azyl

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1Sža/12/2015 Identifikačné číslo spisu: 1014201662 Dátum vydania rozhodnutia: 28.04.2015 Meno a priezvisko: JUDr. Igor Belko Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:1014201662.1 Rozsudok Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a z členov JUDr. Ing. Miroslava Gavalca, PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD.,v právnej veci navrhovateľa: J. W. C., nar. XX.X.XXXX, štátny príslušník Gruzínska, v krajine pôvodu naposledy bytom S., ulica B. XX, byt č. X, F., M., t. č. s miestom pobytu Pobytový tábor Rohovce, právne zastúpený Centrom právnej pomoci, so sídlom Námestie slobody 12, Bratislava, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky - Migračný úrad, Pivonková 6, Bratislava o preskúmanie rozhodnutia odporcu ČAS: MU-223-11/PO-Ž-2014 zo dňa 28.8.2014, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 9Saz/29/2014-27 zo dňa 17. decembra 2014, takto rozhodol: Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 9Saz/29/2014-27 zo dňa 17. decembra 2014 p o t v r d z u j e . Navrhovateľovi právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . Odôvodnenie I. PREDMET KONANIA Krajský súd v Bratislave rozsudkom uvedeným vo výroku potvrdil rozhodnutie ČAS: MU-223-11/PO-Ž-2014 zo dňa 28.8.2014, ktorým odporca podľa § 13 ods. 1, § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o azyle“) navrhovateľovi neudelil azyl na území Slovenskej republiky a neposkytol mu doplnkovú ochranu. Krajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu v rozsahu podaného opravného prostriedku. K námietke, že odporca nedostatočne posúdil skutkový stav, nakoľko sa nezaoberal navrhovateľovými obavami súvisiacimi s tým, že by v prípade návratu bol považovaný za vnútroštátneho utečenca - a to v súvislosti s tým, že na jeho rodičovský dom by si uplatňoval vlastnícke právo v dôsledku čoho by mal problémy so štátnou mocou, krajský súd uviedol, že navrhovateľ v konaní nikdy takúto obavu nevyslovil. V dotazníku uviedol iba to, že ak by sa do Gruzínska vrátil a chcel by žiť v inej jeho časti, bol by považovaný za vnútorného utečenca a mal by problém nájsť si ubytovanie a prácu. Vzápätí uviedol, že v prípade návratu sa ničoho konkrétneho neobáva. Táto námietka preto nie je dôvodná, nakoľko nemá podklad v administratívnom spise ani vyjadreniach navrhovateľa. Navyše, ak by sa vrátil do iného regiónu, mohol by byť považovaný za interne presídlenú osobu, pričom takéto jeho postavenie by mu nemohlo spôsobovať žiadne problémy, pretože národnosťou je Gruzínec. Námietku, že odporca nedostatočne posúdil skutkový stav veci vo vzťahu vyhodnotenia vážneho bezprávia v krajine pôvodu navrhovateľa, vyhodnotil krajský súd ako nedôvodnú. Konštatoval, že odporca sa dôkladne zaoberal vyhodnotením existencie eventuálnych rizík návratu navrhovateľa do krajiny pôvodu, ktoré zákon o azyle pomenúva ako vážne bezprávie podľa ust. § 2 písm. f). Takisto dostatočne zisťoval aktuálnu bezpečnostnú situáciu v Gruzínsku. Podľa názoru krajského súdu v prejednávanej veci objektívne neboli naplnené predpoklady udelenia azylu navrhovateľovi a ani poskytnutia doplnkovej ochrany. Navrhovateľ nevycestoval z dôvodu vyhľadania ochrany pred perzekúciou, ale z dôvodov osobných, pracovných. Nikdy nebol objektom prenasledovania a ani akéhokoľvek bezprávia, pričom takého obavy nikdy ani neprezentoval. Dôvody ním uvádzané nie sú dôvodmi na poskytnutie medzinárodnej ochrany. Z výpovede tiež vyplýva, že o azyl ani nemal úmysel žiadať, chcel si len zlegalizovať svoj nelegálny pobyt na Slovensku. II. Stručné zhrnutie odvolacích dôvodov navrhovateľa Proti uvedenému rozsudku podal navrhovateľ včas odvolanie, pretože s rozhodnutím krajského súdu nesúhlasí z dôvodu, že konanie má inú vadu, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Navrhovateľ má za to, že odporca vo svojom rozhodnutí nedostatočne posúdil skutkový stav veci, pretože sa nezaoberal jeho obavami z prípadného návratu do krajiny pôvodu, nakoľko by bol považovaný za vnútroštátneho utečenca. Nakoľko jeho rodičovský dom obývajú potomkovia pôvodných obyvateľov Abcházka - Turci a on by si uplatňoval svoje vlastnícke právo, mal by problémy so štátnou mocou a bol by prenasledovaný za uplatňovanie svojho práva. V rozhodnutí absentuje vyhodnotenie ním uvádzaných skutočností. V rozhodnutí krajského súdu podľa jeho názoru tiež absentuje vyhodnotenie týchto námietok, a preto konanie pred krajským súdom ma inú vadu, ktorý mala mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej. Preto navrhovateľ navrhoval aby Najvyšší súd rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. III. Vyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľa Odporca k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že v podanom opravnom prostriedku sa navrhovateľ odvolával na to, že správny orgán, a neskôr súd, mali vydať rozhodnutie na základe nedostatočného skutkového a právneho posúdenia veci. Hlavnou námietkou bola obava navrhovateľa, že by mohol mať problémy po návrate do Gruzínska so štátnou mocou, ak by si uplatnil svoje nároky na rodičovský dom v Abcházsku. Táto obava ale bola vznesená až dodatočne, v opravnom prostriedku. Navrhovateľ má pritom povinnosť uviesť všetky dôvody, pre ktoré žiada o udelenie azylu počas správneho konania, a nie až dodatočne, v opravnom prostriedku, ktorý správny orgán považuje za účelový. Odporca, po opätovnom preskúmaní žiadosti, dospel k záveru, že navrhovateľ nespĺňa zákonné podmienky na udelenie azylu. Síce sa žiadateľ sťažuje na celkovú nepriaznivú situáciu v krajine pôvodu, svoje obavy z perzekúcie v prípade jeho návratu do Gruzínska sa mu nepodarilo opodstatniť. Je zrejmé, že svoju žiadosť o udelenie azylu podal účelovo, v snahe využiť inštitút azylu na dodatočné legalizovanie jeho pobytu v Slovenskej republike, ktorú si po vstupe na jej územie vybral za cieľovú krajinu. Neboli zistené ani žiadne skutočnosti podľa § 2 písm.

1. f)zákona o azyle. Vzhľadom na uvedené navrhoval odporca rozsudok krajského súdu potvrdiť. IV. Argumentácia rozhodnutia odporcu V rozhodnutí, ktorým odporca neudelil navrhovateľovi azyl a neposkytol doplnkovú ochranu uviedol, že navrhovateľ požiadal o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany pred pracovníkmi Oddelenia azylu Policajného zboru Humenné, z dôvodu, že na Slovensku má priateľku, s ktorou žije v spoločnej domácnosti a do Gruzínska sa nemá kam vrátiť, nakoľko rodičia zomreli a nemá žiadnych súrodencov. Prvýkrát požiadal navrhovateľ o azyl 12.3.2003, pričom dôvodom jeho žiadosti bolo vypuknutie vojnového konfliktu v Abcházsku, kvôli ktorému sa tam odmieta vrátiť. Rozhodnutím č. MU-849/PO-Ž-2003 z 9.6.2003 navrhovateľovi nebol udelený azyl. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Saz 3/03-27 z 26.2.2004 bolo rozhodnutie odporcu potvrdené. Navrhovateľ aj po právoplatnom ukončení azylového konania územie SR neopustil a naďalej sa tu nelegálne zdržiaval. 13.7.2014 bol zadržaný políciou a po predvedení na oddelenie polície opakovane požiadal o azyl alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR. Počas vstupného pohovoru navrhovateľ uviedol, že v krajine pôvodu žil v meste S., čo je odštiepenecký región Abcházska. V tomto meste nemá žiadnych príbuzných a nemá tak ani kde bývať, nakoľko dom, ktorý zdedil po starej mame, obývajú potomkovia pôvodných obyvateľov Abcházska - Turci. Na území SR má priateľku, s ktorou už dlhodobo žije v spoločnej domácnosti, a preto by tu chcel zostať. Do Abcházska sa odmieta vrátiť, nakoľko by bol považovaný za vnútroštátneho utečenca a mal by problémy nájsť si ubytovanie a prácu. Zo S. vycestoval 10.8.1992, keď sa na platný cestovný doklad a turistické víza dopravil na Slovensko, za účelom prieskumu trhu, nakoľko tu mienil uzatvoriť obchodné kontrakty. Keďže sa mu to nepodarilo, rozhodol sa vrátiť. Od matky sa ale dopočul, že tam vypukol ozbrojený konflikt a v prípade návratu by bola ohrozená jeho bezpečnosť. Preto na Slovensku zotrval, a to až do súčasnosti, kedy bol zadržaný políciou a požiadal o azyl. Ďalej uviedol, že v prípade návratu do krajiny pôvodu sa ničoho konkrétneho neobáva, avšak odmieta sa tam vrátiť, nakoľko by nemal kde bývať a nemal by z čoho žiť. Všetky skutočnosti, uvedené menovaným, boli počas konania objektívne vyhodnotené a komplexne posúdené. V prípade menovaného nebolo zistené, že by v krajine pôvodu bolo voči nemu použité akékoľvek fyzické alebo psychické násilie, prípadne iné formy porušovania jeho základných ľudských práv, ktoré by mu bránili naďalej zotrvať v krajine pôvodu. Podľa vlastného vyjadrenia v Gruzínsku nemal žiadne problémy, vycestoval dobrovoľne za účelom prieskumu trhu a hľadania obchodných kontraktov. Počas jeho pobytu na území SR, vypukol v Abcházsku ozbrojený konflikt, preto zostal nelegálne na Slovensku. V roku 1994 stratil cestovný doklad, a tým prišiel o možnosť vrátiť sa do krajiny pôvodu. Keďže bol zadržaný slovenskými štátnymi orgánmi, požiadal v marci 2003 o azyl. Ako dôvod vtedy uvádzal nepriaznivú situáciu v Abcházsku, nakoľko v dôsledku vnútroštátneho konfliktu zostal bez domova, majetku a príbuzných. Vzhľadom na to, že aktuálnu žiadosť zakladal na tých istých dôvodoch, ktoré už boli predmetom posudzovania, odporca dospel k záveru, že nie je relevantný dôvod na zmenu pôvodného rozhodnutia. Aj v tomto prípade odporca skonštatoval, že menovaný opustil krajinu pôvodu dobrovoľne bez toho, že by tam bol akýmkoľvek spôsobom prenasledovaný za svoj politický názor alebo náboženské presvedčenie. Do krajiny pôvodu sa odmieta vrátiť, lebo tam nikoho nemá a nemal by z čoho žiť. Tu odporca uviedol, že zmyslom medzinárodnej ochrany nie je riešiť otázky ekonomickej alebo sociálnej situácie osôb, ktoré opustili svoju krajinu pôvodu. Ide o špecifický inštitút, na základe ktorého sa poskytne adekvátna ochrana len tej fyzickej osobe, ktorá spĺňa zákonom stanovené podmienky, čo v prípade menovaného nebolo preukázané, a teda jeho dôvody možno z hľadiska udelenia azylu považovať za irelevantné. Ani skutočnosť, že má na území SR priateľku, s ktorou žije v spoločnej domácnosti, nie je relevantným dôvodom pre poskytnutie medzinárodnej ochrany. V prípade menovaného navyše ide o výlučne účelovú žiadosť. Nasvedčuje tomu jeho výpoveď, podľa ktorej nemal v úmysle žiadať na Slovensku o medzinárodnú ochranu. O azyl požiadal až keď bol v Bratislave kontrolovaný príslušníkmi polície. Keďže nevlastnil povolenie na pobyt na území SR, bol poučený o tom, že má právo požiadať o medzinárodnú ochranu, v opačnom prípade bude umiestnený do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov v Medveďove. S cieľom vyhnúť sa bezprostrednému zaisteniu, rozhodol sa radšej požiadať o azyl alebo poskytnutie doplnkovej ochrany. Vzhľadom na to, že neboli naplnené dôvody pre udelenie azylu na území SR, odporca posúdil, či cudzinec spĺňa podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany. Nakoľko v Gruzínsku bol v roku 1997 zrušený trest smrti, táto forma vážneho bezprávia je v prípade návratu menovaného vylúčená. Nehrozilo by mu ani mučenie, neľudské či ponižujúce zaobchádzanie, pretože v priebehu konania ničím nepreukázal, že by bol v Gruzínsku vystavený akejkoľvek forme perzekúcie. Preto ani nie je objektívne sa domnievať, že by tomuto mohol byť vystavený v prípade návratu do krajiny pôvodu. Z jeho výpovede je zrejmé, že krajinu pôvodu opustil dobrovoľne a odmieta sa tam vrátiť iba preto, lebo v regióne bydliska nikoho nemá a nemal by z čoho žiť. Navyše v prípade návratu do krajiny pôvodu, nemusí byť miestom usídlenia výlučne Abcházsko, nakoľko ako občan gruzínskej národnosti sa môže usídliť v ktorejkoľvek časti krajiny. Preto odporca skonštatoval, že jeho všeobecne deklarované príčiny subjektívnych obáv z možnej ujmy postrádajú akúkoľvek objektívnu príčinu odôvodnenosti jeho strachu, t. j. absentuje tu opodstatnená možnosť, že pri návrate by došlo k hroziacej ujme. Pokiaľ ide o vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu, ani táto forma vážneho bezprávia navrhovateľovi nehrozí, nakoľko bezpečnostná a politická situácia v Gruzínsku je stabilizovaná. V krajine je síce nepriaznivá ekonomická situácia, to však neznamená, že by bol menovaný v prípade návratu vystavený vážnemu bezpráviu tak, ako je definované v § 2 písm.
2. f)zákona o azyle. Tomu nasvedčuje aj jeho výpoveď, podľa ktorej sa v prípade návratu do krajiny pôvodu ničoho konkrétneho neobáva. Skutočnosť, že menovaný žije na území SR už viac ako 20 rokov, nezakladá relevantný dôvod na poskytnutie akejkoľvek formy medzinárodnej ochrany. Neposkytnutím medzinárodnej ochrany nedochádza v jeho prípade k porušeniu alebo obmedzeniu práva viesť riadny život na území SR podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach, pretože mu rozhodnutie nebráni tieto práva na území SR vykonávať. V prípade, že mieni na Slovensku skutočne viesť rodinný život so slovenskou občiankou, je potrebné zlúčenie rodiny riešiť výlučne podľa zákona o pobyte cudzincov. Pokiaľ ide o tvrdenie právnej zástupkyne, že Abcházsko nemožno považovať za bezpečný región a okrem toho tam nemá žiadnych príbuzných, ktorí by mu mohli pomôcť, odporca uviedol, že z dostupných informácií je zrejmé, že Abcházsko nie je v súčasnej dobe výrazne nebezpečným regiónom. Politická situácia sa síce v máji 2014 vyhrotila, nedošlo však k výraznému zhoršeniu bezpečnostnej situácie. Obyvatelia regiónu sa snažia mierovou cestou o také demokratické reformy, ktoré by viedli k zlepšeniu ich životných podmienok. Tieto zmeny sa menovaného priamo netýkajú, nakoľko nie je abcházskej národnosti a nie je nutné, aby sa do tohto regiónu vracal, pretože ako občan gruzínskej národnosti má plnohodnotné právo usídliť sa v akomkoľvek regióne Gruzínska, kde by situáciou v Abcházsku nebol žiadnym spôsobom dotknutý. Na záver odporca uviedol, že prípadný nútený návrat je v kompetencii cudzineckej polície, úlohou odporcu je len posúdiť konkrétnu žiadosť v zmysle platného zákona o azyle. Vzhľadom na to, že navrhovateľ nesplnil podmienky ustanovené v § 8, § 10, § 13a alebo § 13b zákona o azyle, neudelil mu odporca azyl a neposkytol mu doplnkovú ochranu na území SR. V. Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné potvrdiť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 28. apríla 2015 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP). V predmetnej veci je predmetom odvolacieho konania rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o neudelení azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany navrhovateľovi, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu. Podľa ust. § 13 ods. l zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 8 alebo 10. Podľa ust. § 8 zákona ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý
3. a)má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastavania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo
4. b)je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. Podľa ust. § 2 písm. d/ zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie prenasledovaním závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom,3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, 6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom. § 10 zákona o azyle rieši otázku udelenia azylu na účel zlúčenia rodiny manželovi azylanta, resp. slobodným deťom azylanta do 18 rokov ich veku, resp. rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, pričom azylantom je cudzinec, ktorému bol udelený azyl. Podľa ust. § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu, rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu; to neplatí, ak sa v rámci opakovanej žiadosti o udelenie azylu rozhodne o neudelení azylu a cudzinec už má poskytnutú doplnkovú ochranu. Podľa ust. § 13c ods. l zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b. Podľa ust. § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa ust. § 2 písm. f/ zákona o azyle je vážnym bezprávím 1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, 2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo 3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. § 13b zákona o azyle rieši otázku poskytnutia doplnkovej ochrany na účel zlúčenia rodiny manželovi, slobodným deťom, resp. rodičom slobodného cudzinca, ktorým sa poskytla doplnková ochrana. Z administratívneho spisu je zjavné, že odporca vykonal v konaní dokazovanie procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľa a obsahom správ o krajine pôvodu (informácie z databázy migračného úradu č. p.: MU-ODZS-2014/000174-002 z 28.2.2014 a MU-ODZS-2014/000174-028 z 4.7.2014). V odvolaní proti rozsudku krajského súdu navrhovateľ namietal, že konanie má inú vadu, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci - v rozhodnutí krajského súdu absentuje vyhodnotenie ním uvádzaných námietok týkajúcich sa jeho obáv z prípadného návratu do krajiny pôvodu. Odvolací súd nepovažoval za dôvodné tvrdenie navrhovateľa, že sa krajský súd nezaoberal námietkou týkajúcou sa navrhovateľových obáv v prípade návratu do krajiny pôvodu, nakoľko by bol považovaný za vnútroštátneho utečenca, a že nakoľko jeho rodičovský dom obývajú potomkovia pôvodných obyvateľov Abcházska - Turci a on by si uplatňoval svoje vlastnícke právo, mal by problémy so štátnou mocou a bol by prenasledovaný za uplatňovanie svojho práva. Krajský súd sa touto navrhovateľovou námietkou zaoberal a podrobne je vyhodnotil vo svojom rozsudku na strane 6, keď pripomenul, že navrhovateľ v konaní takúto obavu nevyslovil a v odpovedi na otázku 39. Dotazníka spísaného 21.7.2014 uviedol iba to, že ak by sa do Gruzínska vrátil a chcel by žiť v nejakej inej jeho časti, bol by považovaný za vnútorného utečenca a mal by problém nájsť si ubytovanie a prácu a vzápätí uviedol, že v prípade návratu sa ničoho konkrétneho neobáva. Súd teda túto námietka označil za nedôvodnú, nakoľko dôvod jej prezentovania nemal podklad v pripojenom azylovom spise odporcu, resp. vo vyjadreniach samotného navrhovateľa. Súd prvého stupňa naviac poukázal na to, že ak by sa navrhovateľ v prípade návratu svojho navrátil do iného regiónu Gruzínska ako regiónu jeho pôvodu (S.), mohol by byť (prípadne) považovaný za interne presídlenú osobu, avšak takéto jeho (prípadné) postavenie by mu nemohlo spôsobovať žiadne problémy, nakoľko národnosťou (ako to sám uviedol) je Gruzínec. Aj podľa názoru odvolacieho súdu možno súhlasiť so záverom, že v konaní sa nepreukázalo, že by navrhovateľovi v prípade návratu hrozilo prenasledovanie, ktoré by zakladalo dôvod na udelenie azylu na území Slovenskej republiky a ani by v prípade návratu čelil hrozbe vážneho bezprávia v zmysle zákona o azyle. Naopak možno sa prikloniť k záveru, že žiadosť navrhovateľa o azyl je zjavne účelová, a chcel si ňou iba zlegalizovať svoj pobyt na území Slovenskej republiky o čom svedčí aj skutočnosť, že na území Slovenskej republiky žije roky nelegálne a o azyl požiadal až po tom, ako bol kontrolovaný príslušníkmi polície a chcel sa vyhnúť bezprostrednému zaisteniu. Najvyšší súd Slovenskej republiky k uplatneným námietkam navrhovateľa považuje za dôležité zdôrazniť, že tieto neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ani zákonnosť napadnutého rozhodnutia odporcu. Z obsahu spisu krajského súdu vyplýva, že krajský súd rozhodol na pojednávaní a po oboznámení sa s administratívnym spisom navrhovateľa, zaujal stanovisko jednak k dôvodom žiadosti o azyl, ako aj k otázke významnej pre posúdenie podmienok pre poskytnutie doplnkovej ochrany. Na podrobné závery krajského súdu o nesplnení podmienok na udelenie azylu a nesplnení podmienok pre poskytnutie doplnkovej ochrany, odvolací súd v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku krajského súdu, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje. Odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, že správny orgán objektívne zhodnotil všetky relevantné skutočnosti, ktoré sa týkali predmetnej veci a zistil, že navrhovateľom uvádzané skutočnosti nepredstavujú dôvody pre udelenie azylu v zmysle § 8, 10, 13a alebo 13b zákona o azyle, a preto považuje napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu za vydané v súlade so zákonom o azyle a Ženevským dohovorom z roku 1951 o právnom postavení utečencov. Odporca aj podľa názoru odvolacieho súdu vykonal vo veci náležité dokazovanie, z ktorého vyplynuli závery o nesplnení podmienok na udelenia azylu a nesplnenia podmienok pre poskytnutie doplnkovej ochrany. Krajský súd podľa názoru odvolacieho súdu riadne preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam. Odvolací súd je toho názoru, že odporca rozhodol o žiadosti navrhovateľa na základe náležite zisteného skutkového stavu, keďže navrhovateľ nesplnil podmienky pre udelenie azylu uvedené v § 8 alebo v § 10 zákona o azyl, ani podmienky na poskytnutie doplnkovej ochrany uvedené v § 13a a v § 13b zákona o azyle. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32 zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia. Na tomto mieste považuje odvolací súd za dôležité zdôrazniť, že azyl je výnimočný inštitút konštruovaný za účelom poskytnutia ochrany tomu, kto z dôvodov v zákone stanovených pociťuje oprávnenú obavu z prenasledovania v krajine, ktorej je občanom. Azyl ako právny inštitút nie je a nikdy nebol univerzálnym nástrojom pre poskytnutie ochrany pred bezprávím postihujúcim jednotlivca alebo celé skupiny obyvateľov. Dôvody poskytnutia azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušenia ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom stanovených dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené. Z ustanovenia § 8 zákona o azyle vyplýva, že účelom priznania azylu je poskytnúť ochranu tomu, kto je prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd alebo cíti oprávnenú (odôvodnenú) obavu z prenasledovania z dôvodov v zákone vymedzených. Aby mohla byť poskytnutá ochrana formou azylu, musí byť preukázané, že je nositeľom určitého presvedčenia (politického, náboženského, a podobne), pre ktoré je v krajine, ktorej občianstvo má (v krajine jeho posledného trvalého bydliska), reálne prenasledovaný, alebo je prenasledovaný z dôvodov príslušnosti k jasne vymedzenej sociálnej skupine, resp. má dôvodnú obavu, že by k takému prenasledovaniu mohlo v jeho prípade dôjsť. Ani jeden z týchto prípadov, nie je prípad navrhovateľa. Podľa odvolacieho súdu záver odporcu o tom, že navrhovateľ nenaplnil podmienky pre udelenie azylu v zmysle zákona o azyle je vecne správny a krajský súd nepochybil, keď jeho rozhodnutie potvrdil. Vo vzťahu k druhej forme medzinárodnej ochrany, a to doplnkovej ochrane, odvolací súd uvádza, že jej zmyslom a účelom je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho pobytu na území SR tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale u nich by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané či inak nežiaduce požadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej ochrany viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu, teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase než v prípade aplikácie inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelenie či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej miery určujúce tvrdenia samotného žiadateľa, z nich je potrebné vychádzať. V predmetnej veci nebolo ani podľa odvolacieho súdu zistené závažné a potvrdené dôvody pre bezprostrednú a reálnu hrozbu vážneho bezprávia, tak ako je definované v ustanovení § 2 písm.
5. f)zákona o azyle, pričom v podrobnostiach na správny záver odporcu uvedený v jeho rozhodnutí odkazuje. Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní administratívneho spisu odporcu ako aj spisu krajského súdu zistil, že odporca pri zisťovaní skutkového stavu veci postupoval dôsledne a starostlivo, obstaral dostatok informácií o krajine pôvodu navrhovateľa, tvrdenia navrhovateľa s týmito informáciami porovnal a mohol tak vo veci učiniť autoritatívny záver. Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil, že by odporca, resp. krajský súd k niektorým predloženým podkladom neprihliadol. Z rozhodnutia odporcu vyplýva, že situáciu v krajine pôvodu dostatočne zistil a popísal s odkazom na zdroje, z ktorých informácie čerpal. Z odôvodnenia rozhodnutia odporcu je zrejmé, akým spôsobom odporca konfrontoval údaje navrhovateľa s informáciami o krajine jeho pôvodu, a na základe akých skutočností dospel k záveru, že navrhovateľ nespĺňa podmienky pre udelenie azylu a poskytnutie doplnkovej ochrany v zmysle zákona o azyle. Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil žiadne pochybenie pri zisťovaní a hodnotení skutkového stavu. Námietky navrhovateľa obsiahnuté v odvolaní proti rozsudku krajského súdu vyhodnotil ako nedôvodné. Navrhovateľ neuviedol v odvolaní žiadne iné skutočnosti, ktoré by záver o zákonnosti rozhodnutí a postupov odporcu a krajského súdu vyvrátili, odvolacie námietky neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku, a preto s poukazom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu postupom podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 246c a § 250k ods. 1 OSP tak, že navrhovateľovi vzhľadom na jeho neúspech v konaní náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.