Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 8Cdo/111/2019 Identifikačné číslo spisu: 8304119546 Dátum vydania rozhodnutia: 26.05.2021 Meno a priezvisko: JUDr. Martin Holič Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2

§ 421písm.

a/ CSP vidí odklon odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v otázke opakovania dokazovania odvolacím súdom, s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2 MCdo 8/

1. Dovolateľka rovnaký argument uplatnila aj v rámci dovolacieho dôvodu v zmysle § 420 písm. f/ CSP. Dovolací súd konštatuje, že odvolací súd sa pri posúdení procesnej otázky opakovania dokazovania neodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, pričom v podrobnostiach odkazuje na bod
2. odôvodnenia.
3. Žalobkyňa v

§ 421písm.

a/ CSP vidí odklon odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v otázke stanovenia doby omeškania, odkloniac sa od ustálenej rozhodovacej praxe v zmysle R 27/1977, sp. zn. 1 Cdo 210/2005, sp. zn. 1 Cdo 99/2007, sp. zn. 7 MCdo 5/2014, v zmysle ktorej ak čas plnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný dlh splniť prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Ak nedošlo k požiadaniu skôr, treba za kvalifikované požiadanie považovať návrh, keď dňom zúročenia pohľadávky uplatnenej v návrhu nebude deň nasledujúci po podaní návrhu na súde, ale deň po doručení návrhu odporcovi. 24.

1. Dovolací súd konštatuje, že odvolací súd sa pri posúdení právnej otázky stanovenia doby omeškania neodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, keď správne vychádzal z toho, že pôvodná žaloba právneho predchodcu žalobkyne neobsahovala vyčíslenie žiadanej náhrady škody, preto podanie takejto žaloby nemožno považovať za kvalifikované (riadne) uplatnenie nároku. Ak si právny predchodca žalobykne uplatnil nárok na náhradu škody v peniazoch, za riadny návrh možno považovať len taký, v ktorom je presne vyčíslená výška požadovanej náhrady škody, až po doručení takéhoto riadneho návrhu sa žalovaný dozvie, v akej presnej výške žalobca od neho požaduje peňažnú náhradu škody a má možnosť splniť svoj záväzok. Preto aj pre účely stanovenia začiatku doby omeškania odvolací súd správne vychádzal z toho, že právny predchodca žalobkyne požadovanú náhradu škody vyčíslil až po predložení znaleckého posudku na pojednávaní konanom dňa 28.8.1998 (č.l. 138), na ktorom súd prvej inštancie doručil žalovanej doplnenie žalobného návrhu právneho predchodcu žalobkyne zo dňa 12.2.1998, následne nasledujúci deň žalovaná, ktorá už vedela, v akom rozsahu má podľa doplnenej žaloby právneho predchodcu žalobkyne plniť, škodu neuhradila a preto nasledujúcim dňom 30.8.1998 sa dostala do omeškania.
2. Žalobkyňa v

§ 421písm.

b/ CSP namietala procesný postup odvolacieho súdu, ktorý podľa § 384 CSP zamietol jej návrhy na doplnenie dokazovania oboznámením predložených odborných vyjadrení, podľa dovolateľky súd bol povinný v zmysle § 191 CSP prihliadnuť na všetko, čo v konaní vyšlo najavo, a teda aj na predložené odborné vyjadrenia. Dovolací súd konštatuje, že žalobkyňa v tejto časti dovolania riadne neformulovala právnu otázku, od posúdenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Žalobkyňa len namietala procesný postup odvolacieho súdu a vyslovila s ním polemiku, čo však nemožno považovať za splnenie podmienky riadneho vymedzenia právnej otázky. 26. Žalobkyňa v

§ 421písm.

b/ CSP namietala, že v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu nebola vyriešená zásadná právna otázka vzťahu medzi § 146 ods. 2 a § 129f ods. 4 Hospodárskeho zákonníka, „ či je možné usúdiť spoluzavinenie záložného dlžníka na vzniku škody na predmete zálohu, ak tomuto dlžníkovi v dôsledku dohody so záložným veriteľom zostalo len tzv. holé vlastníctvo, pričom celý obsah vlastníckeho práva vykonáva záložný veriteľ“. V tejto časti dovolania považoval dovolací súd dovolanie za prípustné, keď žalobkyňa naformulovala právnu otázku, od posúdenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. 26.

1. Podľa dovolacieho súdu je pri posúdení právnej otázky vzťahu medzi ustanoveniami § 146 ods. 2 a § 129f ods. 4 Hospodárskeho zákonníka potrebné vychádzať predovšetkým z toho, že ustanovenie § 146 ods. 2 Hospodárskeho zákonníka o pomernom znášaní škody poškodenou organizáciou, ak škodu spôsobila aj táto organizácia, má charakter všeobecného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na všetky prípady zodpovednosti za škodu v zmysle § 145 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka. Ak je teda základom nároku na náhradu škody porušenie právnej povinnosti v zmysle § 129f ods. 4 Hospodárskeho zákonníka (t.j. povinnosti záložného veriteľa záloh opatrovať a chrániť pred poškodením, zneužitím a zničením), nie je žiaden rozumný dôvod vylúčiť možnosť spoluzavinenia poškodeného v zmysle § 146 ods. 2 Hospodárskeho zákonníka aj v tomto prípade. Posúdenie, či v konkrétom prípade je dôvod na aplikáciu ustanovenia § 146 ods. 2 Hospodárskeho zákonníka o pomernom znášaní škody poškodenou organizáciou, vychádza zo skúmania relevantných skutkovách okolností, a predstavuje otázku skutkovú a nie právnu. 26.
2. Dovolací súd sa stotožňuje s vecne správnym posúdením tejto právnej otázky odvolacím súdom, ktorý dôvodne vychádzal zo záveru, že právny predchodca žalobkyne neprestal byť vlastníkom objektu hotela ani počas výkonu záložného práva, bol len obmedzený v jednotlivých zložkách výkonu jeho práv, a preto sa nedá akceptovať argument o úplnom zbavení sa zodpovednosti z jeho strany za rozhodujúce obdobie, kedy k škode došlo. Ani podľa dovolacieho súdu nemožno súhlasiť s argumentáciou žalobkyne, že právny poriadok pôvodnému žalobcovi nijako neumožňoval ingerovať do ochrany, zabezpečovania, udržiavania a celkovej prevencie pred nežiaducimi vplyvmi na budovu hotela v tomto období. Zo žiadneho ustanovenia právneho predpisu totiž nemožno vyvodiť, že by vlastník stavby bol absolútne obmedzený pri výkone svojich vlastníckych práv v štádiu výkonu akéhokoľvek zabezpečovacieho prostriedku, vrátane výkonu záložného práva. Výkon záložného práva sleduje určité obmedzenia vlastníka, ale len v rozsahu, aby sa mohol efektívne naplniť tento zabezpečovací inštitút a nijako nepopiera zložky vlastníckeho práva, ktoré pôvodnému vlastníkovi ostávali zachované. Odovzdanie kľúčov od nehnuteľnosti neznamená stav, že vlastník objektu stráca svoje vlastnícke právo a že prestáva mať akúkoľvek moc nad vecou. Odovzdanie kľúčov je prvok smerujúci k výkonu záložného práva, pričom aj počas výkonu záložného práva je záložca vlastníkom veci a má tomu zodpovedajúce nielen práva, ale aj povinnosti. K zániku jeho vlastníckeho práva dochádza až okamihom, keď nastanú účinky vykonaného záložného práva, napr. udelením príklepu exekútora vydražiteľovi na dražbe. Hoci právny predchodca žalobkyne dohodou so žalovanou odovzdal predmet zálohu žalovanej, a teda dobrovoľne nerealizoval ekonomické zložky svojho vlastníctva (právo užívať, požívať, držať vec), vlastnícke právo mu zostalo zachované, zostalo mu teda zachované právne panstvo nad vecou. 26.
3. Intervenient na strane žalovanej vo svojom vyjadrení k dovolaniu žalobkyne správne poukázal na to, že povinnosť právneho predchodcu žalobkyne starať sa o predmet zálohu a chrániť ho pred zničením alebo odcudzením bola výslovným obsahom záložnej zmluvy č. 2/91 zo dňa 02.12.1991 (čl. II. ods. 1), pričom táto povinnosť nebola dotknutá ani inak modifikovaná prijatím dodatkov č. 1/93 a č. 2/
4. Ak teda škoda na predmete zálohu vznikla v dôsledku vzniku porúch za zanedbaných opráv a údržby, právny predchodca žalobkyne ako vlastník a teda nositeľ právneho panstva nad vecou mal možnosť sám či v súčinnosti so žalovnaou zabezpečiť potrebné opravy či údržbu hotela, mal možnosť iniciovať alebo minimálne upozorniť žalovanú na potrebu opráv a údržby, rovnako mal možnosť predmet zálohu napr. dať poistiť. 26.
5. Dovolací súd preto považoval dovolanie žalobkyne v tejto časti za procesne prípustné, nie však za dôvodné, preto ho v tejto časti v zmysle § 448 CSP zamietol.
6. Žalobkyňa v

§ 421písm.

b/ CSP namietala tiež nesprávny právny záver odvolacieho súdu ohľadne úroku z omeškania, keď škoda vznikla v dôsledku porušenia mimozáväzkovej povinnosti a preto nemôže byť sankcionovaná podľa ustanovení § 378a Hospodárskeho zákonníka, úrok z omeškania preto mal byť priznaný podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka. V tejto časti dovolania považoval dovolací súd dovolanie za prípustné, keď žalobkyňa naformulovala právnu otázku, od posúdenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. 27.

1. Podľa § 378a Hospodárskeho zákonníka v znení platnom do 31.12.1991, ak je organizácia v omeškaní s platením peňažného záväzku, môže oprávnená organizácia v prípadoch, na ktoré sa nevzťahujú ust. § 378 ods. 1 a 2, požadovať zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5 % ročne, pokiaľ nie je v právnych predpisoch ustanovené niečo iné. Ust. § 378 ods. 4 platí obdobne. 27.
2. Ustanovenie § 378a Hospodárskeho zákonníka o úroku z omeškania v zákonom stanovenej sadzbe vo výške 5% ročne sa vzťahuje na omeškanie s platením akéhokoľvek peňažného záväzku, bez rozlišovania, či ide o záväzok zmluvný alebo mimozmluvný, s jedinou zákonnou výnimkou, a to, že sa nejedná o prípady, na ktoré sa vzťahujú ust. § 378 ods. 1 a 2 o poplatku z omeškania. Nie je preto žiaden dôvod v tejto súvisloti rozlišovať právny dôvod vzniku záväzku, resp. či ide o záväzkovú alebo mimozáväzkovú povinnosť, tak ako sa snažila argumentovať žalobkyňa. 27.
3. Odvolací súd preto vecne správne uzavrel, že pokiaľ ide o úrok z omeškania, je zrejmé, že nárok žalobcu na náhradu škody v rámci veci samej posudzoval súd prvej inštancie správnym spôsobom podľa ustanovení Hospodárskeho zákonníka účinného do 31.12.1991, preto zdôraznil nevyhnutnosť aplikácie tohto právneho predpisu aj na režim úroku z omeškania, a to s ohľadom na znenie § 763 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktorý v prípade zmluvy uzatvorenej v tomto období určuje, že takýto právny vzťah sa až do jeho úplného vyporiadania, vrátane práv zo zodpovednosti za jeho porušenie, riadi úpravou Hospodárskeho zákonníka, čo napokon vyplýva aj z judikatúry súdov (do pozor. napr. rozsudok NS SR sp. zn. 4Obo/96/96). 27.
4. Odvolací súd tiež správne poukázal na to, že úrok z omeškania podľa § 378a Hospodárskeho zákonníka sa vzťahuje napr. na povinnosť platiť majetkové sankcie, náhradu škody, na povinnosť nahradiť cenu toho, čo sa získalo neoprávneným majetkovým prospechom a pod. (Hospodársky zákonník, komentár, Nakladateľstvo Spektrum 1990, Doc. JUDr. p. Kubíček a kolektív). 27.
5. Dovolací súd podporne poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 Obo 96/96, podľa ktorého ak je povinný v omeškaní s platením poplatku z omeškania podľa § 378 Hospodárskeho zákonníka, vzniká oprávnenému právo žiadať úroky z omeškania z dlžného poplatku. Poplatok z omeškania, ak naň vzniklo právo, je peňažným nárokom (na strane povinného peňažným záväzkom). Ak nebol splnený včas, je dlžník s plnením záväzku v omeškaní a oprávnenému vzniká právo na úroky z omeškania vo výške 5 % p.a. z poplatku od jeho splatnosti. V tomto prípade išlo teda tiež o sankcionovanie omeškania s platením poplatku z omeškania podľa § 378 Hospodárskeho zákonníka, t.j. s platením nároku vyplývajúceho priamo zo zákona. 27.
6. Odvolací súd posúdil otázku výšky úroku z omeškania správne, aplikujúc na daný právny vzťah ust. § 378a Hospodárskeho zákonníka, keď právny vzťah medzi právnym predchodcom žalobkyne a žalovanou vznikol uzavretím zmluvy za účinnosti Hospodárskeho zákonníka, preto aj nárok na náhradu škody vzniknutej na základe takejto zmluvy je potrebné posudzovať podľa ustanovení Hospodárskeho zákonníka a rovnako je potrebné posudzovať podľa ustanovení Hospodárskeho zákonníka aj otázku úroku z omeškania, aj keď k vzniku škody a aj omeškaniu došlo už za účinnosti Obchodného zákonnika, aplikujúc predchodné ustanovenie § 763 ods. 1 Obchodného zákonníka (bližšie k tomu por. aj nález Ústavného súdu SR č.k. IV. ÚS 562/2013-60 zo dňa 23.01.2014). 27.
7. V prejednávanom spore si žalobkyňa uplatňuje nárok na náhradu škody v peňažnej forme, bez akejkoľvek rozumnej pochybnosti sa teda jedná o peňažný záväzok, a preto v prípade omeškania s platením tohto peňažného záväzku nastupuje zákonná sankcia v podobe úroku z omeškania v zmysle § 378a Hospodárskeho zákonníka, tak ako to vecne správne uzavrel aj odvolací súd. 27.
8. Dovolací súd preto považoval dovolanie žalobkyne v tejto časti za procesne prípustné, nie však za dôvodné, preto ho v tejto časti v zmysle § 448 CSP zamietol. II. K časti dovolania žalovanej proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni sumu 257 022,62 eur s 5 % úrokom z omeškania ročne od
9. augusta 1998 do zaplatenia, do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.
10. Žalovaná uplatnila dovolací dôvod v zmysle § 420 písm. f/ CSP, pričom porušenie jej práva na spravodlivý proces vymedzila absenciou dôkladného a presvedčivého odôvodnenia ohľadne opodstatnenosti nároku jedného škodcu voči inému škodcovi; mala za to, že výkon práva žalobkyne je v rozpore s dobrými mravmi a preto je extrémne nespravodlivý, žalovaná zároveň namietala prekvapivosť a nepreskúmateľnosť meritórnych záverov odvolacieho súdu. 28.
11. K prípustnosti dovolacieho dôvodu v zmysle § 420 písm. f/ CSP, s dôrazom na povinnosť riadneho odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, sa dovolací súd podrobne vyjadril v bodoch 9.-11., 14.-
12. odôvodnenia tohto rozsudku, a preto na ne v plnom rozsahu odkazuje. 28.
13. Odvolací súd v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia poskytol dostatočnú odpoveď na všetky podstatné skutkové i právne argumenty uplatnené žalovanou v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie, a to v rozsahu ňou uplatnených odvolacích námietok. 28.
14. Odvolací súd v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia dostatočne podrobne vysvetlil svoj záver o danosti zodpovednosti za vzniknutú škodu zo strany žalovanej, ktorej základ bol v porušení zákonnej povinnosti žalovanej ako záložného veriteľa v zmysle § 129f ods. 4 Hospodárskeho zákonníka (bod
15. odôvodnenia), pričom podrobne odôvodnil použitie právneho režimu Hospodárskeho zákonníka na posudzovaný prípad (bod
16. odôvodnenia). Odvolací súd vychádzal z preukázanej rozhodujúcej skutočnosti o odovzdaní hotela Dukla vo Svidníku žalovanému ako záložnému veriteľovi (body 19.,
17. odôvodnenia). Následne odvolací súd ustálil základné východiská pre posúdenie zodpovednosti žalovanej za vzniknutú škodu (bod
18. odôvodnenia), ustálil časový moment zodpovednosti za škodu (bod
19. odôvodnenia), podrobne sa zaoberal otátkou výšky škody vychádzajúc zo znaleckého posudku č. XX/XX znalca doc. Ing. X. Y. (body 25.-
20. odôvodnenia), pričom detailne rozlíšil jednotlivé druhy škôd. Na podstatnú obranu žalovanej odvolací súd reagoval tým, ž