ust. § 250j ods. 1 Občianskeho právneho poriadku (ďalej len O.s.p.), zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. POZ 669-2009/OZ 226399-II/64-2012 zo dňa
1 O.s.p. v záujme hospodárnosti konania uznesením spojil na spoločné konanie veci, ktoré u neho začali na základe samostatných žalôb o preskúmanie zákonnosti uvedených rozhodnutí žalovaného zapísaných pod sp. zn. 23S/73/2012, 23S/74/2012, 23S/75/2012 a 23S/ 76/2012, pretože veci sa dotýkali tých istých účastníkov konania a navyše veci zapísané pod sp. zn. 23S/73/2012 a 23S/76/2012 spolu súvisia skutkovo a súčasne aj právnym posúdením a veci zapísané pod sp. zn. 23S/74/2012 a 23S/75/2012 súvisia skutkovo a právnym posúdením, s tým že spoločné konanie sa ďalej bude viesť pod sp. zn. 23S/73/
e/ v spojení s § 35 ods. 3 zákona o ochranných známkach t. j., že navrhovateľ preukázal naplnenie podmienok na vyhlásenie ochranných známok žalobcu za neplatné a to kombinovaná ochranná známka č. 185753 „Jamieson Natural Sources“ s právom prednosti
názoru krajského súdu bolo jednoznačne preukázané, že pôvodný majiteľ Marián Fekiač mal z vlastnej činnosti vedomosť o tom, že práva k slovnému označeniu Jamieson a tiež k logu farebnej dúhy a zeleného lístka prináležia navrhovateľovi kanadskej spoločnosti Jamieson Laboratories Ltd.. Považoval za nesporné, že prihlasovateľ v čase podania prihlášok napadnutých ochranných známok zjavne vedel o právach iného subjektu k zhodnému označeniu, a teda jeho prihlásené označenia nemohlo byť vytvorené celkom nezávisle a na základe náhodilého výberu. Mal za to, že použitie ochranných známok na základe takto podaných prihlášok by bolo v rozpore s dobrými mravmi, s poukazom na to, že právny poriadok Slovenskej republiky (čl. 55 Ústavy SR, § 41 Obchodného zákonníka) v súlade s jej medzinárodnými záväzkami (čl. 10bis Parížskeho dohovoru) chráni hospodársku súťaž a zakazuje akékoľvek konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi súťaže a je spôsobilé privodiť ujmu iným súťažiteľom alebo spotrebiteľom. Súd konštatoval, že blokačný zámer bol preukázaný vlastnými úkonmi majiteľa napadnutých ochranných známok, ktorý zabraňoval dovozu výrobkov kanadskej spoločnosti do Slovenskej republiky priamo spoločnosti INTERPHARM Slovakia, a.s., považujúc za irelevantné, že žalobca preinvestoval viac ako 1,5 milióna eur do reklamy a propagácie výrobkov kanadskej spoločnosti. Konštatoval, že žalobca nebol oprávnený k prihláseniu si označenia iného subjektu vyrábajúceho dané tovary vo svoj prospechu bez jeho súhlasu. Stotožnil sa s argumentáciou žalovaného, že inštitút strpenia používania ochranných známok sa na prípady uplatnenia absolútnej zápisnej výluky v zmysle § 2 ods. 1 písm. k/ zákona č. 55 /1997 Z. z. neuplatňuje, ako aj, že časové hľadisko je bezvýznamné, t. j. žalobca sa nemôže odvolávať na skoršie zápisy ochranných známok navyše, ak tieto boli rovnako vyhlásené za neplatné s účinnosťou od počiatku. Ďalej krajský súd konštatoval, že nezistil porušenie zásady rovnosti účastníkov konania, dispozičnej zásady sporového konania a zásady voľného hodnotenia dôkazov, keď nedošlo k porušeniu práv žalobcu tým, že žalovaný mal ako podklad pre svoje druhostupňové rozhodnutia použiť dôkazy a tvrdenia navrhovateľa predložené k vyjadreniu k rozkladu žalobcu, pretože stanovisko k rozkladu ako aj pripojené dôkazy boli žalobcovi následne na jeho výzvu doručené a to ešte pred vydaním napadnutých rozhodnutí a proces hodnotenia dôkazov je v kompetencii žalovaného. Krajský súd rovnako v prípade prihlášky kombinovanej ochrannej známky č. 185753 „Jamieson Natural Sources“ s právom prednosti 20. novembra 1196 a slovnej ochrannej známky „Jamieson“ č. 185754 s právom prednosti 20. novembra 1996 dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutia žalovaného, predmetom ktorých boli uvedené ochranné známky a postup im predchádzajúci, sú v súlade so zákonom. Nepovažoval za dôvodnú žalobnú námietku, že žalovaný pri aplikácii ustanovenia § 7 písm. e/ zákona o ochranných známkach použil nesprávny a neúmerný extenzívny výklad. Výklad žalovaného považoval v súlade z čl. 6 septies Parížskeho dohovoru, ktorou je ochrana majiteľa ochrannej známky zapísanej v jednej únijnej krajine pred parazitným konaním subjektu, ktorý je s majiteľom ochrannej známky v obchodnom styku a vedomosť o tejto ochrannej známky sa pokúsi zneužiť vo svoj majetkový prospech. Mal za to, že medzi navrhovateľom a majiteľom napadnutých ochranných známok bol taký obchodný vzťah, na základe ktorého majiteľ, resp. jeho právny predchodca získal informácie o ochrannej známke, ktorú následne využil vo svoj prospech a požiadal o jej registráciu vo svojom mene.
názoru krajského súdu žalovaný nerozhodol v rozpore s rozsudkom Všeobecného súdu vo veci T-262/09, iba pri rozhodovaní prihliadol na odlišnosti v posudzovanej veci. Súhlasil so stanoviskom žalovaného, že len v prejudiciálnych konaniach je daný autoritatívny záväzný výklad. Poukázal na to, že čl. 6septies ods. 3 Parížskeho dohovoru predpokladá zavedenie do právneho poriadku SR lehotu, v ktorej by majiteľ známky mohol uplatňovať svoje práva
tohto článku, kde sa výslovne uvádza, že národným zákonodarstvom „môže byť určená spravodlivá lehota“. Poukazom na to, že do právneho poriadku SR nebola zavedená takáto lehota, konštatoval, že majiteľ známky môže uplatňovať svoje práva bez časového obmedzenia a relevantnou skutočnosťou je splnenie ostatných predpokladov pre naplnenie inštitútu neverného agenda. Poukazom na čl. 2 ods. 2 Ústavy SR sa krajský súd stotožnil so stanoviskom žalovaného, že u neverného agenta nemôže byť splnená podmienka dobromyseľnosti v súvislosti s poukazovaním žalobcu na inštitút vydržania
Krajský súd nepovažoval za dôvodnú ani žalobnú námietku, že právne dôvody zlá viera a neverný agent nie sú totožné, považujúc za správne konštatovanie žalovaného, že oba inštitúty spája konanie subjektu s nečestným a podvodným úmyslom za účelom získania určitej neoprávnenej výhody na úkor inej osoby, ktorej patrí právo k označeniu. Krajský súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že žalovaný vec po právnej stránke posúdil správne, stotožniac sa s aplikáciou citovaných právnych noriem s ohľadom na náležite zistený a preukázaný skutkový stav veci. Krajský súd sa nestotožnil ani so žalobnými námietkami, ktorými žalobca tvrdil, že žalovaný pochybil, keď konal v rozpore s dispozičnou zásadou, zásadou rovnosti účastníkov konania a zásadou voľného hodnotenia dôkazov. Poukázal na to, že pri tvrdenom porušení procesu správneho orgánu je potrebné preukázať okrem vady v konaní aj skutočnosť, ako bol účastník správneho konania takýmto nesprávnym postupom ukrátený na svojich práva, keď len v takomto prípade by bolo možné konštatovať splnenie základného predpokladu pre postup súdu
druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, ako aj na to, že súd navyše prihliada len na také vady v konaní pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Konštatoval, že žiadne takéto vady v predmetnom konaní nezistil s poukazom na to, že súdy judikovali, že nie je možné zrušiť rozhodnutia správnych orgánov len z dôvodu procesných vád v konaní za účelovo zopakovania procesu, ak z okolností posudzovanej veci je už zrejmé, že nemôže byť vydané iné pre žalobcu priaznivejšie rozhodnutie. Záverom krajský súd konštatoval, že z uvedených dôvodov žaloby ako nedôvodné zamietol. Rozhodovanie o náhrade trov konania krajský súd odôvodnil
1 O.s.p., žalobcovi náhradu trov konania nepriznal pre jeho neúspech v konaní a o náhrade trov konania pribratého účastníka nerozhodoval jednak z dôvodu, že si náhradu trov konania neuplatnil ako aj z dôvodu, že ustanovenie § 250k O.s.p. dáva možnosť priznať náhradu trov konania len úspešnému žalobcovi, a preto súd nemá zákonný podklad pre priznanie trov konania žalovanému, ale ani pribratému účastníkovi konania
1 O.s.p. a nie je možné postupovať
O.s.p. za použitia § 246c O.s.p. v zmysle zásady zodpovednosti za výsledok sporového konania, nakoľko konanie
druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je konaním sporovým v zmysle tretej časti Občianskeho súdneho poriadku. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Žiadal, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie krajského súdu tak, že zruší rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie. Súčasne si uplatnil náhradu trov konania. V dôvodoch svojho odvolania uviedol, že napáda rozhodnutie krajského súdu v celom jeho rozsahu z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal preukázanie naplnenia skutkovej podstaty „neverného agenta“
ustanovenia § 7 písm. e/ zákona o ochranných známkach. Poukazom na to, že predmetom správnej žaloby bola námietka voči nesprávnemu posúdeniu skutkovej podstaty tzv. „neverného agenta“ žalovaným, keďže žalovaný zaujal nesprávny právny záver, keď konštatoval, že došlo k naplneniu skutkovej podstaty „neverného agenta“
e/ v spojení s § 35 ods. 3 zákona o ochranných známka vo vzťahu k napadnutým ochranným známkam žalobcu č. 185753 a 185754 s právom prednosti od
jeho obsahu. S poukazom na to, že je nesporné, že v návrhu na vyhlásenie napadnutých ochranných známok za neplatné bolo uplatnených 6 rôznych právnych dôvodov na vyhlásenie neplatnosti, uviedol, že keďže
zákona o ochranných známkach každý z uplatnených právnych dôvodov na vyhlásenie ochrannej známky za neplatnú je samostatný a mohol by byť predmetom samostatného správneho konania, žalovaný posudzoval jednotlivé uplatnené právne dôvody úplne samostatne nezávisle. Namietal, že žalovaný ani neposúdil a nevyhodnotil návrhy na vyhlásenie napadnutých ochranných známok zo všetkých uplatnených dôvodov, ale iba z dvoch dôvodov „zlej viery“ a „neverného agenta“. Vytýkal žalovanému pochybenie v tom zmysle, že pri posúdení podaných návrhov na vyhlásenie napadnutých ochranných známok za neplatné prekročil obsah podaní navrhovateľa, ktorý obsah predstavuje v sporových konaniach pre žalovaného záväzný rozsah a obmedzenie, ktoré je žalovaný pri hodnotení dôkazov povinný rešpektovať. Nesúhlasil so stanoviskom žalovaného, že odmietnutie vyhodnotenia predložených dôkazov vo vzťahu k iným dôvodom by bolo prejavom neprípustného formalizmu. Postup žalovaného považoval v tomto smere za arbitrárny, pretože základom pre takýto postup správneho orgánu môže byť len zákonný príkaz alebo výslovné tvrdenie alebo požiadavka navrhovateľa, že všetky predložené dôkazy sa týkajú všetkých uplatnených dôvodov. Žalobca mal za to, že predmetné vyhodnotenie dôkazov žalobcom (zrejme žalovaným) v rámci konania o vyhlásenie napadnutých ochranných za známok za neplatné je neprípustné v sporovom konaní, považujúc napadnuté rozhodnutia žalovaného za nezákonné, pretože žalovaný prekročil zákonný rámec správnej úvahy, v dôsledku ktorej rozhodol o vyhovení návrhov na vyhlásenie napadnutých ochranných známok za neplatné, ktorým rozhodnutím bol žalobca ukrátený na svojich právach, keďže napadnuté ochranné známky boli vyhlásené za neplatné v plnom rozsahu. Žalobca ďalej namietal porušenie práva na spravodlivý proces súdom. Vytýkal súdu prvého stupňa, že odmietol akceptovať ospravedlnenie sa riadne zvoleného právneho zástupcu žalobcu a odročiť pojednávanie a následne vo veci bez účasti riadneho zástupcu žalobcu (iba za účasti na rýchlo zabezpečeného substituenta) pojednával a vyniesol rozsudok hoci na takýto postup nebol zákonný dôvod, pričom s touto skutočnosťou, resp. dôvodmi svojho postupu sa súd 1. stupňa v rozsudku vôbec nevyporiadal. Žalovaný ako aj ďalší účastník podali písomne vyjadrenia k odvolaniu žalobcu. Žalovaný správny orgán vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhoval, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie krajského súdu v zmysle ust. § 219 O.s.p. ako vecne správne potvrdil a účastníkom konania nepriznal právo na náhradu trov konania. V dôvodoch vyjadrenia vyjadril nesúhlas s odvolacími námietkami a s argumentáciou žalobcu uvedenou v jeho odvolaní, týkajúcimi sa v oblasti: preukázanie naplnenia skutkovej podstaty neverného agenta
e/ zákona č. 506/2009 Z. z. a to vo vzťahu k ochranným známkam č. 185753 a č. 185754, porušenie zásady rovnosti účastníkov konania, dispozičnej zásady sporového konania, postup žalovaného nad rámec podaného návrhu a porušenie práva žalobcu na spravodlivý proces. Žalovaný sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa týkajúci sa výkladu § 7 písm. e/ zákona o ochranných známkach, t. j. výkladu inštitút neverného agenta, doplniac, že pri posudzovaní naplnenia skutkovej podstaty neverného agenta je potrebné hodnotiť každý prípad jednotlivo a zohľadniť všetky okolnosti konkrétneho prípadu. S poukazom na vyjadrenie k žalobám žalovaný opätovne uviedol, že z dokladov predložených v správnom konaní jednoznačne vyplynulo, že navrhovateľ Jamieson Laboratories Ltd. dodával svoje tovary na základe Zmluvy o obchodnom zastúpení z
e/ zákona o ochranných známkach, porušenia zásady rovnosti účastníkov konania, dispozičnej zásady sporového konania, postup žalovaného nad rámec podaného návrhu, porušenia práva žalobcu na spravodlivý súdny proces, nesúhlasil. Tvrdenia žalobcu ohľadne preukázania naplnenia skutkovej podstaty „neverného agenta“
e/ zákona o ochranných známkach považoval za účelové. Uviedol, že spoločnosť Jamieson Laboratories Ltd. jednoznačne preukázala, že pôvodný prihlasovateľ predmetnej ochrannej známky bol v čase registrácie exluzívnym dovozcom jeho výrobkov na území SR. Poukázal na to, že rozhodujúcou skutočnosťou pre posúdenie, či konanie pôvodného majiteľa ochrannej známky naplnilo podstatu § 7 písm. e/ zákona o ochranných známkach nie je existencia formálnej zmluvy, rovnako nie je nikde formálne zadefinované, kto môže alebo musí byť považovaný za „neverného agenta“, pričom vzhľadom na veľké množstvo rôznych foriem obchodnej spolupráce by to ani nebolo dobre možné, preto je potrebné tento inštitút posudzovať
povahy skutočnej obchodnej spolupráce ako aj ďalších okolností konkrétneho prípadu a aj v prípadoch, keď neexistuje písomná zmluva o existencii obchodnej dohody, možno usudzovať na základe nepriamych dôkazov, ako sú obchodná korešpondencia medzi stranami, faktúry a objednávky na tovar predaný zástupcovi, existencia dobropisov a iných bankových dokladov. Mal za to, že z argumentácie návrhov na vyhlásenie ochranných známok za neplatné a dokladov predložených spoločnosťou Jamieson Laboratories Ltd. v konaní pred úradom jednoznačne vyplýva, že pôvodný majiteľ bol v čase podania prihlášok týchto ochranných známok výhradným dovozcom kanadských vitamínov Jamieson, pôsobil v priamej distribučnej línii spoločnosti Jamieson Laboratories Ltd., veľmi dobre poznal ochranné známky, ktorými boli označované originálne výrobky Jamieson, a napriek tomu si nechal zaregistrovať zhodnú ochrannú známku vo svoj prospech bez súhlasu majiteľa zahraničnej ochrannej známky a zároveň výrobcu produktov, na ktorých si pôvodný majiteľ zakladal celú svoju podnikateľskú činnosť. Mal za to, že krajský súd z hľadiska svojej kompetencie celé konanie úradu preskúmal a nenašiel v ňom žiadne vady, ktoré by ho oprávňovali zrušiť rozhodnutie úradu, s poukazom na to, že ak úrad, resp. prvostupňový súd nerozhodol v prospech žalobcu neznamená to, že porušil zákon, ako sa to snaží prezentovať žalobca. Taktiež nesúhlasil s odvolacou námietkou žalobcu porušenia zásady rovnosti účastníkov konania, dispozičnej zásady sporového konania a postup žalovaného nad rámec podaného návrhu. Poukazom na to, že každé administratívne konanie by sa malo riadiť zásadami ako dispozičná zásada, prejednacia zásada, zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada materiálnej pravdy, uviedol že žalobca účelovo argumentuje porušením niektorých základných zásad správneho konania, pričom sám určuje, ktoré zásady správneho konania vo svojom uvažovaní by chcel uplatniť a ktoré nie. Tvrdil, že žalobca vo svojej argumentácii postupuje veľmi selektívne, keď akcentuje jedine dispozičnú zásadu sporového konania a prejednací princíp, ktoré navyše svojsky interpretuje spôsobom, ktorému chýba elementárna logika a na základe čoho vytvára fikciu porušenia svojich procesných práv, ktorým nesprávnym výkladom sa snaží obmedziť konanie úradu, majúc za to, že pre účely posudzovania postupu správneho orgánu takisto musia byť procesné zásady posudzované ako jeden vyvážený celok, pričom treba brať osobitný zreteľ najmä na spoľahlivé zistenie stavu veci a spravodlivosť konania. Vyslovil názor, že úrad bez porušenia akejkoľvek zásady správneho konania dospel k záveru, že boli splnené všetky podmienky
3 v spojení s § 7 písm. e/ zákona č. 506/2009 Z. z. na vyhlásenie neplatnosti napadnutej ochrannej známky v plnom rozsahu. Ďalej poukazom na to, že argumentačné línie preukazovania podania prihlášky ochrannej známky v zlej viere a podania prihlášky ochrannej známky obchodným zástupcom majiteľa zahraničného ochrannej známky bez jeho súhlasu, sa samozrejme, môžu prelínať, pričom v oboch prípadoch sa jedná o snahu získať neoprávnený profit na úkor starších práv navrhovateľa, tvrdil, že úrad v rozhodnutí vychádzal len z predložených dôkazov a odôvodnení navrhovateľa, pričom vonkoncom nešiel nad ich rámec, a preto žiadna z procesných zásad správneho konania nebola porušená, doplniac, že tieto dôkazy boli komplexné a zreteľne vykresľovali vzťah medzi žalobcom a spoločnosťou Jamieson Laboratories Ltd. a prípadné delenie týchto dôkazov na tie, ktoré by mali preukazovať jeden dôvod na vyhlásenie ochrannej známky za neplatnú a zároveň by nemohli podporiť ďalší dôvod, by bolo nelogické a prakticky nemožné. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalobcu o porušení jeho práva na spravodlivý proces súdom, uviedol že argumentáciu žalobcu treba považovať za účelovú i z dôvodu, že nepreukázal že by on, prípadne aj klient, ktorého mal jeho právny zástupca zastupovať na druhom pojednávaní, trvali na osobnej prítomnosti právneho zástupcu. Odvolaciu námietku považoval za nedôvodnú. Uviedol, že na pojednávaní bol žalovaný (zrejme žalobca) riadne zastúpený patentovým zástupcom žalobcu, ktorý ho zastupoval aj v samotných konaniach o vyhlásení predmetných ochranných známok za neplatné a navyše žalobca na pojednávaní zopakoval len to, čo už bolo obsahom písomných podaní a žiadne nové skutočnosti pritom nepredkladal, a preto nemohlo dôjsť k porušeniu jeho práva na riadne zastúpenia. Dajúc do pozornosti dôležitú zásadu hospodárnosti konania, uviedol, že
skúseností Jamieson Laboratories Ltd. s osobou žalobcu a jeho opakovaných žiadostí o odročenie iných pojednávaní aj teraz išlo zo žalobcovej strany o pokus o obštrukciu, považujúc postup súdu, keď v záujme hospodárnosti konania nepresunul termín pojednávania na iný dátum, za správny. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní (§ 246c ods. 1 veta prvá v spojení s ust. § 212 ods. 1 O.s.p.) postupom
ust. § 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p., keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2), a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd prvého stupňa zamietol žaloby, ktorými sa žalobca domáhal zrušiť rozhodnutia žalovaného správneho orgánu a vrátiť mu vec na ďalšie konanie. Preskúmavanými rozhodnutiami žalovaný
ust. 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len správny poriadok) v nadväznosti na uvedené ustanovenia zákona o ochranných známkach zamietol rozklad žalobcu a potvrdil rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu vo veci návrhov spoločnosti Jamieson Laboratories Ltd. na vyhlásenie ochranných známok č. 226399 „Jamieson NATURAL SOURCES“ (kombinovaná), č. 226398 „Jamieson“, č. 185753 „Jamieson Natural Sources“ a č. 185754 „Jamieson“ za neplatné. Odvolací súd v rozsahu odvolacích dôvodov preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutia žalovaného správneho orgánu v spojení s rozhodnutiami správneho orgánu prvého stupňa a konania im prechádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal s námietkami uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu. Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci sú rozhodnutia a postup žalovaného správneho orgánu, ktorým žalovaný rozhodol s konečnou platnosťou vo veci návrhov na vyhlásenie predmetných ochranných známok (č. 226399 „Jamieson NATURAL SOURCES“ (kombinovaná), č. 226398 „Jamieson“, č. 185753 „Jamieson Natural Sources“ a č. 185754 „Jamieson“ ) za neplatné
zákona o ochranných známkach. Najvyšší súd dáva do pozornosti, že úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu
piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (upravujúcej rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov §§ 247 a nasl. O.s.p.) je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia.( § 245 ods. 2 O.s.p.).
1, veta prvá O.s.p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.
1, 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa v zásade odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Senát odvolacieho súdu považuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za správne a súladné so zákonom a aby v preskúmavanej veci nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe skutočnosti spolu s právnymi závermi krajského súdu, sa vo svojom odôvodnení obmedzil len na skonštatovanie správnosti zásadných dôvodov napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd v odvolacom konaní je viazaný rozsahom odvolacích dôvodov, v rozsahu ktorých v danom prípade posudzoval, či súd prvého stupňa správne aplikoval právnu úpravu ustanovenú v právnej norme § 7 písm. e/ v spojení s § 35 ods. 3 zákona č. 506/2009 Z. z. na preukázanie naplnenia skutkovej podstaty „neverného agenta“ a to vo vzťahu k ochranným známkam č. 185753 a č. 185754, a či prvostupňový súd správne a v súlade so zákonom posúdil, či v preskúmavaných správnych konaniach žalovaného došlo k takým vytýkaným procesným vadám konania, ktoré majú za následok nezákonnosť preskúmavaných rozhodnutí žalovaného, v zmysle žalobných a odvolacích námietok žalobcu, že preskúmavané správne konania sú zaťažené pochybením žalovaného porušením zásady rovnosti účastníkov konania, dispozičnej zásady sporového konania, postup žalovaného nad rámec podaného návrhu, a napokon odvolací súd posudzoval, či postupom súdu prvého stupňa došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý súdny proces. Zákon o ochranných známkach č. 506/2009 Z. z. upravuje práva a povinnosti súvisiace s právnou ochranou ochranných známok a konania vo veciach ochranných známok pred Úradom priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky (ďalej len "úrad") ( § 1).
zákona o ochranných známkach označenie, ktoré môže tvoriť ochrannú známku, je akékoľvek označenie, ktoré možno graficky znázorniť a ktoré tvoria najmä slová vrátane osobných mien, písmená, číslice, kresby, tvar tovaru alebo jeho obal, prípadne ich vzájomné kombinácie, ak takéto označenie je spôsobilé rozlíšiť tovary alebo služby jednej osoby od tovarov alebo služieb inej osoby.
e/ zákona o ochranných známkach označenie sa nezapíše do registra na základe námietok proti zápisu označenia do registra (ďalej len "námietky") podaných
majiteľom zahraničnej ochrannej známky, ak prihlasovateľ, ktorý je alebo bol na území Slovenskej republiky obchodným zástupcom majiteľa zahraničnej ochrannej známky alebo jeho zástupcom na základe iného právneho vzťahu (ďalej len "obchodný zástupca"), požiadal o zápis označenia do registra vo svojom mene bez súhlasu jej majiteľa; to neplatí, ak mal obchodný zástupca na takéto konanie oprávnený dôvod.
ods.3 zákona o ochranných známkach Úrad vyhlási ochrannú známku za neplatnú aj na návrh osoby uvedenej v § 7 z dôvodov
, ak sa v konaní o vyhlásení ochrannej známky za neplatnú preukáže, že tento dôvod existuje.
čl. 8 ods. 3 nariadenia Rady ES č. 207/2009 z 26. februára 2009 o ochrannej známke Spoločenstva na základe námietky majiteľa ochrannej známky ochranná známka nebude zapísaná, ak obchodný zástupca alebo zástupca majiteľa ochrannej známky požiada o jej zápis vo vlastnom mene bez súhlasu majiteľa, pokiaľ takýto obchodný zástupca alebo zástupca svoje konanie neodôvodní.
čl. 6septies ods. 1, 2 Parížskeho dohovoru, ak žiada agent alebo zástupca majiteľa známky niektorej únijnej krajine o zápis tejto známky na svoje vlastné meno v jednej alebo niekoľkých týchto krajinách bez súhlasu toho majiteľa je majiteľ oprávnený podať námietky proti požadovanému zápisu a žiadať o výmaz, alebo ak to povoľuje zákon dotyčnej krajiny o prevod zápisu na seba, pokiaľ by agent alebo zástupca neospravedlnil svoje konanie S výhradou vyššie uvedeného odseku 1/ je majiteľ známky oprávnený podať námietky proti používaniu svojej známky agentom alebo zástupcom, pokiaľ na toto po užívanie nedal splnomocnenie.
5 zákona o ochranných známkach na konanie pred úradom
tohto zákona sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní (zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov - správny poriadok) s výnimkou ustanovení § 19, 28, 29, 32 až 34, 39, 49, 50, § 59 ods. 1 a § 60.
1, 2, 3 zákona o ochranných známkach účastník konania je povinný navrhnúť a predložiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Úrad vykonáva dokazovanie a hodnotí dôkazy
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach. Úrad rozhoduje na základe odôvodnenia podania a dôkazov, ktoré boli účastníkmi konania predložené.
2 zákona o ochranných známkach práva a vzťahy z ochranných známok zapísaných do registra pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa riadia ustanoveniami tohto zákona. Vznik týchto práv a vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa posudzujú
predpisov platných v čase ich vzniku. Ochranná známka zapísaná do registra
predchádzajúcich právnych predpisov nebude vyhlásená za neplatnú, ak je v súlade s týmto zákonom. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu odvolacích a žalobných dôvodov dospel k záveru, že správny orgán prvého stupňa v danom prípade postupoval v intenciách citovaných právnych noriem, vo veci si zadovážil dostatok skutkových podkladov relevantných pre vydanie rozhodnutí, v konaní postupoval v súčinnosti s účastníkmi konania a vo veci rozhodol vecne a právne správne, z ktorých dôvodov žalovaný správny orgán rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu potvrdil v súlade so zákonom, a preto boli splnené zákonné podmienky pre zamietnutie žalôb súdom prvého stupňa.
čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. Z citovanej ústavnej úpravy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych predpisov musia byť v súlade s ústavou. Pozitivistický právny prístup k aplikácii zákonov je preto v činnosti štátnych orgánov modifikovaný ústavne konformným výkladom, ktorý v závislosti od ústavou chránených hodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných pojmov. Obsah zákonnej právnej normy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je podmienkou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu. Vychádzajúc z citovanej právnej úpravy vyplýva, že cieľom zákonodarcu v zákone o ochranných známkach č. 506/2009 Z. z. bolo upraviť práva a povinnosti súvisiace s právnou ochranou ochranných známok a konania vo veciach ochranných známok pred Úradom priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky. Zákonodarca v právnej norme ustanovenej v § 7 písm. e/ zákona o ochranných známkach prejavil vôľu, v zmysle ktorej Úrad priemyselného vlastníctva nezapíše do registra ochranných známok označenie navrhovanej ochrannej známky prihlasovateľa na základe námietok proti zápisu označenia do registra podaných
majiteľom zahraničnej ochrannej známky, ak prihlasovateľ, ktorý je alebo bol na území Slovenskej republiky obchodným zástupcom majiteľa zahraničnej ochrannej známky alebo jeho zástupcom na základe iného právneho vzťahu (ďalej len "obchodný zástupca"), požiadal o zápis označenia do registra vo svojom mene bez súhlasu jej majiteľa; to neplatí, ak mal obchodný zástupca na takéto konanie oprávnený dôvod. V právnej norme ustanovenej v § 35 ods. 3 zákona o ochranných známkach zákonodarca zveril do právomoci Úradu priemyselného vlastníctva SR vyhlásiť ochrannú známku za neplatnú aj na návrh osoby uvedenej v § 7 z dôvodov
, ak sa v konaní o vyhlásení ochrannej známky za neplatnú preukáže, že tento dôvod existuje. Na základe skutkových zistení v danej veci aj
názoru odvolacieho súdu bolo preukázané, že navrhovateľ t.j. spoločnosť Jamieson laboratories Ltd. je výrobcom vitamínov a vyživovaných doplnkov od roku 1922 a svoje výrobky označené „Jamieson“ distribuuje do viacerých krajín sveta, pričom ide o výrobky z produktov z ekologických čistých zdrojov dopestovaných na jeho vlastných plantážach a je majiteľom viacerých zahraničných ochranných známok slovných a kombinovaných so skorším právom prednosti ako napadnuté ochranné známky. Zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu (dokladov predložených v správnom konaní) je zrejmé, že pôvodný majiteľ ( Marian Fekiač) mal o existencii navrhovateľa a jeho výrobkoch vedomosť už z pobytu v Kanade, že navrhovateľ Jamieson Laboratories Ltd. dodával svoje tovary na základe Zmluvy o obchodnom zastúpení z
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.