1, ods. 5 písm. a) Trestného zákona, spáchaného formou spolupáchateľstva § 20 Trestného zákona, na neverejnom zasadnutí konanom
c) Trestného poriadku dovolanie obvineného C. H. o d m i e t a . Odôvodnenie Okresný súd Bratislava V (ďalej aj len „súd prvého stupňa") rozhodol rozsudkom z
1, ods. 5 písm. a) Trestného zákona, z toho v bodoch 1) a 2) v štádiu pokusu
1 Trestného zákona, ktorého sa dopustil na tom skutkovom základe, že: 1) dňa
5 Trestného zákona, s použitím § 36 písm. j), § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona, trest odňatia slobody v trvaní 10 (desať) rokov.
2 písm. a) Trestného zákona, ho súd zaradil na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
1 Trestného poriadku, prvostupňový súd odkázal poškodených V. D. I. a.s. C. ul. č. X D. a I. I. a.s. R. I. č. XX, N. s nárokom na náhradu škody na civilný proces. Proti predmetnému rozsudku podal odvolanie prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava V (ďalej aj len „prokurátor") v neprospech oboch obvinených proti výroku o uloženom treste a neuložení ochranného dohľadu. Odvolanie podal aj obvinený C. H., a to proti výroku o vine, treste a konaniu, ktoré mu predchádzalo. Krajský súd v Bratislave na podklade podaných odolaní rozhodol tak, že postupom
1 písm. d), písm. e), ods. 2 Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu vo vzťahu k obvineným D. J. a C. H.. Zároveň sám rozhodol
3 Trestného poriadku tak, že obvinenému D. J., nar. XX. S. XXXX trvale bytom D. ul. č. X, D. - R. K. uložil
5 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2, § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona per analogiam, trest odňatia slobody v trvaní 8 a pol (osem a pol) roka.
2 písm. a), ods. 4 Trestného zákona, obvineného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
1, § 78 ods. 1 Trestného zákona, bol obvinenému uložený ochranný dohľad v trvaní 1 (jedného) roka. Obvinenému C. H., nar. XX. A. XXXX v R., trvale bytom D. ul. č. XX R. uložil:
5 Trestného zákona, § 38 ods. 2 Trestného zákona, trest odňatia slobody vo výmere 10 (desať) rokov.
2 písm. a), ods. 4 Trestného zákona obvineného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
1, § 78 ods. 1 Trestného zákona bol obvinenému uložený ochranný dohľad v trvaní 1 (jeden) rok. Odvolací súd
H. ako nedôvodné zamietol. Vo zvyšných častiach napadnutý rozsudok ostal nedotknutý. Proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z
obvineného bolo trestné stíhanie neprípustné, nakoľko existuje okolnosť vylučujúca protiprávnosť, a to výkon práva a povinnosti. V ďalšej časti analyzoval problematiku nezákonne získaných dôkazov s poukazom na použiteľnosť, resp. nepoužiteľnosť obrazových, zvukových, obrazovo-zvukových záznamov vyhotovovaných súkromnou osobou pre potreby trestného stíhania. Poukazoval na právny rámec týkajúci sa danej problematiky v podobe ustanovení Trestného poriadku § 119 ods. 2, ods. 3, ktoré konfrontoval s ustanoveniami § 11 a § 12 Občianskeho zákonníka, tvoriacimi základ ochrany osobnosti pred neoprávneným nahrávaním. Ozrejmil aj odlišnú prax v rámci uplatňovania nezákonne vyhotovených súkromných nahrávok v podmienkach Českej republiky. Následne konštatoval, že v horeuvedených prípadoch išlo o súkromné nahrávky, ktoré slúžili ako usvedčujúci dôkaz. V jeho prípade sa však jedná o nahrávky, z ktorej jedna bola zákonne získaná, t. j. obsahuje súhlas nahrávanej osoby a druhá, je bez súhlasu nahrávanej osoby, konkrétne bez súhlasu D. J.. Obe nahrávky však jasne
jeho názoru preukazujú jeho nevinu. Spoluobvinený D. J. v predmetných nahrávkach priznáva, že je, resp. bol bielym koňom svedka N. W., ktorý celý prevod naplánoval a následne „hodil" na obvineného C. H.. Spoluobvinený D. J. v nahrávkach hovorí C. H., že papiere, ktoré C. H. odniesol do bánk, boli pozmenené N. W.. Rovnako je zrejmé, že N. W. vybral všetky peniaze. Spoluobvinený D. J. v predmetnej nahrávke doslova uvádza: „Ty si urobil chybu, že si mu dal tie papiere do ruky, on ich pozmenil.". Predmetné nahrávky sú dôkazom preukazujúcim nevinu obvineného. Čo sa týka druhej nahrávky, ktorá neobsahuje súhlas D. J. v tomto prípade je jednoznačné, že záujem jednotlivca, a to obvineného C. H., prevažuje záujem nahrávaného spoluobvineného D. J.. Obvinený H. má za to, že v jeho prípade išlo o rozdielnu situáciu, akú rieši judikatúra zameraná na nezákonnosť súkromných nahrávok v trestnom konaní, kedy takouto súkromnou nahrávkou, získanou bez súhlasu, je daná osoba usvedčovaná z trestného činu. V danom prípade išlo o nahrávku, ktorou sa preukazuje nevina, preto mal za to, že aj nahrávka, v ktorej nie je výslovný súhlas D. J., je prípustná ako dôkaz použiteľný v rámci tohto trestného konania. Zdôraznil, že najvyšší súd ešte nerozhodoval o použiteľnosti súkromnej nahrávky, ktorá nemá preukazovať vinu, ale nevinu obvineného. Jediným usvedčujúcim dôkazom bola výpoveď spoluobvineného D. J.. Obvinený navrhol vykonať dôkazy, súkromné nahrávky vyhotovené mobilným telefónom obvineného. V týchto nahrávkach spoluobvinený D. J. priznáva, že obvinený nemal s predmetnou trestnou vecou nič spoločné a že to bolo na neho „našité". Predmetné nahrávky absolútne popierajú vyjadrenia obvineného D. J. v trestnom konaní, na ktoré sa odvolávajú súdy pri rozhodnutí o vine obvineného. Obvinený ďalej uviedol, že pracoval ako sprostredkovateľ úverov spoločnosti V., O. I., a.s., pričom z povahy predmetnej pracovnej činnosti vyplývala skutočnosť, že mal na starosti kompletizáciu podkladov a podanie žiadosti o úver v bankách. Sprostredkovateľ úverov však nezodpovedá za pravdivosť údajov uvedených v podkladoch k žiadosti o úver a nie je povinný pravdivosť dokumentov preverovať. Je logické a vyplývajúce z charakteru pracovnej náplne finančného poradcu, že keď banka neschváli úver, automaticky podáva žiadosť do inej banky, nakoľko je úlohou finančného poradcu pre klienta žiadaný úver vybaviť. Finančný poradca nemôže byť zodpovedný za pravdivosť obsahu a pravosť klientom odovzdaných podkladov potrebných pre riešenie ich žiadosti. Pre obvineného bolo nepochopiteľné, prečo súdy nevzali do úvahy tak zrejmú vec, a to, že výpisy z účtu spoločnosti D. Z., s.r.o. doručené N. W., ktorej jediným spoločníkom je spoluobžalovaný D. J., vykazovali finančné transakcie vo vysokých sumách, a preto obvinený nemal dôvod pochybovať o bonite spoločnosti. Presne táto skutočnosť odôvodňuje a korešponduje s vyjadreniami spoluobvineného D. J., ako aj z ostatných dôkazov, že N. W. dopredu a premyslene pripravil spoločnosť D. Z., s.r.o., aby táto spoločnosť vyzerala ako finančne zaujímavá. Rovnako je preukázané, že N. W. mal dispozičné právo k účtu spoločnosti D. Z., s.r.o. Obvinený uviedol, že si vykonával len svoju prácu a nespáchal trestný čin, ktorý mu je kladený za vinu. Rovnako pripomína, že rozhodnutie o vine nemôže byť založené na dôkazoch, v tomto prípade výpovedí, ktorých vierohodnosť je pochybná. Je neprípustné, aby súd rozhodol o vine obvineného na základe dôkazov, v ktorých existujú nejasnosti. Navyše je celá obžaloba C. H. postavená výlučne na jedinej výpovedi, a to výpovedi spoluobvineného D. J.. Ostatné dôkazy žiadnym spôsobom nepreukazujú vinu obvineného. To, že ostatní svedkovia videli obvineného na nejakom mieste, alebo so spoluobvineným, nie je dôkaz preukazujúci vinu, a to ani priamy, ani nepriamy. Rovnako z listinných dôkazov nie je možné žiadnym spôsobom preukázať, že obvinený tieto pozmenil. Celé uznanie viny súdmi, je postavené len na domnienke súdov vychádzajúcich z jedinej výpovede, a to nedôveryhodnej osoby. V tomto smere následne obvinený poukázal na judikatúru týkajúcu sa vierohodnosti svedeckých výpovedí (Huseyn a iní proti Azerbajdžanu (rozsudok z 26. júla 2011, č. 35485/05, 4553/05, 35680/05, 36085/05, § 206) ESĽP. Obvinený v časti dovolania označenej ako procesné pochybenia poukázal na skutočnosti, ktoré sú
neho závažnými pochybeniami. Sú nimi rozpory vo výpovediach, usvedčujúcim dôkazom je jedine výpoveď spoluobvineného, bola porušená prezumpcia neviny obvineného a ďalšie základné zásady trestného konania, súd nevykonal dôležité dôkazy ktoré obvinený navrhoval. V tejto časti doplnil, že v rámci návrhov na vykonanie dokazovania obvinený opakovane uviedol, že žiada vykonať dôkazy, zvukové nahrávky rozhovoru obvineného a spoluobvineného D. J., ktoré jednoznačne preukazujú nevinu obvineného. Pričom takého dôležité dôkazy súd odmietol vykonať, čím došlo k porušeniu práva na obhajobu garantovaného v § 2 ods. 9 Trestného poriadku, čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 3 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.
názoru obvineného boli porušené aj zásady náležitého zistenia skutkového stavu v zmysle § 2 ods. 10 Trestného poriadku a zásady rovnosti strán
14 Trestného poriadku tým, že súd vyhovel všetkým návrhom prokurátora na vykonanie dokazovania, avšak na druhej strane odmietol dokazovanie navrhované obvinenými. V zmysle § 163 ods. 3 Trestného poriadku, výrok, ktorým sa obvinený uznáva za vinného alebo ktorým sa spod obžaloby oslobodzuje, musí presne označovať trestný čin, ktorého sa výrok týka, a to nielen zákonným pomenovaním a uvedením právnej kvalifikácie, ale aj uvedením miesta, času a spôsobu spáchania, prípadne aj s uvedením iných skutočností potrebných na to, aby skutok nemohol byť zamenený s iným, ako aj s uvedením všetkých zákonných znakov vrátane tých, ktoré odôvodňujú určitú trestnú sadzbu. V zmysle § 168 ods. 1 Trestného poriadku, ak rozsudok obsahuje odôvodnenie, súd v ňom stručne uvedie, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opiera a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú. Z odôvodnenia musí byť zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti
príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. Ak rozsudok obsahuje ďalšie výroky, treba odôvodniť aj tieto výroky. Odborná literatúra v tomto smere hovorí, že každý výrok rozsudku, ktorý obsahuje odôvodnenie, musí byť odôvodnený síce stručne, ale z kontextu § 168 ods. 1 vyplýva, že aj presvedčivo a tak, aby rozhodnutie súdu bolo preskúmateľné. Musí vychádzať z hodnotenia dôkazov v intenciách § 2 ods. 12 Trestného poriadku, t. j.
svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od toho, či dôkazy obstaral súd, prokurátor, policajt alebo obvinený či jeho obhajca. Z požiadavky, aby súd uviedol, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opiera, vyplýva, že nestačí iba na začiatku odôvodnenia rozsudku uviesť všetky dôkazy, ktoré boli vykonané, ich mechanickým vymenovaním (výpočtom) a urobiť záver, že vykonaným dokazovaním súd zistil skutkový stav tak, ako je uvedený vo výrokovej časti rozsudku, ani prípadne len opätovné citovanie skutkového stavu z výroku rozsudku. Všetky dôkazy spravidla totiž nepreukazujú skutok ako celok, ale sa viažu na jednotlivé časti skutku, ktoré v súhrne tvoria celý skutok. Treba uviesť ktorá časť skutku, ktorá okolnosť významná pre rozhodnutie, je konkrétnym vykonaným dôkazom preukázaná. Čo je z vykonaného dôkazu relevantné pre skutkové zistenia a následne aj pre právne závery o kvalifikácii skutku. Ako sa súd vyrovnal s obhajobou obžalovaného, musí vyplynúť zo skutkových zistení súdu na základe vykonaného dokazovania, ktoré buď potvrdzujú obhajobné prednesy obžalovaného alebo ich vyvracajú. Vo vykonaných dôkazoch, v ich dôkaznej sile bude spravidla spočívať aj argumentácia súdu, prečo nevyhovel návrhu na vykonanie ďalších dôkazov prednesených či už obžalovaným, jeho obhajcom, prokurátorom, prípadne inou stranou v súdnom konaní (§ 10 ods. 11 druhá veta). Pre správne odôvodnenie rozsudku z hľadiska právnych úvah treba konkrétne uviesť, akými dôkazmi sú jednotlivé znaky skutkovej podstaty trestného činu obsiahnuté v skutkovom zistení súdu preukázané, a to z hľadiska všeobecnej aj osobitnej časti Trestného zákona.
názoru obvineného rozsudky sú nepreskúmateľné a arbitrárne, keďže nedali odpoveď v podstatnej právnej rovine na dôležité právne a skutkové skutočnosti. Obvinený konanie súdov považuje za absurdné, keď uznajú za vinného a pošlú do väzby človeka, ktorý je nevinný, pričom o jeho nevine existuje dôkaz, ktorý súdy odmietli vykonať. Obvinený v dovolaní poukázal aj na skutočnosť, že na odvolacom súde rozhodoval vo veci obvineného sudca JUDr. Richard Molnár, ktorý je aktuálne podozrivý z trestnej činnosti, pričom nemá vedomosť, či aj jeho prípad nemohol byť touto skutočnosťou ovplyvnený. Obvinený má za to, že rozsudky sú nepreskúmateľné a arbitrárne, keďže nedali odpoveď v podstatnej právnej rovine na dôležité právne a skutkové skutočnosti. V tejto súvislosti poukázal na ďalšiu podstatnú skutočnosť, a to okolnosť vylučujúcu protiprávnosť
Obvinený v rámci svojej činnosti finančného sprostredkovateľa realizoval výkon práv a povinností, ktoré spĺňajú zákonné predpoklady v zmysle § 28 Trestného zákona. Týmto sa konajúce súdy nezaoberali. Pri spätnom posudzovaní, či boli splnené podmienky výkonu práva a povinnosti sa musí vždy prihliadať na objektívne hľadisko, a reálne situácie, v ktorej prišlo ku konaniu, ale aj na subjektívne hľadisko, teda na okolnosti za ktorých vnímal obvinený svoje konanie. Vzhľadom a na to, že u obvineného je dané použitie okolnosti vylučujúcej protiprávnosť spočívajúcej vo výkone práv a povinností
l Trestného zákona, sú rozhodnutia súdov neprimerané, nedostatočné (nepreskúmateľne a arbitrárne) s poukazom na závažnosť právnej problematiky. Od rozhodnutí súdov sa očakáva právna jednoznačnosť a zaujatie právneho názoru najmä ak ide o hmotnoprávne ustanovenia vylučujúce protiprávnosť tak, aby bolo z rozhodnutia zrejmé z akého dôvodu vylúčil u obvineného uvedenú okolnosť a na základe akých právnych úvah podložených konkrétnymi právnymi výkladmi ju odôvodňuje. Smerom k poškodenému subjektu, ktorý je bankou, obvinený považuje za potrebné uviesť, že špecifický charakter predmetu podnikania banky, zákonodarca okrem, všeobecnej prevenčnej povinnosti, zvýraznil konštituovaním osobitnej prevenčnej povinnosti, ktorú pojal do obsahu požiadaviek na podnikanie bánk v ustanovení § 27 Zákona o bankách, v ktorom im uložil povinnosť postupovať pri výkone svojej činnosti obozretne a najmä vykonávať obchody spôsobom, ktorý zohľadňuje a zmierňuje riziká. Pri existencii a zavedení prevenčných povinností štát ako osoba oprávnená a povinná vyvodzovať trestnú zodpovednosť a ukladať tresty za spáchané trestné činy je oprávnený požadovať od fyzických a právnických osôb, aby pri vykonávaní majetkových dispozícií zachovávali určitú bežnú a nevyhnutnú mieru opatrnosti. Ak sa tak z ich strany nestane napriek tomu, že dostupnými prostriedkami mohli omyl a s ním súvisiacu škodu zistiť a eliminovať, musia zodpovednosť za spôsobený škodlivý následok niesť primárne sami a domáhať sa ochrany svojich práv cestou iných právnych prostriedkov ako Trestného práva (viď. napr. rozhodnutie Krajskej prokuratúry Banská Bystrica, Kv 9/15/6600). V závere svojho podania obvinený opätovne poukázal na problematiku, použiteľnosti súkromnej nahrávky v trestnom konaní s poukazom na českú a slovenskú judikatúru.
názoru obvineného, je nutné za určitých okolností a v určitých situáciách nevykladať zákon prísne formalisticky, ale dbať aj na účel samotného zákona tak, aby bola dosiahnutá spravodlivosť. Vzhľadom na horeuvedené, obvinený v petite svojho dovolania, dovolaciemu súdu navrhol, aby rozsudkom vyslovil porušenie zákona v neprospech obvineného z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. c), e), g), h), i), k) Trestného poriadku a zároveň zrušil napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava V z
1 písm. c) Trestného poriadku, predmetom ktorého je porušenie práva na obhajobu, prokurátor uviedol, že porušenie práva na obhajobu videl dovolateľ najmä v tom, že odvolací súd nevykonal dôkaz - nahrávku a prepis telefonátu a komunikácie dovolateľa a spoluobvineného D. J.. Nahrávky by mali dokazovať, že priebeh skutkov tak, ako sú popísané v skutkovej vete právoplatného rozsudku mal riadiť N. W.. Prokurátor mal však za to, že toto tvrdenie nemôže ani v najmenšom vyvrátiť skutočnosť, že dovolateľ vedel o nesplnení podmienok na poskytnutie a splácanie úveru, a teda pri vybavovaní úverov konal úmyselne, v úmysle spáchať obzvlášť závažný zločin. Toto bolo dokázané množstvom dôkazov vykonaných pred prvostupňovým súdom a nie, ako nesprávne tvrdí dovolateľ, len jedinou výpoveďou spoluobvineného J.. Z týchto dôkazov jednotlivo, ako aj v ich súhrne vyplýva úmysel dovolateľa vylákať od bánk finančné prostriedky na základe zmlúv o úveroch. Ide najmä o svedeckú výpoveď E. Z. (priateľky spoluobvineného D. J.), ktorá uviedla, že bola pri tom, ako D. J. osobne odovzdával dovolateľovi dokumentáciu získanú na daňovom úrade. Spoluobvinený J. pri svojom výsluchu na hlavnom pojednávaní dňa 21. marca 2019 uvádzal, že doklady, ktoré daňový úrad vydal jemu ako konateľovi spoločnosti D. Z. s. r. o. vzápätí hneď odovzdal dovolateľovi. Uvedenú skutočnosť dovolateľ počas hlavného pojednávania nenapadol. Z tohto dôvodu sa zdá nahrávka, resp. prepis nevierohodná. O podvodnom úmysle obvineného ďalej svedčí tá skutočnosť, že obvinený H. spoludisponoval účtom spoločnosti D. Z. s. r. o., čo v žiadnom prípade nemožno považovať za štandardný postup v obchodnom styku. Disponent môže s účtom nakladať
vlastného uváženia, čo sa napokon aj stalo a dovolateľ postupne vybral hotovosť, resp. previedol sumu v súhrne cca 11.000,00 eur. Navyše vlastníctvo k domu vo C., ktorý vlastnil švagor dovolateľa, nebolo na spoluobvineného J. ako kupujúceho nikdy prevedené, pričom
vykonaného dokazovania spoluobvinenému J. táto skutočnosť žiadnym spôsobom nevadila. Uvedené svedčí o prepojenosti spoluobvinených a o vedomosti dovolateľa o úlohe spoluobvineného J. ako „bieleho koňa" pri trestnej činnosti dovolateľa. Túto skutočnosť dokumentuje aj výpoveď manželov C., na ktorých spoluobvinený J. pôsobil dojmom „divného týpka", resp. bezdomovca oblečeného v slušných šatách. Vylákané finančné prostriedky následne dovolateľ použil pre vlastnú potrebu alebo ich previedol v prospech iných osôb. Manželia C. chceli iba predať nehnuteľnosť. Z uvedeného dôvodu sa zdalo prokurátorovi nelogické, prečo dovolateľ v podstatnej časti dovolania, ako aj konania pred súdom popisoval údajné konanie N. W., ktorý mal ako disponent bankového účtu spoločnosti D. Z., s. r. o. nakladať so sumou 42.500,00 eur. Uvedené prostriedky totiž
zmlúv, ktoré sú súčasťou spisu, mali byť prevedené na účet tejto spoločnosti. Dovolateľ
svojich tvrdení (počas celého konania proklamoval, že pri skutkoch vystupoval len ako finančný sprostredkovateľ, za čo mu bola sľúbená odmena 20.000,00 eur) nemal v budúcnosti nadobudnúť vlastnícke právo k sume 42.500,00 eur. Z uvedeného vyplýva, že nevykonaním dôkazu (nahrávky a prepisu) nemohlo byť právo dovolateľa na obhajobu porušené podstatným spôsobom, nakoľko o dovolateľovej vine svedčí penzum nevyvrátených a nepopretých dôkazov a vykonanie tohto dôkazu, dôkazov nemohlo mať vplyv na konečný výsledok konania pred súdom. Navyše, dovolanie nemôže byť úspešne podané z dôvodu, že sa návrhu na doplnenie dokazovania nevyhovelo. Odvolací súd sa s tým, prečo odmietol vykonanie dôkazu nahrávkou, prepisom dostatočne vysporiadal v odôvodnení rozsudku. Platí totiž, že ak v odvolacom konaní strana navrhla vykonať dôkaz a odvolací súd, konajúci na verejnom zasadnutí mu nemieni vyhovieť, nie je potrebné, aby návrh formálne odmietol. Právo na obhajobu takisto nemôže byť porušené tým, že súdy, vychádzajúc zo zásady voľného hodnotenia dôkazov v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku, vyhodnotili dôkazy inak, než je predstava dovolateľa. Súčasne možno pochybovať o autenticite a vierohodnosti uvedeného dôkazu/dôkazov, nakoľko by malo ísť o komunikáciu spoluobvinených. Napokon sa prokurátor osobitne vyjadril k jednotlivým dovolacím dôvodom. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. e) Trestného poriadku prokurátor uviedol, že mu neprislúcha hodnotiť stav trestného stíhania člena senátu, ktorý rozhodoval o odvolaní dovolateľa. Námietky dovolateľa, ktoré subsumoval pod dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku prokurátor považoval za zmätočné, nakoľko dovolateľ neuviedol konkrétne dôkazy, ktoré by mali byť vykonané nezákonným spôsobom. Pokiaľ mal dovolateľ na mysli, že tento dovolací dôvod zakladá skutočnosť, že spomínaná nahrávka, prepis neboli ako dôkaz vykonané, dovolací súd môže skúmať to, ktorý dôkaz bol vykonaný a nemal byť, nie však to, ktorý dôkaz vykonaný nebol a mal byť. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. h) Trestného poriadku prokurátor uviedol, že dovolateľovi bol trest uložený v medziach trestnej sadzby trestu odňatia slobody určenej v osobitnej časti Trestného zákona za obzvlášť závažný zločin úverového podvodu
1, ods. 5 písm. a) Trestného zákona, nakoľko páchateľ tohto trestného činu mal byť potrestaný trestom odňatia slobody na 10 až 15 rokov. Z dôvodu absencie priťažujúcich a poľahčujúcich okolností sa individuálna trestná sadzba nelíši od všeobecnej.
názoru prokurátora dovolateľ pri argumentácii dovolacieho dôvodu uvedeného
1 písm. i) Trestného poriadku neuviedol, ako by mal súd právne posudzovať jeho konanie. Pokiaľ mal dovolateľ na mysli, že mal byť spod obžaloby oslobodený, táto argumentácia neobstojí, nakoľko bolo preukázané, že skutok sa stal, má znaky trestného činu, spáchal ho dovolateľ a neexistujú dôvody zániku trestnosti alebo dôvody vylučujúce protiprávnosť činu. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. k) Trestného poriadku prokurátor uviedol, že vedenie trestného stíhania voči dovolateľovi bolo prípustné, nakoľko neexistoval žiaden z dôvodov neprípustnosti trestného stíhania a ani žiadna ďalšia prekážka v konaní. Dovolateľ bol trestne stíhaný pred súdom na základe podanej obžaloby po riadne vykonanom a ukončenom prípravnom konaní. Vzhľadom na uvedené prokurátor v petite svojho dovolania navrhol dovolaciemu súdu, aby dovolanie obvineného
c) Trestného poriadku odmietol, nakoľko je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania
Prípadne, aby dovolanie po preskúmaní dovolacích dôvodov, zamietol. Podaním z
1 písm. c) Trestného poriadku, avšak v prípade, ak sa na základe porušenia práva na obhajobu odoprie obvinenému dokázať svoju nevinu (pričom má jasný dôkaz o svojej nevine), zakladá to možnosť podať mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie) zo strany obvineného.
ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu, ak obvinený v rámci práva na obhajobu navrhuje dôkazy, potom povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní a súdu je zaoberať sa každým takýmto návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím o návrhu rozhodnúť, a to vyhovieť, alebo ho odmietnuť
Trestného poriadku, prípadne rozhodnúť, že ďalšie dôkazy sa vykonávať nebudú
l Trestného poriadku. V tomto prípade súd dostačujúcim spôsobom neodôvodnil, prečo sa nezaoberal dôkazom, ktorý obstaral v tomto prípade obvinený. Nie je pritom rozhodujúce, že dôkaz bol predložený až odvolaciemu súdu. Stalo sa tak z dôvodu, že tento dôkaz v konaní pred prvostupňovým súdom neexistoval. Obvinený opätovne opakoval skutočnosti týkajúce sa nahrávok, ktoré uviedol už vo svojom dovolaní. Zdôrazňoval, že pokiaľ má dochádzať k ústavne akceptovateľnému obmedzeniu akéhokoľvek práva alebo slobody, za účelom dosiahnutia sledovaného cieľa, ktorý je ospravedlnený naliehavou spoločenskou potrebou, musí ísť o obmedzenie, ktoré je v súlade so zásadou proporcionality. Obvinený sa taktiež opakovane vyjadroval ku skutočnosti, že súd sa nezaoberal tým, že z jeho strany išlo o výkon práva a povinností. Keď on ako sprostredkovateľ úverov nemal dôvod skúmať pravosť dokumentov, ktoré mu obvinený D. J. poskytol v súvislosti so zaobstarávaním úveru, poukazujúc pritom na § 28 Trestného zákona, ustanovujúci okolnosti vylučujúce protiprávnosť činu v podobe výkonu práva a povinností. Mal za to, že na základe § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, možno podať dovolanie z dôvodu, že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. Obvinený apeloval aj na potrebu nevyhnute sa zaoberať aj zásadou in dubio pro reo, ktorá je jednou z kľúčových a má
neho zásadný význam. Taktiež opätovne poukázal aj na nerešpektovanie zásady prezumpcie neviny. V ďalšej časti vyjadrenia obvinený namietal skutočnosť, že dôkazy, ktoré zabezpečovali OČTK smerovali po celý čas, len v neprospech obvineného a teda mal za to, že bola porušená zásada náležitého zistenia skutkového stavu veci zakotvená v § 2 ods. 10 Trestného poriadku. Zásadné porušenie práva na obhajobu v zmysle § 371 ods. 1 písm.
názoru obvineného je, že pri uvedenom trestnom čine sa vyžaduje úmyselné konanie zo strany páchateľa, pričom v tomto smere nebolo pred okresným súdom ani pred krajským súdom vykonané dokazovanie. Obvinený bol odsúdený aj napriek tomu, že svojím konaním nemal úmysel uviesť banku do omylu a ani úmysel spôsobiť jej tým škodu. V zmysle zákonnej definície teda nenaplnil skutkovú podstatu trestného činu úverového podvodu ustanovenú v § 222 Trestného zákona. Obvinený upriamil pozornosť na skutočnosť, že zmluvy o úvere, na základe ktorých mala byť naplnená skutková podstata úverového podvodu v zmysle § 222 Trestného zákona, boli zabezpečené záložným právom zriadeným na nehnuteľnosť vo vlastníctve záložcu. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. septembra 2001, sp. zn. 6 To 38/2001: „Subjektívnu stránku trestného činu podvodu
1 Trestného zákona v prípade konania, ktoré má prvky vylákania úveru, treba skúmať aj z toho hľadiska, či úverová zmluva, opretá a zabezpečovaná zmluvne zriadeným záložným právom k nehnuteľnostiam, je veriteľom reálne vymožiteľná alebo iba fiktívna, lebo záložné právo má dve funkcie: l. zabezpečovaciu, ktorá má viesť dlžníka k tomu, aby pohľadávku dobrovoľne a včas splnil, inak si ju veriteľ môže uspokojiť zo zálohu, 2. uhradzovaciu, ktorá veriteľa oprávňuje k tomu, aby si svoju pohľadávku uhradil zo zálohu". Zabezpečenie záväzku prostredníctvom záložného práva
názoru obvineného vylučuje, aby mal obvinený úmysel spôsobiť škodu banke ako poskytovateľovi úveru. Jeho tvrdenie je aj v súlade s názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prezentovaným v uznesení citovanom v predchádzajúcom odseku. „
názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zabezpečenie záväzku splatiť poskytnutý úver založením nehnuteľností v hodnote dvojnásobku sumy poskytnutej na základe úverovej zmluvy bankou, minimálne zoslabuje, ak nie úplne vylučuje, úmyselné zavinenie vo vzťahu k predpokladanému následku - vzniku škody. ". Okresný súd Bratislava V, ako aj Krajský súd v Bratislave opomenul vyhodnotiť práve túto najdôležitejšiu okolnosť - do akej miery zriadenie záložného práva k nehnuteľnostiam odôvodňujú záver, že obžalovaný už v čase uzatvárania úverovej zmluvy mal úmysel spôsobiť banke škodu tým, že v žiadosti o úver a pri jeho čerpaní mal poskytnúť banke nepravdivé údaje za účelom čerpania úverových prostriedkov. V predmetnej trestnej veci je potrebné dospieť k záveru, že obvinený sa nemohol dopustiť úverového podvodu, pretože nebol ani len účastníkom úverovej zmluvy (iba sprostredkoval kontakt medzi žiadateľom o úver a bankou), nekonal v súčinnosti s inou osobou žiadajúcou o úver či v jej prospech, pričom nemal nikdy v úmysle úverovú zmluvu sám uzavrieť. Inak vyjadrené, trestný čin úverového podvodu je tzv. trestným činom s obmedzeným okruhom páchateľov. Navyše v predmetnej veci nie je možné dokázať úmysel obžalovaného spôsobiť svojím konaním škodu banke poskytujúcej úver. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj len „najvyšší súd") pred vydaním rozhodnutia o dovolaní skúmal procesné podmienky pre podanie dovolania a zistil, že dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu (§ 368 ods. 2 Trestného poriadku), bolo podané prostredníctvom obhajcu (§ 373 ods. 1 Trestného poriadku) osobou oprávnenou [§ 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku] v zákonnej lehote (§ 370 ods. 1 Trestného poriadku) na súde, ktorý rozhodol v prvom stupni (§ 370 ods. 3 Trestného poriadku) dovolanie spĺňa obligatórne obsahové náležitosti dovolania (§ 374 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku) a že obvinený pred podaním dovolania využil svoje právo podať riadny opravný prostriedok (§ 372 ods. 1 Trestného poriadku). V prvom rade najvyšší súd poznamenáva, že v zmysle § 385 Trestného poriadku je dovolací súd viazaný dovolacími dôvodmi, ktoré sú v ňom uvedené z čoho vyplýva, že táto viazanosť sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku) a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich hodnotenia (R 120/2012 - I). S ohľadom na uvedené nebol najvyšší súd oprávnený preskúmavať iné v dovolaní označené porušenia zákona, ktoré nezodpovedajú vymedzeným dovolacím dôvodom, pretože by si tak atrahoval prieskum právoplatného rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania nad rámec návrhu - dovolania, čo by znamenalo prekročenie právomoci vyplývajúcej mu zo zákona (§ 385 Trestného poriadku) a Ústavy Slovenskej republiky (čl. 2 ods. 2).
1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu. Právo na obhajobu je popri prezumpcii neviny jedným z najdôležitejších základných práv osôb, proti ktorým sa vedie trestné konanie. Hlavným účelom tohto práva garantovaného čl. 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky je dosiahnutie spravodlivého súdneho rozhodnutia. Ide o právo, ktoré je nielen v záujme trestne stíhanej osoby a na jej prospech, ale je tiež v záujme demokratického právneho štátu, založeného na úcte k právam a slobodám človeka a občana. Konštantná judikatúra dovolacieho súdu právo na obhajobu v zmysle citovaného dovolacieho dôvodu chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Platný Trestný poriadok obsahuje celý rad ustanovení, ktoré upravujú jednotlivé čiastkové práva obvineného charakteristické pre to-ktoré štádium trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní však samo osebe nezakladá dovolací dôvod
1 písm. c) Trestného poriadku. Zo znenia tohto ustanovenia totiž jednoznačne vyplýva, že len porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom, je spôsobilé naplniť uvedený dovolací dôvod. V zmysle rozhodnutia R 7/2011, za porušenie práva na obhajobu, nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinností
10 Trestného poriadku, resp. uplatnení oprávnenia
11 Trestného poriadku. Ak by záver orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu urobený v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania
1 písm. c) Trestného poriadku, odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom
ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, ktoré vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok, nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu. V nadväznosti na dovolateľom konštatovaným porušením jeho práva na obhajobu najvyšší súd zistil, že ním predostreté argumenty, názory, závery a pripomienky sa vo veľkej miere prelínajú s tými, ktoré už obvinený uviedol v konaní pred odvolacím súdom. Na čo odvolací súd veľmi odborne, erudovane a komplexne reagoval. Preto najvyšší súd zdôrazňuje, že dovolacie konanie je konanie o mimoriadnom opravnom prostriedku, ktorého výsledkom môže byť zásah do už právoplatného rozhodnutia súdu, a preto nie je možné si ho zamieňať s konaním na súde prvého či druhého stupňa. Obvinený porušenie svojho práva na obhajobu videl prevažne v namietaní skutočností týkajúcich sa procesu dokazovania. Najvyšší súd zdôrazňuje, že ťažisko dokazovania a zisťovania skutkového stavu veci je na súde prvého stupňa. Proces dokazovania (a to nielen z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov, ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia dôkazov. Zákon pritom neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne pravidlá,
ktorých by sa malo vychádzať v konkrétnom prípade pri určení rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení dôkazov, prípadne ich vzájomnej súvislosti. Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je zásada vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 10 Trestného poriadku,
ktorej orgány činné v trestnom konaní a súdy postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na meritórne rozhodnutie. Obvinený v dovolaní tvrdil, že dôkazy boli vykonané jednostranne v jeho neprospech, pričom súdy vyhoveli prokurátorovi vo všetkých návrhoch na vykonanie dokazovania, ale odmietli vykonať dôkazy navrhované obvineným a tým porušili rovnosť zbraní a zásadu náležitého zistenia skutkového stavu. Na tomto mieste je potrebné konštatovať, že OČTK a konajúce súdy akceptujúc horeuvedené zásady neporušili žiadne právo obvineného, keď si neosvojili spôsob hodnotenia dôkazov
jeho názoru alebo sa rozhodli nevykonať dôkazy, ktoré obvinený navrhol. Výpoveď spoluobvineného J., na ktorú obvinený poukazoval ako na jediný usvedčujúci nedôveryhodný dôkaz, nebol jediným usvedčujúcim dôkazom. V tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje na odôvodnenie rozhodnutí okresného súdu a najmä krajského súdu na str. 34 a nasl. Odvolací súd rovnako ako prokurátor jasne konštatoval, že vinu obvineného H. preukazuje množstvo svedeckých výpovedí a listinných dôkazov. Napr. zo spáchania skutkov ho usvedčuje spoluobvinený D. J., ako konateľ spoločnosti D. Z. s.r.o., svedkyňa E. Z., N. W., S. H., Mgr. S. U., Ing. D. N., X. N. C., A. H., znalec S. D., Ing. S. H., U. C., Bc. N. I., JUDr. T. N., Q. K., I. I., manželia C. a ďalší. Výpovede svedkov sú podporené aj množstvom listinných dôkazov. Za porušenie práva na obhajobu považoval obvinený aj skutočnosť, že odvolací súd odmietol v rámci odvolacieho konania vykonať súkromné nahrávky, ktoré vyhotovil obvinený v rámci komunikácie so spoluobvineným J.. Predmetné nahrávky (č. l. 1877-1891) sú
obvineného H. kľúčové a majú jednoznačne preukazovať jeho nevinu. V tejto namietanej skutočnosti obvinený poskytol v rámci svojej obhajoby bohatú teoretickú matériu pozostávajúcu z domácej judikatúry, ako aj zahraničnej judikatúry, odborných článkov zaoberajúcich sa prípustnosťou nezákonne získaných nahrávok. Najvyšší súd však podotýka, že úlohou dovolacieho súdu v tomto prípade nie je posúdiť, či boli alebo neboli vyhotovené záznamy v súlade so zákonom, resp. či boli alebo neboli prípustné (predmetnú analýzu vykonal odvolací súd). Rovnako tak v rámci dovolacieho konania nebude vyhodnocovaná ani autenticita predložených nahrávok. Dovolací súd sa však v rámci dovolacieho konania, pri posudzovaní, či došlo alebo nedošlo v tomto konkrétnom prípade k porušeniu práva na obhajobu, zameral na skutočnosť, či sa odvolací súd vysporiadal so skutočnosťou, že danému návrhu na vykonanie dôkazu nevyhovel. Nakoľko v opačnom prípade by bolo možné uvažovať o porušení práva na obhajobu. Z rozhodnutia odvolacieho súdu (str. 42 a 43) však jasne vyplýva, že odvolací súd sa riadne vysporiadal so skutočnosťou, prečo nevyhovel navrhovanému dôkaznému prostriedku. Najvyšší súd poukazuje aj na veľmi správu konštatáciu prokurátora, keď vo svojom vyjadrení uviedol, že ak v odvolacom konaní strana navrhla vykonať dôkaz a súd konajúci na verejnom zasadnutí jej nemieni vyhovieť, nie je potrebné, aby návrh formálne odmietol. Avšak, tak ako bolo uvedené vyššie, dôvod prečo odvolací súd obvinenému s návrhom jeho dôkazu nevyhovel, uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia, čo je v plnej miere postačujúce. Nevykonaním dôkazu (nahrávky) nemohlo byť právo dovolateľa na obhajobu porušené zásadným spôsobom, nakoľko o dovolateľovej vine svedčí penzum nevyvrátených a nepopretých dôkazov a vykonanie, resp. nevykonanie tohto dôkazu nemohlo mať vplyv na konečný výsledok konania. Pokiaľ ide o odmietnutie návrhu na vykonanie dokazovania na hlavnom pojednávaní 8. októbra 2019 (§ 272 ods. 3 Trestného poriadku), dovolací súd poukazuje primerane na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 15. decembra 2009, sp. zn. 2Tdo 45/2009, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov SR 1/2011 pod č. 7. Z uvedeného je teda zrejmé, že súd prvého stupňa sa dôkaznými návrhmi obvineného zaoberal, procesne na ne reagoval a pred meritórnym rozhodnutím ich odmietol, pričom krajský súd sa s jeho postupom, ako to vyplýva z jeho rozhodnutia stotožnil. Zároveň v dôvodoch spomínaných rozhodnutí súdy vysvetlili, prečo dotknuté návrhy na doplnenie dokazovania odmietli, pričom tento obsah a rozsah vlastnej úvahy okresného súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov, ktorú nie je možné považovať za svojvoľnú, či arbitrárnu, dovolací súd v rámci dovolacieho konania, nie je oprávnený preskúmavať, pretože by to odporovalo viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkovým stavom
1 písm. i), veta za bodkočiarkou, Trestného poriadku. Pokiaľ obvinený v tomto smere namietal nesprávny postup OČTK v prípravnom konaní (§ 208 Trestného poriadku), najvyšší súd dáva do pozornosti záznam o preštudovaní vyšetrovacieho spisu (č.l. 1619), za prítomnosti obhajcu obvineného Mgr. Gejzu Nagya, kedy obvinený H. a obhajca zhodne vyhlásili, že nemajú žiadne návrhy na doplnenie vyšetrovania. Pokiaľ obvinený poukazoval na porušenie ustanovenia § 163 ods. 3 Trestného poriadku a § 168 ods. 1 Trestného poriadku, teda nedostatočné odôvodnenie rozsudku, najvyšší súd poukazuje na ustanovenie § 371 ods. 7 Trestného poriadku,
ktorého dovolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia prípustné nie je. Okolnosť, že dovolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné, je vyjadrením princípu, že opravný prostriedok musí byť spôsobilý napraviť chybu rozhodovania alebo predchádzajúceho konania vo vzťahu k výsledku konania. Neplatí to teda bez možnosti zmeny napadnutého rozhodnutia (ak by sa mal v dovolaní vytýkať len nedostatok odôvodnenia rozhodnutia bez súčasného pomenovania konkrétnej chyby v zmysle § 374 ods. 1 a 2) Trestného poriadku. Nedostatok odôvodnenia však môže byť sprievodným efektom chyby rozhodovania alebo konania, ktorou je splnený zákonný dôvod dovolania. Čo však nie je možné konštatovať v predmetnom prípade, nakoľko je zrejmé, že obvinený sa uchýlil k abstraktnému kritizovaniu odôvodnení rozhodnutí, s ktorými sa nestotožňuje. Vo svojej podstate jeho námietky vyjadrujú nesúhlasné stanovisko s rozhodnutím ako celkom. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktorý stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo obvineného na spravodlivý proces. Najvyšší súd po preskúmaní napadnutých rozsudkov súdu prvého a druhého stupňa dospel k záveru, že uvedené rozhodnutia tieto požiadavky spĺňajú. Na základe uvedených skutočností dovolací dôvod
1 písm. c) Trestného poriadku naplnený nebol.
1 písm. e) Trestného poriadku dovolanie možno podať ak vo veci konal alebo rozhodoval orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania. To znamená, že vo vzťahu k týmto osobám existovali dôvody v zmysle § 31 Trestného poriadku a napriek tomu o ich vylúčení nebolo
Obvinený v rámci tohto dovolacieho dôvodu namietal, že na odvolacom súde vo veci obvineného rozhodoval JUDr. Richard Molnár, ktorý je aktuálne podozrivý z trestnej činnosti. Pričom nemá vedomosť, či aj jeho prípad nemohol byť touto skutočnosťou ovplyvnený. Takto formulovanú námietku, ako aj dovolací dôvod je možné posúdiť ako zrejme účelovú, nakoľko zo spisu nevyplýva, že by JUDr. Richard Molnár rozhodoval ako zaujatý člen senátu v rozpore s ustanoveniami § 31 a 32 Trestného poriadku. Uvedený dovolací dôvod nie je možné založiť len na skutočnosti, že sa voči členovi senátu vedie trestné stíhanie v trestnej veci, ktorá nemá žiadnu súvislosť s obvineným C. H.. Podanie trestného oznámenia na sudcu vo všeobecnosti automaticky nezakladá dôvod, pre ktorý by sudca mal byť vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, pretože každý prípad je potrebné posudzovať individuálne a zisťovať, či existuje zákonný dôvod na vylúčenie sudcu. V posudzovanej veci takéto skutočnosti zistené neboli, preto ani tento dovolací dôvod naplnený nie je. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. g) Trestného poriadku. Označený dovolací dôvod možno úspešne uplatňovať v prípadoch, keď je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré neboli na hlavnom pojednávaní vykonané zákonným spôsobom. Skutočnosť, že rozhodnutie je založené na dôkazoch vykonaných v rozpore so zákonom musí byť z obsahu spisu zrejmá a porušenie zákona by malo svojou povahou a závažnosťou zodpovedať porušeniu práva na spravodlivý proces
čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čomu napokon zodpovedá i samotná povaha dovolania ako mimoriadneho, nie ďalšieho riadneho opravného prostriedku. Z uvedeného potom logicky vyplýva záver, že nesprávny procesný postup súdu pri vykonávaní dôkazov môže byť dovolacím dôvodom v zmysle § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku len vtedy, ak má, resp. mal negatívny dopad na práva obvineného. Ak sa nepreukážu takéto účinky nesprávneho procesného postupu pri vykonávaní dôkazov, potom nemožno hovoriť o naplnení dovolacieho dôvodu
1 písm.
1 písm. h) Trestného poriadku môže byť naplnený v dvoch alternatívach spočívajúcich v tom, že obvinenému bol uložený za trestný čin zo spáchania, ktorého bol uznaný vinným, trest vo výmere mimo trestnej sadzby alebo taký druh trestu, ktorý trestný zákon nepripúšťa. Uloženie trestu mimo trestnej sadzby sa týka len tých odstupňovateľných trestných činov, ktoré majú určitú sadzbu vymedzenú zákonom - trest odňatia slobody (§ 46 Trestného zákona), trest domáceho väzenia (§ 53 Trestného zákona), trest povinnej práce (§ 54 Trestného zákona), peňažný trest (§ 56 Trestného zákona), náhradný trest odňatia slobody za peňažný trest (§ 57 ods. 3 Trestného zákona), trest zákazu činnosti (§ 61 Trestného zákona), trest zákazu pobytu (§ 62 Trestného zákona), trest zákazu účasti na verejných podujatiach (§ 62 Trestného zákona), trest vyhostenia (§ 65 Trestného zákona). Trest odňatia slobody (o ktorý ide aj v predmetnej veci) má konkrétne hranice trestnej sadzby určené v príslušnom ustanovení osobitnej časti Trestného zákona,
toho o aký trestný čin ide, prípadne v akej alternatíve bol spáchaný. Dovolacím dôvodom
1 písm. h) Trestného poriadku, nemôže byť len neprimeranosť trestu pociťovaná, či už ako prísna alebo mierna, ak bol trest vymeraný v rozmedzí určitej trestnej sadzby. Tak isto neuloženie žiadneho trestu pri upustení od potrestania, resp. pri upustení od uloženia súhrnného trestu nemôže napĺňať tento dovolací dôvod. Druhom trestu, ktorý zákon nepripúšťa sa rozumejú najmä prípady, kedy bol obvinenému uložený niektorý z druhov trestov (§ 32 Trestného zákona) bez splnenia tých podmienok, ktoré zákon predpokladá, t. j. pokiaľ v konkrétnom prípade určitému páchateľovi za určitý trestný čin nebolo možné uložiť niektorý druh trestu s ohľadom na jeho zvláštne zákonné podmienky (napríklad trest vyhostenia občanovi Slovenskej republiky, trest zákazu činnosti za trestný čin, ktorý nebol spáchaný v súvislosti s touto činnosťou, trest prepadnutia veci, ktorá nepatrí páchateľovi a pod.). Odvolací súd pri preskúmaní výrokov o treste prvostupňového rozsudku zistil zákonné dôvody na ich zrušenie a u obvineného C. H. po zhodnotení všetkých zásad pre ukladanie trestu, po nepriznaní poľahčujúcej okolnosti
j) Trestného zákona a nezistení ani priťažujúcej okolnosti, uložil trest použijúc ustanovenie § 38 ods. 2 Trestného zákona, na samej dolnej hranici trestnej sadzby vo výmere 10 rokov (trestná sadzba pre trestný čin úverového podvodu
5 Trestného zákona je 10 až 15 rokov). Na výkon trestu
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.