Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 6Cdo/125/2019 Identifikačné číslo spisu: 5117229935 Dátum vydania rozhodnutia: 29.04.2021 Meno a priezvisko: Mgr. Dušan Čimo Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2021:5117229935.1 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ Y.. D. S., trvale bytom v Ž. - D., Q. D. XXX/X a 2/ W. B., trvale bytom v U. XXX, proti žalovaným 1/ B. V., trvale bytom v I. C. I., X. B. XXX, zastúpenému JUDr. Martinom Masným, advokátom v Žiline, Vojtecha Tvrdého 819/1 a 2/ Žilinskej dražobnej, s.r.o., so sídlom v Žiline, Vysokoškolákov 8421/41, IČO 36 430 714, zastúpenej splnomocnenkyňou Burian & partners, s.r.o., so sídlom v Žiline, Vojtecha Tvrdého 819/1, IČO 47 254 483, o určenie neexistencie záložného práva a iné, vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 42C/86/2017, o dovolaniach žalovaných proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline z
- decembra 2018 sp. zn. 11Co/308/2018, takto rozhodol: Dovolania o d m i e t a . Žalobca 1/ má nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Žalobcovi 2/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva. Odôvodnenie
- Krajský súd v Žiline (ďalej tiež len „odvolací súd“) uznesením z
- decembra 2018 sp. zn. 11Co/308/2018 na odvolania oboch žalovaných podľa § 387 ods. 1 aj 2 Civilného sporového poriadku (zákona č. 160/2015 Z. z. v znení zákona č. 87/2017 Z. z. a dnes už i zákona č. 350/2018 Z. z., ďalej tiež len „C. s. p.“) potvrdil uznesenie Okresného súdu Žilina (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ a spolu s odvolacím súdom tiež len „nižšie súdy“) z
- augusta 2018 č. k. 42C/86/2017-116, nariaďujúce neodkladné opatrenie, ktorým súd prvej inštancie uložil žalovanému 1/ zdržať sa výkonu záložného práva na základe zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam bližšie označenej vo výroku k nehnuteľnostiam tamtiež bližšie označeným a žalovanej 2/ zdržať sa vykonania dražby takýchto nehnuteľností dňa
- septembra 2018, obom až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej.
- Proti takémuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podali obaja žalovaní (ďalej tiež „dovolatelia“) dovolania, ktorých prípustnosť vyvodzovali z ustanovenia § 420 písm. d/ C. s. p. Vytýkanú tzv. zmätočnostnú vadu v podobe prekážky skôr začatého konania o tej istej veci (litispendencie) podľa nich založilo prejednanie veci a aj vydanie uznesenia o nariadení neodkladného opatrenia (súdom prvej inštancie), resp. potvrdenie takéhoto uznesenia (odvolacím súdom), hoci už pred začatím konania v prejednávanej veci podali žalobcovia obsahovo totožný návrh na nariadenie neodkladného opatrenia a konanie o takom návrhu (vedené súdom prvej inštancie pod sp. zn. 42C/49/2017 a na odvolacom súde pod sp. zn. 7Co/105/2018) dosiaľ neskončilo. Navrhli preto zrušenie uznesení oboch nižších súdov.
- Žalobca 1/ navrhol dovolania odmietnuť, majúc za to, že tie nie sú prípustné; žalobca 2/ dovolací návrh nepodal a každý z dovolateľov ešte samostatným vyjadrením vyjadril súhlas s argumentáciou druhého dovolateľa.
- Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 C. s. p., ďalej tiež len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 C. s. p.) strana sporu, v neprospech ktorej bolo nižšími súdmi rozhodnuté, zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 C. s. p., skúmal predovšetkým bez nariadenia pojednávania (§ 443, časť vety pred bodkočiarkou) prípustnosť dovolaní, pričom dospel k záveru, že obe dovolania treba odmietnuť. Na stručné odôvodnenie rozhodnutia dovolacieho súdu (§ 451 ods. 3 veta prvá C. s. p.) uvádza nasledovné.
- Podľa § 419 C. s. p. je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421 C. s. p.
- Obaja dovolatelia vyvodzovali prípustnosť nimi podaných dovolaní z ustanovenia § 420 písm. d/ C. s. p., na základe ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie.
- Najvyšší súd už v uznesení z
- januára 2017 sp. zn. 3 Cdo 236/2016, uverejnenom aj v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ako judikát R 19/2017) uviedol, že základným (a spoločným) znakom všetkých rozhodnutí odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné podľa § 420 C. s. p., je to, že ide buď o rozhodnutie vo veci samej, alebo o rozhodnutie, ktorým sa konanie končí.
- V prípade, že dovolateľ vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia § 420 C. s. p., dovolací súd skúma primárne, či ide o rozhodnutie v ňom uvedené; k preskúmaniu opodstatnenosti argumentácie dovolateľa o existencii procesnej vady konania v zmysle § 420 písm. a/ až f/ C. s. p. potom pristupuje (dovolací súd) len vtedy, ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu uvedenému v tomto ustanovení. Ak sa dovolaním napáda rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré nie je rozhodnutím vo veci samej ani rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, je z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. a/ až f/ C. s. p. irelevantné (právne bezvýznamné), či k dovolateľom namietanej procesnej vade došlo alebo nedošlo.
- V danom prípade bol návrh na nariadenie neodkladného opatrenia podaný počas prebiehajúceho konania vo veci samej (keď k začatiu konania vo veci samej došlo už
- októbra 2017 a návrh na neodkladné opatrenie bol podaný na súde prvej inštancie
- augusta 2018). Aj dovolaním napádané uznesenie odvolacieho súdu, potvrdzujúce uznesenie súdu prvej inštancie o nariadení neodkladného opatrenia, tak bolo vydané počas prebiehajúceho civilného sporového konania vo veci samej, aj po rozhodnutí o návrhu na neodkladné opatrenie konanie (vo veci samej) pokračuje a súd prvej inštancie o veci samej ďalej koná a rozhodne (tu porovnaj aj R 21/2018). Rozhodnutie odvolacieho súdu v takomto prípade preto nemá charakter rozhodnutia vo veci samej ani rozhodnutie, ktorým sa konanie končí, čo má za následok, že prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 C. s. p. nemožno vyvodiť.
- Dovolací súd pre úplnosť poznamenáva, že vylúčením prípustnosti dovolania proti takému uzneseniu odvolacieho súdu o nariadení neodkladného opatrenia, ktoré nie je rozhodnutím vo veci samej, právna úprava obsiahnutá v § 420 C. s. p. zohľadňuje, že v prípade takéhoto rozhodnutia ide (len) o dočasné procesné opatrenie súdu, trvanie ktorého je obmedzené a môže byť za podmienok uvedených v zákone zrušené. Neodkladné opatrenie má v takomto prípade nastoliť určitý stav len dočasne a bez prejudikovania tým konečnej (definitívnej) ochrany, poskytovanej až rozhodnutím súdu vo veci samej. Zákonodarca tu bezpochyby zohľadnil, že procesné nesprávnosti súdov, ku ktorým pri tom môže dôjsť, sa v takom prípade vyznačujú nižšou intenzitou porušenia procesných oprávnení strán sporu.
- Vzhľadom na to, že dovolania žalovaných neboli podľa § 420 C. s. p. prípustné, najvyššiemu súdu neostávalo iné, než ich podľa § 447 písm. c/ C. s. p. odmietnuť bez toho, aby sa zaoberal ich dôvodnosťou (kedy by inak úspechu argumentácie z dovolania žalovanej 2/ bránilo nezúčastnenie sa aj ňou - na rozdiel od žalovaného 1/ - skoršieho konania uvádzaného v oboch dovolaniach a pri dovolaní žalovaného 1/ by bolo namieste zaoberať sa aj nie úplnou totožnosťou návrhov na požadované rozhodnutia súdu v oboch prípadoch).
- Rozhodnutia o trovách dovolacieho konania najvyšší súd štandardne neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá C. s. p.), v tomto konkrétnom prípade sa však žiada urobiť výnimku a uviesť, že odchylná podoba rozhodnutí vo vzťahu k obom žalobcom má svoj pôvod v tom, že žalobcovi 2/ v tomto dovolacom konaní žiadne trovy nevznikli a v jeho prípade preto nebol dôvod na samostatné rozhodovanie I. o nároku na náhradu a II. o výške náhrady (bližšie porovnaj i R 72/2018), čo naopak neplatilo u žalobcu 1/, v prípade ktorého sa osobami s povinnosťou na náhradu trov dovolacieho konania v závislosti na jeho výsledku stali žalovaní.
- Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
- Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.