súdu prvej inštancie o osobu absolútneho verejného záujmu (z pohľadu práva verejnosti na informácie o nej alebo z pohľadu jej ochrany ? - otázka Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ďalej tiež len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) a za primeranú tak bolo treba považovať náhradu nemajetkovej ujmy v prisúdenej výške (v ktorom prípade inak
všetkého súdu prvej inštancie uniklo, že žalobca od každého z pôvodných troch žalovaných bez zrejmého statusu nerozlučných spoločníkov požadoval 100.000 € - pozn. najvyššieho súdu). Dôvodnou
súdu prvej inštancie nebola námietka premlčania vznesená žalovaným 1/, pretože k podaniu žaloby došlo
99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej tiež len „O. s. p.“) zmenil zamietnutím žaloby aj voči odvolateľke, majúc aj s poukazom na ustanovenia § 11 zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy, § 18 ods. 2 písm. d/ O. z. v spojení s § 21 ods. 1 zákona č. 303/1995 Z. z. o rozpočtových pravidlách, § 21 O. z. a § 1 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore za to, že v tomto prípade nie je daná zodpovednosť štátu za neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu a teda ani pasívna legitimácia štátu (keď už prvoinštančný súd správne ustálil, že k protiprávnemu konaniu došlo zo strany príslušníkov Policajného zboru, ktorého ústredným orgánom štátnej správy je ministerstvo vnútra, vystupujúce v procesnom postavení žalovaného 2/ a disponujúce statusom samostatnej právnickej osoby s vlastnou právnou subjektivitou, nesprávne však z tohto vyvodil záver o zodpovednosti štátu).
f/ C. s. p.).
ktorých treba taktiež dôsledne rozlišovať medzi štátom a pôvodcami prípadných neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti v osobách orgánov štátu s vlastnou právnou subjektivitou, ako aj medzi nárokmi vyplývajúcimi z práva na ochranu osobnosti a nárokmi na náhradu škody (nech aj spôsobenej pri výkone verejnej moci). 5. Aj proti takémuto rozsudku podal žalobca dovolanie, ktorého prípustnosť opätovne vyvodzoval ako z ustanovenia § 420 písm. f/ C. s. p., tak aj z § 421 ods. 1 písm. a/ rovnakého zákona. Odvolací súd sa
neho opätovne dopustil už skôr mu dôvodne vytknutej tzv. zmätočnostnej vady, spočívajúcej v porušení (postupom súdu) práva žalobcu na spravodlivý proces, keď v poradí prvé rozhodnutie odvolacieho súdu v tejto veci (rozsudok z
nej naopak ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu držal, túto však predstavujú iné než dovolaním uvádzané - a aj v napádanom rozsudku odvolacieho súdu uvádzané - rozhodnutia) a nejde tu
nej ani o žiaden prípad prekvapivosti rozhodnutia odvolacieho súdu, pričom možnosť odvolacieho súdu revidovať svoj vlastný názor nepodlieha žiadnemu zákonnému obmedzeniu (ako to sformuloval aj Krajský súd v Trenčíne v inej veci rovnakých sporových strán, vedenej ním pod sp. zn. 6Co/318/2017). 7. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 C. s. p.) po zistení, že dovolanie podala včas (§ 427 ods. 1 C. s. p.) strana, v ktorej neprospech bolo napádané rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.) a to za splnenia tiež podmienky jej zastúpenia advokátom, na ktorom by inak v tejto veci pre zákonom predpísané vysokoškolské právnické vzdelanie žalobcu ani nebol dôvod trvať (§ 429 ods. 1 a ods. 2 písm. a/ C. s. p.), skúmal predovšetkým bez nariadenia pojednávania (§ 443, časť vety pred bodkočiarkou C. s. p.) prípustnosť dovolania. Dospel pritom k záveru, že ani pri jednom z dovolaním uvádzaných dôvodov jeho prípustnosti nemožno dať dovolateľovi za pravdu a dovolanie preto treba odmietnuť. Na stručné odôvodnenie, prečo tu bol namieste práve takýto záver (§ 451 ods. 3 veta druhá C. s. p.), uvádza nasledovné : K tvrdenému dôvodu prípustnosti dovolania
f/ C. s. p. 8.
f/ C. s. p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 9.
p. ak má odvolací súd za to, že sa na vec vzťahuje ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve strany, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili (v ktorom prípade sa inak pre úplnosť žiada uviesť, že obsahovo identickú úpravu obsahovalo aj ustanovenie § 213 ods. 2 O. s. p., platné a účinné aj v čase rozhodovania v poradí druhým rozsudkom odvolacieho súdu v tejto veci, ktorým - a nie dnes platným § 382 C. s. p. - sa preto malo argumentovať aj v uznesení najvyššieho súdu, ktorým bol taký rozsudok zrušený). 10. Druhé z práve odcitovaných ustanovení je praktickým prevzatím (do rekodifikácie civilného sporového procesu) už skôr platnej úpravy,
ktorej odvolací súd má eliminovať jav svojho pre strany prekvapivého rozhodnutia za pomoci ich upozornenia na možnosť použitia dosiaľ nepoužitého ustanovenia právneho predpisu, pokiaľ takéto ustanovenie (resp. aj súbor viacerých do úvahy prichádzajúcich ustanovení) považuje za relevantné (na vec sa vzťahujúce a aj pre jej náležité, teda dostatočne úplné právne posúdenie rozhodujúce) a poskytnutia im tiež možnosti, aby sa k možnému použitiu takéhoto ustanovenia (ustanovení) vyjadrili (v tejto súv. por. § 213 ods. 2 O. s. p.). Platí tu pritom presný opak toho, čo v kuchyni, teda že menej problematickým sa bude javiť obrazné „presolenie“ než „nedosolenie“ (rozumej uvedenie skôr nepoužitých ustanovení vo väčšom než napokon použitom rozsahu a nie naopak) a dovolací súd vo svojej skoršej rozhodovacej činnosti sformuloval (v tejto súvislosti porovnaj najmä uznesenie z 23. januára 2019 sp. zn. 3 Cdo 9/2018, ktoré inak prešlo aj testom ústavnej konformity v konaní Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 193/2019) tiež ďalší záver,
ktorého odvolací súd v rámci plnenia si povinnosti
p. (skôr § 213 ods. 2 O. s. p.) ustanovenie (a-)
neho významné a v skoršom konaní nepoužité nemá povinnosť zasadiť aj do príslušného vecného kontextu, teda stranám oznámiť či prinajmenšom naznačiť, ako takúto úpravu či už samu osebe alebo v spojení s ďalšími skôr použitými ustanoveniami hodlá aplikovať na konkrétny posudzovaný prípad. Z pohľadu predvídateľnosti rozhodovania súdov nežiaducu prekvapivosť totiž zákon spája len s rizikom použitia skôr nepoužitej právnej úpravy bez poskytnutia stranám možnosti argumentovať tiež v smere významnosti (alebo naopak nevýznamnosti) takejto skôr nepoužitej úpravy, od odvolacieho súdu však nevyžaduje obrazné „odkrytie kariet“ tým, že stranám sporu objasní i dôvody, pre ktoré považuje skôr nepoužitú úpravu za rozhodujúcu, resp. im tiež ozrejmí (viac či menej detailne), aké je
neho správne, teda dostatočne komplexné a na všetky prípadné otázky pomýšľajúce právne posúdenie veci. Takáto úprava má svoju logiku nielen preto, že aj súd prvej inštancie má povinnosť uviesť len predbežné právne posúdenie veci a je zjavne vecou kvality, ucelenosti a objektívnej uspokojivosti prípadnej následnej oponentúry voči takémuto právnemu posúdeniu veci, či ju súd pri konečnom rozhodovaní akceptuje (a od predbežného právneho názoru ustúpi) alebo si naopak svoj názor podrží (v tomto prípade s uzrozumením o logickom dôsledku takéhoto počínania v podobe odvolania strany, ktorej argumentáciu neprijal); ale najmä preto, že náprave prípadných nedostatkov (spravidla medzier) v právnom posudzovaní veci odvolacím súdom zásadne neslúži dovolanie pre zmätočnosť (
p.), ale dovolanie podávané z iného dôvodu, ktorým je práve nesprávne vyriešenie otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu (
p.). 11. Výzva odvolacieho súdu stranám
p. inak nie je len prostriedkom k zamedzeniu prekvapivým rozhodnutiam, ale odvolaciemu súdu po urobení si ním predbežného záveru o dostatku skutkových zistení pre konečné rozhodnutie a o správnosti (resp. nesprávnosti či ešte presnejšie neúplnosti) právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie slúži aj ako nástroj na zistenie správnosti (úplnosti) právneho nazerania na posudzovaný problém ním samotným (tým, že je tu možnosť strán sporu upozorniť ešte i na ďalšie než výzvou naznačené právne súvislosti posudzovania veci), ako aj na poskytnutie stranám sporu v odvolacom konaní možnosti ešte ostatný raz argumentovať tiež skutkovo (tým, že v závislosti na celkom alebo čiastočne odchylnom právnom nazeraní na problém dôjde k upozorneniu na prípadné medzery v skutkových zisteniach, v tomto prípade však so zreteľom k úprave odvolacieho konania i s preukázaním skoršej nemožnosti prípadné dôkazy navrhnúť už v konaní pred súdom prvej inštancie). 12. Z pohľadu zachovania štandardov spravodlivého procesu tentoraz nešlo odvolaciemu súdu v jeho postupe nič vytknúť, na čom nič nemenilo ani subjektívne presvedčenie žalobcu o nevýznamnosti viacerých ustanovení uvedených vo výzve
p. či jeho snaha presviedčať o správnosti toho rozhodnutia odvolacieho súdu, ktoré sa k otázke pasívnej legitimácie štátu tak kategoricky, ako ostatný rozsudok, nevyjadrilo. Na prekvapivosť tu nešlo usudzovať ani preto, že odvolací súd svoj názor o nedostatku pasívnej legitimácie štátu, ktorý si napokon podržal, dostatočne zrozumiteľne odôvodnil už v tom rozsudku, ktorý mu najvyšší súd zrušil a v ďalšom konaní sa možnosť, že odvolací súd od názoru ním vysloveného skôr ustúpi, stala rovnocennou s inou z logicky veci protichodnou možnosťou, že sa tak nestane (pričom práve v dôsledku zrušenia skoršieho rozhodnutia odvolacieho súdu v dovolacom konaní mali obe strany dostatok času i priestoru pripraviť sa na jednu i druhú možnosť). K tvrdenému dôvodu prípustnosti dovolania
1 písm. a/ C. s. p. 13.
1 C. s. p. je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 14. Dovolaním v prejednávanej veci nastolená právna otázka (existencie pasívnej legitimácie štátu v konaní o ochranu osobnosti, ktorým sa sleduje reparácia zásahu do osobnostných práv orgánom štátu) je otázkou v judikatúre najvyššieho súdu už riešenou a z pohľadu možného naplnenia niektorej zo skutkových podstát nesprávneho právneho posúdenia veci, urobených súčasťou jednotlivých písmen v rámci ustanovenia § 421 ods. 1 C. s. p. tu jednoznačne ide o prípad
písmena a/, na úspešné spochybnenie rozhodnutia odvolacieho súdu dovolaním sa však v tomto prípade vyžaduje I. poskytnutie (dovolateľom) dostatku argumentov na podporu jeho tvrdenia, že ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu reprezentujú práve tie rozhodnutia, na ktoré sa v dovolaní poukazuje a II. preukázanie stavu odklonenia sa odvolacieho súdu pri posudzovaní veci dovolateľa od takejto ustálenej rozhodovacej praxe. U dovolania, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p., pritom podobne ako u dovolaní pre zmätočnosť (
p.) treba mať za to, že tu prípustnosť a dôvodnosť dovolania idú „takpovediac ruku v ruke“ a platí, že ak je dovolanie prípustným, je aj dôvodným (ktorý vzťah tu naopak nie je u dovolaní
1 písm. b/ a c/ C. s. p., kde súhlas dovolacieho súdu s tvrdením o doterajšom neriešení ním nastolenej a pre rozhodnutie významnej právnej otázky ani jeho súhlas s iným tvrdením o rozdielnosti prístupu dovolacieho súdu k riešeniu rozhodnej právnej otázky nemajú automaticky za následok stotožnenie sa s ďalším súvisiacim tvrdením dovolateľa, že takúto otázku odvolací súd v intenciách konkrétnej posudzovanej veci vyriešil nesprávne). 15. V prejednávanej veci sa ale dovolateľovi
názoru dovolacieho súdu nepodarilo preukázať ani jeden z vyššie naznačených atribútov prípustnosti (a ako už bolo uvedené aj dôvodnosti) jeho dovolania.
ustanovení O. z. smerovala proti pasívne legitimovanému subjektu, nemohla byť úspešná, lebo „niektoré zásahy do osobnosti fyzickej osoby, i keď sa zdanlivo javia ako odporujúce objektívnemu právu, nemožno považovať za neoprávnené vtedy, keď sú dané okolnosti vylučujúce neoprávnenosť zásahu. O neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby nejde napríklad vtedy, keď zasahujúcim je orgán štátu pri plnení jeho úloh vyplývajúcich zo zákona. Dochádza tu k stretu dvoch záujmov, pri ktorom sa individuálny záujem fyzickej osoby, do osobnosti ktorej sa zasahuje, dostáva do kolízie s vyšším (verejným) záujmom, ktorému sa priznáva prednosť. V dôsledku toho aj
názoru dovolacieho súdu nejde o neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vtedy, keď je proti nej v súlade so zákonnými podmienkami vznesené obvinenie z trestného činu a aj ďalšie úkony orgánov činných v trestnom konaní zasahujúce do práv tejto fyzickej osoby (§ 11 O. z.) sú vykonávané v medziach zákona; na tom sa nič nemení ani v prípade, ak by neskôr prípadne aj došlo k zastaveniu trestného stíhania voči tejto fyzickej osobe alebo k jej prepusteniu z väzby alebo aj k oslobodeniu spod obžaloby“.
O. z.) a štátnymi orgánmi s často priznaným a niekedy i nepriznaným statusom právnickej osoby a na tieto závery objektívne akceptovateľným spôsobom nadviazal aj v ním posudzovanej veci (v ktorej najmä dostatočne zrozumiteľne vysvetlil, prečo za nositeľa pasívnej legitimácie nejde považovať štát, ak medzi ním a faktickým pôvodcom zásahu je ešte ďalší medzičlánok so statusom právnickej osoby, ktorý môže sám niesť zodpovednosť), bolo treba prisvedčiť žalovanej 1/, že v tomto prípade dovolateľ nepreukázal splnenie žiadneho zo zákonných predpokladov prípustnosti dovolania
1 písm. a/ C. s. p., priblížených pod
f/ C. s. p., tak aj nesprávneho právneho posúdenia veci
1 písm. a/ rovnakého zákona tak bolo odmietnutie dovolania
c/ C. s. p. a dovolací súd preto rozhodol spôsobom uvedeným v prvej vete výroku tohto jeho uznesenia.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.