1, ods. 2 písm. b), ods. 3 Trestného zákona formou spolupáchateľstva
Trestného zákona, o odvolaní obžalovaných a prokurátora Úradu Špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu v Pezinku sp. zn. PK-2T/46/2013 z 3. decembra 2014 takto rozhodol: I.
1 písm. b/, ods. 3 Tr. por. napadnutý rozsudok sa zrušuje v celom rozsahu. Na základe § 322 ods. 3 Tr. por. sa obžalovaní Ing. I. I. a O. I. uznávajú za vinných, že Ing. I. I. a O. I., v presne nezistený deň, v období od prvého polroka 2010 až najneskôr do
ich vzájomnej dohody u obžalovaných na ďalšie zhodnotenie s tým, že si o ňu môže kedykoľvek požiadať, k čomu došlo koncom mesiaca február 2013, kedy na požiadanie Ing. K. U. jej Ing. I. I. osobne, v jej byte vo Veľkom Mederi, na Ružovej ulici č. 177, zo zvyšnej časti dohodnutej sumy ako sľúbeného úplatku odovzdal peňažnú hotovosť vo výške 10 000 eur, t e d a spoločným konaním dvoch osôb inému v súvislosti s obstarávaním veci všeobecného záujmu priamo sľúbili a poskytli úplatok a taký čin spáchali voči verejnému činiteľovi a vo veľkom rozsahu č í m s p á c h a l i zločin podplácania
1, ods. 2 písm. b), ods. 3 Trestného zákona formou spolupáchateľstva
Za to sa odsudzujú 1. Obžalovaný Ing. I. I.
3 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona z dôvodov § 36 písm. j) Trestného zákona k trestu odňatia slobody na 7 (sedem) rokov.
2 písm. a) Trestného zákona sa na výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. 2. Obžalovaný O. I.
3 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona z dôvodov § 36 písm. j) Trestného zákona k trestu odňatia slobody na 6 (šesť) rokov.
2 písm. a) Trestného zákona sa na výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. II.
por. odvolania obžalovaných Ing. I. I. a O. I. sa zamietajú. Odôvodnenie I. Konanie pred súdom prvého stupňa Špecializovaný trestný súd v Pezinku rozsudkom, sp. zn. PK-2T/46/2013, z 3. decembra 2014 uznal obžalovaných Ing. I. I. a O. I. za vinných zo zločinu podplácania
1, 2 písm. b, ods. 3 Tr. zák. formou spolupáchateľstva
zák. na tom skutkovom základe, že v presne nezistený deň, v období od prvého polroka 2010 až najneskôr do
ich vzájomnej dohody u obžalovaných na ďalšie zhodnotenie s tým. že si o ňu môže kedykoľvek požiadať. Za to bol obžalovaným uložený trest odňatia slobody: 1/ Ing. I. I.
3 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák. z dôvodov § 36 písm. j) Trestného zákona vo výmere 7 (sedem) rokov, na výkon ktorého bol
2 písm. a) Tr. zák. zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, 2/ O. I.
3 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák. z dôvodov § 36 písm. j) Trestného zákona vo výmere 6 (šesť) rokov, na výkon ktorého bol
2 písm. a) Trestného zákona zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Špecializovaný trestný súd v Pezinku rozsudok odôvodnil v podstate tým, že po dôslednom vyhodnotení vykonaných dôkazov, ich hodnovernosti mal za to, že skutok sa stal tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti rozsudku a skutok spáchali obžalovaní Ing. I. I. a O. I.. Z dokazovania vyplynulo, že obžalovaní a svedkyňa Ing. K. U. ako riaditeľka Daňového úradu Šamorín sa dohodli na vzájomnej spolupráci poskytujúcej výhody obžalovaným pri obstarávaní vecí všeobecného záujmu - vyplácania nadmerných odpočtov dane z pridanej hodnoty a s tým spojených činností - tak ako je popísaná v skutku rozsudku a za túto spoluprácu bol svedkyni sľúbený a sčasti i vyplatený úplatok. Vykonané dokazovanie v podstatných bodoch vytvorilo logickú mozaiku a prešlo aj skúškou krížovej kontroly skutkových zistení vyplývajúcich z vykonaného dokazovania. Skutočnosti vyplývajúce z dokazovania do seba zapadali v primeranej intenzite v takých početných súvislostiach, že prvostupňový súd nezistil oprávnenosť obrany obžalovaných, že celá vec bola voči nim účelovo vykonštruovaná a svedkovia boli zmanipulovaní pod hrozbami orgánov činných v trestnom konaní z trestných stíhaní, resp. že vypovedali účelovo a za výhody. Právnu kvalifikáciu súd ustálil z vykonaného dokazovania. Obžalovaní svojim konaním naplnili všetky znaky skutkovej podstaty zločinu podplácania
1, ods. 2 písm. b), ods. 3 Trestného zákona formou spolupáchateľstva
Trestného zákona, pretože spoločným konaním dvoch osôb inému v súvislosti s obstarávaním veci všeobecného záujmu priamo sľúbili a poskytli úplatok, a taký čin spáchali voči verejnému činiteľovi.
Trestného zákona, ak bol trestný čin spáchaný spoločným konaním dvoch alebo viacerých páchateľov (spolupáchatelia), zodpovedá každý z nich, ako keby trestný čin spáchal sám. Ing. I. I., za prítomnosti O. I. pri spoločnom osobnom stretnutí a po vzájomnej dohode s Ing. K. U., tejto prisľúbil úplatok (finančnú odmenu), O. I. tomu nijako neodporoval, súhlasil s tým, ťažil z toho, lebo sa to následne týkalo aj jeho spoločností Estate Trading a Petronafta Trading. Ing. I. I. požadoval od Ing. K. U. pomoc, poradenstvo a poskytovanie informácií tak, ako sú opísané vo výrokovej časti rozsudku. Na spoločných stretnutiach sa zúčastňoval aj O. I., prejavoval aktívny záujem o poskytované informácie,
svedka T. I. predmetom ich spoločných stretnutí boli najmä otázky, či nadmerné odpočty boli vyplatené a v akej výške, O. I. využíval pomoc a poradenstvo vo vzťahu k svojim spoločnostiam a k vyčísleniu celkovej sumy úplatku (finančnej odmeny) a odovzdaniu jeho dohodnutej časti Ing. K. U. došlo tiež za aktívnej súčinnosti oboch obžalovaných, tak ako je to uvedené vo výrokovej časti rozsudku.
1 Trestného zákona vecou všeobecného záujmu sa na účely tohto zákona rozumie záujem presahujúci rámec individuálnych práv a záujmov jednotlivca, ktorý je dôležitý z hľadiska záujmov spoločnosti. Vecou všeobecného záujmu v prejednávanej veci je záujem spoločnosti na tom, aby právomoc a zodpovednosť verejného činiteľa, v tomto prípade vo funkcii riaditeľky daňového úradu, nebola ovplyvnená korupčným pôsobením zameraným na získavanie neoprávnených výhod, na ktoré žiadne iné daňové subjekty nemajú legálny nárok. Za neoprávnené výhody treba považovať poskytovanie informácií potenciálne zneužiteľných pre osobný prospech na úkor štátneho rozpočtu, dopredu dohodnuté nenariaďovanie daňových kontrol alebo vykonanie daňovej kontroly vopred dohodnutým spôsobom. Či a akým spôsobom obžalovaní tieto získané výhody ešte ďalej využili, je predmetom skúmania v inom trestnom konaní.
3 Trestného zákona úplatkom sa na účely tohto zákona rozumie vec alebo iné plnenie majetkovej či nemajetkovej povahy, na ktoré nie je právny nárok. V zmysle uvedeného ustanovenia sú v tomto prípade úplatkom peniaze, na ktoré Ing. K. U. vo funkcii verejného činiteľa - riaditeľky Daňového úradu Šamorín za dohodnuté poskytované služby nemala právny nárok. Obžalovaní spáchali trestný čin voči verejnému činiteľovi, pretože v zmysle § 128 ods. 1 Trestného zákona verejným činiteľom sa na účely tohto zákona rozumie aj štátny zamestnanec alebo zamestnanec orgánu štátnej správy alebo iného štátneho orgánu, ak sa podieľa na plnení úloh spoločnosti a štátu a používa pri tom právomoc, ktorá mu bola v rámci zodpovednosti za plnenie týchto úloh zverená. Pre trestnú zodpovednosť a ochranu verejného činiteľa sa
jednotlivých ustanovení tohto zákona vyžaduje, aby trestný čin bol spáchaný v súvislosti s jeho právomocou a zodpovednosťou. Riaditeľka daňového úradu pri výkone svojej funkcie je verejným činiteľom s právomocou a zodpovednosťou vyplývajúcou priamo zo zákona č. 479/2009 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
c) uvedeného zákona orgány štátnej správy v oblasti daní a poplatkov sú aj daňové úrady.
2 uvedeného zákona daňové úrady sú súčasťou finančnej správy a
ods. 3 kontaktné miesto daňového úradu je organizačnou zložkou daňového úradu.
4 uvedeného zákona daňový úrad riadi a za jeho činnosť zodpovedá riaditeľ.
uvedeného zákona zamestnanci finančných správ majú pri plnení úloh
tohto zákona alebo osobitného predpisu alebo v súvislosti s nimi postavenie verejných činiteľov (§ 128 ods. 1 Trestného zákona). Ing. K. U. vo funkcii riaditeľky Daňového úradu Šamorín mala právomoc, okrem iného, rozhodovať o nariadení alebo nenariadení daňovej kontroly a za túto svoju rozhodovaciu právomoc bola v konečnom dôsledku zodpovedná práve ona. K tomuto je potrebné sumárne uviesť, že verejný činiteľ vo všeobecnosti vykonáva svoju právomoc za splnenia nasledovných podmienok. Musí ísť o rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb, toto rozhodovanie musí byť priznané Ústavou, zákonom, nie podzákonnou normou a rozhodovanie verejného činiteľa musí obsahovať prvok moci, to znamená musí byť vynútiteľné štátnou mocou, ako aj prvok rozhodovania, a to buď formálneho alebo neformálneho. Všetky tieto znaky boli pri právomoci Ing. K. U. ako riaditeľky Daňového úradu Šamorín naplnené. Zodpovednosť znamená v danom prípade konať bez korupčného vplyvu v súlade s právnou normou, a ak je tu možnosť viacerých zákonných alternatív, tak výber niektorej z nich (možnosť daňovú kontrolu nariadiť alebo nie) nesmie byť ovplyvnený korupčným pôsobením v prospech iného. Zodpovednosť znamená aj znášať následky za svoj postup. Posudzovaný trestný čin podplácania
1, ods. 2 písm. b), ods. 3 Trestného zákona je
1 Trestného zákona zločinom preto, že sa jedná o úmyselný trestný čin. za ktorý tento zákon v osobitnej časti ustanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby prevyšujúcou 5 rokov. Obžalovaní spáchali trestný čin vo veľkom rozsahu - 290.000.- Eur v zmysle ustanovenia § 125 ods. 1 Trestného zákona. V zmysle § 15 písm. a) Trestného zákona obžalovaní trestný čin spáchali úmyselne, pretože chceli spôsobom uvedeným v tomto zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom. Príčinná súvislosť je nesporne zrejmá medzi: sľúbením úplatku Ing. K. U. ako riaditeľke Daňového úradu Šamorín za poskytovanie požadovaných služieb pre obžalovaných v budúcnosti a poskytnutím požadovaných služieb Ing. K. U., za čo jej obžalovaní poskytli úplatok ako sľúbenú odmenu. Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery prvostupňový súd prihliadol v zmysle § 34 ods. 4 Trestného zákona na spôsob spáchania činu, jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, na osoby páchateľov, ich pomery a možnosť ich nápravy. Následok spáchania trestného činu súd vidí najmä v priamom vplyve obžalovaných na riadne fungovanie zákonných kontrolných mechanizmov v daňovej oblasti. Pri hodnotení poľahčujúcich a priťažujúcich okolností súd dospel k záveru, že
j) Trestného zákona obžalovaným poľahčuje, že viedli pred spáchaním trestného činu riadny život a nič im nepriťažuje. Obžalovaný Ing. I. I. nemá záznam v registri trestov a na O. I. sa hľadí, akoby nebol odsúdený. Možnosť nápravy obžalovaných súd hodnotí pri ich doposiaľ prvom odsúdení ako možnú pri uložení adekvátneho trestu, ktorý by počas dlhšej doby mal zabezpečiť aj prevýchovný účel a sebareflexiu s poučením a predsavzatím v budúcnosti rešpektovať zákony. zmysle § 34 ods. 5 Trestného zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadol u spolupáchateľov aj na to, akou mierou konanie každého z nich prispelo k spáchaniu trestného činu. K tomuto súd uvádza, že dominantný a rozhodujúci podiel vidí u I. I., na rozdiel od O. I., ktorý sa s konaním I. I. stotožňoval, podieľal sa na ňom spôsobom špecifikovaným v predchádzajúcej časti odôvodnenia a ťažil z neho ako konateľ spoločností Estate Trading a Petronafta Trading. zmysle § 38 ods. 2 Trestného zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery Špecializovaný trestný súd prihliadol na pomer a mieru poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností. Trestná sadzba pri zločine podplácania
1, ods. 2 písm. b), ods. 3 Trestného zákona je trest odňatia slobody na 5 až 12 rokov. Pretože v zmysle § 38 ods. 3 u oboch obžalovaných prevažoval pomer poľahčujúcich okolností, znížila sa u nich horná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o 1/3. Súd tak obom obžalovaným ukladal trest v rámci trestnej sadzby 5 rokov až 116 mesiacov (9 rokov a 8 mesiacov). Po zhodnotení všetkých okolností, ktoré majú význam pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd dospel k záveru, že u obžalovaného Ing. I. I. je vo vzťahu k spáchanej trestnej činnosti primeraný trest odňatia slobody na 7 rokov a u obžalovaného O. I. trest odňatia slobody na 6 rokov.
2 písm. a) Trestného zákona súd obžalovaných na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, pretože v posledných 10-tich rokoch pred spáchaním trestného činu neboli vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý im bol uložený za úmyselný trestný čin.
4 Trestného zákona súd môže zaradiť páchateľa aj do ústavu na výkon trestu s iným stupňom stráženia, než do ktorého má byť
ods. 2 zaradený, ak má so zreteľom na závažnosť trestného činu a mieru narušenia páchateľa za to, že v ústave na výkon trestu s iným stupňom stráženia bude jeho náprava lepšie zabezpečená. II. Odvolania Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie prokurátor aj obžalovaní. Prokurátor Úradu Špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky podal odvolanie, čo do časti výroku o vine - napádal nezahrnutie odovzdania a prevzatia úplatku v sume 10.000,- Euro Ing. K. U. od obžalovaného Ing. I. I. v jej byte vo februári 2013 vo Veľkom Mederi. Doslovne uviedol, že s rozhodnutím súdu, ktorý na základe vykonaného dokazovania spresnil a doplnil obžalobný návrh, sa prokurátor v plnom rozsahu stotožňuje, pričom odvolanie proti výroku o vine smeruje len v časti popisu skutku neuznania zvyšnej časti úplatku tak, ako je to uvedené v podanej obžalobe. Ďalej dôvodil, ktorými dôkazmi je prevzatie časti úplatku preukázané. Poukázal najmä na to, že ak, súd prvého stupňa považoval na základe výpovede svedkyne Ing. K. U. prevzatie 40.000,- Eur za preukázané, nie je zrejmé z akého dôvodu v prípade 10.000,- Eur odovzdanie tejto sumy v byte svedkyne koncom februára 2013 nepovažoval za preukázané, ak okrem výpovede svedkyne sú tu aj ďalšie podporné dôkazy. Prokurátor napadol rozsudok aj vo výroku o treste a navrhoval uloženie trestov odňatia slobody, tak ako na hlavnom pojednávaní vo výmere 9 (deväť) rokov obžalovanému Ing. I. I. a 8 (osem) rokov odňatia slobody obžalovanému O. I., pričom oboch zaradiť na výkon trestu do ústavu so stredným stupňom stráženia. Poukázal na dlhodobé páchanie trestnej činnosti, povahové vlastnosti obžalovaných, profesionálne sklony k podnikaniu formou, aká bola v prerokúvanom prípade neprávoplatne preukázaná zasahujúc korupciou všetky úrovne rozhodovania v štáte a z toho vyvodil, že tresty uložené Špecializovaným trestným súdom sú mierne. Pripomenul tiež obtiažne možnosti nápravy obžalovaných. Na základe vyššie uvedených skutočností, prokurátor Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, ako odvolaciemu orgánu navrhol, aby zrušil napadnutý rozsudok Špecializovaného trestného súdu Pezinok, a súčasne
3 Tr. por. sám rozsudkom vo veci rozhodol o výroku o vine a výroku o treste. Obžalovaní Ing. I. I. a O. I. v odôvodnení odvolania podaného prostredníctvom obhajcu JUDr. Jána Geška uviedli, že obžalovaní sú
rozsudku usvedčovaní jediným priamym dôkazom, ktorým je svedecká výpoveď Ing. K. U., ktorá sa na spáchanej trestnej činnosti priamo zúčastnila, čo vzbudzuje pochybnosti o jej nezaujatosti a ktorá je v rozpore s ďalšími dôkazmi, nepriamym, odvodeným dôkazom, svedeckou výpoveďou T. I., ktorý sa na páchaní trestnej činnosti zúčastňoval, vedel o nej, profitoval z nej, mal mať poznatky o trestnej činnosti priamo od obžalovaných, a u ktorého sú závažné pochybnosti o jeho nezaujatosti a vierohodnosti nepriamym, odvodeným dôkazom, svedeckou výpoveďou Ing. U. D., ktorá mala mať poznatky o trestnej činnosti obžalovaných od svedkyne Ing. K. U., nepriamym, odvodeným dôkazom, svedeckou výpoveďou MgA. C. C.. ktorá je v závažnom rozpore s výpoveďou Ing. K. U.. V ďalšom texte rozobrali konkrétne rozpory vo výpovediach svedkyne a ďalších dôkazov, týkajúce sa dohodnutej vyplatenej odmeny za ňou poskytnuté služby. Z uvedeného
obžalovaných vyplýva, že súd vonkoncom nemal preukázané, aká bola dohoda obžalovaných a Ing. K. U. o výške úplatku, čo mal vyhodnotiť v zmysle zásady „v pochybnostiach v prospech obvineného“ minimálne vo vzťahu k uplatňovaniu kvalifikovanej skutkovej podstaty trestného činu. Jediným priamym usvedčujúcim dôkazom v konaní je výpoveď svedkyne Ing. U., ktorá však bola zároveň priamou účastníčkou na trestnom čine, jej výpoveď je teda postihnutá zaujatosťou, napr. v snahe zmenšiť svoju účasť na trestnom čine pri jeho páchaní a nemožno ju preto považovať za úplne vierohodnú. Otázky o jej vierohodnosti vzbudzujú aj závažné rozpory v jej výpovedi, ktorá je rozporná napr. so svedeckou výpoveďou svedka MgA. C. ohľadne ich stretnutia pri spisovaní vyjadrenia k výsledku daňovej kontroly za spoločnosť veni, vidi, vici. Nejde však o jedinú nezrovnalosť. Ďalšiu vidia obžalovaní v tvrdení svedkyne U. ohľadne odovzdaných peňazí 40.000,- Euro v kancelárii obžalovaného Ing. I. I.. Nie je zrejmé, ako mohli byť peniaze pripravené na stole, keď
samotnej svedkyne k výpočtu výšky úplatku došlo priamo na stretnutí tak, že O. I. evidoval sumy finančných prostriedkov z nadmerných odpočtov, ktoré potom diktoval Ing. I. I. a ten mal byť ako uvádza súd na str. 48 rozsudku, z výšky odmeny zarazený. Ak súd uveril tvrdeniu svedkyne Ing. U., že obžalovaný zostal z výšky odmeny zarazený, nemohol zároveň uveriť tvrdeniu, že peniaze boli na stole, ktoré je v priamom rozpore s prekvapením Ing. I. I. ohľadom výšky úplatku. Jeho prekvapenie zároveň spochybňuje tvrdenie svedkyne o predošlej dohode o výške sľúbeného úplatku. Ďalej sa výpoveď svedkyne Ing. U. zásadne rozchádza so svedeckou výpoveďou T. I. v otázke oprávnenosti alebo fiktívnosti uplatnených nadmerných odpočtov DPH. Súd v tejto otázke uviedol, že Ing. U. nemá vedomosť o oprávnenosti nadmerných odpočtov, lebo predmetom úplatku obžalovaných bolo, aby nenariaďovala daňové kontroly, avšak zo skutočnosti, že sa nevykonávala daňová kontrola nie je možné automaticky dedukovať záver, že sa tak dialo z dôvodu poskytnutia úplatku. Ďalej
svedkyne Ing. U. sa jej obžalovaný Ing. I. I. počas pojednávania dňa
2 zákona č. 301/2005 Z.z. Trestného poriadku: „Za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov
tohto zákona alebo
osobitného zákona. Dôkaznými prostriedkami sú najmä výsluch obvineného, svedkov, znalcov, posudky a odborné vyjadrenia, previerka výpovede na mieste, rekognícia, rekonštrukcia, vyšetrovací pokus, obhliadka, veci a listiny dôležité pre trestné konanie, oznámenie, informácie získané použitím informačno-technických prostriedkov alebo prostriedkov operatívno-pátracej činnosti.“ Nerešpektovanie zásady zákonnosti vyhľadávania obstarávania a vykonávania dôkazov otvára dvere svojvôli a nezákonnosti a umožňuje jednotlivcom, aby si sami vybavovali účty napr. za cenu nových zásahov do zákonom chránených práv občanov. V zmysle teórie ovocia otráveného stromu, majúcej pôvod v judikatúre USA a uplatňovanej aj európskym sudom pre ľudské práva, je nutné z dokazovania vylúčiť nielen dôkazy získané nezákonnou cestou (DVD od svedka I.), ale aj akékoľvek dôkazy priamo z nich odvodené, alebo získané na ich základe (svedecké výpovede svedkov vypovedajúcich pod vplyvom zverejnenia a opätovného prehrávania nezákonného dôkazu). Nahrávka zachytená na DVD nosiči, od ktorej je odvodený hlavný a jediný priamy dôkaz v konaní - výpoveď Ing. U., bola získaná v rozpore so zákonom, resp. jej vyhotovením došlo ku zásahu do práv a slobôd obžalovaných, najmä práva na súkromie a zásahu do práv na ochranu osobnosti. Dôkaz získaný nezákonným spôsobom je absolútne neúčinný a musí byť vylúčený z hodnotenia pri zisťovaní skutkového stavu veci. Ak bol získaný dôkaz nezákonným spôsobom, tak potom za nezákonný sa považuje nielen dôkaz, pri ktorom bola nezákonnosť spôsobená, ale aj každý dôkaz, ktorý bol na základe tohto dôkazu získaný - v tomto prípade ide o výpoveď svedkyne Ing. U.. Súd si vyhradil rozhodnutie o vylúčení dôkazu - nezákonne získaného DVD až na záver dokazovania, čím celé konanie zaťažil procesnou vadou - svedkovia vypovedali pod jeho vplyvom, čo jediná priama svedkyňa - Ing. U. dokonca na začiatku svojej výpovede dvakrát napriek upozorneniu súdu potvrdila a v podstate vyjadrila nesúhlas s poučením súdu, že má vypovedať len o tom, čo vnímala vlastnými zmyslami. DVD svedka I. bolo zároveň viackrát medializované a do dnešných dní je možné si ho vyhľadať na internete. pričom orgány činné v trestnom konaní nepodnikli žiadne kroky, aby tejto širokej medializácii a zverejneniu DVD zabránili. Akýkoľvek svedok v konaní si mohol zverejnené úryvky DVD kedykoľvek pozrieť a poučením súdu o tom, že nemá vypovedať o jeho obsahu sa svedkovi jeho obsah v skutočnosti len pripomenul. Ďalej obžalovaní v odvolaní namietali vierohodnosť výpovede svedka T. I. z hľadiska miery jeho účasti a účasti T. I. na páchaní trestnej činnosti, z ktorej sú obžalovaní O. a Ing. I. I. a motivácia svedka I.. Svedkyne Ing. U. a D. menovali viaceré osoby, ktoré mali prijímať úplatky ako napr. K. K., C. W., kontrolóri K. N. a U. C., svedok I. spomínal osoby vyšetrovateľky JUDr Z. N., S. D. - nadriadeného Z. N., O. I., prokurátora O. D., riaditeľa Colného úradu Trnava S. P., jeho brata N. P., policajtov z OR PZ Dunajská Streda, prokurátora JUDr. K. U., sudcu OS BA II Mgr. N., sudcu Krajského súdu v Bratislave JUDr. W. H., sudkyňu JUDr. C..
tvrdenia svedka I. mali všetky tieto osoby byť podplácané obžalovaným Ing. I. I., preto obhajoba pre posúdenie hodnovernosti svedka I., ale aj svedkýň Ing. U. a D., považovala za dôležité ich vypočuť, čo sa však v konaní nestalo. Pre naplnenie skutkovej podstaty trestného činu podplácania
1 Tr. zák. z objektívnej stránky je nevyhnutné, aby v súvislosti s obstaraním veci všeobecného záujmu bol priamo alebo cez sprostredkovateľa poskytnutý, ponúknutý alebo sľúbený úplatok inému alebo aby z tohto dôvodu bol poskytnutý, ponúknutý alebo sľúbený úplatok inej osobe. Sľubom úplatku sa vo všeobecnosti rozumie prejav vôle spočívajúci v prísľube budúcej materiálnej či inej výhody. Ponúknutím sa pritom rozumie konanie páchateľa, ktorým prejavuje ochotu poskytnúť úplatok preto, aby podplácaný subjekt pri činnosti alebo výkone svojej právomoci vyhoveli jeho požiadavke. Ide teda predovšetkým o návrh na poskytnutie úplatku. Samotným poskytnutím úplatku je buď jeho priame odovzdanie alebo nepriame poskytnutie materiálnej či inej výhody vo forme protislužby.
názoru obžalovaných v konaní nebolo bez pochybnosti preukázané, že by svojím konaním inému (v danom prípade Ing. U.) osobne alebo cez sprostredkovateľ sľúbili, ponúkli alebo poskytli úplatok. V žiadnom prípade to nebolo preukázané obžalovanému O. I.. V nasledujúcom rozbore výpovedí svedkyne Ing. U. a I. poukázali na ich rozpory a konštatovali, že prvostupňový súd mal napriek tomu za preukázané, že uvedeného trestného činu sa dopustil aj O. I.. Za spornú a doteraz nepreukázanú považujú obžalovaní aj skutočnosť samotnej prípravy a odovzdania údajného úplatku, keďže súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že tento osobne zaobstaral O. I., čo je v rozpore s vykonaným dokazovaním. Okrem toho prvostupňový súd dospel k záveru, že odovzdanie ďalšej časti úplatku vo výške 10.000,- € v konaní nebolo preukázané, pričom k tomuto
tvrdenia svedkyne Ing. U. malo dôjsť zo strany Ing. I. I. osobne v jej byte, pričom rovnako ako v prvom prípade išlo iba o tvrdenie a na údajnom stretnutí neboli prítomné iné osoby resp. žiadne iné dôkazy vykonané v súdnom konaní nedokázali verifikovať pravdivosť tvrdí uvedenej svedkyne Ing. U.. Vzhľadom na to, že tak ako nebolo preukázané odovzdanie sumy 10.000,- € (išlo iba o tvrdenie svedkyne), tak v konaní bez pochybností nebolo preukázané ani odovzdanie sumy 40.000,- €, tiež ide len o tvrdenie proti tvrdeniu. Špecializovaný trestný súd mal
názoru obhajoby aplikovať zásadu v pochybnostiach v prospech obžalovaného. Pre úplnosť argumentácia súdu prvého stupňa spočívajúca v údajnej aktívnej účasti O. I. na dotknutých stretnutiach, prípadne aj samotné získavanie údajných výhod v podobe vopred poskytnutých informácii pre spoločnosti Estate Trading s.r.o. a Petronafta Trading s.r.o. by mohli v prípade ich preukázania vykazovať znaky inej trestnej činnosti avšak v žiadnom prípade nie trestného činu, z ktorého je obžalovaný. Obžalovaní ďalej poukazovali na judikát R 38/1968 o nepriamych dôkazoch, ktoré musia vytvárať ucelenú reťaz, aby mohli byť použité ako podklad pre odsúdenie páchateľa, citovali uznesenie Najvyššieho sudu 6 To/5/2011 zo dňa 28. apríla 2011,
ktorého: "Aj keď je možné predpokladať, na základe niektorých dôkazov, že skutok sa mohol stať tak, ako je uvedený vo výroku rozsudku špecializovaného trestného súdu, nemožno vylúčiť aj iný priebeh skutkového deja, čo súdy, na rozdiel od prokurátora, musia vyhodnotiť v prospech obžalovaných. Nemožno vytvoriť precedens, na základe ktorého by bolo možné uznať za vinného obžalovaného v podstate len na základe výpovede svedka, bez ďalšieho nespochybniteľného zdokumentovania korupčného konania." Z uvedeného vyplýva jednoznačný záver, že v konaní nebola bez pochybností preukázaná vina obžalovaných, čo bolo potrebné vyhodnotiť v ich prospech. Sú usvedčovaní jediným priamym dôkazom, svedeckou výpoveďou osoby, ktorá sa na páchaní trestnej činnosti zúčastnila a ktorej trestne stíhanie nie je právoplatne skončené, jej motivácia logicky môže byť snaha znížiť svoju miery účasti na páchaní trestnej činnosti. Rovnako sa to vzťahuje na svedka I., ktorý navyše priznal, že z vyplatených nadmerných odpočtov mal finančný zisk vo svojich spoločnostiach. V jednotlivých svedeckých výpovediach sa vyskytujú závažné rozpory. Na základe týchto skutočností a dôkazov obžalovaní navrhli, aby odvolací súd v celom rozsahu zrušil napadnutý rozsudok
1 písm. a), b), c),
obžalovaných zásadným spôsobom porušené zákonné ustanovenia obsiahnuté v Trestnom zákone a v Trestnom poriadku. Napádaný rozsudok je zároveň jednostranný, zaujatý, nespravodlivý, nezrozumiteľný a jeho závery nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Postupne poukázali na podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby : 1. Poukázali na rozpor v postoji prvostupňového súdu v rozhodnutiach Špecializovaného trestného súdu o odmietnutí obžaloby a rozsudku. Dôkazný stav sa pritom ani po vykonaní pojednávania podstatne nezmenil. Prokurátor v sťažnosti proti odmietnutiu obžaloby na str. 10, vzniesol aj faktickú námietku zaujatosti senátu Špecializovaného trestného súdu (o ktorej nebolo súdmi nijako rozhodnuté, keďže podanie prokurátora v tejto súvislosti bolo potrebné skúmať aj
obsahu a nie len
názvu), v ktorej už vizionársky predpokladal zaujaté, nespravodlivé a neobjektívne správanie sa senátu pri posudzovaní a rozhodovaní trestnej veci.
tejto ustálenej doktríny sa neprípustnosť nevzťahuje len priamo na nezákonne získané dôkazy. Neprípustné sú aj akékoľvek iné dôkazy, ktoré boli získané na základe informácií získaných protiprávne - teda dôkazy, ktoré boli získané nepriamo zo zdroja, ktorý bol otrávený.
obžalovaných ďalej vo svojej podstate nezrozumiteľný a nepreskúmateľný. Závery rozsudku nevyplývajú z vykonaného dokazovania a sú v príkrom rozpore so správnym hodnotením dôkazov. Obžalovaní boli šokovaní najmä z toho, že súdu pri ustálení ich viny neprekážala existencia veľkého počtu zjavných rozporov. Súd pri rozhodovaní akceptoval neuveriteľné množstvo na hlavnom pojednávaní vyslovených domnienok, ktoré neboli na súde preukázané a potvrdené. Skutočná existencia zásady in dubio pro reo nemala pri rozhodovaní senátu Špecializovaného trestného súdu žiaden vplyv. Nasledoval rozbor výpovedí a rozporov vo výpovediach svedkov Ing. U.. D., I., na dotvrdenie už uvedeného. C. Ak vznikli dôvodné pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy :
obžalovaných relevantný a spôsobilý dôkaz, ktorý by svedčil o tom, že by bol z ich strany skutočne poskytnutý Ing. K. U. dňa 15. decembra 2010 úplatok vo výške 40.0000,- €. Je navyše veľmi pozoruhodné, no nepovšimnuté, že sa odovzdanie takéhoto údajného úplatku neobjavilo nikde, teda ani na nezákonnej nahrávke kolujúcej po internete. Obžalovaní navrhli ďalej uskutočniť vzájomnú konfrontáciu svedkýň U. a D. na vysvetlenie nezrovnalostí, najmä na vysvetlenie odkiaľ disponuje svedkyňa D. takým rozsahom informácii k prejednávanej veci, a to najmä z dôvodu, že svedkyňa U. jednoznačne popiera, že by sa s D. o týchto veciach bavila a aj ich vzájomné vzťahy boli od istého obdobia značne narušené. Preto je aj nelogické, aby sa U. do hĺbky zdôverovala D.. Neexistuje žiaden dôkaz o závere, ktorý si osvojil prvostupňový súd, teda že by medzi obžalovanými a Ing. K. U. existovala komunikácia formou Skypu. Ak takáto komunikácia existovala, tak len medzi I. a U.. Je nepochopiteľné, že sa súd vo svojich záveroch o vine obžalovaných uspokojil s tvrdením U. a I., v ktorom uviedli, že sa takmer nepoznajú. Opak je však pravdou. Preto je k týmto dôležitým skutočnostiam potrebné vypočuť aj svedkov K. N. a N. J.. Je potrebné vypočuť správcu konkurznej podstaty spoločnosti AGARTHA s. r. o., (predtým Lived group s. r. o.) Ing. K. K. so sídlom kancelárie Digital Park II, Einsteinova 25, 851 01 Bratislava, ku skutočnostiam akým spôsobom I. nakladal s majetkom spoločnosti, na ktorú prešli všetky platby nadmerného odpočtu DPH z AB Cosmetics, s.r.o. Je potrebné vypočuť K. K. k jej vedúcemu postaveniu na Daňovom riaditeľstve Slovenskej republiky, ako aj k oprávneniam a právomociam jednotlivých riaditeľov DÚ. Zásadne spochybnili skutočné možnosti K. U. určovať a ovplyvňovať skutočné celkové objemy, resp. tolerancie a hranice uplatňovaných odpočtov DPH v rámci pôsobnosti jednotlivého daňového úradu. V silách akéhokoľvek riaditeľa daňového úradu objektívne nikdy nebolo možné „vyveštiť" ani približnú sumu, v akom rozsahu budú uplatnené daňovými subjektami, v spádovom obvode úradu, nadmerné odpočty dane z pridanej hodnoty. Preto v naznačenom smere aj akékoľvek prípadné plnenia pre U. za údajné poskytnutie informácií o tolerancii a limitoch NO DPH, či obdobných „služieb", by predstavovali zo strany obžalovaných úplne zbytočnú a bezdôvodnú položku. D. Napadnutým rozsudkom bolo porušené ustanovenie Trestného zákona : Senát Špecializovaného trestného súdu nesprávne ustálil kvalifikáciu obžalovaným za vinu kladeného skutku ako zločin podplácania
1, ods. 2 písm. b), ods. 3 Trestného zákona formou spolupáchateľstva
Takáto kvalifikácia obžalovaným pripisovaného konania je nesprávna a je v rozpore s Trestným zákonom. V rozsudku nie sú akceptovateľným spôsobom vyriešené opodstatnené otázky, prečo konanie obžalovaných nebolo kvalifikované
iného ustanovenia, napr.,
1, 2, 3 Trestného zákona. Použitie kvalifikácie
ustanovenia § 333 ods. 3 Trestného zákona a jej následné nekritické akceptovanie prvostupňovým súdom, nie je v rozsudku relevantne odôvodnené. V ustanovení § 333 Trestného zákona, ktoré „pracuje" s pojmom „obstarávanie vecí všeobecného záujmu", mal zákonodarca skôr na mysli poskytovanie úplatku v súvislosti s verejným obstarávaním. V rámci takéhoto nesprávneho chápania ustanovenia § 333 Trestného zákona, by potom bola existencia ustanovenia § 332 v Trestnom zákone úplne zbytočná a v praxi neaplikovateľná. Obžalovaní napokon namietali uloženie trestov, ako trestov neprimeraných z dôvodov, že o uloženie neprimeraného trestu pôjde aj vtedy, ak je síce uložený v zákonnej sadzbe, no pri jeho ukladaní neboli zohľadnené sociálne statusy obžalovaných, ich pomery ako obžalovaných, možnosti nápravy, poľahčujúce okolnosti. Aj preto považujú obžalovaní im uložený trest za príliš prísny a neprimeraný. Pokiaľ boli odsúdení
ustanovenia § 333 ods. 3 Trestného zákona s požitím §38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona, a to bez existencie priťažujúcej okolnosti, no pri existencii poľahčujúcej okolnosti
j) Trestného zákona, k trestu odňatia slobody v trvaní 6 (šesť), resp. 7 (sedem) rokov, je pozoruhodné, prečo bolo pristúpené súdom k uloženiu trestu až v takej vysokej a neprimeranej výške. Obžalovaní dôvodne očakávali trest v rozsahu maximálne piatich rokov, a to ako predtým netrestané osoby. Trest v trvaní 6 (šesť), resp. 7 (sedem) rokov, a to bez jeho náležitého a podrobného odôvodnenia, v sebe implementuje už aj fikciu zohľadnenia ich neexistujúcej recidívy.
názoru obžalovaných napádaným rozsudkom ako aj v konaní, ktoré rozsudku predchádzalo, boli flagrantne a preukázateľne porušené ich práva obžalovaných garantované Ústavou SR, Dohovorom a Trestným poriadkom v takom rozsahu, že by to malo odvolací súd viesť k zrušeniu napádaného rozsudku a k ich oslobodeniu spod obžaloby. Z uvedených dôvodov odvolaciemu súdu navrhli, aby po preskúmaní napádaného rozsudku, z niektorých dôvodov uvedených v ustanovení § 321 ods. 1 písm. a), b), c), d), e) Trestného poriadku, zrušil napadnutý rozsudok a
3 Trestného poriadku a spod obžaloby ich v plnom rozsahu oslobodil. Alternatívne navrhli, aby najvyšší súd po preskúmaní veci, a to z niektorých dôvodov uvedených v ustanovení § 321 ods. 1 písm. a), b), c), d), e) Trestného poriadku, zrušil napadnutý rozsudok a
1 Tr. por. vrátil vec prvostupňovému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Za priaznivejšiu alternatívu v danom štádiu trestného konania, považujú aj možné prekvalifikovanie skutku, a to
ustanovenia § 333 ods. 2 Trestného zákona. Zároveň žiadali, aby boli po zrušení napádaného rozsudku Špecializovaného trestného súdu ihneď prepustení z väzby na slobodu. V odôvodnení odvolania podaného prostredníctvom obhajcu JUDr. Milana Šulvu uviedli, že napádaný rozsudok je založený na nejasných a neúplných skutkových zisteniach prvostupňového súdu a o skutkových zisteniach existujú závažné pochybnosti. Prvostupňový súd vyhodnotil dokazovanie jednostranne, prehliadol skutočnosti svedčiace v prospech obhajoby a skutočnosti rozporujúce verziu skutku
súdu. Súd taktiež nesprávne vyhodnotil hodnovernosť svedkov a vierohodnosť ich výpovedí a neprihliadol na faktické výhody poskytované svedkom postupom zo strany polície a prokuratúry, pričom preukázanie rozhodujúcich skutočností je založené výlučne na svedeckých výpovediach, resp. jednej svedeckej výpovedi. Súd odmietol vykonať mnohé závažné dôkazné prostriedky navrhované zo strany obhajoby, a to najmä dokazovanie vo vzťahu k nestrannosti a hodnovernosti svedkov, ktoré nebolo umožnené ani OČTK v prípravnom konaní a preukázaniu motívu obžalovaných, ktorý vyhodnotil prvostupňový súd veľmi nelogicky. V zmysle naplnenia zásady objasnenia skutkového stavu bez dôvodných pochybností obžaloba bola povinná poskytnúť dôkazy, avšak vzhľadom k benevolentnému prístupu súdu k miere istoty ohľadne preukázania skutku, to nakoniec nemala za potrebné. Extrémne rozpory v svedeckých výpovediach a nedostatok iného dôkazného materiálu vyústili do snahy súdu jednostranne vyberať a poukazovať na skutočnosti, ktoré sú v neprospech obžalovaných a bohužiaľ v niektorých častiach odôvodnenia súd nahradil jasné a presvedčivé závery svojimi špekuláciami. Zúženie rozsahu dokazovania mimo rámec preukázania majetkového prospechu obžalovaných z vyplácaných nadmerných odpočtov DPH viedol súd k veľmi nepravdepodobnému až nemožnému hodnoteniu motívu obžalovaných. V ďalšej časti hodnotili dôkazy vykonané prvostupňovým súdom najmä výpovede svedkov Ing. U., I., D., Ing. J. (poukazujúc na zápisnicu z hlavného pojednávania zo dňa 9. decembra 2014, ŠTS Banská Bystrica, sp. zn. BB-3 T 27/2014), Ing. J., Ing. K. T. a Ing. K. T., T. I., MgA. C. C.. Ďalej s poukázaním na tento rozbor svedeckých výpovedí uviedli, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že v rámci daňových úradov v Slovenskej republike neexistoval žiadny všeobecne záväzný právny predpis, alebo metodický pokyn daňového riaditeľstva, ktorý by upravoval, resp. stanovoval do akej výšky si môže daňový subjekt uplatňovať nadmerný odpočet v konkrétnom zdaňovacom období. Síce bolo prvostupňovým súdom zistené, že existuje určitý plán výberu daní, no zo zákonnej úpravy DPH však vyplýva, že daňový úrad je povinný vyplatiť daňovému subjektu odpočet dane neobmedzene, ak splní všetky zákonné podmienky na jej uplatnenie v zákonných lehotách. Bezproblémové vrátenie a vyplatenie uplatneného nadmerného odpočtu vyplýva zo zákona o správe daní, ktorý je zárukou zákonného postupu správcu dane a zároveň chráni práva a právom chránené záujmy daňového subjektu. Zásada zákonnosti v daňovom konaní vyjadruje požiadavku, aby daňové orgány v konaní zachovávali všetky všeobecne záväzné predpisy. Ďalej uviedli, že motív, ktorý priradil prvostupňový súd obžalovaným sa zdá byť absurdný, išlo by len o akýsi nešpecifikovaný záujem či radosť obžalovaných z toho, že spoločnostiam z ktorých nemajú majetkový prospech bol vyplatený nadmerný odpočet DPH. Obhajoba totiž preukázala, že peňažné prostriedky spočívajúce v NO DPH vyplácané na bankové účty AB Cosmetics, s.r.o. a AB Technology, s.r.o. boli cez ďalšie spoločnosti (Lived Group, s.r.o.) vyplácané na súkromné účty T. I., čiže osoba majúca záujem na bezproblémovom vyplácaní nadmerného odpočtu DPH bol práve T. I., ktorého súd paradoxne považuje za jedného z kľúčových a hodnoverných svedkov. Ďalej poukázali na to, že z vykonaného dokazovania nevyplýva ako dlho obvykle trvala daňová kontrola na Daňovom úrade Šamorín a teda neexistuje zdôvodnenie, prečo by mali obžalovaní platiť za promptné vyplatenie nadmerného odpočtu DPH. Samotný fakt, že došlo k vyplateniu nadmerných odpočtov DPH ešte neznamená, že predmetné nadmerné odpočty DPH boli neoprávnené alebo sa tak muselo stať v dôsledku súdom uvedenej súčinnosti či ovplyvňovaniu výkonu právomoci kontrolórov pri vykonávaní kontrol, ako o tom uvažoval prvostupňový súd. Platobné poukazy na základe ktorých boli vyplácané jednotlivé nadmerné odpočty nesvedčili sami o sebe vôbec o ničom. Obžalovaní aj v tomto odôvodnení odvolania opätovne poukázali na obrazovo-zvukový záznam predložený svedkom I., ktorý bol znalcom Ing. Q., znalecký posudok č. 16/2013, posúdený ako zmanipulovaný. V dôkaznom materiáli absentuje
obžalovaných akýkoľvek dôkaz preukazujúci skutočnosť odkiaľ svedkyňa I. a svedok I. vyberali a pripravovali peňažné prostriedky na údajné vyplatenie úplatku Ing. K. U. obžalovanými. Obžaloba v tomto smere neuniesla svoje dôkazné bremeno. Svedkovia Ing. K. T. a Ing. K. T. vypovedali o takých skutočnostiach, aj to len v rovine dohadov keď uvádzali čo by mohlo byť dôvodom pre poskytnutie úplatku. Títo dvaja svedkovia nevedeli ničím prispieť k objasneniu konkrétneho prejednávaného skutku, v podstate mohli byť zo strany obžaloby navrhnutí akýkoľvek iní dvaja vedúci pracovníci daňovej správy a bol by dosiahnutý rovnaký výsledok. Svedkyňa T. I. nevedela povedať vôbec nič o konkrétnom skutku, nevedela povedať či došlo k nejakej dohode o odmene medzi obžalovanými a K. U.; či, za čo a v akej výške boli K. U. prisľúbené alebo vyplatené peňažné prostriedky. Svedkyňa mala všetky informácie o skutku od T. I., s ktorým
jej svedeckej výpovede mala bližší pomer. Svedkyňa navyše vypovedala v rozpore s obsahom svedeckej výpovede Ing. K. U., U. D. a T. I. ohľadne skutočnosti za akých časových a miestnych okolností sa jednotliví svedkovia medzi sebou a s obžalovanými stretávali. Ďalej obžalovaní v odôvodnení poukázali na spôsob používania zásady in dubio pro reo v konaní ako je v tejto veci, poukázali na nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky a Českej republiky. Navrhli vykonať odvolacím súdom dokazovanie výsluchom svedkov Ing. K., tak ako to navrhovala obhajoba v prípravnom konaní. Rovnako obhajoba k preukázaniu hodnovernosti svedkov I. navrhla v odvolacom konaní vypočuť svedka W.. V ďalšej časti odôvodnenia podaného prostredníctvom dr. Šulvu obžalovaní poukázali na uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod č.k. 6To/5/2011 a č.k 2 Toš/4/2009 v častiach, kde sa zaoberajú hodnotením dôkazov špecificky, ak je rozhodnutie založené na výpovedi jediného priameho svedka, tak ako už bolo uvedené. Na základe vyššie uvedeného hodnotenia skutkového stavu obžalovaní konštatovali, že nie je možné uzatvoriť, že vina bola obžalovaným bez pochybností preukázaná. Ak existujú akékoľvek racionálne pochybnosti, musia byť vyložené v prospech obvineného. V ďalšej časti odôvodnenia odvolania obžalovaní poukázali na procesné vady konania, a to najmä na účelové vylúčenie vecí Ing. J. a Ing. U. na samostatné konania. Z toho vyvodzovali, že orgány činné v trestnom konaní boli na základe výpovedí Ing. K. U. informovaní o vzájomnom stretnutí Ing. K. U., Ing. A. J. a obžalovaných a ich dohode o spolupráci vo všetkých vyššie uvedených konaniach od doby výpovedí K. U. vo vyššie uvedených predmetných konaniach (dňa 19. apríla 2013, 19. mája 2013, 24. mája 2013). Napriek získaniu vedomosti o skutku údajného podplácania Ing. K. U. a Ing. A. J. obžalovanými v rovnakom čase na základe svedeckých výpovedí Ing. K. U., skutky neboli vyšetrované ako pokračovací trestný čin. Skutok podplácania K. U. zo strany obžalovaných a skutok podplácania A. J. zo strany obžalovaných mal byť jednoznačne vyšetrovaný ako pokračovací trestný čin, nakoľko spĺňa všetky atribúty pokračovacieho trestného činu
10 Trestného zákona ako aj v zmysle judikatórnych záverov. V zmysle rozhodnutia č. 94/2002 zaradeného v Zbierke rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zásadná procesná chyba prípravného konania spočíva v rozdelení konania
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.