1 Tr. zák. formou spolupáchateľstva
D. a prof. Ing. O. N., CSc. proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. apríla 2018, sp. zn. 5 To 6/2017, takto rozhodol:
D. a prof. Ing. O. N., CSc. odmieta. Odôvodnenie Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej už len „najvyšší súd“) dovolaním napadnutým rozhodnutím
D. a prof. Ing. O. N., CSc. proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu (ďalej len „ŠTS“) z
1 Tr. zák. formou spolupáchateľstva
zák., ktorý spáchali tak, že v období od
1 Tr. zák., za použitia § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák. a s poukazom na § 36 písm. j) Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere šesť mesiacov, ktorého výkon bol
1 písm. a) Tr. zák. a § 50 ods. 1 Tr. zák. podmienečne odložený na skúšobnú dobu dvanásť mesiacov, za súčasného uloženia povinnosti podrobiť sa v skúšobnej dobe v súčinnosti s probačným a mediačným úradníkom alebo iným odborníkom programu sociálneho výcviku alebo inému výchovnému programu, a
1 Tr. zák. s prihliadnutím na § 57 ods. 1 Tr. zák. peňažný trest vo výmere 500 eur s tým, že pre prípad úmyselného zmarenia výkonu tohto trestu im bol
3 Tr. zák. ustanovený náhradný trest odňatia slobody vo výmere troch mesiacov. Dňa 20. júla 2018 boli ŠTS doručené obsahovo úplne totožné dovolania (v skutočnosti však ide iba o jedno spoločné podanie) obvinených Ing. W. N., PhD. a prof. Ing. O. N., CSc., podané prostredníctvom nimi zvoleného obhajcu Mgr. Mareka Paru a smerujúce proti skôr uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu, ako aj konaniu, ktoré mu predchádzalo, keď ako dovolacie dôvody boli označené dôvody uvedené pod písm. c),
1 písm.
dovolateľov v príkrom rozpore tak s princípom prezumpcie neviny, ako aj právom na spravodlivý proces, tvoriacich integrálnu súčasť práva na obhajobu. Pokiaľ ide o poskytnutie údajne nadštandardného priestoru na uplatnenie práva na obhajobu (s. 15 dovolaním napadnutého uznesenia) v podobe konkrétne poskytnutej lehoty 12, či 16 dní na oboznámenie sa s doplnenými záznamami telekomunikačnej prevádzky (celkovo išlo o 9.185 zvukových a textových záznamov) spolu s obrazovo-zvukovými záznamami (o rozsahu 40-tich pracovných dní), tak rovnako ani v tomto smere obvinení nesúhlasia s odvolacím senátom, keď naopak majú za to, že im bola uložená nesplniteľná podmienka, čím bolo zásadným spôsobom zasiahnuté do ich práva na obhajobu. A keďže týmto postupom senát odvolacieho súdu súčasne zvýhodnil prokurátora na ich úkor, nakoľko bolo úlohou prokuratúry predložiť už v prípravnom konaní, najneskôr však v konaní pred súdom prvého stupňa všetky relevantné dôkazy tak, aby boli obhajobe k dispozícii (§ 209, § 234 ods. 1, ods. 4 Tr. por.), a teda ich čas na spracovanie dôkazov bol neporovnateľný s časovým rozmedzím poskytnutým obhajobe, bol tým porušený i princíp rovnosti strán. Za ďalšie podstatné pochybenie odvolacieho súdu obvinení v podaných dovolaniach označili nevysporiadanie sa s tou nimi namietanou skutočnosťou, že obrazovo-zvukové záznamy z kabinetu Ing. W. O., PhD. obsahujú prvý záznam z 3. mája 2016, pričom však príkaz sudcu pre prípravné konanie
por., sp. zn. BB-ŠTS-V-300-2/16-Ntt-225, určil sledované obdobie už od
názoru obvinených porušiť ich právo na obhajobu zásadným spôsobom taktiež tým, že neumožnil ich obhajcovi odôvodniť záverečný návrh
3 a § 298 Tr. por. s primeraným použitím § 274 Tr. por. Naplnenie druhého uplatneného dôvodu dovolania -
D. na hlavnom pojednávaní 4. mája 2017, kedy tento s odvolaním sa na obavu z možného privodenia si trestného stíhania
2 Tr. por. odmietol vo veci vypovedať, následne na čo súd prvého stupňa
4 Tr. por. prečítal jeho výpoveď z prípravného konania z
por. o možných následkoch jeho postupu, čím by mohol dosiahnuť zmenu postoja svedka a uskutočnenie jeho výpovede. Pokiaľ by potom naopak súd svedkovi právo odmietnuť vypovedať priznal, mal skúmať obsah jeho poučenia v prípravnom konaní. Vo vzťahu k samotnému odmietnutiu vo veci vypovedať zo strany svedka Ing. W. O., PhD. obvinení zdôraznili, že ak sa svedok v prípravnom konaní po riadnom poučení
por. vyslovene vyjadrí, že chce vypovedať a výpoveď aj vykoná, potom prirodzene ani v ďalšom priebehu konania nemôže pociťovať obavu z hrozby trestného stíhania v rozsahu už vykonanej výpovede. Rovnako tak súčasne platí, že aj s ohľadom na zásadu ne bis in idem sa svedok nemôže v rozsahu už vykonanej výpovede obávať trestného stíhania pre skutok, za ktorý už bol právoplatne odsúdený.
názoru obvinených teda v konečnom dôsledku s poukazom na uvedené u dotknutého svedka nebola a ani nemohla byť daná obava z možnosti privodiť si svojou výpoveďou trestné stíhanie (a teda bol povinný splniť si svoju zákonnú povinnosť a svedčiť v konaní pred súdom), keď tu podporujúco poukázali i na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Dieter Wanner proti Nemecku z
1 písm. c) Tr. por. a upozornili tiež na to, že právo svedka nevypovedať a neusvedčovať seba samého v ich prípade koliduje s právom na spravodlivý proces, ktorého súčasťou je aj právo na obhajobu a právo na výsluch svedkov (osobitne ak ide o priamych svedkov, ktorých výsluch požaduje aj ustálená judikatúra ESĽP), vyjadrujúcich sa ako v prospech, tak aj v neprospech obžaloby. Úplne na záver k tomu potom obvinení zdôraznili, že samotné zamietnutie práva svedka na odmietnutie výpovede pre obavu z možnosti trestného stíhania pred súdom v čase po výpovedi tejto osoby v procesnom postavení svedka v prípravnom konaní a v čase po právoplatnom meritórnom rozhodnutí o vine tejto osoby za skutok, o ktorom má v procesnom postavení svedka vypovedať, musí byť o to legitímnejšie v prípadoch osôb, ktoré v dôsledku spolupráce s orgánmi činnými v trestnom konaní dosiahli výhodu v podobe vyčlenenia na samostatné konanie a uzavretia dohody o vine a treste, čím sa ich výpoveď javí ako nespochybniteľná občianska povinnosť a nemožnosť ich ďalšieho trestného stíhania ako nevyvrátiteľný fakt. Ak ide o odôvodnenie posledného uplatneného dôvodu dovolania
1 písm. i) Tr. por., tak v tejto súvislosti obvinení v prvom rade zdôraznili, že formulácia „svojím vplyvom pôsobiť na výkon právomoci osoby“ uvedená v § 336 ods. 1 Tr. zák. predstavuje uplatnenie vplyvu páchateľa zásadne smerujúceho k zneužívaniu právomoci osoby, ktorá je predmetom pôsobenia, a teda nepôjde o pôsobenie síce neformálne, avšak nevybočujúce z podstatného smerovania k legálnemu účelu právomoci osoby uvedenej v § 329 Tr. zák. V ich prípade v skutkovej vete použitá formulácia „prof. N. zabezpečí R. M. úspešné absolvovanie skúšky z predmetu B. I a za doplatok aj úspešné absolvovanie skúšky z predmetu B. II“ pritom ale nevylučuje uplatnenie vplyvu, ktorý nesmeruje k zneužitiu právomoci osoby, ktorá je predmetom pôsobenia. Odvolací súd v napadnutom uznesení síce skonštatoval (s. 22), že legálny spôsob absolvovania skúšky existoval len jeden, a to prihlásením sa na skúšku cez informačný systém a úspešným vyplnením testu, pričom všetky ostatné spôsoby predstavovali nelegálnu činnosť, avšak aj napriek uvedenému konštatovaniu platí, že skutková veta musí obsahovať také vymedzenie skutkových okolností, z ktorých jednoznačne bez akýchkoľvek pochybností, t. j. bez iných možných skutkových verzií, vyplýva naplnenie formálnych znakov skutkovej podstaty trestného činu uvedeného vo vete právnej. Rovnako aj v skutkovej vete použitá formulácia „po vzájomnej dohode si vyžiadali a prijali finančnú hotovosť za to, že prof. Ing. O. N., CSc. bude svojím vplyvom pôsobiť na doc. Ing. V. Q., CSc.“ nenapĺňa potom
názoru obvinených pre absenciu spoločného konania (v zmysle „pôsobenia na výkon právomoci“) pojem spolupáchateľstva
zák. Ako posledné na podporu naplnenia rozoberaného dôvodu dovolania obvinení uviedli, že
ustálenej súdnej praxe musí súd pri prečine obligatórne skúmať (obdobne ako naplnenie formálnych znakov príslušnej skutkovej podstaty) aj naplnenie tzv. materiálneho korektívu
2 Tr. zák., keď pri správnej aplikácii uvedeného hmotnoprávneho ustanovenia môže dospieť k záveru, že zistený skutok nie je trestným činom. Potreba, aby odôvodnenie výroku súdneho rozhodnutia o vine zo spáchania skutku napĺňajúceho formálne znaky prečinu mimo rozumných pochybností zodpovedalo požiadavke preukázania materiálneho korektívu, pritom vyplýva zo zásady spravodlivého súdneho konania. Na základe vyššie uvedených skutočností obvinení dovolaciemu súdu navrhli, aby
1 Tr. por. vyslovil porušenie zákona v ich neprospech napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ako aj konaním mu predchádzajúcim,
2 Tr. por. aby zároveň uvedené rozhodnutie zrušil, a tiež aj prvostupňový rozsudok a
1 Tr. por. aby vec prikázal na opätovné prerokovanie a rozhodnutie v potrebnom rozsahu. Z písomného vyjadrenia prokurátora (§ 376 Tr. por.) k podaným dovolaniam vyplýva, že tento nepovažuje za daný žiaden z dôvodov dovolania. Zdôraznil, že tak v konaní pred ŠTS, ako aj v odvolacom konaní bolo zachované právo obvinených na obhajobu, tiež boli dôsledne vyhodnotené všetky dôkazy z hľadiska ich zákonnosti a rozhodnutia súdov sú zákonné, správne a spravodlivé. Konkrétnejšie sa potom vyjadril v tom smere, že pred vyhlásením prvostupňového rozsudku nebolo zo strany obhajoby požadované vykonanie širšieho rozsahu získaných záznamov (obrazovo-zvukových, či telekomunikačnej prevádzky) než tých, ktoré boli predložené súdu a boli súčasťou spisu. Táto požiadavka bola vznesená až po zmene osoby obhajcu, čo bolo bezprostredne pred termínom verejného zasadnutia na najvyššom súde, ktorý však i napriek tomu umožnil s dostatočnou časovou rezervou obhajobe preskúmať všetky získané záznamy. Obhajoba ale napokon žiadnu selekciu takých dôkazov, ktoré by mohli viesť k inému rozhodnutiu, nezabezpečila, a preto tvrdenie, že nové dôkazy nepochybne mohli viesť k iným (prospešnejším) skutkovým záverom, je iba čisto hypotetické. Ak ide o samotnú selekciu záznamov, ktoré sú vykonávané v konaní pred prvostupňovým súdom, tak táto nie je porušením práva na obhajobu, pretože ak sa obhajoba domnieva, že by mali byť tieto záznamy doplnené v rámci dokazovania, môže tak v aktuálnom čase urobiť, čo v posudzovanej veci nenastalo. Pokiaľ ide o posudzovanie výpovede svedka Ing. W. O., PhD. a vymedzenie stíhaného skutku, tak rovnako aj s týmto sa
názoru prokurátora konajúce súdy zákonným spôsobom vysporiadali. S poukazom na skôr zmieňované preto prokurátor záverom navrhol, aby najvyšší súd
1) Tr. por., a preto obe podané dovolania
c) Tr. por. odmietol.
1 písm. c) Tr. por. dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.
1 písm. e) Tr. por. dovolanie možno podať, ak vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania.
1 písm. g) Tr. por. dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.
1 písm. i) Tr. por. dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Úvodom je nutné zdôrazniť, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Nielen z označenia tohto opravného prostriedku ako mimoriadneho, ale predovšetkým zo samotnej úpravy dovolania v Trestnom poriadku je zrejmé, že dovolanie nie je určené k náprave akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších. Tie sú ako dovolacie dôvody výslovne uvedené v § 371 Tr. por., pričom v porovnaní s dôvodmi ustanovenými v Trestnom poriadku pre zrušenie rozsudku v odvolacom konaní sú koncipované podstatne užšie. Dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená. Predstavuje tak výnimočný prielom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Možnosti podania dovolania, vrátane dovolacích dôvodov, sú striktne obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia riadna opravná inštancia a dovolanie nebolo chápané len ako „ďalšie“ odvolanie. Ak ide o viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené
1 Tr. por., tu je dôležité rovnako úvodom poznamenať - tak ako to napokon najvyšší súd už stabilne zdôrazňuje v rámci svojej rozhodovacej činnosti - že táto sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Tr. por.), a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Tr. por. z hľadiska ich hodnotenia
por. Teda zjednodušene povedané, podstatné sú vecné argumenty uplatnené dovolateľom a nie ich podradenie pod konkrétne ustanovenia § 371 Tr. por. (pozri k tomu bližšie R 120/2012). Čo sa týka potom konkrétne posudzovaných dovolaní obvinených Ing. W. N., PhD. a prof. Ing. O. N., CSc., k tomu uvádza dovolací súd nasledovné: Prvý okruh uplatnených dovolacích námietok sa týka obrazovo-zvukových záznamov a záznamov telekomunikačnej prevádzky, keď v danej súvislosti obvinení namietali jednak údajný nedostatok im zo strany odvolacieho súdu poskytnutého času na oboznámenie sa s nimi (a tým aj na predloženie dôkazov z ich strany) a jednak tiež údajnú neúplnosť obrazovo-zvukových záznamov, keďže prvý záznam má byť až z 3. mája 2016, pričom ale v príslušnom príkaze je určené sledované obdobie už od 20. apríla 2016. V bezprostrednej spojitosti s uvedeným je potom zo strany dovolateľov namietaný i spôsob rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý nemal
ich názoru vzhľadom na zistené pochybenie ich odvolania zamietnuť, ale mal napadnutý prvostupňový rozsudok zrušiť a vec vrátiť ŠTS na nové konanie a rozhodnutie. A napokon je poukazované i na súvisiace vyjadrenie odvolacieho súdu (presne citované na iných miestach tohto rozhodnutia), ktorým malo dôjsť k porušeniu princípu prezumpcie neviny. Pokiaľ ide o otázku podradenia týchto námietok, ktoré (ako bolo uvedené už vyššie) vykonáva dovolací súd, tak treba uviesť, že tieto sú potencionálne subsumovateľné nielen pod v tomto ohľade obvinenými označený dôvod dovolania
1 písm. c) Tr. por., ale tiež pod dôvod
písm.
6 Tr. por. ak sa má záznam telekomunikačnej prevádzky použiť ako dôkaz, treba k nemu pripojiť, ak to vyhotovený záznam umožňuje, doslovný prepis záznamu, ktorý vyhotoví príslušník Policajného zboru vykonávajúci odpočúvanie, v rozsahu zistených skutočností významných pre trestné konanie, s uvedením údajov o mieste, čase, orgáne, ktorý záznam vyhotovil, a zákonnosti vykonávania odpočúvania. Záznam telekomunikačnej prevádzky sa na vhodných elektronických nosičoch uchováva v celosti v spise, ktorých kópie si môže vyžiadať prokurátor a obvinený alebo obhajca. Po ukončení odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky si obvinený alebo obhajca môžu na svoje náklady vyhotoviť prepis záznamu telekomunikačnej prevádzky v rozsahu, v akom to uznajú za vhodné. Povinnosti uvedené v prvej vete sa na nich vzťahujú primerane. Hodnovernosť prepisu posudzuje súd. Ak bol prepis záznamu vyhotovený v prípravnom konaní, predseda senátu môže nariadiť jeho doplnenie, ktoré vyhotoví príslušník Policajného zboru uvedený v prvej vete. (...)
6 Tr. por. ak sa má obrazový, zvukový alebo obrazovo-zvukový záznam použiť ako dôkaz, postupuje sa primerane
jeho názoru boli nevykonateľné. V tomto prípade však z jeho strany išlo vyslovene o zavádzajúce konštatovanie, keďže
zistenia odvolacieho súdu uvedené hovory neboli reálne uskutočnené (napr. A) z
obsahu evidentne išlo o omylom volané číslo z mobilu nachádzajúceho sa zrejme vo vrecku monitorovanej osoby. Napokon pod bodom III. obhajca obžalovaných predložil zoznam 16 hovorov a SMS, ktoré požadoval preskúmať. Aj v tomto prípade do zoznamu zaradil neuskutočnené hovory, ale napríklad aj hovor monitorovanej osoby s operátorom Orange (C) z
por. - tak, ako sa to v predmetnom vyjadrení výslovne konštatuje. Ak ide následne o bezprostredne s už skôr uvedeným súvisiacu námietku dovolateľov, smerujúcu konkrétne k spôsobu rozhodnutia odvolacieho súdu, tak k tomu je potrebné zdôrazniť, že odvolací súd vzhľadom na závery, ku ktorým dospel - a teda, že je napadnuté prvostupňové rozhodnutie správne tak po skutkovej, ako i právnej „stránke“, keď sa tiež v plnom rozsahu stotožnil i s výrokom o treste - správne odvolania obvinených zamietol. S poukazom na uvedené tak neexistoval žiaden zákonný dôvod na zrušenie rozsudku ŠTS. To, že odvolací súd v súlade s vetou druhou § 115 ods. 6 Tr. por. zabezpečil do spisu elektronické nosiče so všetkými získanými záznamami (a to či už obrazovo-zvukovými záznamami, ako aj záznamami telekomunikačnej prevádzky) pritom na predmetnom závere nič nemení. Je síce pravdou, že v tomto smere bolo odvolanie obvinených dôvodné (t. j. uvedené nosiče mali byť súčasťou spisu
vyššie citovaného ustanovenia), avšak jednak zabezpečenie uvedených elektronických nosičov nepredstavovalo pre konajúci odvolací súd rozhodne žiadne (a už vôbec nie „neprimerané“) ťažkosti, a jednak v skutočnosti aj po ich zabezpečení a poskytnutí obhajobe priestoru, aby poukázala na iné, než prokurátorom v zmysle zákona predložené (z jeho pohľadu pre dané trestné konanie významné) časti, táto napokon na žiadne také relevantné časti nepoukázala (tu pozri skôr citovanú časť z odôvodnenie odvolacieho súdu). Rozsah dôkazov, na podklade ktorých rozhodol odvolací súd, sa teda v ničom nezmenil oproti prvostupňovému konaniu, keď tiež treba uviesť, že (ako je to zrejmé z už uvedeného) napokon ani nedostatok v podobe v spise absentujúcich nosičov s úplnými získanými záznamami až do konania odvolacieho súdu nemal v konečnom dôsledku žiaden vplyv na rozhodnutie o vine obvinených. V tomto smere je teda ich tvrdenie, že „nové vo veci zabezpečené dôkazy mohli viesť k iným skutkovým záverom“, čisto hypotetické. Napokon z vyššie sumarizovaných dovolacích námietok vyplýva, že obvinení majú pochybnosti o ne/zaujatosti konajúceho odvolacieho senátu, a to vzhľadom na jeho vyjadrenie uvedené v odôvodnení rozhodnutia, z ktorého má byť zrejmé, že tento bol o ich vine celkom zjavne rozhodnutý už vopred, čo je v rozpore s princípom prezumpcie neviny [materiálne ide o námietku spadajúcu pod dovolací dôvod
1 písm. e) Tr. por., ako už bolo aj zmienené skôr]. Pokiaľ ide o samotný princíp prezumpcie neviny, treba v prvom rade zdôrazniť, že tento je porušený najmä akýmkoľvek súdnym rozhodnutím, ktoré vyjadruje presvedčenie, že určitá osoba je vinná z trestného činu bez toho, aby jej vina bola preukázaná zákonným spôsobom. Za porušenie princípu prezumpcie neviny treba považovať, ak súd dáva verejne najavo, že zastáva názor, že osoba je páchateľom a považuje ho za vopred odsúdeného (pozri napr. III. ÚS 410/08). Rovnako je za potrebné poukázať aj na východiská princípu prezumpcie neviny,
ktorých sa má prezumpciou neviny dosiahnuť to, aby osoba obvinená z trestného činu neznášala negatívne dôsledky tohto obvinenia rovnajúce sa následkom súdneho rozhodnutia o vine a aby priebeh vykonávaného dokazovania umožnil sudcovi rozhodnúť nestranne a nezaujate. Z tohto základného účelu prezumpcie neviny je potom možné odvodiť jej stránku hmotnoprávnu, kde ide o pravidlá zakazujúce vyjadrovať sa o obvinenom ako o vinnom pred právoplatným rozhodnutím súdu o jeho vine, a stránku procesnoprávnu, kde ide o pravidlá súdneho dokazovania, ktoré majú byť také, aby súd určil vinu obvineného nestranne a na základe zákona (pozri napr. III. ÚS 22/2013). S ohľadom na uvedené, ako i s prihliadnutím na to, že dotknutá formulácia je súčasťou „konečného“ rozhodnutia o vine (keď sa žiada v danej súvislosti opäť podotknúť i tú skutočnosť, že dôkazná situácia sa oproti prvostupňovému konaniu nijako nezmenila) a zároveň z obsahu predloženého spisu nevyplýva, že by konajúci senát v priebehu odvolacieho konania pristupoval k strane obhajoby inak ako nestranne a nezaujato, dospel dovolací súd napokon k takému záveru, že v posudzovanom prípade nielenže nedošlo k žiadnemu zásahu do práva obvinených na prezumpciu neviny, ale tiež nie je dôvod pochybovať o nezaujatosti príslušného odvolacieho senátu. Okrem už vyššie rozobratých dovolacích námietok, ktorými sa obvinení domáhali vyslovenia porušenia ich práva na obhajobu, títo záverom svojej argumentácie vyslovili názor, že odvolací súd mal porušiť ich právo na obhajobu zásadným spôsobom tiež tým, že neumožnil ich obhajcovi odôvodniť záverečný návrh
3 a § 298 Tr. por. s primeraným použitím § 274 Tr. por. K tomu uvádza dovolací súd iba toľko, že kým v závere hlavného pojednávania má obhajoba o. i.
por. právo na prednesenie záverečnej reči (obvinený má tiež právo posledného slova), v závere verejného zasadnutia má
3 Tr. por. právo „len“ na prednesenie konečného návrhu - ide o osobitný inštitút, ktorý na rozdiel od záverečnej reči spočíva len v uvedení navrhovaného spôsobu rozhodnutia. Primerané použitie § 274 Tr. por. na verejné zasadnutie (konané o odvolaní) s odkazom na 298 Tr. por. tu teda neprichádza do úvahy, a preto ani konajúci odvolací senát sa nemohol dopustiť v danom smere žiadneho porušenia práva na obhajobu. Druhý veľký okruh dovolacích námietok obvinených, ktorým je venovaný najväčší priestor v podaných dovolaniach, sa týka výsluchu svedka Ing. W. O., PhD. Podstata argumentácie dovolateľov v tejto časti tkvie v tom, že k prečítaniu zápisnice o výpovedi svedka Ing. W. O., PhD. z prípravného konania (z 8. novembra 2016)
4 Tr. por. na hlavnom pojednávaní konanom 4. mája 2017 po tom, čo dotknutý svedok s odkazom na možnú obavu z privodenia si trestného stíhania
2 Tr. por. odmietol vo veci vypovedať, údajne neboli splnené podmienky, a teda má ísť v danom smere o nezákonný dôkaz, ako aj o porušenie práva na obhajobu. Najprv vo vzťahu k otázke správnej subsumpcie, pod ten-ktorý dovolací dôvod najvyšší súd uvádza, že vecné výhrady tak, ako boli v tejto súvislosti zo strany obvinených v podaných dovolaniach uplatnené, v celom rozsahu spadajú (vecná podraditeľnosť námietky a jej samotná opodstatnenosť sú pritom dve odlišné „veci“) iba pod dôvod dovolania uvedený v § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por. a nie - pokiaľ ide o časť tvrdení - aj pod v tomto ohľade všeobecnejší dôvod dovolania
1 písm. c) Tr. por. Z uvedeného následne (s poukazom na znenie ustanovenia § 371 ods. 4 veta prvá Tr. por.) vplýva povinnosť predchádzajúceho vytýkania aktuálne predložených dovolacích námietok, a to najneskôr v priebehu odvolacieho konania - za predpokladu súčasnej vedomosti o nich. Z obsahu predloženého spisového materiálu pritom dovolací súd zistil, že táto podmienka bola zo strany oboch obvinených „v plnom rozsahu“ (z pohľadu uplatnených námietok) splnená, a teda je možné (a zároveň nevyhnutné) sa zaoberať samotnou vecnou opodstatnenosťou aj týchto výhrad, podrobne zosumarizovaných v skorších častiach odôvodnenia tohto rozhodnutia. V rámci odpovede na tieto námietky je potom potrebné zo strany dovolacieho súdu konkrétne uviesť nasledovné: Po prvé, ak ide o „pochybnosti“ obvinených ohľadom práva svedka Ing. W. O., PhD. odmietnuť vypovedať s odkazom na nebezpečenstvo možného privodenia si trestného stíhania po tom, čo už tento bol „vo veci“ právoplatne odsúdený (menovaný svedok bol právoplatné odsúdený za prečin nepriamej korupcie
1 Tr. zák. rozsudkom ŠTS z 13. decembra 2016, sp. zn. BB-3T/29/2016, a to na základe uzavretej dohody o vine a treste - ako zákonného inštitútu s legálnym benefitom v podobe nižšieho trestu), ako i po tom, ako už skôr vypovedal, a teda svoje právo nevyužil, tak v tejto súvislosti je potrebné v zmysle ustálenej judikatúry zdôrazniť, že ak bol svedok, ktorý bol skôr spoluobvineným, zúčastnený na trestnom čine obvineného, proti ktorému vypovedá, má vždy právo odmietnuť výpoveď
2 Tr. por., a to aj vtedy, keď sa trestné stíhanie proti nemu už právoplatne skončilo. Právo svedka odoprieť výpoveď, ak by svojou výpoveďou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo osobám uvedeným v § 130 ods. 2 veta prvá Tr. por., je dôsledkom ústavnej ochrany pred takouto povinnosťou (čl. 47 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, resp. čl. 37 ods. 1 Listiny základných práva slobôd) a táto má prednosť pred dosiahnutím účelu trestného konania v zmysle § 1 Tr. por., a to aj vtedy, ak by v konkrétnej veci mohla viesť k dôkaznej núdzi (pozri k tomu R 60/2003 - bod I. prvá právna veta, tiež rovnako R 35/2008 - bod I. a R 14/2012 - bod I. prvá právna veta a bod II.). Preto v posudzovanej veci konajúci súd prvého stupňa správne „bez ďalšieho“ akceptoval prejav vôle svedka Ing. W. O., PhD. na hlavnom pojednávaní konanom 4. mája 2017 vo veci nevypovedať z dôvodu, „aby svojou výpoveďou nespôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe a svojim blízkym“, keď žiadne ďalšie posudzovanie „oprávnenosti“ využitia daného práva v tomto prípade neprichádzalo do úvahy. Na takéhoto „špecifického“ svedka, skôr spoluobvineného, teda „nedopadajú“ inak všeobecne platiace závery týkajúce sa „iného okruhu svedkov“ uvedené v R 35/2008 pod bodom II.,
ktorých právo odoprieť výpoveď
2 Tr. por. sa nemôže vzťahovať na výpoveď svedka ako celok a nemôže byť absolútne (na rozdiel od práva odoprieť výpoveď
1 Tr. por.), najmä z dôvodov poskytnúť orgánom činným v trestnom konaní a súdom možnosť získať dostatočne potrebné podklady na zistenie, či je hrozba nebezpečenstva trestného stíhania reálna. Uvedená právna veta bola preto v predmetnej veci zo strany odvolacieho súdu v odôvodnení jeho rozhodnutia nepriliehavo citovaná, čo dovolací súd aktuálne koriguje. Ďalšie, čo považuje dovolací súd za potrebné vzhľadom na argumentáciu dovolateľov uviesť, je potom tá skutočnosť, že rozhodne nie je pravdou, že by s poukazom na zásadu ne bis in idem už právoplatne odsúdenej osobe, ktorá má neskôr vypovedať ako svedok vo vzťahu ku skutku, ktorého bola účastná, nehrozilo žiadne „nebezpečenstvo trestného stíhania“, keď tu treba predovšetkým poukázať na možnú obnovu konania v jej neprospech (ako zákonom predvídanú výnimku zo zásady ne bis in idem - § 2 ods. 8 Tr. por., a teda právnu možnosť byť znovu stíhaný za ten istý skutok). Rovnako prichádza do úvahy, napr. aj prípadné vznesenie obvinenia za iný, nadväzujúci skutok, prípadne ďalší čiastkový útok pokračovacieho trestného činu a pod. Pokiaľ pritom dovolatelia v posledne spomínanej súvislosti na podporu svojich tvrdení poukazovali na rozhodovaciu činnosť ESĽP, tak tu si zrejme obvinení neuvedomili jednu zásadnú skutočnosť, a síce, že
čl. 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (tak, ako je vykladaný ESĽP) má prednosť pred našim vnútroštátnym zákonom len vtedy, ak zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd. A nakoľko je už z vyššie uvedeného zrejmé, že v tomto prípade poskytuje náš vnútroštátny zákon (tak, ako je vykladaný vnútroštátnymi súdmi) - konkrétne ustanovenie § 130 Tr. por. - osobe svedka vyššiu mieru ochrany ako zmieňovaná medzinárodná zmluva, neprichádza jej aplikácia s poukazom na už citovaný článok Ústavy Slovenskej republiky do úvahy (alebo inak, názor vyjadrený v rozhodnutí ESĽP, na ktoré odkazovali obvinení, je z daného pohľadu irelevantný). V tejto súvislosti možno záverom tiež podotknúť, že ak zákon vo všeobecnosti poskytuje ochranu určitému právu jednej osoby, nemôže potom využitím tohto práva zo strany príslušnej osoby (v danom prípade konkrétne využitím práva dotknutého svedka vo veci nevypovedať) zároveň dôjsť k porušeniu žiadneho práva inej osoby, resp. k nezákonnému zásahu do práva inej osoby (v tomto prípade teda k porušeniu práva obvineného/obvinených na obhajobu). V nadväznosti na vyššie podrobne rozobraný záver dovolacieho súdu ohľadne správnosti postupu prvostupňového súdu, ktorý „akceptoval“ na hlavnom pojednávaní v súlade so zákonom učinené vyhlásenie svedka Ing. W. O., PhD. vo veci nevypovedať, je potom ako druhé nevyhnutné zdôrazniť to, že rovnako tak za správny a súladný so zákonom treba považovať i nasledujúci postup ŠTS, keď tento konkrétne na návrh prokurátora (na okraj možno zmieniť, že aj so súhlasom samotnej obhajkyne obvinených)
4 Tr. por. prečítal zápisnicu o skoršej výpovedi svedka (z prípravného konania). K takému postupu boli totiž splnené všetky potrebné podmienky. K tomu sa žiada poukázať predovšetkým na to, že: - v posudzovanej veci nedošlo k žiadnemu neprípustnému križovaniu „procesného postavenia“ svedok/obvinený (čítaná bola výpoveď Ing. W. O., PhD. z prípravného konania, kedy bol vypočúvaný v procesnom postavení svedka), čo napokon dovolatelia ani nespochybnili, resp. nenapádali; - pred výpoveďou v prípravnom konaní (8. novembra 2016) bol Ing. W. O., PhD. riadne poučený, a to s osobitným dôrazom nielen na § 130, ale i § 263 ods. 4 Tr. por., pričom sa výslovne vyjadril v tom smere, že svoje právo odoprieť vypovedať nevyužíva; - menovaný svedok rovnako tak presne vedel, k akému skutku vypovedá a tiež vo vzťahu k akým konkrétnym osobám (veď napokon v danom čase už tak dovolatelia, ako i dotknutý svedok boli vo veci obvinení, avšak posledne uvedený bol ešte v októbri daného roku vylúčený zo spoločného konania); - zápisnica o skoršej výpovedi svedka Ing. W. O., PhD. bola správne čítaná
4 Tr. por., keď v tomto smere je žiaduce opäť poukázať na judikatúrne závery najvyššieho súdu, uvedené v jeho uznesení z 8. marca 2011, sp. zn. 2 Tdo 4/2011, publikovanom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 14/2012 [pozri k tomu konkrétne bod I., ktorého znenie nadväzuje na skoršie rozhodnutia najvyššieho súdu, v zmysle ktorých postup
3 písm. c) Tr. por. v prípade svedka, ktorý bol skôr, resp. stále je obvinený z účasti na čine obvineného, vo veci ktorého má/mal vypovedať, neprichádza do úvahy, keďže takýto svedok má vždy právo odmietnuť vo veci vypovedať - a teda nemôže odoprieť vypovedať „bez oprávnenia“, ako to predpokladá posledne uvedené ustanovenie]; - namietaný výsluch svedka Ing. W. O., PhD. (v prípravnom konaní), nielenže bol vykonaný zákonným spôsobom, ale o jeho vykonaní bola vyrozumená aj obhajkyňa obvinených Ing. W. N., PhD. a prof. Ing. O. N., CSc. Predmetný dôkaz by teda bol - z pohľadu dodržania zásady kontradiktórnosti - použiteľný aj keby predstavoval jediný, resp. rozhodujúci dôkaz. Treba pritom zdôrazniť, že o takúto situáciu v posudzovanej veci nejde, keďže výpoveď tohto svedka je len jedným z viacerých navzájom sa doplňujúcich usvedčujúcich dôkazov, ktoré podrobne zhodnotili súdy oboch stupňov v odôvodneniach svojich rozhodnutí a na ktoré už vyššie poukázal aj dovolací súd. Ak ide napokon o námietky uvedené obvinenými v súvislosti s dôvodom dovolania
1 písm. i) Tr. por., tak k nim treba najskôr poznamenať, že nebýva častým javom, že by dovolatelia odôvodňovali naplnenie tohto dovolacieho dôvodu námietkami právneho charakteru tak, ako je tomu v tomto prípade (práve naopak, vo veľkej väčšine prípadov sa dovolatelia „v rámci tohto dôvodu dovolania“ napriek jeho výslovnému zneniu snažia len brojiť proti ustáleným skutkovým zisteniam a záverom, ktoré sú pritom pre dovolací súd záväzné a obvinenými vo všeobecnosti nenapadnuteľné prostredníctvom dovolania). Čo sa potom ale týka už otázky samotnej vecnej opodstatnenosti týchto námietok (presnejšie tu možno hovoriť o troch samotných námietkach) - potencionálne teda spadajúcich do „rozsahu“ uplatneného dôvodu dovolania, ako je uvedené vyššie - tak tu dovolací súd opäť nemôže dať za pravdu obvineným, a to dôvodov podrobne rozvedených nižšie. Ako prvé v danej súvislosti obvinení v podaných dovolaniach namietali, že znenie skutkovej vety údajne neposkytuje dostatočný podklad pre použitú právnu kvalifikáciu, keď konkrétne formulácia „zabezpečiť úspešné absolvovanie skúšky“ nemá vylučovať aj možnosť uplatnenia vplyvu, ktorý by nesmeroval k zneužitiu právomoci osoby uvedenej v § 329 Tr. zák. Obvinení sa zjavne pri danej úvahe „inšpirovali“ závermi najvyššieho súdu uvedenými v rozsudku z 25. októbra 2016, sp. zn. 2 To 11/2015, uverejnenom tiež v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, v zmysle ktorých formuláciu „svojím vplyvom pôsobiť na výkon právomoci osoby“, uvedenú v § 336 Tr. zák., je potrebné vyložiť tak, že ide o uplatňovanie vplyvu páchateľa zásadne smerujúceho k zneužívaniu právomoci osoby, ktorá je predmetom pôsobenia; nejde teda o pôsobenie síce neformálne (nezodpovedajúce výslovnému popisu v norme upravujúcej postup v príslušnom konaní), avšak nevybočujúce z podstatného smerovania k legálnemu účelu právomoci osoby uvedenej v ustanoveniach § 328 až § 330, resp. § 332 až § 334 Tr. zák. (R 49/2017 - II.). S poukazom aj na posledné citované, s použitou právnou kvalifikáciou súvisiace „judikatúrne“ závery najvyššieho súdu, potom dovolací súd vo vzťahu k zneniu ním posudzovanej skutkovej vety konštatuje, že toto rozhodne nepripúšťa také konanie zo strany obvinených, ktoré by smerovalo (zjednodušene povedané) k legálnemu účelu. Alebo inak, prijatie úplatku od študenta za to, že bude pôsobené na skúšajúceho a že bude u neho zabezpečené študentovi úspešné absolvovanie skúšky, nepochybne nedáva žiadny priestor pre úvahy o takom (potenciálne do úvahy prichádzajúcom) konaní, ktoré by síce bolo neformálne, avšak nevybočujúce z podstatného smerovania k legálnemu účelu tak, ako sa to snažia prezentovať obvinení cestou svojho obhajcu v podaných dovolaniach. „Legálne“ zabezpečiť úspech pri skúške za úplatu prostredníctvom ďalších osôb jednoducho nejde. Ak, tak vyššie uvedená formulácia použitá v skutkovej vete pripúšťa priestor len na úvahy o rôznych možných „nelegálnych“ spôsoboch, akými mohlo dôjsť k zabezpečeniu úspešného absolvovania skúšky. Na tomto mieste však nedá dovolaciemu súdu nedodať, že z odôvodnení rozhodnutí je zrejmé, k akým konkrétnym skutkovým zisteniam konajúce súdy v danom smere po vykonanom dokazovaní dospeli (a síce, že o. i. ani na jednu zo skúšok nebol dotknutý študent oficiálne prihlásený cez univerzitný informačný systém, že obe skúšky prebehli len formálne - odovzdaním vyplnených testov zo strany študenta, ktorý v prípade skúšky z B. I tento dostal na vyplnenie vopred a v prípade skúšky z B. II až ex post po zapísaní známky z daného predmetu, keď tiež zároveň bolo poukázané na to, že obe skúšky študent „akože vykonal“ v termíne, ktorý ani nefiguroval medzi riadne vypísanými termínmi, pričom tieto mu boli zapísané k inému skoršiemu dátumu), avšak predmetné skutkové zistenia nenašli následne „v podrobnostiach“ odraz v skutkovej vety. Treba ale k posledne uvedenému hneď zároveň uviesť a súčasne tým aj uzavrieť „reakciu“ dovolacieho súdu na úvodom predostretú dovolaciu námietku, že skutok je v skutkovej vete (ktorá jediná je v konečnom dôsledku pre dovolací súd relevantná z pohľadu skúmania správnosti použitej právnej kvalifikácie) aj bez jeho naznačeného možného spresnenia - s ohľadom na súdmi nižšieho súdmi preukázaný konkrétny nelegálny spôsob, akým malo byť zabezpečené pre študenta R. M.spešné vykonanie skúšky, vymedzený tak, že zodpovedá znakom príslušnej časti objektívnej stránky použitej skutkovej podstaty trestného činu nepriameho úplatkárstva. Ak ide o druhú námietku z radu dovolacích námietok uvedených v kontexte dôvodu dovolania
1 písm. i) Tr. por., dotýkajúcu sa údajného „nedostatku“ skutkovej vety z pohľadu učineného záveru o spolupáchateľstve obvinených
zák., tak k tomu je potrebné uviesť najskôr tú skutočnosť, že pre takýto záver (o naplnení znaku spolupáchateľstva) sa vo všeobecnosti vyžaduje jednak spoločné konanie dvoch alebo viacerých páchateľov (objektívna podmienka) a jednak spoločný úmysel týchto páchateľov, zahŕňajúci tak ich spoločné konanie, ako aj sledovanie spoločného cieľa - t. j. porušenie alebo ohrozenie záujmu chráneného Trestným zákonom (ako subjektívna podmienka). Vzhľadom na presnú špecifikáciu dovolacej námietky je pritom zo strany obvinených vnímaná ako problematická konkrétne absencia ich spoločného konania v zmysle pôsobenia na výkon právomoci doc. Ing. V. Q., CSc. (ako skúšajúceho), keď takto mal
ustálenej skutkovej vety na menovaného pôsobiť „len“ obvinený prof. Ing. O. N., CSc. (s už teda skôr rozoberaným cieľom zabezpečiť pre dotknutého študenta úspešné absolvovanie skúšky). Pri viazanosti dovolacieho súdu rozsahom vecne uplatnenej námietky tento v súvislosti s údajnou absenciou spoločného konania vo vyššie zmieňovanom smere považuje za nevyhnutné zdôrazniť, že - tak, ako sa na to poukazuje aj vo všetkých komentároch, či tiež teórii trestného práva hmotného - o „spáchanie trestného činu spoločným konaním“ v zmysle § 20 Tr. zák. ide nielen vtedy, ak každý zo spolupáchateľov svojím konaním naplní všetky znaky konania uvedeného v príslušnom ustanovení osobitnej časti Trestného zákona, ale tiež o. i. aj vtedy, ak až v súhrne konanie spolupáchateľov napĺňa „celú“ objektívnu stránku skutkovej podstaty príslušného trestného činu. Nie je teda potrebné - a niekedy je to dokonca z povahy veci aj vylúčené - aby konanie spolupáchateľov bolo z pohľadu naplnenia zákonom požadovaných znakov príslušnej skutkovej podstaty „rovnocennej povahy“, a tak tomu bolo aj v posudzovanom prípade. Rovnako (a správne) napokon argumentoval už aj samotný odvolací súd v rámci odôvodnenia dovolaniami napadnutého rozhodnutia (s. 23), keď tak reagoval na predloženú odvolaciu námietku obvinených. Pritom len na okraj (dokreslenie reality) možno tiež poznamenať, že zo záverov vykonaného dokazovania je zrejmé, že „úspešné“ pôsobenie na skúšajúceho doc. Ing. V. Q., CSc. bolo fakticky možné „iba“ prostredníctvom prof. Ing. O. N., CSc. (otec druhého obvineného), a to z dôvodu jeho dlhoročného kamarátstva so skôr menovaným. Čo sa týka námietky dovolateľov ohľadne tzv. materiálneho korektívu, tu je v prvom rade potrebné poznamenať, že niet pochybností o tom, že pri prečine sa okrem naplnenia formálnych znakov príslušnej skutkovej podstaty požaduje vždy aj naplnenie materiálneho znaku
2 Tr. zák., v zmysle ktorého nejde o prečin, ak je jeho závažnosť nepatrná. Pokiaľ ale ide o „možnosti“ dovolacieho súdu v danom smere, tak treba zdôrazniť, že tento môže pri posudzovaní dôvodu dovolania uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. hodnotiť i potrebnú (vyššiu než nepatrnú) závažnosť prečinu (§ 10 ods. 2 Tr. zák.) a opierať sa pritom o dôkazy, ktoré boli v súdnom konaní vykonané; nesmie však skúmať a meniť správnosť a úplnosť zisteného skutku (R 121/2014). Záver o tom, či pri prečine je daný materiálny korektív
2 Tr. zák. je teda záverom právnym. Tento právny záver sa však musí zakladať na skutkových zisteniach súdu vyplývajúcich z vykonaného dokazovania rovnako, ako záver o objektívnych a subjektívnych znakoch prečinu. Skutočnosti významné pre právny záver o tom, či tu je materiálny korektív prečinu, musia byť predmetom dokazovania práve tak, ako všetky ostatné okolnosti naplňujúce znaky trestného činu. Pri zisťovaní okolností, ktoré majú význam pre záver o materiálnom korektíve prečinu, nemožno vopred prikladať osobitný význam žiadnemu dôkaznému prostriedku, ale na jeho naplnenie treba usudzovať zo všetkých konkrétnych okolností, za ktorých bol prečin spáchaný a zo všetkých relevantných dôkazov. Ak ide potom o posudzovanú vec, aj s poukazom na už uvedené dovolací súd konštatuje, že okrem formálnych znakov je pri prečine nepriamej korupcie
1 Tr. zák. celkom zjavne naplnený aj jeho materiálny znak, keďže jeho závažnosť je v danej veci - vzhľadom na (preukázaný) spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku spolupáchateľov - potrebné považovať za jednoznačne vyššiu než nepatrnú. Hoci je pravdou, že ani jeden z konajúcich súdov sa v odôvodnení svojho rozhodnutia explicitne nevyjadril k otázke naplnenia aj materiálneho znaku prečinu, napriek tomu však platí, že odôvodnenie výroku o vine zo spáchania skutku zodpovedá v prípade oboch obvinených požiadavke preukázania všetkých zákonných znakov prečinu, včítane toho materiálneho. K „potrebnej miere“ stupňa závažnosti spáchaného prečinu (t. j. vyššie než nepatrnej) upriamuje dovolací súd - popri samotnom popise skutku uvedeného v skutkovej vete - potom pozornosť predovšetkým na tú časť odôvodnenia odsudzujúceho rozsudku, kde bolo poukázané na to, že trestný čin bol v danom prípade spáchaný sofistikovaným spôsobom, keď obvinení si svoj zámer získať finančné prostriedky (zištná pohnútka) od študenta R. M. presadili nekompromisne aj vnútením mu skúšky z B. II, za ktorú až následne požadovali doplatok úplatku vo výške 200 eur, keď tiež bolo zdôraznené, že obvinení svojim konaním prispeli k dehonestovaniu slovenského vysokého školstva a k vytváraniu dojmu jeho skorumpovanosti (s tým, že samotná nebezpečnosť korupcie ako takej je neustále zdôrazňovaná tak na vnútroštátnej, ako i medzinárodnej úrovni). V posledne uvedenom ide o rozhodné skutočnosti ovplyvňujúce závažnosť spáchaného prečinu v zmysle § 10 ods. 2 Tr. zák. Ako je teda zrejmé zo skôr uvedeného, najvyšší súd nezistil v posudzovanej veci opodstatnenosť žiadnej uplatnenej dovolacej námietky z hľadiska jej možného podradenia pod niektorý z do úvahy prichádzajúcich dôvodov dovolania
1 Tr. por., a preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.