Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 3Sžo/49/2014 Identifikačné číslo spisu: 6013201854 Dátum vydania rozhodnutia: 28.01.2015 Meno a priezvisko: JUDr. Gabriela Gerdová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSS

§ 250lods.

2 O.s.p.) a následne po tom, ako bolo verejné vyhlásenie rozhodnutia oznámené na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk najmenej päť dní pred jeho vyhlásením (§ 156 ods. 3 O.s.p., § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.) vyhlásil vo veci rozsudok, ktorým podľa § 250ja ods. 3 posledná veta O.s.p.

§ 250lods.

2 O.s.p. napadnutý rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23Sp/68/2013-15 zo dňa

1. marca 2014 ako vecne správny potvrdil. Najvyšší súd konštatuje, že ide o obdobnú vec, ktorá bola predmetom konania pred odvolacím súdom (v konaní toho istého senátu vedenom pod sp. zn. 3Sžo/40/2014, a v ktorom rovnako ako v tejto veci žalobca i žalovaný je vo veci sp. zn. 3Sžo/40/2012, ako aj vo veci sp. zn. 3Sžo/49/2014 totožný. Je potrebné zdôrazniť, že povinnosťou všetkých orgánov štátnej moci je svojou činnosťou napĺňať legitímne očakávanú predstavu jednotlivca o právnom štáte, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je právna istota a s princípom právnej istoty logicky korešponduje zásada rozhodovať v obdobných veciach rovnako. Uvedená zásada je pre oblasť správneho súdnictva legislatívne zakotvená prostredníctvom ustanovenia § 250ja ods. 7 O.s.p., podľa ktorého ak Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhoduje ako odvolací súd v obdobnej veci, aká už bola predmetom konania pred odvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázať už len na podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie. Na základe citovaného ustanovenia senát najvyššieho súdu poukazuje na dôvody uvedené v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžo/40/2014 zo dňa
2. júla 2014, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožňuje a zároveň v súlade s ustanovením § 250ja ods. 7 O.s.p. uvádza text jeho odôvodnenia nasledovne: „V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že procesný postup odporcu zbytočne vystavuje Slovenskú republiku riziku konania pred ESĽP v Štrasburgu s tým, že platný právny poriadok bráni osobám ZŤP v prístupe k spravodlivosti pokiaľ sa „nezmestia“ do paušálne stanovených kritérií príjmu, ktorého zákonný limit nie výrazným spôsobom prevyšujú. Podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi. Preskúmaním veci najvyšší súd zistil, že odporca poukazuje na čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, že ako štátny orgán pri aplikácii ustanovení Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd môže konať iba v rozsahu a spôsobom ako mu ustanoví zákon č. 327/2005 Z.z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi v znení neskorších predpisov. Zákonodarca nastavil presné hranice, kedy má mať osoba nárok na poskytovanie bezplatnej právnej pomoci. Zásadnou právnou otázkou, ktorú prináša tento súdny prípad je, že na národnej úrovni záväzné vyhodnotenie právnej situácie, ktorá je potenciálne konfliktná s Dohovorom ECHR patrí Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky. Vyplýva to zo skutočnosti, že dňa
3. októbra 2013 podpísala Slovenská republika Protokol č. 16 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa článku 1 bod
4. Protokolu Najvyššie súdy a tribunály Vysokých zmluvných strán, tak ako sú stanovené v súlade s článkom 10, môžu požiadať súd (pozn. ECtHR), aby vydal poradné stanoviská k zásadným otázkam týkajúcim sa výkladu alebo uplatňovania práv a slobôd uvedených v Dohovore alebo v jeho protokoloch. Najvyšší súd poukazuje na to, že prvostupňový krajský súd podrobne a vecne správne interpretoval odporcovi právny názor najvyššieho súdu, preto na odôvodnenie krajského súdu podľa § 219 ods. 2 O.s.p. odkazuje. Ustanovenie § 6 ods. 1 písm. a) zákona č. 327/2005 Z.z. paušálne nastavuje hornú hranicu majetkových pomerov ako záväzný limit osoby v materiálnej núdzi. Samo o sebe v normatívnej polohe ešte nemusí predstavovať rozpor s Dohovorom. V individuálnej rovine ide o osoby ZŤP, ktorých príjem neprevyšuje hranicu, ktorú by Slovenská republika v Štrasburgu obhájila.“ O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p.

§ 250lods.

2 O.s.p., § 224 ods. 1, 2 O.s.p. a § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. tak, že navrhovateľovi, ktorý mal v konaní úspech, náhradu trov konania nepriznal, keďže mu žiadne trovy konania nevznikli. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.