Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 5MObdo/2/2013 Identifikačné číslo spisu: 7111215291 Dátum vydania rozhodnutia: 30.10.2014 Meno a priezvisko: JUDr. Lenka Praženková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NS

§ 243fods.

1 písm. a/ a s poukazom na § 237 písm. f/ O. s. p. a § 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p. mimoriadne dovolanie, pričom žiadal napadnuté uznesenie zrušiť a vrátiť vec Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie. V odôvodnení mimoriadneho dovolania uviedol, že z ustanovenia § 196 ZKR účinného do

1. decembra 2012 vyplýva, že vo vymenovaných konaniach sa primerane použijú ustanovenia O. s. p. s aplikáciou konkrétnych ustanovení ZKR, ktoré tieto konania upravujú. Podľa jeho názoru konanie o uložení pokuty nemožno subsumovať pod pojem konkurzné konanie a v celom rozsahu naň aplikovať procesné ustanovenia ZKR. V konaní o uložení pokuty je preto potrebné postupovať podľa ustanovení O. s. p. Primerané použitie Občianskeho súdneho poriadku platí len pre konkurzné a reštrukturalizačné konanie, ako aj konanie o oddlžení. Neplatí to však na konania vyvolané konkurzom, ktoré sú bežnými sporovými konaniami, a v ktorých sa postupuje výlučne podľa ustanovení O. s. p. Takýto postup je odôvodnený aj samotným charakterom konania o uložení pokuty, ktoré je dôsledkom konania o určenie pohľadávky, teda nie je konkurzným konaním, ale je ním za zákonom predpokladaných podmienok vyvolané. Za konania vyvolané konkurzom sa považujú v zmysle zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ZRK) konanie o určenie právneho dôvodu, vymáhateľnosti, výšky, poradia, zabezpečenia zabezpečovacím právom alebo poradia zabezpečovacieho práva popretej pohľadávky (incidenčná žaloba), konanie o vylúčenie veci zo súpisu konkurznej podstaty (§ 19 ods. 2 ZKR), resp. konanie o vylúčenie majetku zo súpisu (§ 78 ods. 3 ZKR), osobitne aj konanie o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov v zmysle § 53 a nasl. ZKR, konania o uložení pokuty za neoprávnene podanú incidenčnú žalobu, prípadne aj konanie o žalobe na určenie neúčinnosti reštrukturalizačného plánu. Ak žaloba predstavuje autonómnu žalobu, ktorá nie je založená na konkurznom práve a nevyžaduje si ani začatie takého typu konania, samotná skutočnosť, že správca konkurznej podstaty je účastníkom konania, nepostačuje na to, aby toto konanie mohlo byť kvalifikované ako konanie vyplývajúce priamo z konkurzu alebo ako konanie s ním súvisiace. V predmetnej veci ide podľa generálneho prokurátora o nesprávne právne posúdenie veci, keď krajský súd rozhodol podľa právnej normy, ktorá na zistený stav nedopadá. Zároveň bola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom, keďže v dôsledku aplikácie nesprávneho právneho predpisu krajský súd nepreskúmaval rozhodnutie po stránke vecnej, a toto len odmietol. Takýmto postupom súdu došlo k vade uvedenej v ustanovení § 237 O. s. p. Ďalej uviedol, že dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. je vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala možnosť pred ním konať a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Krajský súd v Košiciach mal preskúmať vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa z hľadiska hmotnoprávneho i procesnoprávneho, pretože neboli dané podmienky na odmietnutie odvolania. K mimoriadnemu dovolaniu sa vyjadril žalobca a žalovaný v
2. rade. Žalobca vyslovil súhlas s podaným dovolaním, nakoľko korešponduje s obsahom jeho podnetu a navrhol mimoriadnemu odvolaniu vyhovieť. Uviedol, že účastníkom dovolacieho konania na strane žalovanej by mal byť len žalovaný v
3. rade. Náhradu trov dovolacieho konania si neuplatnil. Žalovaný v
4. rade uviedol, že nie je už účastníkom konania, keďže voči nemu bolo konanie právoplatne zastavené súdom prvého stupňa. Podľa jeho názoru však nemožno v danom prípade hovoriť o nesprávnosti prihlášky veriteľa (pôvodne daňový úrad Košice IV, ktorý postúpil svoju pohľadávku na Slovenskú konsolidačnú, a. s.), a to s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1Sžf/1/2010 zo dňa
7. Vyjadril súhlas so stanoviskom generálneho prokurátora Slovenskej republiky, podľa ktorého sa v konaní o uložení pokuty má postupovať podľa ust. O. s. p., vrátane opravných prostriedkov. Žalovaný v 1.rade sa k mimoriadnemu dovolaniu nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 4 O. s. p.) po zistení, že mimoriadne dovolanie bolo podané v zákonnej jednoročnej lehote, ďalej skúmal splnenie podmienok procesnej prípustnosti mimoriadneho dovolania uvedených v ustanovení § 243e ods. 1 O. s. p. Podľa § 243e ods. 1 O. s. p., ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie. V súvislosti s konaním o súlade ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, týkajúcich sa mimoriadneho dovolania s Ústavou Slovenskej republiky, Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. PL. ÚS 57/99 z
8. júla 2000 vyslovil svoj názor, podľa ktorého mimoriadne dovolanie môžeme považovať za ďalší mimoriadny opravný prostriedok. Je to však napriek tomu dovolanie, ktoré je mimoriadne výlučne z dôvodu, že na jeho podanie je procesne legitimovaný iba generálny prokurátor, a je zásadne obmedzené len na prípady, v ktorých nemožno podať dovolanie účastníkom konania. Účel mimoriadneho dovolania spočíva v odstránení nezákonnosti, ktorej sa dopustil súd v konaní podľa Občianskeho súdneho poriadku, pričom toto odstránenie nezákonnosti vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu. Tento účel mimoriadneho dovolania je v súlade s účelom občianskeho súdneho konania vyjadreného v § 1 O. s. p. Súčasne tento účel sleduje ochranu účastníka pred dôsledkami nespravodlivého procesu, konania, ktoré trpí základnými procesnými pochybeniami a postupmi súdov, znamenajúcimi až porušenie práva na súdnu ochranu. Tento záver podľa názoru ústavného súdu potvrdzujú dôvody mimoriadneho dovolania ustanovené § 243f O. s. p. (PL. ÚS 57/99). Ochrana, poskytovaná mimoriadnym dovolaním, je prípustná len subsidiárne, t. j. vtedy, ak osoba, ktorá sa domáha podania mimoriadneho dovolania, neúspešne využila všetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom chránených záujmov (s výnimkou dovolania - § 243f ods. 2 písm. c/ O. s. p.) alebo takéto právne prostriedky nemala k dispozícii tak, ako to je vo veciach správneho súdnictva, kde nie je prípustné (až na výnimku) ani odvolanie, alebo jej bolo zákonnými prekážkami znemožnené využiť tieto právne prostriedky nápravy. Z tohto zákonného predpokladu vyplýva významné obmedzenie prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktoré zabezpečuje jeho výnimočnosť v súlade s teoretickou podstatou mimoriadneho opravného prostriedku (PL. ÚS 57/99). Vyššie uvedený záver ústavného súdu vo vzťahu k prípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora bez predošlého využitia opravných prostriedkov proti napádanému súdnemu rozhodnutiu si osvojil aj najvyšší súd. Svedčia o tom aj jeho rozhodnutia sp. zn. 4 M Cdo 19/2008, sp. zn. 2 M Cdo 14/2005, sp. zn. 2 M Cdo 15/2005, sp. zn. 4 M Cdo 3/2006, z odôvodnenia ktorých vyplýva názor, že mimoriadne dovolanie predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia, vyjadreného jeho právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy; jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy pochybení, vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. Podľa ústavného súdu rešpektovanie týchto kritérií je nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu (čl. 1 ústavy), ako aj z hľadiska práva na súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami, zaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (zhodne pozri tiež uznesenie ÚS II. ÚS 19/2008 z
10. 2008, uznesenie ÚS IV. ÚS 200/2009 z
11. 06 2009, nález ÚS II. ÚS 185/2009 z
13. 2009). Najvyšší súd v posudzovanej veci postupoval podľa ústavne súladného výkladu a aplikácie zákonného ustanovenia o mimoriadnom dovolaní, a skúmal, či nápravu nezákonného stavu nebolo možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. Z obsahu spisu vyplýva, že uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 4CoKr/3/2012-239 zo dňa
15. 2013 o odmietnutí odvolania žalobcu nadobudlo právoplatnosť dňa
18. Žalobca proti tomuto právoplatnému uzneseniu odvolacieho súdu v zákonom stanovej jednomesačnej lehote nepodal dovolanie. Podal až podnet na podanie mimoriadneho dovolania na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky dňa
21. Uvedeným postupom žalobca opomenul účinne hájiť svoje práva - konkrétne nepodaním niektorého z opravných prostriedkov, ktoré zákon poskytuje samotnému účastníkovi, a to využiť podanie mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) proti uzneseniu krajského súdu, z dôvodu ust. § 237 písm. f/ O. s. p., pre ktorý podal mimoriadne dovolanie generálny prokurátor. Táto forma je žalobcovi priznaná zákonom - Občianskym súdnym poriadkom a je v právomoci (dispozícií) žalobcu, či bude využitá. Opomenutie využitia tohto opravného prostriedku, nemôže byť nahradené mimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora, ktorý má iný účel a podmienky. Žalobca mohol rozhodnutie krajského súdu napadnúť dovolaním iba z dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p., t. j. že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O. s. p., nie však z dôvodov ustanovených § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O. s. p. (t. j. že konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, alebo že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci). Z obsahu mimoriadneho dovolania najvyšší súd zistil, že generálny prokurátor napadol rozsudok krajského súdu mimoriadnym dovolaním z dôvodu podľa § 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p., t. j., že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci, ako aj z dôvodu podľa § 237 písm. f/ O. s. p., t. j., že účastníkovi sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Najvyšší súd dospel k záveru, že v danom prípade bola naplnená vada konania - podľa § 237 písm. f/ O. s. p., pretože ako správne konštatoval generálny prokurátor, odvolací súd mal odvolanie žalobcu meritórne prejednať, pretože odvolanie voči rozhodnutiu súdu prvého stupňa bolo v tomto prípade prípustné podľa ust. § 201 O. s. p. V predmetnom konaní totiž ide o sporové konanie vyvolané konkurzom, v ktorom sa postupuje podľa O. s. p. (a neprichádza do úvahy len primeraná aplikácia O. s. p., ako to ukladalo ust. § 196 v znení do
23. 2012 pre postup v konkurznom, v reštrukturalizačnom konaní a konaní o oddlžení). Tým, že odvolací súd odvolanie žalobcu podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako neprípustné odmietol, odňal účastníkovi právo konať pred súdom. Najvyšší súd sa preto zaoberal otázkou, či boli v danom prípade naplnené všetky procesné predpoklady na podanie mimoriadneho dovolania uvedené v § 243e ods. 1 O. s. p. teda, či bol daný podnet účastníka konania, či bol napadnutým právoplatným rozhodnutím porušený zákon, či si podanie dovolania vyžaduje ochrana práv a právom chránených záujmov fyzických alebo právnických osôb, a či nápravu nezákonného stavu nebolo možné napraviť inak. Z vyššie uvedených skutočností je podľa najvyššieho súdu zrejmé, že žalobca mohol uznesenie odvolacieho súdu dôvodne napadnúť dovolaním z dôvodu, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O. s. p., a teda že nápravu porušenia svojich práv mohol, okrem mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom dosiahnuť aj sám, a to podaním dovolania (pozri Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 307/2012-63 zo dňa
25. 2013). Najvyšší súd sa pri posudzovaní prípustnosti mimoriadneho dovolania v danej veci dôsledne zaoberal tým, či sú naplnené predpoklady prelomenia právoplatnosti napadnutého rozsudku krajského súdu týmto mimoriadnym opravným prostriedkom. Princíp stability súdneho rozhodnutia, vyjadrený jeho právoplatnosťou, vyplýva z princípu právnej istoty ako jedného zo základných princípov právneho štátu. Najvyšší súd dospel k záveru, že v danom prípade nie sú splnené podmienky prípustnosti mimoriadneho dovolania uvedené v § 243e ods. 1 O. s. p., keďže žalobca mohol nápravu porušenia svojho práva dosiahnuť podaním dovolania podľa pre vadu uvedenú v § 237 písm. f/ O. s. p. Preto mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky v predmetnej veci odmietol ako procesne neprípustné podľa § 243i ods. 2,

§ 243bods.

5 O. s. p. a § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. O trovách konania o mimoriadnom dovolaní súd rozhodol podľa ustanovenia § 243i ods. 2 O. s. p.

§ 243bods.

5, § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p. V dovolacom konaní žalobca, ktorý dal podnet na podanie mimoriadneho dovolania, nebol v konaní úspešný. Najvyšší súd nepriznal žalovaným náhradu trov dovolacieho konania, pretože návrh na ich priznanie nepodali (§ 151 O. s. p.). Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.