Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 3Sžo/1/2014 Identifikačné číslo spisu: 1012201256 Dátum vydania rozhodnutia: 28.01.2015 Meno a priezvisko: JUDr. Gabriela Gerdová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR

§ 212a nasl.

O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 O.s.p.) a po tom, ako bol deň vyhlásenia rozhodnutia uverejnený na úradnej tabuli Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a na jeho internetovej stránke www.nsud.sk najmenej 5 dní vopred, rozsudok verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1, 3 O.s.p.). V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 O.s.p.). Súd v intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. Najvyšší súd z obsahu predloženého súdneho a administratívneho spisu zistil, že dňa

1. februára 2011 požiadal žalobca Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky o udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky a ako dôvod uviedol: zlúčenie rodiny. V dotazníku žiadateľa, pripojenému k žiadosti uviedol, že jeho predchádzajúcej žiadosti o udelenie štátneho občianstva SR podanej
2. februára 2007 nebolo vyhovené. Žalobca má preukaz pobytu cudzinca vydaný dňa 05.09.2006 v Prešove s platnosťou do 05.09.
3. Okrem uvedeného dotazníka správny orgán zadovážil aj ďalšie listinné dôkazy, ktoré vyhodnotil. Po zadovážení a vyhodnotení listinných dôkazov správny orgán prvého stupňa vydal dňa
4. februára 2012 rozhodnutie č.: SVS-OVVS2-2012/000074, ktorým žiadosti menovaného nevyhovel z dôvodu, že nespĺňa jednu zo základných zákonných podmienok na udelenie štátneho občianstva a to podmienku bezúhonnosti, keďže päťročná lehota od zahladenia odsúdenia uplynie až 28.12.
5. Žalovaný napadnutým rozhodnutím č. SLV-OLVS-40/2012 zo dňa 11.05.2012, rozklad žalobcu zamietol a rozhodnutie prvostupňového orgánu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Sekcie verejnej správy, Odboru všeobecnej vnútornej správy č. SVS-OVVS2-2012/000074 zo dňa
6. februára 2012 potvrdil. Podstatnou námietkou žalobcu v preskúmavanej veci je, že krajský súd pri rozhodovaní neprihliadal na medzinárodné zmluvy, Dohovory a Ústavu SR, z ktorých možno vyvodiť, že po zahladení odsúdenia a spôsobu jeho doterajšieho života možno mať za to, že rešpektovanie súkromného a rodinného života a právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do výkonu tohto práva na ochranu rodiny patria do katalógu tých práv a slobôd, ktoré vzhľadom na ich zakotvenie v ústave a dohovore požívajú najvyšší stupeň ochrany. Zásah do rodinného života vidí v tom, že napadnutým rozhodnutím sa mu odňala možnosť byť plnohodnotným občanom v krajine, v ktorej žije, pracuje a vychováva svoje dve deti. Absencia statusu občana mu zabezpečuje nemalé prekážky v jeho každodennom živote napriek tomu, že na Slovensku má dobre fungujúcu rodinu a je jej jediný člen, ktorý je v pozícii cudzinca. Podľa § 7 ods. 1 zákona NR SR č. 40/1993 Z.z. o štátnom občianstve v znení neskorších predpisov štátne občianstvo Slovenskej republiky možno udeliť žiadateľovi, ktorý nie je štátnym občanom Slovenskej republiky a a/ má nepretržitý trvalý pobyt na území Slovenskej republiky aspoň 8 rokov bezprostredne predchádzajúcich podaniu žiadosti o udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky, je bezúhonný; za bezúhonného sa na účely tohto zákona nepovažuje ten 1/ kto bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin a od zahladenia odsúdenia neuplynulo 5 rokov, 2/ koho trestné stíhanie za úmyselný trestný čin bolo právoplatne podmienečne zastavené a od uplynutia skúšobnej doby neuplynulo 5 rokov. Sám fakt, že udelenie štátneho občianstva poskytované v režime § 7 ods. 1 zákona o štátnom občianstve je „možnosťou“ neznamená, že správny orgán nemá povinnosť všetky skutočnosti týkajúce sa žiadateľa skúmať a prihliadnuť na jeho celkovú situáciu. Žalovaný odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie nesplnením podmienok, ktoré predpokladá zákon. Treba ale dodať, že z vyššie citovaného ustanovenia neexistuje žiadna výnimka a to ani napriek tomu, že zákonom stanovená päťročná lehota od zahladenia uplynie žalobcovi dňa 28.12.2015, na ktorú nemožno prihliadať. Odvolacie námietky žalobcu a ním uvádzané skutočnosti sú v preskúmavanej veci irelevantné. Žalobca bol na území Slovenskej republiky právoplatne odsúdený pre trestný čin, ktorý mu bol síce zahladený, avšak spáchal trestný čin podľa § 222 ods. 1; § 8 ods. 1; § 185 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon, za čo bol Okresným súdom Prešov dňa 06.02.2001 sp. zn. 4T 96/98 odsúdený na dva roky odňatia slobody nepodmienečne. Aj keď bol dňa 15.11.2005 podmienečne prepustený so skúšobnou dobou na 18 mesiacov a osvedčil sa, na základe čoho dňa 28.12.2010 bolo odsúdenie zahladené, nespĺňa jednu zo základných zákonných podmienok na udelenie štátneho občianstva a to podmienku bezúhonnosti. Nič na tom nemení ani terajší spôsob života vedený žalobcom, jeho dlhodobo usporiadaný rodinný život a ani skutočnosť, že neexistuje žiadna obava, že by ako žiadateľ o štátne občianstvo tento status zneužil, prípadne dehonestoval. Súd prvého stupňa sa dostatočným spôsobom vysporiadal s námietkami žalobcu uvedenými v žalobe a dospel k záveru, že postup správnych orgánov oboch stupňov bol v súlade so zákonom. Skutkový stav zistený správnymi orgánmi, ktorých úlohou je vychádzať nielen z dokladov predložených účastníkom, ale aj zo stanovísk a zistení príslušných orgánov a inštitúcií, bol podľa názoru senátu odvolacieho súdu dostatočný a v rozhodnutiach náležite odôvodnený. Záver, ktorý bol zo zistených skutkových okolností ustálený je v súlade s hmotno-právnymi ustanoveniami zákona. Základným cieľom, resp. poslaním konania v správnom súdnictve je preskúmavať „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Inými slovami povedané, treba vziať do úvahy, že správny súd „nie je súdom skutkovým“ ale súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Rozhodnutie správneho súdu je výsledkom preskúmavania zákonnosti rozhodnutia žalovaného. Na záver súd len poznamenáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie (obsiahnutého v základnom práve na súdnu ochranu) podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr. III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06, III. ÚS 153/07). Potreba riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, v ktorom súd preskúmava rozhodnutie správneho orgánu, vyplýva aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Aj keď s ohľadom na judikatúru ESĽP nie je potrebné zdôvodňovať každý argument účastníkov konania, súdne rozhodnutia musia byť odôvodnené a musia obsahovať odpovede súdu na všetky argumenty prednesené stranami, ktoré viedli k rozhodnutiu. Dôvody musia byť špecifikované s ohľadom na skutkové okolnosti prípadu a nielen odkazovať na určité časti zákonov (napr. rozsudok ESĽP Ruiz Torija proti Španielsku z 9.12.1994). V danej veci sa obidva správne orgány aj krajský súd starostlivo zaoberali skutkovým stavom a dospeli k zisteniam, ktoré zvýraznili vo svojich rozhodnutiach a ktoré majú svoju logiku a sú opreté o dôkazy. Rozsudok krajského súdu dáva dostatočné záruky pre to, že nebol vydaný spôsobom porušujúcim ústavne zaručené právo na spravodlivý proces, je z neho zrejmé prečo nepovažoval za dôvodnú a opodstatnenú argumentáciou žalobcu a preto nie je možné ani konštatovať nedostatočne zistený skutkový stav. Rozhodnutie žalovaného obsahuje všetky zákonom požadované náležitosti, je správne a zákonné, preto Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p.

§ 219ods.

1, 2 O.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania súd rozhodol podľa § 224 ods. 2 O.s.p., § 250k ods. 1 O.s.p.

§ 246cods.

1 veta prvá O.s.p. a žalobcovi, ktorý v konaní nebol úspešný náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.