druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol
1 OSP žalobu žalobcu proti rozhodnutiu žalovaného č. I/222/24968/2011/990036-r z
názoru krajského súdu nedošlo k poskytnutiu zdaniteľného plnenia medzi žalobcom a subjektom, ktorej bol projekt určený, t. j. Slovenskou televíziou. Krajský súd bol toho názoru (v súlade s názorom vysloveným žalovaným v napadnutom rozhodnutí) že, správca dane konal správne, ak neuznal žalobcovi právo na odpočítanie dane zo služby zakúpenej na účely realizácie environmentálneho projektu. Z dôvodu, že žalobca si uplatnil odpočítanie dane z prijatej služby, ktorú nepoužil na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ, porušil ustanovenie § 49 ods. 2 zákona o DPH. Žalobca v danom prípade nepredložil žiadne dôkazy, že mal prijaté plnenie, t. j. audiovizuálne dokumenty, použiť na zdaniteľné dodávky, ktoré podliehajú zdaneniu. Z kúpnej zmluvy uzavretej so spoločnosťou ROKO, a. s., takáto okolnosť nevyplýva, najmä s poukazom na skutočnosť, že sa kúpna cena mala stať predmetom osobitnej dohody, ktorá však nebola predložená. Krajský súd prihliadol aj na skutočnosť, že využitie dokumentov bolo vymedzené zmluvou o poskytnutí dotácie a okolnosťou, že dokumenty mohli byť využité výlučne na televízne vysielanie. V konaní bolo jednoznačne preukázané, že prijatá služba od spoločnosti N-club, s. r. o. priamo a bezprostredne súvisela s realizáciou projektov ENVIRO-2009, pričom však v jeho prípade nešlo z pohľadu zákona o DPH o plnenie, ktoré je predmetom dane, t. j. nešlo o zdaniteľnú transakciu na výstupe, a preto nebolo možné priznať nárok na odpočítanie dane zo služby nakúpenej na účely realizácie projektu. Na základe uvedeného dospel krajský súd k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť. O náhrade trov konania rozhodol krajský súd
1 OSP tak, že žalobcovi nepriznal právo na ich náhradu, pretože nemal úspech v konaní a žalovanému takáto náhrada zo zákona nevyplýva. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie zastávajúc názor, že rozsudok krajského súdu bol vydaný v rozpore so zákonom. Pridržiavajúc sa dôvodov žaloby vytýkal krajskému súdu, že nepostupoval v súlade s ustanoveniami zákona, ktoré v odvolaní odcitoval (§ 3 ods. 2, § 49 ods. 1, 2 a § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, § 2 ods. 1, 2, 3, 6, 7, § 13 ods. 2, 3 a § 48 ods. 2 zákona o správe daní) včítane čl. 2 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“). Poukazoval napr. na to, že ustanovenie § 49 ods. 2 zákona o DPH expressis verbis uvádza „Platiteľ môže odpočítať dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ“. Zákon teda výslovne používa pojem „použije“ a nie „použil“, čoho žalobca vyvodil, že ak daňový subjekt preukáže vôľu (a to aj v budúcnosti) použiť nakupované tovary a služby na ďalšiu ekonomickú činnosť, táto zákonná podmienka je splnená. V tejto súvislosti poukázal na list Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky č. 1/251/4453-24-905/07 zo 16. marca 2007, ktorý pripojil. Preto za právne bezvýznamné považoval poskytnutie dotácie na rok 2009 na projekt ENVIRO-2009, televíznu reláciu a dôležité je
žalobcu len to, či i boli splnené zákonné podmienky
2 prvá veta zákona o DPH.
žalobcu musí ísť teda o zdaniteľné plnenia, ktoré žalobca ako platiteľ dane na princípe dobrovoľnosti akceptoval, ďalej ich obsah použil v tom duchu, že sa mu vytvorila vhodná základňa pre jeho budúcu činnosť s prevažujúcim hospodársko - ekonomickým charakterom.
žalobcu ušlo pozornosti daňových orgánov i krajského súdu, že televízna relácia ENVIRO bola odvysielaná v Slovenskej televízii na základe Zmluvy o postúpení z
žalobcu za správny. Z pohľadu žalobcu odvysielanie projektu ENVIRO 2009 predstavovalo nákladovú položku. Slovenská televízia mu bezodplatne poskytla vysielací čas. Odvysielanie nebolo finálnym využitím projektu ENVIRO 2009, tak ako to interpretuje žalovaný. Zmluva o postúpení uzatvorená so Slovenskou televíziou nebola správne formulovaná, obsahom bolo poskytnutie vysielacieho času pre odvysielanie projektu ENVIRO 2009. S poukazom na zásadu materiálnej pravdy poukazoval na to, že opakovane v priebehu daňovej kontroly požadoval vykonať miestne zisťovanie v spoločnosti ROKO, a. s.. Za účelom zistenia rozhodujúcich skutočností pre možnosť postupu
2 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. vo vzťahu k zdaniteľnému obchodu medzi daňovníkom a týmto subjektom. Správca správca dane ako aj odvolací orgán
názoru žalobcu bez relevantných právnych dôvodov túto požiadavku ignoroval. Preto je
žalobcu zarážajúce, že v odôvodnení rozhodnutia žalovaný s konštatuje, že predloženie zmluvy uzatvorenej s ROKO, a. s., v zmysle ktorej je dokonca odplata predmetom samostatnej dohody, ku ktorej neboli predložené žiadne skutočnosti, nie je objektívnym dôkazom priamej a bezprostrednej väzby toho, že žalobca mal prijaté plnenie použiť na zdaniteľné dodávky, ktoré podliehajú zdaneniu. Žalovaný žiadnym spôsobom nespochybnil tento dôkaz, nemal žiadne otázky predloženej zmluve, avšak v daňovom konaní vôbec na uvedené dôkazy neprihliadal, čím postupoval
názoru žalobcu v rozpore s ustanovením § 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.. Taktiež
žalobcu postupoval v rozpore s ustanovením § 2 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb., ak nerešpektoval právo daňového subjektu úzko spolupracovať so správcom dane, a keďže predloženú zmluvu správca dane nespochybnil, a napriek tomu ju v procese daňovej kontroly nebral ako dôkaz, za účelom ho bola predložená, nemohol daňový subjekt k nej dať bližšie vysvetlenie. Popieral tvrdenie žalovaného, ktoré akceptoval aj krajský súd, že plnenie, ktoré prijal od spoločnosti N-club, s. r. o. nemalo priame a bezprostredné spojenie s výstupnou zdaniteľnou transakciou, t. z., že nešlo z hľadiska DPH o zdaniteľnú transakciu na výstupe nakoľko medzi poskytovateľom a prijímateľom dodania projektu údajne neexistoval právny vzťah a toto dodanie nebolo uskutočnené za protihodnotu. Namietal že vec bola správnymi orgánmi posudzovaná len z úzko formálneho hľadiska a vo veci neboli vyvrátené preukazné jeho tvrdenia a dôkazy a správnym orgánom neboli taktiež vyčerpané všetky prostriedky, ktoré zákon pri zisťovaní skutočného stavu umožňuje. Rozhodnutie žalovaného preto nie je možné
žalobcu za vychádzajúce zo skutkového stavu zisteného v súlade so zásadou materiálnej pravdy a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia svojho postupu. Žalobca v odvolaní tvrdil, že relácia ENVIRO 2009 je jeho dlhodobým nehmotným majetkom (je vlastníkom zhotoveného diela s autorskými právami) a bude ju aj v budúcnosti opakovane používať na svoje obchodné aktivity na zabezpečenie zdaniteľných príjmov, takže je nespochybniteľné, že sa mu vytvorila vhodná základňa pre jeho budúcu činnosť na dodávku opakovaných zdaniteľných obchodov podliehajúcich tak dani z pridanej hodnoty, ako aj dani z príjmov právnických osôb. V tomto smere poukazoval na faktúry č. 01/2011 z
žalobcu napadnuté rozhodnutia právnych orgánov vychádzali z nedostatočne zisteného skutočného stavu veci a z toho plynúceho aj nesprávneho právneho posúdenia veci. Taktiež namietal, že sa krajský súd nevysporiadal s listom Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky č. 1/251/4453-24-905/07 zo
toho, na aký účel je tovar alebo služba prijatá. Poskytnutie služby alebo dodanie tovaru ie predmetom dane, ak existuje právny vzťah medzi poskytovateľom a prijímateľom dodania tovaru alebo služby a toto dodanie je uskutočnené za protihodnotu. Uvedená skutočnosť je konštatovaná aj v liste DR SR zo 16. marca 2007, na ktorý poukázal žalobca. V posudzovanom prípade však uvedené kritéria splnené neboli. Žalovaný uviedol, že daňové orgány skúmali, či žalobca prijatú službu (vstup) použil na zdaniteľnú transakciu, t. j. na plnenie, ktoré je predmetom dane (výstup). Vykonaným šetrením bolo zistené a s týmto zistením sa stotožnil aj krajský súd, že v danom prípade je nespochybniteľné, že prijatá služba, z ktorej si žalobca uplatňoval odpočítanie dane mala priamu a bezprostrednú väzbu na samotnú realizáciu projektu „ENVIRO-2009 Televízna relácia“, ktorý realizoval žalobca. Túto skutočnosť žalobca žiadnym spôsobom nespochybnil. Poukázal na záver krajského súdu, že prípade realizácie predmetného projektu nešlo z pohľadu zákona o DPH o plnenie, ktoré je predmetom dane (§ 2 zákona o DPH), t. j. nejednalo sa o zdaniteľnú transakciu na výstupe, pretože medzi poskytovateľom (žalobca) a prijímateľom (cieľová skupina, ktorej bol projekt určený ani Environmentálny fond) dodania projektu neexistoval právny vzťah a toto dodanie nebolo uskutočnené za protihodnotu. Cieľovú skupinu projektu tvorili občania a zástupcovia miest a obcí. Na základe výsledkov projektu bolo cieľovej skupine poskytnuté vzdelávanie v oblasti environmentálneho vedomia, ktoré bolo realizované bezplatne. Toto vzdelávanie sa však neuskutočnilo na báze právneho vzťahu, keďže cieľová skupina si uvedené vzdelávanie neobjednala. Takisto medzi žalobcom a Environmentálnym fondom nedošlo k poskytnutiu zdaniteľného plnenia za protihodnotu, nakoľko Environmentálny fond si neobjednával zhotovenie audiovizuálnych dokumentov za protihodnotu. Uvedené skutočnosti sú bližšie objasnené na str. 5 žalobou napadnutého rozhodnutia. Tým nebola splnená podmienka, že uplatnenie práva na odpočítanie dane, a to podmienka, že prijatá služba mala priamu a bezprostrednú väzbu na zdaniteľné transakcie (výstup). Výdavky, ktoré vznikli v súvislosti s jej obstaraním, boli súčasťou nákladov zdaniteľných transakcií. K tvrdeniu žalobcu, že Slovenská televízia (ďalej aj „STV“) nebola prijímateľom projektu, žalovaný uviedol, že daňové orgány uvedenú skutočnosť nikde netvrdili. Ako už bolo vyššie uvedené cieľovú skupinu projektu tvorili občania a zástupcovia miest a obcí ktorým bol projekt určený. V STV mala byť „televízna relácia ENVIRO 2009“ len odvysielaná. Čo sa týka tvrdenia žalobcu, že televízna relácia ENVIRO 2009 je jeho vlastníctvom a eviduje ju ako dlhodobý nehmotný majetok, toto daňové orgány nespochybňovali. Spochybňujú však tvrdenie, že predmetná zmluva uzatvorená so spoločnosťou ROKO, a. s. preukazuje, že služba, ktorú žalobca prijal od spoločnosti N-club, s. r. o. má priame a bezprostredné spojenie s výstupnou zdaniteľnou transakciou žalobcu. Ako už bolo vyššie uvedené, prijatá služba od spoločnosti N-club, s. r. o. (VSTUP) sa týkala výlučne a bezprostredne len samotnej realizácie projektu ENVIRO 2009 uskutočňovaného žalobcom. ktorého výsledkom bol samotný projekt „ENVIRO 2009, televízna relácia“ - t. j. (VÝSTUP), a tento projekt nie je v danom prípade zdaniteľnou transakciou, a preto spájať prijatú službu od spoločnosti N-club, s. r. o. s následnými podnikateľskými aktivitami žalobcu, je neprípustné.
žalovaného by to odporovalo logickému a správnemu uváženiu, nakoľko prijatú službu žalobca už nemôže ďalej využiť na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ; § 49 ods. 2 zákona o DPH), pretože prijatá služba už bola na výstupe použitá (spotrebovaná) na samotnú realizáciou projektu ktorý nebol v danom prípade zdaniteľnou transakciou. Priznaním nároku na odpočítanie dane žalobcovi by daňové orgány porušili základný princíp fungovania dane z pridanej hodnoty, a to princíp neutrality dane. Pokiaľ žalobca poukazuje na faktúry č. 01/2011 z
čl. 1 ods. 1 veta prvá ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.
čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. Jednou zo základných zásad daňového konania je v zmysle zákona č. 511/1992 Zb. (účinného v čase rozhodnom pre posúdenie danej veci) zásada zákonnosti, ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.). V zmysle zásady súčinnosti (§ 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.) správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.),
ktorej správca dane hodnotí dôkazy
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Zásada rovnosti (§ 2 ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb.),
ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti, vo svojej podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov (čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky). Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.
1 zákona o správe daní dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie.
2 zákona o správe daní, správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
4 zákona o správe daní, ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti, a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
8 zákona o správe dani, daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.
1 zákona o DPH v znení platnom v čase zdaniteľného obdobia právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
2 písm. a/ zákona o DPH v znení platnom v čase zdaniteľného obdobia, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou
odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
1 písm. a/ zákona o DPH, právo na odpočítanie dane
môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane
2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú
. Z citovaných ustanovení jednoznačne vyplýva, že musí ísť o zdaniteľné plnenia, ktoré žalobca ako platiteľ dane na princípe dobrovoľnosti akceptoval, ďalej ich obsah skonzumoval v tom duchu, že sa mu vytvorila vhodná základňa pre jeho budúcu činnosť s prevažujúcim hospodársko-ekonomickým charakterom. Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu
piatej časti druhej hlavy OSP je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu sú teda skúmané procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP). Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu v konkrétnej veci sa v zásade obmedzí na otázku, či vykonané dôkazy z ktorých správny orgán vychádza nie sú pochybné najmä kvôli prameňu z ktorých pochádzajú alebo pre porušenie niektorej procesnej zásady správneho konania a ďalej na otázku, či vykonané dôkazy logicky robia vôbec možným skutkový záver ku ktorému správny orgán dospel. Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti správneho rozhodnutia a postupu správneho orgánu posudzuje, či správny orgán aplikoval na predmetnú právnu vec relevantný právny predpis. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi odvolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu po preskúmaní odvolaním napadnutého rozsudku a po oboznámení sa s obsahom pripojeného spisového materiálu vychádzajúc z ustanovenia § 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku. Tieto závery spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s tým najvyšší súd stotožňuje, považujúc právne posúdenie veci krajským súdom za správne, a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty v prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku námietka žalobcu uvedeným odvolaní dopĺňa nasledované: Obsahom pripojeného spisového materiálu bolo dostatočne preukázané, že v danom prípade podmienka, že uplatnenie práva na odpočítanie dane, a to podmienka, že prijatá služba mala priamu a bezprostrednú väzbu na zdaniteľné transakcie (výstup) splnená nebola. Z citovaného ustanovenia ustanovenie § 49 ods. 2 zákona o DPH nesporne vyplýva, že podmienkou odpočítania vstupnej dane od dane, ktorú je platiteľ dane povinný platiť z tovarov a služieb, je použitie obstaraných tovarov t služieb na účely svojho podnikania, ako platil dane, pričom rozsah odpočítanej dane závisí od toho, na aké podnikateľské aktivity platiteľ dane obstaraný tovar alebo službu použije. To znamená, že odpočítanie dane je založené na vecnom priraďovaní dane na vstupe k výstupom (zdaniteľným transakciám) platiteľa, a to
toho, na aký účel je tovar alebo služba prijatá. K tomuto záveru najvyšší súd poukazuje i na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, z ktorej nesporne vyplýva, že právo na odpočet DPH musí byť vymedzené plneniami na výstupe, na ktoré sa tieto služby použijú [k tomu pozri bližšie napr. rozsudok C-465/03 z
najvyššieho súdu nemožno opomenúť, že využitie dokumentov bolo vymedzené zmluvou o poskytnutí dotácie a okolnosťou, že dokumenty mohli byť využité výlučne na televízne vysielanie. V konaní bolo takto potom jednoznačne preukázané, že prijatá služba od spoločnosti N-club, s. r. o. priamo a bezprostredne súvisela s realizáciou projektov ENVIRO-2009, avšak v jeho prípade nešlo z pohľadu zákona o DPH o plnenie, ktoré je predmetom dane, t. j. nešlo o zdaniteľnú transakciu na výstupe, a preto nebolo možné priznať nárok na odpočítanie dane zo služby nakúpenej na účely realizácie projektu. O skutočnosti, že sa nejednalo o zdaniteľnú transakciu pri výstupe svedčí to, že medzi poskytovateľom (žalobcom) a prijímateľom (cieľovou skupinou, ktorej bol projekt určený, ani Environmentálnym fondom) dodania projektu neexistoval právny vzťah a toto dodanie nebolo uskutočnené za protihodnotu, keď cieľovú skupinu projektu tvorili občania a zástupcovia miest a obcí. Na základe výsledkov projektu bolo cieľovej skupine poskytnuté vzdelávanie v oblasti environmentálneho vedomia, ktoré bolo realizované bezplatne. Toto vzdelávanie sa však neuskutočnilo na báze právneho vzťahu, keďže cieľová skupina si uvedené vzdelávanie neobjednala. Takisto medzi žalobcom a Environmentálnym fondom nedošlo k poskytnutiu zdaniteľného plnenia za protihodnotu, nakoľko Environmentálny fond si zhotovenie audiovizuálnych dokumentov za protihodnotu neobjednával. V žiadnom prípade sa najvyšší súd nemohol stotožniť s názorom žalobcu prezentovaným v jeho odvolaní, že vec bola správnymi orgánmi posudzovaná len z úzko formálneho hľadiska a vo veci neboli vyvrátené preukazné jeho tvrdenia a dôkazy a správnym orgánom neboli taktiež vyčerpané všetky prostriedky, ktoré zákon pri zisťovaní skutočného stavu umožňuje, pričom k zisteným skutočnostiam sa mohol dostatočne vyjadriť. Čo sa týka žalobcovo tvrdenie, že relácia ENVIRO 2009 je jeho dlhodobým nehmotným majetkom (je vlastníkom zhotoveného diela s autorskými právami) a bude ju aj v budúcnosti opakovane používať na svoje obchodné aktivity na zabezpečenie zdaniteľných príjmov, takže je nespochybniteľné, že sa mu vytvorila vhodná základňa pre jeho budúcu činnosť na dodávku opakovaných zdaniteľných obchodov podliehajúcich tak dani z pridanej hodnoty, ako aj dani z príjmov právnických osôb, a že tieto dokumenty po splnení záväzkov voči STV bude môcť použiť na komerčné účely, teda aj na predaj spoločnosti ROKO, a. s., táto skutočnosť
názoru najvyššieho súdu nie je v priamej príčinnej súvislosti s napadnutými rozhodnutiami daňových orgánov a ako uviedol žalovaný vo svojom vyjadrení na odvolanie, žalovaný túto skutočnosť nespochybňuje, ale spochybňuje tvrdenie žalobcu, že „predmetná zmluva uzatvorená so spoločnosťou ROKO, a. s. preukazuje, že služba, ktorú žalobca prijal od spoločnosti N-club, s. r. o. má priame a bezprostredné spojenie s výstupnou zdaniteľnou transakciou žalobcu“. I
názoru najvyššieho súdu bolo v konaní dostatočne preukázané, že prijatá služba od spoločnosti N-club, s. r. o. (vstup) sa týkala výlučne a bezprostredne len samotnej realizácie projektu ENVIRO 2009 uskutočňovaného žalobcom. ktorého výsledkom bol samotný projekt „ENVIRO 2009, televízna relácia“ - t. j. (výstup), a tento projekt nie je v danom prípade zdaniteľnou transakciou, a preto spájať prijatú službu od spoločnosti N-club, s. r. o. s následnými podnikateľskými aktivitami žalobcu, je neprípustné. Námietky žalobcu v tomto smere považuje najvyšší súd za účelové, nemajúce oporu ani v spisovom materiáli ani v právnych predpisov. Na tomto závere nemôžu nič zmeniť ani faktúry z roku 2011, na ktoré žalobca v odvolaní poukazuje. Nakoľko žalobca splnenie relevantných skutočností potrebných pre odpočítanie dane z pridanej hodnoty v zmysle § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. ani vo svojich odvolacích argumentoch nepreukázal, potom z uvedeného Najvyššiemu súdu vyplýva jednoznačný záver, že krajský súd postupoval pri prieskume rozhodnutia žalovaného v súlade so zákonom a námietky žalobcu voči jeho zamietavému rozhodnutiu sú neopodstatnené. Možno sa preto stotožniť s právnym názorom krajského súdu, že žaloba nebola dôvodná, nakoľko žalovaný sa v rámci žalobou napadnutého odvolacieho správneho konania riadne vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu a svoje rozhodnutie odôvodnil racionálnym zhodnotením skutkového stavu vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu a postupu prvostupňového správneho orgánu s prihliadnutím na relevantné hmotnoprávne a procesné ustanovenia relevantných daňových predpisov. Najvyšší súd v konaní žalovaného správneho orgánu nezistil ani takú vadu, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia (§ 250j ods. 3 OSP), v dôsledku čoho nemožno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu alebo jeho postup nie je v súlade so zákonom. Nepochybil preto krajský súd, ak žalobu zamietol. Najvyšší súd s poukazom na závery uvedené vyššie považoval námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, teda také, ktoré nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci, a preto napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny
3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1 OSP potvrdil. Nakoľko zákonom č. 479/2009 Z. z. bolo s účinnosťou od 01. januára 2012 zrušené Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v Banskej Bystrici, ktorého pôsobnosť a právomoci na úseku správy daní a poplatkov prešli na novozriadené Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave,
informácií poskytnutých Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky v Bratislave, t. č. pre oblasť správy daní a poplatkov pôsobiace na adrese Lazovná ulica 63, Banská Bystrica, Najvyšší súd Slovenskej republiky
4 OSP v spojení s § 250 ods. 4 OSP na strane žalovaného konal s vyššie uvedeným právnym nástupcom pôvodne označeného žalovaného. O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd s prihliadnutím na § 224 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP,
ktorého neúspešnému žalobcovi právo na náhradu trov tohto odvolacieho konania nevzniká a úspešnému žalovanému zo zákona právo na ich náhradu neprislúcha. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.