1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákona č. 308/2000 Z. z.“) za porušenie povinnosti ustanovenej v § 16 ods. 3 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z. z. sankciu - upozornenie na porušenie zákona. Krajský súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia ako aj postupu, ktorý mu predchádzal konštatoval, že výrok napadnutého rozhodnutia neobsahuje opis skutku, ktorým malo prísť k porušeniu právnej povinnosti vysielateľa. Samotné rozhodnutie vymedzuje skutok, ktorým malo prísť k porušeniu povinnosti upravenej v ust. § 16 ods. 3 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že dňa 13. októbra 2009 o cca 21:50 hod. odvysielal v rámci programu Paľba príspevok Záchranky, v ktorom nezabezpečil objektívnosť a nestrannosť, za čo žalobkyni uložil
ust. § 64 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. sankciu - upozornenie za porušenie zákona. Skutok, ktorým žalobkyňa nezabezpečila objektívnosť a nestrannosť, vo výroku preskúmavaného rozhodnutia absentuje. Krajský súd ďalej konštatoval, že takto vymedzený skutok je nedostatočný, keďže výrok rozhodnutia správneho orgánu musí predovšetkým obsahovať podrobný popis skutku, v rozsahu miesto, čas a spôsob spáchania deliktu spolu s uvedením takých skutočností, aby popísaný skutok nebol zameniteľný s iným. Z uvedeného je možné vyvodiť záver, že v napadnutom rozhodnutí žalovaného absentuje skutková veta. Vo vymedzení skutku obsiahnutom vo výroku preskúmavaného rozhodnutia je uvedené, že vysielateľ nezabezpečil objektívnosť a nestrannosť. Krajský súd taktiež uviedol, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva právny názor žalovanej, že v príspevku Záchranky odvysielanom v programe Paľba odprezentovaná kritika výberovej komisie a odbornej vybavenosti jej jednotlivých členov bez priamej alebo sprostredkovanej reakcie dotknutých členov komisie alebo dôveryhodného preukázania dôvodov neodvysielania ich vyjadrení, je porušením povinnosti ustanovenej v § 16 ods. 3 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z. z.. K porušeniu uvedenej povinnosti
žalovanej došlo aj odvysielaním neoddelených komentatívnych prvkov redaktorky, uvedených v rozhodnutí žalovanej, ktorými prezentovala svoje vlastné hodnotiace súdy na posudzovaný problém. Žalovaná v rozhodnutí vytýkala najmä to, že žalobkyňa nedala priestor dotknutým členom výberovej komisie alebo zástupcom Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky. Uvedené skutočnosti
názoru krajského súdu, však žalovaná nepremietla do výrokovej časti svojho rozhodnutia, čo krajský súd vyhodnotil tak, že takéto pochybenie
názoru súdu má za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovanej pre jeho nezrozumiteľnosť, čo zakladá dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia. Zároveň krajský súd tiež konštatoval, že vyššie uvedený nedostatok vo výroku napadnutého rozhodnutia predstavuje takú vadu, ktorá má vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Proti tomuto rozsudku podala žalovaná v zákonnej lehote odvolanie, namietajúc, že rozhodnutie krajského súdu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, na základe ktorého vydal nesprávne a nezákonné rozhodnutie. Žalovaná vo svojom odvolaní uviedla, že výrok napadnutého rozhodnutia riadne (t. j. nezameniteľne) popisuje skutok, ktorým došlo k porušeniu § 16 ods. 3 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z. z. a nestotožňuje sa s názorom prvostupňového súdu. Dňa
2 písm. f/ OSP - nesprávne právne posúdenie veci a
1 OSP v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ OSP - žalovanej sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, a preto navrhuje, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky v súlade s ust. § 250ja ods. 3 OSP v spojení s § 220 OSP zmenil rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S/273/2010-76 zo
žalobkyne absentuje popis, na základe ktorého by bolo zrejmé a nespochybniteľné, že dňa
ktorého cit.: „... ak v rozhodnutí odporkyne vo výroku absentuje skutková veta, teda vymedzenie samotného skutku, ktorým prišlo k porušeniu právnej povinnosti vysielateľky, teda spôsob spáchania deliktu spolu s uvedením takých skutočností, aby popísaný skutok nebol zameniteľný s iným, súd toto považuje za také pochybenie Rady, ktoré má za následok zrušenie preskúmavaného rozhodnutia odporkyne z dôvodu nepreskúmateľnosti pre nezrozumiteľnosť, a to
3 OSP“, na rozhodnutie rozšíreného senátu Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, uznesenie č. j. 2As/34/2006-73 z
1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. za porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom alebo osobitným predpisom rada ukladá sankciu - upozornenie na porušenie zákona.
5 zákona č. 308/2000 Z. z., uložením sankcie nezaniká povinnosť, za ktorej porušenie sa sankcia uložila. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa nestotožnil s tvrdením krajského súdu spolu v zhode s námietkou žalobkyne ohľadom nedostatočného opisu skutku vo výrokovej časti rozhodnutia.
názoru najvyššieho súdu výroková časť napadnutého rozhodnutia je formulovaná presne, úplne a dostatočne určito, spôsobom, ktorý vylučuje zameniteľnosť skutku s iným.
1 zákona č. 308/2000 Z. z. na konanie
tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní (zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov - správny poriadok) okrem ustanovení § 23 v časti nesprístupnenia zápisníc o hlasovaní a § 49, 53, 54, 56 až 68 zákona o správnom konaní.
1 správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.
1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. V správnom konaní správny orgán konajúci
ustanovení zákona č. 308/2000 Z. z. postupuje
ustanovení správneho poriadku, a preto povinnosťou žalovaného správneho orgánu je v konaní zistiť skutočný stav a pri tom postupovať v súčinnosti s účastníkom tohto konania a vzhľadom na nedostatok špeciálnej úpravy je potrebné pri posudzovaní správneho deliktu a rozhodovaní o ňom ako aj pri ukladaní sankcie postupovať v zmysle zásad trestnoprávnej úpravy (Trestný zákonník, Trestný poriadok) analogicky.
názoru najvyššieho súdu takýto záver vyplýva aj zo znenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách (publikovaný pod č. 209/1992 Zb.), keď Dohovor v článku 6 ods. 1 veta prvá uvádza „akékoľvek trestné obvinenie“, z ktorej právnej úpravy
názoru súdu vyplýva nevyhnutnosť poskytnúť záruky a práva, ktoré sú zakotvené v trestnom zákone a trestnom poriadku nielen obvinenému z trestného činu, ale aj subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná administratívna zodpovednosť. Z týchto hľadísk je potrebné vychádzať pri posúdení nevyhnutnosti konkretizácie skutku a jeho miesta v rozhodnutí. Zákonná úprava je jednoznačná pokiaľ ide o konanie o trestných činoch, pretože
trestného zákona musí výrok rozsudku presne označovať trestný čin, ktorého sa týka, a to nielen zákonným pomenovaním a uvedením príslušného zákonného ustanovenia, ale aj uvedením miesta, času a spôsobu spáchania, poprípade i iných skutočností. U priestupkoch je obdobná právna úprava, keď výrok rozhodnutia o priestupku musí obsahovať tiež popis skutku s označením miesta a času jeho spáchania, vyslovenie viny, druh a výmeru sankcie. Široká oblasť iných správnych deliktov však takéto jednoznačné vymedzenie výroku rozhodnutia nemá. Odkazuje sa len na správny poriadok, konkrétne na § 47 ods. 2 správneho poriadku. Náležitosti výroku rozhodnutia sú uvedené v § 47 ods. 2 správneho poriadku,
ktorého výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu,
ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia než ustanovuje osobitný zákon. I keď citované ustanovenie explicitne neustanovuje, že by výrok rozhodnutia musel obsahovať vecné, časové a miestne určenia konania, z ktorého správny delikt vyplýva, je nespochybniteľné, že iba výroková časť správneho rozhodnutia je schopná mať dopad na práva a povinnosti účastníkov konania a iba ona môže nadobudnúť právnu moc. Bezchybne formulovaný výrok je preto nezastupiteľnou časťou rozhodnutia; len z výroku je možné zistiť, či a aká povinnosť bola uložená, iba porovnaním výroku je možné usúdiť existenciu prekážky veci rozhodnutej, vylúčenie prekážky litispendencie, dvojakého postihu pre totožný skutok, je dôležitý pre určenie rozsahu dokazovania, ako aj na zabezpečenie riadneho práva na obhajobu, len výrok rozhodnutia, a nie jeho odôvodnenie, môže byť vynútiteľný správnou exekúciou a pod.. Z uvedených dôvodov je vymedzenie predmetu konania vo výroku rozhodnutia o správnom delikte, ktoré spočíva v špecifikácii správneho deliktu takým spôsobom, aby sankcionované konanie nebolo zameniteľné s konaním iným. Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že rozhodnutie o správnom delikte musí obsahovať popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, poprípade i uvedenie iných skutočnosti. Ak správny orgán neuvedie tieto náležitosti do výroku svojho rozhodnutia, podstatne poruší ustanovenie o správnom konaní (§ 47 ods. 2 správneho poriadku). V preskúmavanej veci výroková časť opravným prostriedkom napadnutého rozhodnutia zhora uvedené kritéria spĺňa. Je nesporné, že vo výrokovej časti je uvedený, resp. vymedzený čas spáchania správneho deliktu - 13. októbra 2009 o cca 21:50 hod., spôsob spáchania správneho deliktu - odvysielanie programu Paľba príspevok Záchranky, v ktorom nezabezpečil objektívnosť a nestrannosť. Výroková časť rozhodnutia tak
názoru najvyššieho súdu exaktne popisuje konanie, ktorého sa žalobkyňa dopustila a v dôsledku ktorého došlo k spáchaniu konkrétneho správneho deliktu, za ktorý jej bola uložená sankcia. Preto vyjadrenia žalobkyne v tomto smere treba považovať za bezpredmetné. Najvyšší súd sa nestotožnil sa ani s názorom žalobkyne pokiaľ v danej súvislosti poukazovala na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sž/21/2010 z
1 až 3 a § 5 ods. 1 písm. n/ zákona č. 308/2000 Z. z., pre dôvodné podozrenie z porušenia povinnosti ustanovenej v § 16 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že dňa 13. októbra 2009 o cca 21:50 hod. odvysielal v rámci programu Paľba príspevok Záchranky.
3 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z. z., vysielateľ je povinný zabezpečiť objektívnosť a nestrannosť spravodajských programov a politickopublicistických programov; názory a hodnotiace komentáre musia byť oddelené od informácií spravodajského charakteru. Z ustanovenia § 16 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z. z. vyplývala pre vysielateľa povinnosť v odvysielanom programe zabezpečiť objektívnosť a nestrannosť, pričom v zákone č. 308/2000 Z. z. absentuje ich výklad a nie sú dané jasné pravidlá pre posudzovanie konkrétnych programov z hľadiska objektívnosti a nestrannosti. Táto absencia poskytuje Rade, ako aj súdom, preskúmavacím jej rozhodnutia, vlastný samotný výklad pre konkrétne typy programov. Preto
najvyššieho súdu je potrebný vždy daný výklad vysvetľovať špecificky na konkrétny odvysielaný typ programu tak, aby z následného rozhodnutia konštatujúceho ich porušenie bolo zrejmé nielen, že správny orgán vzhliadol zo strany vysielateľa nerešpektovanie objektívnosti a nestrannosti príspevku, ale aj reálne uskutočniteľný návod spejúci k zabezpečeniu objektívnosti a nestrannosti v budúcnosti vysielaných typov daných programov, keďže upozornenie, ako sa uvádza v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republike je výlučne výchovným opatrením s cieľom prevencie. Túto úlohu môže splniť len vtedy, ak obsahuje poučenie a navádzacie postupy pre ďalšiu činnosť. Upozornenie musí určitým spôsobom stanoviť jasné pravidlá pre nim riešený typ programu (R 55/2003, rozsudok z
čl. 26 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať a prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povolovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon. Právo slobody prejavu patrí medzi základné politické práva v právnom poriadku demokratickej spoločnosti a v právnom poriadku Slovenskej republiky je zakotvené v čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky, z ktorého súčasne vyplýva, že právo vyhľadávať a šíriť informácie možno len na základe zákona. Takáto právna úprava je ustanovená v zákone č. 308/2000 Z. z. a v rozsahu ochrany osobnostných práv v Občianskom zákonníku. Taktiež vo všeobecnej rovine, čerpajúc z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, treba uviesť, že sloboda prejavu a právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie sa zaručujú každému ako základné právo. Slobodou prejavu sa človeku umožňuje vysloviť alebo zamlčať svoje city, myšlienky a názory. Prostredníctvom práva prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie sa každému umožňuje dozvedieť sa informáciu, získať informáciu do svojej dispozičnej sféry a v nej informáciu spracovať pre svoju potrebu i potrebu iných, keďže v súlade s ústavou k nemu patrí aj právo informáciu ďalej rozširovať vo verejnom záujme sa sloboda prejavu a právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať informácie môžu obmedziť
čl. 26 ods. 4 Ústavy SR len zákonom. Termínom „zákon“ sa neoznačuje jeden všeobecne záväzný právny predpis so silou zákona, ale neurčitý počet všeobecne záväzných právnych predpisov s definovaným stupňom právnej sily. Zákonné obmedzenie základného práva zaručeného v ustanoveniach čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy je možné, iba ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti (mutatis mutandis II. ÚS 28/96).
2 zákona č. 81/1966 Zb. o periodickej tlači a ostatných hromadných informačných prostriedkoch v znení neskorších predpisov, hromadnými informačnými prostriedkami sú popri periodickej tlači agentúrne spravodajstvo, spravodajské a ostatné publicistické časti rozhlasového a televízneho vysielania ako aj zvukové a obrazové záznamy, ktoré sa používajú na pravidelné informovanie verejnosti o udalostiach, javoch, faktoch u nás alebo v zahraničí. Najvyšší súd má za to, že Ústavou Slovenskej republiky zaručujúce právo na slobodu prejavu a právo na informácie (
čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky), bolo rozhodnutím žalovanej porušené. Za hlavné kritériá objektivity sa vo všeobecnosti považujú: relevancia, transparentnosť, presnosť, vecnosť, vyváženosť, rôznorodosť, aktuálnosť, zrozumiteľnosť, osvojenie si pozície odstupu a neutrality vo vzťahu k predmetu spravodajstva, absencia stránenia. Za objektívne spravodajstvo sa považuje také, ktoré je nepredpojaté, vecné. Nestranné, bez pocitov a verné skutočnosti. Vyváženosť sa musí vzťahovať na celkový obsah príspevku, na záujmy všetkých skupín, ktoré medzi sebou v rámci jedného príspevku súťažia o verejnú mienku. Aj
názoru najvyššieho súdu v zhode s tvrdením žalobkyne v podanej žalobe, bol príspevok Záchranky v relácií Paľba vyvážený, nestranný a objektívny. Čo sa týka poukazu žalovanej, že v príspevku absentovalo vyjadrenie ostatných členov výberovej komisie alebo vyjadrenia zástupcov Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky, kde
Rady dotknutým stranám nebol poskytnutý priestor na vyjadrenie, najvyšší súd má za preukázané z priloženého zoznamu oslovených osôb a subjektov, že oslovení členovia výberovej komisie neboli ochotní komunikovať a vyjadriť sa k danej téme a mená členov výberovej komisie, ktoré neboli verejne známe, Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky odmietlo poskytnúť. Taktiež oslovení zástupcovia Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky sa odmietli vyjadriť. Uvedené fakty však žalovaná vo svojom vyjadrení k podanej žalobe nijako nevyvrátila, a ani nezabezpečila dôkazy, ktoré by vyššie uvedené tvrdenia vyvrátili. Najvyššiemu súdu nie je zrejmé, ako by bolo možné do vysielania uvedeného príspevku vynútiť reakciu oslovených osôb a subjektov a akým spôsobom by takéto vstupy mala dramaturgia žalobkyne zabezpečiť. Vychádzajúc z toho, že Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky dostalo priestor na odpoveď v každom momente reportáže a taktiež aj členovia výberovej komisie. Na záver chce najvyšší súd upozorniť, že priložený DVD- nosič nie je možné otvoriť - spustiť(prehrať), a tak najvyšší súd vychádzal z prepisu príspevku Záchranky z 13. januára 2010 a vzhliadnutím uvedeného príspevku z archívu na www.youtube.com/watch?v=FgIMFlXTF-Aý. Najvyšší súd Slovenskej republiky z uvedených dôvodov, preskúmajúc napadnutý rozsudok krajského súdu v rozsahu odvolacích dôvodov namietaných žalovanou v odvolaní, napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave s poukázaním na § 250ja ods. 3 veta druhá OSP v spojení s § 246c ods. 1 a v spojení s § 219 ods. 1 OSP potvrdil. Najvyšší súd taktiež dáva do pozornosti ustanovenie § 250ja ods. 4 OSP,
ktorého je krajský súd aj správny orgán viazaný právnym názorom najvyššieho súdu, ak bolo rozhodnutie zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. O náhrade trov konania najvyšší súd rozhodol
ustanovenie § 250k ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 2 OSP a § 246c ods. 1 veta prvá OSP, tak že úspešnej žalobkyni ich náhradu priznal. Náhrada trov konania v danom prípade pozostáva z náhrady trov právnej služby, a to za jeden úkon vykonaný v roku 2013 v sume 130,16 eur (v zmysle § 11 ods. 2, § 12 ods. 3, vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, plus paušál v sume 7,81 eura, plus 20 % DPH v sume 27,59 eura, t. j. spolu v sume 165,57 eura. Náhradu trov konania je žalovaná povinná zaplatiť na účet Mgr. Zuzany Zlámalovej, advokátky v Bratislave, do troch dní v zmysle § 149 ods. 1 OSP v spojení s 246c ods. 1 veta prvá OSP. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 ( § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.