ZAISTENIE

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1Sža/19/2015 Identifikačné číslo spisu: 7015200255 Dátum vydania rozhodnutia: 28.04.2015 Meno a priezvisko: JUDr. Igor Belko Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:7015200255.1 Rozsudok Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a z členov JUDr. Ing. Miroslava Gavalca, PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa: C. T., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom R., mestská štvrť A. R., ulica B. R. č. XXX, F., štátny príslušník Mongolska, bez cestovných dokladov, t. č. Útvar policajného zaistenia pre cudzincov, Sečovce, zastúpený: Advokátska kancelária Škamla, s.r.o., Makovického 15, 010 01 Žilina, proti odporcovi: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Košice - letisko, o preskúmanie rozhodnutia odporcu č. PPZ-HCP-PO9-97-016/2015 zo dňa 11.02.2015, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 11. marca 2015, č. k. 9Sp/10/2015-39, takto rozhodol: Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 11. marca 2015, č. k. 9Sp/10/2015-39, potvrdzuje. Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Odôvodnenie I. Predmet konania Krajský súd v Košiciach rozsudkom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia potvrdil rozhodnutie č. p. PPZ-HCP-PO9-97-016/2015 zo dňa 11.02.2015, ktorým bol navrhovateľ dňom 11.02.2015 o 16:50 hod. zaistený podľa § 88 ods. l písm.

1. a)bod 1/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov na čas nevyhnutne potrebný, teda na čas pre zabezpečenie jeho vycestovania na 5 mesiacov, t. j. do 11.07.2015 v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, ak existuje riziko jeho úteku a na výkon jeho zaistenia určil Útvar policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach (ďalej len „ÚPZC Sečovce"). Krajský súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia v rozsahu a z dôvodov podaného opravného prostriedku dospel k záveru, že odporca v prejednávanej veci v správnom konaní dostatočne zistil skutkový stav v súlade s § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní a opravný prostriedok navrhovateľa, podaný prostredníctvom splnomocneného zástupcu, nie je dôvodný. Podľa názoru krajského súdu odporca vo svojom rozhodnutí náležite skutkovo a právne odôvodnil splnenie podmienok zaistenia navrhovateľa v zmysle § 88 ods. 1 písm. a/ bod 1 zákona o pobyte cudzincov, z hľadiska účelu tohto zaistenia, uvedením rozhodnutia o administratívnom vyhostení navrhovateľa v konaní o jeho administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, s odôvodnením rizika jeho úteku a dĺžky konania, potrebnej na jeho realizáciu. Súd prvého stupňa nepovažoval námietky navrhovateľa za opodstatnené, pretože tak dĺžka zaistenia, ako aj samotné skutkové okolnosti, ktoré viedli k tomuto zaisteniu, boli v súlade s platnou právnou úpravou, citovanou v napadnutom rozhodnutí. Súhlasil s námietkami odporcu v jeho vyjadrení zo dňa 04.03.2015 k odvolacím námietkam, že priepustka Laissez - Passer nespĺňa požiadavky náhradného cestovného dokladu, vydáva ho vydávajúci štát, v danom prípade Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska bez spolupráce so Zastupiteľským úradom Mongolska. Totožnosť takto transferovaného štátneho príslušníka tretej krajiny je založená na zhode odtlačkov prstov. V posudzovanom prípade však krajský súd zámenu poradia mien nepovažuje za viaceré identity navrhovateľa. Z doterajšieho priebehu konania o zaisteniach navrhovateľa, ako aj rozhodovania Migračného úradu o žiadosti navrhovateľa o medzinárodnú ochranu, je zrejmá neochota navrhovateľa počas týchto konaní spolupracovať s príslušnými správnymi orgánmi. K námietke, týkajúcej sa doby zaistenia súd uviedol, že táto dĺžka bola riadne odôvodnená v súlade s platnou právnou úpravou, pričom táto sa počas celého zaistenia monitoruje, či je opodstatnená alebo nie, s poukazom na ust. § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov. Odporca stanovil čas, dokedy sa nevyhnutne musia vykonať všetky opatrenia na reálne vykonanie administratívneho vyhostenia, o ktorom bolo v konaní o administratívnom vyhostení rozhodnuté právoplatným rozhodnutím odporcu zo dňa 11.02.2015 pod č. PPZ-HCP-PO9-97-011/2015. Na základe uvedených skutočností považoval krajský súd odvolacie námietky navrhovateľa za nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia a v podrobnostiach a argumentácii dôvodov zaistenia poukázal na písomné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožnil, námietkam navrhovateľa preto nevyhovel a napadnuté rozhodnutie odporcu v zmysle § 250q ods. 2 OSP ako zákonné potvrdil. II. Stručné zhrnutie odvolacích dôvodov navrhovateľa Proti uvedenému rozsudku podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie, ktorým namietal, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k neprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Zdôraznil, že z rozhodnutia o zaistení navrhovateľa, ako aj z napadnutého rozsudku vyplýva, že dňa 11.2.2015 vydal odporca rozhodnutie o administratívnom vyhostení navrhovateľa pod sp. zn.: PPZ-HCP-PO9-97-O15/2015, ktoré sa stalo vykonateľným dňa 11.2.2015. Keďže v čase vydania rozhodnutia o zaistení cudzinca existovalo vykonateľné rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení, jediným zákonným dôvodom pre jeho zaistenie, ktorý prichádzal do úvahy, bolo zaistenie z dôvodu uvedeného v § 88 ods. 1 písm.
2. b)zákona o pobyte cudzincov. Poukázal na ust. § 88 ods. 11 zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého, ak je štátny príslušník tretej krajiny zaistený podľa odseku I písm.
3. a)a policajný útvar nevydá rozhodnutie o administratívnom vyhostení do 48 hodín od zaistenia, policajný útvar štátneho príslušníka tretej krajiny ihneď prepustí; to neplatí, ak policajný útvar nevydá rozhodnutie o administratívnom vyhostení z dôvodu prerušenia konania o administratívnom vyhostení podľa § 77 ods. 4 alebo vyžiadania informácie podľa § 83 ods. 7. Vzhľadom na to, že navrhovateľ je zaistený podľa § 88 ods. 1 písm.
4. a)bod 1/ zákona o pobyte cudzincov a odporca nevydal rozhodnutie o administratívnom vyhostení do 48 hodín od jeho zaistenia, mal byť navrhovateľ už 13.2.2015 zo zaistenia prepustený. Rozhodnutie o zaistení navrhovateľa je nezákonné, nakoľko navrhovateľ bol zaistený podľa nesprávneho ustanovenia zákona o pobyte cudzincov. Z napadnutého rozsudku a z rozhodnutia o vyhostení navrhovateľa vyplýva, že tento má na území SR manželku a deti, ktorí sú žiadateľmi o azyl. Vyhostenie navrhovateľa z územia Slovenskej republiky by tak bolo vážnym zásahom do práva na rodinný a súkromný život navrhovateľa, jeho manželky a ich detí. Nie je teda zrejmé, ako odporca dospel k záveru, že zaistenie navrhovateľa je efektívne, nakoľko navrhovateľa nemožno z dôvodu rešpektovania jeho práva na rodinný a súkromný život z územia Slovenskej republiky vyhostiť. Z rozhodnutia o zaistení navrhovateľa, s ktorého obsahom sa súd prvého stupňa v celom rozsahu stotožnil a odkázal naň, nemožno nijakým spôsobom zistiť, ako sa správny orgán prvého stupňa vysporiadal so skutočnosťou, že navrhovateľ mal v čase vydania tohto rozhodnutia na území SR rodinné väzby k manželke a dvom deťom, ktorí sú podľa rozhodnutia o zaistení navrhovateľa žiadateľmi o azyl na území Slovenskej republiky. Podľa čl. 8 ods. 2 Dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu práva na rodinný a súkromný život zasahovať s výnimkou prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom alebo zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo na ochranu práv a slobôd iných. Rozhodnutie odporcu, s ktorým sa súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku v celom rozsahu stotožnil, neobsahuje žiadne odôvodnenie zákonnosti zásahu do práva na rodinný a súkromný život navrhovateľa a jeho rodiny vo vzťahu k efektívnosti jeho zaistenia. Rozsudok súdu prvého stupňa je založený na nesprávnom právnom posúdení veci, nakoľko súd prvého stupňa sa v napadnutom rozsudku v plnom rozsahu stotožnil s rozhodnutím odporcu o zaistení navrhovateľa, v ktorom absentuje akákoľvek zmienka o skúmaní efektívnosti zaistenia účastníka konania vo vzťahu k jeho väzbám na rodinných príslušníkov, ktorí sú na území Slovenskej republiky žiadateľmi o azyl. Navrhovateľ namietal tiež nezrozumiteľnosť rozsudku súdu prvého stupňa, keď poukázal na to, že v poslednom odseku na strane č. 5 napadnutého rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie citovaného rozhodnutia odporcu zo dňa 11.2.20I5, ktorým odporca v zmysle § 88a ods. 1 písm.
5. a)bod 1 zákona o pobyte cudzincov zaistil navrhovateľa a nie je teda zrejmé, prečo súd prvého stupňa odkazuje na zákonné ustanovenie, ktoré rieši situáciu v prípade, ak zaistený cudzinec podá žiadosť o udelenie azylu, keď navrhovateľ nebol v čase vydania napadnutého rozsudku žiadateľom o azyl. Ak by bol navrhovateľ považovaný za žiadateľa o azyl, musel by byť zaistený podľa špeciálneho ustanovenia § 88a zákona o pobyte cudzincov. Okrem toho nepovažoval za dostatočné, že súd prvého stupňa sa vysporiadal s námietkami navrhovateľa uvedenými v opravnom prostriedku v štyroch krátkych odsekoch na strane č. 7 napadnutého rozsudku, čo spôsobuje, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je nepresvedčivé. S poukazom na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (správne má byť Súdneho dvora EÚ) č. C-146/14 PPU zo dňa 5.6.2014 vo veci Mahdi vs. Bulharsko, z ktorého vyplýva, že súd musí byť schopný zistiť si akúkoľvek skutočnosť relevantnú pre rozhodnutie v prípade, že to považuje za nevyhnutné, právny zástupca pripomenul, že súd nie je pri preskúmavaní zákonnosti pozbavenia osobnej slobody navrhovateľa viazaný len konkrétnymi námietkami navrhovateľa, ale je povinný zistiť všetky relevantné skutočnosti, aby vydal zákonné rozhodnutie o tom, či je pozbavenie osobnej slobody navrhovateľa zákonné a preto je potrebné brať do úvahy všetky v tomto konaní tvrdené skutočnosti, hoci aj neboli v opravnom prostriedku priamo uvedené. Z uvedených dôvodov navrhol zmeniť rozsudok krajského súdu zrušiť napadnuté rozhodnutie odporcu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, zaviazať odporcu k náhrade trov konania pred súdom prvého aj druhého stupňa a nariadiť bezodkladné prepustenie navrhovateľa z Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce. III. Vyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľa Odporca nesúhlasil s tvrdením právneho zástupcu navrhovateľa, že o zaistení navrhovateľa rozhodol podľa nesprávneho ustanovenia zákona o pobyte cudzincov a poukázal na to, že vo svojom rozhodnutí o administratívnom vyhostení vylúčil odkladný účinok odvolania proti rozhodnutiu a teda bolo stále neprávoplatné a toto konanie stále prebiehalo, preto odporca pristúpil k zaisteniu navrhovateľa podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm.
6. a)bod 1 zákona o pobyte cudzincov v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, ak existuje riziko jeho úteku. Podľa právneho názoru odporcu a vychádzajúc z dikcie ustanovenia § 88 ods. 1 písm.
7. a)zákona o pobyte cudzincov je zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny možné aplikovať priamo v prebiehajúcom konaní o administratívnom vyhostení. Zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny zároveň nemusí byť vykonané pred samotným konaním o administratívnom vyhostení a rozhodnutie o jeho zaistení nemusí predchádzať vydaniu rozhodnutia o administratívnom vyhostení. V predmetnom rozhodnutí o zaistení odporca zároveň uviedol, že totožnosť navrhovateľa nie je dôveryhodne preukázaná, nakoľko nemá cestovný doklad. Nie je možné, aby sám legálnym spôsobom vycestoval z územia Slovenskej republiky do krajiny pôvodu, alebo krajiny ktorá ho prijme. Odporca ďalej v odôvodnení rozhodnutia uviedol že predpokladanými úkonmi nutnými na reálne vykonanie administratívneho vyhostenia účastníka konania je potvrdenie jeho totožnosti, komunikácia so zastupiteľským úradom štátu, ktorého je účastník konania štátnym príslušníkom, zabezpečenie náhradného cestovného dokladu a samotná realizácia administratívneho vyhostenia. Doba zaistenia sa môže skrátiť, pričom presná doba zaistenia sa nedá konkrétne určiť nakoľko závisí od viacerých neovplyvniteľných faktorov, hlavne závisí na spolupráci cudzinca pri vybavovaní cestovného dokladu potrebného k reálnemu vyhosteniu. V prípade navrhovateľa je preto rozhodnutie o administratívnom vyhostení realizovateľné až po splnení týchto podmienok. Podľa právneho názoru odporcu je preto aplikovanie ustanovenia § 88 ods. 1 písm.
8. b)zákona o pobyte cudzincov, ktorým sa zaistí štátny príslušník tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia možné len za predpokladu, že k vykonaniu takéhoto rozhodnutia nedošlo. Odporca nesúhlasil s tvrdením právneho zástupcu navrhovateľa, že vzhľadom na to, že navrhovateľ je zaistený podľa § 88 ods. 1 písm.
9. a)bod 1 zákona o pobyte cudzincov a odporca nevydal rozhodnutie o administratívnom vyhostení do 48 hodín od jeho zaistenia, mal byť navrhovateľ už 13.02.2015 zo zaistenia prepustený. Podľa právneho názoru odporcu z dikcie zákonného ustanovenia § 88 ods. 11 zákona o pobyte cudzincov vyplýva určenie postupu policajného útvaru, po zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny podľa § 88 odsek 1 písm.
10. a)ktorému ešte nebolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení. To znamená, že u štátneho príslušníka tretej krajiny ktorému ešte nebolo v konaní o administratívnom vyhostení vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení je určená lehota, kde po zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny najneskôr do 48 hodín je policajný útvar takéto rozhodnutie vydať, inak je povinný ho ihneď prepustiť. Zákonné ustanovenie zároveň nevylučuje, že takéto rozhodnutie v konaní o administratívnom vyhostení už mohlo byť vydané, resp. mohlo predchádzať samotnému zaisteniu podľa tohto ustanovenia. Odporca je zároveň toho názoru, že časový sled alebo postupnosť vydania jednotlivých rozhodnutí nemôže mať za následok nezákonnosť takéhoto rozhodnutia. Odporca trval na tom, že predmetné konanie vo veci administratívneho vyhostenia v čase vydania rozhodnutia o zaistení nebolo právoplatne ukončené a stále prebiehalo. V súvislosti s námietkou neefektívnosti zaistenia odporca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. lSža/29/2014, ktorým potvrdil rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 29. júla 2014, č. k. lSp/33/2014-34. Odporca uvádza, že zaistením osoby navrhovateľa bola splnená efektívnosť zaistenia a jej právne odôvodnenie v predmetnom rozsudku NS SR sa plne vzťahuje aj na prípad navrhovateľa. Čo sa týka práva navrhovateľa na rodinný a súkromný život odporca dôrazne odmietol, že by jeho postupom takéto právo navrhovateľa bolo porušené. Trval na tom, že pri rozhodovaní v konaní o administratívnom vyhostení z územia SR prihliadol aj na rodinné väzby navrhovateľa na území SR, a to na manželku účastníka konania a ich dve maloleté deti, ktorí sú taktiež žiadateľmi o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR. Odporca pripomenul, že žiadosť o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR dňa 8.12.2014 podala manželka navrhovateľa Z. X., nar. XX.X.XXXX, štátna príslušnosť Mongolsko, a to v mene svojom, ako aj svojich dvoch maloletých detí Z. C., nar. XX.X.XXXX a T. C., nar. X.X.XXXX, obe štátnej príslušnosti Mongolsko, ktorú migračný úrad rozhodnutím ČAS: MU-365-31/PO-Ž-2014 zo dňa 30.1.2015 zamietol ako zjavne neopodstatnenú. Na základe tejto skutočnosti správny orgán uvádza, že aj vo vzťahu k manželke navrhovateľa bude správny orgán povinný pokračovať vo veci administratívneho vyhostenia z územia SR, ktoré správny orgán vedie pod č.: PPZ-HCP-PO9-523/2014 zo dňa 08.12.2014. Odporca uviedol, že po vyhlásení rozhodnutia Migračného úradu manželke navrhovateľa, ktorým bola jej žiadosť podaná v jej mene ako aj jej maloletých detí o udelenie azylu zamietnutá ako zjavne neopodstatnená, by sa ich ďalší pobyt na území Slovenskej republiky považoval za neoprávnený. Z tohto dôvodu by odporca bol povinný aj v jej prípade pokračovať v konaní o administratívnom vyhostení a rozhodnutie o administratívnom vyhostení by vydal aj manželke navrhovateľa. Aj v prípade navrhovateľovej manželky by odporca aplikoval ustanovenie § 88 zákona o pobyte cudzincov a umiestnil by ju spolu s jej maloletými deťmi v ÚPZC Sečovce. Predmetné rozhodnutie Migračného úradu malo byť po dohode odporcu s pracovníkmi MÚ MV SR vyhlásené manželke navrhovateľa dňa 17.02.2015 v priestoroch pobytového zariadenia Opatovská Nová Ves. Potom, čo sa však manželka navrhovateľa dozvedela, že jej manžel bol opätovne zaistený, hneď nasledujúci deň svojvoľne opustila pobytové zariadenie Opatovská Nová Ves a opätovne aj so svojimi maloletými deťmi ušla z územia Slovenskej republiky. V súčasnosti sa manželka navrhovateľa spolu s ich maloletými deťmi nachádza na neznámom mieste. Je preto len logickým úsudkom, že útek zo Slovenskej republiky plánovali spoločne s navrhovateľom. Počas pobytu navrhovateľa v ÚPZC Sečovce bolo navrhovateľovi viackrát umožnené sa telefonicky kontaktovať so svojou manželkou. Aj toto konanie manželky navrhovateľa odôvodňuje zaistenie navrhovateľa a potvrdzuje riziko jeho úteku z územia Slovenskej republiky. Odporca nesúhlasil ani s ďalšími námietkami navrhovateľa ohľadne nezrozumiteľnosti odôvodnenia rozsudku a povinnosti súdov zaoberať sa pri rozhodovaní všetkými skutočnosťami a tieto odmietol. Napadnutý rozsudok krajského súdu navrhol potvrdiť a trovy konania navrhovateľovi nepriznať. IV. Argumentácia rozhodnutia odporcu Odporca napadnutým rozhodnutím č. s. PPZ-HCP-PO9-97-016/2015 zo dňa 11.02.2015 v zmysle § 88 ods. 1 písm. a/ bod 1 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov") zaistil navrhovateľa dňom 11.02.2015 o 16:50 hod. na čas nevyhnutne potrebný, teda na čas pre zabezpečenie jeho vycestovania na 5 mesiacov, t. j. 11.07.2015 v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, ak existuje riziko jeho úteku a na výkon jeho zaistenia určil Útvar policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach (ďalej len „ÚPZC Sečovce"). V odôvodnení svojho rozhodnutia odporca uviedol, že účastník konania neoprávnene prekročil štátnu hranicu z územia Ukrajiny do SR v nočných hodinách dňa 30.05.2013 - 31.05.2013. Dňa 31.05.2013 požiadal o udelenie azylu na území SR z dôvodu, že v Mongolsku je zlá situácia pre rodinu a tiež z obavy o život. Dňa 13.08.2013 bol zaznamenaný jeho svojvoľný odchod z pobytového tábora, bol vyradený z evidencie a konanie o udelenie azylu, vedené pod č. MU-267/PO-Ž-2013, bolo dňa 26.08.2013 zastavené právoplatne dňa 17.09.2013. Z dôvodov rozhodnutia odporcu vyplýva, že navrhovateľ bol vrátený z územia Veľkej Británie dňa 26.08.2014 podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 Z. z. zo dňa 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu, zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov, kedy bolo vydané rozhodnutie o jeho zaistení pod č. PPZ-HCP-PO9-363-011/2014. Dňa 24.10.2014 bolo vydané rozhodnutie Ministerstva vnútra SR Migračného úradu v konaní o žiadosti o udelenie azylu navrhovateľa ČAS: MU-259-16/PO-Ž-2014, ktorým v zmysle ustanovenia § 12 ods. 1 písm. a/ a ods. 3 zákona o azyle zamietol žiadosť navrhovateľa o udelenie azylu ako zjavne neopodstatnenú, ktoré bolo navrhovateľovi vyhlásené a doručené dňa 12.11.2014. Dňa 13.11.2014 bolo začaté konanie vo veci administratívneho vyhostenia navrhovateľa č. PPZ-HCP-PO9-489-009/2014, ktoré bolo prerušené rozhodnutím odporcu č. s. PPZ-HCP-PO9-489-014/2014 zo dňa 13.11.2014. Z výpovede navrhovateľa v zápisnici o vyjadrení účastníka konania podľa ustanovenia § 22 ods. 1 Správneho poriadku pod číslom PPZ-HCP-PO9-489-010/2014 zo dňa 13.11.2014 vyplynulo, že navrhovateľ v azylovom konaní, ktoré ešte prebiehalo, dobre nerozumel anglickému tlmočeniu a niektoré skutočnosti, ktoré v tomto konaní chcel uviesť, nevedel v anglickom jazyku presne vyjadriť. Navrhovateľ požiadal o možnosť pred pracovníkom Migračného úradu hovoriť vo svojej rodnej reči, kde chcel uviesť ďalšie nové dôležité skutočnosti, potrebné pre toto konanie. Súčasne prejavil vôľu požiadať o udelenie azylu na území SR. Dňa 13.11.2014 Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Košice - letisko (ďalej len „OHK PZ Košice - letisko") opätovne zaistilo navrhovateľa v zmysle § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov a umiestnilo ho v ÚPZC Sečovce. Dňa 21.11.2014 bolo prijaté vyhlásenie o žiadosti o udelenie azylu účastníka konania a Migračným úradom MV SR bolo začaté azylové konanie pod č. MÚ 350/PO-Ž-2014, ktorým bolo následne konanie o udelenie azylu zastavené v zmysle § 19 ods. 1 písm. i/ zákona o azyle, ktoré bolo účastníkovi konania vyhlásené dňa 11.02.2015 v čase o 13:00 hod.. Na základe týchto skutočností bol OHK PZ Košice - letisko vydaný dňa 11.02.2015 príkaz na prepustenie štátneho príslušníka tretej krajiny z ÚPZC Sečovce pod PPZ-HCP-PO9-97-003/2015. Vyhlásením rozhodnutia Migračného úradu dňa 11.02.2015 sa účastník konania neoprávnene zdržiaval na území SR bez dokladov, čím sa dopustil priestupku podľa § 118 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov a zároveň svojim konaním naplnil dôvody administratívneho vyhostenia v zmysle § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov. Správny orgán mal za to, že sú naplnené podmienky stanovené zákonom o pobyte cudzincov na zaistenie účastníka konania v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, ak existuje riziko jeho úteku, s poukázaním na ustanovenie o výkone rozhodnutia o administratívnom vyhostení podľa § 84 ods. 1 písm. a/, d/ zákona o pobyte cudzincov. Správny orgán stanovil dĺžku doby zaistenia podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov do 11.07.2015, ako dobu nevyhnutnú na vykonanie všetkých dostupných úkonov, smerujúcich k vyhosteniu účastníka konania z územia SR. Predpokladanými úkonmi je potvrdenie totožnosti, komunikácia s príslušným zastupiteľským úradom, zabezpečenie náhradného cestovného dokladu a samotná realizácia administratívneho vyhostenia. Odporca však poukázal na to, že doba zaistenia sa môže skrátiť, pričom presná doba zaistenia sa nedá konkrétne určiť, nakoľko závisí od viacerých neovplyvniteľných faktorov, hlavne od spolupráce cudzinca pri vybavovaní cestovného dokladu, potrebného k reálnemu vyhosteniu. Doba zaistenia je z pohľadu správneho orgánu priamo úmerná dobe vystavenia cestovného dokladu a vybaveniu všetkých potrebných náležitostí k reálnemu fyzickému vyhosteniu účastníka konania do domovskej krajiny, ako je to potvrdené aj ÚPZC Sečovce, že v danom prípade je možné predpokladať lehotu na vydanie náhradného cestovného dokladu približne 5 mesiacov. Kratšia doba by bola neefektívna na plynulé a bezproblémové vybavovanie všetkých náležitostí. Správny orgán sa tiež zaoberal alternatívnym riešením podľa § 89 ods. 1 písm. a/ a b/ zákona o pobyte cudzincov. Prihliadol na to, že u účastníka konania ide už o tretiu žiadosť o udelenie azylu na území SR, počas azylovej procedúry v minulosti svojvoľne opustil pobytový tábor a prerušil azylovú procedúru, z pohľadu správneho orgánu je taká osoba nedôveryhodná. Správny orgán účastníka konania v predchádzajúcich konaniach už dvakrát zaistil v zmysle § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, aj s prihliadnutím na existenciu rizika jeho úteku. Uplatnenie alternatív neaplikoval odporca aj z dôvodu, že účastník konania nemá na území SR žiaden pobyt, ani dostatok finančných prostriedkov. Rodinné väzby na území SR boli zistené iba vo vzťahu k manželke a k maloletým deťom, ktorí sú žiadateľmi o azyl na území SR. K týmto informáciám bol spracovaný úradný záznam o prehliadke osoby a lustračná tabuľka zo dňa 11.02.2015. S prihliadnutím na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo dňa 16.12.2008 a článok 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, považoval správny orgán uvedené podmienky za splnené vzhľadom na existenciu vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení, vedeného pod č. PPZ-HCP-P09-97-011/2015 zo dňa 11.02.2015, vydaného OHK PZ Košice - letisko, v ktorom bol účastníkovi konania určený zákaz vstupu na územie SR na dobu troch rokov. Na zabezpečenie jeho vycestovania do krajiny podľa § 77 ods. 1, ak existuje riziko jeho úteku, priamo slúži inštitút zaistenia cudzinca. V. Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že rozhodnutie krajského súdu je potrebné potvrdiť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk . Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 28. apríla 2015 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP). V predmetnej veci bol predmetom odvolacieho konania rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa podľa § 88 ods. 1 písm. a/ bod 1/ zákona o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či odvolacie námietky odporcu sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu. Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podľa § 2501 ods. 1 OSP sa v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutia správnych orgánov, postupuje podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov". Pokiaľ v tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku s výnimkou § 250a (§ 2501 ods. 2 OSP). Podľa § 88 ods. 1 písm. a/ bod 1 policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, ak existuje riziko jeho úteku. Rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa podľa § 88 ods. 2 rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa zákona o pobyte cudzincov alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov. Podľa § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle") nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté. Z obsahu napadnutého rozhodnutia odporcu je zrejmé, že svoj postupu, ktorým rozhodol o zaistení navrhovateľa odôvodnil naplnením zákonných predpokladov pre zaistenie vyplývajúcich z ustanovenia § 88 ods. 1 písm. a/ bod 1/ zákona o pobyte cudzincov potom, čo mal na základe v konaní vykonaného dokazovania za preukázané, že zaistenie navrhovateľa je potrebné na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 11.07.2015, teda na čas pre zabezpečenie jeho vycestovania na 5 mesiacov, t. j. 11.07.2015 v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, ak existuje riziko jeho úteku. Z rozhodnutia tiež vyplýva z akých dôkazných prostriedkov odporca pri rozhodovaní vychádzal - z informácií z predošlého konania o udelenie azylu vedeného správnym orgánom pod č. p. PPZ-HCP-PO9-363-011/2014, zo zápisnice o vyjadrení účastníka konania č. p. PPZ-HCP-PO9-489-010/2014, z výsledkov lustrácie v informačných systémoch MV SR, z rozhodnutia Migračného úradu MV SR ČAS: MU-259-16/PO-Ž-2014 zo dňa 24.10.2014, kedy bolo konanie vo veci udelenia azylu na území Slovenskej republiky ukončené Migračným úradom MV SR v zmysle § 12 ods. 1 písm.
11. a)a ods. 3 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle, z rozhodnutia Migračného úradu ČAS: MU-350-19/PO-Ž-2014, ktorým nadobudlo vykonateľnosť rozhodnutie o zastavení konania o udelenie azylu podľa § 19 ods. 1písm.
12. i)zákona o azyle a možno z neho ustáliť akými úvahami sa odporca pri ich hodnotení a pri použití právnych predpisov spravoval. Na základe takto v konaní o zaistení zistených skutočností odporca ustálil, že vzhľadom na to, že navrhovateľ sa zdržiava na území Slovenskej republiky neoprávnene, čím porušil ustanovenie čl. 5 ods. 1 písm. b/ Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 562/2006, dopustil sa priestupku podľa § 118 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov, jeho totožnosť nie je dôveryhodne preukázaná, lebo nemá cestovný doklad a nie je možné, aby sám legálnym spôsobom vycestoval do krajiny pôvodu alebo krajiny ktorá ho prijme, sú naplnené podmienky stanovené zákonom o pobyte cudzincov na zaistenie navrhovateľa v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, ak existuje riziko jeho úteku. Odvolací súd nepovažoval námietku navrhovateľa vytýkajúcu odporcovi nesprávne použitý dôvod zaistenia navrhovateľa vzhľadom na existenciu vykonateľného rozhodnutia o vyhostení za dôvodnú, keďže nebolo možné prehliadnuť, že odporca vo svojom rozhodnutí o administratívnom vyhostení vylúčil odkladný účinok odvolania proti rozhodnutiu, v poučení pripustil podanie odvolania voči nemu a teda konanie o administratívnom vyhostení nebolo právoplatne ukončené a stále prebiehalo, preto nebolo možné vylúčiť postup upravený v ustanovení § 88 ods. 1 písm. a/ bod 1 zákona o pobyte cudzincov reflektujúci prebiehajúce (právoplatne neukončené) konanie o administratívnom vyhostení. Takýto postup nevylučuje, že zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny je možné aplikovať priamo v prebiehajúcom konaní o administratívnom vyhostení a že zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny zároveň nemusí byť vykonané pred samotným konaním o administratívnom vyhostení a rozhodnutie o jeho zaistení nemusí predchádzať vydaniu rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Z toho potom vyplýva, že samotná vykonateľnosť rozhodnutia o administratívnom vyhostení ešte nezakladá povinnosť odporcu zaistiť navrhovateľa podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm.
13. b)zákona o pobyte cudzincov preto postup odporcu v danom prípade nebolo možné považovať za rozporný so zákonom. Obsahu formulácie ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov zodpovedá aj záver, že zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny podľa tohto ustanovenia je samostatným konaním, ktoré nie je súčasťou prebiehajúceho konania o administratívnom vyhostení, čomu nasvedčuje aj tá časť formulácie týkajúca sa účelu výkonu trestu vyhostenia, u ktorého možno dôvodne predpokladať právoplatné rozhodnutie vydané v samostatnom konaní. S poukazom na uvedené odvolací súd obdobne nepovažoval za pochybenie v postupe odporcu majúce za následok nezákonné rozhodnutie, ak podľa tvrdenia právneho zástupcu navrhovateľa vzhľadom na to, že navrhovateľ bol zaistený podľa § 88 ods. 1 písm.
14. a)bod 1/ zákona o pobyte cudzincov a odporca nevydal rozhodnutie o administratívnom vyhostení do 48 hodín od jeho zaistenia, mal byť navrhovateľ zo zaistenia prepustený. Postup v zmysle § 88 ods. 11 (na ktorý odkazuje zástupca navrhovateľa) sa nepochybne týka konania o administratívnom vyhostení, v ktorom ešte nebolo vydané rozhodnutie o o administratívnom vyhostení, pričom citované zákonné ustanovenie zároveň nevylučuje, že takéto rozhodnutie v konaní o administratívnom vyhostení už mohlo byť vydané, resp. samotnému zaisteniu mohlo predchádzať. Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní vytýkal súdu prvého stupňa, že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko sa v napadnutom rozsudku stotožnil s rozhodnutím odporcu, v ktorom absentuje zmienka o skúmaní efektívnosti zaistenia vo vzťahu k jeho väzbám na rodinných príslušníkov, ktorí sú žiadateľmi o azyl, treba pripomenúť, že z rozhodnutia odporcu vyplýva, že odporca mal vedomosť o týchto skutočnostiach (vo vyjadrení odporca pripomenul, že žiadosť o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR dňa 8.12.2014 podala manželka navrhovateľa /ktorá a ani deti navrhovateľa nie sú štátnymi príslušníkmi Slovenskej republiky ani žiadneho členského štátu EÚ/ a to v mene svojom, ako aj svojich dvoch maloletých detí, ktorú migračný úrad rozhodnutím ČAS: MU-365-31/PO-Ž-2014 zo dňa 30.1.2015 zamietol ako zjavne neopodstatnenú a potom čo sa manželka navrhovateľa dozvedela, že jej manžel bol opätovne zaistený, nasledujúci deň opustila pobytové zariadenie, opustila územie SR a v súčasnosti sa nachádza na neznámom mieste) a pri rozhodovaní v konaní o administratívnom vyhostení z územia SR prihliadol aj na rodinné väzby navrhovateľa na území SR, a to na manželku účastníka konania a ich dve maloleté deti, ktorí sú taktiež žiadateľmi o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR. Navrhovateľ v podanom opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu toto konštatovanie nepopieral ani nenamietal, preto súdu prvého stupňa nemožno vytýkať, že nimi bližšie nezaoberal. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že zo samotnej podstaty preskúmavacieho súdneho konania, ktoré smeruje k prieskumu správneho konania vyplýva, že administratívny spis je obrazom a výsledkom správneho konania, pretože dokladá jeho priebeh a skutkový stav, ktorý tu bol v dobe rozhodovania správneho orgánu. Zásadne pritom platí, že skutkové dôvody, o ktoré sa opiera správne rozhodnutie, musia byť podložené obsahom administratívneho spisu - v opačnom prípade by bolo správne rozhodnutie, ktoré vzišlo za takéhoto konania nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov. Ďalšie zisťovanie skutkového stavu veci až v konaní pred súdom nie je vylúčené (§ 250i ods. 1 OSP), pretože súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ teda krajský súd vychádzal pri rozhodovaní z obsahu administratívneho spisu, nemožno takémuto postupu principiálne nič vytknúť, najmä ak ani odvolanie navrhovateľa neponúka dôkazy, ktoré by viedli lepšiemu zisteniu skutkového stavu veci resp. by odôvodňovali iné skutkové závery, preto na námietky v tomto smere nebolo možné prihliadnuť. Napadnuté rozhodnutie, ktorým odporca podľa § 88 ods. 1 písm. a/ bod 1 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov rozhodol o zaistení navrhovateľa v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, ak existuje riziko jeho úteku je vzhľadom na vyššie uvedené možno považovať podľa odvolacieho súdu za riadne odôvodnené v zmysle § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. Z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. lSža/94/2010 vyplýva, že správny orgán musí v odôvodnení rozhodnutia opísať predmet konania, poukázať na skutkové zistenia, uviesť dôkazy, z ktorých vychádzal a ako sa vyporiadal s návrhmi na vykonanie dôkazov zo strany účastníkov, prípadne s ich námietkami k vykonaným dôkazom. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odporcu tieto atribúty spĺňa. Je nesporné, že odporca pri rozhodovaní o zaistení prihliadol aj na tzv. „návratovú smernicu" (smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch v členských štátoch pri navracaní neoprávnene pobývajúcich štátnych príslušníkoch tretích krajín. Článok 15 smernice ustanovuje, kedy je možné zaistiť cudzinca, voči ktorému prebieha konanie o návrate a to bez ohľadu na to, či bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení, uložený trest vyhostenia, či sa tak stalo za účelom readmisie, prípadne na účely výkonu prevozu podľa osobitného zákona. Uvedený článok sa vzťahuje na zaistenie cudzinca bez ohľadu na účel zaistenia. V článku 15 smernice sú uvedené len dva dôvody zaistenia existencia rizika úteku alebo vyhýbanie sa, či bránenie procesu prípravy návratu alebo odsunu. Toto ustanovenie je v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora povinný dodržiavať aj odporca. Z rozhodnutia odporcu možno ustáliť, v čom videl existenciu rizika úteku navrhovateľa. V zmysle článku 15 ods. 1 smernice môžu členské štáty zaistiť iba štátneho príslušníka tretej krajiny, o ktorého navrátenie prebieha konanie, a to za účelom prípravy návratu alebo o výkone vyhostenia, najmä v prípadoch kde hrozí nebezpečenstvo skrývania alebo sa štátny príslušník tretej krajiny vyhýba príprave návratu, či uskutočňovania vyhostenia alebo ho inak sťažuje. K zaisteniu je možné prikročiť len vtedy, pokiaľ nemôžu byť v konkrétnom prípade uplatnené iné dostatočne účinné avšak miernejšie opatrenia. Odporca sa zaoberal možnosťou uloženia miernejších opatrení, po zistení, že navrhovateľ nemá na území Slovenskej republiky žiadne rodinné väzby, nemá dostatočné finančné prostriedky, nemá na území Slovenskej republiky rezervované ubytovanie alebo zabezpečené zamestnanie, nebola mu uložená povinnosť v zmysle § 89 zákona. Podľa odvolacieho súdu odporca sa v konaní o zaistení navrhovateľa, ktorý bol v postavení žiadateľa o azyl dôsledne riadil zákonom o pobyte cudzincov (§ 88 ods. 1 písm. a/ bod 1/ zákona o pobyte cudzincov). Najvyšší súd Slovenskej republiky považoval odvolacie námietky navrhovateľa za nedôvodné a nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Nezistil ani pochybenie v postupe odporcu ani krajského súdu (za pochybenie vyvolávajúce pochybnosti o zákonnosti rozsudku súdu nebolo možné považovať zrejmý omyl v označení ust. § 88a ods. 1 písm.
15. a)bod 1 na str. 5 rozsudku). Krajský súd sa dostatočne vysporiadal s námietkami navrhovateľa uvedenými v opravnom prostriedku. Preto záver krajského súdu o zákonnosti napadnutého rozhodnutia odporcu, potom čo sa vysporiadal s uplatnenými námietkami navrhovateľa vypovedá o správnosti postupu krajského súdu pri posudzovaní zákonnosti rozhodnutia odporcu. Krajský súd bol totiž viazaný rozsahom dôvodov, ktoré navrhovateľ uplatnil v opravnom prostriedku a z uvedených dôvodov preto bolo možné vyvodiť záver, že rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa podľa § 88 ods. 1 písm.
16. a)bod 1 zákona o pobyte cudzincov, bolo potrebné považovať za rozhodnutie vydané v súlade so zákonom a krajský súd nepochybil, ak jeho rozhodnutie potvrdil. Odvolací súd sa s právnym záverom uvedeným v jeho rozsudku stotožnil, námietkam navrhovateľa nevyhovel a napadnutý rozsudok podľa § 219 OSP v spojení s § 246c OSP ako vecne správny potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP, tak, že navrhovateľovi, ktorý bol v konaní neúspešný náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.