP - odposluchov, čo výslovne konštatoval vo svojom rozsudku. Na podporu svojich argumentov k nevierohodnosti svedka poukázal na rozsudok najvyššieho súdu, sp. zn. 1 To 1/2015. Na pravde sa nezakladá ani tvrdenie prokurátora o prečítaní odvolaní na verejnom zasadnutí. Najvyšší súd iba oboznámil skutočnosti, ktoré považoval za podstatné. Zo spisu nevyplýva ani skutočnosť brániaca výsluchu svedka K. X. D.. Jeho administratívne vyhostenie v čase návrhu na vypočutie uplynulo. Taktiež poukázal na takmer identický obsah výpovedí svedkov K. K. H. a K. X. D., vrátane slovosledu, gramatiky, opisu udalostí, čo vnáša pochybnosti o zákonnom priebehu týchto výpovedí. Svedok ako poškodený bol pritom priamo účastný predmetného skutku. Zamietnutím návrhu bolo porušené právo obvineného na obhajobu zásadným spôsobom, čomu zodpovedá aj obsah rozhodnutia ESĽP vo veci Pello proti Estónsku. Obvinený považoval svoje dovolanie za dôvodné a navrhol rozhodnúť v jeho zmysle. Nakoľko vyjadrenie obvineného W. Š. bolo doručené priamo najvyššiemu súdu, dovolací súd ho zaslal prokurátorovi, ktorý na neho nereagoval. Obvinený C. W. oprel dovolanie, podané prostredníctvom zvoleného obhajcu JUDr. Martina Gajera, o dovolacie dôvody uvedené v § 371 ods. 1 písm. c),
  3. g)Tr. por., teda s odôvodnením, že zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu a rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. Podľa obvineného C. W. bolo porušené jeho právo na spravodlivé súdne konanie, upravené v čl. 46 ústavy a v čl. 6 ods. 3 Dohovoru, pretože napadnuté rozsudky boli s výnimkou skutku v bode 1/ založené na výpovedi svedka K. W.. Na hlavnom pojednávaní boli ku skutku v bode 10/ rozsudku vykonané dôkazy podľa požiadaviek a výberu prokurátora (výpoveď svedka K. W., výber zvukových záznamov a záznamov odpočúvanej telekomunikačnej prevádzky). Obhajoba navrhovala prehrať všetky telefonické rozhovory medzi svedkom K. W. a policajtom riadiacim tohto svedka, nielen výber navrhnutý prokurátorom. Vykonali sa však len dôkazy slúžiace na usvedčenie obvinených. Vo výpise hovorov chýbal rozhovor z 24. marca 2011 uskutočnenom pred pol jedenástou. Zrejme išlo o inštruktáž policajta, akým spôsobom má svedok K. W. postupovať, aby bol policajný zákrok úspešný. Asi preto bola telefónna stanica svedka monitorovaná až od 11.01h a nie od 10h, kedy bol sudcom udelený súhlas na odpočúvanie. Obvinený je toho názoru, že medzi svedkom a policajtom prebehlo viacero hovorov, ktoré neboli k dispozícii. Súd síce tieto dôkazy pripustil, ale nakoniec ich nevykonal, keď prokurátor uviedol, že vinou technickej poruchy už nie sú dostupné. Ak by sa navrhované dôkazy vykonali, preukázala by sa nezákonnosť dôkazov svedka K. W. o vine obvinených. Uvedené pochybenie obvinený namietal aj v odvolaní, pričom odvolací súd odmietnutie ich vykonania zdôvodnil dostatkom dôkazov. V rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.
  4. g)Tr. por. rozviedol skutočnosti k väzbe, postupom a postaveniu svedka K. W. ako kajúcnika a agenta, ako aj k vyfabrikovaniu skutku svedkom a k jeho usmerňovaniu orgánmi činnými v trestnom konaní. V tejto súvislosti poukázal na telefonické rozhovory č. 13 a 56 svedka s policajtom. Nakoľko svedok ako kajúcnik získal výhody, ktoré mu zo zákona neprináležia, pravdivosť ním produkovaných dôkazov je spochybnená a súdy by na ne nemali prihliadať. Svedok po oznámení prípravy trestného činu nemal vystupovať ako agent a svedčiť o skutočnostiach, ktoré sa stali po oznámení. Tieto dôkazy boli získané nezákonným spôsobom a nemali byť vykonané. V ďalšej časti obvinený citoval svoje námietky k svedkovi, prezentované v odvolaní, ktoré odvolací súd nezohľadnil a poukázal na problematiku dôveryhodnosti výpovede svedkov kajúcnikov z uznesenia najvyššieho súdu zo 6. februára 2017, sp. zn. 4 To 6/2016. V nadväznosti na to uviedol kajúcnikov, ktorými bol usvedčovaný z jednotlivých skutkov s tým, že ich nedôveryhodnosť sa snažil na hlavnom pojednávaní preukázať znaleckým posudkom a výsluchom znalca. Súdy závery znalca k motivácii takého svedka hovoriť pravdu prehliadli, pričom ani neskúmali odklony použité v rôznych konaniach. K nepoužiteľnosti dôkazov získaných činnosťou svedka K. W. poukázal na uznesenie najvyššieho súdu, sp. zn. 2 To 15/2015. Podľa obvineného je potrebné sa zaoberať zákonnosťou dôkazov produkovaných svedkom, ako i dôveryhodnosťou vyjadrení spoluobvinených kajúcnikov a okolnosťami, za ktorých zmenili výpovede obvinení F. R. a Q. D., na základe nezákonne získaných dôkazov svedkom K. W.. Dovolaciemu súdu navrhol vysloviť porušenie zákona v príslušných ustanoveniach, zrušiť napadnuté rozsudky a prikázať súdu prvého stupňa, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Zároveň žiadal, aby v prípade zrušenia napadnutých rozhodnutí ho dovolací súd prepustil z väzby na slobodu pre absenciu väzobných dôvodov. Predseda senátu súdu prvého stupňa v súlade s ustanovením § 376 Tr. por. zaslal rovnopisy dovolania obvineného C. W. na vyjadrenie ostatným procesným stranám. K dovolaniu obvineného sa vyjadril prokurátor s tým, že príkaz na monitorovanie telefonickej stanice svedka K. W. vydal o 10h prokurátor v budove Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, nie sudca, pričom príkaz bolo potrebné fyzicky doručiť na príslušné pracovisko Úradu zvláštnych policajných činností PPZ (ďalej len „úrad“). Úrad môže začať monitorovanie len po doručení príkazu, preto k jeho začiatku nemôže dôjsť v rovnaký čas, ako je uvedený v príkaze. Časový posun cca 1 hodina je primeraný. Za technické nahrávanie hovorov a ďalšiu manipuláciu s nimi zodpovedá úrad. Spochybňovanie ich správy predloženej na hlavnom pojednávaní je len nepodloženou domnienkou obhajoby. Údajná spolupráca svedka K. W. s orgánmi činnými v trestnom konaní pred 23. marcom 2011 z dôvodu jeho prepustenia z väzby sú nepodložené domnienky obhajoby, nepreukázané v rámci dokazovania na hlavnom pojednávaní. Rovnako ako tvrdenia o policajnej provokácii konaním svedka. V nadväznosti na to zopakoval svoju argumentáciu z vyjadrení k dovolaniam ostatných spoluobvinených k ďalším dôkazom preukazujúcim vinu v bode 10/ rozsudku a k motívu svedka K. W. podať trestné oznámenie. Špekulácie obhajoby o pripravovaní svedka na jeho prvotnú výpoveď 23. marca 2011 nemajú

ďalšie dôkazy (najmä odpočuté hovory odsúdeného S. D. a jeho výpoveď na hlavnom pojednávaní) logickú oporu. Záver psychologického skúmania a časti výpisov z odpočúvanej telekomunikačnej prevádzky sú vytrhnuté z kontextu. V tejto časti prokurátor argumentoval rovnako ako v predchádzajúcich vyjadreniach k iným dovolaniam. V ďalšej časti podania prokurátor uviedol, že použitie tzv. odklonov v trestnom konaní voči spolupracujúcim osobám je zákonnou možnosťou. Dodržanie zákonných podmienok vyhodnocuje orgán rozhodujúci o konkrétnom odklone. Súd hodnotí výpovede svedkov tzv. kajúcnikov podľa všeobecných zásad, ale nemôže hodnotiť „primeranosť“ použitého odklonu v inom trestnom konaní. K uzneseniam najvyššieho súdu, sp. zn. 4 To 6/2016 (trestná vec obž. W. Q. a spol.), sp. zn. 2 To 15/2015 zopakoval argumentáciu z ostatných vyjadrení. K priznaniu F. R. pred odvolacím súdom poukázal na skutočnosť, že toto sa netýkalo skutku prípravy úkladnej vraždy. Z ostatných skutkov bol usvedčovaný aj N. D., K. H., K. Š.. Vyjadrenie Q. D. nebolo možné považovať za priznanie. Vzhľadom na uvedené dovolaciemu súdu navrhol dovolanie obvineného C. W. odmietnuť podľa § 382 ods. 1 písm.

  1. c)Tr. por. [pozn. aut.: správne má byť § 382 písm.
  2. c)Tr. por.], pretože je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por. Vyjadrenie prokurátora bolo zaslané obvinenému C. W. a jeho obhajcovi, ktorí na neho nereagovali. Na úvod považuje dovolací súd za potrebné ozrejmiť zloženie dovolacieho senátu. Spis bol pôvodne nesprávne pridelený JUDr. Pavlovi Farkašovi ako sudcovi spravodajcovi. Z rukou písaných poznámok na predkladacej správe je zrejmé, že z konania sú vylúčení JUDr. Viliam Dohňanský a JUDr. Martin Piovartsy (odvolacie konanie), ako aj JUDr. Jana Serbová, ktorá rozhodovala v tejto veci o obvinenom W. I.. JUDr. Jana Serbová však bola v trestnej veci obvineného W. I. členkou 5-členného senátu, ktorý rozhodoval o dovolaní obvineného W. I.. V zmysle ustanovenia § 31 ods. 3 Tr. por. účinného v čase nápadu veci na najvyšší súd bol z rozhodovania o dovolaní vylúčený ten, kto sa v prejednávanej veci zúčastnil na rozhodovaní ako sudca iného stupňa. V danom prípade sa JUDr. Jana Serbová nezúčastnila na konaní ako sudca iného stupňa, ale rovnakého stupňa, pričom každé dovolanie sa posudzuje samostatne. Obvinený navyše môže podať dovolanie opakovane (v rámci zákonnej lehoty a z iných ako predtým uplatnených dôvodov) a ani vtedy nie je pôvodne rozhodujúci senát vylúčený. Nakoľko podľa Rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2017 v znení Opatrenia č. 15 (ku dňu nápadu veci) bol JUDr. Pavol Farkaš náhradným členom senátu, členom senátu v danej veci by sa mohol stať iba v prípade vylúčenia stálych členov. Keďže stála členka senátu JUDr. Jana Serbová nebola zo zákona vylúčená z konania, JUDr. Pavol Farkaš nenastúpil na jej miesto, a preto mu trestná vec nemohla byť ani pridelená ako sudcovi spravodajcovi. V tejto súvislosti je taktiež nutné zdôrazniť, že v období, kedy bola vec JUDr. Pavlovi Farkašovi nesprávne pridelená, tento vykonal iba procesné úkony týkajúce sa povolenia nahliadnutia do spisu, resp. odpovedí na žiadosti o stave konania s tým, že obhajobu informoval, že dovolania budú vybavené v poradí (s uvedením pravdepodobného termínu). Po zistení pochybenia bola trestná vec 8. februára 2021 pridelená riadiacemu predsedovi senátu JUDr. Petrovi Hatalovi ako sudcovi spravodajcovi. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) pred vydaním rozhodnutia o dovolaniach skúmal procesné podmienky pre ich podanie a zistil, že dovolania sú prípustné [§ 368 ods. 1, ods. 2 písm.
  3. h)Tr. por.], boli podané oprávnenými osobami prostredníctvom obhajcov [§ 369 ods. 2 písm.
  4. b)Tr. por., § 373 ods. 1 Tr. por.], v zákonom stanovenej lehote (§ 370 ods. 1 Tr. por.) a na zákonom určenom mieste (§ 370 ods. 3 Tr. por.), spĺňajú obsahové náležitosti uvedené v § 374 Tr. por., avšak dovolací súd zistil, že dovolania obvinených je potrebné odmietnuť, pretože nie sú dôvodné. Najvyšší súd poznamenáva, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok a nie je určené na nápravu akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších, mimoriadnych, procesných a hmotnoprávnych vád. Dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená, preto predstavuje výnimočný prielom do inštitútu právoplatnosti, ktorá je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Možnosti podania dovolania, vrátane dovolacích dôvodov, sú z tohto dôvodu striktne obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia riadna opravná inštancia. Dovolací súd preto nie je povolaný na revíziu napadnutého rozhodnutia z vlastnej iniciatívy. Z ustanovenia § 385 ods. 1 Tr. por. expressis verbis vyplýva, že je viazaný dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené. Viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi dovolania sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Tr. por.) a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Tr. por. z hľadiska ich hodnotenia podľa § 371 Tr. por. Podstatné sú teda vecné argumenty uplatnené dovolateľom a nie ich subsumpcia (podradenie) pod konkrétne ustanovenia § 371 Tr. por. (bližšie viď R 120/2012). K namietanému porušeniu práva na obhajobu je potrebné uviesť, že konštantná judikatúra dovolacieho súdu právo na obhajobu v zmysle § 371 ods. 1 písm.
  5. c)Tr. por. chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Právo na obhajobu garantované čl. 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), ako aj čl. 50 ods. 3 ústavy nachádza svoj odraz v celom rade ustanovení Trestného poriadku upravujúcich jednotlivé čiastkové obhajovacie práva obvineného v rôznych štádiách trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo osobe nezakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm.
  6. c)Tr. por. Z dikcie citovaného dovolacieho dôvodu je totiž jednoznačne zrejmé, že len porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilým dovolacím dôvodom. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu potom o zásadné porušenie práva na obhajobu ide najmä v prípade, keď obvinený nemal v konaní obhajcu, hoci v jeho trestnej veci boli splnené dôvody povinnej obhajoby. Výnimočne môže ísť aj o porušenie iných obhajovacích práv obvineného, ktorých porušenie sa prejaví na jeho postavení zásadným spôsobom. Obvinení F. R. a C. W. poukazovali na problematiku nedôveryhodnosti chráneného svedka K. W., jeho postavenia kajúcnika, resp. nepreskúmanie odklonov v iných konaniach a nedôveryhodnosť aj ďalších osôb vystupujúcich v pozícii kajúcnikov. Otázkou vierohodnosti a použiteľnosti svedeckých výpovedí tzv. kajúcnikov sa v posledných rokoch zaoberal nielen najvyšší súd, ale predovšetkým ústavný súd a ESĽP. Postup orgánov činných v trestnom konaní a následne konajúcich súdov, ktoré využijú zákonodarcom ukotvený, a teda úplne legálny inštitút spolupracujúceho svedka, nemožno považovať a priori za defektný prvok oslabujúci hodnotu dôkaznej situácie, ku ktorej sa súdy s pomocou týchto výpovedí dopracovali. Relevantné ustanovenia Trestného poriadku (zásada náležitého zistenia skutkového stavu a zásada voľného hodnotenia dôkazov) v záujme vylúčenia potenciálneho nebezpečenstva účelových, nepravdivých výpovedí ukladajú súdom povinnosť vykonať dôslednú previerku hodnovernosti, a teda kvality takto podaných svedectiev, ktorej prípadné zanedbanie by mohlo signalizovať porušenie garancií spravodlivého procesu (rozhodnutie ústavného súdu z 8. novembra 2016, sp. zn. III. ÚS 758/2016, uverejnené v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu SR pod č. 53/2016). Ústavný súd v predmetnom rozhodnutí pripustil použiteľnosť tzv. odklonov ako zákonných inštitútov v trestnom konaní, avšak za prísneho posúdenia obsahu výpovede spolupracujúcej osoby. „Zo znenia samotnej zákonnej úpravy vyplýva, že zákonodarca v záujme postihnutia závažných foriem trestnej činnosti, u ktorej je jej objasňovanie, takpovediac zvonku, veľmi sťažené, v niektorých prípadoch takmer nemožné ..., stanovil ako legitímny cieľ záujem spoločnosti na vyšetrení takejto trestnej činnosti, pričom tento povýšil nad záujem potrestať jedného z jej „menej aktívnych“ aktérov, ktorý orgánom činným v trestnom konaní poskytne pri plnení danej úlohy nezanedbateľnú súčinnosť. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v otázke tzv. korunných svedkov poskytujúcich pomoc pri odhaľovaní trestnej činnosti výmenou za beztrestnosť alebo iné výhody upozornila na potrebu osobitnej obozretnosti pri použití takýchto výpovedí, súčasne však ESĽP v tomto kontexte konštatoval, že skutočnosť použitia výpovede podozrivého, ktorý bol zbavený obvinenia, nie je ešte sama osebe dôvodom na vyslovenie porušenia práva na spravodlivé súdne konanie (pozri rozhodnutie ESĽP vo veci Atanasov proti Bulharsku, z 3.3.2009, č. 20309/02), a to dokonca ani v takých prípadoch, keď je odsúdenie páchateľa založené v určujúcej miere práve na výpovedi takéhoto svedka (pozri napr. rozhodnutie ESĽP vo veciach Cornelis proti Holandsku, z 25.5.2004, č. 994/03; Lorsé proti Holandsku, z 27.1.2004, č. 44484/98; Verhoek proti Holandsku, z 27.1.2004, č. 54445/00). V záujme zaistenia spravodlivosti konania je však prirodzenou požiadavkou adresovanou konajúcemu súdu dôkladná analýza vierohodnosti týchto výpovedí.“ (uznesenie ústavného súdu z 8. novembra 2016, sp. zn. III. ÚS 758/2016). „Použitie výpovedí svedkov výmenou za ich imunitu alebo iné výhody predstavuje dôležitý nástroj vnútroštátnych orgánov na boj proti závažnej trestnej činnosti, avšak je nutné brať na zreteľ, že môže spochybniť spravodlivosť konania proti obvinenému, pretože takáto výpoveď je zo svojej povahy manipulovateľná a môže byť urobená výlučne výmenou za ponúkané výhody, alebo ako akt osobnej pomsty. Podľa ESĽP preto nemožno podceňovať niekedy nejednoznačnú povahu takejto výpovede a riziko toho, že obvinený by mohol byť súdený na základe neoverených obvinení, ktoré nie sú nevyhnutne nezaujaté (m. m. Habran a Dalem, č. 43000/11 a 49380/11, ods. 94 - 96, 17. 1. 2017, ods. 100). Európsky súd pre ľudské práva však doplnil, že použitie takejto výpovede samo osebe neznamená, že konanie ako celok treba považovať za nespravodlivé. Otázku použitia výpovede spolupracujúceho svedka je pritom potrebné posúdiť v rámci okolností daného prípadu s dôrazom na to, či konanie ako celok bolo spravodlivé“ (nález ústavného súdu z 23. marca 2021, I. ÚS 292/2020). Z uvedeného vyplýva, že Trestný poriadok umožňuje spolupracujúcu osobu, ktorá získala legálny benefit v podobe nepostihnutia, resp. miernejšieho postihnutia za svoju trestnú činnosť, v trestnom konaní vypočuť a následne jej výpoveď použiť ako zákonný dôkaz, však v zmysle rozhodnutí ESĽP je vždy potrebné dôsledné posúdenie takejto výpovede. ESĽP v rozhodnutí vo veci Adamčo proti Slovenskej republike z 12. novembra 2019, č. 45084/14 navyše poukázal na potrebu skúmania výhod poskytnutých kajúcnikovi nielen v danom konaní, ale prípadne aj v iných trestných konaniach, aby bola zaručená celková spravodlivosť konania. ESĽP pritom vychádzal zo skoršieho rozhodnutia, v ktorom konštatoval, že „intenzita prieskumu vyžadovaného vo vzťahu k dôkazu poskytnutého komplicom je priamo úmerná významu výhody, ktorú tento komplic získa výmenou za dôkaz, ktorý poskytne“ (rozhodnutie ESĽP vo veci Erdem proti Nemecku z 9. decembra 1999, č. 38321/97). Súdy sa teda musia v rámci hodnotenia dôkazov dôsledne vyrovnať so všetkými aspektmi takejto výpovede, vrátane poskytnutých benefitov. Súd prvého stupňa poukazoval vo svojom rozsudku na skutočnosť, že proti chránenému svedkovi K. W. sa v inom trestnom konaní vedie stíhanie za všetky skutky z aktuálne prejednávanej trestnej veci, na ktorých sa zúčastnil. Súd pritom „bezhlavo“ neuveril jeho výpovediam, ale dôsledne ich hodnotil a konfrontoval s ostatnými dôkazmi, ako aj sám posudzoval spôsob výpovede svedka na hlavnom pojednávaní. Na svedka bol taktiež vypracovaný znalecký posudok znalcom z odboru psychológie, ktorý nezistil, že by išlo o psychicky narušenú osobu, so sklonmi k fabuláciám alebo vypĺňaniu pamäťových medzier (str. 23, 49 rozsudku). Súd súčasne v rámci všetkých skutkov (vyjadroval sa k nim jednotlivo) rozsiahlo odôvodňoval, z ktorých ďalších dôkazov mal preukázanú vinu obvinených a či korešpondujú s výpoveďami chráneného svedka K. W.. Odvolací súd posudzoval len zákonnosť výpovedí chráneného svedka K. W. a jeho dôveryhodnosť v aktuálnej trestnej veci (

ďalšie dôkazy), keď na margo odvolacích námietok k odloženiu vznesenia obvinenia K. W. konštatoval, že v inej trestnej veci nie je oprávnený preskúmavať zákonnosť postupov orgánov činných v trestnom konaní (str. 32, 35 rozsudku). Z uvedeného vyplýva, že súd prvého stupňa sa dostatočným spôsobom zaoberal hodnovernosťou výpovedí chráneného svedka K. W.. Pokiaľ ide o poskytnuté výhody chránenému svedkovi, podľa súdu prvého stupňa bol v inom konaní stíhaný za predmetné trestné činy, t. j. súd nemal za to, že by chránený svedok dostal výhodu. Zo spisového pritom vyplýva pravdivosť konštatovania súdu prvého stupňa, nakoľko aj keď chránenému svedkovi K. W. bolo pôvodne dočasne odložené vznesenie obvinenia, už v čase podania obžalôb (

  1. apríla 2012, resp.
  2. mája 2012) mal obvinenie vznesené. Prokurátor pokynom z
  3. marca 2012 uložil vyšetrovateľovi povinnosť vzniesť obvinenie K. W. a J. I. vo všetkých veciach, v ktorých im bolo dočasne odložené vznesenie obvinenia. K. W. bolo preto uznesením z
  4. marca 2012, PPZ-322/BOK-B1-2010 Vš vznesené obvinenie (ostatné trestné činy, za ktoré boli dovolatelia stíhaní, s výnimkou obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy v štádiu prípravy, za ktorú ani nemal odložené vznesenie obvinenia). Následne bola jeho vec vylúčená na samostatné konanie. Na hlavnom pojednávaní teda vypovedal v čase, keď sa proti nemu viedlo trestné stíhanie (na uvedenom nemení nič tvrdenie chráneného svedka, že za skutky, ktoré sú predmetom konania, má stále odložené vznesenie obvinenia, keďže zo spisu vyplýva niečo iné), pričom sa vyjadroval aj k dôvodom spolupráce s políciou. Na hlavnom pojednávaní súčasne boli čítané listinné dôkazy k okolnostiam zadržania chráneného svedka K. W., jeho väzby a následného prepustenia z väzby v inom konaní (okolnosti, za ktorých došlo k prepusteniu z väzby, mali byť podľa obhajoby dôvodom na spoluprácu chráneného svedka s políciou), a to aj za účasti obhajoby, ktorá nemala pripomienky. V súvislosti s výhodami poskytnutými chránenému svedkovi obvinený C. W. poukazoval na nesplnenie podmienok na postup podľa § 215 ods. 3 Tr. por. (zastavenie trestného stíhania prokurátorom) a § 218 Tr. por. (podmienečné zastavenie trestného stíhania spolupracujúceho obvineného), avšak dovolaciemu súdu nie je zrejmé, k akému konaniu sa tieto inštitúty mali vzťahovať, keďže chránený svedok sa iba vyjadril, že má odložené vznesenie obvinenia a zastavenie trestného stíhania nevyplývalo ani zo spisu. Súčasne je potrebné zdôrazniť, že odsúdenie obvinených nebolo založené iba na chránenom svedkovi, ale na ucelenom rade dôkazov, ktoré súd prvého stupňa pri jednotlivých skutkoch rozsiahlo rozviedol. Pokiaľ ide o ďalšie osoby, ktoré obvinený C. W. označuje za kajúcnikov, týmto osobám (s výnimkou J. I., u ktorého ale následne došlo k vzneseniu obvinenia) nebolo odložené alebo zastavené trestné stíhanie, ale boli právoplatne odsúdené na základe uzavretých dohôd o vine a treste, schválených súdom. Ako dovolací súd konštatoval v inej časti rozhodnutia, uzatvorenie dohody o vine a treste je právom každého obvineného, pričom však neznižuje dôveryhodnosť následnej výpovede uskutočnenej iba v pozícii svedka. Schvaľujúci súd súčasne musí dbať o to, aby dohody boli uzatvorené za splnenia všetkých zákonných podmienok, inak návrh dohody o vine a treste odmietne. Neobstojí ani tvrdenie obvineného C. W., že súdy nižšieho stupňa prehliadli závery znaleckých posudkov. Ku konštatovaniu znalca z odboru psychológie k chránenému svedkovi K. W. a svedkovi K. H. o možnom motíve nevypovedať pravdu sa súdy nižšieho stupňa vyjadrili na str. 49 rozsudku súdu prvého stupňa, resp. str. 35 rozsudku odvolacieho súdu (znalec sa pritom vyjadroval všeobecne k možnostiam klamstva spolupracujúcich osôb). Na ostatných svedkov, ktorí boli právoplatne odsúdení, sa znalecké posudky (s výnimkou znaleckého posudku na S. D. v procesnom postavení obvineného) nevyhotovovali a obhajoba počas konania také návrhy ani neprezentovala (obhajca obvineného C. W. dokonca na hlavnom pojednávaní uviedol, že také návrhy podá, po porade s ostatnými obhajcami, až keď z dokazovania vyplynie ich potreba). Všetky osoby označené obhajobou za kajúcnikov, boli vypočuté na hlavnom pojednávaní, obvinení, resp. ich obhajcovia im mali možnosť klásť otázky a konfrontovať svoje tvrdenia s ich výpoveďami, čo aj aktívne využili. Na hlavnom pojednávaní bolo taktiež zisťované (súdom prvého stupňa alebo obhajobou), či vypovedajú dobrovoľne, boli im sľúbené alebo poskytnuté výhody zo strany orgánov činných v trestnom konaní, prípadne boli kontaktovaní vyšetrovateľom alebo operatívcami. Zároveň prípadne schválené dohody o vine a treste, resp. rozsudky rôznych súdov týkajúce sa osôb vypovedajúcich na hlavnom pojednávaní, boli oboznámené na hlavnom pojednávaní. Schválené dohody o vine a treste boli aj predmetom rozsudku odvolacieho súdu (str. 28-32), ktorý sa následne vyjadroval k dôveryhodnosti svedeckých výpovedí (vrátane svedka K. H. a chr

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.