2 Občianskeho súdneho poriadku rozhodnutie odporcu, ktorým nepriznal navrhovateľovi nárok na poskytnutie právnej pomoci
zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o bezplatnej právnej pomoci“) z dôvodu, že vec, s ktorou sa navrhovateľ na odporcu obrátil, nespĺňala požiadavku § 6 ods. 1 písm. b/ zákona o bezplatnej právnej pomoci, t. j. išlo o zrejme bezúspešnú vec. Krajský súd postupujúc
tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) preskúmal napadnuté rozhodnutie, venujúc pozornosť skutkovým i právnym okolnostiam veci. Uzavrel, že odporca v žalobe, v súvislosti s ktorou si uplatňuje nárok na poskytnutie právnej pomoci, v správnom konaní o ním uplatnenom nároku na poskytnutie právnej pomoci a ani v opravnom prostriedku proti napadnutému rozhodnutiu odporcu nekonkretizoval žiadny zo skutkových dôvodov ním tvrdenej absolútnej, resp. relatívnej neplatnosti záložnej zmluvy a súčasne nebola preukázaná ani jedna z právnych skutočností, na základe ktorej by predmetné záložné právo na navrhovateľa ako jedného z nadobúdateľov nepôsobilo. Preto je namieste uzavrieť, že navrhovateľ nepreukázal, že vec prejednávaná na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 17C/114/2010 nie je zrejme bezúspešná. Navrhovateľ v konaní nebol úspešný, preto mu krajský súd právo na náhradu trov konania nepriznal (§ 250k ods. 1 spojení s § 250l ods. 2 OSP). Neúspešný navrhovateľ bol v súlade s § 2 ods. 4 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v platnom znení (ďalej len „ZSP“), položky č. 10 písm. e/ sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaceho prílohu tohto zákona zaviazaný zaplatiť súdny poplatok 35 eur. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal v lehote ustanovenej zákonom (§ 204 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá, § 250l ods. 2 OSP) navrhovateľ odvolanie. Rozsudok krajského súdu označil za nezákonný, zasahujúci do jeho práv garantovaných Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).
názoru navrhovateľa odporca ako subjekt, ktorý od
navrhovateľa naopak špekulatívne zamietol žiadosť navrhovateľa, postaviac sa do roly všemohúceho a absolútneho vládcu nad súdmi, keď rozhodol, či navrhovateľ súdy spor vyhrá, alebo prehrá, a to ešte pred vlastným konaním pred súdom. Navrhovateľ ďalej vyslovil podozrenie, že sudkyňa G. ovplyvnila úradníka rozhodujúceho o jeho žiadosti, pričom menovaná sudkyňa klamala aj pred krajským súdom a v tomto spore nebola vylúčená, no v ďalších dvoch áno. Navrhovateľ sám podal na ňu trestné oznámenie pre podozrenie na organizovanom zločine. Má ísť o mafiánsky podvod v hodnote 800.000 eur. Je pre navrhovateľa nepochopiteľné, ako mohol sudca krajského súdu
hnúť nezákonným právnym rozborom odporcu, ktorého úmyslom je zlegalizovať tento mafiánsky podvod. K odvolaniu pripojil celý „právny elaborát“, ktorým súdu poskytuje rozbor veci vyvracajúci účelový a zaujatý rozbor predložený odporcom. Odporca najmä ignoroval § 879e ods. 1 Občianskeho zákonníka, zákony č. 526/2002 Z. z. a č. 527/2002 Z. z. platné od
jeho názoru zákonný a vecne správny, bol vydaný v súlade s právnymi predpismi, a preto navrhol jeho potvrdenie. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa je namieste priznať úspech. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb (§ 244 ods. 1 OSP).
ustanovení tretej hlavy druhej časti OSP sa postupuje v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov (§ 250l ods. 1 OSP). Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu, ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami, ako ten, o koho práva v konaní ide. Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu
piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúce vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP). V prejednávanej veci odporca nepriznal navrhovateľovi nárok na právnu pomoc poskytovanú
zákona o bezplatnej právnej pomoci, a to v občianskoprávnom spore vedenom na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 17C/114/
V nej účastníci dohody zhodne skonštatovali, že kupujúci z kúpnej zmluvy z
1 zákona o bezplatnej právnej pomoci tento zákon sa vzťahuje na poskytovanie právnej pomoci: a/ v občianskoprávnych veciach, obchodnoprávnych veciach, pracovnoprávnych veciach, rodinnoprávnych veciach, v konaní pred súdom v správnom súdnictve a v týchto veciach aj v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky (ďalej len „vnútroštátne spory“), b/ v cezhraničných sporoch v občianskoprávnych veciach, obchodnoprávnych veciach, pracovnoprávnych veciach a v rodinnoprávnych veciach a c/ v azylových veciach, v konaní o administratívnom vyhostení a v týchto veciach aj v konaní pred súdom v správnom súdnictve a v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.
1 zákona o bezplatnej právnej pomoci fyzická osoba má právo na poskytnutie právnej pomoci bez finančnej účasti, ak:
2 zákona o bezplatnej právnej pomoci podmienky na poskytnutie právnej pomoci
odseku 1 písm. a/ a b/ musí fyzická osoba spĺňať počas celého trvania poskytovania právnej pomoci bez finančnej účasti.
1 zákona o bezplatnej právnej pomoci ak príjem fyzickej osoby presahuje 1,4-násobok sumy životného minima ustanoveného osobitným predpisom a súčasne nepresahuje 1,6-násobok uvedenej sumy a nemôže si využívanie právnych služieb zabezpečiť svojím majetkom, má právo na poskytnutie právnej pomoci určeným advokátom alebo centrom pri splnení podmienky finančnej účasti vo výške 20 % trov právneho zastúpenia
osobitného predpisu; splnenie podmienok
1 písm. b/ a c/ tým nie je dotknuté. Ustanovenie § 6 ods. 2 sa použije primerane.
zákona o bezplatnej právnej pomoci pri posudzovaní zrejmej bezúspešnosti sporu centrum prihliadne najmä na to, či právo nezaniklo uplynutím času, či sa právo nepremlčalo a či je žiadateľ schopný označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, ktoré sú dôležité na zistenie skutkového stavu.
1 zákona o bezplatnej právnej pomoci na konanie o nároku na poskytnutie právnej pomoci a o súvisiacich nárokoch
tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní.
čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Centrum právnej pomoci je štátna rozpočtová organizácia, ktorá poskytuje právnu pomoc
tohto zákona svojimi zamestnancami, určenými advokátmi a mediátormi (§ 5 ods. 1 zákona o bezplatnej právnej pomoci). Nie je preto jeho úlohou automaticky prideľovať advokátov, ako sa domnieva navrhovateľ. Centrum právnej pomoci, podobne ako predtým všeobecné súdy, skúma každý žiadosť žiadateľa a vyhodnocuje ju z hľadiska splnenia podmienok
zákona o bezplatnej právnej pomoci, osobitne podmienok
1 zákona o bezplatnej právnej pomoci. Zákon zároveň ustanovuje kritériá pre posudzovanie splnenia ním ustanovených požiadaviek (§ 6a až § 8 zákona o bezplatnej právnej pomoci). Spornou skutočnosťou v prejednávanej veci je otázka posúdenia, či vo veci vedenej na Okresnom súde Košice II. pod sp. zn. 17C/114/2010 možno vo vzťahu k navrhovateľovi konštatovať zrejmú bezúspešnosť (§ 8 zákona o bezplatnej právnej pomoci), ktorá ho vylučuje z poskytnutia právnej pomoci poskytovanej odporcom
zákona o bezplatnej právnej pomoci. Pojem zrejmej bezúspešnosti v spore bol v našom právnom poriadku pôvodne obsiahnutý len v § 138 ods. 1 OSP v súvislosti s posudzovaním žiadosti účastníka konania o oslobodení od platenia súdnych poplatkov, keď OSP pre priznanie oslobodenia odplatenia súdnych poplatkov vylučuje zrejme bezúspešne uplatňovanie alebo bránenie práva. Občiansky súdny poriadok však konkrétne neupravuje, čo je potrebné pod týmto pojmom rozumieť. Zákon o bezplatnej právnej pomoci príkladmo uvádza, načo je potrebné prihliadať pri posudzovaní zrejmej bezúspešnosti sporu, keďže jednou z podmienok pre priznanie tohto nároku je, že nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu. Pri aplikácii § 138 OSP všeobecné súdy judikovali, že o zrejmú bezúspešnosť sa jedná najmä vtedy, ak už zo skutkových tvrdení žiadateľa je nepochybné, že mu vo veci nemôže byť vyhovené. Posudzovanie splnenia zákonných podmienok na poskytnutie právnej pomoci bez finančnej účasti
zákona o bezplatnej právnej pomoci je výsledkom správnej úvahy správneho orgánu, k čomu sa nevyžaduje vykonávanie dokazovania
OSP ohľadne samotného nároku (uplatneného práva), o ktorom sa rozhoduje v základnom konaní, v ktorom žiadateľ žiada o poskytnutie právnej pomoci. Súd v preskúmavacom konaní skúma to, či rozhodnutie správneho orgánu vydaného na základe správneho uváženia nevybočilo z medzí a hľadísk stanovených zákonom. V prejednávanom prípade sú tieto upravené v § 6 ods. 1 v spojení s § 8 zákona o bezplatnej právnej pomoci, v ktorých ustanoveniach sú určené zákonné podmienky pre možnosť poskytnutia právnej pomoci, vrátane podmienky, že nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu. Správny orgán je v zmysle § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok)v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) v odôvodnení svojho rozhodnutia povinný uviesť, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov smerujúcich k preukázaniu podmienok pre priznanie nároku na právnu pomoc, k objasneniu skutočného stavu veci a k zisťovaniu podkladov pre rozhodnutie. Správny orgán pritom vykonáva dokazovanie
správneho poriadku, na ktorého použitie odkazuje § 25 ods. 1 zákona o bezplatnej právnej pomoci. Orgán verejne správy sa v prejednávanom prípade zaoberal posudzovaním otázky zrejmej bezúspešnosti sporu, keďže zákon ustanovil ako jednu z podmienok pre možnosť priznania nároku na poskytnutie právnej pomoci bez finančnej účasti, že nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu. Účelom prijatia zákona o bezplatnej právnej pomoci bolo zabezpečiť prístup súdu tým žiadateľom v hmotnej núdzi, ktorým evidentne hrozí ujma na ich právach z dôvodu, že nemajú finančné prostriedky na zaplatenie právneho zastúpenia v ich veci. Skúmanie otázky možného reálneho poškodenia ich práv, resp. právom chránených záujmov súvisí s tým, či by mohli byť úspešní (s prihliadnutím na hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy) vo veciach, v ktorých žiadajú o priznanie, resp. o poskytnutie právnej pomoci. Posúdenie tejto otázky patrí do právomoci odporcu, ktorý musí každú vec posudzovať individuálne a to s prihliadnutím na osobitosti v jednotlivých prípadoch. Je možné, že záver odporcu o bezúspešnosti sporu nemusí byť vždy totožný s následným rozhodnutím príslušného súdu, do právomoci ktorého patrí rozhodovať vo veci samej. Ani súd v preskúmavacom konaní
tretej hlavy piatej časti OSP však nenahrádza konanie tohto všeobecného súdu. Správny súd posudzuje len zákonnosť rozhodnutia a postupu odporcu, t. j. či konanie bolo vedené v súlade s procesnými predpismi, či správny orgán aplikoval príslušný hmotnoprávny predpis. Správne súdy nenahrádzajú rozhodovanie všeobecných súdov a nemôžu ani prejudikovať rozhodnutie všeobecného súdu vo veci, s ktorou sa navrhovateľ obrátil so žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci na odporcu. Odporca ako orgán verejnej správy má povinnosť zaoberať sa zrejmou bezúspešnosťou sporu. Len v prípade, ak konštatuje, že nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu (za predpokladu splnenia ostatných podmienok stanovených v § 6 ods. 1 zákona o bezplatnej právnej pomoci), môže priznať žiadateľovi nárok na právnu pomoci. Skutočnosťou rozhodujúcou pre vyslovenie záveru o zrejmej bezúspešnosti navrhovateľa v konaní vedenom na Okresnom súde Košice II. pod sp. zn. 17C/114/2010 je
napadnutého rozhodnutia to, že navrhovateľ vo svojej žalobe v označenom konaní, ani vo svojich vyjadreniach neuviedol žiadne právne relevantné skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok absolútnu, alebo relatívnu neplatnosť zmluvy o zriadení záložného práva. Tento svoj záver odporca oprel o príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka, najmä § 34, § 35 ods. 1, § 37 ods. 1, § 39-41, § 48 a § 49a, ako aj právnu úpravu záložného práva obsiahnutú v § 151a a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom sa podrobnejšie zaoberal dôvodmi neplatnosti právnych úkonov v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 49a Občianskeho zákonníka. Odporca poukázal tiež na 3-ročnú premlčaciu dobu pre domáhanie sa vyslovenia relatívnej neplatnosti zmluvy o zriadení záložného práva (§ 49a Občianskeho zákonníka), ktorá uplynula
d Občianskeho zákonník, 2/ navrhovateľ vo svojej žiadosti opomenul uviesť akúkoľvek relevantnú skutočnosť zakladajúcu relatívnu alebo absolútnu neplatnosť ním napadnutého právneho úkonu - záložnej zmluvy, 3/ lehota na uplatnenie relatívnej neplatnosti záložnej zmluvy uplynula, došlo teda k premlčaniu tohto práva. Záznam zo stretnutia so žiadateľom, ktorý s navrhovateľom spísal odporca 20. novembra 2012, obsahuje tvrdenie navrhovateľa, že: „X. nikdy nežiadal splatenie dlhu, spoločnosť mu celú sumu 1mil. 150tisíc Sk zaplatila + úroky 2minl. Sk navyše.“ Je pravda, že toto tvrdenie nie je zahrnuté v žalobe navrhovateľa, ktorou sa domáhal neplatnosti záložnej zmluvy v občianskoprávnom konaní, je to však odporca, ktorý mal tomuto tvrdeniu nasvedčujúcemu naplneniu § 151md ods. 1 písm. a/ Občianskeho zákonníka venovať pozornosť a vyžiadať si od navrhovateľa doklad, že sa tak stalo, resp. iný dôkazný prostriedok. Preto sa nemožno stotožniť so záverom odporcu, že navrhovateľ neuviedol žiadne so skutočností o tom, že došlo k zániku záložnej zmluvy, keď zo Záznamu jasne vyplýva tvrdenie zániku zabezpečenej pohľadávky. Pokiaľ sa odporca ďalej nevenoval tejto skutočnosti, nezisťoval si schopnosť navrhovateľa preukázať toto jeho tvrdenie, postupoval v rozpore s § 32 správneho poriadku a tento jeho záver nemá oporu v obsahu predloženého administratívneho spisu. Zatiaľ čo vo vzťahu k relatívnej neplatnosti odporca správne zisťoval uvedenie niektorého zo zákonom ustanoveného dôvodu relatívnej neplatnosti
Občianskeho zákonníka a v tomto smere nemožno vzniesť výhrady, nemožno to isté uviesť vo vzťahu k záverom odporcu týkajúcim sa absolútnej neplatnosti záložnej zmluvy. Pre absolútnu neplatnosť právneho úkonu totiž platí, že: - pôsobí ex tunc, t. j. od počiatku, - vyplýva priamo zo zákona, súd na ňu prihliada z úradnej povinnosti, t. j. aj bez námietky vznesenej účastníkom konania, - nemožno ju žiadnym spôsobom napraviť či zhojiť, pretože úkon, ktorého sa dotýka, právne neexistuje, - nie je časovo obmedzená, hoci je tu určitá výnimka (vydržanie). Keďže absolútna neplatnosť právneho úkonu nie je podmienená vznesením námietky dotknutým účastníkom konania, ale nastáva zo zákona a súd na ňu prihliada z úradnej povinnosti, je zistenie odporcu irelevantné. Navrhovateľ totiž vo svojej žiadosti nemusel tvrdiť žiadnu zo skutočností zakladajúcich absolútnu neplatnosť právneho úkonu pre to, aby eventuálne mohla byť v konaní pred súdom zistená. Ide o skutočnosť, voči ktorej mu zo zákona nevyplýva povinnosť tvrdenia. Zistenie absolútnej neplatnosti právneho úkonu je už vecou vlastného konania pred súdom, v opačnom prípade dochádza k zasahovaniu do právomoci súdu, ktorý koná vo veci samej. Preto ani najvyšší súd v tomto konaní nie je oprávnený zisťovať jej danosť. Pokiaľ sa odporca a následne krajský súd uspokojili so zistením absencie tvrdenia konkrétnych dôvodov absolútnej neplatnosti záložnej zmluvy, je namieste konštatovať, že toto zistenie nie je dostačujúce pre skonštatovanie zrejmej bezúspešnosti. Na skutočnosti, na ktoré zákon ukladá súdu prihliadať z úradnej povinnosti resp. skúmať ich z úradnej povinnosti (preklúzia, absolútna neplatnosť právneho úkonu) je totiž zrejmá bezúspešnosť, osobitne tak, ako je zadefinovaná v § 8 zákona o bezplatnej právnej pomoci, povahou veci vylúčená. Paragraf § 8 zákona o bezplatnej právnej pomoci ukladá centru právnej pomoci prihliadnuť pri zisťovaní zrejmej bezúspešnosti najmä na to, či právo nezaniklo uplynutím času, či sa právo nepremlčalo a či je žiadateľ schopný označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, ktoré sú dôležité na zistenie skutkového stavu.
1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
2 Občianskeho zákonníka premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie §
zákona o bezplatnej právnej pomoci. Treba mať na zreteli, že rozhodovanie o priznaní nároku na poskytnutie právnej pomoci
zákona o bezplatnej právnej pomoci predstavuje obmedzenie práva na súdnu a inú právnu pomoc garantovaného ústavnou, preto je nanajvýš nutné brať do úvahy čl. 13 ústavy tak, aby do tohto práva bolo zasiahnuté skutočne len v nevyhnutnej miere a vždy v súlade so zákonom. S ohľadom na uvedené mal najvyšší súd za to, že je potrebné odvolaniu navrhovateľa vyhovieť a rozsudok krajského súdu z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci zmeniť (§ 250ja ods. 3 OSP, § 250l ods. 2 OSP), napadnuté rozhodnutie odporcu z rovnakého dôvodu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 250q ods. 2 OSP). V novom konaní odporca opätovne posúdi žiadosť žiadateľa z hľadiska splnenia podmienok ustanovených v § 6 ods. 1 zákona o bezplatnej právnej pomoci, pričom vo vzťahu k zisťovaniu zrejmej bezúspešnosti je viazaný právnym názorom najvyššieho súdu vysloveným v tomto rozsudku (§ 250r OSP). Vzhľadom na niektoré argumenty navrhovateľa považuje najvyšší súd za potrebné dodať nasledovné: S účinnosťou od
decembra 2011. Najvyšší súd upriamuje pozornosť navrhovateľa tiež na § 24 ods. 5 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“), v zmysle ktorého advokát môže poskytnúť právne služby za zníženú odmenu alebo bezplatne, ak to odôvodňujú osobné pomery alebo majetkové pomery klienta alebo je na to iný dôvod hodný osobitného zreteľa. Preto, ak by navrhovateľ nebol so svojou žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci
zákona o bezplatnej právnej pomoci úspešný, môže sa o právnu pomoc v jeho veci uchádzať priamo u advokáta. Je namieste upozornenie, že bezplatné poskytnutie právnej pomoci je pre advokáta len možnosťou a záleží výlučne od jeho osobného rozhodnutia, či takéto zastupovanie prijme, pretože v takomto prípade mu nevzniká nárok na odmenu hradenú štátom (§ 25 zákona o advokácii). Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ bol v konaní úspešná, vzťahuje sa na neho oslobodenie od súdnych poplatkov
3 ZSP. Následkom toho stratil oporu v zákone výrok rozsudku krajského súdu, ktorým bola navrhovateľke uložená poplatková povinnosť, preto ho najvyšší súd zrušil (§ 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 221 ods. 1 písm. i/ OSP). O trovách súdneho konania rozhodol najvyšší súd
2 OSP v spojení s § 250k OSP a § 250l ods. 2 OSP. Keďže úspešnému navrhovateľovi trovy v konaní nevznikli, najvyšší súd mu nemohol priznať ich náhradu. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.