1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov") zaistil navrhovateľa dňom 12.01.2015 o 12:30 hod. na účel výkonu trestu vyhostenia a
4 zákona o pobyte cudzincov na čas nevyhnutne potrebný, teda na čas pre výkon trestu vyhostenia na 110 dní do 01.04.
1 písm. c/ Trestného zákona, pre ktorý bol dňa 12.09.2014 trestným rozkazom Okresného súdu Humenné sp. zn. OT/68/2014 odsúdený na trest odňatia v trvaní 6 mesiacov, s určením skúšobnej doby v trvaní dvoch rokov a zároveň
1, 3 Trestného zákona mu bol uložený trest vyhostenia na tri roky. Po spísaní zápisnice o podaní vyjadrenia, za prítomnosti tlmočníka, bolo vydané rozhodnutie o zaistení účastníka konania č. PPZ-HCP-PO7-ZVC-57-008/2014
1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov a navrhovateľ bol umiestnený v ÚPZC Sečovce. Dňa 22.09.2014 podal navrhovateľ žiadosť o udelenie azylu na území SR. Nakoľko vo veci žiadosti o udelenie azylu účastníka konania nebolo rozhodnuté v lehote do 60 dní, správny orgán postupoval v zmysle III. časti článok 4 odsek 11 písmeno a/ rozkazu RÚHCP-V-PZ č. 24/2014 a vydal príkaz na prepustenie účastníka konania, nakoľko odpadol účel zaistenia. Dňa 20.11.2014 bol účastník konania predvedený na OCP PZ Michalovce v súvislosti s výkonom trestu vyhostenia a za prítomnosti tlmočníka sa vyjadril v Zápisnici o podaní vyjadrenia č. PPZ-HCP-PO7-ZVC-57-025/2014 zo dňa 22.11.2014. Toho istého dňa bolo vydané rozhodnutie o zaistení účastníka konania
1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov č. PPZ-HCP-PO7-ZVC-57-028/2014 a bol umiestnený v ÚPZC Sečovce na čas potrebný na rozhodnutie o žiadosti o udelenie azylu na 60 dní - do 18.01.2015. Dňa 12.01.2015 bola správnemu orgánu prostredníctvom faxovej komunikácie doručená informácia, že účastníkovi konania bolo toho istého dňa vyhlásené rozhodnutie Migračného úradu ČAS: MU-274-17/PO-Ž-2014 zo dňa 15.12.2014, ktorým bolo konanie o udelenie azylu zastavené
1 písm. i/ zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle. Tým odpadol účel zaistenia účastníka konania a preto bol spracovaný príkaz na prepustenie účastníka konania. Po prepustení bol predvedený hliadkou OCP PZ Michalovce v súvislosti s výkonom trestu vyhostenia, ktorý mu bol uložený dňa 12.09.2014 a ktorého výkon bol pozastavený z dôvodu podania žiadosti o udelenie azylu účastníkom konania. Za prítomnosti tlmočníka sa vyjadril v zápisnici o podaní vyjadrenia č. PPZ-HCP-P07-ZVC-1 -004/2015. Odporca sa v napadnutom rozhodnutí zaoberal podmienkami ustanovenia § 89 zákona o pobyte cudzincov a zistil, že účastník konania nemá na území SR žiadne rodinné väzby, nemá dostatočné finančné prostriedky, rezervované ubytovanie alebo zabezpečené zamestnanie a tak dospel k záveru, že vzhľadom na osobu zaisteného a jeho osobné pomery nie je možné mu uložiť peňažnú záruku. Ďalšou skutočnosťou bol fakt, že sa účastník konania dopustil trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia, keďže nerešpektoval uložený zákaz vstupu na územie SR. Efektívnosť a účelnosť zaistenia považoval odporca za jednoznačne preukázanú vzhľadom na situáciu účastníka konania po uložení trestu vyhostenia s tým, že v ÚPZC Sečovce má zabezpečenú zdravotnú starostlivosť, ako aj naplnenie životných potrieb na primeranej úrovni, pričom je obmedzená jeho protiprávna činnosť, ktorej sa v minulosti dopustil. Po čiastočnej citácii ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov odporca uviedol, že pri dĺžke zaistenia účastníka konania vychádzal zo skutočností, že doteraz bol zaistený na dobu 70 dní a zo stanoviska ÚPZC Medveďov, týkajúceho sa dĺžky návratovej procedúry štátnych príslušníkov Alžírskej ľudovej republiky zo dňa 04.12.2014 č. PPZ-HCP-ME-2014/012778-005, v obdobných prípadoch je na vybavenie náhradných cestovných dokladov pre štátnych príslušníkov Alžírska potrebná doba zaistenia až 6 mesiacov a z toho dôvodu správny orgán pristúpil ku dobe zaistenia na 110 dní, nakoľko je potrebná na overovanie totožností štátneho príslušníka tretej krajiny, zaslanie žiadosti o vystavenie náhradného cestovného dokladu na príslušný zastupiteľský úrad, prostredníctvom Konzulárneho odboru Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR a samotný proces realizácie výkonu vyhostenia. Na záver správny orgán poukázal tiež na povinnosť správneho orgánu v zmysle § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. II. Konanie pred krajským súdom Krajský súd v Bratislave konajúc o opravnom prostriedku navrhovateľa svojím rozsudkom napadnuté rozhodnutie o zaistení navrhovateľa potvrdil ako správne a zákonné. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol ako sa vysporiadal s námietkami vznesenými v odvolaní. Neprihliadol na námietku nezrozumiteľnosti výroku rozhodnutia z dôvodu, že odporca uviedol, že „lehota začína plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení. Rozhodnutie je vykonateľné doručením." a i keď súhlasil s tým, že ide o citáciu z predchádzajúceho znenia plynutia lehoty a zaistenia
už neúčinného predpisu, nemal pochybnosti, že sám odvolateľ vedel, že
platného znenie ustanovenia § 88 ods. 4 štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení, na čo sám poukázal. Túto skutočnosť krajský súd označil za formálne pochybenie, ktoré nemá vplyv na účelnosť a zákonnosť zaistenia v zmysle platného zákona. Je nepochybné, že v predmetnom prípade rozhodnutie bolo vydané dňa 12.01.2015, ktorým v zmysle výroku rozhodnutia odporcu bol navrhovateľ zaistený na účel výkonu trestu vyhostenia na čas nevyhnutne potrebný. Súd nepovažoval za dôvodnú ani odvolaciu námietku, že v čase podania opravného prostriedku rozhodnutie nebolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa a poukázal na to, že z návratky vyplýva, že rozhodnutie bolo právnemu zástupcovi navrhovateľa doručené dňa 16.01.2015 a napriek tomu opravný prostriedok bol odporcovi doručený dňa 15.01.2015 a preto považuje krajský súd za pravdivé, že rozhodnutie bolo splnomocnenému zástupcovi navrhovateľa doručené emailovou poštou a následne písomnou formou. Čakanie na doručovanie rozhodnutia zástupcovi navrhovateľa by znamenalo zmarenie samotného zaistenia a možnosti zaistenia účastníka konania. Navyše krajský súd zdôraznil, že esenciálnou náležitosťou výroku rozhodnutia o zaistení je okrem údajov o osobe zaisteného uvedenie účelu zaistenia (v danom prípade
ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov), stanovenie začiatku plynutia lehoty zaistenia a stanovenie dňa, ktorým dôjde ku skončenia zaistenia. V danom prípade vo výroku rozhodnutia odporca stanovil začiatok plynutia lehoty zaistenia dňom 12.01.2015 (ktorým bol zároveň navrhovateľ umiestnený v ÚPZC Sečovce), a to od 12:30 hod. a stanovil tiež deň, ktorým dôjde k skončeniu zaistenia - do 01.04.
1 písm. i/ zákona o azyle. V súvislosti s tým považoval krajský súd za nedôvodnú odvolaciu námietku, že navrhovateľ je naďalej žiadateľom o azyl, pretože jeho azylové konanie nebolo ešte právoplatne skončené. Krajský súd pripomenul, že v zmysle § 22 ods. 1 zákona o azyle žiadateľ je do rozhodnutia o žiadosti o udelenie azylu oprávnený zdržiavať sa na území SR, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. Odporca preto v tomto smere postupoval správne, keď vzhľadom na vydané rozhodnutie Migračného úradu preskúmaval účel zaistenia a po skončení dôvodnosti účelu zaistenia navrhovateľa ako žiadateľa o azyl, opätovne rozhodol o zaistení navrhovateľa pre pokračovanie výkonu trestu vyhostenia, pre ktorý bol prvýkrát zaistený 12.09.2014. Na základe uvedených skutočností v predmetnom prípade, vzhľadom na účel zaistenia z dôvodu § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o azyle, po zohľadnení doby predchádzajúceho zaistenia z tohto dôvodu v rozmedzí 70 dní (na predmetný prípad sa nevzťahuje ustanovenie § 88a ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, ale § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov v plnom znení). Krajský súd sa stotožnil s názorom odporcu, že stanovená doba zaistenia, so zohľadnením predchádzajúcej doby zaistenia, nepresahuje stanovenú zákonnú lehotu na zaistenie. Súd námietku navrhovateľa, že celková dĺžka lehoty jeho zaistenia dosahuje 240 dní označil za nepreskúmateľnú, keďže to nezodpovedalo jednotlivým dobám zaistenia a navrhovateľ túto lehotu bližšie nešpecifikoval. K odvolacej námietke, že dĺžka zaistenia navrhovateľa nikdy nebola predĺžená z dôvodu, že navrhovateľ dostatočne nespolupracuje alebo že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote, krajský súd uviedol, že v napadnutom rozhodnutí odporca sa zaoberal aj týmito skutočnosťami, keď poukázal na stanovisko ÚPZC Medveďov, týkajúceho sa dĺžky návratovej procedúry štátnych príslušníkov Alžírskej ľudovej demokratickej republiky zo dňa 04.12.2014, ktorá tvorí obsah spisového materiálu s tým, že na vybavenie náhradných cestovných dokladov pre štátnych príslušníkov Alžírska je potrebná doba zaistenia až 6 mesiacov, a to na overovanie totožnosti štátneho príslušníka tretej krajiny, zaslanie žiadosti o vystavenie náhradného cestovného dokladu na príslušný zastupiteľský úrad prostredníctvom Konzulárneho odboru Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky a samotný proces výkonu vyhostenia. Z administratívneho spisu odporcu jednoznačne vyplýva, že odporca podnikol potrebné kroky k realizácii trestu vyhostenia, no svedčí to tiež o ťažkostiach najmä s komunikáciou so zastupiteľským úradom Alžírska. Vzhľadom na tieto skutočnosti je dôvodné trvanie zaistenia v zákonnej lehote
4 zákona o pobyte cudzincov, ktorá nebola prekročená v posudzovanom prípade ani pri zohľadnení predchádzajúceho zaistenia navrhovateľa pre rovnaký zákonný dôvod. Napokon k odvolacej námietke v doplnení opravného prostriedku, že v osobe navrhovateľa sa jedná o zraniteľnú osobu
Sža/9/2014 zo dňa 09.04.2014, krajský súd uviedol, že o takejto odvolacej námietke už krajský súd rozhodoval rozsudkom zo dňa 15.10.2014 sp. zn. 5Sp/50/2014, ktorým potvrdil rozhodnutie odporcu č. PPZ-HCP-PO7-ZVC-57-008/2014 zo dňa 12.09.2014. Uvedený rozsudok krajského súdu bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 05.12.2014 sp. zn. 5Sp/50/2014 (správne malo byť 1Sža 45/2014), v ktorom i Najvyšší súd SR zaujal názor, že keď navrhovateľ v posudzovanom správnom konaní neuviedol, ani nenaznačil, že má nejaké zdravotné problémy, nebolo možné mu vyčítať, že sa nezaoberal otázkou jeho postavenia ako zraniteľnej osoby v zmysle zákona o pobyte cudzincov. Je nemysliteľné, aby správny orgán sám domýšľal a zaoberal sa dohadmi, prečo navrhovateľ takéto námietky neuplatnil. Takúto námietku mal možnosť uplatniť i splnomocnený zástupca navrhovateľa, ktorý bol upovedomený o termíne vypočutia navrhovateľa pred rozhodnutím o jeho zaistení, a to už aj v predchádzajúcich konaniach. Je potrebné tiež zdôrazniť, že v prípade navrhovateľa sa jednalo o deviatu žiadosť o udelenie azylu a jedná sa o štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na území SR napriek tomu, že bol minulého roku jednak administratívne vyhostený, ale tiež právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin marenia výkonu úradného rozhodnutia s uložením trestu vyhostenia na tri roky. Z toho pohľadu považoval krajský súd, s prihliadnutím na článok 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, zaistenie za zákonné, keďže ho považoval za efektívne a účelné. Pochybenie, na ktoré poukázal navrhovateľ v opravnom prostriedku a ktorým sa zaoberal krajský súd v tomto rozhodnutí, považoval krajský súd za formálne pochybenie, ktoré nemôže mať vplyv na zákonnosť zaistenia v zmysle zákona o pobyte cudzincov, ani s prihliadnutím na znenie článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Krajský súd zdôraznil, že štáty majú nepopierateľné suverénne právo kontrolovať vstup cudzincov a ich pobyt na svojom území. Nevyhnutnou súčasťou tohto práva je oprávnenie štátov zadržať potenciálnych migrantov, zlučiteľné s článkom 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru. Pokiaľ štát nepovolí vstup na svoje územie, je takýto vstup nepovolený v zmysle článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru a zadržanie osoby, ktorá si praje na územie štátu vstúpiť, pričom potrebuje na to príslušné povolenie, ktoré nemá, môže byť považované za realizované preto, aby sa „zabránilo nepovolenému vstupu na územie štátu". V závere súd poukázal na to, že z predmetného rozhodnutia odporcu o zaistení, ako aj z predchádzajúcich rozhodnutí o zaisteniach navrhovateľa v priebehu predchádzajúceho roku z rôznych dôvodov, jednoznačne vyplýva, že odporca si plnil povinnosť skúmať podmienky zaistenia v jeho priebehu v zmysle ustanovenia § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov. Krajský súd z uvedených dôvodov považoval všetky uvedené odvolacie námietky za nedôvodné a rozhodnutie odporcu označil za vecne a právne správne a zákonné. III. Odvolanie a vyjadrenie k odvolaniu Proti uvedenému rozsudku podal navrhovateľ prostredníctvom právneho zástupcu v zákonnej lehote odvolanie namietajúc, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhovateľ namietal, že napadnuté rozhodnutie je nezrozumiteľné a pripomenul, že už v opravnom prostriedku podanom proti rozhodnutiu odporcu sp. zn.: PPZ-HCP-PO7-ZVC-I-008/2015 zo dňa 12.1.2015, navrhovateľ navrhoval zrušiť napadnuté rozhodnutie z dôvodu, že výrok napadnutého rozhodnutia je nezrozumiteľný, nakoľko v ňom odporca uvádza, že: „lehota začína plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení. Rozhodnutie je vykonateľné doručením." So závermi súdu prvého stupňa uvedenými v odôvodnení rozhodnutia nesúhlasil a poukázal na to, že v napadnutom rozhodnutí súd prvého stupňa uvádza, že esenciálnou náležitosťou výroku rozhodnutia o zaistení je stanovenie začiatku plynutia lehoty. Nie je možné súhlasiť s názorom súdu prvého stupňa, že vety: „Lehota začína plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení. Rozhodnutie je vykonateľné doručením." (ďalej aj ako „predmetný text") označujú len akýsi „spôsob začatia plynutia lehoty zaistenia". Tento text je nepochybne stanovením začiatku plynutia lehoty zaistenia, nakoľko z neho vyplýva, kedy začína lehota zaistenia plynúť.
5 Správneho poriadku ak má účastník konania zástupcu s plnomocenstvom na celé konanie, písomnosť určená do vlastných rúk sa doručuje iba tomu zástupcovi. Ustanovenia odsekov 1 až 3 sa vzťahujú na toto doručovanie. Ak však účastník konania má osobne v konaní niečo vykonať, doručuje sa písomnosť nielen zástupcovi, ale aj jemu. Navrhovateľ súhlasil s názorom súdu prvého stupňa, že vyššie uvedený predmetný text je v rozhodnutí o zaistení nadbytočný, avšak aj napriek tomu, že tento text je nadbytočný, stále je súčasťou výroku rozhodnutia o zaistení navrhovateľa a spôsobuje jeho nezrozumiteľnosť. Výrok rozhodnutia odporcu o zaistení navrhovateľa obsahuje dve absolútne protichodné informácie ohľadom stanovenia začiatku lehoty zaistenia. Navrhovateľ mal právneho zástupcu už pri vydaní rozhodnutia o zaistení. Ak bolo vo výroku rozhodnutia o zaistení uvedené, že lehota zaistenia začína plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia, ktoré je vykonateľné doručením, nemohla táto lehota začať plynúť dňom 12.1.20I5 o 12:30, pretože toto rozhodnutie nebolo doručené v súlade s § 25 ods. g/ Správneho poriadku právnemu zástupcovi navrhovateľa. Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že právny názor súdu prvého stupňa nie je správny. Rozhodnutím o zaistení navrhovateľa odporca podstatným spôsobom zasiahol do navrhovateľovho práva na osobnú slobodu, a to tak, že ho osobnej slobody pozbavil. Vzhľadom na význam takéhoto rozhodnutia a na jeho dopady vo vzťahu k základným ľudským právam a slobodám navrhovateľa, nemožno dospieť k záveru, že by nadbytočné uvedenie predmetného textu v jeho výroku znamenalo iba formálnu chybu bez vplyvu na zákonnosť takéhoto rozhodnutia. V dôsledku uvedenia predmetného textu vo výroku rozhodnutia o zaistení navrhovateľa tento nemohol ako adresát rozhodnutia bezpečne zistiť, kedy skutočne začína plynúť lehota jeho zaistenia. Súd prvého stupňa teda nesprávne právne posúdil následky uvedenia predmetného textu vo výroku rozhodnutia o zaistení navrhovateľa vo vzťahu k zákonnosti tohto rozhodnutia. Domnievame sa, že rozhodnutie, z ktorého nemožno jednoznačne určiť počiatok plynutia lehoty zaistenia, nespĺňa základné zákonom stanovené náležitosti správneho rozhodnutia, a tak nemôže spôsobovať žiadne právne následky. Záver súdu prvého stupňa je o to viac nezrozumiteľný, keď sám v napadnutom rozhodnutí uvádza, že stanovenie začiatku plynutia lehoty zaistenia je esenciálnou náležitosťou výroku rozhodnutia o zaistení. Pokiaľ je esenciálna náležitosť rozhodnutia v rozhodnutí uvedené nezrozumiteľne a odporujúcim spôsobom, nemôže takéto rozhodnutie obstáť. Právny zástupca navrhovateľa ďalej namietal, že v doplnení opravného prostriedku namietal, že správny orgán postupoval v rozpore so zákonom, keď vôbec neskúmal, či je potrebné s navrhovateľom konať ako so zraniteľnou osobou v dôsledku jeho psychických problémov, a to aj napriek skutočnosti, že o jeho psychických problémoch mal preukázateľne vedomosť z predchádzajúcich konaní. Nesúhlasil so záverom krajského súdu, ktorý v napadnutom rozhodnutí k tejto námietke navrhovateľa uviedol, že o nej už rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn.: 1Sža 45/2014 zo dňa 5.12.2014, v ktorom uviedol, že keď navrhovateľ v posudzovanom správnom konaní neuviedol, ani nenaznačil, že má nejaké zdravotné problémy, nebolo možné mu vyčítať, že sa nezaoberal otázkou jeho postavenia ako zraniteľnej osoby v zmysle zákona o pobyte cudzincov. Namietal, že rozsudok sp. zn. 1Sža 45/2014 zo dňa 5.12.2014 vychádza z odlišného skutkového stavu a bolo ním rozhodované o zákonnosti rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn.: 5Sp 50/2014 zo dňa 15.10.2014, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu č. PPZ-HCP-PO7-ZVC-57-008/2014 zo dňa 12.9.2014, pričom v čase vydania tohto rozhodnutia o zaistení navrhovateľa odporca nemohol vedieť o psychických problémoch navrhovateľa. Odporca nebol účastníkom konania, v ktorom bolo vydané rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 1Sža 45/2014 a o psychických problémoch navrhovateľa sa preukázateľne dozvedel až v konaniach, ktoré sa týkali osoby navrhovateľa a v ktorých bol odporca účastníkom konania.
1 Správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.
1 zákona č. 71/1967 Zb. Správny poriadok ( ďalej len „SP") správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Odporca v čase vydania rozhodnutia o zaistení sp. zn.: PPZ-HCP-PO7-ZVC-I-008/2015 zo dňa 12.1.20I5 navrhovateľa preukázateľne vedel o jeho psychických problémoch na rozdiel od skutkového stavu, ktorý existoval v čase vydania rozhodnutia o zaistení navrhovateľa PPZ-HCP-PO7-ZVC-57-008/2014 zo dňa 12.9.
1 písm. c) Trestného zákona, ktorého sa dopustil tým, že sa aj napriek uloženému administratívnemu vyhosteniu a zákazu vstupu zdržiaval na území Slovenskej republiky. Pripomenul, že navrhovateľ bol za uvedený prečin právoplatne odsúdený trestným rozkazom Okresného súdu Humenné pod č. 01768/2014 zo dňa 12.09.2014 a bol mu uložený trest vyhostenia na dobu troch rokov. Následne bolo účastníkovi konania vydané rozhodnutie o zaistení
1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a bol umiestnený v ÚPZC Sečovce. Účastník konania prostredníctvom splnomocneného zástupcu podal voči rozhodnutiu o zaistení opravný prostriedok, ktorý bol v zmysle § 88 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov predložený príslušnému krajskému súdu, ktorý vo veci rozhodol tak, že vydal rozsudok, ktorým potvrdil rozhodnutie správneho orgánu. Voči rozsudku krajského súdu podal právny zástupca účastníka konania odvolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý vydaným rozsudkom č. lSža/45/2014 zo dňa 05.12.2014 potvrdil rozsudok Krajského súdu Košice č. 5Sp/50/2014-22 zo dňa 15.10.2014 a tým bolo potvrdené napadnuté rozhodnutie vo veci zaistenia účastníka konania v predchádzajúcom prípade
rovnakého dôvodu zaistenia ako v terajšom prípade. K námietkam súvisiacim s doplnením žaloby odporca poukázal na to, že o týchto námietkach už Krajský súd Košice rozhodol a jeho rozsudok bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu, čiže rozhodnutie Krajského súdu bolo plne v súlade so zákonom. Odporca zároveň poukázal na skutočnosť, že pri umiestnení účastníka konania v ÚPZC je mu poskytovaná bezplatná zdravotná starostlivosť a strava, pričom v prípade, že by nebol umiestnený v ÚPZC táto zdravotná starostlivosť by mu zabezpečená nebola a vzhľadom na jeho ekonomickú situáciu by si sám nedokázal zabezpečiť lieky, ak nejaké potrebuje. Aj napriek skutočnosti, že navrhovateľ nebol považovaný za zraniteľnú osobu, odporca poukázal na § 88 ods. 9 zákona o pobyte cudzincov, ktorá umožňuje zaistenie aj zraniteľnej osoby, ak nejde o maloletú osobu, teda
jeho názoru zaistenie navrhovateľa je v súlade so zákonom aj napriek tomu že právny zástupca účastníka konania poukazuje na skutočnosť, že jeho mandant trpí psychickou poruchou. K námietkam vytýkajúcim nemožnosť vyjadrenia sa k podkladom rozhodnutia odporca uviedol, že navrhovateľ sa počas spisovania zápisnice nevyjadril o skutočnosti, že trpí nejakou psychickou poruchou a taktiež počas spisovania zápisnice správny orgán nebadal na účastníkovi konania nejaké zvláštne správanie, ktoré by nasvedčovalo tomu, že trpí nejakou poruchou. Zdôraznil, že navrhovateľovi bolo pred spísaním zápisnice a vydaním rozhodnutia umožnené kontaktovať právneho zástupcu, ktorý sa však na správny orgán nedostavil. V závere svojho vyjadrenia odporca žiadal zohľadniť celkový stav týkajúci sa navrhovateľa pričom pripomenul, že navrhovateľ má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky, resp. schengenského priestoru. V prípade jeho prepustenia zo zaistenia by sa znova dopustil neoprávneného pobytu a nakoľko má právoplatne uložený trest vyhostenia z územia Slovenskej republiky na tri roky a trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov s podmienečným odkladom na dobu dvoch rokov, opakovane by došlo k mareniu výkonu úradného rozhodnutia a tým by si privodil ďalšie trestné stíhanie, čo by s poukazom na uložený trest vyhostenia na dobu troch rokov privodilo povinnosť vykonať uložený trest. Z uvedených dôvodov odporca navrhol odvolanie zamietnuť a rozsudok krajského súdu potvrdiť. V. Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
1 OSP sa v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutia správnych orgánov, postupuje
tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov“. Pokiaľ v tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku s výnimkou § 250a (§ 250l ods. 2 OSP). Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že rozhodnutie krajského súdu je potrebné potvrdiť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania
ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 24. marca 2015 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP). V predmetnej veci bol predmetom odvolacieho konania rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa
1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku, a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.
1 písm. b) zákona číslo 404/2011 Z. z. policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.
4 veta prvá zákona číslo 404/2011 Z. z. štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote
prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.
7 zákona zraniteľnou osobou je najmä maloletá osoba, osoba so zdravotným postihnutím, obeť obchodovania s ľuďmi, osoba staršia ako 65 rokov, tehotná žena, slobodný rodič s maloletým dieťaťom a osoba, ktorá bola vystavená mučeniu, znásilneniu alebo iným závažným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia; v odôvodnených prípadoch možno za staršiu osobu považovať aj osobu mladšiu ako 65 rokov. Predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie o zaistení navrhovateľa na účel výkonu trestu vyhostenia. Odvolací súd sa obdobne ako súd prvého stupňa nestotožnil s námietkou navrhovateľa vytýkajúcou nezrozumiteľnosť napadnutého rozhodnutia. Treba pripomenúť, že nezrozumiteľnosť je zásadnou vadou napadnutého rozhodnutia správneho orgánu spočívajúcou síce v dostatku dôvodov, avšak nezrozumiteľných vzhľadom k vyslovenému výroku. Nezrozumiteľné rozhodnutie vytvára na jednej strane dojem na dôvody bohatého rozhodnutia, ale na druhej strane absentujú najmä skutkové dôvody, ktoré by inak mali byť riadne objasnené v odôvodnení rozhodnutia samotného. Inak povedané, aj v takomto prípade možno hovoriť o nedostatku dôvodov odôvodnenia, ktorý sa však vizuálne nedá zistiť ale ktorý sa dá zistiť len logickými metódami poznania. V preskúmavanej veci súd prvého stupňa správne pripomenul, že je nadbytočné uvádzať spôsob začatia plynutia lehoty a vykonateľnosti rozhodnutia /lebo tieto charakteristiky vyplývajú z platného zákona/ a navyše, ako to namietal v danom prípade zástupca navrhovateľa,
neúčinného zákona, ale treba zdôrazniť, že vzhľadom na podrobné a logické odôvodnenie zaistenia navrhovateľa v zmysle § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov nemožno prisvedčiť námietke navrhovateľa, že takýto údaj by spôsoboval nepreskúmateľnosť rozhodnutia odporcu pre nezrozumiteľnosť. Treba prisvedčiť názoru krajského súdu, že ide o formálne pochybenie, ktoré nemá vplyv na účelnosť a zákonnosť zaistenia v zmysle platného zákona. Sám právny zástupca upozornil na relevantné /platné/ znenie ustanovenia § 88 ods. 4, v zmysle ktorého štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. Aj keď odporcom použitá formulácia nevychádzala z platnej právnej úpravy, z faktického stavu bolo zrejmé, že odporca stanovil začiatok plynutia lehoty zaistenia dňom 12.01.2015 (ktorým bol zároveň navrhovateľ umiestnený v ÚPZC Sečovce), a to od 12:30 hod. a stanovil tiež deň, ktorým dôjde k skončeniu zaistenia - do 01.04.2015. Je teda nepochybné, odkedy začala lehota plynúť a ktorým dňom dôjde k jej skončeniu (rozsudok Najvyššieho súdu SR 10Sza/2/2012 zo dňa 16.02.2012). V tejto súvislosti odvolací súd pripomína, že prípadné formálne zopakovanie administratívneho konania (ktorého dôvodom by bolo len odstránenie vytýkaného nedostatku) nepredstavuje pre účastníka vo vzťahu k skutkovej stránke veci reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho prospech (pozri rozsudok NS SR sp. zn. 8Sžh 1/2010 z 20.5.2010). Stanovenú lehotu zaistenia odôvodnil odporca existujúcimi skutočnosťami, ktoré aj
názoru odvolacieho súdu odôvodňujú takýto „čas nevyhnutne potrebný“ na zaistenie cudzinca, pričom povinnosť skúmať podmienky zaistenia v jeho priebehu odporcovi vyplýva priamo z ustanovenia § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, ako to aj uviedol odporca vo svojom rozhodnutí. Pokiaľ navrhovateľ namietal, že rozhodnutie správneho orgánu nikdy neprevzal a že správny orgán mu na jeho žiadosť o dodatočné zaslanie rozhodnutia ani nereagoval, je nutné poukázať na zistenia krajského súdu vyplývajúce z obsahu administratívneho spisu, a to, že rozhodnutie o zaistení navrhovateľ prevzal dňa 12.1.2015 o 14.30 hod po pretlmočení prítomným tlmočníkom, no odmietol podpísať jeho prevzatie. Odvolací súd nemal dôvod spochybňovať správnosť takéhoto záznamu odporcu (na strane 4 napadnutého rozhodnutia) vykonaného pracovníkom odporcu za prítomnosti tlmočníka, naviac za situácie, keď je zrejmé, že právny zástupca navrhovateľa takýmto rozhodnutím odporcu disponoval, o čom svedčí jednak zoznam osôb, ktoré rozhodnutie dostanú
rozdeľovníka, záznam (v spise odporcu č. l. 29) o elektronickom doručovaní rozhodnutia o zaistení ako aj skutočnosti, že opravný prostriedok bol podaný už 15.1.2015. Naviac z pripojeného spisu nie je zrejmé či resp. kedy právny zástupca prevzal zastupovanie navrhovateľa. Odvolací súd sa preto stotožnil s názorom krajského súdu, že takáto námietka navrhovateľa nebola dôvodná. K námietke navrhovateľa, že odporca nedostatočne skúmal zdravotný stav navrhovateľa sa odvolací súd stotožnil s názorom krajského súdu, ktorý uvedenú námietku vyhodnotil za nedôvodnú a v podrobnostiach na jeho záver odkazuje. Odvolací súd verifikáciou obsahom administratívneho spisu zistil, že navrhovateľ v správnom konaní neuviedol ani nenaznačil, že má zdravotné problémy a tieto skutočnosti neuvádzal ani jeho právny zástupca a to ani v opravnom prostriedku, ale až v jeho doplnení (28.1.2015 a 30.1.2015) po vyjadrení odporcu a preto odporcovi nebolo možné vyčítať, že sa nezaoberal otázkou jeho postavenia ako zraniteľnej osoby v zmysle zákona o pobyte cudzincov. Súd prvého stupňa dôvodne poukázal na to, že nemožno vyžadovať od správneho orgánu, aby sám domýšľal a zaoberal sa dohadmi, prečo navrhovateľ a to ani prostredníctvom splnomocneného zástupcu takéto námietky pred vydaním rozhodnutia neuplatnil, pričom neobstojí argumentácia, že by takúto námietku bolo možné uplatniť len v štádiu vyjadrenia sa k podkladom rozhodnutia, najmä ak právny zástupca dodatočne poukazuje na rozsudok NS SR 1Sža 9/2014 z 9.4.2014 (v ktorom je zmienka o znaleckom posudku zo 7.7.2013). V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia preskúmavajúci súd vychádza predovšetkým zo skutkového stavu, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i OSP) a pokiaľ právny zástupca vytýkal odporcovi, že napriek vedomosti o pravdepodobnom postavení navrhovateľa ako zraniteľnej osoby túto vedomosť nezohľadnil pri rozhodovaní o zaistení navrhovateľa, z takto všeobecne formulovanej námietky nie je zrejmé v čom videl nezohľadnenie / resp. opomenutie/ takéhoto postavenia navrhovateľa pri faktickom zaobchádzaní s ním v konaní vzhľadom na jeho zdravotný stav v porovnaní s postupom voči osobe s deklarovaným statusom zraniteľnej osoby. S prihliadnutím na skutočnosť, že v zmysle zákona (§ 88 ods. 9 zákona o pobyte cudzincov) nie je vylúčené ani zaistenie osoby považovanej za zraniteľnú,
vyjadrenia odporcu po umiestnení navrhovateľa je mu poskytovaná bezplatná zdravotná starostlivosť, lieky a strava, čo by si inak vzhľadom na jeho ekonomickú situáciu sám zabezpečiť zrejme nedokázal. V tomto smere bez významu nie je ani záver vyplývajúci z prepúšťacej správy z hospitalizácie navrhovateľa od 14.2. do 23.2.2015 na psychiatrickom oddelení nemocnice v Trebišove predloženej jeho právnym zástupcom, z ktorej vyplýva, že psychický stav navrhovateľa sa zlepšil, tenzia sa zmiernila, stravuje sa, spánok sa upravil, je bez manifestných psychotických prejavov, bez porúch správania, usmerniteľný a v stabilizovanom psychickom stave bol prepustený do ambulantnej starostlivosti. Z uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že námietky navrhovateľa uvedené v odvolacom konaní neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a preto pokiaľ krajský súd napadnuté rozhodnutie odporcu potvrdil ako rozhodnutie vydané v súlade so zákonom, odvolací súd považoval rozsudok krajského súdu za vecne správny, a preto ho
1 OSP potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP tak, že navrhovateľovi, ktorý v konaní nemal úspech, trovy odvolacieho konania nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.