Obsah (27)

§ 221§ 386§ 388§ 380§ 382§ 48§ 76§ 285§ 144§ 13§ 319§ 321§ 322§ 371§ 37§ 374§ 392§ 375§ 114§ 31§ 369§ 379§ 244§ 272§ 104§ 106§ 113

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1TdoV/5/2018 Identifikačné číslo spisu: 9515100237 Dátum vydania rozhodnutia: 01.03.2021 Meno a priezvisko: JUDr. František Mozner Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSS

§ 221ods.

1, ods. 3 písm. c), ods. 4 písm. a) Trestného zákona na neverejnom zasadnutí konanom

1. marca 2021 v Bratislave o dovolaní obvinených C. C. a C. J. proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
2. augusta 2016, sp. zn. 5 To 7/2016, takto rozhodol: I.

§ 386ods.

1 Trestného poriadku vyslovuje, že rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. augusta 2016, sp. zn. 5 To 7/2016, bol z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm.

1. i)Trestného poriadku porušený zákon v ustanoveniach § 37 písm.
2. m)a 38 ods. 4 Trestného zákona v neprospech obvineného C. C..

§ 386ods.

2 Trestného poriadku zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. augusta 2016, sp. zn. 5 To 7/2016, vo výroku o treste v bode II vo vzťahu k obvinenému C. C., ako aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutia obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

§ 388ods.

1 Trestného poriadku prikazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. II.

§ 380ods.

2 Trestného poriadku neberie obvineného C. C. do väzby. III.

§ 382písm.

c) Trestného poriadku dovolanie obvineného C. J. odmieta. Odôvodnenie Rozsudkom Špecializovaného trestného súdu (ďalej len „ŠTS“) zo 17. marca 2016, sp. zn. PK-2T/33/2015, boli o. i. obvinení C. C. a C. J. uznaní za vinných z obzvlášť závažného zločinu podvodu

§ 221ods.

1, ods. 3 písm. c), ods. 4 písm.

1. a)Trestného zákona s poukazom na § 138 písm.
2. i)Trestného zákona, a to na tom skutkovom základe, že v presne nezistenej dobe v prvej polovici mesiaca január 2015 v Košiciach sa I. P., C. J. a C. C. vzájomne dohodli, že získajú majetkový prospech fingovaným prevodom vlastníckych práv spoločnosti E. D. s.r.o. T. k nehnuteľnostiam vedeným v katastri nehnuteľnosti na Okresnom úrade Košice, katastrálny odbor, a s týmto zámerom a v záujme dosiahnutia určeného cieľa I. P. ako iniciátor tohto konania si obhliadol nehnuteľnosti na ulici L. a Y. a vyhotovil si z nich fotografie za účelom výmeny dverí a zámkov, následne zabezpečil osobné údaje a číslo občianskeho preukazu spoločníčky a jedinej konateľky spoločnosti E. D. s.r.o. T. E. Š., a s využitím týchto údajov a osobných údajov nezvestnej Ľ. T., získaných z verejne dostupnej evidencie pátrania po osobách, zabezpečil vyhotovenie kúpnej zmluvy s fiktívnym údajom, že predávajúca spoločnosť E. D. s.r.o. T. zastúpená konateľkou E. Š. dňa 12. februára 2014 predáva kupujúcej Ľ. T. nehnuteľnosti v katastrálnom území L.Ž. Ú. zapísané na LV č. XXXXX, LV č. XXXXX a v katastrálnom území D. na LV č. XXXXX, súčasne zabezpečil vyhotovenie návrhu na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľnosti na základe tejto kúpnej zmluvy; v presne nezistenej dobe tieto listiny zabezpečil pečiatkou osvedčovacej knihy Miestneho úradu mestskej časti Košice - Myslava predstierajúc, že podpis predávajúceho je podpisom E. Š., následne dňa 12. februára 2015 zabezpečil osvedčenie kópie týchto listín a výpisu z obchodného registra spoločnosti E. D. s.r.o. na Notárskom úrade v Košiciach, pritom poveril C. C., aby získal osobné údaje z databázy nezvestných osôb, a v dobe okolo 10. januára 2015 mu C. C. tieto údaje i poskytol; dňa 3. februára 2015 C. C. v Raiffeisen Bank v Košiciach otvoril bežný účet v eurách za účelom príjmu finančných prostriedkov, ktoré očakávali z prenájmu takto získaných nehnuteľností, a ako majiteľ účtu splnomocnil I. P. na disponovanie s finančnými prostriedkami na tomto účte; v presne nezistenej dobe v mesiaci február 2015 I. P. zabezpečil listiny predstierajúce, že Ľ. T. splnomocňuje C. C. a C. J. na zastupovanie a nakladanie s finančnými prostriedkami, pričom C. C. túto listinu dňa 11. februára 2015 podpísal; C. J. dňa 9. februára 2015 na Notárskom úrade vo Veľkých Kapušanoch zabezpečil osvedčenie pravosti svojho podpisu na zmluve o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti a mandátnej zmluve, v ktorých vystupoval na základe poverenia I. P. ako splnomocnený zástupca fiktívneho záložného veriteľa G. S. W. k záložným právam k nehnuteľnostiam na LV č. XXXXX, LV č. XXXXX a LV č. XXXXX, a na pokyn I. P. dňa 25. februára 2015 na Okresnom úrade Košice, katastrálnom odbore, predložil prostredníctvom inej ním zabezpečenej osoby, takto vyhotovenú fiktívnu kúpnu zmluvu a návrh na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľnosti, spolu s výpisom z obchodného registra spoločnosti E. D. s.r.o., na začatie konania, a rozhodnutím Okresného úradu Košice, katastrálny odbor z 26. februára 2015, číslo vkladu V XXXX/XX, bol povolený vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v katastrálnom území L. Ú. zapísané na LV č. XXXXX, LV č. XXXXX a v katastrálnom území D. na LV č. XXXXX v prospech Ľ.A. T., čím spôsobili obchodnej spoločnosti E. D., s.r.o., G. X, T. škodu vo výške 810.000 eur. Za to bol obvineným C. C. a C. J. zhodne uložený

§ 221ods.

4 Trestného zákona s prihliadnutím na § 36 písm. n), o), § 37 písm. m) a s použitím § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere jedenásť rokov, na ktorého výkon boli obaja zaradení

§ 48ods.

2 písm. b), ods. 4 Trestného zákona do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Rovnako zhodne vo výmere dva roky im bol uložený aj ochranný dohľad, a to

§ 76ods.

1 a § 78 ods. 1 Trestného zákona. Naproti tomu prvostupňový súd o. i. oboch naposledy menovaných obvinených

§ 285písm.

a) Trestného poriadku - pretože nebolo dokázané, že sa skutok stal - oslobodil spod obžaloby prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „prokurátor“) z 23. novembra 2015, č. p. VII/1 Gv 121/14/1000-232, pre skutok obžalobou právne posúdený ako obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy

§ 144ods.

1, ods. 2 písm. c), f) Trestného zákona v štádiu prípravy

§ 13ods.

1 Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. i) Trestného zákona, ktorého sa mali dopustiť tak, že od presne nezisteného času najneskôr od

1. januára 2015 v Košiciach sa I. P., C. J. a C. C. spolčili za účelom úmyselného usmrtenia a následného ukrytia tela poškodenej E. Š., jedinej spoločníčky a konateľky spoločnosti E. D., s.r.o. T., ktorá by bola možnou prekážkou pre ich ďalšie podnikateľské aktivity smerujúce k získaniu pre seba majetkového prospechu, s nehnuteľnosťami vo vlastníctve spoločnosti E. D. s.r.o. T., u ktorých plánovali podvodným prevodom zmeniť vlastnícky vzťah vo svoj prospech, k čomu neskôr dňa
2. februára 2015 aj došlo, pričom za účelom vykonania pripravovanej vraždy na podnet I. P. C. J. za účasti C. C. zakúpili expanznú zbraň SA vz. 61 Škorpión č. Z 7498, ktorú mal za úlohu J. nedovoleným zásahom upraviť na strelnú palnú zbraň schopnú vystreliť ostré náboje a na podnet I. P. mal C. J. hľadať vhodné miesto na ukrytie tela poškodenej. Obvinení C. C. a C. J. ako aj prokurátor napadli uvedený rozsudok ŠTS odvolaniami, o ktorých rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozsudkom z
3. augusta 2016, sp. zn. 5 To 7/2016, tak, že odvolania obvinených

§ 319

Trestného poriadku zamietol ako nedôvodné (bod III) a na podklade odvolania prokurátora napadnutý rozsudok

§ 321ods.

1 písm. d), ods. 3 Trestného poriadku zrušil vo výrokoch o trestoch (o. i.) u oboch menovaných obvinených (bod I) a rozhodujúc

§ 322ods.

3 Trestného poriadku im sám uložil

§ 221ods.

4 Trestného zákona s prihliadnutím na § 37 písm. m) Trestného zákona a s použitím § 38 ods. 2, ods. 4 Trestného zákona trest odňatia slobody v prípade C. C. vo výmere jedenásť rokov a osem mesiacov a v prípade C. J. vo výmere dvanásť rokov, so zaradením (oboch)

§ 48ods.

3 písm. b), ods. 4 Trestného zákona do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, a zároveň im

§ 76ods.

1 a § 78 ods. 1 Trestného zákona uložil ochranný dohľad (každému) vo výmere dva roky (bod II). Proti rozsudku najvyššieho súdu, ktorý bol doručený obvinenému C. C.

1. septembra 2016, jeho obhajkyni
2. augusta 2016 (§ 65 ods. 3 Trestného poriadku), obvinenému C. J.
3. septembra 2016 a jeho obhajcovi
4. augusta 2016, podali obaja obvinení prostredníctvom pre dovolacie konanie ustanovených obhajcov dovolania; konkrétne obvinený C. C.
5. apríla 2018 a obvinený C. J.
6. októbra
7. Obvinený C. C. v takto podanom dovolaní v podstate uviedol, že dovolanie podáva proti všetkým výrokom rozsudku najvyššieho súdu z
8. augusta 2016, sp. zn. 5 To 7/2016, ako i proti konaniu mu predchádzajúcemu, a to z dôvodov

§ 371ods.

1 písm. a), c),

1. g)a
2. i)Trestného poriadku, teda, že vo veci rozhodol nepríslušný súd; že zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu; že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom a že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení skutku alebo nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia s tým, že správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Zároveň požiadal o poskytnutie lehoty na doplnenie dovolania. Následne v doplnení odôvodnenia podaného dovolania z 25. mája 2018 argumentoval nasledovne: - trestné konanie vedené v prvom stupni pred ŠTS bolo účelovo a „umelo vytvorené“ orgánmi činnými v trestnom konaní, keďže sa „nejednalo o skutok úkladnej vraždy

§ 144Tr.

zák.“, resp. inými slovami, „v predmetnej trestnej veci zistený skutkový stav vyvrátil obžalobný skutok úkladnej vraždy“ a na prejednanie a rozhodnutie veci (pre podvod) bol teda v prvom stupni miestne príslušný Okresný súd Košice I, ktorému mal ŠTS vec postúpiť. - obvinený C.Á. J. pri prejednávaní obžaloby svoju výpoveď z prípravného konania poprel s tým, že ho na ňu naviedla NAKA, pričom odmeny mu sľubované výmenou za usvedčujúcu výpoveď proti obvinenému I. P. nemali oporu v zákone - vierohodnosť danej výpovede je preto

dovolateľa nulová a dôkaz na účely konania nepoužiteľný. - najvyšší súd ako súd odvolací sa náležite nevysporiadal s námietkami obhajoby vznesenými na hlavnom pojednávaní a týkajúcimi sa otázky zákonnosti dôkazov (odpočúvania a domových prehliadok), ako ani jeho odvolaním, keď na jeho obsah a všetky dôvody v ňom uvedené sa obvinený zároveň v predmetnom dovolaní v plnom rozsahu odvolal. - orgány činné v trestnom konaní nekonali preventívne tak, aby odvrátili a prekazili spáchanie trestného činu a spôsobenie škody, čím porušili zákon (§ 341 Trestného zákona) - obvineného I. P. mali a mohli zatknúť po odcudzení overovacej knihy, čím by došlo k minimalizácii škody alebo k jej vylúčeniu, avšak namiesto toho bol vytvorený priestor na dokonanie trestného činu, a to navyše v dôsledku dlhodobého monitorovania v príslušnej kvalifikovanej skutkovej podstate trestného činu podvodu s vyššou trestnou sadzbou (viď uznesenie najvyššieho súdu z

1. septembra 2012, sp. zn. 5 Tdo 58/2012, týkajúce sa „rozlíšenia“ policajnej provokácie od skrytej reakcie polície). - tým, že boli neustále monitorovaní, a to až do povolenia vkladu príslušným úradom, ku ktorému došlo
2. februára 2015, keď okamžite na ďalší deň boli zadržaní, nemohlo následne de facto dôjsť k ich obohateniu, ani k spôsobeniu škody na cudzom majetku, pričom vzhľadom na uvedený vstup polície do skutkového deja nebolo vôbec možné odvodiť nejaké účinky spojené s dokonaním trestného činu (spôsobenie škody) a robiť závery o tom, či v štádiu ich ingerencie do prípadu mohlo dôjsť ku škode a či vôbec poškodený mohol byť uvedený do omylu. - pri rozhodovaní neboli konajúcimi súdmi zohľadnené všetky poľahčujúce okolnosti existujúce na jeho strane, a síce spáchanie trestného činu pod tlakom odkázanosti alebo podriadenosti [§ 36 písm. e) Trestného zákona], prispenie k odhaleniu alebo usvedčeniu organizovanej skupiny, zločineckej skupiny alebo teroristickej skupiny [§ 36 písm. o) Trestného zákona], ktorú mu odvolací súd nesprávne a nelogicky na rozdiel od prvostupňového súdu neuznal, vedenie riadneho života pred spáchaním trestného činu [§ 36 písm. j) Trestného zákona]. - ak ide o otázku správnosti použitej právnej kvalifikácie, dovolateľ zdôraznil, že odvolací súd nesprávne uzavrel otázku existencie (výšky) škody spôsobenej trestným činom v celkovej sume 810.000 eur, ktorá mala údajne vzniknúť poškodenému, keď tomuto majetok nemal byť vrátený, pričom rozpor predmetného záveru so skutočným stavom veci preukazuje

tohto dovolateľa priložený informatívny výpis z listu vlastníctva č. XXXXX,

ktorého bol poškodený ako výlučný vlastník nehnuteľností zapísaný k 12. augustu 2016, t. j. ešte pred vyhlásením druhostupňového rozsudku. Zároveň poukázal na to, že poškodený si škodu ani neuplatnil v trestnom konaní. - ŠTS (a tiež najvyšší súd) porušil jeho právo na obhajobu ako i spravodlivý proces zásadným spôsobom tým, že nevykonal navrhnutý dôkaz v podobe výsluchu svedka W. G., ktorého dovolateľ považuje za skutočného návodcu trestného činu a ktorého výpoveď mohla mať zásadný význam pre rozhodnutie. - odvolací súd sa nezaoberal mierou jeho účasti na skutku [čím porušil § 34 ods. 5 písm.

1. a)a
2. b)Trestného zákona], keď on sám nezabezpečil žiadne podklady či informácie k spáchaniu podvodu, ale iba pod nátlakom podpísal a overil plnú moc (nikdy ju však nepoužil), založil účet v banke a obvinenému I. P. udelil disponentúru s účtom, a teda jeho podiel na vykonaní skutku nedosahoval takú intenzitu, aby spĺňal znaky člena organizovanej skupiny. - Z odôvodnenia rozsudku ŠTS vyplýva, že tento považoval u neho za právne významnú skutočnosť majúcu vplyv na určenie druhu a výmery trestu priťažujúcu okolnosť

§ 37písm.

m) Trestného zákona, spočívajúcu v tom, že v minulosti už bol odsúdený za trestný čin s tým, že predmetného trestného činu sa dopustil v dobe výkonu iného trestu nespojeného s odňatím slobody, on ale predtým vo výkone trestu odňatia slobody nebol, nedopúšťal sa opakovane rovnakej trestnej činnosti, medzi jednotlivými ním spáchanými trestnými činmi bol veľký časový odstup, medzi odsúdeniami bol aj nedbanlivostný trestný čin, ani jeden zo skutkov nebol zločinom a najmä z odpisu z registra trestov ku dňu vyhlásenia rozsudku najvyššieho súdu vyplývalo, že sa na neho hľadí, akoby nebol trestaný. - trest jemu právoplatne uložený vo výmere jedenásť rokov a osem mesiacov je neprimerane prísny a nezákonný, pričom

názoru tohto obvineného generálna prevencia nesmie byť podnetom na ukladanie neprimerane prísnych trestov, resp. generálna prevencia sa nesmie stotožňovať s kolektívnym zastrašovaním. - závery oboch súdov nie sú založené na jednoznačne zistených a bezpečne preukázaných faktoch, ale iba na základe pravdepodobnosti a domnienok, keď v danom prípade nie je možné hovoriť o existencii logickej a ničím nenarušenej sústave vzájomne sa doplňujúcich dôkazov, ktoré by vo svojom celku spoľahlivo a bez akýchkoľvek pochybností preukazovali všetky okolnosti posudzovaného skutku, navyše bez vylúčenia možnosti akéhokoľvek iného záveru. - prvostupňový súd na hlavnom pojednávaní vykonal aj dôkazy, ktoré boli v rámci prípravného konania získané nezákonným spôsobom, a na tieto následne aj prihliadal pri svojom rozhodovaní - ide predovšetkým o dôkazy zaistené v súvislosti s vykonanými domovými prehliadkami, pričom ich nedostatok spočíva v tom, že tak samotní obvinení, ako ani ich rodinní príslušníci neboli orgánmi činnými v trestnom konaní pri ich realizácii poučení zákonným spôsobom (konkrétne neboli poučení o práve odoprieť dobrovoľné vydanie veci, v dôsledku čoho došlo pri uvedených úkonoch k porušeniu princípu nemo tenetur se ipsum accusare - nikto nie je povinný sám sa obviňovať), a v spise navyše absentujú návrhy na vykonanie týchto dôkazov. - ako vyplýva (o. i.) zo záverov R 57/2002, pokiaľ orgán činný v trestnom konaní iniciatívne a vlastnou aktivitou vytvorí podmienky a navodí situáciu so zjavnou snahou, aby bol trestný čin spáchaný, rozšírený jeho rozsah, resp. aby bol dokonaný, pôjde o exces z hraníc a pravidiel, v ktorých sa trestné konanie realizuje - v dôsledku toho sú dôkazy takýmto spôsobom získané od počiatku nezákonné a v trestnom konaní nepoužiteľné. - konanie bolo nesprávne kvalifikované, keď pri dôslednom uplatnení zásady in dubio pro reo mal byť oslobodený spod obžaloby, alternatívne pri uznaní viny malo byť pristúpené k zmene právnej kvalifikácie [§ 21 ods. 1 písm. d) Trestného zákona] a mal mu byť v zmysle § 39 ods. 1 Trestného zákona mimoriadne znížený trest (trest odňatia slobody mu právoplatne uložený je nezákonný a neprimerane prísny). Tento dovolateľ okrem už skôr uvedeného poukázal tiež na všeobecné závery ohľadne spôsobu hodnotenia dôkazov, ako i všeobecné požiadavky kladené na odôvodnenie rozhodnutia, a zdôraznil, že v podanom dovolaní uplatňuje aj dôvod dovolania

§ 374ods.

3 Trestného poriadku, a teda namieta aj konanie na súde prvého stupňa, keďže vytýkané pochybenia neboli napravené v konaní o riadnom opravnom prostriedku. V podstate z týchto dôvodov obvinený C. C. žiada, aby dovolací súd zrušil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok prvostupňového súdu, a to vo všetkých výrokoch sa ho dotýkajúcich, a vec prikázal ŠTS na opätovné prerokovanie a rozhodnutie v potrebnom rozsahu. Zo stručného vyjadrenia prokurátora zo 4. júla 2018 k dovolaniu tohto obvineného vyplýva, že ho považuje v celom rozsahu za nedôvodné, rozhodnutia oboch vo veci konajúcich súdov (naopak) za zákonné a dôvodné, a preto navrhuje dovolaciemu súdu rozhodnúť

§ 392Trestného poriadku.

V písomnej reakcii z

1. februára 2021 obvinený C. C. prostredníctvom obhajcu uviedol, že vyjadrenie prokurátora a jeho návrh na zamietnutie dovolania považuje v celom rozsahu za nedôvodné, nakoľko sa prokurátor vôbec nevyjadril k jednotlivým dovolacím dôvodom obsiahnutým v dovolaní ustanoveného obhajcu, ani sa vôbec nevyjadril ku skutkovým a právnym skutočnostiam a námietkam uvedeným v dovolaní. Pokiaľ ide o dovolanie obvineného C. J., treba v prvom rade uviesť, že ním okrem v úvode citovaných rozsudkov najvyššieho súdu a ŠTS napáda aj uznesenie najvyššieho súdu z
2. mája 2018, sp. zn. 3 Tost 30/2017, v spojení s uznesením ŠTS z
3. júla 2017, sp. zn. PK-1Nt/1/2017, ktorými bol právoplatne zmietnutý jeho návrh na povolenie obnovy konania. Posudzujúc jeho podanie

obsahu teda ide v skutočnosti o dve dovolania, podané síce tým istým obvineným a v tej istej trestnej veci, ale voči dvom právoplatným rozhodnutiam, keď ako dovolacie dôvody boli (formálne) označené dôvody

§ 371ods.

1 písm.

1. g)a
2. i)Trestného poriadku. Z neskôr doručeného podania obvineného C. J. (zo 7. novembra 2018), spísaného rovnako prostredníctvom obhajcu a označeného ako „Doplnenie dovolania“, ktoré tento obvinený dodatočne potvrdil, pritom vyplýva, že menovaný jednak berie podané dovolanie späť v časti smerujúcej voči rozhodnutiam o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania a jednak ho dopĺňa v tom smere, že je

jeho názoru daný aj dovolací dôvod

§ 371ods.

1 písm. c) Trestného poriadku. Preto predseda senátu dovolacieho súdu

§ 375ods.

3 Trestného poriadku vzal späťvzatie dovolania, ktoré bolo podané proti rozhodnutiam o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania, samostatným (iným) uznesením na vedomie. Z tohto dôvodu sa potom najvyšší súd už v tomto rozhodnutí nezaoberal argumentami tohto dovolateľa uplatnenými v tejto súvislosti. Pokiaľ ide o samotné odôvodnenie uplatnených dovolacích dôvodov voči úvodom citovaným „meritórnym“ rozsudkom, tak obvinený v prvom rade podotkol, že zo samotných prepisov zvukových záznamov zabezpečených v prípravnom konaní vyplýva, že spoluobvinení sa výslovne dohodli, že použijú jeho osobu ako obeť trestného činu (ktorá bude znášať všetky následky ich protiprávneho konania). Zvukové záznamy získané na základe odpočúvania vozidla značky Toyota Yaris považuje pritom za nezákonné a dôkazne nepoužiteľné voči jeho osobe, keďže príkaz

§ 114Trestného poriadku bol zo strany súdu vydaný na osobu I.

P., používajúceho uvedené vozidlo v danom čase. Obvinený ďalej upozornil na zásadné porušenie jeho práva na obhajobu ako i spravodlivý proces, a to z dôvodu zamietnutia jeho návrhu na vykonanie dôkazu výsluchom svedka W. G., ktorý uplatnil spoločne s obvineným C. C. (obvinený I. P. takýto dôkaz nenavrhol z dôvodu, že by to bolo v jeho neprospech). V tomto kontexte poukázal aj na výsluch svedka C.. D. pred vyšetrovateľom NAKA pod ČVS: PPZ-64/NKA-PZ-VY-2017, v rámci ktorého menovaný svedok uviedol skutočnosti, ktoré menia zistený skutkový stav v jeho trestnej veci ako i samotných páchateľov trestného činu. Dovolateľ preto požiadal dovolací súd a tiež prokurátora, aby bol predmetný dôkaz zabezpečený do súdneho spisu a na základe danej výpovede aby bol následne vypočutý už zmieňovaný W. G.. Pokiaľ ide o právo na obhajobu, či právo na spravodlivý proces, toto malo byť porušené potom aj tým (a v dôsledku toho ovplyvnené i konečné rozhodnutie o vine a treste), že nebolo vykonané znalecké skúmanie jeho podpisu grafológom na spornej zmluve o zriadení záložného práva a mandátnej zmluve, a za tým účelom ani predvolaná svedkyňa X. E., ktorá bola prítomná pri podpisovaní na Matričnom úrade vo Veľkých Kapušanoch, a teda sa vie vyjadriť k obsahu podpisovaných zmlúv a taktiež aj k okolnostiam a spôsobom konania obvineného I. P. k jeho osobe. Rovnako tak neboli vykonané ani výsluchy príslušníkov Policajného zboru (operatívno-pátracej činnosti), a to D. a J., ktorí by vedeli uviesť, akú mieru mohol mať na účasti trestného činu vykonávaného I. P.. A napokon dovolateľ trvá i na výsluchoch svedkov G. T. (má vedomosti o jeho podnikateľských aktivitách, tiež o tom, že sa nikdy nemal v úmysle podieľať na protiprávnych konaniach I. P., a vyjadriť by sa vedel aj ku konaniu samotného I. P., ktorý sa mu neustále vyhrážal), G. Y. a C. K. (títo by vedeli potvrdiť skutočnosť, že D. G. ovplyvnili spoluobvinení I. P. a C. C.), ako i na konfrontácii dvoch posledne menovaných svedkov so D. G..

názoru dovolateľa vyššie označenými svedkami a taktiež aj znaleckým skúmaním grafológom a konfrontovaním notára, pred ktorým zmluvy podpísal, sa preukáže, že dotknuté listiny spoluobvinení zneužili a sfalšovali za účelom, aby ho mohli použiť ako potencionálneho páchateľa trestného činu. Záverom tiež dovolateľ skonštatoval, že postupom vo veci konajúcich súdov boli porušené viaceré základné zásady trestného konania, a síce zásada stíhania len zo zákonných dôvodov a zákonným spôsobom, zásada práva na spravodlivý proces, zásada primeranosti a zdržanlivosti, zásada zabezpečenia práva na obhajobu a zásada kontradiktórnosti konania. V neskôr doručenom doplnení podaného dovolania obvinený argumentoval tým, že dovolací dôvod

§ 371ods.

1 písm. c) Trestného poriadku je daný preto, lebo v konaniach predchádzajúcich napadnutým rozhodnutiam nebol vykonaný žiaden ním navrhovaný dôkaz. Z odôvodnení rozhodnutí je zrejmé, že jediný usvedčujúci dôkaz voči jeho osobe je výpoveď spoluobvineného I. P., pričom za tejto situácie sa v zmysle názoru uvedeného v rozhodnutí najvyššieho súdu z

1. februára 2010, sp. zn. 4 Tos 4/2009, (správne 2 Toš 4/2009, pozn.) nebolo možné uspokojiť s konštatovaním prvostupňového súdu, že ďalšie dôkazy nemožno považovať za dôležité, že by nepriniesli nič nového - obsah dôkazu musí byť najprv známy a až tak možno posudzovať jeho dôležitosť, hodnovernosť. Ďalej k tomu obvinený dodal, že ak má byť rozhodnutie o vine založené na výpovedi len jedného priameho svedka, musia byť ostatné nepriame dôkazy tak ucelené a navzájom previazané, aby nedávali najmenšiu pochybnosť o vierohodnosti jediného usvedčujúceho dôkazu a samotný tento dôkaz musí byť preverený všetkými dostupnými prostriedkami, ktoré Trestný poriadok umožňuje. S ohľadom na vyššie uvedené obvinený C. J. najvyššiemu súdu ako súdu dovolaciemu navrhol „napadnuté rozhodnutia ako nezákonné a neúplné zrušiť a (vec) vrátiť na ďalšie dokazovanie a rozhodnutie.“ Prokurátor v písomnom vyjadrení z
2. novembra 2018 k dovolaniu obvineného C. J. opäť len vo všeobecnosti konštatuje, že dovolanie je v celom rozsahu nedôvodné, obe rozhodnutia - vrátane konania im predchádzajúceho - sú zákonné a dôvodné, a preto by dovolací súd mal i dovolanie uvedeného dovolateľa

§ 392Trestného poriadku zamietnuť.

Uplatňujúc materiálny prístup k ochrane práv obvineného poukazuje dovolací súd i na vlastnoručne spísané vyjadrenie obvineného C. J., ktoré bolo ŠTS doručené ešte pred samotným podaním dovolania z jeho strany - konkrétne

1. júla 2018, a to ako vyjadrenie k (skoršiemu) dovolaniu spoluobvineného C. C.. Z uvedeného podania potom vyplývajú v podstate dve skutočnosti. Jednak to, že súhlasí s tvrdením spoluobvineného, že W. G., ktorého aj žiadal predvolať na ŠTS, bol ten, kto z pomsty objednal podvodný prepis majetkov, keď následne malo dôjsť k úkladnej vražde o. i. pani Š.D. (on sám to napokon uvádzal prostredníctvom svojho obhajcu i v návrhu na povolenie obnovy konania, pričom uvedené skutočnosti oznámil aj na Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky), a tiež to, že obvinený považuje I. P. za nedôveryhodného, na preukázanie čoho priložil aj dve kópie článkov. Priamo dovolaciemu súdu boli napokon doručené aj podania matky tohto obvineného T. J. zo
2. septembra 2019 a
3. marca 2020 (aj spolu s 12 prílohami). V súvislosti s týmito však treba uviesť, že menovanej ako „príbuznému obvineného v priamom pokolení“ zo zákona prináleží samostatné právo na podanie dovolania v prospech obvineného (v zmysle § 369 ods. 5 Trestného poriadku sa k tomu zároveň požaduje výslovný písomný súhlas obvineného), ktoré právo však zjavne nevyužila, a preto na jej podania nemá dovolací súd žiaden dôvod (ani zákonné oprávnenie) v rámci predmetného dovolacieho konania (keď koná na podklade dovolania obvineného) prihliadať. *** Uznesením zo
4. marca 2019 došlo k spojeniu trestnej veci obvineného C. J. vedenej na najvyššom súde pod sp. zn. 1 TdoV 1/2019 s trestnou vecou obvineného C. C. vedenou na najvyššom súde pod sp. zn. 1 TdoV 5/2018 na spoločné prejednanie a rozhodnutie s tým, že vec bude ďalej vedená pod sp. zn. 1 TdoV 5/2018 (ide o uznesenie upravujúce priebeh konania, ktoré preto nebolo potrebné vyhotovovať). Pokiaľ ide o otázku zloženia aktuálne konajúceho senátu 1 TdoV o oboch podaných dovolaniach smerujúcich voči tomu istému právoplatnému rozhodnutiu, tak pre určenie tohto bol rozhodný rozvrh práce najvyššieho súdu na rok 2018 v znení opatrenia č. 10, účinný k
5. júlu 2018 (ďalej len „rozvrh práce“), t. j. k dátumu (prvého) nápadu veci na najvyšší súd. V tom čase boli do senátu 1 TdoV zaradení ako jeho stáli predsedovia, resp. členovia:
6. JUDr. Libor Duľa,
7. JUDr. Štefan Michálik,
8. JUDr. Peter Paluda,
9. JUDr. Peter Szabo,
10. JUDr. František Mozner a ako náhradní členovia:
11. JUDr. Alena Šišková,
12. JUDr. Pavol Farkaš,
13. JUDr. Štefan Harabin,
14. JUDr. Viliam Dohňanský. Pritom

§ 31ods.

4 Trestného poriadku bol z rozhodovania o podanom dovolaní vylúčený JUDr. Peter Szabo, ktorý sa zúčastnil na rozhodovaní vo veci samej ako člen odvolacieho senátu. V čase nápadu veci teda boli zákonnými sudcami JUDr. Libor Duľa, JUDr. Štefan Michálik, JUDr. Peter Paluda, JUDr. František Mozner a JUDr. Alena Šišková. Vzhľadom na to, že následne došlo k prerušeniu, resp. k zániku funkcie sudcu u JUDr. Libora Duľu k

1. októbru 2019 a u JUDr.Štefana Michálika k
2. októbru 2020, boli títo v súlade s poznámkou v bode 2 k osobitnej časti rozvrhu práce týkajúcej sa trestnoprávneho kolégia a v spojení s prechodnými ustanovenia tohto rozvrhu práce (bod 1 posledná veta) nahradení členmi senátu 1 TdoV

poradia, v akom boli títo uvedení v prehľade o zložení tohto senátu v rozvrhu práce v znení účinnom v čase, kedy nastala skutočnosť odôvodňujúca určenie zastupujúceho sudcu. Konkrétne JUDr. Libora Duľu nahradil JUDr. Pavol Farkaš a JUDr. Štefana Michálika nahradil JUDr. Martin Bargel. *** Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 377 Trestného poriadku) posúdil vec najprv v zmysle § 382 Trestného poriadku a zistil, že dovolania boli podané obvinenými C. C. a C. J. ako oprávnenými osobami

§ 369ods.

2 písm.

1. b)Trestného poriadku, prostredníctvom obhajcov (§ 373 ods. 1 Trestného poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému sú prípustné [§ 368 ods. 2 písm.
2. h)Trestného poriadku], v zákonnej lehote uvedenej v § 370 ods. 1 Trestného poriadku, potom ako dovolatelia využili svoje zákonné právo podať riadne opravné prostriedky (odvolania), o ktorých bolo rozhodnuté (§ 372 ods. 1 Trestného poriadku), s obsahovými náležitosťami

§ 374ods.

1 Trestného poriadku a s uvedením dôvodov dovolania

odseku 2 tohto ustanovenia. Dovolací súd ale zároveň zistil, že kým v prípade obvineného C. J. ním uplatnené dôvody dovolania

§ 371ods.

1 Trestného poriadku nie sú zjavne splnené, čo odôvodňuje odmietnutie jeho dovolania

§ 382písm.

c) Trestného poriadku, v prípade obvineného C. C. dôvody pre odmietnutie dovolania nezistil, a preto súc viazaný jeho dôvodmi (§ 385 ods. 1 Trestného poriadku) následne preskúmal v súlade s § 384 ods. 1 Trestného poriadku zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého rozhodnutia, proti ktorému tento obvinený podal dovolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo rozhodnutiu, a dospel k záveru, že ním uplatnený dôvod dovolania

§ 371ods.

1 písm. i) Trestného poriadku je vo vzťahu k nemu daný. Úvodom považuje najvyšší súd za potrebné - v súlade so svojou už dlhodobo ustálenou judikatúrou - najprv vo všeobecnej rovine zdôrazniť, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Nielen z označenia tohto opravného prostriedku ako mimoriadneho, ale predovšetkým zo samotnej jeho úpravy v Trestnom poriadku je zrejmé, že dovolanie nie je určené k náprave akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších. Tie sú ako dovolacie dôvody výslovne uvedené v § 371 Trestného poriadku, pričom v porovnaní s dôvodmi ustanovenými v Trestnom poriadku pre zrušenie rozsudku v odvolacom konaní sú koncipované podstatne užšie. Dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená. Predstavuje tak výnimočný prielom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Možnosti podania dovolania, vrátane dovolacích dôvodov, musia byť preto striktne obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia riadna opravná inštancia a dovolanie nebolo chápané len ako „ďalšie“ odvolanie. Na striktnom obmedzení dovolacieho prieskumu je koncepcia tohto mimoriadneho opravného prostriedku založená, a to z dôvodu, že na rozdiel od predošlej právnej úpravy je tento prostriedok dostupný pre obe základné strany v súdnom konaní (obžalobu aj obhajobu, teda nie iba pre generálneho prokurátora, resp. ministra spravodlivosti), avšak len z určitých, zákonom vymedzených dôvodov. U osobitného subjektu dovolateľa, a to ministra spravodlivosti (ktorý stranou v konaní nie je), je potom okruh dovolacích dôvodov, uplatniteľných v prospech i v neprospech obvineného, aktuálne rozšírený. Rešpektovanie zákonného obmedzenia súdom je potom vecou aplikácie jedného zo základných ústavných ustanovení - čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, v súlade s ktorým môžu štátne orgány konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Uvedené obmedzenie potom platí aj pre tzv. skutkový prieskum zo strany dovolacieho súdu, ako bude uvedené ďalej. V rámci tohto všeobecného úvodu je nutné dať do pozornosti tiež to, že viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené v zmysle § 385 ods. 1 Trestného poriadku, sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku), a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich hodnotenia

§ 371Trestného poriadku.

Teda zjednodušene povedané, podstatné sú vecné námietky uplatnené dovolateľom a nie ich podradenie pod konkrétne ustanovenia § 371 Trestného poriadku [pozri rozhodnutie zverejnené v Zbierke Stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka“) pod č. 120/2012]. Pokiaľ ide o dovolanie obvineného C. C., k tomu je ešte pred samotným vysporiadaním sa s jednotlivými (vecne) uplatnenými dovolacími námietkami potrebné uviesť nasledovné: Z obsahu týmto obvineným uplatneného dovolania vyplýva, že v ňom okrem dovolacích dôvodov

§ 371ods.

1 písm. a), c),

1. g)a
2. i)Trestného poriadku uplatňuje (ako samostatný dovolací dôvod) aj dôvod

§ 374ods.

3 Trestného poriadku, a to s ohľadom na to, že ním vytýkané pochybenia prvostupňového konania neboli napravené ani v konaní o riadnom opravnom prostriedku. K tomu poukazuje dovolací súd na súvisiace už ustálené judikatúrne závery (pozri rozhodnutie zverejnené v Zbierke pod č. R 47/2014-I),

ktorých ustanovenie § 374 ods. 3 Trestného poriadku neobsahuje samostatne uplatniteľný dôvod dovolania (obdobne ako § 369 ods. 3 Trestného poriadku), ale toto len v nadväznosti na § 369 Trestného poriadku a § 372 ods. 1 Trestného poriadku vyjadruje okolnosť, že aj keď sa z dôvodov uvedených v § 371 Trestného poriadku dovolaním napáda vždy rozhodnutie súdu druhého stupňa (okrem dovolania podaného ministrom spravodlivosti), možno dovolaním namietať aj chyby konania súdu prvého stupňa, ak vytýkané pochybenia neboli napravené v konaní o riadnom opravnom prostriedku. Ak teda dovolateľ namieta chybu konania na súde prvého stupňa, musí táto chyba zodpovedať niektorému z dôvodov dovolania uvedenému v § 371 Trestného poriadku a takto musí byť aj v dovolaní označená (374 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku). Zjednodušene povedané, pre úspešnosť v dovolaní uplatnenej námietky je nevyhnutné, aby bolo v ustanovení § 374 ods. 3 Trestné poriadku predpokladané pochybenie (zároveň) subsumovateľné pod niektorý z do úvahy prichádzajúcich dovolacích dôvodov uvedených v § 371 Trestného poriadku, keďže iba v tomto naposledy označenom ustanovení s názvom „Dôvody dovolania“ sú uvedené samostatne uplatniteľné dovolacie dôvody - ako je to zrejmé nielen z nadpisu tohto paragrafu, ale tiež zo znenia ďalších ustanovení Trestného poriadku upravujúcich dovolanie [§ 368 ods. 1, § 369 ods. 1, ods. 2, § 374 ods. 2, § 382 písm. c), § 384 ods. 1, ako i § 386 ods. 1 Trestného poriadku]. Obvinený C. C. ďalej v odôvodnení podaného dovolania o. i. argumentuje takým spôsobom, že najvyšší súd ako súd odvolací sa náležite nevysporiadal nielen s námietkami obhajoby prednesenými v rámci hlavného pojednávania a týkajúcimi sa otázky zákonnosti dôkazov, ale ani s jeho odvolaním, keď na jeho obsah a všetky v ňom uvedené dôvody sa plnom rozsahu odvoláva; a ďalej tiež potom tak, že prvostupňový súd na hlavnom pojednávaní vykonal aj dôkazy (a následne na ne aj prihliadal), ktoré boli v rámci prípravného konania získané nezákonným spôsobom, keď má ísť predovšetkým o dôkazy zaistené v súvislosti s vykonanými domovými prehliadkami. K tomu považuje dovolací súd za potrebné zdôrazniť, že (

1. i)dovolanie len voči (samotnému) odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 371 ods. 7 Trestného poriadku) a (
2. ii)obsahom podaného dovolania môže/musí byť konkrétna chyba, ktorá sa dovolaním napadnutému rozhodnutiu alebo konaniu, ktoré mu predchádzalo, vytýka (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku). Pokiaľ ide o bližšie rozvedenie druhej z uvedených skutočností, tu sa žiada najskôr uviesť, že podmienka odôvodnenia podaného dovolania uvedením konkrétnych vecných námietok nie je celkom zjavne splnená vtedy, ak sa dovolateľ iba vo všeobecnosti odvoláva na obsah iného svojho skoršieho prejavu, či námietky takto skôr predloženej, bez ich presnej špecifikácie v podanom dovolaní a bez konkrétnej (argumentačnej) konfrontácie s odpoveďou, ktorú na ne dostal zo strany odvolacieho (prípadne aj prvostupňového) súdu. Inak povedané, vecne namietané chyby musí dovolateľ v podanom dovolaní konkretizovať spôsobom umožňujúcim ich posúdenie. Dovolaciemu súdu totiž neprináleží domýšľať si, resp. hľadať, v čom by mohli teoreticky spočívať dôvody všeobecných tvrdení dovolateľa (primerane pozri napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 17. decembra 2019, sp. zn. I. ÚS 518/2019). Odvolávanie sa obvineného C. C. o. i. v plnom rozsahu na obsah jeho skoršieho odvolania je teda procesne neúčinné, či presnejšie nevyvolávajúce povinnosť dovolacieho súdu zaoberať sa so všetkými dôvodmi (námietkami) uplatnenými v označenom skoršom prejave dovolateľa, keďže iba odkazom na obsah odvolania sa tento nestáva súčasťou obsahu dovolania. Každú jednu námietku, ktorú dovolateľ mienil opakovane uplatniť aj po právoplatnom skončení veci, tak bolo nevyhnutné z jeho strany konkrétne špecifikovať aj v neskôr podanom dovolaní. Ak by bolo podané dovolanie odôvodnené len takýmto samotným odkazom na skôr vo veci podané odvolanie, či napr. s odkazom na všetky námietky uplatnené v pôvodnom konaní, išlo by o tzv. „blanketné“ dovolanie, bez riadneho uplatnenia akejkoľvek dovolacej námietky, kedy by pri dodržaní lehoty na podanie dovolania a tiež iných zákonných podmienok bolo potrebné dovolateľa vyzvať na odstránenie nedostatkov dovolania

§ 379ods.

1 Trestného poriadku (pozri tiež rozhodnutie zverejnené v Zbierke pod č. 96/2018). Na takýto postup však v posudzovanej veci nebol dôvod, keďže okrem všeobecného odkazu na odvolanie obsahuje týmto obvineným podané dovolanie aj námietky spĺňajúce kritéria

§ 374ods.

1, ods. 2 Trestného poriadku. Pokiaľ ide o časť dovolacej argumentácie obvineného C. C. ohľadne údajného založenia rozhodnutia aj na nezákonných dôkazoch s tým, že predovšetkým má ísť o dôkazy zaistené v súvislosti s vykonanými domovými prehliadkami, keď nasleduje v tejto súvislosti uvedenie dvoch konkrétnych pochybení (ako je to zrejmé z vyššie uvedenej sumarizácie odôvodnenia dovolania), bude dovolací súd v rámci odôvodnenia tohto rozhodnutia vecne reagovať iba na konkrétne namietané pochybenia týkajúce sa konkrétneho dôkazu, resp. dôkazov. Iba všeobecné tvrdenie dovolateľa o údajnom založení napadnutého rozhodnutia na nezákonných dôkazoch (ktoré je v podstate len „zopakovaním“ litery zákona) totiž nemôže založiť povinnosť dovolacieho súdu zaoberať sa otázkou zákonnosti všetkých vykonaných dôkazoch, prípadne „len“ tých, ktoré boli napr. zo strany obhajoby namietané v skoršom konaní. Zovšeobecnene teda platí, že dovolanie má presne zákonom určené obsahové náležitosti (§ 374 Trestného poriadku), keď musí byť predovšetkým odôvodnené tak, aby bolo zrejmé, aké (konkrétne) chyby sa vytýkajú napádanému rozhodnutiu alebo/a konaniu mu predchádzajúcemu, a nie je preto možné ho odôvodňovať iba všeobecným odkazom na dôvody, či námietky uvedené v inom prejave, bez presného vymedzenia konkrétneho vytýkaného pochybenia. Takýto všeobecný odkaz dovolací prieskum nevyvoláva (od uvedeného je však potrebné rozlišovať situáciu, ak napr. obhajca dovolateľa odkazuje o. i. tiež na iný súvisiaci dovolací prejav samotného dovolateľa, s ktorým sa stotožňuje a ktorý sa tým stáva súčasťou dovolania - a teda je potrebné sa ním zaberať). Zákonná podmienka vymedzenia konkrétneho vytýkaného pochybenia v podanom dovolaní nie je splnená ani vtedy, ak dovolateľ v podstate argumentuje len samotným znením určitého dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 Trestného poriadku, resp. pokiaľ napr. len všeobecne namieta, že v priebehu celého súdneho konania boli porušované jeho obhajobné práva, že rozhodnutie je založené na nezákonných svedeckých výsluchoch a pod. Ani v prípade takýchto (len všeobecných) námietok nie je povinnosťou dovolacieho súdu preskúmavať napr. rešpektovanie práva na obhajobu z pohľadu všetkých jeho aspektov v priebehu celého súdneho konania, resp. zaoberať sa otázkou zákonnosti všetkých svedeckých výsluchov, ktoré boli podkladom napádaného rozhodnutia a pod. Povinnosť namietať konkrétne pochybenie v obsahu podaného dovolania nie je napokon možné stotožňovať ani s holým konštatovaním určitej skutočnosti, poukazom na určitú skutočnosť, či napr. sumarizáciou priebehu predchádzajúceho konania „bez ďalšieho“, teda bez toho, aby bolo zrejmé, čo konkrétne sa napádanému rozhodnutiu alebo/a konaniu mu predchádzajúcemu vytýka. Čo sa týka konkrétnych pochybení uvádzaných obvineným C. C., tento v prvom rade namietal príslušnosť ŠTS, a to s odôvodnením uvedeným vyššie. K tomu treba v prvom rade poznamenať, že 23. novembra 2015 bola zo strany prokurátora podaná na ŠTS obžaloba na troch obvinených pre skutky kvalifikované ako obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy

§ 144ods.

1, ods. 2 písm. c), f) Trestného zákona v štádiu prípravy

§ 13ods.

1 Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. i) Trestného zákona (bod 1 obžaloby) a obzvlášť závažný zločin podvodu

§ 221ods.

1, ods. 3 písm. c), ods. 4 písm.

1. a)Trestného zákona s poukazom na § 138 písm.
2. i)Trestného zákona (bod 2 obžaloby). Pokaľ ide o údajnú nepríslušnosť ŠTS na konanie v prvom stupni (a logicky potom aj najvyššieho súdu v druhom stupni), túto tento dovolateľ „odvodzuje“ v podstate od výsledku konania, teda od právoplatného, aktuálne dovolaním napadnutého rozhodnutia, ktorým bol pre skutok obžalobou kvalifikovaný ako obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy oslobodený (a to z dôvodu, že nebolo dokázané, že sa skutok stal). K tomu treba zo strany dovolacieho súdu zdôrazniť, že takéto vzťahovanie námietky o nepríslušnosti súdu na konečné rozhodnutie je síce potrebné považovať z pohľadu znenia dôvodu dovolania

§ 371ods.

1 písm.

1. a)Trestného poriadku za správne (pozri rozhodnutie zverejnené v Zbierke pod č. 27/202). V posudzovanej veci však svedčí „v prospech“ ŠTS ako súdu príslušného na konanie a zároveň vedie k záveru o neopodstatnenosti uplatnenej námietky, keďže jedine ŠTS bol vecne príslušný na (konanie vo veci, ako
2. i)vydanie napadnutého rozsudku, a to aj v jeho oslobodzujúcej časti pre skutok obžalobou právne kvalifikovaný ako trestný čin úkladnej vraždy. Vyjadrené potom paragrafovým označením, príslušnosť (pôsobnosť) ŠTS na konanie a rozhodnutie vo veci bola daná s poukazom na § 14 písm.
3. a)a
4. m)vtedy účinného Trestného poriadku. Pokiaľ ide o dovolateľom naznačované postúpenie veci, toto by prichádzalo v takejto situáciu do úvahy čisto teoreticky iba v rámci predbežného prejednania obžaloby, a to napr. vtedy, ak by súd dospel k záveru o potrebe inej právnej kvalifikácie skutku uvedeného pod bodom 1 obžaloby (napr. ako trestného činu vraždy), s poukazom na ktorú by už nebola jeho príslušnosť na konanie daná, alebo ak by došlo k zastaveniu trestného stíhania pre dotknutý skutok. Na takýto postup však ŠTS nevidel dôvod, a preto v rámci nariadeného hlavného pojednávania riadne vykonal vo veci dokazovanie vo vzťahu k obom skutkom, pričom po tomto jeden z nich považoval za dokázaný a druhý naopak [tu možno len na okraj podotknúť, že spoluobvinený I. P. v rámci vyjadrenia k podanej obžalobe navrhol ŠTS pri predbežnom prejednaní obžaloby trestné stíhanie pre skutok uvedený pod bodom 1

§ 244ods.

1 písm.

1. c)Trestného poriadku v spojení s § 215 ods. 1 písm.
2. a)Trestného poriadku zastaviť a v zostávajúcej časti následne vec

§ 244ods.

1 písm. a) Trestného poriadku postúpiť Okresnému súd Košice I ako súdu vecne príslušnému]. Pre úplnosť sa zároveň žiada dodať, že ak by v neskoršom štádiu ŠTS dospel k niektorému z vyššie spomínaných záverov, tak jeho príslušnosť by zostala

280 ods. 1 Trestného poriadku per analogiam zachovaná, keďže - ako to už viackrát najvyšší súd zdôraznil - formuláciu „ak by mala byť vec postúpená z okresného súdu v sídle krajského súdu na iný okresný súd“ je potrebné vyložiť tak, že platí pre všetky prípady vyšších kompetenčných oprávnení v rozsahu vecná príslušnosť alebo pôsobnosť. Záverom k tomu dovolací súd uvádza, že jeho reakcia na predmetnú námietku obvineného C. C. bola nad rozsah jeho povinnosti, pretože túto (a to nielen v takej podobe, ako bola predložená v podanom dovolaní, ale celkovo myslené ako námietku smerujúcu voči príslušnosti vo veci konajúceho súdu) menovaný prvýkrát uplatnil až v podanom dovolaní, a teda podmienka uvedená v § 371 ods. 4 Trestného poriadku nebola z jeho strany splnená. Tento obvinený v podanom dovolaní ďalej namietal, že jeho právo na obhajobu malo byť zásadným spôsobom porušené [§ 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku] tým, že nebol vykonaný ním navrhnutý dôkaz v podobe výsluchu svedka W. G., ktorého výpoveď mala mať zásadný význam pre rozhodnutie. K tomu - a v tejto časti tiež k obsahovo totožnej dovolacej námietke obvineného C. J. - je nevyhnutné z pozície dovolacieho súdu úvodom zdôrazniť, že námietka spočívajúca v nevyhovení návrhu na doplnenie dokazovania by potencionálne mohla znamenať naplnenie príslušného dovolacieho dôvodu (právo navrhovať dôkazy slúžiace na podporu obhajoby je nepochybne imanentnou súčasťou práva na obhajobu), avšak iba za predpokladu, že by sa s predloženým návrhom konajúci súd náležite nevysporiadal. Presnejšie a v súlade s ustálenými súvisiacimi judikatúrnymi závermi (pozri rozhodnutia zverejnené v Zbierke pod č. 7/2011, 116/2014, 43/2018) totiž platí nasledovné: Ak uplatnenie práva na obhajobu spočíva v navrhovaní dôkazov, zodpovedá mu povinnosť súdu zaoberať sa každým dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím buď tomuto návrhu vyhovieť alebo ho odmietnuť (§ 272 ods. 3 Trestného poriadku), resp. rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú (§ 274 ods. 1 Trestného poriadku). Nie je možné ale úspešne podať dovolanie z dôvodu

§ 371ods.

1 písm. c) Trestného poriadku len na podklade toho, že sa návrhu na vykonanie dôkazu nevyhovelo. Za porušenie práva na obhajobu v zmysle tohto dovolacieho dôvodu nemožno totiž považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov. Ak by záver súdu urobený v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú, a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania

§ 371ods.

1 písm. c) Trestného poriadku, odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom

§ 371ods.

1 písm. i) Trestného poriadku, ktorá vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok, a nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu. Z hľadiska zachovania práv obhajoby [čomu zodpovedá aj dôvod dovolania

§ 371ods.

1 písm. c) Trestného poriadku] je potom podstatné, či sa súd v odôvodnení svojho rozhodnutia s návrhom, resp. dôkaznou situáciou vo vzťahu k návrhom dotknutej okolnosti vysporiadal; z pohľadu odvolacieho súdu môže k takému vysporiadaniu dôjsť aj konkrétnym odkazom na odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku, s jeho prípadným doplnením. Konkrétne vo vzťahu k posudzovanej veci treba potom uviesť, že ŠTS sa ako súd prvého stupňa s dôkazným návrhom obhajoby nielenže procesne správne vysporiadal, keď ho na hlavnom pojednávaní konanom 17. marca 2016 uznesením

§ 272ods.

3 Trestného poriadku odmietol vykonať, ale tento svoj postup následne aj náležite vysvetlil, keď na s. 19 odôvodnenia rozsudku v súlade s §168 ods. 1 Trestného poriadku uviedol, že na základe vykonaných dôkazov, ktorých obsah v predchádzajúcej časti zrekapituloval, „... poznal všetky podstatné skutočnosti pre obstaranie skutkového podkladu, a preto [...] odmietol vykonať ďalšie navrhnuté dôkazy. Tieto sa

úvahy súdu týkali buď okolnosti nepodstatnej pre rozhodnutie (výsluch svedka G.) alebo okolnosti, ktorú bolo možné zistiť inými už skôr navrhnutými dôkazmi (výsluch sv. E.-R., dôkaz znaleckým posudkom z odboru grafológia a ďalšie).“ Čo sa týka odvolacieho súdu, tento považoval - ako je to zrejmé z odôvodnenia jeho rozhodnutia - rozsah vo veci vykonaného dokazovania za dostatočný, skutkový stav (pokiaľ ide o skutok uvedený pod bodom 2 obžaloby) za jednoznačne preukázaný, keď sa stotožnil tiež s tým, ako sa súd prvého stupňa vysporiadal s návrhmi na dokazovanie (pozri tiež rozhodnutie zverejnené v Zbierke pod č. 43/2018). S poukazom na vyššie uvedené možno teda uzavrieť, že ani dovolací dôvod

§ 371ods.

1 písm.

1. c)Trestného poriadku nie je možné považovať - vzhľadom na takto predostretú námietku - v posudzovanej veci za opodstatnený. Čo sa týka ďalšieho uplatneného dovolacieho dôvodu, a síce dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm.
2. g)Trestného poriadku, tak pod tento je z dovolacích námietok obvineného C. C. potencionálne podraditeľná (a to s prihliadnutím aj na už skôr uvedené, a síce, že je nevyhnutné v podanom dovolaní nielen presne špecifikovať, nezákonnosť ktorého dôkazu sa namieta, ale tiež aj to, v čom konkrétne má táto nezákonnosť spočívať) v prvom rade námietka týkajúca sa dôkazov zaistených v súvislosti s realizovanými domovými prehliadkami, keď konkrétne dotknuté osoby nemali byť pri ich uskutočnení poučené zákonným spôsobom o práve odoprieť dobrovoľné vydanie veci, čím došlo k porušeniu princípu, že nikto nie je povinný sám seba obviňovať, pričom ďalší nedostatok má spočívať v absentujúcom návrhu na vykonanie týchto dôkazov. V kontexte požiadavky § 371 ods. 4 Trestného poriadku je potrebné k tomu najskôr uviesť, že tento obvinený v pôvodnom konaní namietal len nezákonnosť z pohľadu prvého aspektu, kým poukaz na údajnú absenciu návrhu na vykonanie dotknutých dôkazov (okolnosť známa už skôr) prvýkrát uplatnil až v ním podanom dovolaní, a teda touto namietanou skutočnosťou nemá povinnosť dovolací súd sa zaoberať. I napriek tomu poznamenáva, že z obsahu spisu jasne vyplýva, že vykonanie týchto dôkazov navrhoval už prokurátor v samotnej obžalobe. Pokiaľ ide o dovolateľom tvrdený nedostatok v poučeniach pri realizovaných domových prehliadkach, keď malo dôjsť k porušeniu princípu, že nikto nie je povinný sám sa obviňovať, tak v tomto smere obvinený v odvolaní presnejšie argumentoval tak, že absentujúce zákonné poučenie o práve odoprieť dobrovoľné vydanie veci, ak by si uvedená osoba takým vydaním spôsobila nebezpečenstvo trestného stíhania sebe, svojmu príbuznému v priamom rade, svojmu súrodencovi, osvojiteľovi, manželovi alebo druhovi, alebo iným osobám v rodinnom alebo obdobnom pomere, ktorých ujmu by právom pociťovali ako vlastnú ujmu, spôsobilo, že dôkazy takto získané (pri tzv. dobrovoľnom vydaní veci) nemožno použiť v trestnom konaní ako dôkaz, pretože je ich potrebné považovať z uvedeného dôvodu za absolútne neúčinné, i túto námietku považuje dovolací súd za neopodstatnenú (žiadne porušenie zákona v namietanom ohľade nezistil).

§ 104ods.

1 Trestného poriadku domovú prehliadku, osobnú prehliadku alebo prehliadku iných priestorov, alebo prehliadku pozemku možno vykonať len po predchádzajúcej výzve toho, u koho alebo na kom sa má taký úkon vykonať, a to len vtedy, ak sa výzvou nedosiahlo dobrovoľné vydanie hľadanej veci alebo odstránenie iného dôvodu, ktorý viedol k takému úkonu.

§ 106ods.

1 Trestného poriadku osoba, u ktorej sa má vykonať domová prehliadka, prehliadka iných priestorov alebo prehliadka pozemku, osobná prehliadka, prehliadka tela a iné podobné úkony alebo vstup do obydlia, je povinná tieto úkony strpieť. Už z citovaných zákonných ustanovení, ako aj vo všeobecnosti zo samotnej podstaty domovej prehliadky vyplýva, že poučovanie v takom „duchu“, ako uvádza (sa domáha) dovolateľ, pri tomto procesnom úkone neprichádza do úvahy. Takéto poučenie stanovuje zákon ako povinné iba pred výsluchom obvineného, ktorý má právo kedykoľvek a bez akéhokoľvek dôvodu odoprieť vypovedať (§ 121 ods. 2 Trestného poriadku), a svedka, ktorý má právo odoprieť výpoveď z dôvodov uvedených v § 130 Trestného poriadku. Zároveň platí, že uplatňovanie zásady „nikto nie je povinný obviniť seba samého“, vyplývajúcej z čl. 47 ods. 1 a čl. 50 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a výslovne zakotvenej v čl. 14 ods. 3 písm. g) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, má chrániť obvineného pred bezprávnym donucovaním zo strany štátnych orgánov a tým prispievať k zaisteniu spravodlivého procesu. Právo neprispievať k vlastnému obvineniu sa v prvom rade týka rešpektovania vôle obvineného mlčať, ako aj neprispieť ku svojmu obvineniu a usvedčeniu iným aktívnym konaním. Obvineného však možno podrobiť strpeniu dôkazných úkonov, ktoré predpokladajú len jeho pasívnu účasť, a to aj s použitím určitého stupňa nátlaku, ktorý však nesmie byť zneužitý jeho neprimeranosťou. Od obvineného možno požadovať, aby strpel napr. odňatie veci, odobratie vzorky krvi, pachu, vlasov alebo tkanív pre účely testu DNA - a to i za pomoci donútenia, napriek skutočnosti, že ho tieto dôkazy usvedčujú (pozri tiež rozhodnutie zverejnené v Zbierke pod č. 92/2015-I). Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd vo vzťahu k posudzovanej veci uvádza, že v nej bolo uskutočnených viacero domových prehliadok (či prehliadok iných priestorov), pričom ich vykonaniu predchádzala zákonná výzva

§ 104ods.

1 Trestného poriadku, zmyslom ktorej je, aby dotknutá osoba dobrovoľne vydala hľadanú vec (hľadané veci), resp. iným spôsobom odstránila dôvod vedúci k jej nariadeniu. Pritom ako podstatné dôkazy v tejto veci (pozri rozhodnutie zverejnené v Zbierke pod č. 24/2020-I) možno vnímať predovšetkým dôkazy získané v súvislosti s domovou prehliadkou uskutočnenou 27. februára 2015 u I. P.Č. v byte na ul. Y. XX v T. (vo vlastníctve jeho rodičov), keď po predchádzajúcej výzve

§ 104ods.

1 Trestného poriadku ako aj po poučení

§ 106ods.

1 Trestného poriadku menovaný dobrovoľne vydal viacero písomností. Ďalšie hľadané listiny potom menovaný dobrovoľne vydal v rámci prehliadky ním užívaného vozidla Toyota Yaris, ev. č. T. XXX W., bielej farby (vo vlastníctve P. W., s. r. o. T.). Z materiálneho hľadiska tak námietka obvineného C. C. stráca opodstatnenie, keďže je celkom nepochybné, že ak by obvineným I. P. neboli veci dobrovoľne vydané, tieto by boli pri následne realizovanej domovej prehliadke, resp. prehliadke iných priestorov, ktorú bol povinný strpieť, aj tak nájdené. Dobrovoľné vydanie uvedených vecí teda nielenže nebolo nezákonné, ale ani nijako nemohlo poškodiť práva tohto dovolateľa. Pod dôvod dovolania

§ 371ods.

1 písm.

1. g)Trestného poriadku je potencionálne podraditeľná aj ďalšia dovolacia argumentácia obvineného C. C., a síce že by v dôsledku „iniciatívneho“ postupu orgánov činných v trestnom konaní mali byť všetky takto získané dôkazy nezákonné, a teda v trestnom konaní nepoužiteľné. Tento obvinený pritom vo všeobecnosti pomerne rozsiahlo napáda vo veci realizované policajné monitorovanie „trestnej činnosti“ a vyvodzuje z toho rôzne následky, keď v tejto súvislosti o. i. podporne poukazuje i na závery konkrétneho rozhodnutia senátu 5T najvyššieho súdu, týkajúceho sa odlíšenia policajnej provokácie od skrytej reakcie polície, či tiež závery vyplývajúce zo skoršieho judikátu (rozhodnutie zverejnené v Zbierke pod č. 57/2002). Nakoľko ale tento obvinený uplatnil predmetnú námietku prvýkrát až v aktuálnom dovolacom konaní (nemožno nepoznamenať, že tu ide o zjavnú inšpiráciu argumentáciou spoluobvineného I. P. v ním podanom odvolaní), nižšie uvedenú súvisiacu „reakciu“ dovolacieho súdu je v tomto smere potrebné vnímať ako nad rozsah jeho zákonnej povinnosti (a to s prihliadnutím na už niekoľkokrát spomínanú podmienku tzv. predchádzajúcej „výtky“ vyplývajúcu z § 371 ods. 4 Trestného poriadku). Dovolací súd sa k tomu v posudzovanej veci rozhodol aj pre nie úplnú oddeliteľnosť ostatných dôsledkov namietaných v súvislosti s postupom orgánov činných v trestnom konaní, týkajúcich sa však otázky naplnenia znakov príslušnej skutkovej podstaty, pri ktorých sa už ich skoršie vytýkanie nevyžaduje [z dôvodu ich potencionálnej podraditeľnosti pod dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm.
2. i)Trestného poriadku]. Dovolací súd v tejto súvislosti predovšetkým poznamenáva, že iné (neskoršie) rozhodnutie už označeného senátu (5T) najvyššieho súdu, obsahujúce však totožné závery, bolo ako rozhodnutie zásadného významu publikované v Zbierke pod č. 52/2014, pričom jeho zovšeobecňujúce závery znejú nasledovne: „Pod policajnou provokáciou treba rozumieť zámerné, aktívne podnecovanie alebo navádzanie, či iné iniciovanie spáchania trestnej činnosti vedené snahou, aby osoba, ktorá by inak protiprávne nekonala, spáchala trestný čin. Skrytou aktivitou polície je činnosť zameraná na zistenie skutočností dôležitých pre trestné konanie, odhalenie páchateľa trestného činu, zabezpečenie dôkazov o jeho trestno-právne postihnuteľnom konaní, zabránenie mu v jeho pokračovaní a na minimalizáciu spôsobených škôd. Kľúčovú odlišnosť skrytej aktivity polície od policajnej provokácie charakterizuje skutočnosť, že polícia neiniciuje, t. j. neovplyvňuje u osoby vôľu spáchať trestný čin, ale takýmto zámerom vytvára u nej podmienky na dokonanie trestného činu, ktoré však nesmú byť výnimočné, ale objektívne možné, v danej situácii obvyklé a musia nastať až s časovým odstupom potom, čo sa páchateľ rozhodol spáchať trestný čin a preukázateľne urobil kroky k jeho spáchaniu.“ Pokiaľ ide o judikatúrne závery rozhodnutia zverejneného v Zbierke pod č. 57/2002, tak z týchto potom vyplýva - ako to napokon citoval už aj samotný dovolateľ - že pokiaľ orgán činný v trestnom konaní iniciatívne a vlastnou aktivitou vytvorí podmienky a navodí situáciu so zjavnou snahou, aby bol trestný čin spáchaný, rozšírený jeho rozsah, resp. aby bol dokonaný, pôjde o exces z hraníc a pravidiel, v ktorých sa trestné konanie realizuje. V dôsledku toho sú dôkazy takýmto spôsobom získané od počiatku nezákonné a v trestnom konaní nepoužiteľné. S ohľadom na vyššie uvedené závery možno potom konštatovať, že v posudzovanej veci celkom zjavne k žiadnej nezákonnej iniciatívnej činnosti polície nedošlo, ale naopak, išlo tu o príklad typickej čisto monitorovacej aktivity polície, a to za účelom získania informácií dôležitých pre trestné konanie. Konkrétne boli k tomu využité prostriedky

§ 113Trestného poriadku (sledovanie osoby) a § 114 Trestného poriadku (tzv.

priestorový odposluch), pričom nemožno nepodotknúť, že policajná provokácia „hrozí“ z povahy veci predovšetkým pri použití agenta (ktorý inštitút ale v posudzovanom prípade použitý nebol) a naopak je z povahy veci vylúčená pri osamotene použitých inštitútoch zmieňovaných vyššie (t. j. pri sledovaní a priestorovom odposluchu). V súvislosti s ďalším dovolacím dôvodom, ktorý obaja dovolatelia uplatnili, a to dôvodom uvedeným v § 371 ods. 1 písm.

1. i)Trestného poriadku, považuje najvyšší súd za potrebné najprv vo všeobecnej rovine pripomenúť, že konštrukcia a štruktúra jednotlivých dovolacích dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm.
2. a)až
3. n)Trestného poriadku stanovuje, že dovolanie, ako mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatným rozhodnutiam súdu vo veci samej, je určené na nápravu výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych chýb. Dovolanie opierajúce sa o niektorý z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 Trestného poriadku preto nie je prostriedkom určeným na revíziu skutkových zistení, ktoré urobili súdy prvého stupňa a druhého stupňa. Dovolací dôvod

§ 371ods.

1 písm. i) Trestného poriadku je daný v prípadoch, keď rozhodnutie súdov spočíva na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. Touto formuláciou zákon vyjadruje, že dovolanie je určené na nápravu právnych chýb rozhodnutia vo veci samej, pokiaľ tieto chyby spočívajú v právnom posúdení skutku alebo iných skutočností

noriem hmotného práva. Poukazovanie na nesprávne skutkové zistenia, na ktorých je rozhodnutie založené, alebo nesúhlas s hodnotením dôkazov súdmi tento dovolací dôvod nenapĺňa. Zároveň platí, že pri rozhodovaní o dovolaní, ktoré sa opiera o tento dovolací dôvod, posudzuje dovolací súd vec len z toho hľadiska, či skutok alebo iná okolnosť skutkovej povahy boli správne posúdené. Pochybenia skutkovej povahy v podstatných okolnostiach sú uplatniteľné len v rámci dovolacieho dôvodu

§ 371ods.

3 Trestného poriadku, ktorý je oprávne