ktorého právomoc by mal mať členský štát obvyklého pobytu dieťaťa, s výnimkou určitých prípadov zmeny pobytu dieťaťa alebo v dôsledku dohody medzi nositeľmi rodičovských práv a povinností (čl. 12 preambuly v spojení s čl. 8 oddielu 2). Obvyklý pobyt zodpovedá miestu, ktoré odzrkadľuje istú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia. V posudzovanom prípade zo skutkového stavu vyplývajúceho z obsahu spisu bolo zistené, že v čase začatia konania mali obe maloleté deti obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky (čl. 9 oddiel 1 nariadenia), obe maloleté deti sa zdržiavajú na území Slovenskej republiky nepretržite od júla 2012 do súčasnosti, majú tu zabezpečené bývanie, navštevujú tu školu v rodičmi zvolenom školskom zariadení, ich matka tu pracuje v trvalom pracovnom pomere a deti tu majú vytvorené sociálne väzby na rodinu zo strany matky a ostatných priateľov. Odvolací súd sa nestotožnil s kritériami otca preukazujúcimi iný obvyklý pobyt maloletých detí, t.j. okolnosť, že deti neovládajú slovenský jazyk a sú vzdelávané v medzinárodnej škole len v anglickom jazyku, keďže tieto kritéria nie sú pre určenie obvyklého pobytu podstatné. V ostatnom sa odvolací súd stotožnil s právnymi a skutkovými dôvodmi vedúcimi súd prvého stupňa k nariadeniu predbežného opatrenia upravujúceho otázku zverenia maloletých detí do osobnej starostlivosti matky, úpravy styku otca s maloletými a povinnosti otca dočasne sa zdržať vycestovania s oboma maloletými deťmi mimo územia Slovenskej republiky bez súhlasu matky. V tomto smere mal za to, že súdne rozhodnutie predbežne určujúce a stanovujúce pevné pravidlá pre rodičov v otázke zverenia maloletých detí, stretávania sa otca s dcérami a i spôsobu možného vycestovania otca s deťmi mimo územia Slovenskej republiky, by pri jeho racionálnom rešpektovaní zo strany rodičov, malo do rozhodnutia o veci samej predstavovať upokojenie situácie a odstránenie akýchkoľvek konfliktov, ku ktorým dochádza medzi rodičmi práve v dôsledku ich neschopnosti vzájomne sa dohodnúť o podstatných otázkach súvisiacich s výchovou maloletých. Vychádzajúc z obsahu spisu sa odvolací súd stotožnil s úvahami súdu prvého stupňa o povinnosti otca prispievať na výživu oboch maloletých detí výživným v nevyhnutnej miere, s jeho výškou a aj s určením časového momentu vzniku povinnosti otca predbežne prispievať na výživu dcér. Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie otec maloletých detí. V prvom rade podal dovolanie pre námietku
a/ O.s.p., lebo
neho v danej veci nie je daná právomoc slovenského súdu rozhodovať, pretože obvyklý pobyt detí nie je na W., ale v K.. Navrhol uznesenie Okresného súdu v Bratislave III sp. zn. 37 P 325/2013 zo dňa
f/ O.s.p.,
ktorého mu bola odňatá ako účastníkovi konania možnosť konať pred súdom, pretože súd s ním nekomunikoval v jeho materčine, teda v jazyku, ktorému by rozumel. Navrhol, aby dovolací súd uznesenie Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 37 P 325/2013 zo dňa
neho zmeniť striedavú výchovu rodičov na osobnú starostlivosť s možnosťou párhodinového kontaktu s dieťaťom v jednom dni v týždni nie je len zásahom do rodičovských práv, ale aj zásadným zásahom do práv dotknutého dieťaťa. Na okraj uviedol, že ani stanovenie vyživovacej povinnosti otca nemá opodstatnenie vzhľadom k tomu, že prebieha striedavá výchova a matka nijako nepreukázala, že nevie pokryť potreby detí, nevyjadrila sa ani k ďalšiemu príjmu, ktorý má zo zamestnania v K.. Z uvedeného dôvodu je pre otca vydané predbežné opatrenie skutkovo nepredvídateľné. Matka maloletých detí vo svojom vyjadrení k podanému dovolaniu žiadala, aby dovolací súd dovolanie otca ako neprípustné odmietol (§ 239 ods. 3 a § 238 ods. 4 O.s.p.). Alternatívne, v prípade ak by dovolací súd vo veci rozhodoval, žiadala, aby jeho dovolanie zamietol, lebo nie sú dané dôvody dovolania.
nej neobstojí námietka o nedostatku právomoci slovenského súdu rozhodovať vo veci. Obvyklý pobyt detí je v O.. Namietala, že K. nie je obvyklým pobytom maloletých detí. Počas pobytu v T. rodina bývala v malom mestečku W., ktoré je vzdialené od K. asi 170 km, kde sa deti na turistický výlet dostali najviac dva až tri krát do roka. Mesto K. nie je a nikdy nebolo centrom života detí. Rodina sa dohodla už v roku 2011, že bude dlhodobo žiť na W. (minimálne rok až dva), pretože dospela k záveru, že nebude naďalej žiť v T.. Rodina sa aj v minulosti sťahovala veľakrát a plány sa spravili na rok až dva, pričom nešlo o kočovný spôsob života. Poprela tvrdenia otca, že deti nie sú vedené k slovenčine. V čase, keď sa rodina sťahovala z V., staršia dcéra J. komunikovala plynule slovensky, je len otázka času, aby sa dostala na tú istú úroveň. Aj keď v súčasnej dobe je prioritným jazykom detí angličtina, sú však vedené k rozprávaniu v jazyku slovenskom a to matkou aj starými rodičmi, majú pravidelné hodiny slovenčiny, vedia si kúpiť v obchode základné veci. Aj napriek tomu, že slovenčina deti nie je plynulá, bolo by možné umiestniť deti do slovenskej základnej školy, ale v súčasnom období, keď sa rodičia detí rozvádzajú a deti túto situáciu pociťujú stresovo, je matka toho názoru, že zmena školy by deťom neprospela. Nie je pravdivé tvrdenie otca, že deti majú školské zariadenie na W. iba do júna
1 O.s.p. možno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. Pokiaľ dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vydanému v tejto procesnej forme je tento opravný prostriedok prípustný, ak smeruje proti zmeňujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo uzneseniu, ktorým odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ O.s.p.), alebo potvrdzujúcemu uzneseniu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 239 ods. 2 písm. a/ O.s.p.), alebo ak ním bolo potvrdené buď uznesenie súdu prvého stupňa o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia (§ 239 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), alebo uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo jeho vyhlásenie za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Ako je ale výslovne uvedené v § 239 ods. 3 O.s.p. ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalečnom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením. Preto pokiaľ dovolateľ dovolaním napadol uznesenie odvolacieho súdu o predbežnom opatrení, prípustnosť dovolania ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p. priamo vylučuje. Dovolací súd v súlade s § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p. preskúmal prípustnosť dovolania aj z hľadísk uvedených v ustanovení § 237 písm. a/ až g/ O.s.p., ktoré pripúšťa dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných v ňom vymenovaných procesných vád. V prvom rade dovolateľ namietal vadu uvedenú v ustanovení § 237 písm. a/ O.s.p., nedostatok právomoci slovenského súdu rozhodovať, pretože obvyklý pobyt maloletých detí nie je na Slovensku, ale v New Yorku. Dovolací súd v súvislosti s uvedenou námietkou nedostatku právomoci slovenských súdov na rozhodovanie o predbežnom opatrení vznesenú otcom maloletých detí poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu zo dňa 23. apríla 2014, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje. V predmetnej veci odvolací súd skúmal podmienky, za ktorých môže vo veci konať a správne dospel k záveru, že je daná právomoc slovenského súdu, vychádzajúc z predmetu konania vo vzťahu k úprave medzinárodného práva. Odvolací súd správne vychádzal z komplementárneho vzťahu nariadenia k Dohovoru, čo znamená, že v rámci Európskej únie sa prednostne použije Nariadenie tzv. Brusel II, pre rovnaký okruh otázok, ktoré rieši Dohovor.
Nariadenia rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje Nariadenie (ES) č. 1347/2000 článku 8 ods. 1, súdy členského štátu majú právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia konania. Dovolací súd zhodne s názorom odvolacieho súdu dospel k záveru, že v čase podania návrhu na vydanie predbežného opatrenia, mali obe maloleté deti obvyklý pobyt v O.. Obvyklý pobyt sa určuje
kritérií trvania, pravidelnosti, podmienok a dôvodu fyzickej prítomnosti dieťaťa v danom štáte, pričom sa berú do úvahy miesto a podmienky školskej dochádzky dieťaťa, ako aj rodinné a sociálne väzby v danom štáte. S uvedenými skutočnosťami sa riadne vysporiadal odvolací súd a dovolací súd ich vyhodnotil v kontexte konania o návrhu na vydanie predbežného opatrenia ohľadne rodičovských práv a povinností k maloletým deťom, ktoré sa začalo na návrh matky dňa
a/ O.s.p. táto nevyšla najavo, prípustnosť dovolania preto z tohto ustanovenia nie je možné vyvodiť. So zreteľom na dovolateľom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia dovolateľa, že v prejednávanej veci mu bola súdom odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
f/ O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Pod odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. treba rozumieť taký postup súdu, ktorý mu znemožní realizáciu tých procesných práv, ktoré účastníkom občianskeho súdneho konania procesné predpisy priznávajú za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov. Z obsahu dovolania dovolateľa - otca maloletých detí vyplýva, že prípustnosť dovolania
f/ O.s.p. vyvodzuje z toho, že v rozpore s ustanovením § 18 O.s.p. mu bolo odňaté právo konať pred súdom v jeho materinskom jazyku, konečné rozhodnutie o predbežnom opatrení teda rozhodnutie odvolacieho súdu mu nebolo doručené v jazyku, ktorému rozumie. Súd s otcom v anglickom jazyku, ktorému by rozumel a ktorý je jeho materinským nekomunikoval. Znevýhodnenie otca voči matke sa prejavilo tým, že mal doručenú len jednu listinu v anglickom jazyku a tým bolo rozhodnutie prvostupňového súdu, žiadne ďalšie listiny mu neboli doručené v preklade do jazyka anglického.
účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie. Majú právo konať pred súdom vo svojej materčine. Súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv.
účastníci majú právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali. Ustanovenie § 18 O.s.p. zakotvuje princíp rovnosti. V tejto úprave Občiansky súdny poriadok vychádza z čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý garantuje rovnaké postavenie účastníkov v konaní. Osobitne treba zdôrazniť právo vystupovať v konaní vo svojom materinskom jazyku (čl. 47 ods. 4 Ústavy). Toto právo zahŕňa nielen právo v materinskom jazyku vystupovať na súde, ale aj robiť podania v tomto jazyku, právo na preklad písomnosti ďalších účastníkov konania a pod. Súd je preto povinný v prípade potreby na náklady štátu zabezpečiť v konaní tlmočníka. Z obsahu spisu vyplýva, že otcovi maloletých detí ako účastníkovi konania, ktorý je štátnym občanom T. a nerozumie slovenskému jazyku, čo bolo v konaní zrejmé z podaní matky, ktoré predkladala ako dôkaz pretlmočený v jazyku anglickom, neboli doručované listiny, ktoré ako účastníkovi konania mali byť doručené a naviac mu neboli viaceré listiny doručené pretlmočené do jazyka anglického. Jednalo sa o návrh na začatie konania zo dňa
f/ O.s.p., je nielen dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania, ale je tiež okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť. Rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou nemôže byť považované za správne. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie odvolacieho súdu
1 O.s.p. zrušil a vec mu v zmysle ods. 2 tohto ustanovenia vrátil na ďalšie konanie. V novom rozhodnutí rozhodne súd o trovách pôvodného konania a tiež aj dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 veta tretia O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.