1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona na neverejnom zasadnutí konanom
c) Trestného poriadku dovolanie obvineného Ľ. A. odmieta. Odôvodnenie Okresný súd Poprad (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom z 12. júna 2019, sp. zn. 5T/137/2014, uznal obvineného Ľ. A. vinným z prečinu ublíženia na zdraví
1 Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že dňa
1 Trestného zákona, s použitím § 56 ods. 2, § 57 ods. 1, § 38 ods. 2, ods. 3 a § 36 písm. j) Trestného zákona peňažný trest vo výmere štyristo eur, ktorý
3 Trestného zákona okresný súd určil, že zaplatí v dvoch mesačných splátkach po dvesto eur. Zároveň
3 Trestného zákona mu pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmeraný uložil náhradný trest odňatia slobody vo výmere dvoch mesiacov. Súčasne
1 Trestného poriadku odkázal poškodenú Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, a. s., krajská pobočka Prešov, ul. Kúpeľná č. 5, 080 15 Prešov 1, IČO: 35 937 874, poškodenú Sociálnu poisťovňu, a. s., pobočka Poprad, ul.
Proti uzneseniu krajského súdu, ktoré bolo obhajcovi doručené 29. apríla 2020, podal obvinený prostredníctvom obhajcu 5. júna 2020 dovolanie a to z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm.
názoru obvineného sa súd nevysporiadal s porušeniami zo strany zamestnávateľa poškodeného a obvineného, pričom niekoľko z nich bolo uvedených v odvolaní na NIP. Na šetrenie IP Prešov v Tatravagónke Poprad ako jediný zo zainteresovaných nebol prizvaný, hoci bol jediný kto našiel poškodeného na mieste úrazu a privolal pomoc.
obvineného vyšetrovateľ IP Prešov, okresný a krajský súd postavili obžalobu na tvrdeniach poškodeného, hoci v priebehu konania na okresnom súde svoje tvrdenia menil a niektoré boli nereálne z fyzikálneho hľadiska. Dodal, že u poškodeného nebola vykonaná ani žiadna skúška na prítomnosť alkoholu v krvi hoci mal zakázaný vstup do Tatravagónky pre požitie alkoholu na pracovisku čo by samozrejme zásadne ovplyvnilo vyšetrovanie a vysvetľovalo rizikové správanie poškodeného. Obvinený poukázal na samotné stanovisko, z ktorého
neho je zrejmé, že sa jedná o dôkaz svedčiaci v prospech obvineného. Zo samotného stanoviska NIP vyplýva, že na základe posúdenia výpovedi bolo zistené, že organizácia práce na spoločnom pracovisku nebola zabezpečená vôbec, jednotliví zamestnanci neboli o činnostiach zamestnancoch iných zamestnávateľov informovaní a nebolo vôbec preukázané, že obvinený vedel o činnosti poškodeného a že by bol informovaný, aké práce poškodený (na ktoré nebol poverený) bude a v ktorom priestore vykonávať. Zo stanoviska taktiež vyplýva, že obvinený signál použil pri začiatku pohybu žeriava, ale keďže poškodeného nevidel (otázne je či mohol vidieť,
toho, čo je uvedené v dodatku ku protokolu), nevyhodnotil situáciu ako potrebu dávať akustickú signalizáciu počas celého posunu mostového žeriava, čo ani čl. 58 normy ČSM 27 0143 neukladá. Záverom NIP uviedol, že prešetrenie všetkých uvádzaných skutočností môže mať za následok zmenu príčiny úrazu poškodeného.
obvineného to znamená, že závery NIP a IP Prešov sú diametrálne odlišné, pričom NIP je nadriadený orgán IP Prešov. Ďalej uviedol, že napriek uvedenému okresný súd sa na napadnuté závery IP Prešov v rozhodovaní opieral, aj napriek skutočnosti predloženia šetrenia sťažnosti NIP. Dodal, že NIP nemá kompetencie na výkon inšpekcie v zmysle zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy (kompetenčný zákon), takže odkazuje na vysporiadanie s napadnutými závermi IP Prešov na súd. Obvinený konštatoval, že krajský súd na obvineného argument ani nezareagoval, je pritom povinnosťou súdu vyrovnať sa s argumentmi obvineného. V tejto súvislosti poukázal na nález Ústavné súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 296/09 a rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 410/06, ako aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (Hiro Balani v. Španielsko, Bochan v. Ukrajina).
názoru obvineného konštatovanie NIP mohlo priaznivo ovplyvniť jeho zodpovednosť za tento nedbanlivostný trestný čin, nakoľko je pravdou, že každý je povinný zachovávať vždy taký stupeň starostlivosti a pozornosti, ktorý možno po ňom vzhľadom ku konkrétnej časovej a miestnej situácii rozumne požadovať a ktorý je spôsobilý zabrániť či aspoň čo najviac obmedziť vzniku škôd na živote, zdraví a majetku, avšak túto zodpovednosť nemožno považovať za absolútnu. V danom prípade bolo
obvineného zodpovedných päť subjektov a to obvinený, poškodený, stavebník a dvaja zamestnávatelia, avšak len obvinený v trestnoprávnej rovine. Pri posudzovaní, kto má na danom skutku akú mieru zodpovednosti je
obvineného nutné vychádzať z toho, kto si počínal ako pozitívne a ako negatívne. Pokračoval, že otázka v danom prípade znie, koľko pozitív zo strany obvineného má byť preukázaných, aby sa zbavil zodpovednosti na danom skutku. Obvinený mal za to, že preukázal dostatočné množstvo priaznivých skutočností svedčiacich v prospech obvineného, pričom konštatovanie NIP bolo jedným z nich. Skutočnosť, že došlo k ťažkej ujme na zdraví nemusí
obvineného nevyhnutne znamenať, že je nutné nájsť vinníka, ktorý bude trestne stíhaný. Dodal, že ak poškodený, ktorému vznikla priamo ujma a ostatné subjekty pôsobili na vznik zranenia viacerými faktormi, ako napríklad neorganizácia práce, svojvôľa pri vykonávaní natieračských prác a nepozornosť, tak
obvineného nie vždy je nutné vyvodzovať trestnoprávnu zodpovednosť voči osobe, ktorá priamo svojim konaním zranenie spôsobila. Pri týchto tvrdeniach obvinený poukázal na nález Ústavného súd Českej republiky sp. zn. III. ÚS 2065/15 a stotožnil sa s tvrdením Ústavného súdu Českej republiky, ktorý de facto konštatoval, že nikdy nie je možné byť absolútne zodpovedný za spôsobený následok. Pokračoval, že dokonca aj skutkovú situáciu v prejednávanom prípade pred Ústavným súdom Českej republiky (šofér osobného automobilu pri vychádzaní (cúvaním) z parkoviska zrazil jednoročné dieťa a spôsobil mu zranenia nezlučiteľné so životom) je
obvineného možné analogicky aplikovať na prípad obvineného. Rozvinul, že rovnako ako vodič, bol obvinený počas výkonu svojej práce k miestu úrazu otočený chrbtom, pred pojazdom to bol len krátky pohľad a nemohol v žiadnom prípade predpokladať, že sa niekto bude zdržiavať na danom mieste, kde nemal čo robiť pričom nebol ani spôsobilý na výkon takýchto prác a bol upozornený o prevádzke žeriavu na danom mieste. Obvinený dodal, že takúto skutočnosť nemohol predpokladať ani kvôli pochybeniu Tatravagónky, a. s., ktorá
neho zanedbala organizáciu práce zamestnávateľov na pracovisku a kvôli pochybeniu samotných zamestnávateľov.
obvineného krajský súd porušil jeho právo na obhajobu aj tým, že výpovede na hlavnom pojednávaní z
krajského súdu toto nenapravilo. Týmto
obvineného krajský súd odmietol zistenia, ktorými bolo dokázané, že poškodeného nemusel zbadať a že nevedel o jeho prítomnosti v pracovnej zóne ním používaného žeriavu. Z vyššie uvedeného
obvineného vyplýva, že krajský súd sa opomenul vyjadriť k podstatnému argumentu obvineného, ktorý mohol ovplyvniť jeho prípadnú zodpovednosť a rovnako postupoval aj okresný súd. Dodal, že takéto rozhodnutie nie je možné považovať za zákonné a spravodlivé a bol ním naplnený dovolací dôvod v zmysle ustanovenia § 371 ods. 1 písm.
obvineného skutočná rekonštrukcia trestného činu, však nikdy nebola vykonaná a to z dôvodu, že pokus o rekonštrukciu by bol nebezpečný pre život a zdravie. Dodal, že na rekonštrukciu sa pritom odvolával krajský súd v uznesení na str. 11 a okresný súd na str. 12. Obvinený poukázal na § 119 ods. 2 Trestného poriadku a uviedol, že vzhľadom ku skutočnosti že samotná rekonštrukcia z dôvodu nebezpečenstva nebola vykonaná, nejedná sa o dôkaz a nemožno na ňu v rozhodnutiach vôbec prihliadať. Preto je
názoru obvineného nesprávny záver súdu, že z rekonštrukcie vyplýva, že mohol vidieť poškodeného, toto by sa dalo
neho konštatovať len vtedy, ak by sa rekonštrukcia vykonala za obdobných podmienok ako v čase skutku, no rekonštrukcia na mieste sa nevykonal na pokyn orgánov činných v trestnom konaní so súhlasom prokurátora vôbec, nakoľko hrozilo ohrozenie zdravia účastníkov. Vo vzťahu k dovolacieho dôvodu
1 písm. i) Trestného poriadku obvinený uviedol, že okresný súd sa dopustil závažného pochybenia, keď do skutkovej vety odsudzujúceho rozsudku prevzal znenie z obžaloby ohľadom použitia mostového žeriavu v rozpore s jeho technickým určením napriek tomu, že znalec Ing. W. tak v znaleckom posudku č. 3/2014 pri otázke č. 2 z
obvineného mätúca aj právna úvaha krajského súdu, ktorý najprv uvádza, že
osvedčenia k mostovému žeriavu ide o zdvíhacie zariadenie skupiny A písm. a) prílohy 1 vyhlášky č. 508/2009 Z. z., teda nie o pohyblivú pracovnú plošinu. Pokračoval, že
bodu 30 STN 27 0143 platiacu pre zdvíhacie zariadenia, je možné zdvíhacie zariadenie používať len pre ten účel, pre ktorý je konštruované. Ďalej si
neho ale krajský súd odporuje keď uvádza, že vlastne
znaleckého posudku z odboru Bezpečnosť a ochrana zdravia pri práci, uvedená v STN v časti zakázané manipulácie so žeriavom nezakazuje používanie žeriavu pre takúto činnosť ako vykonával obvinený a dokonca vo vzťahu k umiestneniu infražiaričov pozdĺž žeriavovej dráhe to bol najbezpečnejší spôsob práce pre samotného obvineného, ale pre takúto činnosť sa vyžaduje spracovanie technologického postupu so stanovením podmienok bezpečného postupu a vylúčenia rizík a ďalšie opatrenia, pričom v danom prípade
súdu vylúčenie rizík malo predstavovať hlavne zistenie, aby v prejazdnom profile žeriava, t. j. na zemi, na pochôdznej lávke nachádzajúcej sa na druhej strane a na koľaji žeriavovej dráhy sa nenachádzali žiadne osoby, materiál alebo predmety, ktoré by mohli byť pri jazde žeriavom zachytené, alebo ten mohol pri jazde do nich naraziť. Z uvedeného je
obvineného zrejmé, že krajský súd na rozdiel od okresného súdu pripúšťa použitie mostového žeriavu na účel, ako ho použil obvinený v prípade dodržania podmienok. Podmienky a zodpovednosť za to, že sa na dráhe nenachádza osoba však
obvineného nemôže byť absolútna tak, ako na to poukázal pri vyššie citovanom rozhodnutí Ústavného súdu Českej republiky. To
neho znamená, že okresný súd nesprávne právne posúdil zistený skutkový stav a krajský súd taktiež, ak dávali obvinenému za vinu spôsob použitia mostového žeriavu. V ďalšej časti dovolania v súvislosti s nepoužitím zvukovej signalizácie obvinený poukázal na Nariadenie vlády č. 387/2006 prílohu č. 1 bod 5 a uviedol, že túto skutočnosť potvrdzuje aj výpoveď poškodeného z 30. novembra 2015, kde v nahrávke z vypočutia v čase 00.42.38 na otázku sudkyne: „Vy ste počul aby ten žeriav vydával zvukové signály“ odpovedal „To som si ani nevšimol tam bol hluk, či trúbil alebo netrúbil“. Z uvedeného je
obvineného možné usúdiť, že slovná komunikácia by v danom prípade pomohla, len v prípade pred začiatkom svojej činnosti, čo aj obvinený urobil. Pokračoval, že okrem uvedeného nemal ani povinnosť použiť žiadnu zvukovú signalizáciu, nakoľko táto je povinná len pri prenášaní bremena alebo ak sa v žeriavovej dráhe alebo v prejazdnom profile nachádzajú predmety alebo osoby, ktoré by videl. Dodal, že nebol dokonca na prenos bremien ani vyškolený, preto takú činnosť nevykonával.
názoru obvineného z uvedených skutočností je zrejmé, že súdy jednak nesprávne vyhodnotili ním tvrdené skutočnosti o jeho povinnostiach pri používaní mostového žeriavu, ale taktiež nesprávne vyhodnotili na základe zisteného skutkového stavu zodpovednosť obvineného, ktorému pričítali zavinenie z nedbanlivosti. Pokračoval, že pri určení trestnej zodpovednosti v danej veci mali súdy prihliadať predovšetkým na to, či a akých porušení sa obvinený v danom skutku dopustil a taktiež jeho možnosť predvídať, či k takejto nehode môže dôjsť. Tu opätovne poukázal na správny teoretický prístup obmedzenej dôvery v doprave, ktorého podstatou je skutočnosť, že sa vodič pri premávke na pozemných komunikáciách môže spoliehať na to, že ostatní účastníci pri premávke budú dodržiavať pravidlá prevádzky na pozemných komunikáciách, pokiaľ z konkrétnych okolností nebude vyplývať opak. Obvinený mal za to, že sa oprávnene spoliehal na to, že žiaden z robotníkov pracujúcich v danej hale nebude v tom čase na nosníku o šírke menej ako dvadsať centimetrov, kde je koľaj so šírkou päť centimetrov a na nej človek vo výške osem metrov, ktorý ani nie je spôsobilý pracovať v takej výške a preto svoju pozornosť sústredil na pochôdznu lávku, hák žeriavu a pracovníkov pod žeriavom. S poukazom na vyššie uvedené obvinený navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací, napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil v zmysle ustanovenia § 386 ods. 2 Trestného poriadku a prikázal krajskému súdu, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Prokurátor príslušnej okresnej prokuratúry v písomnom vyjadrení k dovolaniu obvineného uviedol, že skutočnosti uvádzané obvineným v dovolaní už boli uvádzané aj v podanom odvolaní voči prvostupňovému rozsudku,
prokurátora sa krajský súd nimi pri svojom rozhodovaní o odvolaní zaoberal, pričom skonštatoval, že zavinenie obvineného na rozdiel od názoru prvostupňového súdu dosahovalo len mieru nedbanlivosti nevedomej (§ 16 písm. b) Trestného zákona) a že primárnou príčinou vzniku ťažkej ujmy na zdraví poškodeného bolo konanie obvineného, ktoré bolo v rozpore s pravidlami bežnej opatrnosti a že teda súd prvého stupňa správne uzavrel, že príčinná súvislosť medzi konaním obvineného a spôsobeným následkom nebola prerušená, hoci k jeho konaniu pristúpila ďalšia skutočnosť, ktorá spolupôsobila pri vzniku následku. Prokurátor dodal, že krajský súd potom opätovne potvrdil, že obvinený po objektívnej aj subjektívnej stránke naplnil všetky pojmové znaky prečinu ublíženia na zdraví
1 Trestného zákona. S rozhodnutím súdov v predmetnej veci sa prokurátor v celom rozsahu stotožnil a vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti je
neho zrejmé, že v danej veci nebol naplnený žiaden z dôvodov dovolania uvedených v § 371 Trestného poriadku a preto navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
c) Trestného poriadku uznesením dovolanie obvineného odmietol. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 377 Trestného poriadku) posúdil vec najprv v zmysle § 382 Trestného poriadku a zistil, že dovolanie bolo podané obvineným Ľ. A. ako oprávnenou osobou
2 písm.
1 Trestného poriadku a s uvedením dôvodu dovolania
odseku 2 tohto ustanovenia. Dovolací súd, ale zároveň zistil, že obvineným uplatnené dôvody dovolania
1 písm. c), písm. g), písm.
Nestačí, ak podané dovolanie len formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pokiaľ v skutočnosti obsahuje argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu (pozri napr. odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 51/2014).
1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu. Právo na obhajobu je jedným zo základných atribútov spravodlivého procesu zabezpečujúcich „rovnosť zbraní“ medzi obvineným na jednej strane a prokurátorom ako žalobcom v trestnom konaní, na strane druhej. Táto základná zásada trestného konania je v Trestnom poriadku upravená v ustanovení § 2 ods. 9 Trestného poriadku, vyplýva z čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a je garantovaná v ďalších významných právnych dokumentoch, akými sú Listina základných práv a slobôd a Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby, a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu. Porušenie práva na obhajobu je podstatnou chybou konania. Dovolací dôvod
1 písm. c) Trestného poriadku je však koncipovaný oveľa užšie; nie je ním akékoľvek, (resp. každé) porušenie práva na obhajobu, ale len porušenie tohto práva „zásadným spôsobom“. Pri posudzovaní, či v danom prípade bolo zásadným spôsobom porušené právo obvineného na obhajobu, sú dôležité konkrétne podmienky prípadu, ktoré je potrebné vyhodnotiť individuálne, ako aj vo vzájomných súvislostiach. Podstatou práva na obhajobu je zabezpečiť obhajovanie práv obvineného tak, aby v konaní boli okrem iného objasnené aj všetky skutočnosti svedčiace v prospech obvineného, a aby sa na ne v konaní a pri rozhodovaní prihliadalo. Treba tiež zdôrazniť, že trestné konanie treba posudzovať komplexne ako jeden celok a nie je možné z hľadiska zachovania práv obvineného hodnotiť len niektoré parciálne, jednotlivo extrahované úkony resp. postupy a na základe nich konštatovať zásadné porušenie jeho obhajobných práv. Najvyšší súd však z obsahu rozsudku súdu prvého stupňa, ako ani odvolacieho súdu nezistil žiadne skutočnosti svedčiace o tom, že by v priebehu konania na súdoch nižšieho stupňa došlo k porušeniu práva obvineného Ľ. A. na obhajobu. Naopak, jeho právo na obhajobu bolo v priebehu trestného konania v plnom rozsahu zachované, pričom obvinený mal možnosť zúčastňovať sa pojednávaní a uplatňovať svoje práva či už osobne, alebo prostredníctvom obhajcu, pričom toto svoje právo v priebehu konania aj aktívne využíval. Vo vzťahu k uvedeným konkrétnym skutočnostiam najvyšší súd v súlade so svojou judikatúrou (R 7/2011, R 116/2014) vo všeobecnosti uvádza, že ak uplatnenie práva na obhajobu spočíva v navrhovaní dôkazov, zodpovedá mu povinnosť súdu zaoberať sa každým dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím buď tomuto návrhu vyhovieť alebo ho odmietnuť (§ 272 ods. 3 Trestného poriadku), resp. rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú (§ 274 ods. 1 Trestného poriadku). Tak ako nie je možné úspešne podať dovolanie z dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku na podklade toho, že sa návrhu na vykonanie dôkazu nevyhovelo, nemožno za porušenie práva na obhajobu v zmysle uvedeného dovolacieho dôvodu považovať ani obsah a rozsah vlastnej úvahy súdov nižšej inštancie o voľbe použitých dôkazných prostriedkov. Ak by záver súdu urobený v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania
1 písm.
1 písm. c) Trestného poriadku, ale ani pod akýkoľvek iný pre obvineného dostupný dôvod dovolania, nakoľko obsahovo smeruje konkrétne voči rozsahu vykonaného dokazovania, ktoré obvinený hodnotí
svojich obhajobných predstáv. Obvinený porušenie práva na obhajobu vidí v tom, že
neho sa krajský súd absolútne nevysporiadal, dokonca ani stručnou formou, s argumentáciou spočívajúcou v poukázaní na stanovisko Národného inšpektorátu práce, ktorý v značnej časti vyvracia nepravdivé tvrdenia Inšpektorátu práce Prešov, o ktoré sa okresný súd opieral pri rozhodovaní, pričom mal dospieť fakticky k iným záverom o zavinení, ale tiež
obvineného krajský súd porušil jeho právo na obhajobu aj tým, že výpovede na hlavnom pojednávaní z
krajského súdu toto nenapravilo a týmto
obvineného krajský súd odmietol zistenia, ktorými bolo dokázané, že poškodeného nemusel zbadať a že nevedel o jeho prítomnosti v pracovnej zóne ním používaného žeriavu a teda krajský súd sa opomenul vyjadriť k podstatnému argumentu obvineného, ktorý mohol ovplyvniť jeho prípadnú zodpovednosť a rovnako postupoval aj okresný súd. Ako už bolo konštatované, ani jedna z týchto námietok nenapĺňa rámec dovolacích dôvodov
1 písm. c) Trestného poriadku, nakoľko krajský súd uviedol dôkazy a podrobne rozvinul dôvody, ktoré ho viedli k zamietnutiu odvolania a tiež sa primeraným spôsobom vysporiadal s odvolacími námietkami.
1 písm. g) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak je rozhodnutie založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. V predmetnej veci síce obvinený tento dovolací dôvod vo vlastnom písomne podanom dovolaní označil, avšak obsahovo doň nespadá žiadna z ním uvádzaných dovolacích námietok. Dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku možno úspešne uplatňovať v prípadoch, keď je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré neboli na hlavnom pojednávaní vykonané zákonným spôsobom. Skutočnosť, že rozhodnutie je založené na dôkazoch vykonaných v rozpore so zákonom musí byť z obsahu spisu zrejmá a porušenie zákona by malo svojou povahou a závažnosťou zodpovedať porušeniu práva na spravodlivý proces
čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čomu napokon zodpovedá i samotná povaha dovolania ako mimoriadneho (nie ďalšieho riadneho) opravného prostriedku. Z uvedeného potom logicky vyplýva záver, že nesprávny procesný postup súdu pri vykonávaní dôkazov môže byť dovolacím dôvodom v zmysle § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku len vtedy, ak má, resp. mal negatívny dopad na práva obvineného. Ak sa nepreukážu takéto účinky nesprávneho procesného postupu pri vykonávaní dôkazov, potom nemožno hovoriť o naplnení dovolacieho dôvodu
1 písm.
1 písm. g) Trestného poriadku môže teda najvyšší súd preskúmavať len to (ak dovolanie nepodal minister spravodlivosti Slovenskej republiky
3 Trestného poriadku), či jediný usvedčujúci dôkaz alebo viaceré rozhodujúce usvedčujúce dôkazy boli vykonané zákonným spôsobom. Ak dospeje k záveru o zákonnosti vykonaného dokazovania, najvyšší súd nemôže spochybňovať skutkové zistenia, prehodnocovať vykonané dôkazy a ich hodnotenie vykonané súdmi nižších stupňov. Spôsob hodnotenia dôkazov vykonaných zákonným spôsobom súdmi nižších stupňov nemôže najvyšší súd v rámci dovolacieho konania prehodnocovať ani spochybňovať, pretože by tak neprípustným spôsobom zasahoval do výlučnej kompetencie týchto súdov bez právneho podkladu a napokon i v rozpore so samotnou podstatou dovolacieho konania. Ako už najvyšší súd skonštatoval vyššie, dovolanie nemôže nahrádzať riadne opravné prostriedky a jeho podanie nie je prípustné v rovnako širokom rozsahu aký je charakteristický pre riadne opravné prostriedky. Dovolanie a rozhodnutie o ňom znamená prelom do právoplatných rozhodnutí, a preto spravidla narušuje stabilitu konečného a vykonateľného rozhodnutia súdu. Z toho dôvodu možno dovolanie aplikovať iba v prípadoch ak je to odôvodnené závažnosťou pochybenia napadnutého rozhodnutia súdu alebo jemu predchádzajúceho procesného postupu pri vykonávaní dôkazov. Z tohto dôvodu možno konštatovať, že ani dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku v predmetnej veci naplnený nebol. Ak obvinený vo vzťahu k uvedenému dovolaciemu dôvodu namieta nezákonne vykonaný dôkaz (zápisnica o rekonštrukcii z
1 písm. g) Trestného poriadku. Ďalej je potrebné uviesť, že dôvod dovolania
1 písm. i) Trestného poriadku slúži výlučne na nápravu hmotnoprávnych chýb. Dikciou za bodkočiarkou vylučuje námietky skutkové, tzn. nie je prípustné právne účinne namietať, že skutok tak, ako bol zistený súdmi prvého a druhého stupňa, bol zistený nesprávne a neúplne, ani hodnotenie vykonaných dôkazov, pretože určitý skutkový stav je vždy výsledkom tohto hodnotiaceho procesu (pozri rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 47/2014-II). Pokiaľ ide o ďalšie námietky, ktoré obvinený v rámci tohto dôvodu dovolania vecne uplatnil a ktorých podstata je zrekapitulovaná vyššie, tieto majú skutkový charakter, keďže sa nimi snaží dosiahnuť revíziu skutkových zistení okresného súdu, ktoré si osvojil aj krajský súd a ktorých správnosť a úplnosť nemôže najvyšší súd v tomto konaní iniciovanom obvineným skúmať ani meniť. Námietky skutkovej povahy sú pritom uplatniteľné len v rámci dovolacieho dôvodu
3 Trestného poriadku, ktorý je oprávnený použiť iba minister spravodlivosti. Najvyšší súd sa preto s týmto okruhom námietok obvineného nemohol zaoberať (primerane napr. rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 14/2015). V kontexte týchto všeobecných východísk najvyšší súd odkazuje na odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu, v ktorom sa stotožnil so záverom okresného súdu, že primárnou príčinou vzniku ťažkej ujmy na zdraví poškodeného bolo konanie obvineného, ktoré bolo v rozpore s pravidlami bežnej opatrnosti. Preto ani značná miera spoluzavinenia poškodeného a Tatravagónky, a. s., na spôsobenom následku nemohla byť dôvodom, aby obvinenému nebola pričítaná trestná zodpovednosť za spôsobenie ťažkej ujmy na zdraví poškodeného. Okresný súd tak správne uzavrel, že príčinná súvislosť medzi konaním obvineného a spôsobeným následkom nebola prerušená, hoci k jeho konaniu pristúpila ďalšia skutočnosť, ktorá spolupôsobila pri vzniku následku (vykonávanie práce poškodeným v priestoroch mostovej dráhy bez pokynu zamestnávateľa, bez ochranných pracovných pomôcok a bez zdravotnej spôsobilosti na prácu vo výškach, nezabezpečenie koordinátora prác stavebníkom na stavenisku). Aj za tejto situácie konanie obvineného zostáva takou skutočnosťou, bez ktorej by k následku nedošlo (inak povedané: skutočnosť, že bol poškodený neoprávnene v priestore dráhy, ešte neoprávňovalo obvineného zraziť ho a nezbavovalo povinnosti k náležitej pozornosti pri práci so žeriavom). V tomto smere sa najvyšší súd stotožňuje so záverom krajského súdu, že vzhľadom na uvedené obvinený po objektívnej i subjektívnej stránke naplnil všetky pojmové znaky prečinu ublíženia na zdraví
1 Trestného zákona, pretože poškodenému spôsobil ťažkú ujmu, podrobne popísanú v odôvodnení napadnutého rozsudku. V tejto súvislosti možno dodať, že ako krajský súd uviedol, obvinený konal vo forme nevedomej nedbanlivosti (§ 16 písm. b) Trestného zákona), ktorá je vybudovaná na povinnosti a súčasne i možnosti predvídať, že spôsobenie poruchy alebo ohrozenie záujmu chráneného Trestným zákonom môže nastať. O zavinenie z nevedomej nedbanlivosti ide
judikatúry len vtedy, ak povinnosť a možnosť predvídať porušenie alebo ohrozenie záujmu chráneného Trestným zákonom sú dané súčasne. Avšak je potrebné uviesť, že nedostatok jednej z týchto zložiek znamená, že čin je nezavinený (R 6/1988). V prejednávanej veci nejde o predmetný prípad, keďže ako krajský súd vo svojom odôvodnení konštatoval, povinnosťou obvineného bolo riadne skontrolovať dráhu mostového žeriava pred jeho použitím, v tom mu žiadne okolnosti nebránili, pričom išlo o osobu riadne vyškolenú z pravidiel bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, vrátane bezpečného používania mostového žeriava, a tak vedieť mal a mohol (možnosť predvídať), že v priestore dráhy žeriava pracujúcemu poškodenému pri strete so žeriavom vo výške spôsobí ťažkú ujmu na zdraví. Z uvedeného je zrejmé, že s obhajobou obvineného, ktorú v podanom dovolaní iba opakuje, sa náležite vysporiadal okresný súd a následne aj krajský súd. V závere možno uviesť, že zanedbanie potrebnej miery opatrnosti ako predpoklad nedbanlivého zavinenia je potrebné vyvodzovať z konkrétnych skutkových zistení a riadne zistených a vykonaných dôkazov pred súdom. Súčasťou rozhodnutia musí byť starostlivé zhodnotenie všetkých okolností, ktoré viedli súd k názoru, že táto osoba náležitú opatrnosť nezachovala, a konala teda zavinene. Rovnako súdy musia v tomto zmysle skúmať ako objektívne, tak aj subjektívne hľadisko potrebnej miery opatrnosti, teda povinnosť aj možnosť obvineného predvídať vznik trestnoprávne relevantného následku (primerane pozri nález Ústavného súdu Českej republiky z 31. mája 2016, III. ÚS 2065/15-2). Tieto dôvody viedli najvyšší súd k záveru, že v posudzovanej veci dôvody dovolania nie sú zjavne splnené, a preto dovolanie obvineného Ľ.Í. A.
c) Trestného poriadku na neverejnom zasadnutí odmietol. Uznesenie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.