1 Obchodného zákonníka, ako aj § 544 Občianskeho zákonníka, § 76 ods. 1, § 79 ods.
Stavebného zákona dospel k záveru, že v predmetnej veci vydané súdne rozhodnutia nie sú v súlade so zákonom. Žalobca ako stavebník podal stavebnému úradu návrh na začatie kolaudačného konania 11.8.2005, zápisnica z miestneho zisťovania vo veci kolaudačného konania bola stavebným úradom spísaná 22.9.
2 O.s.p.), preskúmal vec bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) v rozsahu podľa § 243i ods. 2 v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora nie je dôvodné. V zmysle § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 242 ods. 1, druhá veta O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.). Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku. Vzhľadom na zákonnú povinnosť podľa § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p. skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p., t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným. V konaní o mimoriadnom dovolaní neboli procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. namietané, a tieto neboli ani zistené. So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1, druhá veta O.s.p., bez ohľadu na to, či generálny prokurátor odôvodnil svoje mimoriadne dovolanie dovolacím dôvodom aj podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., dovolací súd rovnako skúmal, či v konaní nedošlo k tzv. inej procesnej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. O vadu tejto povahy ide okrem iného tiež vtedy, keď súd skutkové závery, z ktorých vyvodil svoje právne závery, založil na výsledkoch dokazovania, ktoré nebolo vykonané v súlade so zákonnými ustanoveniami upravujúcimi spôsob vykonania dokazovania určitým dôkazným prostriedkom alebo že jeho skutkové závery sú v rozpore s tým, čo vyšlo za konania najavo. V dovolacom konaní nevyšli najavo ani vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.. Generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní vytýka napadnutému rozhodnutiu odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa, že spočívajú v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.), a to pri posúdení omeškania zhotoviteľa s odovzdaním diela a vznikom nároku objednávateľa na zmluvnú pokutu. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Úlohou dovolacieho súdu v prípade mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora (i dovolania účastníka) odôvodneného nesprávnym právnym posúdením veci je posúdiť, či súdy na zistený skutkový stav použili správny právny predpis a či ho aj správne interpretovali. Podstatným pre posúdenia vyhodnotenia skutkového stavu a z toho vyplývajúcich právnych záverov súdom prvého stupňa a následne potvrdzujúcou úvahou odvolacieho súdu je okolnosť, či bolo dielo splnené riadne a včas, teda spôsobom a v čase dohodnutom zmluvnými stranami. Následne vzhľadom na chronológiu udalostí súvisiacich s riadnym ukončením diela je potrebné vyhodnotiť, aké zákonné ustanovenie či zmluvné dojednanie je potrebné aplikovať v prípade, že po dojednanom termíne splnenia diela nastanú okolnosti, ktoré jeho odovzdanie oddialia a na vrub ktorého účastníka takéto okolnosti pripísať, kto a akým spôsobom ponesie zodpovednosť za omeškanie a aký to bude mať vplyv na vznik nároku na zmluvnú pokutu. Medzi účastníkmi nie je sporným, že zmluvu uzavreli, nie je sporným zodpovednosť zhotoviteľa za omeškanie s odovzdaním diela čo do počiatku jeho plynutia ani platnosť dojednania o zmluvnej pokute. Sporným je dĺžka omeškania zhotoviteľa, ktorá je postihnuteľná sankciou zmluvnej pokuty a následne vplyv úvahy o dĺžke omeškania na možnosť kompenzácie uplatneného nároku s uplatnenou obranou žalovanej. Generálny prokurátor sa pri úvahe o možnej aplikácii zodpovednosti za omeškanie riadi výlučne formuláciou dojednania o zmluvnej pokute v kontexte s momentom vydania kolaudačného rozhodnutia bez ohľadu na obsah takéhoto rozhodnutia. Jeho výklad nerešpektuje precíznu aplikáciu ustanovenia § 266 Obchodného zákonníka, najmä odseku 2, keďže jedine aplikáciou tohto ustanovenia možno vyvodiť právne závery o tom, či je možné aplikovať aj verejnoprávny predpis - stavebný zákon, alebo nie. Keďže účastníci zmluvy nijakým spôsobom nepreviazali zmluvu odkazom na stavebný zákon, je potrebné predovšetkým vychádzať z ich základnej úvahy o tom, čo je predmetom a účelom zmluvy, aké dielo má byť vykonané a najmä ako si upravili termín ukončenia zmluvy. Predovšetkým však, čo je rozhodujúce, mimoriadne dovolanie úplne opomína skutočnosť, že dielo nebolo odovzdané včas a že neskoré plnenie je postihnuté dôsledkami, ktoré upravuje výlučne zákon, keďže dohoda účastníkov predpokladá len možnosť liberácie zhotoviteľa za predpokladu, že k začatiu kolaudačného konania dôjde v čase pred dohodnutým odovzdaním diela podľa článku III. bod 3.1 zmluvy. Z ustanovenia § 537 ods. 1 jednoznačne vyplýva, že zhotoviteľ je povinný dielo vykonať v dojednanom čase. Zo zmluvného dojednania formulovaného článkom III. bod 3.1 zmluvy o dielo vyplýva, že zhotoviteľ sa zaväzuje zhotoviť dielo do 31.7.2005, a to za predpokladu riadneho a včasného spolupôsobenia objednávateľa a ďalších podmienok postupu plnení, ktoré sú vymedzené v ďalších ustanoveniach tejto zmluvy. Z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by objednávateľ porušil svoju povinnosť spolupôsobenia alebo inú povinnosť, ktorá mu zo zmluvy vyplývala a mala dopad na čas plnenia zmluvy. K odovzdaniu diela malo dôjsť spôsobom ustanoveným článkom III. bod 3.2 a 3.3 zmluvy. Je teda správnou úvaha súdu prvého stupňa, ku ktorej sa priklonil i súd odvolací, že rozhodujúcim je posúdenie charakteru dojednania formulovaného v článku III. bod 3.5 zmluvy, teda že zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ by došlo k rozhodujúcej skutočnosti predvídanej týmto článkom, ktorá by mala za následok prerušenie výstavby do 31.7.2005, bol by čas výstavby prerušený v tomto dôsledku a mal by vplyv na posúdenie omeškania zhotoviteľa. Čas výstavby však nebol prerušený do 31.7.2005 ani z jedného z dôvodov vymenovaných v ustanovení čl. III. bod 3.5 zmluvy a bol prerušený až po podaní návrhu na začatie kolaudačného konania. Úvaha vyslovená súdom prvého stupňa, že na čas po termíne 31.7.2005 sa nevzťahuje ustanovenie čl. III. bod 3.5 zmluvy, je správna a má oporu aj v kogentnom zákonnom ustanovení § 365 Obchodného zákonníka, ktoré je všeobecnou úpravou omeškania a z ktorej vyplýva, že dlžník (zhotoviteľ - žalobca) je v omeškaní, ak nesplní riadne a včas svoj záväzok až do doby poskytnutia riadneho plnenia. Túto právnu úpravu správne súdy aplikovali na čas po dojednanom termíne plnenia, pričom v konaní nebolo preukázané, že by došlo k zákonom predvídanej možnosti pretrhnutia doby omeškania v dôsledku omeškania veriteľa (objednávateľa - žalovanej). Zmluvné dojednanie formulované článkom III. bod 3.5 je úpravou vzťahov medzi účastníkmi za predpokladu riadneho plnenia zmluvy o dielo a je vylúčená jeho aplikácia na situáciu, kedy samotný zhotoviteľ privodí svojím konaním porušenie zmluvy v jej podstatnej časti týkajúcej sa času plnenia. Pre aplikáciu ďalšej úvahy generálneho prokurátora týkajúcej sa ukončenia plynutia času omeškania s odovzdaním diela je potrebné správne vyložiť obsah dojednania týkajúceho sa momentu odovzdania diela. V zmluve medzi účastníkmi v článku III. bod 3.2 je uvedené, že „záväzok zhotoviteľa zhotoviť dielo sa považuje za splnený dňom spísania protokolu (zápisnice) o priebehu kolaudačného konania, a to za podmienky, že na základe protokolu bude stavebným úradom vydané rozhodnutie o užívaní stavby, tzv. kolaudačné rozhodnutie. V prípade, ak bude na základe protokolu vydané rozhodnutie o dočasnom užívaní stavby, použije sa dojednanie predchádzajúcej vety analogicky, to platí len v prípade, ak je možné užívanie bytu a zhotoviteľ riadne a včas splní podmienky stanovené v rozhodnutí o dočasnom užívaní stavby." Z takéhoto dojednania nijako nemožno dospieť k úvahe o tom, že použitý výraz „kolaudačné rozhodnutie" je potrebné posudzovať podľa osobitného predpisu, t.j. stavebného zákona, a to bez prihliadnutia na základný účel zmluvy, úmysel účastníkov týkajúci spôsobu odovzdania diela a formulovanej podmienky splnenia záväzku. Podmienka uvedená v citovanom ustanovení zmluvy má povahu afirmatívnej podmienky so suspenzívnym účinkom, teda až pri splnení predpokladu, že na základe protokolu bude stavebným úradom vydané rozhodnutie o užívaní stavby, bude záväzok zhotoviteľa považovaný za splnený. Túto podmienku ako žalobca, tak generálny prokurátor, opomínajú. Z charakteru diela - stavby vyplýva, že až na základe rozhodnutia správneho orgánu o užívaní stavby je možné túto objednávateľom užívať, teda spôsobilosť užívať dielo je podmienené určitým správnym postupom. Formulácia podmienky pri prevzatí diela je účastníkmi dostatočne formulovaná tak, aby bolo z nej zjavné, že účelom previazania podpisu protokolu o priebehu kolaudácie s následným vydaním rozhodnutia o užívaní stavby je dosiahnutie splnenia základného účelu zmluvy ako takej - spôsobilosti diela na užívanie objednávateľom v rámci danom príslušnými predpismi (stavebným zákonom). Nemalo by zmysel naplnenie len predpokladu začatia kolaudačného konania a spísanie zápisnice o jeho priebehu, ak by malo byť záverom takéhoto konania rozhodnutie, na základe ktorého sa stavba nedostane do reálneho užívania objednávateľa, čo je v primárnom rozpore s účelom zmluvy o dielo. Keďže dielo bolo odovzdané podľa preberacieho protokolu a riadne skolaudované až 17.3.2006, ktorým dňom ho žalovaná mohla začať riadne užívať, správna bola úvaha oboch súdov v základnom konaní o dĺžke omeškania žalobcu, kedy počiatkom omeškania je deň nasledujúci po termíne zmluvne dohodnutého termínu ukončenia diela a posledným dňom omeškania deň riadneho odovzdania diela po úspešnej kolaudácii. Súdy vzali správne do úvahy limitáciu výšky zmluvnej pokuty upravenej zmluvou medzi účastníkmi v článku VIII. bod 8.
ko aj charakter uplatnenej kompenzácie ako obrany podľa ust. § 98 Občianskeho súdneho poriadku. Žalovanou uplatnená obrana tak bola preukázaná ako dôvodná, k vyhodnoteniu skutkového stavu došlo na súdoch prvého a druhého stupňa správne a nárok na zmluvnú pokutu v dôsledku omeškania zhotoviteľa s odovzdaním diela bol prvostupňovým aj odvolacím súdom správne vyhodnotený ako oprávnený, v dôsledku čoho Najvyšší súd SR mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora zamietol, keďže preskúmaním napadnutých rozhodnutí nebolo možné dospieť k záveru o nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd nezistil, že by rozhodnutia súdov nižšieho stupňa vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.), tak ako to obsahovo vymedzil generálny prokurátor Slovenskej republiky v mimoriadnom dovolaní, preto mimoriadne dovolanie zamietol (§ 243b ods. 1, 4 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.). V dovolacom konaní úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods.
1 O. s. p.). Z uplatnenej náhrady trov konania žalovanou dovolací súd priznal tejto náhradu trov dovolacieho konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby v dovolacom konaní - vyjadrenie k mimoriadnemu dovolaniu vo výške 247,59 eur (200,85 eur + 7,21 eur režijný paušál) v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. a/ v spojení s ust. § 1 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. c/, § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších zmien, ku ktorej patrí zákonná DPH vo výške 19%. Dovolací súd náhradu trov konania v zmysle ust. § 149 O.s.p. zaviazal žalobcu zaplatiť k rukám právneho zástupcu žalovanej. Požadovanú náhradu úkonu prevzatia zastúpenia dovolací súd žalovanej nepriznal, keďže právny zástupca žalovanú zastupoval v celom konaní ako základnom, tak dovolacom, teda nedošlo k novému prevzatiu veci tak, ako to predpokladá príslušný predpis (tu dovolací súd poukazuje na judikatúru NS SR, keď už vo veci sp. zn. 6 Cdo 125/2011 bolo vyslovené, že pokiaľ advokát zastupoval účastníkov už pred súdmi nižších stupňov v predmetnej veci, nemá právo na odmenu za úkon prevzatie a príprava zastúpenia v dovolacom konaní, keďže tento zástupca už bol náležite oboznámený s problematikou predmetného sporu). Dovolací senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhodol hlasovaním pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.