Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 10Sžak/2/2021 Identifikačné číslo spisu: 7020200783 Dátum vydania rozhodnutia: 07.06.2021 Meno a priezvisko: JUDr. Jana Hatalová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:

§ 206ods.

3 S.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná a napadnutý rozsudok je potrebné zmeniť tak, že rozhodnutie žalovaného sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

1. Rozhodol v lehote vymedzenej v ustanovení § 458 ods. 2 S.s.p. bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 07.06.2021 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).
2. Podľa § 464 ods.1 S.s.p., ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti v obdobnej veci, ktorá už bola predmetom konania pred kasačným súdom, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať už len na obdobné rozhodnutie, ktorého prevzatú časť v odôvodnení uvedie.
3. V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok krajského súdu, ktorým zamietol žalobu, ktorou sa sťažovateľ domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného o neudelení azylu v zmysle § 13 ods. 1 zákona o azyle.
4. Súčasne kasačný súd dospel k zisteniu, že o predmete konania v obdobnej veci už rozhodol kasačný súd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžak/14/2019 zo dňa 22.10.2019, ktorým bol rozsudok krajského súdu zmenený, rozhodnutie žalovaného zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie s nasledovným odôvodnením: „
5. Súd dáva do pozornosti, že konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky upravuje zákon o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne uvedených v ustanovení § 8 predmetného zákona, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu. V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky). Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané.
6. Z obsahu administratívneho spisu, konkrétne z „DOTAZNÍKA žiadateľa o udelenie azylu“ vyplýva, že: - z krajiny pôvodu odišiel z dôvodu, že po smrti otca a brata sa v Afganistane necítil v bezpečí; - otec Z. T. začal pracovať ako policajt už ako 20 ročný a pracoval v polícii skoro 20 rokov, ako policajt pracoval v meste V. a domov dochádzal len v noci, aby ho nikto nevidel. Aj jeho starší brat N. T. pracoval ako policajt v nejakej zásahovej jednotke, tiež mimo miesta bydliska. Otec vzhľadom na dlhšiu službu u polície už pracoval ako nižší veliteľ a mal pod sebou asi 20 až 30 policajtov; - v lete pred dvoma rokmi v noci, keď už spali, sa zobudil na streľbu, do ich domu vtrhlo niekoľko ozbrojených mužov, nastala panika, počas ktorej on s matkou a s ďalším bratom U. ušli cez okno do B.. Jeho otca a brata N., ktorí boli zhodou okolností doma na návšteve rodiny, títo neznámi muži zabili; - v ich dedine bolo všeobecne známe, že otec a brat pracujú ako policajti, už predtým dostala rodina upozornenie od rady starších dediny, aby otec a brat prestali pracovať pre vládu. Rada starších im oznámila, že niekoľkokrát boli za nimi členovia Talibanu, dohovárali rade starších, aby využila svoj vplyv a presvedčili otca a brata, aby prestali pracovať u afganskej polícii. Otec na upozornenia ale nereagoval, hlavne preto lebo z jeho platu žila celá rodina; - po úteku z domu odišli do B., kde boli u matkinho brata. Tu sa zdržali asi len týždeň, matka zostala u strýka a on pokračoval s bratom U. ďalej do W.. Strýko im vybavil prevádzačov s tým, aby odišli do Európy, kde dostanú azyl; - on osobne, okrem tohto prípadu, do styku s členmi Talibanu neprišiel, ale vie o tom, že niektorí členovia Talibanu boli aj z ich dediny, ktorú afganská vláda nijak nekontroluje, ale v poslednej dobe sa v ich dedine objavili aj muži, ktorí si hovoria, že sú z Daeshu, ale on sám nevie, aký je rozdiel medzi Talibanom a Daeshom. V prípade, ak by sa vrátil do Afganistanu, tak by mu hrozila smrť od Talibanu.
7. Sťažovateľ v súvislosti s vyššie uvedeným nielenže objasnil z čoho plynú jeho subjektívne obavy z prenasledovania, ale v priebehu konania poukázal aj na správy o krajine, ktoré takéto praktiky potvrdzujú. Z Usmernenia EASO k žiadateľom o azyl z Afganistanu (z júna 2018), Usmernenia UNHCR zo dňa 30.08.2018, ktoré predkladá odporúčania pre posudzovanie medzinárodnej ochrany u žiadateľov o azyl z Afganistanu, ako aj z výročnej správy UNAMA z februára 2018 jednoznačne vyplýva, že členovia afgánskej polície, osobitne miestnej polície, sú prioritným cieľom Talibanu, a tak títo členovia ako aj ich rodinní príslušníci môžu v Afganistane čeliť prenasledovaniu z dôvodu politického presvedčenia, ktoré im je pripisované zo strany Talibanu. Kasačný súd poukazuje na svoju rozhodovaciu prax v konaniach o kasačných sťažnostiach proti rozsudkom krajských súdov o správnych žalobách vo veciach azylu, resp. zaistenia ako aj odvolacích konaniach v tejto agende (za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb.), kde opakovane prihliadal na správy z obdobných zdrojov, najmä EASO, UNHCR a pod. Podľa kasačného súdu obsah týchto zdrojov nemožno podceňovať, ale je potrebné podrobiť ho dôkladnej analýze (m. m rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1Sžak/14/2018 zo dňa 22.01.2019).
8. Z vyššie prezentovaných informácií je dôvodne možné ustáliť obavy z konania, napĺňajúceho definičné znaky prenasledovania, a to zo strany neštátnych subjektov, ku ktorým môže dochádzať na väčšine územia krajiny pôvodu. Je zároveň nesporné, že sa jedná o konanie, ktoré je podľa dostupných informácií primárne politicky motivované, teda namierené proti oponentom protivládnych elementov, osobám, ktoré sympatizujú s vládou v krajine ako aj osobám, ktoré sú takto príslušníkmi protivládnych organizácií vnímané. Podľa čl. 10 smernice č. 2011/95/EÚ z
9. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany pri posudzovaní, či žiadateľ má oprávnenú obavu z prenasledovania, je nepodstatné, či má žiadateľ skutočne takú rasovú, náboženskú, národnú, sociálnu alebo politickú charakteristiku, ktorá spôsobuje prenasledovanie, za predpokladu, že takáto charakteristika je prisudzovaná žiadateľovi aktérom prenasledovania.
10. K argumentácii žalovaného týkajúcej sa posúdenia sťažovateľových obáv z prenasledovania z dôvodu imputovaného politického presvedčenia kasačný súd uvádza, že pre posúdenie tejto otázky nemusí byť podstatným, či otec a brat sťažovateľa, alebo samotný sťažovateľ bol politicky aktívnym. Zároveň podstatným v danom prípade nie je ani ich skutočné politické presvedčenie. To sa javí byť nepodstatným najmä v prípadoch, kedy je údajný pôvodca prenasledovania presvedčený o spolupráci (kolaborácii) žiadateľa o azyl so skupinami osôb, ktoré vyznávajú odlišné politické presvedčenie a pod. (v tomto prípade je to oficiálna štátna moc). V určitých situáciách nie je potrebné, aby ohrozená osoba aktívne prejavovala svoje politické názory (verejne, výslovne).
11. Žalovaný prípad sťažovateľa vyhodnotil bez dostatočného dokazovania ako prípad „bežného obyvateľa krajiny“. Bolo nutné zo strany žalovaného zaobstarať si dostatočné informácie vo vzťahu k súčasnej situácii potvrdzujúcej, resp. vyvracajúcej ju ako pôvod možných obáv sťažovateľa v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu a zdroj takýchto relevantných informácií identifikovať aj v samotnom rozhodnutí. Je nevyhnutné poukázať na to, že otec sťažovateľa bol veliteľom miestnej polície, v polícii slúžil cca 20 rokov, nebol teda obyčajným rádovým policajtom, ale mal vedúcu pozíciu. Napriek vyhrážkam zo strany Talibanu a nátlaku Talibanu na Radu starších, aby ho presvedčili, aby sa tejto svojej pozície vzdal, odmietol. Taliban ho vnímal ako evidentného politického oponenta, a vytipoval si ho ako cieľ svojho útoku. Rovnako sa stal policajtom sťažovateľov starší brat, ktorý dokonca slúžil v špeciálnej zásahovej jednotke v Kábule. Aj jeho Taliban zavraždil.
12. V bode 46 správny súd, rovnako ako žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí, bez kontextu na zvyšok tvrdení, vytrhol z výpovede sťažovateľa jednu vetu a vychádzal z údajnej finančnej motivácie otca a brata sťažovateľa pracovať pre políciu. K tomu kasačný súd uvádza, že aj keby výlučnou motiváciu boli peniaze, nič to nemení na skutočnosti, že pre políciu pracovali, Taliban ich vnímal ako podporovateľov vlády a pre (imputované) politické presvedčenie ich prenasledoval (zastrašoval) čo vyústilo až do ich cieleného zavraždenia. V prípade zotrvania v Afganistane alebo návratu do Afganistanu by sťažovateľ nečelil len hrozbe vážneho bezprávia, ale čelil by cieleným útokom zo strany Talibanu, ako ich rodinný príslušník pre jeho imputované politické presvedčenie. Súd poznamenáva, že konanie o medzinárodnej ochrane je špecifické tým, že je v ňom často nutné rozhodovať za situácie dôkaznej núdze (pozri rozsudky Najvyššieho správneho súdu z 26.2.2008, č . j . 2 AZS 100/2007 - 64, a z 27.3.2008, č . j . 4 AZS 103/2007 - 63, či rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.7.2014 sp. zn. 1Sža 17/2014), že ide o prospektívne rozhodovania (t. j. posudzuje sa opodstatnenia strachu z prenasledovania či riziko vážneho bezprávia v budúcnosti) a že nesprávne rozhodnutie má pre sťažovateľa obzvlášť závažné dôsledky. Žalovaný nemôže len na základe svojho subjektívneho názoru dospieť k záveru, že sťažovateľovi nehrozí v krajine prenasledovanie.
13. Ak sú dané skutočnosti, na základe ktorých možno predpokladať, že k porušeniu základných ľudských práv a slobôd žiadateľov o azyl došlo, alebo mohlo by vzhľadom na postavenie žiadateľa v spoločnosti, s prihliadnutím na jeho presvedčenie, názory, správanie atď ...dôjsť, a správny orgán nemá dostatok dôkazov o tom, že to tak nebolo, alebo nemohlo by v budúcnosti byť, potom tieto skutočnosti musí správny orgán v situácii dôkaznej núdze zohľadniť, a to v prospech žiadateľa o azyl (m.m. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sža/10/2015 zo dňa 23.05.2015). Z preskúmavaného rozhodnutia ako aj z napadnutého rozsudku je zrejmé, že ako žalovaný, tak ani krajský súd sa touto zásadou nezaoberali a to bez akéhokoľvek odôvodnenia.
14. Vzhľadom na vyššie uvedené závery a postup žalovaného, s ktorými sa nesprávne stotožnil aj krajský súd v napadnutom rozsudku, kasačný súd konštatuje, že námietky týkajúce sa nesprávneho právneho posúdenia veci ako aj odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe vyhodnotil sú dôvodné. Možno taktiež vytknúť krajskému súdu, že sa k rozsudkom NS SR, na ktoré poukazoval sťažovateľ v správnej žalobe, v rozhodnutí nevyjadril.“
15. Kasačný súd na základe vyššie uvedených úvah konštatuje, že krajský súd dospel k nesprávnemu právnemu záveru, keď správnu žalobu zamietol. Nakoľko samotné preskúmavané rozhodnutie trpí vadami, ktoré ho činia nezákonným, kasačný súd nezrušil napadnutý rozsudok, ale považoval za potrebné rozhodnúť v zmysle § 462 ods.

§ 457ods.

1 S.s.p. tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. V ďalšom konaní žalovaný po dôslednom preskúmaní veci opätovne rozhodne, pričom je viazaný právnym názorom kasačného súdu (§ 469 S.s.p.). 18. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods.

§ 167ods.

1 a § 175 ods. 1 S.s.p. tak, že sťažovateľovi, ako úspešnému účastníkovi konania o kasačnej sťažnosti nárok na náhradu trov konania priznal v celom rozsahu. 19. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijal rozsudok jednomyseľne (§ 139 ods. 4 S.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok n i e j e prípustný.