Obsah (15)

§ 238§ 31§ 8§ 420§ 106§ 517§ 563§ 255§ 365§ 388§ 395§ 374§ 379§ 387§ 219

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 4Obo/6/2020 Identifikačné číslo spisu: 6019200284 Dátum vydania rozhodnutia: 27.04.2021 Meno a priezvisko: JUDr. Alena Priecelová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR

obsahu zápisnice v spise na č. l. 181). Rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica pod sp. zn. 5T/7/2013 zo dňa

1. decembra 2017, v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre č. k 4To/35/2018-4269 zo dňa
2. októbra 2018, bol žalovaný uznaný vinným na tom skutkovom základe, že neoprávnene investoval finančné prostriedky, ktoré mali slúžiť na pomerné uspokojenie veriteľov úpadcu, na účet nebankovej spoločnosti CI Holding a. s., čím spáchal pokračujúci prečin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku

§ 238Trestného zákona.

Z výpisu z účtu úpadcu vedeného vo Volksbank Slovensko a. s. vyplýva, že v dňoch

1. januára 2012,
2. februára 2012,
3. marca 2012 a
4. apríla 2012 žalovaný vykonal úhrady 4 x po 66,39 eur, ktoré mali byť vyplatené z dôvodu vedenia účtovníctva. Jedná sa spolu o sumu 265,56 eur, ktoré platby boli vykonané v čase po
5. januára 2012, kedy bol žalovaný právoplatne zbavený funkcie správcu úpadcu. Na základe schválenej konečnej správy vypracovanej žalovaným, tento neodovzdal žalobcovi ako novému správcovi sumu určenú na rozdelenie pre veriteľov vo výške 82 265,93 eur a ani sumu 2 614,33 eur ako predpokladané výdavky konkurzu po schválení konečnej správy, spolu vo výške 84 880,26 eur. Uvedené skutočnosti v konaní sporné neboli.
6. Sporná na základe procesnej obrany žalovaného bola výška uplatnenej škody, keď žalovaný tvrdil, že žalobcom nie je ničím preukázaná a podložená. Sporné ostalo aj tvrdenie žalovaného o predčasnosti uplatnenia náhrady škody vo výške zmenkového obchodu vzhľadom na prihlásenie tejto pohľadávky do konkurzu spoločnosti CI Holding a. s. a sporná ostala aj skutočnosť porušenia právnej povinnosti žalovaným, keď tento namietal, že z jeho strany k žiadnemu porušeniu povinnosti nedošlo. Sporná v konaní ostala aj vymáhateľnosť uplatnenej pohľadávky, vzhľadom na vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného.
7. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku poukázal na ustanovenia § 8 ods. 2, ods. 5 ZKV, § 29 ods. 1, ods. 4 ZKV, § 31 ods. 1 písm. f/, § 31 ods. 3 písm. a/, § 31 ods. 6 písm. a/ ZKV, § 420 ods. 1, ods. 3 a § 563 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ”).
8. Žalobca sa v konaní domáhal od žalovaného náhrady škody vyplývajúcej zo zodpovednosti za škodu pre porušenie právnej povinnosti žalovaného konať vo funkcii správcu s odbornou starostlivosťou. Vzhľadom na tvrdenia žalovaného, ktorý namietal výšku škody, jej existenciu, ako aj porušenie právnej povinnosti, sa súd zaoberal skúmaním naplnenia všetkých predpokladov nároku na náhradu škody v zmysle § 420 ods. 1 OZ, t. j. porušením právnej povinnosti, vznikom škody a jej výškou, príčinnou súvislosťou a zavinením žalovaného. Keďže nárok na náhradu škody je voči žalovanému uplatňovaný z titulu výkonu jeho funkcie správcu v zmysle § 8 ods. 2 ZKV, na ustálenie zodpovednosti žalovaného za škodu súd aplikoval ust. § 420 OZ ako základnú úpravu súkromného práva pri zodpovednosti za škodu.
9. Žalovaný namietal okrem iného výšku žalobcom uplatnenej škody tvrdiac, že z jeho tvrdení a z predložených dokladov, ním uplatnená výška škody nevyplýva. Žalobca odôvodnil výšku škody v sume 141 144,95 eur tým, že táto pozostáva z nepreukázaných hotových výdavkov žalovaného ako správcu vo výške 14 912,19 eur, zo sumy 2 133,89 eur ako nepreukázaných nákladov spojených s udržiavaním a správou konkurznej podstaty, zo sumy 15 663,87 eur ako odmeny správcu, ktorá mala byť žalovanému vyplatená rozpore so ZKV a mala byť splatná až na základe rozvrhového uznesenia, zo sumy 12 163,46 eur ako poskytnutých prevádzkových preddavkov nevyúčtovaných žalovaným, zo sumy 4 500,- eur vyplatených žalovaným po schválení konečnej správy v roku 2011 bez preukázania účelu ich použitia, zo sumy 66 747,44 eur ako neoprávnene investovaných finančných prostriedkov do zmenkového obchodu, ktorá nebola žalovanému vyplatená, ako aj z vyúčtovaných debetných úrokov vo výške 24,10 eur. V priebehu konania žalobca tvrdil, že po schválení konečnej správy súdom a po odvolaní z funkcie správcu, žalovaný neodovzdal žalobcovi finančné prostriedky určené na uspokojenie pohľadávok veriteľov vo výške 82 265,93 eur a ani sumu zodpovedajúcu výške predpokladaných výdavkov po schválení konečnej správy v čiastke 2 614,33 spolu 84 880,26 eur. Súd vo vzťahu k uvedenému konštatoval, že suma vo výške 141 144,95 eur uplatnená z titulu náhrady škody, nie je v celej takto uplatnenej výške dôvodná. Uviedol, že žalobca uplatnil voči žalovanému nárok na náhradu škody nielen v sume, ktorá mala byť určená na prerozdelenie pre veriteľov a nielen v sume, ktorá mala byť určená na ďalšie predpokladané výdavky v súvislosti s konkurzom, ale si uplatnil aj nárok na náhradu tých výdavkov a nákladov, ktoré považoval za nepreukázateľné, neúčelné, t. j. hotové výdavky správcu a náklady súvisiace so správou a udržiavaním konkurzu. Zdôraznil, že návrh konečnej správy predkladá na schválenie správca konkurznému súdu, ktorý konečnú správu a vyúčtovanie prejedná na pojednávaní a rozhodne o nej uznesením (§ 29 ods. 4 ZKV).
10. Súd prvej inštancie poukázal na uznesenie o schválení konečnej správy č. k. 47-24K 351/98-Že-1211 zo dňa
11. januára 2011, právoplatné dňa
12. februára 2011, z ktorého vyplýva, že konkurzný súd v rámci svojej pôsobnosti schválil konečnú správu predloženú žalovaným ako bývalým správcom tak, že odsúhlasil príjmy vo výške 163 344,56 eur, výdavky v celkovej výške 65 414,76 eur, vrátane predpokladaných výdavkov vo výške 2 614,33 eur a odsúhlasil aj konkurznú odmenu vo výške 15 663,87 eur, z ktorej bola žalovanému vyplatená ako preddavok suma vo výške 5 145,06 eur. Schválil aj konečnú sumu určenú na rozdelenie pre veriteľov v sume 82 265,93 eur. Z predmetného uznesenia vyplýva suma, ktorá mala ostať v konkurze na prerozdelenie pre veriteľov vo výške 82 265,93 eur, ako aj suma 2 614,33 eur na predpokladané výdavky konkurzu. Spolu mala ostať a žalovaným mala byť odovzdaná žalobcovi suma 84 880,26 eur. Táto suma sa však ani v hotovosti a ani na účtoch úpadcu nenachádza, uvedená suma nebola použitá žalovaným na účel určený v konečnej správe schválenej konkurzným súdom a žalovaný ju po zbavení funkcie správcu žalobcovi neodovzdal.
13. Súd prvej inštancie poukázaním na rozhodnutie Najvyšší súd Slovenskej republiky sp. zn. 1Obo/17/2015 zo dňa
14. októbra 2015 uviedol, že pokiaľ právoplatným uznesením o schválení konečnej správy boli schválené výdavky v konkurze, vrátane odmeny správcu, nie je možné tento záver konkurzného súdu, ktorý má právomoc a pôsobnosť rozhodovať o účelnosti týchto nákladov, revidovať iným procesným prostriedkom, a to podaním žaloby o náhradu škody voči žalovanému ako bývalému správcovi. V nadväznosti na uvedené súd prvej inštancie ako nedôvodné vyhodnotil všetky čiastky uplatnené žalobcom nad sumu určenú

konečnej správy na rozdelenie pre veriteľov vo výške 82 265,93 eur a predpokladaných výdavkov konkurzu vo výške 2 614,33 eur, spolu vo výške 84 880,26 eur, uplatnené voči žalovanému ako náhrada škody.

1. Súd prvej inštancie za nesprávnu vyhodnotil aj námietku žalobcu spočívajúcu v tvrdení, že žalovaný si svojvoľne vyplatil dňa
2. februára 2011 doplatok priznanej odmeny vo výške 10 518,01 eur. Uviedol, že výdavky a odmena správcu sú pohľadávkou proti podstate

§ 31ods.

6 písm. a/ ZKV, ktorá sa uspokojuje kedykoľvek v priebehu konkurzu

§ 31ods.

1 ZKV. Keďže v čase vyplatenia uvedených finančných prostriedkov, t. j. odmeny správcu v sume 10 518,01 eur (ku dňu 28. februára 2011), žalovaný vykonával funkciu správcu úpadcu, bola táto suma vyplatená v jeho prospech v súlade s § 3 ZKV

konkurzným súdom schválenej konečnej správy. Súd preto ustálil, že oprávnenými nárokmi voči žalovanému z titulu náhrady škody môžu byť len tie sumy, ktoré boli uvedené na prerozdelenie pre veriteľov vo výške 82 265,93 eur a ktoré mali predstavovať predpokladané výdavky konkurzu vo výške 2 614,33 eur, t. j. ktoré ešte ku dňu schválenia konečnej správy vynaložené neboli.

1. Súd dospel k záveru, že pri rozhodovaní o uplatnenom nároku na náhradu škody a určení jej výšky voči žalovanému je relevantná suma určená na rozdelenie pre veriteľov a na predpokladané výdavky v celkovej sume 84 880,26 eur, ktorá po schválení konečnej správy mala byť žalovaným odovzdaná žalobcovi ako novému správcovi. Pri takto určenej sume, pri ktorej je možné uvažovať o vzniku nároku na náhradu škody, súd skúmal splnenie predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu na strane žalovaného.
2. Medzi stranami sporu nebola sporná skutočnosť, že žalovaný finančné prostriedky po schválení konečnej správy a po zbavení funkcie správcu v celkovej výške 84 880,26 eur žalobcovi nevydal. V konaní nebola sporná ani skutočnosť, že žalovaný tieto finančné prostriedky nepoužil na uspokojenie pohľadávok veriteľov a na úhradu predpokladaných výdavkov konkurzu tak, ako bol na to povinný

schválenej konečnej správy. Povinnosť správcu podstaty postupovať pri výkone funkcie s odbornou starostlivosťou

§ 8ods.

2 ZKV, zahŕňa jeho povinnosť riadne udržiavať a spravovať konkurznú podstatu, teda vykonávať činnosť smerujúcu k tomu, aby nedochádzalo k znehodnoteniu konkurznej podstaty, aby majetok do nej patriaci bol využívaný v súlade s jeho určením, a to za účelom dosiahnutia základného cieľa, t. j. pomerného uspokojenia pohľadávok veriteľov. V konkrétnom prípade vzhľadom na schválenie konečnej správy konkurzným súdom, základnou povinnosťou spadajúcou pod odbornú starostlivosť bolo zo strany žalovaného (po jeho zbavení funkcie správcu) odovzdať žalobcovi finančné prostriedky, získané speňažením majetku úpadcu, určené na uspokojenie veriteľov a na ďalšie predpokladané výdavky súvisiace s konkurzom v celkovej výške 84 880,26 eur. Ku dňu vydania tohto rozhodnutia si žalovaný svoju povinnosť nesplnil. Žalovaný po zbavení funkcie správcu podstaty bol povinný odovzdať žalobcovi finančné prostriedky spolu s dokumentáciou vrátane účtovníctva. Pri splnení tejto povinnosti bol žalovaný povinný postupovať s odbornou starostlivosťou v zmysle § 8 ods. 2 ZKV. Konkurzný súd schválil konečnú správu na základe údajov predložených zo strany samotného žalovaného, ktorý v návrhu na schválenie konečnej správy potvrdil a deklaroval prijatie finančných prostriedkov zo speňaženia majetku úpadcu. Zodpovednosť žalovaného za vzniknutú škodu nezaniká ani vtedy, ak je rozhodnutím konkurzného súdu zbavený funkcie a na jeho miesto je ustanovený nový správca konkurznej podstaty.

1. Za irelevantnú vyhodnotil súd prvej inštancie námietku žalovaného o tom, že zákon o konkurze a reštrukturalizácii žiadnym spôsobom nevymedzuje konkrétne porušenie tých povinností, ktoré mu kladie za vinu žalobca pri uplatnení svojho nároku. Súd konštatoval, že žalovaný súdom schválené finančné prostriedky určené pre veriteľov a predpokladané výdavky po zbavení jeho funkcie žalobcovi neodovzdal, čím nedošlo k naplneniu základného zmyslu konkurzného konania, a to uspokojenia prihlásených pohľadávok veriteľov. Takéto konanie žalovaného, ktorý po zbavení funkcie správcu neodovzdal žalobcovi finančné prostriedky získané speňažením majetku úpadcu, je konaním v rozpore s povinnosťou žalovaného postupovať v konkurze s odbornou starostlivosťou.
2. Súd mal v konaní za nesporné speňaženie majetku úpadcu, ďalej nebolo sporné schválenie konečnej správy konkurzným súdom, nebolo sporné, že žalovaný finančné prostriedky určené na rozdelenie pre veriteľov a na úhradu predpokladaných výdavkov konkurzu nepoužil na tento účel, nebolo sporné ani to, že žalovaný ku dňu rozhodnutia súdu neodovzdal žalobcovi sumu určenú na prerozdelenie pre veriteľov a na predpokladané výdavky súvisiace s konkurzom. Takéto konanie žalovaného je porušením právnej povinnosti uvedenej v § 8 ods. 2 ZKV, keď súdom určenú sumu v právoplatnom uznesení o schválení konečnej správy, žalovaný žalobcovi neodovzdal.
3. Z návrhu žalovaného na schválenie konečnej správy, vrátane jeho dvoch doplnení, súd zistil, že to bol samotný žalovaný, ktorý deklaroval predložením konečnej správy na schválenie prijatie finančných prostriedkov vo výške speňaženia majetku úpadcu v sume 163 344,56 eur, pričom konštatoval aj výdavky v sume 65 414,76 eur a odmenu vo výške 19 663,87 eur. Napriek ním deklarovanej skutočnosti o existencii sumy určenej pre veriteľov v čiastke 82 265,93 eur a v čiastke 2 614,33 eur ako predpokladaných výdavkov, uvedenú sumu žalobcovi neodovzdal, a teda takéto jeho konanie je porušením povinnosti správcu

§ 8ods.

2 ZKV. 16. Súd prvej inštancie mal v konaní preukázanú aj existenciu skutočnej škody ako majetkovej ujmy na strane úpadcu, ktorá vznikla porušením právnej povinnosti zo strany žalovaného. K majetkovej ujme došlo tým, že žalovaný v návrhu na schválenie konečnej správy potvrdil existenciu finančných prostriedkov v majetku úpadcu vo výške 84 880,26 eur, ktoré neboli žalovaným použité pre veriteľov a na úhradu predpokladaných výdavkov

schválenej konečnej správy a ktoré v rozpore s jeho povinnosťou žalobcovi neodovzdal. Z dokladov predložených žalobcovi ku dňu 5. decembra 2017 vyplýva, že úpadca nimi ani nedisponuje. Výška ujmy určenej súdom predstavuje rozdiel medzi príjmami dosiahnutými v konkurze a schválenými výdavkami

konečnej správy, a to v sume 84 880,26 eur, ktorá sa v majetku úpadcu nenachádza a žalovaným nebola použitá ani na účel

schválenej konečnej správy. Výška škody v danom prípade predstavuje tú čiastku, ktorú žalovaný mal povinnosť odovzdať žalobcovi na prerozdelenie pre veriteľov a na úhradu predpokladaných výdavkov konkurzu. Žalovaný tak svojím konaním spôsobil škodu spočívajúcu v znížení majetku úpadcu určeného na prerozdelenie pre veriteľov a na úhradu predpokladaných výdavkov konkurzu. 17. Súd prvej inštancie vyslovil názor, že už samotná skutočnosť, že žalovaný napriek odvolaniu z funkcie správcu a napriek viacerým výzvam žalobcu, neodovzdal žalobcovi finančné prostriedky vo výške 84 880,26 eur, zakladá jeho zodpovednosť za škodu

§ 8ods.

2 ZKV bez ohľadu na to, na aké účely alebo akým spôsobom použil uvedené finančné prostriedky, ktoré mali byť

ním navrhnutej a súdom schválenej konečnej správy určené na výplatu veriteľom a na ďalšie predpokladané výdavky súvisiace s konkurzom. Použitie uvedených finančných prostriedkov žalovaným na akýkoľvek iný účel, ako bol uvedený v schválenej konečnej správe a ich neodovzdanie žalobcovi, je porušením povinnosti žalovaného konať s odbornou starostlivosťou pri výkone funkcie správcu. Určenie takéhoto konania, ktoré je porušením povinnosti žalovaného zakladajúce jeho zodpovednosť za škodu, bolo už v obdobnej veci právoplatne judikované v rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 41Cbi/2/2016-267 zo dňa

1. októbra 2017 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo/4/2018 zo dňa
2. marca
4. Z dôvodu komplexného posúdenia porušenia povinností žalovaného konať s odbornou starostlivosťou, sa súd prvej inštancie zaoberal aj jeho konkrétnym postupom pri investovaní finančných prostriedkov v zmenkovom obchode s CI Holding a.s.. V prejednávanom spore je preukázané a táto skutočnosť sporná nebola, že žalobca časť finančných prostriedkov vo výške 66 387,84 eur (2 mil. Sk) investoval do zmenkového obchodu a nákupu zmenky od vystaviteľa CI Holding a.s., ktorý v lehote splatnosti do
5. decembra 2009 túto zmenku žalovanému ako bývalému správcovi nevyplatil. Takýto spôsob nakladania s majetkom úpadcu, a to s finančnými prostriedkami získanými zo speňaženia majetku úpadcu, súd vyhodnotil ako konanie v rozpore so zákonom o konkurze a vyrovnaní, s jeho účelom a zmyslom. Je nesporné, že žalovaný investoval vyššie uvedené finančné prostriedky do obchodnej spoločnosti CI Holding a. s. ako nebankového subjektu, ktorý nevykonáva činnosť na základe zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a nad činnosťou ktorého nedohliada Národná banka Slovenska. Žalovanému ako osobe s vysokoškolským právnickým vzdelaním muselo byť zrejmé pri uzatváraní obchodov s nebankovou spoločnosťou, že sa jedná o vysokorizikovú činnosť, ktorej dôsledkom môže byť aj nenavrátenie finančných prostriedkov vložených do takýchto rizikových obchodov.

súdu žalovaný príslušné riziko nezohľadnil, a teda v časti realizovania zmenkového obchodu vo výške 66 387,84 eur došlo k porušeniu právnej povinnosti žalovaného konať s odbornou starostlivosťou v rozpore s ust. § 8 ods. 2 ZKV. Aj toto samostatné konanie žalovaného preto zakladá jeho zodpovednosť za škodu, aj keď

názoru súdu postačuje na tento záver zistenie o neodovzdaní sumy 84 880,26 eur žalobcovi, bez ohľadu na účel a spôsob jej použitia žalovaným.

1. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s procesnou obranou žalovaného o tom, že minimálne pri uplatnení škody vo výške zmenkového obchodu v sume 66 387,84 eur je žaloba predčasná, pretože v tejto sume bola žalobcom uplatnená pohľadávka v rámci konkurzu na majetok spoločnosti CI Holding a.s.. Žalovaný tvrdil, že majetok úpadcu sa neznížil, len má inú formu, a to formu pohľadávky voči spoločnosti CI Holding v konkurze. Žalovaný tvrdil, že pokiaľ nebude skončené toto konkurzné konanie, z ktorého bude zrejmá výška uspokojenia pohľadávky žalobcu ako veriteľa, je žaloba o náhradu škody v tejto časti predčasná. Vo vzťahu k uvedenému mal súd za nepochybné, že to bol sám žalovaný, ktorý v návrhu na schválenie konečnej správy a jej doplnení zo dňa
2. januára 2011, konštatoval existenciu peňažných prostriedkov vo výške 82 265,93 eur na uspokojenie pre veriteľov, ako aj čiastky 2 614,33 eur na uspokojenie predpokladaných výdavkov konkurzu po schválení konečnej správy. Ku dňu vydania tohto rozhodnutia nebolo sporné, že táto suma nebola pre žalobcu žalovaným vydaná. Žalovaný sa vyjadroval len k predčasnosti žaloby v časti o nároku na náhradu škody pozostávajúcej z výšky zmenkového obchodu v sume 66 387,84 eur. Hoci žalovaný tvrdil, že sa jedná o majetok úpadcu vo forme pohľadávky voči dlžníkovi úpadcu, žiadnym spôsobom nepreukázal svoje tvrdenia o výške hodnoty tohto majetku vo forme pohľadávky a nepreukázal ani predpokladané obdobie úhrady tejto pohľadávky z majetku dlžníka úpadcu. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že sa jedná o majetok vo forme pohľadávky a žaloba je v tejto časti predčasná, bolo jeho dôkaznou povinnosťou v rámci procesnej obrany preukázať hodnotu tejto pohľadávky. Súd vyslovil názor, že je v rozpore so zásadou spravodlivej ochrany práv strán sporu, ako aj veriteľov pohľadávok prihlásených do konkurzu na majetok úpadcu, aby ich uspokojenie malo byť odložené do času zistenia majetku konkurznej podstaty CI Holding a.s., pričom tento stav bol zapríčinený práve porušením právnej povinnosti zo strany žalovaného pri realizácii rizikového obchodu s nebankovou spoločnosťou.
3. Príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a porušením právnej povinnosti žalovaného postupovať pri správe majetku v konkurznej podstate s odbornou starostlivosťou mal súd prvej inštancie preukázanú tým, že ku škode, t. j. k zníženiu majetkovej podstaty o sumu určenú na vyplatenie pre veriteľov a úhradu predpokladaných výdavkov konkurzu, došlo v dôsledku nakladania s konkurznou podstatou zo strany žalovaného, ktorý v rozpore so zákonom o konkurze a vyrovnaní a v rozpore so schválenou konečnou správou neodovzdal žalobcovi sumu určenú na uspokojenie pre veriteľov a predpokladané výdavky konkurzu a tieto peniaze neboli žalovaným na uvedený účel ani použité, hoci boli žalovaným získané speňažením majetku úpadcu. V konaní mal súd preukázané, že k majetkovej ujme na strane žalobcu v sume 84 880,26 eur došlo len a výhradne postupom žalovaného.
4. Súd sa napokon zaoberal aj splnením posledného predpokladu zodpovednosti za škodu, a to zavinením žalovaného za vznik škody. Vzhľadom k tomu, že medzi stranami sporu sa nejedná o obchodnozáväzkový vzťah, súd vyhodnocoval predpoklady pre priznanie nároku na náhradu škody

§ 420OZ, vychádzajúc z objektívnej zodpovednosti za škodu s prezumpciou zavinenia.

Ust. § 420 ods. 3 OZ pripúšťa možnosť zbaviť sa zodpovednosti za škodu v prípade, ak sa preukáže, že zodpovedný subjekt škodu nezavinil.

1. V časti priznanej náhrady škody vo výške 84 880,26 eur, pozostávajúcej zo sumy určenej pre veriteľov a z nákladov na úhradu predpokladaných výdavkov konkurzu, nebolo sporné, že túto čiastku žalovaný žalobcovi nevydal a ani ju nepoužil na účel uvedený v schválenej konečnej správe. Časť z tejto sumy vo výške 66 387,84 eur bola žalovaným neoprávnene investovaná do zmenkového obchodu. V zostávajúcej časti 18 492,42 eur žalovaný nevedel uviesť dôvod nevydania tejto sumy. Žalovaný nepreukázal stratu finančných prostriedkov v tejto výške, nepreukázal nakladanie s touto sumou iným subjektom ako samotným žalovaným a napriek tomu, že bola schválená konečná správa na základe samotného návrhu žalovaného, tento uvedenú sumu žalobcovi nevydal a ani ju nepoužil na účel uvedený v schválenej konečnej správe. V časti priznaného nároku na náhradu škody vo výške 84 880,26 eur sa jedná o úmyselné zavinenie vo forme nepriameho úmyslu, keďže žalovaný vedel, že neodovzdaním peňažných prostriedkov novému správcovi dôjde k majetkovej ujme úpadcu a pre prípad, že táto situácia nastane, bol s tým uzrozumený. Pre tento záver je podstatný výsledok protiprávneho konania žalovaného, a to neodovzdanie peňažných prostriedkov novému správcovi a ich nepoužitie na účel uvedený v schválenej konečnej správe. Takéto konanie, majúce za následok zníženie majetku úpadcu, t. j. vznik majetkovej ujmy na strane úpadcu, v sebe už zahŕňa aj predchádząjúce čiastkové konanie žalovaného spočivajúce v neoprávnenom investovaní finančných prostriedkov úpadcu do zmenkového obchodu. Vo vzťahu k neodovzdaniu finančných prostriedkov nad sumu zmenkového obchodu v sume 66 387,84 eur žalovaný žiadne tvrdenie ani dôkazy, ktoré by smerovali k zbaveniu sa jeho zodpovednosti za vzniknutú škodu, v konaní neprodukoval. Tvrdenia žalovaného k investovaniu finančných prostriedkov úpadcu do zmenkového obchodu, ktorými mienil preukázať, že za vzniknutú škodu nezodpovedá, považoval súd za irelevantné, pretože podstatný je výsledok konania žalovaného spočívajúci v neodovzdaní peňažných prostriedkov novému správcovi a ich nepoužitie na účel uvedený v schválenej konečnej správe. Ich použitie na iný účel ako na uspokojenie pre veriteľov a na úhradu predpokladaných výdavkov konkurzu, zakladá zodpovednosť žalovaného za takto vzniknutú škodu.
2. Aj pri posudzovaní zavinenia žalovaného z hľadiska samostatného konania pri zmenkovom obchode, dospel súd k záveru o existencii jeho zavinenia.

súdu žalovaný bol uzrozumený s možnosťou vzniku škody, s rizikom straty pri takomto obchode a bez primeraných dôvodov sa spoliehal, že zmenkové obchody budú úspešné a finančné prostriedky sa do konkurznej podstaty vrátia. O možnosti spôsobenia škody teda vedomosť mal, ale bez primeraných dôvodov sa spoliehal, že takúto škodu nespôsobí. Aj v tejto časti konania žalovaného sa jedná o zavinené konanie vo forme vedomej nedbanlivosti. Ust. § 420 ods. 3 OZ upravuje zodpovednosť za škodu na základe prezumpcie nedbanlivostného konania. Dôkazné bremeno preukázať, že škoda nevznikla zavineným konaním, je na škodcovi. Žalovaný v konaní nijakým spôsobom nepreukázal, že škodu nezavinil, a preto

§ 420ods.

3 OZ platí, že vznik škody zavinil.

1. Súd prvej inštancie zdôraznil, že v čase predloženia doplnenia konečnej správy ku dňu
2. januára 2011, ako aj v čase schválenia konečnej správy konkurzným súdom žalovaný vedel, že na uspokojenie pre veriteľov a na úhradu predpokladaných výdavkov nie je k dispozícii ním uvádzaná suma 82 265,93 eur a 2 614,33 eur, keďže zmenka splatná
3. decembra 2009 vyplatená k tomuto dátumu nebola. Napriek tomu žalovaný predložil návrh konečnej správy počítajúc s uvedenou sumou, ktorú k dispozícii ale nemal.
4. K začiatku a plynutiu premlčacej lehoty v časti priznanej sumy 84 880,26 eur, súd uviedol, že subjektívna premlčacia lehota začala plynúť najskôr od okamihu, kedy sa žalobca objektívne mal nielen možnosť dozvedieť, ale sa aj skutočne dozvedel o existencii, resp. neexistencii akýchkoľvek finančných prostriedkov v majetku úpadcu. O tejto skutočnosti sa žalobca mohol dozvedieť najskôr ku dňu
5. decembra 2017, kedy zo strany žalovaného bola žalobcovi vydaná posledná časť konkurznej agendy vzťahujúca sa k relevantnému obdobiu od vyhlásenia konkurzu v roku 1999 do roku 2003, preukazujúca výšku dosiahnutých príjmov a výdavkov, vrátane stavov na účtoch žalobcu a identifikácii týchto účtov. Keďže žaloba bola doručená súdu dňa
6. apríla 2019, bola uplatnená včas v rámci 2-ročnej subjektívnej premlčacej lehoty. Hoci konečná správa bola schválená súdom s právoplatnosťou ku dňu
7. februára 2011, kde bola určená aj suma na uspokojenie pre veriteľov a na predpokladané výdavky konkurzu, samotnou právoplatnosťou tohto rozhodnutia, ako ani ustanovením žalobcu do funkcie správcu, nie je možné ešte konštatovať vedomosť žalobcu o existencii a vzniku škody. Túto vedomosť je možné konštatovať až okamihom predloženia kompletnej dokumentácie od žalovaného, ktorá umožnila prijať záver o neexistencii akéhokoľvek majetku na strane úpadcu. Žalovaný, ktorý v konaní uplatňuje námietku premlčania, odovzdal žalobcovi kompletnú dokumentáciu až ku dňu
8. decembra 2017, t. j. takmer päť rokov po zbavení funkcie správcu. Začiatok plynutia premlčacej lehoty až odo dňa odovzdania kompletnej konkurznej agendy vyplýva napr. aj z rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 41Cbi/2/2016-267 zo dňa
9. októbra 2017, potvrdeného rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo/4/2018 zo dňa
10. marca
12. Súd preto neprihliadol na námietku žalovaného o začiatku plynutia premlčacej lehoty už od dňa ustanovenia žalobcu do funkcie správcu úpadcu. Neprihliadol ani na jeho tvrdenie, že žalobca si už skôr, a to v trestnom konaní, uplatnil náhradu škody. Na hlavnom pojednávaní dňa
13. apríla 2013 v trestnej veci voči žalovanému vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 5T/7/2013, žalobca síce ako poškodený uplatnil voči žalovanému nárok na náhradu škody vo výške 168 957,08 eur, ako však vyplýva z obsahu zápisnice z tohto pojednávania v spise na č. l. 181, uplatnená suma predstavovala celkové príjmy z konkurzného konania, keďže žalovaný nedoložil výdavky konkurzu. Žalobca tak pre nesúčinnosť žalovaného nemal vedomosť o výške skutočnej škody z dôvodu nepredloženia dokumentácie žalovaným, preto nebol splnený predpoklad začatia plynutia subjektívnej premlčacej lehoty k tomuto dátumu.
14. Žalovaný ďalej namietal, že žalobca si uplatnil škodu ešte predtým, ako mu bola odovzdaná agenda zo strany žalovaného, v konaní vedenom pod sp. zn. 45Cbi/2/2013, a teda takýto nárok už bol raz uplatnený a takáto istá žaloba bola podaná až v mesiaci apríl roku
15. Tvrdil, že samotná skutočnosť, či došlo alebo nedošlo k odovzdaniu akýchkoľvek písomností, nemala vplyv na plynutie objektívnej alebo subjektívnej lehoty pri uplatnení nároku žalobcu. Súd prvej inštancie na túto obranu žalovaného neprihliadol. Uviedol, že o nároku žalobcu v konaní vedenom pod sp. zn. 45Cbi/2/2013 rozhodol Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa
16. januára 2019, č. k. 5Obo/18/2018 tak, že žalobu žalobcu voči žalovanému o zaplatenie 16 499,99 eur zamietol. Z obsahu uvedeného rozhodnutia tvrdenie žalovaného o uplatnení náhrady škody voči nemu v konaní vedenom pod sp. zn. 45Cbi/2/2013 nevyplýva. Podaním tejto žaloby nezačala plynúť ani subjektívna premlčacia lehota, pretože z označeného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vyplýva, že žalovaný nepredložil doklady preukazujúce naloženie s finančnými prostriedkami, a teda žalobca nemohol mať vedomosť o skutočnej škode v priebehu tohto konania a ani si ju v ňom neuplatnil.
17. Súd prvej inštancie poukázaním na § 106 ods. 2 OZ a rozhodnutie Najvyšší súd SR sp. zn. 1Obo/17/2015 zo dňa
18. októbra 2016 konštatoval, že objektívna premlčacia doba môže začať plynúť až od okamihu vzniku škody a najskôr od tohto dňa môže začať plynúť aj subjektívna premlčacia doba. V určitých prípadoch je možné, aby začiatok plynutia objektívnej a subjektívnej premlčacej doby

§ 106ods.

1 a 2 OZ nastal v totožný okamih, subjektívna premlčacia doba však môže plynúť len v rámci objektívnej premlčacej doby, ktorú nemôže prekročiť. K časti uplatneného a súdom priznaného nároku na náhradu škody vo výške 84 880,26 eur, súd prvej inštancie konštatoval, že objektívna lehota, ako aj subjektívna premlčacia lehota začali plynúť až dňom 5. decembra 2017, kedy bolo zrejmé, že žalovaný nevydá

predložených dokladov žalobcovi sumu určenú na uspokojenie veriteľov a na predpokladané výdavky konkurzu v čiastke 84 880,26 eur, pretože v majetku úpadcu sa tieto finančné prostriedky nenachádzajú, súčasne kedy sa žalobca o tejto skutočnosti aj reálne dozvedel. Vzhľadom na uvedené prvoinštančný súd neprihliadol na námietku premlčania voči uplatnenému a súdom priznanému nároku na náhradu škody v sume 84 880,26 eur.

1. Aj keď to súd nepovažoval za nutné, z dôvodu komplexného posúdenia nároku žalobcu a vysporiadania sa s obranou žalovaného, súd posúdil námietku premlčania samostatne aj voči tej časti uplatneného nároku, ktorý mal pozostávať z neoprávneného investovania do zmenkového obchodu s CI Holding a.s.
2. Žalobca bol ustanovený do funkcie správcu úpadcu na základe rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici v spojení s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR zverejneného v Obchodnom vestníku dňa
3. januára
4. V konaní nebolo sporné, že už dňa
5. apríla 2012 uplatnil v trestnom konaní nárok zo zmenkového obchodu ako nárok na náhradu škody vo výške 66 747,44 eur. Náhrada škody bola v trestnom konaní uplatnená z dôvodu a vo výške zmenkového obchodu žalobcom ako osobou oprávnenou. Dňa
6. decembra 2017 Okresný súd Banská Bystrica v rozhodnutí sp. zn. 5T/ST/7/2013, v ktorom bol žalovaný uznaný vinným, odkázal žalobcu pri uplatnení nároku na náhradu škody na občianske súdne konanie. V konaní nebolo preukázané, ktorým dátumom bolo toto rozhodnutie doručené žalobcovi ako osobe oprávnenej na podanie odvolania. Vychádzajúc z dokladov nachádzajúcich sa v spise, pokiaľ by už dňom
7. decembra 2017 bolo toto rozhodnutie doručené žalobcovi, potom v zmysle § 112 OZ spočívala premlčacia lehota v tejto časti uplatneného nároku na náhradu škody od
8. apríla 2012 (deň uplatnenia škody vo výške zmenkového obchodu pri výsluchu žalobcu ako poškodeného) do
9. decembra
10. Pokiaľ bola žaloba doručená súdu dňa
11. apríla 2019, bola zachovaná ako subjektívna, tak aj objektívna lehota na uplatnenie nároku na náhradu škody voči žalovanému

106 ods. 1 a 2 OZ. 31. S poukazom na vyššie uvedené, súd prvej inštancie vyhovel nároku žalobcu v časti zaplatenia náhrady škody vo výške 84 880,26 eur, ktorá predstavuje

konkurzným súdom schválenej konečnej správy čiastku na uspokojenie pre veriteľov vo výške 82 265,93 eur a vo výške 2 614,33 eur určenú na predpokladané výdavky konkurzu. Označená suma mala byť po schválení konečnej správy a po odvolaní žalovaného z funkcie správcu, v majetku úpadcu, avšak v ňom chýbala. Tým, že žalovaný v rozpore s plnením svojich povinností nevydal uvedenú sumu žalobcovi, spôsobil škodu v tejto výške.

1. Sumu nad priznanú čiastku 84 880,26 eur, ktorá predstavuje vyplatenú odmenu správcu, žalobcom tvrdené nepreukázané výdavky a náklady správcu, ako aj výdavky spojené s vedením a udržiavaním konkurzu, nebolo možné žalobcovi priznať, pretože tieto nároky boli ako oprávnené schválené právoplatným rozhodnutím konkurzného súdu o schválení konečnej správy a považujú sa za dôvodné. Žalobu v časti nad priznanú sumu 84 880,26 eur preto súd zamietol.
2. Z priznanej sumy 84 880,26 eur súd priznal žalobcovi úroky z omeškania

§ 517ods.

2 OZ s použitím § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. v zákonom určenej výške 5 % ročne od

1. mája 2019 do zaplatenia Pri určení dátumu, od ktorého súd úroky z omeškania priznal, súd vychádzal z ust. § 563 OZ. Keďže z obsahu spisu nevyplýval dátum, kedy bol žalovaný vyzvaný na zaplatenie uplatneného nároku na náhradu škody, súd považoval doručenie žaloby žalovanému za výzvu na zaplatenie dlžnej sumy. Žaloba bola žalovanému doručená dňa
2. mája 2019.

§ 563OZ bol žalovaný povinný plniť prvého dňa po tom, ako mu bola doručená žaloba, t.

j.

1. mája
2. Keďže uplatnený nárok v tento deň neuhradil, nasledujúcim dňom, t. j.
3. mája 2019, sa dostal do omeškania a od tohto dátumu bol zaviazaný aj na zaplatenie úrokov z omeškania.
4. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie

§ 255ods.

2 C. s. p. a žalobcovi ako strane čiastočne úspešnej v spore priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanému, ktorý čiastočne v spore úspešný nebol. Žalobca sa domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 141 144,95 eur, pričom súd mu priznal sumu 84 880,26 eur, čo predstavuje 60,13 % úspech v konaní a jeho neúspech predstavuje 39,87 %. Po odpočítaní neúspechu žalobcu v konaní od jeho úspechu, predstavuje pomer úspešnosti žalobcu v konaní 20,26 %. 35. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie tak žalobca, ako aj žalovaný. 36. Žalobca podal odvolanie proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 43Cbi/3/2019-203 zo dňa 14. novembra 2019, čo do výrokov II. a III., a to z dôvodov

§ 365ods.

1 písm. f/ a h/ Civilného sporového poriadku (ďalej len „C. s. p.“).

1. Žalobca v odvolaní poukázal na to, že žalovaný svojím návrhom na schválenie konečnej správy a údajmi, ktoré tento návrh obsahoval, súd vedome zavádzal, nakoľko v čase vyhotovenia definitívneho znenia konečnej správy mal preukázateľne vedomosť o tom, že finančné prostriedky, o ktorých tvrdil, že budú po schválení konečnej správy použité na pomerné uspokojenie veriteľov prihlásených pohľadávok, nemá vo svojej dispozícii. Rovnako konkurznému súdu neoznámil, že nemá doklady, ktorými by vedel jednoznačne preukázať hospodárne a účelné nakladanie s konkurznou podstatou. Z preskúmania dokladov po ich odovzdaní žalobcovi tiež vyplynulo, že iba niekoľko dní po schválení konečnej správy súdom, žalovaný finančné prostriedky, ktoré ešte mal na bežnom účte, vybral a uhradil si časť nevyplatenej odmeny správcu vo výške 10 518,81 eur a dodatočne vybral alebo previedol v prospech neidentifikovaného bežného účtu (nevylučujúc, že sa jedná o osobný účet žalovaného) sumu celkom 4 500,- eur. Vzhľadom na uvedené má žalobca za to, že žalovaný nielenže nepostupoval s odbornou starostlivosťou, ale postupoval aj v rozpore s dobrými mravmi, keď finančné prostriedky, ktoré ku dňu schválenia konečnej správy mal ešte na bežnom účte, hoci nie v rozsahu, v akom to deklaroval v konečnej správe, nepoužil na čo i len čiastkové plnenie v prospech veriteľov, ale ich použil na uspokojenie svojich potrieb.
2. Žalobca sa v odvolaní nestotožňuje s názorom súdu prvej inštancie o tom, že z dôvodu schválenej konečnej správy nie je možné použitie finančných prostriedkov patriacich do podstaty na nepreukázané hotové výdavky správcu a náklady konkurzu tak, ako boli špecifikované v žalobe a žalobnej replike, považovať za škodu, pretože už boli preskúmané súdom. Za podstatnú považuje otázku, či je možné považovať za škodu aj sumy, ktoré ako výdavky a náklady žalovaný síce zahrnul do konečnej správy a súd ich aj schválil, ale je preukázané, že pri týchto sumách nedokáže dôveryhodným spôsobom uviesť účel ich vyplatenia. Do celkovej škody, ktorú žalovaný spôsobil, je potrebné

žalobcu zahrnúť nielen sumu uvedenú ako výťažok určený na uspokojenie veriteľov a ďalšie predpokladané náklady konkurzu do jeho skončenia (84 880,26 eur), ale za škodu je potrebné považovať všetky výdavky a náklady vynaložené správcom v rozpore so zákonom, ktoré konkretizoval nasledovne: a/ odmena správcu 15 663,87 eur, b/ nepreukázané hotové výdavky správcu v celkovej výške 14 912,19 eur, pozostávajúce z cestovného v rokoch 2001 až 2003 a roku 2005, poštovného a kolkov za roky 1999 až 2003, telefónnej linky úpadcu za roky 1999 až 2001, paušálnej refundácie osobných výdavkov na paušál za súkromný mobilný telefón a vlastných osobných vkladov na bežné účty úpadcu, c/ náklady spojené s udržiavaním a správou konkurznej podstaty v sume celkom 27 133,89 eur, pozostávajúce z bankových poplatkov, vynaložených finančných prostriedkov za znalecké posudky v rokoch 1999 až 2003, notárskych poplatkov, kancelárskych potrieb zakúpených v rokoch 1999 a 2000, poskytovania daňového poradenstva, dane z príjmu a dane z nehnuteľnosti, odvodov na zdravotné a sociálne zabezpečenie zamestnancov úpadcu v období rokov od 1999 do 2000, ostatných služieb a miezd zamestnancov, d/ 12 163,46 eur ako výbery realizované žalovaným v dňoch

1. januára 2001,
2. októbra 2001 a
3. decembra 2001 bez ich následného zúčtovania, e/ 24,10 eur ako debetné úroky v roku 2014 vo Volksbank Slovensko, f/ finančné prostriedky vo výške 3 000,- eur prevedené v prospech v odvolaní označeného bežného účtu, ako aj výber dňa
4. decembra 2011 z toho istého bežného účtu úpadcu vo výške 1 500,- eur, ktorá hotovosť nebola vložená do pokladne úpadcu alebo nebola vyúčtovaná a g/ investované finančné prostriedky vo výške 2 000 000,- Sk (66 387,84 eur) do zmenkového obchodu, pričom v deň splatnosti zmenky zo strany spoločnosti CI HOLDING, a.s. nebola zmenečná suma pozostávajúca z istiny vo výške 66 387,84 eur a dohodnutého úroku vo výške 359,60 eur, vyplatená. Nedôvodne vyplatené finančné prostriedky z konkurznej podstaty tak predstavujú žalobou uplatnenú sumu 141 144,95 eur.
5. Na základe všetkých vyššie uvedených tvrdení žalobca odvolaciemu súdu navrhol, aby

§ 388C. s.

p. rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že v rozsahu 56 264,69 eur, v ktorom žalobu žalobcu zamietol, uloží žalovanému povinnosť označenú sumu zaplatiť spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5 % p. a. od

1. mája 2019 až do zaplatenia. Žalobca navrhol prvoinštančný rozsudok zmeniť aj v odvolaním napadnutom výroku III. tak, že žalobcovi prizná náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Žalobca si uplatnil aj náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
2. Žalovaný odvolaciemu súdu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť tak, že žalobu zamietne, alternatívne navrhol prvoinštančný rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Žalovaný uplatnil odvolacie dôvody

§ 395ods.

1 písm. b/, e/, f/ a h/ C. s. p.. 41. Žalovaný namietol nezákonnosť, zmätočnosť a nesprávnosť prvoinštančného rozsudku tvrdiac, že tento bol vydaný zjavne predčasne a zakladá sa na nesprávnom právnom posúdení nároku žalobcu. Žalovaný tvrdí, že nie je jasné, z čoho pozostáva suma 84 880,26 eur ako súdom priznaný nárok žalobcu a akým spôsobom súd k tejto sume dospel. Nie je

neho zjavné, či je táto suma dôvodná aj s prihliadnutím na prebiehajúce konkurzné konanie spoločnosti CI Holding, a.s., Bratislava, ako aj s prihliadnutím na prebiehajúce trestné konanie, v ktorom bola uplatnená škoda 66 747,44 eur a ktorého predmetom nevyhnutne musí byť aj ustálenie výšky škody. Predčasnosť vydania prvoinštančného rozsudku žalovaný vzhliada aj v tom, že doposiaľ nie sú preukázané základné predpoklady uplatnenia nároku na náhradu škody v zmysle § 420 ods. 1 OZ a porušenie právnej povinnosti, vznik škody, príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody a zavinenie. Tvrdí, že súd prvej inštancie sa predpokladmi vzniku nároku na náhradu škody vysporiadal nedostatočne, v rozpore s vykonaným dokazovaním, pričom jeho návrhy na vykonanie dokazovania boli bezdôvodne zamietnuté. Žalovaný nesúhlasí s odôvodnením prvoinštančného súdu vo vzťahu k vzniku škody, ktorú okolnosť odôvodnil tým, že sa majetok úpadcu v dôsledku konania žalovaného znížil. Tvrdí, že v predmetnom prípade k zníženiu majetku zatiaľ vôbec nedošlo, pretože predmetná suma bola vložená do spoločnosti CI Holding a.s., Bratislava a hoci dosiaľ vrátená nebola, bola zákonným spôsobom prihlásená ako pohľadávka do prebiehajúceho konkurzného konania úpadcu CI Holding a.s. Táto pohľadávka bola zo strany správcu uznaná a je teda považovaná za zistenú. O škode bude

žalovaného možné hovoriť až po tom, ako sa ukončí konkurzné konanie CI Holding a.s., Bratislava, dôjde k uspokojeniu pohľadávok veriteľov a ustáli sa, ktorý veriteľ v akom rozsahu bude, resp. nebude uspokojený. Až v časti, kde konkurzný veriteľ nebude uspokojený, bude možné hovoriť o škode a aj ustáliť aj výšku škody. Vo vzťahu k spoločnosti CI Holding a.s. žalovaný ďalej namietol, že nemohol ani len predpokladať, že spoločnosť bude mať finančné problémy, bol presvedčený, že koná v súlade s najlepšími záujmami účastníkov konkurzného konania, pretože v minulosti spoločnosť priniesla pre dlžníkov lepšie uspokojenie ich nárokov, lebo poskytla vyššie úroky, ako boli v iných bankách. Spoločnosť požívala dobrú povesť, o čom svedčí aj tá skutočnosť, že krátko pred vyhlásením konkurzu jej Poštová banka poskytla vysoký úver, ktorý by nekredibilnému subjektu poskytnúť nemohla. Žalovaný preto tvrdí, že neporušil ako správca konkurznej podstaty svoju povinnosť konať s odbornou starostlivosťou, pretože k porušeniu tejto povinnosti by mohlo dôjsť buď aktívnym konaním správcu (napr. predajom majetku za neprimerane nízku cenu) alebo opomenutím takého konania, ku ktorému by bol ako správca

okolností povinný (napr. neodôvodnená nečinnosť správcu vykonať úkony, ktoré by zabránili premlčaniu pohľadávky).

1. V ďalšej časti odvolania žalovaný súdu prvej inštancie vytkol, že nesprávne zistil a vyhodnotil jeho námietky premlčania. Za nepravdivé považuje žalovaný tvrdenia žalobcu o tom, že posledná časť agendy bola odovzdaná dňa
2. decembra 2017, nakoľko v tomto období boli žalobcovi odovzdané len doklady, ktoré nemali žiadny vplyv na prípadnú výšku škody. Podstatná časť účtovnej agendy bola odovzdaná žalobcovi najneskôr dňa
3. decembra 2015, a teda žalobca najneskôr v tejto dobe vedel a mohol presne vyčísliť prípadnú škodu. Žaloba bola na súd podaná až dňa
4. apríla
6. S poukazom na všetky vyššie tvrdené skutočnosti žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu

§ 388C. s.

p. zmenil tak, že žalobu zamietne, alternatívne, aby s poukazom na § 389 ods. 1 C. s. p. rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie.

1. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril písomným podaním zo dňa
2. januára 2020 žalovaný (č. l. 256 - 257), ktorý zotrval na svojich písomných aj ústnych prednesoch zrealizovaných počas celého konania, majúc odvolanie žalobcu za nedôvodné.
3. Rovnako sa písomne vyjadril k odvolaniu žalovaného žalobca (vyjadrenie na č. l. 260 - 261 spisu), ktorý navrhol odvolanie žalovaného ako nedôvodné zamietnuť.
4. Obe vyjadrenia súd prvej inštancie postupom

§ 374ods.

1 C. s. p. doručil protistranám. 47. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací po zistení, že odvolania podali strany sporu (žalobca i žalovaný), v neprospech ktorých bolo rozhodnutie vydané (§ 359 C. s. p.), včas (§ 362 ods. 1 veta prvá C. s. p.), proti rozsudku, proti ktorému zákon podanie tohto opravného prostriedku nevylučuje (§ 355 ods. 1 C. s. p.), prejednal podané odvolania v rozsahu a z dôvodov v nich uvedených (ktorými je odvolací súd

§ 379a § 380 ods.

1 C. s. p. viazaný), bez nariadenia odvolacieho pojednávania, nakoľko nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem (§ 385 ods. 1 C. s. p.) a dospel k záveru, že podané odvolania nie sú dôvodné, preto napadnutý rozsudok

§ 387ods.

1 C. s. p. ako vecne správne potvrdil.

1. Vychádzajúc z prechodného ustanovenia § 470 ods. 4 C. s. p., konanie začaté do
2. júna 2016 na vecne, miestne, kauzálne a funkčne príslušnom súde

predpisov účinných do

1. júna 2016 dokončí súd, na ktorom sa konanie začalo. Uvedené znamená, že konanie, ktoré začalo do
2. júna 2016 na krajskom súde ako súde prvej inštancie, dokončí sa na tomto súde

Civilného sporového poriadku. Táto zásada platí rovnako aj pre štádium odvolacieho konania, a teda pokiaľ

právnej úpravy účinnej do 30. júna 2016 o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov prvej inštancie rozhodoval Najvyšší súd SR, potom najvyšší súd je odvolacím súdom vo veciach, v ktorých koná a rozhoduje krajský súd ako prvoinštančný súd, aj

právnej úpravy účinnej od

1. júla
3. S poukazom na vyššie uvedené, Najvyšší súd SR ako súd odvolací, rešpektujúc princíp verejnosti konania ako jednu z ústavných procesných záruk práva na súdnu a inú právnu ochranu, postupoval

§ 219ods.

1 C. s. p. v spojení s § 378 ods. 1 C. s. p. a potvrdzujúci rozsudok verejne vyhlásil s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil spôsobom zakotveným v ust. § 219 ods. 3 C. s. p..

1. Odvolací súd preskúmal rozsudok prvoinštančného súdu, ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo a zistil, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Odvolací súd sa so závermi súdu prvej inštancie, ako aj s dôvodmi v nich uvedenými, stotožňuje v celom rozsahu a na zdôraznenie ich správnosti (§ 387 ods. 2 C. s. p.), reagujúc na odvolacie námietky sporových strán, uvádza nasledovné:
2. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie vecnej správnosti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 43Cbi/3/2019-203, vydaného v spore o zaplatenie 141 144,95 eur s príslušenstvom.
3. Predmetom sporu je žalobcom uplatnené právo na zaplatenie vyššie označenej sumy z titulu náhrady škody vyplývajúcej zo zodpovednosti žalovaného za škodu pre porušenie jeho právnej povinnosti konať vo funkcii správcu konkurznej podstaty s odbornou starostlivosťou.
4. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. 47-24 K 351/98-140 zo dňa
5. októbra 1999, (č. l. 9 - 10 spisu) vyhlásil na majetok dlžníka Poľnohospodárske družstvo Veľké Teriakovce v likvidácii, IČO: 00 202 240, konkurz a za správcu konkurznej podstaty ustanovil JUDr. J. A., nar. XX. Y. XXXX, t. j. žalovaného.
6. Uznesením č. k. 47-24 K 351/98-1211 zo dňa
7. novembra 2011 (č. l. 172 - 173 spisu) menovaný konkurzný súd schválil konečnú správu o speňažení majetku z podstaty a vyúčtovanie odmeny a výdavkov žalovaného ako správcu konkurznej podstaty, súdu doručenú dňa
8. augusta 2010 s tým, že príjmy z konkurznej podstaty predstavujú sumu 163 344,56 eur, výdavky v konkurze celkom sú vo výške 65 414,76 eur, z toho výdavky podstaty sú vo výške 33 167,81 eur a predpokladané výdavky sú vo výške 2 614,33 eur. Výdavky správcu, už uhradené, sú vo výške 16 573,61 eur. Konkurzná odmena celkom je vo výške 15 663,87 eur s tým, že preddavok na odmenu správcu je vo výške 5 145,06 eur, na doplatenie zostáva 10 518,01 eur. Z predmetného uznesenia napokon vyplýva, že suma určená na rozdelenie pre veriteľov, je vo výške 82 265,93 eur.
9. Ďalším uznesením č. k. 47-24 K 351/98-Že-1531 zo dňa
10. augusta 2011 (č. l. 11 - 12 spisu), v spojení s potvrdzujúcim uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obo/86/2011 zo dňa
11. decembra 2011 (č. l. 14 - 16 spisu), konkurzný súd zbavil J. A. funkcie správcu konkurznej podstaty označeného úpadcu a za správcu konkurznej podstaty ustanovil Ing. Gabrielu Ďurmanovú, t. j. žalobcu. Dôvodom zbavenia žalovaného funkcie správcu konkurznej podstaty bola tá okolnosť, že zverené finančné prostriedky úpadcu bez súhlasu súdu vložil do nebankovej spoločnosti CI Holding a.s. Bratislava, ktorá nie je schopná ani ochotná ich vrátiť, a teda svojím konaním spôsobil veriteľom škodu, súčasne spôsobil neodôvodnené prieťahy v konkurznom konaní.
12. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že konkurz na majetok úpadcu bol vyhlásený za účinnosti zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní. 57.

§ 8ods.

2 ZKV, správca je povinný pri výkone funkcie postupovať s odbornou starostlivosťou a zodpovedá za škodu vzniknutú porušením povinností, ktoré mu ukladá zákon alebo mu ich uloží súd. 58.

§ 420ods.

1 OZ, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. Zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil (§ 420 ods. 3 OZ). 59. Povinnosti žalovaného ako správcu konkurznej podstaty vyplývajú predovšetkým zo zákona s tým, že na základe zákona mu môže ďalšie povinnosti uložiť konkurzný súd v rámci výkonu dohľadu v zmysle § 12 ZKV. V zmysle § 14 ods. 1 písm. a/ ZKV (v znení účinnom v čase vyhlásenia konkurzu), vyhlásením konkurzu oprávnenie nakladať s majetkom podstaty, ako aj výkon práv a povinností, ktoré súvisia s nakladaním s majetkom podstaty, prešli na správcu. Postavenie správcu, jeho práva, povinnosti a zodpovednosť, sa zakladajú výlučne na predpisoch procesného práva, v zmysle ktorých je samostatným úradným orgánom, ktorý pod dohľadom súdu zabezpečuje riadny priebeh konkurzu. Úlohou správcu v konkurze je predovšetkým zistiť rozsah úpadcovho majetku, rozsah a oprávnenosť pohľadávok uplatňovaných veriteľmi, spravovať konkurznú podstatu a realizovať jej speňaženie. Zodpovednosť správcu za škodu vzniknutú porušením povinností stanovených zákonom alebo uložených súdom sa posudzuje

§ 420

OZ, ktoré vymedzuje predpoklady všeobecnej zodpovednosti fyzických a právnických osôb za škodu.

1. Žalobca v predmetnom konaní uplatnil nárok na náhradu škody voči osobe žalovaného ako bývalého správcu konkurznej podstaty úpadcu, z titulu jeho zodpovednosti za porušenie povinností pri výkone funkcie správcu. Žalobca nárok proti žalovanému vyvodzuje z tej skutočnosti, že žalovaný ako bývalý správca konkurznej podstaty úpadcu nakladal s finančnými prostriedkami získanými speňažením majetku úpadcu, bez odbornej starostlivosti, keď bez súhlasu veriteľov a súdu investoval tieto finančné prostriedky do nebankového subjektu - spoločnosti CI Holding, a.s., a to prostredníctvom uzavretia zmenkového obchodu, pričom menovaná spoločnosť finančné prostriedky v termíne splatnosti nevrátila.
2. Povaha uplatneného nároku smeruje k uloženiu povinnosti správcovi ako fyzickej osobe, z ktorého činnosti mala žalovaná škoda vzniknúť. V ustanovení § 8 ods. 2 ZKV je upravená osobná zodpovednosť správcu konkurznej podstaty za škodu ním spôsobenú, pričom po zbavení tohto správcu jeho funkcie, nový správca konkurznej podstaty za túto škodu osobne nezodpovedá (k tomu viď rozsudok NS SR sp. zn. 5Obo/2/2015 z
3. februára 2017). Následky konania žalovaného treba považovať za porušenie povinností správcu ako fyzickej osoby pri výkone jeho funkcie správcu konkurznej podstaty

§ 8ods.

2 ZKV v spojení s § 420 a nasl. OZ, upravujúcim zodpovednosť za škodu. Ak má byť podanému návrhu vyhovené, je povinnosťou žalobcu preukázať splnenie predpokladov zodpovednosti za škodu, ktorými v zmysle označeného ustanovenia sú porušenie povinnosti, vznik (existencia) škody, príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody a zavinenie.

1. Odvolací súd za nedôvodnú považuje námietku žalovaného, že z napadnutého rozsudku nie je jasné, z čoho pozostáva suma 84 880,26 eur ako súdom priznaný nárok žalobcu a akým spôsobom súd k tejto sume dospel, súčasne, že sa nedostatočne vysporiadal s predpokladmi vzniku nároku na náhradu škody.
2. Je nepochybné, že porušenie právnej povinnosti žalovaného je v spise deklarované uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 47-24 K 351/98-Že-1531 zo dňa
3. augusta 2011 (v spojení s potvrdzujúcim uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obo/86/2011 zo dňa
4. decembra 2011), ktorým súd zbavil žalovaného J. A. funkcie správcu konkurznej podstaty. Z predmetného uznesenia vyplýva, že žalovaný porušil svoju povinnosť konať s odbornou starostlivosťou

§ 8ods.

2 ZKV, keď finančné prostriedky úpadcu vložil bez súhlasu súdu do nebankovej spoločnosti CI Holding, a.s., ktorá ich nevrátila, keďže, ako z uznesenia ďalej vyplýva, na účet úpadcu nebola pripísaná žiadna suma. Výsledkom protiprávneho konania žalovaného bolo neodovzdanie peňažných prostriedkov novému správcovi a ich nepoužitie na účel uvedený v schválenej konečnej správe. 64. Vznik škody je daný tým, že v dôsledku konania žalovaného došlo k zníženiu majetku úpadcu určeného na prerozdelenie pre veriteľov a na úhradu predpokladaných výdavkov konkurzu. Samotný žalovaný v návrhu na schválenie konečnej správy potvrdil existenciu finančných prostriedkov v majetku úpadcu vo výške 84 880,26 eur, ktoré neboli žalovaným použité pre veriteľov a na úhradu predpokladaných výdavkov

schválenej konečnej správy a ktoré v rozpore s jeho povinnosťou žalobcovi neodovzdal. Výška škody v danom prípade predstavuje sumu, ktorú žalovaný mal povinnosť odovzdať žalobcovi na rozdelenie veriteľom (82 265,93 eur) a na úhradu predpokladaných výdavkov konkurzu (2 614,33 eur). Uvedená suma je zrejmá z uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 47-24 K 351/98-1211 zo dňa

1. novembra 2011 o schválení konečnej správy o speňažení majetku z podstaty a vyúčtovaní odmeny a výdavkov žalovaného ako správcu konkurznej podstaty.
2. Príčinná súvislosť medzi vznikom škody a porušením právnej povinnosti žalovaného je zrejmá z tej okolnosti, že žalovaný v rámci plnenia si svojich povinností, nekonal riadne a svedomito, ani s odbornou starostlivosťou, keď neoprávnene vložil finančné prostriedky úpadcu do nebankovej spoločnosti a ich prípadnú stratu ani žiadnym relevantným spôsobom nezabezpečil. Keby žalovaný uvedeným spôsobom nekonal, k vzniku škody by nedošlo (resp. by nemuselo dôjsť). Ako osoba zodpovedná za správu majetku úpadcu v konkurzom konaní, mohol žalovaný v rámci zákonom vymedzených povinností predpokladať, že jeho neoprávneným konaním môže dôjsť k zníženiu majetku úpadcu, prípadne k jeho úplnej strate, k čomu napokon aj došlo, čím úpadcovi vznikla škoda.
3. Napokon, vo vzťahu k zavineniu, odvolací súd poukazuje na zákonnú úpravu zodpov