1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona, na verejnom zasadnutí konanom
1 písm. e), ods. 3 Trestného poriadku zrušuje sa napadnutý rozsudok vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu.
3 Trestného poriadku sa obžalovanému B. E., nar. XX. A. XXXX v C., trvale bytom C., R. Q. Č.. X u k l a d á
2 Trestného zákona s použitím § 56 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona a § 36 písm. j) Trestného zákona peňažný trest vo výmere 300 (tristo) eur.
3 Trestného zákona pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený sa ustanovuje náhradný trest odňatia slobody v trvaní 1 (jeden) mesiac. Odôvodnenie Rozsudkom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný súd" alebo „prvostupňový súd") zo 4. augusta 2020, sp. zn. BB-3T/40/2019, bol obžalovaný B. E. uznaný za vinného z prečinu podplácania
1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona (ďalej len „Tr. zák.") na tom skutkovom základe, že dňa 25. mája 2017 v čase o 14.24 hod. v Senci, na ul. Hurbanovej č. 21, na druhom poschodí administratívnej budovy Okresného úradu Senec, v kancelárii č. 207 na osobnom stretnutí s pracovníčkou Okresného úradu Senec P.. A. S., vo veciach vedených na odbore starostlivosti o životné prostredie, úsek štátnej správy odpadového hospodárstva, Okresného úradu Senec, a to najmä vo veci pod sp. zn. OU-SC-OSZP-2017/005695 a v súvislosti so spracovaním príslušného rozhodnutia
zákona č. 79/2015 Z. z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov zo dňa
2 písm.
1 písm. a) Tr. zák. mu bol postupom
1 Tr. zák. výkon uloženého trestu podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 2 (dva) roky.
1, ods. 2 Tr. zák. súd obžalovanému uložil peňažný trest vo výške 300,- eur a zároveň
3 Tr. zák. ustanovil obžalovanému pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený náhradný trest odňatia slobody v trvaní 1 (jeden) mesiac.
2 Tr. zák. zaplatená suma peňažného trestu pripadá štátu. Proti tomuto rozsudku podal obžalovaný B. E. v zákonom stanovenej lehote odvolanie (smerujúce proti výroku o vine a treste), spísané prostredníctvom obhajcu Mgr. Slavomíra Trnkócyho (doručené elektronicky špecializovanému trestnému súdu
jeho vedomostí o činnosti P.. A. S., táto nemala nikdy právomoc vydávať akékoľvek rozhodnutia. Rozhodnutia boli vždy podpísané jej nadriadenými, preto bol obžalovaný presvedčený, že rozhodovaciu právomoc mali iba jej nadriadení. Obžalovaný odmieta konštrukciu, ktorú predpokladá obžaloba a o ktorej je bez jedného priameho alebo nepriameho dôkazu presvedčený aj prvostupňový súd, že si svedkyňa od obžalovaného vyžiadala nejaký úplatok, čo i len nepeňažného charakteru za jej činnosť vo funkcii odborného radcu na Okresnom úrade Senec a že obžalovaný jej ho sľúbil. Nič také nevyplýva ani z vykonaného nezákonného dôkazu - audiovizuálneho záznamu, bez doslovného prepisu. Namietal, že bez toho, aby to malo akúkoľvek spojitosť a oporu vo vykonanom dokazovaní, ide z pohľadu súdu o prezumpciu viny, nie prezumpciu neviny. Obžalovaný uviedol, že nemá vedomosť o tom, kedy bola svedkyni zemina dovezená, v akom množstve, v akej kvalite a ani o tom, kto ju priviezol a či išlo o odplatné alebo bezodplatné plnenie. Namietal, že uvedené skutočnosti neboli preukázané ani dokazovaním v rámci prípravného konania a ani v konaní pred prvostupňovým súdom. Obžalovaný poukázal na znenie ustanovenia § 131 ods. 1 a ods. 3 Tr. zák. a rozhodnutie Vyššieho vojenského súdu Trenčín sp. zn. 5To/19/2007, konštatujúc, že musí ísť o výkon činnosti verejného funkcionára v spojitosti s výkonom verejnej funkcie a tak medzi úplatkom a obstarávaním veci všeobecného záujmu musí byť príčinná spojitosť. Z rozhodnutia prvostupňového súdu nevyplýva, že by orgány činné v trestnom konaní a súd nejakú spojitosť medzi činnosťou svedkyne P.. A. S. ako pracovníčky odboru starostlivosti o životné prostredie, dovezením zeminy (neznámou osobou) jej dcére a akýmkoľvek konaním obžalovaného nejakým spôsobom vôbec tvrdili, nie to preukázali. Uviedol, že v právnom poriadku demokratického právneho štátu je vylúčené tvrdenie súdu, ktoré nevychádza z vykonaného dokazovania. Poukázal pritom na stranu 8 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu, kde súd konštatoval: „Je nepochybné, že obžalovaný dňa 25. mája 2017 v súvislosti s konaním o žiadosti firmy E., s. r. o. zo dňa 23. marca 2017 so spracovaním príslušného rozhodnutia
zákona č. 79/2015 Z. z. o odpadoch prisľúbil neoprávnenú výhodu svedkyni ...". Takýto záver
názoru obžalovaného z vykonaného dokazovania nevyplýva. Argumentoval, že prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia na stranách 6 až 7 taxatívne vymenoval, aké listiny a zvukové alebo obrazovo-zvukové záznamy boli v konaní pred súdom vykonané ako dôkaz, zdôrazniac, že ani jeden z predmetných dôkazov neobsahuje žiadnu informáciu o tom, čo tvrdí prvostupňový súd. Zároveň namietal, že prvostupňový súd sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nevysporiadal s tvrdeniami obžalovaného, spochybňujúcimi správnosť obsahu predmetnej listiny alebo zákonnosť dôkazu. Obžalovaný poukázal konkrétne na skutočnosť, že namietal odborné vyjadrenie znalca Ing. Petra Augustína, keďže nespĺňa zákonné predpoklady v zmysle zákona o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch, pričom prvostupňový súd mu navyše odmietol vykonať dôkaz výsluchom znalca s odôvodnením, že znalec je chorý a na odborné vyjadrenie bude prihliadať len ako na listinný dôkaz. Predmetný postup považuje obžalovaný za nezákonný a rozporný so záujmom zákonodarcu hľadať (materiálnu) pravdu. Zdôraznil, že v súdnom spise sa nenachádza informácia potvrdená ošetrujúcim lekárom, že by sa znalec nemohol dostaviť na súdne pojednávanie (predmetný návrh bol zamietnutý aj v prípravnom konaní bez odôvodnenia).
názoru obžalovaného nie je zrejmé, kedy a ako prvostupňový súd skúmal jeho úmysel spáchať trestný čin, ktorý sa mu kladie za vinu. V predmetnej súvislosti argumentoval, že z ustálenej rozhodovacej praxe je zrejmé, že z hľadiska subjektívnej stránky sa vyžaduje úmyselné zavinenie, pričom páchateľ svojím konaním realizuje zámer dosiahnuť pre seba alebo pre iného nejaké zvýhodnenie v súvislosti s obstarávaním veci všeobecného významu. Vzhľadom na skutočnosť, že zo strany P.. A. S. nikdy žiadne rozhodnutia neočakával, keďže všetky vydávali jej nadriadení, nemal dôvod jej poskytovať akékoľvek plnenie, spojené s jej činnosťou radového pracovníka. Obžalovaný ďalej uviedol, že nerozumie, na základe čoho a z akého dôvodu znalec pri vypracovaní odborného posudku vychádzal pri určení ceny nepeňažného plnenia z cenníka obchodnej spoločnosti E. a z akého dôvodu sa malo určiť, že preprava zeminy bola vykonaná z obce Bernolákovo. Uvedený postup považuje obžalovaný za nezákonný, zdôrazniac, že žiadnym spôsobom nebolo preukázané, že by malo ísť o konanie obžalovaného, nielen to, ktoré sa mu v obžalobe kladie za vinu a na základe ktorého bol prvostupňovým súdom uznaný vinným zo spáchania trestného činu. Uviedol, že sa opakovane v prípravnom konaní, ako aj v konaní pred súdom vyjadril, že žiadnym spôsobom nevnímal, že by svedkyňa pani P.. A. S. od neho alebo jeho prostredníctvom pýtala akýkoľvek úplatok, pričom jej ani žiadny úplatok nesľúbil a ani neposkytol. V súvislosti s hodnotením dôkazov a limitáciou procesnej použiteľnosti dôkazov v trestnom konaní obžalovaný poukázal na znenie ustanovenia § 2 ods. 12 Trestného poriadku (ďalej len „Tr. por.") a s tým súvisiacu doktrínu neprípustnosti nezákonne získaných dôkazov, založenú na tzv. vylučovacom pravidle a doplnenú doktrínou „ovocia z otráveného stromu". V predmetnom kontexte upriamil pozornosť na skutočnosť, že pri vyhotovení audiovizuálneho záznamu nedošlo k jeho riadnemu prepisu a pri vypracovaní odborného vyjadrenia došlo k porušeniu predpisov o činnosti znalcov a aj práv, priznaných obžalovanému na vedenie obhajoby, keď nie je zrejmé kedy a akým spôsobom mali byť odobraté vzorky na posúdenie kvality zeminy pred domom, v ktorom má pani svedkyňa P.. A. S. bydlisko. Obžalovaný označil ako nepochopiteľnú argumentáciu prvostupňového súdu uvedenú na strane 9 a 10 odvolaním napadnutého rozsudku. Uviedol, že z odôvodnenia rozsudku nevie, odkiaľ súd čerpal argumentáciu použitú pri svojom odôvodnení, vyjadriac názor, že predmetná aplikácia je účelová a nie je použitá pre odôvodnenie rozsudku na základe výsledkov hľadania materiálnej pravdy. Obžalovaný ďalej argumentoval, že je neprípustné, aby súd odvodzoval svoje závery ohľadne jeho trestnej činnosti z iného konania, v ktorom nebol účastníkom a v ktorom sa svedkyňa priznala v rámci konania o dohode o vine a treste. Poukázal na skutočnosť, že v danom prípade nebolo vykonané dokazovanie, ku ktorému by sa mal možnosť vyjadriť a navrhnúť prípadne jeho doplnenie. Naopak zdôraznil, že v jeho veci svedkyňa ani v prípravnom konaní a ani v konaní pred súdom nikdy neuviedla, že by predmetné rozhodnutie vydala, lebo mala za to od obžalovaného niečo sľúbené. Predmetné konanie o dohode o vine a treste sa má
názoru obžalovaného spojiť len so svedkyňou a nie s ním. Svedkyňa svoje konanie navyše nikdy nerelativizovala, keďže sám sudca jej odporučil obrátiť sa na svojho obhajcu, aby sa poradila ohľadne obnovy konania. Obžalovaný zároveň namietal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa považuje z dôvodu absencie riadneho odôvodnenia za arbitrárne a svojvoľné, čím došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Záverom konštatoval, že v celom konaní nebol produkovaný žiadny dôkaz o jeho úmysle ponúknuť a následne poskytnúť svedkyni akékoľvek plnenie, na základe ktorého by bola pripravila formálne a aj materiálne správne rozhodnutie v prospech inej osoby, pre ktorú obžalovaný príležitostne na základe plnej moci (nie však v dotknutom prípade) zabezpečoval potrebné činnosti. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, z ktorých vyplýva, že prvostupňový súd zo zabezpečených dôkazov nesprávne zistil skutkový stav, ktorý aj nesprávne posúdil, obžalovaný navrhol, aby najvyšší súd napadnutý rozsudok špecializovaného trestného súdu
1 písm.
3 Tr. por. vo veci sám rozhodol, tak že
a) Tr. por. obžalovaného B. E. spod obžaloby v celom rozsahu oslobodí. Prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „prokurátor") sa k odvolaniu obžalovaného B. E. nevyjadril. Spisový materiál bol predložený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na rozhodnutie o podanom odvolaní 29. októbra 2020. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd") ako odvolací súd (§ 315 veta druhá Tr. por.) po zistení, že niet dôvodu na zamietnutie odvolania
1 Tr. por., ani na zrušenie napadnutého rozsudku
3 Tr. por., preskúmal
1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým bolo podané odvolanie zo strany obžalovaného, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom mal na zreteli, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, možno prihliadnuť len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania
1 Tr. por. Najvyšší súd postupom uvedeným v citovanom ustanovení zistil, že odvolanie proti rozsudku špecializovaného trestného súdu podala procesná strana k tomu oprávnená, proti výrokom, voči ktorým odvolanie podať mohla, pričom tak urobila v lehote ustanovenej zákonom a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného B. E. je čiastočne dôvodné. Úvodom sa žiada uviesť, že vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu prejednávaného trestného činu podplácania je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo
Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym podstatným chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci, pokiaľ ide o zistenie, že sa predmetný skutok stal spôsobom popísaným vo výrokovej časti napadnutého rozsudku, že ho spáchal tam uvedený obžalovaný a že z jeho konania nastal v dotknutom rozsudku popísaný následok. Pokiaľ ide o samotný napadnutý rozsudok, tento spĺňa kritéria obsiahnuté v ustanovení § 168 ods. 1 Tr. por., kedy je z jeho dôvodov zrejmé, ktoré skutočnosti vzal súd za preukázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa riadil pri vyhodnotení vykonaných dôkazov. V tejto súvislosti treba uviesť, že špecializovaný trestný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia dôsledne vysvetlil, k akým zisteniam došiel na základe konkrétnych vykonaných dôkazov, pričom závery špecializovaného trestného súdu, ktoré v smere skutkových zistení z týchto dôkazov vyvodil, považuje najvyšší súd za logické a zodpovedajúce vykonaným dôkazom. Z obsahu napadnutého rozsudku je tiež zrejmé, ako sa vysporiadal s konkrétnou obhajobou obžalovaného a akými právnymi úvahami sa riadil, keď posudzoval preukázané skutočnosti
príslušných ustanovení Trestného zákona. Na rozdiel od obhajoby najvyšší súd dospel k záveru, že prvostupňový súd postupoval v prerokúvanej veci tak, aby bol náležite zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na svoje rozhodnutie. Najvyšší súd zároveň konštatuje, že všetky dôkazy v prejednávanej veci boli získané zákonným spôsobom, pričom špecializovaný trestný súd ich hodnotil jednotlivo aj v ich súhrne,
svojho vnútorného presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu tak, ako mu to ukladá ustanovenie § 2 ods. 12 Tr. por. Najvyšší súd v predmetnom kontexte pripomína, že v súčasnej trestnoprávnej teórii a praxi platí neprekročiteľná zásada, že v prípade, ak súd prvého stupňa postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne
ustanovenia § 2 ods. 12 Tr. por., teda, že vykonané dôkazy hodnotil
svojho vnútorného presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne a vzájomných súvislostiach, a pokiaľ urobil logicky odôvodnené skutkové zistenia, nemôže odvolací súd napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že sám na základe svojho vnútorného presvedčenia hodnotí tie isté vykonané dôkazy odlišne, teda s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom. Odôvodnenie napadnutého rozsudku v plnej miere korešponduje so skutočným obsahom jednotlivých dôkazov, a preto ho odvolací súd hodnotí ako objektívne správne, presvedčivé a spôsobilé poskytnúť verný obraz o priebehu trestného konania a dôvodoch, ktoré prvostupňový súd viedli k určeniu viny, právnej kvalifikácie, či uloženiu trestu obžalovaným. Najvyšší súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s názorom špecializovaného súdu, že z vykonaného dokazovania bolo mimo rozumných pochybností preukázané, že konanie obžalovaného B. E. vymedzené v skutkovej vete napadnutého rozsudku špecializovaného trestného súdu napĺňa znaky skutkovej podstaty trestného činu podplácania
1, ods. 2 písm. b) Tr. zák. Najvyšší súd konštatuje, že výrok o vine obžalovaného je založený na presvedčivých dôkazoch, ktoré bez akýchkoľvek pochybností vylučujú inú alternatívu skutkového deja, ktorý bol na základe vykonaných dôkazov (predovšetkým výsluchom obžalovaného, výsluchom svedkýň P.. A. S. a T. R., listinných dôkazov - prepisov SMS správ, obrazovo-zvukových záznamov) ustálený. Ani odvolací súd neuveril obrane obžalovaného, že otázku svedkyne P.. S. vnímal iba ako otázku, či má vedomosť o tom, že nejaká zemina by bola, keby jej dcéra potrebovala, odmietajúc konštrukciu, že by si svedkyňa P.. S. od obžalovaného vyžiadala nejaký úplatok za jej činnosť vo funkcii odborného radcu na Okresnom úrade Senec a že obžalovaný by jej bol takýto úplatok sľúbil. V reakcii na odvolacie námietky obžalovaného je potrebné uviesť, že obžalovaný v podstate zopakoval námietky, ktorými sa obhajoval počas prípravného konania i v priebehu hlavných pojednávaní, pričom na jeho námietky a výhrady adekvátne reagoval už prvostupňový súd v napadnutom rozhodnutí. Pokiaľ ide o konkrétne uplatnenú odvolaciu argumentáciu, obžalovaný v dôvodoch odvolania vytýkal prvostupňovému súdu, že z vykonaného dokazovania nie je zrejmý obsah rozhovoru medzi ním a svedkyňou P.. A. S., keďže tento dôkaz (pozn. autora: obžalovaný mal zrejme na mysli obrazovo-zvukový záznam z
zák., spočívajúci v prijatí, požadovaní alebo prijatí sľubu úplatku v súvislosti s obstarávaním veci všeobecného záujmu nemusí byť spojený s porušením povinnosti páchateľa, ktorá vyplýva z jeho zamestnania, povolania, postavenia alebo funkcie, ako je tomu pri trestnom čine prijímania úplatku
zák. Aplikujúc uvedené na daný prípad, kedy štátny zamestnanec konajúci z pozície verejného činiteľa, preukázateľne komunikoval s osobou, ktorá s ním prišla do služobného styku a táto komunikácia vyústila do vydania rozhodnutia o právach a povinnostiach dotknutej osoby, možno konštatovať, že verejný činiteľ v danom prípade využil svoju právomoc, ktorá mu bola zverená a trestný čin, ku ktorého spáchaniu takto došlo, je bezpochyby spáchaný práve v súvislosti s právomocou verejného činiteľa. Najvyšší súd sa zároveň v plnom rozsahu stotožňuje s názorom špecializovaného trestného súdu, že v danom prípade došlo k prisľúbeniu úplatku v súvislosti s obstaraním veci všeobecného záujmu, nakoľko z pracovnej náplne svedkyne P.. S. vyplýva, že ide celkom zjavne o vykonávanie spoločensky významnej úlohy, pri ktorej je nepochybne dôležité nielen z hľadiska záujmov jednotlivca, ale celej spoločnosti, aby táto ako štátny zamestnanec dotknutého okresného úradu pri vypracovaní predmetného rozhodnutia postupovala riadne v súlade s príslušnými právnymi predpismi. V rámci ďalšej odvolacej argumentácie obžalovaný namietal odborné vyjadrenie znalca, ktoré
jeho názoru nespĺňa zákonné predpoklady v zmysle zákona o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch, pričom zároveň poukázal na skutočnosť, že zo strany prvostupňového súdu došlo k odmietnutiu jeho návrhu vykonať dôkaz výsluchom znalca. Vo vzťahu k námietke obžalovaného, že odborné vyjadrenie vypracované Ing. Petrom Augustínom nespĺňa zákonné predpoklady v zmysle zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, najvyšší súd považuje za nevyhnutné zdôrazniť, že vo všeobecnosti je potrebné diferencovať medzi znaleckou a odbornou činnosťou. Trestný poriadok v ustanovení § 141 ods. 1 jasne uvádza, že v prípade, ak sú na objasnenie skutočnosti dôležitej pre trestné konanie potrebné odborné znalosti, vyžiada orgán činný v trestnom konaní a v konaní pred súdom predseda senátu odborné vyjadrenie mimo znaleckú činnosť vykonávanú
osobitného zákona. Z obsahu spisového materiálu jednoznačne vyplýva, že v prejednávanej veci nebol Ing. Peter Augustín na základe opatrenia vyšetrovateľa z
zákona č. 79/2015 Z. z. o odpadoch prisľúbil neoprávnenú výhodu (zabezpečenie a dovoz zeminy v rozsahu súpravy nákladného auta s prívesom v objeme cca 10.92 ton) svedkyni P.. S., ktorá v rozhodnom čase vykonávala funkciu odborného radcu odboru starostlivosti o životné prostredie Okresného úradu Senec a v tejto súvislosti pripravovala potrebné podklady, ako aj vypracovávala príslušné rozhodnutie Okresného úradu Senec. Správne zistený skutok obžalovaného B. E. prvostupňový súd v súlade so zákonom právne posúdil ako prečin podplácania
1, ods. 2 písm. b) Tr. zák. a keďže v tomto smere napadnutý rozsudok dostatočne a vecne správne odôvodnil, odvolací súd poukazuje na príslušnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku, s ktorou sa stotožňuje. Po preskúmaní výroku o treste najvyšší súd konštatuje, že v tejto časti prvostupňový súd uložil obžalovanému neprimerane prísny trest (pôvodne mu trestným rozkazom v teraz prejednávanej veci uložil iba peňažný trest vo výmere 160 eur). Vzhľadom na podaný odpor (iba obžalovaným), sa pokračovalo v konaní, pričom skutkové ani osobné pomery sa nezmenili. Odvolací súd, vzhľadom na doterajšiu bezúhonnosť obžalovaného, okolnosti prípadu, hodnotu úplatku považoval uloženie peňažného trestu vo výmere 300 eur spolu s primeraným náhradným trestom odňatia slobody za primeraný, ktorý splní svoj účel tak z pohľadu generálnej ako aj individuálnej prevencie, pri zohľadnení zásad uvedených v ustanovení § 34 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. Z vyššie špecifikovaných dôvodov najvyšší súd zrušil napadnutý rozsudok len vo výroku o treste a sám vyššie uvedeným spôsobom o ňom rozhodol. Tento rozsudok bol prijatý v pomere 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.