s) zákona č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej na účely rozsudku len „zák. č. 5/2004 Z.z.“) a ustanovenia § 58 ods. 1 v spojení s § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej na účely rozsudku len „Správny poriadok“), ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalobcu a bolo potvrdené rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Žiline č.k. C/2011/113507/OR zo dňa 20.10.2011 (č.l. 23 - ďalej na účely rozsudku len „prvostupňový orgán“ alebo „prvostupňové rozhodnutie“).
1 Správneho poriadku platí, že ak osobitný zákon neustanovuje inak, odvolacím orgánom je správny orgán najbližšieho vyššieho stupňa nadriadený správnemu orgánu, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal.
2 Správneho poriadku platí, že ak sú pre to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí. 2. Uvedeným prvostupňovým rozhodnutím prvostupňový orgán udelil
ustanovenia § 66 Zákonníka práce predchádzajúci súhlas na rozviazanie pracovného pomeru
1 písm. b) Zákonníka práce v spojení s § 72 ods. 1 zák. č. 5/2004 Z.z. so žalobcom ako zamestnancom, ktorý je občanom so zdravotným postihnutím.
Zákonníka práce zamestnancovi so zdravotným postihnutím môže dať zamestnávateľ výpoveď len s predchádzajúcim súhlasom príslušného úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, inak je výpoveď neplatná. Tento súhlas sa nevyžaduje, ak ide o výpoveď dávanú zamestnancovi, ktorý dosiahol vek určený na nárok na starobný dôchodok, alebo z dôvodov ustanovených v § 63 ods. 1 písm. a) a e).
1 písm. b) Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách.
1 zák. č. 5/2004 Z.z. občan uznaný za občana so zmenenou pracovnou schopnosťou a občan uznaný za občana so zmenenou pracovnou schopnosťou s ťažším zdravotným postihnutím pred 1. januárom 2004 sa považuje za občana so zdravotným postihnutím
1 písm. a) až do vydania rozhodnutia Sociálnej poisťovne. Občan so zdravotným postihnutím
1 písm. a), ktorý po opätovnom posúdení dlhodobo nepriaznivého zdravotného stavu a po preskúmaní trvania invalidity na nárok na invalidný dôchodok
osobitného predpisu 49a) prestal byť občanom so zdravotným postihnutím
1 písm. a), sa na účely § 50, § 54, § 55 až 57, § 60 a 63 naďalej považuje za občana so zdravotným postihnutím
1 písm. a) najdlhšie do troch rokov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia Sociálnej poisťovne alebo najdlhšie do troch rokov od vydania posudku, ktorým bola občanovi priznaná miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť 40% a menej. 3. Svoje rozhodnutie žalovaný skutkovo odôvodnil tým, že zamestnávateľ žalobcu Žilinská teplárenská, a.s., podal žiadosť o udelenie predchádzajúceho súhlasu už dňa 02.05.2007 na skončenie pracovného pomeru výpoveďou
1 písm. b) so žalobcom. So žiadosťou predložil listinné dôkazy, a to uznesenie predstavenstva z 21.07.2004 spolu s rozhodnutím Generálneho riaditeľa z 27.07.2004, vrátane katalógu pracovných miest, ktoré preukazujú zrušenie pracovných miest žalobcu, rozhodnutie Okresnej správy sociálneho zabezpečenia v Žiline z 31.10.1991, rozhodnutie Sociálnej poisťovne - ústredia z 12.12.2005 a 02.06.2006 preukazujúce, že sa jedná o občana so zdravotným postihnutím, pracovnú zmluvu z 02.12.1996, dohodu o zmene obsahu pracovnej zmluvy z 01.07.2004 a popis pracovnej činnosti preukazujúci existenciu pracovného pomeru žalobcu. Taktiež zamestnávateľ predložil aj dohodu o skončení pracovného pomeru z 27.07.2004 a zápis z prerokovania skončenia pracovného pomeru konaného dňa 22.07.2004. 4. Po posúdení predmetnej žiadosti prvostupňový orgán rozhodnutím č. C/2007/040524 zo dňa 31.05.2007
Zákonníka práce udelil zamestnávateľovi predchádzajúci súhlas na skončenie pracovného pomeru
1 písm. b) Zákonníka práce so žalobcom. Na základe podaného administratívneho odvolania žalovaný rozhodnutím č. AA/2007/34432/12130/OISS z 12.07.2007 rozhodnutie prvostupňového orgánu potvrdil a odvolanie žalobcu zamietol.
1 písm. b) Zákonníka práce. Na odvolanie žalobcu, žalovaný potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu rozhodnutím č. AA/2012/2962/2424/OPČ-SSZ, ktoré je predmetom preskúmavania v tomto súdnom konaní. B) 8. Z obidvoch súčasných rozhodnutí správnych orgánov vyplýva, že pri opätovnom udeľovaní predchádzajúceho súhlasu zamestnávateľovi
ust. § 66 Zákonníka práce na skončenie pracovného pomeru sa malo postupovať v intenciách hore citovaného rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, t. j. zo skutkových okolností existujúcich ku dňu podania žiadosti zamestnávateľa o udelenie súhlasu (02.05.2007). 9. Žalovaný zdôraznil, že v zápisnici z prerokovania dňa 31.08.2010 žalobca najmä poukazoval na to, že u zamestnávateľa ponukové bolo voľné miesto (pracovné miesto na meranie a reguláciu), ktoré mu neponúkol.
žalobcu bolo treba prezrieť organizačnú štruktúru zamestnávateľa v čase pred organizačnou zmenou, v danom čase a v čase po zmenách, ktoré sa ho dotkli. Súčasne s uvedeným žalobca dňa 02.09.2010 doručil prvostupňovému orgánu návrh na vykonanie dôkazov. Zamestnávateľ predložil na prvostupňový orgán dňa 26.08.2010 a 09.09.2010 doklady k organizačnej štruktúre zamestnávateľa v čase pred organizačnou zmenou a po organizačnej zmene v roku 2004 a v dobe pred podaním žiadosti a v čase podania žiadosti o udelenie predchádzajúceho súhlasu na skončenie pracovného pomeru z roku 2007. 10. V súvislosti s uvedenou argumentáciou žalovaný upozornil, že
Katalógu pracovných miest k 01.04.2007 (t.j. katalóg platný pred podaním žiadosti),
Katalógu pracovných miest k 01.05.2007 (t.j. katalóg platný v čase podania žiadosti) a Katalóg pracovných miest k 01.07.2007 zamestnávateľ nedisponoval voľným pracovným miestom. Obdobne aj zo stanoviska (03.01.2011) Inšpektorátu práce Žilina prvostupňovému orgánu vyplynulo žalovanému, že u zamestnávateľa bola vykonaná inšpekcia zameraná na dodržiavanie ustanovení zák. č. 311/2011 Z.z. upravujúcich skončenie pracovného pomeru.
zistenia inšpektorátu práce zamestnávateľ v dobe od 02.05.2007 do 12.07.2007 nedisponoval žiadnym neospravedlneným pracovným miestom a do pracovného pomeru nebol v sledovanom období prijatý žiadny zamestnanec.
vyjadrenia zamestnávateľa zamestnanec túto prácu vykonával u zamestnávateľa aj v minulosti, v dobe od 29.06.1979 do 31.08.2004, kedy s ním bol rozviazaný pracovný pomer z dôvodu organizačných zmien. Na výkon funkcie merača v zmenovej prevádzke tak spĺňal všetky kvalifikačné predpoklady a zároveň aj zdravotné predpoklady nevyhnutné pre fyzicky náročnú nočnú prácu. Zamestnávateľ ďalej uviedol, že
vyjadrenia pána Kyselu s predchádzajúcim zamestnávateľom, Povodím Váhu (Slovenský vodohospodársky podnik, š.p., odštepný závod Piešťany) ukončil pracovný pomer dohodou k 31.10.
Zákonníka práce, a že výber nadbytočného zamestnanca prislúcha výlučne zamestnávateľovi.
3 O.s.p. zmenil rozsudok Krajského súdu v Žiline tak, že zrušil predchádzajúce rozhodnutie žalovaného zastávajúc právny názor, že je povinnosťou správneho orgánu príslušného na rozhodnutie o udelenie predchádzajúceho súhlasu na skončenie pracovného pomeru výpoveďou skúmať všetky zákonné podmienky, na základe ktorých môže zamestnávateľ skončiť pracovný pomer so zamestnancom výpoveďou a teda aj zákonných podmienok
1 a súčasne
2 Zákonníka práce. 20.
žalobcu Najvyšší súd ďalej konštatoval, že správny orgán prvého stupňa vôbec neskúmal, kedy bola výpoveď prerokovaná so zástupcami zamestnancov, aj keď bol rozsudkom Najvyššieho súdu viazaný, že v rozhodnutí nemôže vychádzať zo skutkových okolností existujúcich v čase podania žiadosti zamestnávateľa o predbežný súhlas v zmysle § 66 Zákonníka práce.
ust. § 250j ods. 2 písm.
Zákonníka práce predchádzajúci súhlas k rozviazaniu pracovného pomeru so žalobcom v zmysle účelu ustanovení § 63 ods. 1 a § 63 ods. 2 Zákonníka práce. 23. Pri vymedzení skutkového stavu krajský súd vychádzal pripojeného administratívneho spisu žalovaného (viď skutkový stav a opis nového správneho konania zachytený na str. 3 až 7 odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu). Po citácii ustanovení § 66 a § 63 ods. 1 a 2 Zákonníka práce krajský súd vyzdvihol zmysel citovaných ustanovení v tom, že má zabezpečiť zvýšenú zákonnú ochranu zamestnancov so zdravotným postihnutím tak, aby zamestnávatelia svojvoľne neukončovali s takýmito zamestnancami pracovný pomer. Predbežnou kontrolou riadneho splnenie zákonných podmienok zakotvených v príslušných ustanoveniach Zákonníka práce (
krajského súdu nielen odsek 1 ale aj 2 § 63) zákonodarca poveril príslušný orgán verejnej správy. 24. V súvislosti s uvedeným krajský súd zdôraznil, že námietka žalobcu, že nebol dostatočne zistený skutočný stav veci a že žalovaný sa neriadil právny názorom Najvyššieho súdu vyjadreným v rozsudku sp.zn. 1Sžo 119/2009, je dôvodná. Najmä správne orgány sa vôbec nezaoberali rozhodnutím zamestnávateľa o organizačných alebo iných zmenách vzhľadom k nadbytočnosti žalobcu, čím nepostupovali v súlade s požiadavkami uvedenými v ustanoveniach § 63 ods. 1 (v prejednávanej veci konkrétne písmeno b/) a 2 Zákonníka práce. Naopak, ako za postačujúce vyhodnotili púhe predloženie písomného rozhodnutia o organizačných alebo iných zmenách a že bola funkcia žalobcu vyňatá z katalógu pracovných miest. Toto je však
krajského súdu v rozpore s naplnením podmienky nadbytočnosti,
ktorej nie je rozhodujúce, či je alebo nie je zamestnanec na nejakej funkcii, ale to, či jeho práca je pre zamestnávateľa potrebná, alebo nie je potrebná.
dohody o skončení pracovného pomeru uzatvoreného dňa 31.07.2007 medzi zamestnávateľom a K. pracovný pomer skončil dňom 31.07.2007 z dôvodu organizačnej zmeny pre nadbytočnosť. Avšak
krajského súdu zamestnávateľ už s účinnosťou od 01.11.2007 rozhodol o znovu vytvorení pracovného miesta mechanik MaRS, na ktoré bol v rovnaký deň prijatý pán S..
žalovaného potvrdená vyššie uvedenými rozsudkom Okresného súdu v Žiline a následne Krajského súdu v Žiline ako rozhodnými skutočnosťami pre správne konanie vo veci o udelenie predchádzajúceho súhlasu, žalovaný vyslovil názor, že zo strany zamestnávateľa boli splnené všetky náležitosti súvisiace so skončením pracovného pomeru so žalobcom. Správne konanie vo veci predchádzajúceho súhlasu po vydaní uvedeného rozhodnutia Krajského súdu v Žiline stratilo akékoľvek opodstatnenie.
ust. § 63 ods.1 písm. b) Zákonníka práce, sa vôbec nezaoberali, čím nerešpektovali rozsudok Najvyššieho súdu sp.zn. 1 Sžo 119/2009, - hmotnoprávnou podmienkou s prísne kogentným charakterom pre danie výpovede
písm. b) Zákonníka práce v čase podania žiadosti (t.j. 02.05.2007) bolo predchádzajúce prerokovanie výpovede so zástupcami zamestnancov
ust. § 74, čo zamestnávateľ, hoci predložil „Zápisom z prerokovania skončenia pracovného pomeru konaného dňa 22.07.2004“,
žalobcu nesplnil, a to aj s odkazom na pôvodný rozsudok Okresného súdu v Žiline č. 7C 291/04-239 zo dňa 12.01.2007, - zamestnávateľ na základe organizačnej zmeny zo dňa 27.07.2007 súčinnosťou od 01.08.2007 vytvoril pracovné miesto zámočník, na ktoré bol tým istým dňom prijatý do pracovného pomeru pán Z.. 32. Záverom žalobca navrhol, aby Najvyšší súd rozhodol
ust. § 250j ods. 2 písm.
1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte rozsudku tiež „O.s.p.“). Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému je
ustanovenia § 201 v spoj. s ust. § 250ja ods. 1 O.s.p. odvolanie prípustné, nenariadil vo veci pojednávanie (v zmysle § 250ja ods. 2 v spojení s § 250i ods. 2 O.s.p. a s prihliadnutím na skutočnosť, že preverovanie zákonnosti rozhodnutia o spore týkajúcom sa zákonnosti rozhodnutia vychádzajúceho z pracovných vzťahov vyžaduje od správneho súdu konať v rámci úplnej jurisdikcie, tak takýto postup v odvolacom konaní senát vzhľadom na charakter napadnutého rozhodnutia nepovažoval za potrebný) a po neverejnej porade senátu jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, pretože odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu je vo výroku vecne správny a vydaný v súlade so zákonom, a preto ho po preskúmaní dôležitosti odvolacích dôvodov postupom uvedeným v § 219 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. potvrdil, a to čiastočne aj z iných dôvodov. 34. Na prvom mieste Najvyšší súd zdôrazňuje, že zákonodarca výkon správneho súdnictva (najmä čl. 46 a čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) založil iba na návrhovej slobode účastníka (žalobcu), t.j. zodpovednosti za obranu svojich práv (vigilantibus leges sunt scriptae) v medziach čl. 13 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd, vybrať si
Občianskeho súdneho poriadku z prostriedkov ochrany ten najvhodnejší proti rozhodnutiu či postupu orgánu verejnej správy. Preto správny súd nie je oprávnený do tejto procesnej slobody, t. j. dispozitívne rozhodnutie účastníka konania z úradnej povinnosti meniť alebo ho presviedčať o nevhodnosti takto zvoleného prostriedku nápravy. 35. Rovnako Najvyšší súd zdôrazňuje, že predmetom odvolacieho súdneho konania je prieskum vecnej správnosti výroku rozsudku krajského súdu (§ 219 ods. 1 v spojení s § 205 O.s.p.) o zrušení napadnutého rozhodnutia, preto Najvyšší súd ako súd odvolací primárne v medziach odvolania (viď § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p.) preskúmal rozsudok krajského súdu i súdne konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutie žalovaného, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými zrušujúcimi námietkami žalobcu (§ 250j ods. 2 O.s.p.) ako aj so stanoviskami zvyšných účastníkov, a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného. Ďalej zdôrazňuje, že
ustálenej súdnej judikatúry (najmä nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. II ÚS 127/07-21, alebo rozhodnutia Najvyššieho súdu sp.zn. 6 Sžo 84/2007, sp.zn. 6 Sžo 98/2008, sp.zn. 1 Sžo 33/2008, sp.zn. 2 Sžo 5/2009 či sp.zn. 8 Sžo 547/2009) nie je úlohou súdu pri výkone správneho súdnictva nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či oprávnené a príslušné správne orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Preto odvolaciemu súdu neprislúcha ani takto vymedzený rámec prieskumu rozšíriť aj na iné rozhodnutia, hoci s prv menovaným sú tesne zviazané nielen dôsledkami ale aj účastníkmi.
názoru žalovaného napĺňa zrušovací dôvod nesprávneho právneho posúdenia veci. . 41. V súvislosti s uvedeným právnym názorom žalovaného Najvyšší súd poukazuje na ustanovenia čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 51 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky spolu s § 7 ods. 2 O.s.p. a Piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Z uvedených právnych noriem jednoznačne vyplýva zámer zákonodarcu rozdeliť orgány vykonávajúce súdnu moc na všeobecné súdnictvo právo nachádzajúce a správne súdnictvo vykonávajúce prieskum zákonnosti v oblasti výkonu verejnej správy. Ďalej vyplýva záver, že obidve takto vymedzené zložky súdnej moci nesmú prekročiť im zákonom zverenú právomoc a vecnú príslušnosť (§ 250d ods. 2 O.s.p.), lebo by mohli narušiť ústavný princíp zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 veta druhá ústavy).
článku 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
článku 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
článku 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.
článku 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.
2 O.s.p. v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci a rozhodujú o súlade všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy vo veciach územnej samosprávy so zákonom a pri plnení úloh štátnej správy aj s nariadením vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy, pokiaľ ich
zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány. 42. Za uvedeného právneho stavu je potom nepochybné, že úloha zverená všeobecnému súdu prostredníctvom žaloby o určenie neplatnosti výpovede a o náhradu mzdy osobe, na ktorú sa vzťahuje osobitná právomoc orgánu verejnej správy v zmysle § 66 Zákonníka práce, nie je riešiteľná bez predchádzajúceho posúdenia zákonnosti už vydaného predchádzajúceho súhlasu a jemu predchádzajúcemu postupu správneho orgánu v správnom súdnictve (hore citovaný čl. 2 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s § 135 ods. 2 veta druhá O.s.p.) správnym súdom. Za situácie, keď sa okresný a ani krajský súd nachádzajúci právo v konaní sp.zn. 14C/10/2008, resp. sp.zn. 5Co/l 18/2011 takto uvedenými právnymi normami neriadil, t. j. konal od 21.01.2008 do 25.01.2011 v čase, keď vydaný predbežný súhlas formou rozhodnutia č. AA/2007/34432/12130/OISS z 12.06.2007 Najvyšší súd právoplatne so všetkými jeho právnymi účinkami zrušil, tak potom pri posudzovaní relevancie predbežného súhlasu vydaného
2 na str. 10 odôvodnenia rozsudku okresného súdu, kde bolo konštatované: „Na tejto skutočnosti nič nemôže zmeniť ani rozsudok Krajského súdu v Žiline č.k. 21S 160/2007-96 zo dňa 16.12.2008 ani rozsudok Najvyššieho súdu SR č.k. 1Sžo 119/2009, ktorým bol napadnutý rozsudok Krajského súdu v Žiline zmenený tak, že sa zrušuje rozhodnutie AA/2007/34432/12130/OISS z 12.6.2007 a vec sa mu vracia na ďalšie konanie. Zo strany súdov sa jednalo o preskúmanie zákonnosti správneho rozhodnutia, pričom podanie žaloby v správnom konaní nemá odkladný účinok a ku dňu podaniu výpovede súd nezistil, že by bola odložená vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia Ústredia PSVaR AA/2007/34432/12130/OISS z 12.6.2007. Teda v čase výpovede danej odporcom navrhovateľovi 8.8.2007 bol daný súhlas bez ohľadu na to, či došlo alebo nedošlo k ďalšiemu zrušeniu správneho aktu. Zrušenie právoplatného rozhodnutia v danom konaní môže maž vplyv len na možnosť posúdenia nezákonnosti rozhodnutia nie však na konanie právnickej osoby, ktorá konala na základe právoplatného rozhodnutia príslušného orgánu. Preto bez ohľadu na to, že aj rozhodnutím zo dňa 3.1.2011 č.k. C/2011/000744/OR bol opätovne daný súhlas s prepustením navrhovateľa, pre platnosť právneho úkonu výpovede, bola podstatná právoplatnosť rozhodnutia o súhlase s prepustením navrhovateľa ako osoby ťažko zdravotne postihnutej z pracovného pomeru.“
2 O.s.p. inak otázky, o ktorých patrí rozhodnúť inému orgánu, môže súd posúdiť sám. Ak však bolo o takejto otázke vydané príslušným orgánom rozhodnutie, súd z neho vychádza. 43. Za tejto situácie, kedy okresný súd napriek ústavnej povinnosti orgánu štátnej moci dodržiavať čl. 2 ods. 2 ústavy nebol v zmysle § 159 ods. 2 O.s.p. viazaný zrušovacím rozsudkom Najvyššieho súdu a v ňom vyslovenými právnymi závermi, nemôže Najvyšší súd priznať relevanciu odvolacej námietke žalovaného, že pre neho právoplatný rozsudok okresného súdu predstavuje v ďalšom konaní takú rozhodnú skutočnosť (
všetkého mal žalovaný na mysli prekážku riešenia predbežnej otázky v zmysle § 40 ods. 1 Správneho poriadku), že ďalšie konanie stratilo akékoľvek opodstatnenie.
1 Správneho poriadku platí, že ak sa v konaní vyskytne otázka, o ktorej už právoplatne rozhodol príslušný orgán, je správny orgán takým rozhodnutím viazaný; inak si správny orgán môže o takejto otázke urobiť úsudok alebo dá príslušnému orgánu podnet na začatie konania. 44. Navyše musí Najvyšší súd konštatovať, že hore vyslovený právny názor o relevancii odvolacej námietke žalovaného pre toto konanie je tiež v súlade s ústavne povolenou pozitívnou diskrimináciou zakotvenou v čl. 38 ods. 1 v spojení s čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
článku 38 ods. 1 ústavy ženy, mladiství a osoby zdravotne postihnuté majú právo na zvýšenú ochranu zdravia pri práci a osobitné pracovné podmienky. 2) K nadbytočnosti:
Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu organu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán.
názoru odvolacieho súdu správne orgány oboch stupňov v preskúmavanej veci nepostupovali v intenciách citovaných právnych noriem a preto ich rozhodnutia sú skutkovo nesprávne a v rozpore so zákonom, z ktorých dôvodov súd prvého stupňa rozhodol v danej veci skutkovo a právne nesprávne, keď žalobu zamietol. Vôľou zákonodarcu v citovanej právnej norme ustanovenej v § 66 Zákonníka práce bolo zabezpečiť zvýšenú zákonnú ochranu zamestnancom so zdravotným postihnutím pred zamestnávateľom tak, aby zamestnávatelia svojvoľne neukončovali s takýmito zamestnancami pracovný pomer. Z uvedených dôvodov povinnosťou úradu práce pri rozhodovaní o žiadosti zamestnávateľa na udelenie predchádzajúceho súhlasu ku skončeniu pracovného pomeru výpoveďou s uvedenou kategóriou zamestnancov je skúmať splnenie všetkých zákonných podmienok pre platné skončenie pracovného pomeru výpoveďou
, pričom tento súhlas sa nevyžaduje, ak ide o výpoveď dávanú zamestnancovi, ktorý dosiahol vek určený na nárok na starobný dôchodok, alebo z dôvodov ustanovených v § 63 I. 1 písm. a/a e/. Predpokladom skúmania podmienok pre skončenie pracovného pomeru výpoveďou zamestnávateľa s takýmto zamestnancom je teda splnenie zákonných podmienok nielen
1 Zákonníka práce, ale súčasne aj splnenie zákonných podmienok ustanovených v § 63 ods.2. Z uvedených dôvodov pokiaľ zákonodarca v ustanovení § 66 Zákonníka práce vyžaduje predchádzajúci súhlas na danie výpovede pracovníkovi so zdravotným, postihnutím, je povinnosťou správneho orgánu príslušného na rozhodnutie o udelení predchádzajúceho súhlasu na skončenie pracovného pomeru výpoveďou skúmať všetky zákonné podmienky, na základe ktorých môže zamestnávateľ skončiť pracovný pomer so zamestnancom výpoveďou, a teda splnenie zákonných podmienok
1 a súčasne
2 Zákonníka práce. Vzhľadom na uvedené odvolací súd sa nemohol stotožniť s tvrdením žalovaného, že nebolo v jeho kompetencii skúmať voľné pracovné miesta, pretože v predmetnom konaní o udelenie súhlasu ku skončeniu pracovného pomeru výpoveďou
b/ Zákonníka práce skúmanie, či zamestnávateľ ponúkol zamestnancovi iné vhodne pracovné miesto, nemožno považovať za konanie správneho orgánu o vykonanie inšpekcie na voľné pracovné miesta. Pokiaľ správne orgány oboch stupňov v danej veci nepostupovali v konaní o udelenie predchádzajúceho súhlasu zamestnávateľovi ku skončeniu pracovného pomeru so žalobcom výpoveďou
1 písm. b/ Zákonníka práce v intenciách uvedeného názoru odvolacieho súdu, postupovali v rozpore so Zákonníkom práce, a preto vo veci rozhodli nezákonne. Odvolací súd súhlasí s tvrdením žalovaného, že súdy nespreskúmavajú nadbytočnosť pracovníkov vzhľadom na vykonanie organizačných zmien zamestnávateľa, čo patrilo do výlučnej právomoci zamestnávateľa, ktorá skutočnosť však nezbavuje zamestnávateľa povinnosti ďalšieho postupu
Z uvedených dôvodov bolo povinnosťou správneho orgánu prvého stupňa resp. žalovaného správneho orgánu zabezpečiť si dostatok podkladov potrebných pre posúdenie žiadosti zamestnávateľa na skončenie pracovného pomeru so žalobcom, ktorý je zamestnancom so zdravotným postihnutím
Zákonníka práce, či zamestnávateľ v danej veci splnil všetky zákonné podmienky, ktoré mu zákonodarca ustanovuje pre platné skončenie pracovného pomeru so žalobcom výpoveďou
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v danej veci nemožno nechať bez povšimnutia, že k organizačnej zmene u zamestnávateľa došlo v roku 2004 a žiadosť o udelenie predchádzajúceho súhlasu zamestnávateľ podal v roku
.
názoru odvolacieho súdu v danej veci nie je možné pri posudzovaní žiadosti zamestnávateľa zo dňa 2. mája 2007 na udelenie predchádzajúceho súhlasu ku skončeniu pracovného pomeru výpoveďou
1 písm. b/ Zákonníka práce so žalobcom
Zákonníka práce, aby správny orgán skúmal splnenie zákonných podmienok pre udelenie predchádzajúceho súhlasu ku skončeniu pracovného pomeru zamestnávateľa so žalobcom, ktoré existovali v roku 2004, pretože zo skutkových zistení v danej veci vyplýva, že výpoveď zo dňa
l a 3 O.s.p. rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku. Bude preto úlohou žalovaného v ďalšom konaní sa riadiť dôslednejšie právnymi názormi vyslovenými krajským súdom a doplnenými v tomto rozsudku. 50. O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd
1 v spojitosti s § 250k ods. 1 a § 246c ods. 1 O.s.p.,
ktorého iba úspešný žalobca má právo na náhradu trov tohto konania, čo v tomto súdnom prieskume nastalo. Podmienkou pre priznanie náhrady trov právneho zastúpenia je ich doloženie do spisu počas konania alebo dovyčíslenie v 3 - dňovej lehote po vyhlásení rozsudku. V prípade iných trov konania úspešného žalobcu mu súd prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho zastúpenia.
1 O.s.p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.
2 O.s.p. platí, že ak účastník v lehote
odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v takom prípade súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
1 v spoj. s § 246c ods. 1 O.s.p. zaplatiť jej priznanú náhradu trov. Bližšie podrobnosti sú obsiahnuté v liste zo dňa 14.08.2013, ktorý je súčasťou súdneho spisu. 53. Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. rozhodol bez pojednávania, lebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle § 250i ods. 2 O.s.p. (úprava práv týkajúcich sa ochrany pracovnoprávnych vzťahov osobitných skupín jednotlivcov pri ukončovaní pracovného pomeru je spojená s verejnoprávnymi vzťahmi), charakter konania si nepredurčoval požiadavku nutnosti v súlade s ust. § 250i ods. 1 O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba pojednávanie nariadiť. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c ods. 1 O.s.p.).
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.