Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1ObdoV/3/2020 Identifikačné číslo spisu: 1010201242 Dátum vydania rozhodnutia: 07.06.2021 Meno a priezvisko: JUDr. Beáta Miničová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR

§ 19a

má kogentný charakter a tvrdí, že otázka posúdenia, či je ustanovenie §19a zákona o veľkej privatizácii kogentným ustanovením, je právna otázka, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že najvyšší súd právny záver k otázke kogentnosti §19a daného zákona už vyslovil, a to práve v rozhodnutiach, v ktorých posudzoval rovnakú právnu otázku v iných konaniach, vedených proti žalovanému ako správcovi úpadcu Vodohospodárske stavby Nitra a. s. Žalovaný vo svojom vyjadrení poukázal na viaceré rozhodnutia, ktoré túto otázku riešili. Preto má žalovaný za to, že podmienka, ktorá musí byť splnená pri subsumovaní právnej otázky pod ustanovenie § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p., nie je splnená.

1. Vo vyjadrení žalovaný ďalej uviedol, že vydržanie odstraňuje právnu neistotu spojenú s vadami alebo nedostatkom nadobúdacieho titulu, ak oprávnený držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti nemohol o týchto vadách vedieť, alebo sa naopak, mohol domnievať, že nadobúdací titul riadne existuje. Z vykonaného dokazovania podľa žalovaného niet pochybnosti, že žalobca (so započítaním držby prvého nadobúdateľa), podmienku nepretržitej držby po dobu 10 rokov, nesplnil.
2. K namietanej dobromyseľnosti podľa § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p. žalovaný uviedol, že ak odvolací súd ustálil, že kúpne zmluvy sú neplatné a k vydržaniu práva k nehnuteľnostiam nedošlo a ak by sme argumentačne zotrvali v medziach platného práva, nie je daný žiadny zákonný dôvod zaoberať sa dobromyseľnosťou žalobcu, resp. prvého nadobúdateľa. Podľa žalovaného, žalobca neuviedol, v akom smere je posúdenie jeho dobromyseľností pri nadobúdaní nehnuteľností významné, keďže tvrdí, že kúpne zmluvy ako nadobúdací titul sú platné a zároveň nespochybňuje ani skutočnosť, že nehnuteľnosti neužíval nepretržite 10 rokov. Preto ani nie je zrejmé, prečo sa žalobca domáha preskúmania, aby dovolací súd rozhodol, že posúdenie dobromyseľnosti odvolacím súdom je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu, pretože v kontexte jeho vyjadrení, takéto posúdenie podľa žalovaného nemá žiadny právny význam.
3. K posúdeniu konania správcu v rozpore s dobrými mravmi a ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu, žalovaný poukázal na skutočnosť, že žalobca v dovolaní neuvádza ani jedno rozhodnutie dovolacieho súdu, v ktorom by postup správcu podľa § 19 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní, posúdil ako nezákonný alebo dokonca nemravný. Žalovaný má za to, že námietka žalobcu je absurdná, pretože správca vykonáva svoju funkciu pod dohľadom konkurzného sudcu, pričom žalobcu na podanie žaloby vyzval konkurzný súd.
4. Na základe vyššie uvedeného, žalovaný žiadal dovolací súd, aby dovolanie podľa § 447 písm. f/ C. s. p. odmietol, alebo ako nedôvodné podľa § 448 C. s. p. zamietol. Zároveň žalovaný požiadal o priznanie trov dovolacieho konania.
5. O dovolaní žalobcu rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa
7. 2018, sp. zn. 1ObdoV/3/2018 tak, že dovolanie odmietol s tým, že žalovaný má nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, že žalobca v podanom dovolaní nešpecifikoval právnu otázku a neuviedol, ako by mala byť otázka správne riešená, a preto dospel k záveru, že prípustnosť jeho dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/, b/ a c/ C. s. p., nie je procesne daná, preto jeho dovolanie podľa § 447 písm. f/ C. s. p., odmietol.
8. Na základe sťažnosti žalobcu Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom zo dňa
10. 2020, sp. zn. II. ÚS 596/2018-73 uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
12. 2018, sp. zn. 1ObdoV/3/2018 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že uvedeným rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo základné právo žalobcu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušené, pretože účastník súdneho konania má právo na primerané odôvodnenie okolností a právnych otázok, ktoré sú pre rozhodnutie podstatné, najmä pokiaľ sú namietané ako sporné s tým, že v novom dovolacom konaní bude potrebné rozlíšiť, ktoré z dovolacích námietok sú pre rozhodnutie kľúčové.
13. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“) ako súd dovolací [(§ 35 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C. s. p.“)], po vrátení veci na ďalšie konanie Ústavným súdom Slovenskej republiky, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 C. s. p.) preskúmal vec a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je potrebné odmietnuť podľa § 447 písm. c/ C. s. p.
14. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je nepochybne tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).
15. Aj po zmene právnej úpravy civilného sporového konania (vrátane dovolacieho konania), ktorú priniesol Civilný sporový poriadok v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou, treba dovolanie naďalej považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie aj podľa novej právnej úpravy nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami, ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu.
16. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).
17. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 C. s. p. Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (k tomu viď napr. III. ÚS 474/2017). V tejto súvislosti osobitne platí, že len dovolací súd bude rozhodovať o naplnení predpokladov prípustnosti dovolania definovaných v § 421 ods. 1 C. s. p. (rovnako aj I. ÚS 438/2017).
18. O tom, či je daná prípustnosť dovolania podľa § 421 C. s. p., rozhoduje dovolací súd výlučne na základe dôvodov uvedených dovolateľom. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C. s. p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C. s. p.). Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 C. s. p., má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 C. s. p.) kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania v tomto prípade závisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie.
19. V dôsledku viazanosti dovolacieho súdu dovolacím dôvodom, neskúma dovolací súd správnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom (viď uznesenie najvyššieho súdu z
20. júla 2017, sp. zn. 3Cdo/235/2016).
21. V uznesení z
22. júna 2017, č. k. 3Cdo/52/2017, zároveň dovolací súd skonštatoval, že v prípade dovolacieho dôvodu spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení veci je dovolateľ povinný dovolací dôvod vymedziť nesprávnym právnym posúdením takej právnej otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a zároveň pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, alebo ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (písm. a/ až c/ § 421 ods. 1 C. s. p.). Dovolateľ je teda povinný v dovolaní jednoznačne uviesť, v čom vidí prípustnosť dovolania, t. j. ktorý z predpokladov uvedených v § 421 ods. 1 C. s. p. zakladá jeho prípustnosť. Ak v dovolaní absentuje uvedené vymedzenie, súd nevyvíja procesnú iniciatívu smerujúcu k doplneniu dovolania (rovnako aj uznesenie najvyššieho súdu z
23. septembra 2017, č. k. 1Cdo/206/2016, bod 16).
24. V prípade, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p.), je dovolateľ povinný dovolací dôvod vymedziť označením rozhodnutí dovolacieho súdu, od ktorých sa odvolací súd v riešenom spore odklonil. Tento dôvod prípustnosti sa viaže na ustálenú judikatúru najvyššieho súdu, ktorá nebola rešpektovaná zo strany odvolacieho súdu, a to v tom, že odvolací súd zaujal iný právny záver, než aký v konkrétnej právnej otázke zaujal najvyšší súd v rozhodnutiach, ktoré boli zverejnené ako súdne rozhodnutia zásadného významu v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.
25. Ak už došlo k judikatórnemu vyriešeniu určitej otázky a k publikovaniu niektorého rozhodnutia alebo stanoviska riešiaceho túto otázku v Zbierke, je potrebné, aby súdy tento judikatórny posun vo svojej rozhodovacej praxi zohľadňovali. Skutočnosť, že súd bez vysvetlenia nerešpektuje niektorý judikát najvyššieho súdu, oslabuje presvedčivosť jeho rozhodnutia. Ide tiež o negatívny dopad na predvídateľnosť súdneho rozhodovania. Súd sa pri prejednávaní a rozhodovaní určitej veci nemusí stotožniť s judikátom najvyššieho súdu vydaným v skutkovo a právne podobnej veci, avšak je nevyhnutné, aby svoj odlišný právny názor argumentačne (kriticky) konfrontoval v odôvodnení rozhodnutia a dostatočne vysvetlil, prečo nebolo možné stotožniť sa s judikátom.
26. Je potom úlohou dovolacieho súdu, ak sú dôvody prípustnosti z tohto pohľadu dovolateľom uvedené, t. j. predpokladá sa, že dovolateľ „presvedčí“ dovolací súd, že odvolací súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, aby tento odklon, ak bude mať za to, že dovolanie je prípustné, z hľadiska právneho posúdenia vec vyriešil. Dovolateľ preto musí v dovolaní presne uviesť, ktorý konkrétny judikát (rozhodnutie uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky) nerešpektoval odvolací súd vo svojom rozhodnutí (Veľké komentáre, Civilný sporový poriadok, Števček, Ficová, Baricová, Mesiarkinová, Bajánková, Tomašovič a kol., 2016, str. 1382).
27. Dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p. predpokladá, že právnu otázku dovolací súd dosiaľ neriešil a je tu daná potreba, aby dovolací súd ako najvyššia súdna autorita túto otázku vyriešil. Právna úprava účinná od
28. júla 2016 dáva dovolaciemu súdu právomoc rozhodnúť o tom, či ide o otázku zásadného právneho významu, ktorá nebola dosiaľ riešená. Základným predpokladom prípustnosti dovolania je, že dovolací súd vo svojej rozhodovacej činnosti doposiaľ neposudzoval právnu otázku nastolenú dovolateľom (t. j. právne posúdenie veci odvolacím súdom, s ktorým dovolateľ nesúhlasí). Zároveň platí, že právna otázka, ktorú má dovolací súd vo svojom rozhodnutí riešiť, musí byť rozhodujúca (kľúčová) pre rozhodnutie vo veci samej. To znamená, že dovolací súd nemôže riešiť hypotetické otázky, ktoré nemajú, resp. v ďalšom konaní nemôžu mať vplyv na meritórne rozhodnutie, a ani akademické otázky, ktoré nemajú vôbec súvis s rozhodovaným sporom.
29. Z obsahu podaného dovolania vyplýva, že dovolateľ podal dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. a/, b/, c/ C. s. p., z čoho je zrejmé, že podané dovolanie si vnútorne protirečí. Dovolateľ v podanom dovolaní ani výslovne nevymedzil ním uplatnený dovolací dôvod v súlade s § 432 ods. 2 C. s. p., keďže nepredložil právnu argumentáciu, ktorej neopodstatnenosť alebo opodstatnenosť v súvislosti s právnymi závermi odvolacieho súdu má dovolací súd posúdiť vo svojom rozhodnutí.
30. V prípade, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení dovolací súd rozhoduje rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. c/ C. s. p.), je dovolateľ povinný dovolací dôvod vymedziť označením rozhodnutí dovolacieho súdu, konkretizovaním, v čom vidí dovolateľ rozdielnosť rozhodovania a posudzovania právnej otázky dovolacím súdom.
31. Dovolací súd vychádzajúc z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 596/2018 a obsahu podaného dovolania vyvodil, že žalobca v podanom dovolaní nesúhlasí so záverom odvolacieho súdu,

§ 19a

zákona o veľkej privatizácii má kogentný charakter a tvrdí, že otázka posúdenia, či dotknuté ustanovenie § 19a je kogentným ustanovením je právna otázka, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Podľa dovolateľa zo žiadneho ustanovenia zákona o veľkej privatizácii nevyplýva, že by ust. § 19a malo byť ustanovením kogentným, od ktorého sa nemožno odchýliť (bod 23 tohto rozhodnutia). Neskôr však dovolateľ v dovolaní konštatuje, že kogentnosť dotknutého ustanovenia môže byť daná v procesnoprávnej povahe pri prevode vlastníctva na tretie osoby. Vzhľadom aj na predmetnú rozporuplnosť v tvrdeniach dovolateľa možno konštatovať, že je jeho dovolanie protirečivé a zmätočné.

1. Vzhľadom na závery Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 596/2018 a obsah podaného dovolania, dovolací súd v prípade žalobcom uplatneného návrhu na vylúčenie nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č. 5509, kat. územie Nitra, a to parc. č. 4761/L zastavané plochy a nádvoria o výmere 705 m2 a stavba súp. č. 36, administratívna budova, postavená na parc. č. 4761/1, zo súpisu majetku konkurznej podstaty úpadcu Vodohospodárske stavby a. s., so sídlom v Nitre, IČO: 31 411 487, podrobil dovolaciemu prieskumu takú právnu otázku, akú špecifikoval dovolateľ v podanom dovolaní, a to či je ustanovenie § 19a zákona o veľkej privatizácii kogentného charakteru. Podľa dovolateľa zúčastnené strany ako súkromnoprávne subjekty sa mohli dohodou odchýliť od ustanovení § 19a zákona o veľkej privatizácii. Dovolateľ tvrdí, že túto právnu otázku dovolací súd dosiaľ neriešil, z ktorého dôvodu je podané dovolanie v tejto časti odôvodnené podľa § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p.
2. V dôsledku viazanosti dovolacieho súdu dovolacím dôvodom neskúmal dovolací súd správnosť napadnutého rozhodnutia nad rozsah, ktorý dovolateľ v dovolaní vymedzil dovolacím dôvodom.
3. So zreteľom k dovolateľom vymedzenej otázke Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. 1Cdo/238/2004, 4MCdo/15/2006, 2ObdoV/9/2020 a Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 314/2008 a II. ÚS 796/2016, z ktorých je zrejmé, že právnu otázku nastolenú dovolateľom, dovolací súd už v minulosti posudzoval.
4. V rozsudku zo dňa 31.01.2008, sp. zn. 4MCdo/15/2006, Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôraznil, že „rozpor so zákonom znamená nielen rozpor s Občianskym zákonníkom, ale so všetkými predpismi kogentnej povahy, ktoré majú právnu silu zákona. Predpismi, ktorých porušenie má za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu, sú najmä všetky zákonné normy, ktoré obmedzujú zmluvnú voľnosť účastníkov, v súčasnosti najmä tzv. blokačné ustanovenia v reštitučných a privatizačných zákonoch. Takýto následok majú i ustanovenia zákona č. 92/1991 Zb. o prevode majetku štátu na iné osoby. Záver o súkromnej povahe právnych úkonov medzi účastníkmi a neobmedzenej zmluvnej voľnosti odporcu 1/ zo strany mimoriadneho dovolateľa nie je podľa súdu správny. Preto podľa právneho názoru dovolacieho súdu bol odporca 1/ vo vzťahu k nadobudnutému majetku zo strany navrhovateľa citovaným právnym predpisom obmedzený, a to do tej miery, že jeho právny úkon urobený v rozpore s § 19a tohto zákona bol postihnutý priamo zo zákona absolútnou neplatnosťou.“ Dovolací súd dodáva, že citované rozhodnutie je verejne dostupné a dohľadateľné priamo na webovej stránke najvyššieho súdu. Dotknutým rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4MCdo/15/2006 napokon nedošlo k porušeniu práva sťažovateľov (odporcov 2/, 3/) na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd, keďže uznesením Ústavného súdu SR zo dňa
6. 2008, č. k. III. ÚS 314/2008-10, bola sťažnosť odporcov 2/, 3/v tomto spore odmietnutá. Ústavný súd SR v uznesení dodal, že „najvyšší súd citujúc príslušné ustanovenia zákona č. 92/1991 Zb., ako aj ustanovenia Občianskeho zákonníka dostatočne ozrejmil, na základe akých dôvodov považoval rozhodnutie súdu prvého stupňa za správne. Najvyšší súd sa nevyhol žiadnemu podstatnému argumentu obsiahnutému v mimoriadnom dovolaní, keď uviedol, prečo sa konkrétneho právneho vzťahu dotkol režim zákona č. 92/1991 Zb., z akého dôvodu bola v danom prípade obmedzená zmluvná voľnosť medzi účastníkmi kúpnej zmluvy, pričom v tejto súvislosti poukázal na postavenie FNM SR a potrebu jeho súhlasu v prípade takýchto právnych vzťahov.“ Najvyšší súd SR sa tak v uvedenom rozhodnutí v otázke kogentnosti ustanovenia § 19a zákona o veľkej privatizácii od predchádzajúcich rozhodnutí Najvyššieho súdu SR (bod 54 tohto rozhodnutia) neodchýlil.
7. Napokon kogentnosť ustanovenia § 19a zákona o veľkej privatizácii skonštatoval Ústavný súd SR aj vo svojom náleze z
9. 2017, sp. zn. II. ÚS 796/2016, keď v bodoch 51 a 52 nálezu uviedol, že: „Prípady relatívnej neplatnosti sú v ustanovení § 40a Občianskeho zákonníka uvedené taxatívne, a preto rozšírenie týchto prípadov per analogiam nie je prípustné. Relatívna neplatnosť právneho úkonu nenastáva priamo zo zákona, ako to je v prípade absolútnej neplatnosti. Relatívne neplatne úkon pôsobí, ako keby bol platný, pokiaľ svojej platnosti nebol zbavený. Relatívna neplatnosť právneho úkonu nastáva na základe jednostranného právneho úkonu dovolaním sa relatívnej neplatnosti. Vo všeobecnej rovine preto možno zhrnúť, že existujúca úprava absolútnej neplatnosti právneho úkonu podľa § 39 Občianskeho zákonníka výrazným spôsobom zasahuje do zmluvnej voľnosti subjektov práva, pretože svojou kogentnosťou v značnej miere zmluvnú voľnosť (slobodnú dispozíciu) obmedzuje, ba až vylučuje. Zákonodarca zaviedol toto kogentné ustanovenie zrejme vo verejnom záujme.“ Napokon kogentnosť ust. § 19a zákona o veľkej privatizácii vyslovil po podaní dovolania Najvyšší súd SR aj v uznesení zo dňa
11. 2021, sp. zn. 2ObdoV/9/2020 (v bode 38.2 a 38.3).
12. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto konštatuje, že dovolateľom vyšpecifikovanú právnu otázku, či ustanovenie § 19a zákona o veľkej privatizácii je v jeho celom kontexte ustanovením kogentným, už dovolací súd vyriešil vyššie uvedenou ustálenou judikatúrou dovolacieho súdu tak, že dotknuté ustanovenie § 19a zákona o veľkej privatizácii je nepochybne kogentným ustanovením. S týmto záverom sa stotožnil aj Ústavný súd Slovenskej republiky, z ktorého dôvodu nie je daná potreba, aby dovolací súd ako najvyššia súdna autorita túto otázku opätovne vyriešil. Pre úplnosť dovolací súd dodáva, že neplatnosť právnych úkonov sa člení na absolútnu a relatívnu. Aj z ustálenej súdnej praxe je zrejmé, že prípady relatívnej neplatnosti právnych úkonov sú v ustanovení § 40a Občianskeho zákonníka uvedené taxatívne. Aj z tohto dôvodu je preto možné uzavrieť,

§ 19a

zákona o veľkej privatizácii je ustanovením kogentným a nie je možné sa od neho dohodou strán odchýliť. Dovolací súd zároveň dodáva, že dovolateľom špecifikovaná právna otázka nebola pre rozhodnutie odvolacieho súdu tiež rozhodujúca, keď dôvodom zamietnutia žaloby bol záver o neplatnosti kúpnych zmlúv uzavretých medzi úpadcom (nadobúdateľom privatizovaného majetku) a Tiborom Páleníkom a neplatnosti nepeňažného vkladu nehnuteľností do majetku dovolateľa.

1. Dovolaciu argumentáciu, týkajúcu sa posúdenia dobromyseľnosti kupujúceho S. F., prípadne otázku posudzovania súladu postupu žalovaného správcu konkurznej podstaty s dobrými mravmi, žalobca podal podľa § 421 ods. 1 písm. a/, c/ C. s. p., ktorá je však pre prejednávaný spor bez právneho významu. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na to, že aj z judikatúry ESĽP (viď napr. rozhodnutie Kraska proti Švajčiarsku z
2. apríla 1993) vyplýva, že povinnosťou všeobecného súdu je zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie. Uvedená argumentácia je v okolnostiach posudzovanej veci aplikovateľná práve na otázky dobromyseľnosti, resp. súladu postupu žalovaného s dobrými mravmi, keďže tieto neboli významné pre rozhodnutie súdu prvej inštancie a ani pre rozhodnutie odvolacieho súdu. Dôvodom pre zamietnutie žaloby sťažovateľky bol výlučne záver o neplatnosti kúpnych zmlúv uzavretých medzi úpadcom a S. F. a neplatnosti nepeňažného vkladu nehnuteľností do majetku dovolateľa ako úkonov vykonaných úpadcom a všetkých na ne nadväzujúcich úkonov pre postup v rozpore s ustanovením § 19a zákona č. 92/1991 Zb. Je zrejmé, že predmetné otázky nesúviseli s predmetom sporu a nemali žiadny vplyv pre rozhodnutie odvolacieho súdu. Vzhľadom k tomu, že otázky dobromyseľnosti, resp. súladu postupu žalovaného s dobrými mravmi, neboli predmetom odvolacieho prieskumu, nebolo ani významné ich vyriešenie pre rozhodnutie odvolacieho súdu.
3. Dovolací súd pre úplnosť dodáva, že dovolateľ v súvislosti so skúmaním dobromyseľnosti pri nadobúdaní nehnuteľností a konania správcu v rozpore s dobrými mravmi žiadnu právnu otázku nešpecifikoval s tým, že tieto dovolateľom vedené polemiky sa týkajú skutkových záverov súdov nižšej inštancie a vlastného chápania skutkových zistení dovolateľom, ktoré však predstavujú skutkovú (a nie právnu) rovinu daného sporu, ktorá nemôže založiť prípustnosť dovolania v rozhodovanej veci.
4. Tento záver vyplýva aj zo skutočnosti, že otázky skúmania dobromyseľnosti kupujúceho S. F., následne žalobcu a poskytnutie ochrany dobromyseľného nadobúdateľa dotknutých nehnuteľností, ako aj následný postup správcu pri zápise týchto nehnuteľností do súpisu konkurznej podstaty, môžu byť predmetom len konkrétneho jedného konania, z čoho je zrejmé, že takáto otázka nemôže byť predmetom skoršej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Z tohto dôvodu, nemôže dovolací súd uskutočniť meritórny dovolací prieskum napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.
5. Dovolací súd taktiež konštatuje, že záver o neprípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 C. s. p. pri riešení tzv. skutkových otázok zaujal už vo svojich skorších rozhodnutiach (v podrobnostiach viď aj 1Obdo/47/2017, 4Obdo/45/2017 a 5Obdo/22/2017), zotrváva na ňom a nevidí dôvod, aby sa od neho v rozhodovanej veci odklonil.
6. Osobitne dáva dovolací súd do pozornosti uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z
7. septembra 2018, sp. zn. II. ÚS 416/2018, ktorým bolo úspešne podrobené testu ústavnosti uznesenie najvyššieho súdu z
8. apríla 2018, sp. zn. 5Obdo/22/2017, a v ktorom ústavný súd skonštatoval, že „mu nepatrí nahrádzať právne názory najvyššieho súdu a pokiaľ závery najvyššieho súdu v otázke prípustnosti dovolania vzhľadom na skutkový stav nie sú zjavne svojvoľné alebo nelogické, či z iného dôvodu ústavne neudržateľné, ústavný súd nemá dôvod do právomoci najvyššieho súdu v otázke ustálenia prípustnosti dovolania na základe prítomnosti zákonom predpokladaného dovolacieho dôvodu zasahovať“.
9. V tejto súvislosti dovolací súd naviac poukazuje na to, že sám dovolateľ uvádza, že neuplynula 10-ročná lehota dobromyseľnej držby nehnuteľností. V otázke dobrej viery dovolací súd tiež odkazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR z
10. apríla 2021 sp. zn. 1VObdo/2/
12. Keďže pristúpiť k dovolaciemu prieskumu je dovolací súd oprávnený len v prípade zákonom predpokladaného riadneho vymedzenia dovolacích dôvodov, vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dovolací súd uzatvára, že žalobcom podané dovolanie týkajúce sa námietky nesprávneho právneho posúdenia veci, nenapĺňa kvalitatívne požiadavky kladené zákonom na dovolanie v časti vymedzenia dovolacích dôvodov, ktorých garanciou splnenia má byť povinné právne zastúpenie dovolateľa.
13. Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedených skutočností dospel k záveru, že prípustnosť dovolania žalobcu podľa § 421 ods. 1 písm. a/, b/ a c/ C. s. p., nie je procesne daná, preto jeho dovolanie podľa § 447 písm. c/ C. s. p., odmietol.
14. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá C. s. p.). O výške náhrady trov konania žalovaného rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 C. s. p).
15. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 5:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od
16. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.