1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP") zamietol žaloby žalobcu, ktorými sa domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutí žalovaného vo veciach sp. zn. P-14/2011:176/2009 z
jeho názoru predložené potvrdenie v ktorom je uvedené, že žalobca nie je schopný zúčastniť sa pojednávania sa nevzťahuje ku dňu vytýčeného termínu pojednávania, nakoľko bolo vystavené
názoru krajského súdu nevyplýva, že 26. septembra 2012 žalobca nebol schopný bez ohrozenia života alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu zúčastniť sa pojednávania. Krajský súd poukázal aj na charakter konania
piatej časti druhej hlavy OSP, keď v danom prípade je pre súd rozhodujúci v zmysle § 250i ods. 1 OSP skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia a tiež na § 250h ods. 1 OSP,
ktorého môže žalobca rozsah napadnutého rozhodnutia rozšíriť len v lehote
1 OSP, t. j. v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni. Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel krajský súd k záveru, že pokiaľ konal a rozhodol v neprítomnosti žalobcu, neodňal mu tým možnosť konať pred súdom. Pokiaľ ide o vecnú stránku problému, z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že Rozhodnutím II. Disciplinárneho senátu pri Slovenskej advokátskej komore (ďalej len „SAK") č. DS II.-82/09:176/2009 z
1 zákona o advokácii, pretože závažným spôsobom porušil povinnosti advokáta uložené mu u skutku pod bodom 1 v § 13 Advokátskeho poriadku,
ktorého po skončení zastúpenia sú advokát alebo spoločnosť povinní vec s klientom písomne finančne vysporiadať, u skutku pod bodom 2 porušil povinnosť uloženú mu pri poskytovaní advokátskych služieb v § 13 Advokátskeho poriadku, v zmysle ktorého sú advokát alebo spoločnosť povinní vrátiť klientovi všetky doklady, ktoré mu zveril a u skutku pod bodom 3 závažným spôsobom porušil povinnosti uložené v § 18 ods. 3 zákona o advokácii,
ktorého advokát postupuje pri výkone advokácie tak, aby neznižoval dôstojnosť advokátskeho stavu, v záujme čoho je povinný dodržiavať pravidlá profesijnej etiky a iné pravidlá, ktoré určujú predpisy komory, ako aj § 5 Advokátskeho poriadku,
ktorého pri poskytovaní právnych služieb je prvoradý záujem klienta. Jeho oprávnené záujmy majú prednosť pred inými záujmami advokáta, ako aj pred jeho ohľadom na iných advokátov. Za to mu bolo uložené, disciplinárne opatrenie
2 písm. c/ zákona o advokácii t. j. peňažná pokuta vo výške 5-násobku minimálnej mesačnej mzdy, t.j. 1585 €. V odôvodnení rozhodnutia poukázal prvostupňový orgán na špecifikované porušenia jednak zákona o advokácii a jednak ustanovenia Advokátskeho poriadku, pričom
jeho názoru bolo preukázané, že najneskôr dňom doručenia odvolania splnomocnenia zo strany H. R. a H. H., žalobcovi zaslané doporučene dňa
senátu vady. Vo vzťahu k druhému skutku bolo uvedené, že pokiaľ splnomocnenie, ako aj zmluva o poskytnutí právnych služieb, zanikli
Občianskeho zákonníka a na základe uvedeného potom dojednanie zmluvnej pokuty v zmluve o poskytnutí právnych služieb je v rozpore s § 18 ods. 3 zákona o advokácii a aj v rozpore s § 5 Advokátskeho poriadku. Pri ukladaní druhu disciplinárneho opatrenia vychádzal správny orgán prvého stupňa zo skutočností, že v danom prípade išlo o závažné porušenie povinností advokáta, pričom ochrana záujmov klienta a presadzovanie ochrany práv klienta patria medzi najdôležitejšie princípy výkonu advokátskeho povolania, bez dodržania ktorých by poskytovanie právnych služieb nemohlo byť riadne vykonávané a nemohla by existovať ani len nevyhnutná dôvera medzi advokátom a jeho klientom. Podmieňovať výpoveď zmluvy o poskytovaní právnych služieb uplatňovaním zmluvnej pokuty a nevysporiadanie sa s klientom po skončení právneho vzťahu vytvára stav negatívneho povedomia klientov a tým i verejnosti všeobecne, o kvalite poskytovaných právnych služieb. Práve preto z dôvodu závažnosti porušenia povinnosti advokáta disciplinárny senát zvolil formu peňažnej pokuty ako tretí stupeň disciplinárneho opatrenia. Vo vzťahu k výške peňažnej pokuty uviedol, že ide o prvé závažné porušenie predpisov na výkon advokácie a uložený trest má pôsobiť u advokáta nielen sankčne, ale aj preventívne a výchovne. Na základe odvolania žalobcu rozhodoval vo veci žalovaný rozhodnutím pod č. P-l4/2011:176/2009 z 24. júna 2011, ktorý prvostupňové rozhodnutie potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcu uviedol, že tieto nie sú dôvodné, pričom poukázal na to, že revízna komisia SAK nie je viazaná obsahom sťažnosti a ak v rámci prešetrovania zistí aj iné porušenia povinností advokáta, aj keď nie sú obsahom sťažnosti, je povinná podať návrh na začatie disciplinárneho konania voči advokátovi. Táto povinnosť vyplýva z § 3 Disciplinárneho poriadku. Vo vzťahu k prvého aj druhému skutku bolo objektívne zistené porušenie povinností advokáta a ani neskoršie dodatočné zaslanie vyúčtovania a dokladov nezmenilo nič na okolnosti, že v lehote, ktorá by bola bývala primeraná k nim nedošlo.
názoru žalovaného, advokát tým, že neeviduje poštu v preukaznej forme riskuje možnosť dostania sa do dôkaznej núdze pri preukázaní faktu, či zásielky riadne a včas klientovi zaslal. V treťom skutku bol predmet skutku nesporný. Líšil sa len jeho výkladom zo strany disciplinárneho senátu a žalobcu.
názoru žalovaného, prvostupňový senát správne argumentoval, že dohodou o zmluvnej pokute v prospech advokáta pri vypovedaní plnej moci dochádza k obmedzeniu zmluvnej slobody klienta. Vypovedanie plnej moci advokátovi je neodňateľným právom klienta. Obsah zmluvy musí predovšetkým rešpektovať pravidlá profesijnej etiky, základnou zásadou advokácie je presadzovanie záujmov klienta a táto zásada nevyníma ani dohodu o trovách právnej služby. Výrok o uložení disciplinárneho opatrenia formou peňažnej pokuty považoval odvolací orgán za správny z dôvodov, ktoré uviedol prvostupňový senát v rozhodnutí aj vzhľadom na trvanie a charakter porušenia povinnosti advokátom a jeho prístupu k disciplinárnemu konaniu. Dlhotrvajúca práceneschopnosť nebola vyhodnotená ako poľahčujúca okolnosť, naopak, prístup advokáta k disciplinárnemu konaniu bol vyhýbavý so snahou mnohonásobne termíny pojednávaní odročovať, čo sa opakovalo na oboch stupňoch konania a výrazne zvyšovalo jeho náklady. Zároveň žalovaný poukázal na to, že ak je advokát v dôsledku dlhotrvajúcej prekážky vrátane trvania PN nespôsobilý vykonávať osobne advokátsku činnosť, je povinný za seba ustanoviť zástupcu, čo žalobca zrejme nespravil a tým mohol spôsobiť prieťahy v konaniach a vo veciach svojich klientov v rozpore s ich záujmami. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku ďalej vyplýva, že IV. Disciplinárny senát disciplinárnej komisie SAK rozhodnutím č. DS IV.-64/09:449/2008 zo 7. apríla 2011 rozhodol
1, § 20 ods. 1 a § 20 ods. 2 písm. d/ Disciplinárneho poriadku vo vzťahu k žalobcovi, že sa tento uznáva vinným za to, že pri zastupovaní sťažovateľky A.. H. T. v sporoch vedených na Okresnom súde v Žiline prevzal zálohu vo výške 40 000 Sk (1327,76 €), ktorú po vypovedaní splnomocnenia sťažovateľkou
1 zákona o advokácii, pretože závažným spôsobom porušil povinnosť advokáta uloženú v § 18 ods. 2 a 3 zákona o advokácii a § 11 ods. 3 Advokátskeho poriadku SAK za čo mu bolo uložené
2 písm. c/ zákona o advokácii disciplinárne opatrenie - peňažná pokuta vo výške 2-násobku minimálnej mzdy, t.j. 634 €, ktorú bol povinný zaplatiť do 15 dní od nadobudnutia právoplatnosti. Disciplinárny senát vo svojom rozhodnutí poukázal na to, že z dôkazného materiálu v spise dospel jednoznačne k nepochybným skutkovým zisteniam, že
zúčastnených strán vyúčtovaná záloha a tiež vyriešené vzájomné nároky v predmetnej veci. Z tohto dôkazného stavu disciplinárny senát potom prijal záver o tom, že žalobca sa dopustil disciplinárneho previnenia advokáta, ako zavineného porušenia povinnosti vyplývajúcej zo zákona alebo z predpisu komory spôsobom opísaným vo výrokovej časti rozhodnutia. Na výzvy sťažovateľky žalobca nereagoval a preddavok vyúčtoval a preplatok vrátil až po doručení sťažnosti revíznej komisii a jej výzve na zaujatie stanoviska k sťažnosti. Senát dospel k záveru, že adekvátnym vyjadrením všetkých uvedených zákonných kritérií bude sankcia v podobe disciplinárneho opatrenia vo výške dvojnásobku minimálnej mzdy 634 €. Na základe odvolania žalobcu vo veci rozhodoval žalovaný rozhodnutím P-30/2011:4491/2008 zo
7 Disciplinárneho poriadku na pojednávanie v neprítomnosti za splnené, vzhľadom na nepožiadame o odročenie pojednávania. Prvostupňové rozhodnutie na základe § 59 ods. 3 zákona o advokácii považoval odvolací senát za vecne správne, čo do rozhodnutia o uznaní viny a aj disciplinárneho opatrenia, jeho druhu a aj výmery. Odvolací orgán sa stotožnil so zisteným skutkovým stavom a z neho vyvodenými právnymi závermi prvostupňového disciplinárneho senátu a na tieto v celom rozsahu poukázal. Vo vzťahu k námietke o nezákonnom procesnom postupe disciplinárneho senátu, ktorý pojednával napriek žalobcovmu ospravedlneniu žalovaný uviedol, že advokát svoju neprítomnosť neospravedlnil riadne, nezaslal doklad o trvaní PN, či inej prekážke zdravotného stavu. Bez hodnoverného dokladu nemal senát za preukázané, že doterajšia PN, či iné zdravotné prekážky stále trvajú. Navyše z postupu advokáta skôr bolo badať vyhýbanie sa účasti na pojednávaní, opakované viacnásobné ospravedlnenie sa, ktoré bránili hospodárnemu a v primeranej lehote skončenému vybaveniu veci. Z vykonaného dokazovania bolo zistené porušenie povinnosti advokáta a ani jej neskoršie dodatočné vrátenie časti zálohy a vydanie dokladu o platcovi DPH nezmenilo nič na okolnosti, že v lehote, ktorá by bola bývala primeraná k vráteniu nedošlo. Advokátom uvádzané zdravotné prekážky brániace kontaktovaniu sa s klientkou a korešpondovaniu s ňou nie sú obranou. Skôr naopak, dlhodobá práceneschopnosť advokáta bez ustanovenia za seba splnomocneného zástupcu, či už priamo ním alebo prostredníctvom SAK, je možným porušením ustanovenia § 17 zákona o advokácii a ohrozuje záujmy klientov, preto takúto obranu nemohol žalovaný v žiadnom prípade akceptovať. Existencia skutku vyplýva predovšetkým z listinných dôkazov (sťažnosti sťažovateľky, listy, výzvy, záznam z jednania s klientom), ktoré v súhrne preukazujú opak tvrdenia žalobcu o tom, že zálohu od klientky neprevzal a nemal čo vyúčtovať. Ak by nebol preddavok prevzatý, nedošlo by k jeho následnému vysporiadaniu a vráteniu preplatku až vo výške 19 706 Sk v roku 2009. Aj v texte samotnej dohody spísanej advokátom sa uvádza vyplatenie titulom vyúčtovania zloženej zálohy.
názoru žalovaného je úplne nelogické, aby advokát vrátil svojej bývalej klientke peniaze v danej výške, ktoré by predtým neprezval. Fakt, že okolnosť prevzatia zálohy klientkou nemal advokát potvrdenú účtovným dokladom, nesvedčí o nedôslednosti klientky, ako to deklaroval advokát, ale skôr o obchádzaní daňových a účtovných predpisov advokátom ako podnikateľom. Ďalšia obrana advokáta, že bez súčinnosti exklientky a oznámenia výsledku konania nebolo možné presne trovy právneho zastúpenia vyčísliť, bola posúdená ako účelová, pretože tieto mohol a mal vyúčtovať na základe právneho stavu v čase ním vykonaných úkonov, ktorých hodnotu,
advokátskej tarify a počet,
realizovaného stavu počas právneho zastupovania, musel poznať. Výrok o uložení disciplinárneho opatrenia formou peňažnej pokuty považoval žalovaný za správny z dôvodov, ako uviedol prvostupňový senát aj vzhľadom na trvanie a charakter porušenia povinnosti advokáta. Konaním žalobcu došlo k finančnej škode jeho bývalej klientke, nebolo možné uvažovať o uložení menej prísnejšej sankcie formou písomného verejného napomenutia alebo dokonca upustiť od potrestania, ako to navrhol žalobca. Z administratívneho spisu krajský súd zistil, že návrh na začatie disciplinárneho konania, v predmetnej veci bol podaný v lehote
2 zákona o advokácii, t.j. v lehote 6-tich mesiacov odo dňa, keď sa navrhovateľ dozvedel o disciplinárnom previnení najneskôr však do dvoch rokov odo dňa, keď disciplinárnemu previneniu došlo. Nesporné bolo, že disciplinárne konanie začalo na návrh revíznej komisie z 15. júla 2009 pre závažne porušenie povinnosti advokáta uvedených v § 13 a § 5 Advokátskeho poriadku a § 18 ods. 3 zákona o advokácii. Návrhu predchádzala sťažnosť H. R. a H. H. na SAK vo vzťahu k tomu, že žalobcovi títo zverili právne zastupovanie vo veci úpravy vlastníckych práv k pozemkom v katastrálnom území B.. Nesporné
krajského súdu bolo, že k odvolaniu splnomocnenia zo strany sťažovateľov došlo na základe písomného odvolania plnej moci, ktoré bolo zaslané žalobcovi dňa 5. septembra 2008 a teda došlo k zániku splnomocnenia medzi sťažovateľmi a žalobcom.
názoru krajského súdu bolo jednoznačne preukázané, že žalobca porušil § 13 Advokátskeho poriadku,
ktorého po skončení zastúpenia sú advokát alebo spoločnosť povinní klientovi vrátiť všetky doklady, ktoré im zveril. Krajský súd poukázal na to, že sa nemožno stotožniť s tvrdením žalobcu, že by lehota na odovzdanie dokladov zo strany advokáta k svojmu klientovi pri skončení zastupovania bola daná na úvahe samotného žalobcu. Aj keď je možné konštatovať, že z dikcie § 13 Advokátskeho poriadku vyplýva skutočnosť, že po skončení zastúpenia je povinný advokát klientovi vrátiť všetky doklady, ktoré mu zveril, preukázané bolo, že žalobca vrátil doklady síce po skončení zastupovania, ale urobil to až po podaní sťažnosti sťažovateľov na postup žalobcu na SAK listom z
názoru krajského súdu vykladať v neprospech exklienta, to znamená, že by doklady zo strany advokáta po skončení zastupovania mohli byť vrátené kedykoľvek resp. vrátenie by bolo ponechané na úvahe žalobcu (advokáta). Navyše, v predmetnom prípade bolo preukázané, že žalobca predmetné doklady vrátil až po podaní sťažnosti zo strany exklientov. Rovnako to bolo aj v prípade písomného finančného vysporiadania, kedy bolo preukázané, že žalobca sa so sťažovateľmi vysporiadal až 6 mesiacov od doručenia odvolania plnomocenstva resp. až po podaní sťažnosti sťažovateľov vo vzťahu k SAK. Z tohto dôvodu bolo preukázané aj porušenie ustanovenia vo vzťahu k tomu, že sa po skončení zastupovania advokát s klientmi písomne finančne nevysporiadal a urobil tak až na základe podanej sťažnosti žalovanému. Vo vzťahu k tretiemu skutku sa krajský súd stotožnil právnym názorom žalovaného, že v žiadnom prípade nie je možné viazať ukončenie plnomocenstva zo strany klienta na dojednanie zmluvnej pokuty, ktorú by mal klient platiť v prípade, ak by ukončil zastupovanie s daným advokátom (takéto dojednanie obsahovala zmluva o poskytnutí právnych služieb uzatvorená medzi H. K., H. P. a žalobcom v čl. V. l predmetnej zmluvy). V tomto smere
názoru krajského súdu je nepochybné, že žalobca sa dopustil porušenia § 18 ods. 3 Zákona o advokácii, resp. § 5 Advokátskeho poriadku, keď žalovaný správny orgán správne konštatoval, že v prípade vzťahu klient - advokát je dôležitá základná zásada výkonu advokácie a to presadzovanie záujmov klientov a táto zásada nevyníma ani dohodu o trovách právnej služby. Takisto je potrebné zdôrazniť, že presadzovanie záujmov klientov má prednosť pred záujmami advokáta, pričom krajský súd zdôraznil, že nemožnosť dojednať zmluvnú pokutu v zmluve o poskytnutí právnej pomoci síce nevyplýva expresis verbis zo zákona o advokácii a ani z iných stavovských predpisov, ale jej použitie vylučuje výklad etických princípov, pravidiel a základných zásad výkonu advokácie. V danom prípade aj
názoru krajského súdu takýmto dojednaním zmluvnej pokuty pre prípad ukončenia zmluvného vzťahu klienta s advokátom je predovšetkým potrebné poukázať na to, že obmedzuje klienta v prípade, ak klient stratí dôveru v daného advokáta, aby mohol bez akýchkoľvek pochybností a zábran vypovedať plnomocenstvo advokátovi, nakoľko sa musí obávať dôsledkov, ktoré nastanú v dôsledku zaplatenia zmluvnej pokuty vo vzťahu k advokátovi. Tým klienta nepriamo núti k zotrvaniu v zmluvnom vzťahu k advokátovi v prípade ak s ním klient nie je spokojný v prípade straty dôvery, tak ako bolo vyššie uvedené. Takýto postup advokáta je potom aj zo strany krajského súdu považovaný za nesprávny a teda znižujúci aj dôstojnosť advokátskeho stavu a je v rozpore s ust. § 5 ods. 1 Advokátskeho poriadku. Nepodstatná je námietka žalobcu, že žalovaný pri prejednávaní veci nevychádzal zo sťažnosti z 12. januára 2009, nakoľko k disciplinárnemu stíhaniu advokátov nedochádza len na základe podaných sťažností. Vo vzťahu k námietke žalobcu k disciplinárnemu opatreniu a to uloženiu pokuty vo výške 5-násobku minimálnej mzdy - 1585 € sa krajský súd stotožnil s úvahou správneho orgánu prečo a z akých dôvodov bolo uložené žalobcovi toto disciplinárne opatrenie s poukazom na § 56 ods. 2 písm. c/ a § 56 ods. 3 zákona o advokácii, pričom bolo prihliadnuté na rozsah a povahu porušenej povinnosti, spôsob konania, následok a mieru zavinenia žalobcu. Konanie žalobcu je možné aj zo strany krajského súdu považovať za prvé závažné porušenie povinnosti advokáta, ktoré boli upravené jednak v zákone o advokácii a jednak v Advokátskom poriadku. Peňažná pokuta bola stanovená v rámci zákonného rámca, keď pokutu možno uložiť až do výšky 100 násobku minimálnej mesačnej mzdy ustanovenej osobitným predpisom. Výška pokuty stanovená za 3 skutky špecifikované vo výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia bola stanovená na dolnej hranici a takto uložená
názoru krajského súdu bude plniť úlohu preventívnu, výchovnú, ale aj represívnu, t.j. v takto uloženej výške bude citeľná v majetkovej sfére žalobcu. Ani príklad trestného konania uvádzaný žalobcom nie je dobrým príkladom na prejednávaný prípad. Na druhej strane žalobca pokiaľ tvrdí, že pokuta je pre neho likvidačná v dôsledku zlého zdravotného stavu, krajský súd po oboznámení sa s administratívnym spisom rovnako zastal názor, že zo strany žalobcu bolo badať vyhýbanie sa disciplinárnemu konaniu a taktiež sa stotožnil s názorom žalovaného, že pokiaľ advokátovi neumožňuje dlhotrvajúca prekážka vykonávať advokáciu, je povinný si za seba ustanoviť zástupcu. Zároveň žalobca ani krajskému súdu nepreukázal žiadnymi dokladmi, že peňažná pokuta v stanovenej výške je pre neho likvidačná. Vzhľadom na všetky uvedené dôvody krajský súd vyhodnotil žalobné dôvody žalobcu vo vzťahu k predmetnému rozhodnutiu žalovaného ako nedôvodné. Vo vzťahu k rozhodnutiu žalovaného č. P-30/2011:4491/2008 zo 14. októbra 2011 takisto krajský súd poukázal na to, že žalobné dôvody žalobcu sú nedôvodné. Z obsahu správneho spisu vyplynul riadne zistený skutkový stav vo vzťahu k popísanému skutku vo výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia a na takto zistený skutkový stav boli potom správne aplikované predpisy zákona o advokácii resp. § 11 ods. 3 Advokátskeho poriadku zo dňa 16. júna 2007. Bolo
názoru krajského súdu preukázané, že klientka vypovedala žalobcovi plné moci
2 zákona o advokácii mohol disciplinárny senát uvažovať aj o iných sankciách. K žalobnému dôvodu, že správne orgány v danom prípade nerešpektovali zásadu ústnosti pojednávania, krajský súd poukázal najmä na to, že z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že dňa
názoru krajského súdu netrval na svojej osobnej účasti na odvolacom pojednávaní.
ust. § 17 ods. 7 Disciplinárneho poriadku, ak sa disciplinárne obvinený na pojednávanie nedostaví a nepožiadal ani o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu, senát môže pojednávať v jeho neprítomnosti. Ak disciplinárne obvinený požiada najneskôr do začatia pojednávania o jeho odročenie a ak sú na odročenie dôvody hodné osobitného zreteľa, predseda senátu môže pojednávanie odročiť.
názoru krajského súdu boli teda splnené podmienky ust. § 17 ods. 7 Disciplinárneho poriadku na pojednávanie v neprítomnosti žalobcu. V prvom prípade dňa
názoru krajského súdu dôjsť vo vzťahu k žalobcovi k porušeniu zásady ústnosti, resp. k porušeniu práva osobne sa zúčastniť prejednania jeho disciplinárneho obvinenia. Vo vzťahu k uloženému disciplinárnemu opatreniu - peňažnej sankcii 634 € ako dvojnásobku minimálnej mzdy krajský súd uviedol, že žalovaný sa vysporiadal s tým, prečo nepristúpil v predmetnom prípade k aplikácii ust. § 56 ods. 5 zákona o advokácii, t.j. k upusteniu od uloženia disciplinárneho opatrenia a taktiež poukázal aj na dostatočné odôvodnenie uloženia disciplinárneho opatrenia. V odôvodnení druhostupňového rozhodnutia poukázal žalovaný aj na to, že formu peňažnej sankcie považuje za správnu, nakoľko jeho konaním došlo ku finančnej škode jeho bývalej klientke a z tohto dôvodu nebolo možné uvažovať o napomenutí, dokonca upustiť od uloženia sankcie. Je možné poukázať na to, že v danom prípade bola použitá správna úvaha vo vzťahu k uloženému disciplinárnemu previneniu zákonným spôsobom, pričom treba zdôrazniť, že správny súd nesmie svojvoľne zasahovať do zákonnej správnej úvahy (rešpektujúc systém trojdelenia moci) a preto aj moderácia sankcie, v danom prípade disciplinárneho opatrenia, je prípustná najmä v prípadoch sankcie, v ktorej bolo rozhodnuté zjavne neproporcionálne a neprimerane povahe skutku a jeho dôsledkom. Uložené disciplinárne opatrenie - peňažná pokuta vo výške 2-násobku minimálnej mesačnej mzdy v danom prípade bola
názoru krajského súdu použitá v rámci zákonného rámca (maximálne možnom uložiť peňažnú pokutu až do výšky 100-násobku minimálnej mesačnej mzdy ustanovenej osobitným predpisom)
2 písm. c/ zákona o advokácii. Žalovaný, resp. ani prvostupňový správny orgán nijakým spôsobom nevybočili z tohto zákonného rámca, svoje rozhodnutie dostatočným spôsobom zdôvodnili, najmä prečo prikročili k danému uloženiu disciplinárneho opatrenia. Krajský súd po preskúmaní napadnutých rozhodnutí žalovaného, ako aj rozhodnutí a postupov správnych orgánov prvého stupňa mal za to, že rozhodnutia žalovaného sú súladné so zákonom, vo veci bol dostatočne zistený skutkový stav a na takto zistený skutkový stav boli správne aplikované právne predpisy zákona o advokácii resp. Disciplinárny poriadok a Advokátsky poriadok SAK. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie a žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vrátil mu vec na nové prejednanie a rozhodnutie, nakoľko
jeho názoru krajský súd nepostupoval správne, keď uskutočnil pojednávanie a vo veci vyhlásil rozsudok bez toho, aby rešpektoval jeho žiadosť o odročenie pojednávania doloženú lekárskym potvrdením o tom, že mu zdravotný stav neumožňuje zúčastniť sa súdneho pojednávania. K meritu veci sa vyjadril len veľmi všeobecne v tom zmysle, že krajský súd sa nevysporiadal kvalifikovane s otázkami korešpondujúcimi s právom účastníka na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací
ods.2 OSP preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania
1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, bez nariadenia pojednávania,
2 a § 214 OSP v spojení s § 246c ods.1 veta prvá OSP s tým, že deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk , a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Rozsudok bol verejne vyhlásený 18. decembra 2013
1 a 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP. V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku). V prejednávanom prípade bolo potrebné primárne posúdiť správnosť resp. nesprávnosť procesného postupu krajského súdu, ktorý 26. septembra 2012 pojednával v neprítomnosti žalobcu napriek tomu, že žalobca sa z neúčasti na pojednávaní ospravedlnil, doložil potvrdenie od lekára a trval na osobnej účasti na pojednávaní.
2 OSP, ak sa účastníci na pojednávanie nedostavia, môže sa vec prejednať v ich neprítomnosti; konanie sa nesmie z tohto dôvodu prerušiť.
1 veta prvá pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.
3, ak je dôvodom na odročenie pojednávania zdravotný stav účastníka alebo jeho zástupcu, návrh na odročenie pojednávania musí obsahovať aj vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že zdravotný stav účastníka alebo jeho zástupcu neumožňuje účasť na pojednávaní. Za takéto vyjadrenie sa považuje vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že účastník alebo jeho zástupca nie je schopný bez ohrozenia života alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu sa zúčastniť pojednávania. Preskúmaním spisového materiálu aj odvolací súd dospel k záveru, že potvrdenie, ktoré predložil žalobca zákonom stanovené kritériá nespĺňalo. Predovšetkým toto bolo vystavené
piatej časti druhej hlavy OSP, dospel odvolací súd k záveru, že krajský súd postupoval správne, keď 26. septembra 2012 pojednával v neprítomnosti žalobcu, nakoľko pre takýto postup boli splnené všetky zákonom stanovené podmienky. Pokiaľ ide o námietky žalobcu, že rozsudok krajského súdu je nedostatočne odôvodnený, odvolací súd poukazuje na to, že v zmysle ustálenej judikatúry najvyššieho súdu pre posúdenie arbitrárnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku je kľúčové zistenie, či spôsob, ktorým krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie, je ústavne a zákonne konformný. Inými slovami povedané, úlohou najvyššieho súdu bolo zistiť, či spôsob výkladu príslušných zákonných ustanovení, ktorým krajský súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, vzhľadom na zistený skutkový stav, nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne a zákonne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy (mutatis mutandis II. ÚS 127/07). Ako vyplýva z konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR (napríklad II. ÚS 127/07, I. ÚS 110/02) o svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. V predmetnej právnej veci aplikácia a výklad príslušných ustanovení zákona o advokácii, Advokátskeho poriadku a Disciplinárneho poriadku nie je popretím ich zmyslu. V tejto súvislosti najvyšší súd konštatuje, že napadnutý rozsudok krajského súdu je riadne odôvodnený, nie je arbitrárny a nesignalizuje možnosť porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy. Úvaha krajského súdu, ktorá vychádza z konkrétnych faktov je logická, a preto aj legitímna a žiadne znaky arbitrárnosti nevykazuje. Skutočnosť, že sa žalobca s názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho základného práva na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 ústavy (napríklad II. ÚS 87/07-10). Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantne pripomína, a najvyšší súd sa s tým v plnej miere stotožňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). Vychádzajúc z uvedeného
názoru odvolacieho súdu nedošlo k porušeniu práva žalobcu na prístup k súdu a nebola mu ani odňatá možnosť konať pred súdom. Pokiaľ ide o meritum veci, žalobca sa v odvolaní k tomuto nevyjadril, obmedzil sa iba na všeobecné konštatovania o nevysporiadaní sa krajského súdu s otázkami korešpondujúcimi s právom účastníka na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by spochybňovali skutkové zistenia správnych orgánov a krajského súdu.
1 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii, advokácia pomáha uplatňovať ústavné právo fyzických osôb na obhajobu a chrániť ostatné práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb v súlade s Ústavou SR, ústavnými zákonmi, so zákonmi a s inými všeobecne záväznými právnymi predpismi.
2 advokát je povinný pri výkone advokácie postupovať s odbornou starostlivosťou, ktorou sa rozumie, že koná čestne, svedomito, primeraným spôsobom a dôsledne využíva všetky právne prostriedky a uplatňuje v záujme klienta všetko, čo
svojho presvedčenia považuje za prospešné. Pritom dbá na účelnosť a hospodárnosť poskytovaných právnych služieb.
3 advokát postupuje pri výkone advokácie tak, aby neznižoval dôstojnosť advokátskeho stavu. V záujme toho je povinný dodržiavať pravidlá profesijnej etiky a iné pravidlá, ktoré určuje predpis komory.
1 disciplinárnym previnením advokáta, euroadvokáta, zahraničného advokáta a medzinárodného advokáta alebo advokátskeho koncipienta je zavinené porušenie povinnosti vyplývajúce z tohto zákona alebo z predpisu komory.
2 za disciplinárne previnenie možno uložiť ako disciplinárne opatrenie: a/ písomné napomenutie, b/ verejné napomenutie, c/ peňažnú pokutu až do výšky 100-násobku minimálnej mesačnej mzdy ustanovenej osobitným predpisom, d/ pozastavenie výkonu advokácie uložená od 6-tich mesiacov do 3 rokov, e/ vyčiarknutie zo zoznamu advokátov, zoznamu advokátskych koncipientov, zoznamu euroadvokátov, zoznamu zahraničných advokátov alebo zoznamu medzinárodných advokátov.
3 disciplinárny senát pri ukladaní disciplinárneho opatrenia prihliada najmä na rozsah a povahu porušenej povinnosti, na spôsob konania, následok a mieru zavinenia.
5 disciplinárny senát môže upustiť od uloženia disciplinárneho opatrenia za disciplinárne previnenie, ak prerokovanie disciplinárneho previnenia považuje za postačujúce vzhľadom na menej závažný charakter porušenia povinnosti, na spôsob konania alebo mieru zavinenia.
júna 2007) vzťah advokáta a klienta sa zakladá na vzájomnej dôvere.
1 pri poskytovaní právnych služieb je prvoradý záujem klienta. Jeho oprávnené záujmy majú prednosť pred inými záujmami advokáta, ako aj pred jeho ohľadom na iných advokátov.
3 peniaze a iné majetkové hodnoty, ktoré advokát alebo spoločnosť prevzali na stanovený účel, sú povinní opatrovať s odbornou starostlivosťou; nesmú ich použiť na iný, než tento účel. Po skončení zastúpenia ich musia vyúčtovať alebo vrátiť.
po skončení zastúpenia sú advokát alebo spoločnosť povinní vec s klientom písomne finančne vysporiadať a vrátiť mu všetky doklady, ktoré im zveril. Vrátenie dokladov zverených klientom nesmie byť viazané na uhradenie odmeny za poskytovanie právnych služieb. Najvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu súdneho spisu zistil, že krajský súd sa náležite a v súlade so zákonom vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami žalobcu ako i s tvrdeniami žalovaného a dal odpoveď na výklad a aplikáciu použitých zákonných ustanovení v napádaných rozhodnutiach, a preto sa v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia krajského súdu tak, ako ich uviedol aj v tomto svojom rozsudku a na potvrdenie jeho správnosti považuje za potrebné doplniť, že žalobca žiadnym relevantným spôsobom nespochybnil preukázaný skutkový stav, ktorý bol aj
názoru odvolacieho súdu správnymi orgánmi oboch stupňov dostatočne preukázaný. Okrem všeobecných námietok a tvrdení nepredložil žiadne relevantné dôkazy, ktoré by spochybňovali skutkové zistenia správnych orgánov, ani krajského súdu. Z celého správneho konania, ako aj z konania pred súdom prvého stupňa, sú zrejmé snahy žalobcu o procesné obštrukcie, ktorých jediným cieľom bolo zbytočné predlžovanie konania, v dôsledku čoho by došlo k neúmernému zvyšovaniu nákladov. Aj
názoru odvolacieho súdu bolo nad všetku pochybnosť preukázané, že žalobca v zistenom rozsahu porušil povinnosti, ktoré mu vyplývajú z príslušných advokátskych predpisov, a preto bolo nevyhnutné, aby za toto svoje správanie niesol zodpovednosť. Preto po preskúmaní predloženého spisového materiálu a postupu a rozhodnutia krajského súdu odvolací súd dospel k záveru, že krajský súd dostatočne podrobne a presne zistil skutkový stav a vysporiadal sa s relevantnými námietkami žalobcu. Skutočnosti, ktorými žalobca v odvolaní spochybňuje predmetné rozhodnutie krajského súdu neboli zistené v odvolacom konaní. Tieto boli sčasti irelevantné a sčasti totožné s námietkami, ktoré žalobca namietal už v prvostupňovom konaní a s ktorými sa krajský súd náležite vysporiadal. Na základe uvedených skutočností Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že postup Krajského súdu v Žiline ako aj jeho rozsudok sp. zn. 21S/52/2012 a 21S/62/2012 z 26. septembra 2012 sú správne a v súlade s OSP, ako aj so zákonom o advokácii, a preto napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil
ustanovenia § 219 ods. 1 OSP. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol
ustanovenia § 250k ods. 1, § 250l ods. 2, § 224 ods. 1 OSP a účastníkom ich náhradu nepriznal, pretože žalobca nemal v odvolacom konaní úspech a žalovanému náhrada trov konania zo zákona neprináleží. Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.