Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 5Sži/9/2013 Identifikačné číslo spisu: 1011201845 Dátum vydania rozhodnutia: 31.10.2013 Meno a priezvisko: JUDr. Jana Baricová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:20

§ 250dods.

3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) konanie, v ktorom sa žalobca žalobou

druhej hlavy piatej časti OSP domáhal preskúmania napadnutého rozhodnutia, ktorým mal žalovaný rozhodnúť o odvolaní žalobcu voči fiktívnemu rozhodnutiu Krajského úradu životného prostredia v Banskej Bystrici (ďalej aj „KÚŽP BB“). Týmto prvostupňovým fiktívnym rozhodnutím mal KÚŽP BB listom č. 2011/00902-3 z

1. júla 2011 odmietnuť sprístupniť požadované informácie, resp. poskytnúť nepravdivé a neúplné informácie. Krajský súd dospel k záveru, že neboli splnené podmienky zakladajúce existenciu zamietavého fiktívneho rozhodnutia KÚŽP BB o žalobcovej žiadosti a z rovnakých dôvodov preto nemožno vyvodiť ani existenciu napadnutého rozhodnutia ako rozhodnutia fiktívneho, ktoré by bolo možné na základe podanej žaloby preskúmať. Na základe predloženého administratívneho spisu mal krajský súd za to, že KÚŽP BB listom č. 2011/00902-2 z
2. júla 2011 sprístupnil žalobcovi ním požadované informácie v rozsahu v tom čase dostupnom. Tvrdenia žalobcu o nesprístupnení rozhodnutí z
3. januára 2011 č. 2/2011 v znení k
4. januáru 2011,
5. januáru 2011,
6. januáru 2011 a
7. marcu 2011 krajský súd vyhodnotil ako neopodstatnené - KÚŽP BB mu sprístupnil rozhodnutie z
8. januára 2011 č. 2/2011 s dodatočnou informáciou, že toto bolo menené rozhodnutiami z
9. januára 2011 č. 3/2011 a z
10. marca 2011 č. 5/2011, ktoré súčasne pripojil. Žalobcovi teda bolo sprístupnené ním požadované rozhodnutie so všetkými zmenami, ku ktorým došlo v období, o ktoré sa žalobca zaujímal, teda aj v znení platnom k vyššie uvedeným termínom. Tvrdenie o čiastočnom nesprístupnení požadovaného rozhodnutia, ktoré malo viesť k vydaniu fiktívneho rozhodnutia povinnej osoby, preto krajský súd považoval za nedôvodné, rovnako ako názor žalobcu, že toto rozhodnutie bolo v odvolacom konaní potvrdené fiktívnym rozhodnutím žalovaného. Krajský súd zdôraznil, že zákon o slobode informácií neukladá povinnej osobe povinnosť riadiť sa pri ich sprístupňovaní kritériami, ktoré si žiadateľ vymedzí vo svojej žiadosti, ak by ich usporiadaním

daného kritéria mala vzniknúť „nová informácia“. Rovnako tak krajský súd posúdil tvrdenie žalobcu o nesprístupnení príloh k zápisnici ako irelevantné pre tvrdené fiktívne rozhodnutie, keďže tieto prílohy tvorili samostatnú položku v žiadosti a boli ako samostatné listiny žalobcovi poskytnuté. Pokiaľ žalobca namietal, že mu neboli doručené originály dokumentov, resp. ich úradne overené kópie ako žiadal, krajský súd poukázal na skutočnosť, že zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZSI“ alebo „zákon o slobode informácií“) neukladá povinnej osobe vyhovieť takejto požiadavke žiadateľa, ale vyjadruje sa len k forme poskytnutej informácie vzhľadom na nosič informácie. Teda, informácie sa sprístupňujú najmä ústne, nahliadnutím do spisu vrátane možnosti vyhotoviť si odpis alebo výpis, odkopírovaním informácií na technický nosič dát, sprístupnením kópií predlôh s požadovanými informáciami, telefonicky, faxom, poštou, či elektronickou poštou. O náhrade trov konania súd rozhodol

§ 146ods.

1 písm. c/ OSP s použitím ustanovenia § 246c OSP tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, pretože konanie vo veci bolo zastavené. Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podal v lehote ustanovenej zákonom (§ 204 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) odvolanie žalobca. Namietal, že krajský súd postupoval nezákonným spôsobom, vychádzal z nesprávne a nedostatočne zisteného skutkového stavu, následkom čoho len prebral nepravdivé a zmätočné tvrdenia žalovaného uvedené v jeho písomnom vyjadrení z

1. februára 2012, č. 3627/2012-1.10 a na pojednávaní pred krajským súdom konanom
2. novembra
3. Tým, že krajský súd konanie zastavil, došlo k situácii, kedy nebol odstránený protiprávny stav založený existenciou napadnutého rozhodnutia, ktorý stále trvá. Žalobca spochybnil záver krajského súdu o tom, že žaloba smeruje proti neexistujúcemu rozhodnutiu, v čom krajský súd videl dôvod pre zastavenie konania

§ 250dods.

3 OSP. Naopak,

jeho názoru, žaloba smeruje proti existujúcemu fiktívnemu rozhodnutiu, čo žalobca aj riadne preukázal. Rovnako preukázal aj tú skutočnosť, že požadované informácie mu neboli Obvodným úradom životného prostredia sprístupnené v požadovanom rozsahu (e-mail úradu č. 02/2012/933-1). Rozhodnutia prednostu úradu č. 3/2011 a 5/2011 boli žalobcovi zaslané bez zodpovedajúcich príloh, čím došlo k situácii, že nemal k dispozícii plne platné rozhodnutie č. 2/2011 z 19. januára 2011 k požadovaným termínom. Poukázal na to, že informácie, ktoré mu boli sprístupnené boli nepravdivé, povinná osoba v rozpore so zákonom a Ústavou Slovenskej republiky zámerne zamlčala niektoré informácie, ktoré v rozhodnom čase mala k dispozícii, pretože by ich sprístupnením poskytla žalobcovi dôkazy o nekalej a nezákonnej činnosti. Z hľadiska správneho konania vytkol žalobca nedodržanie zákonom ustanovených lehôt pre vybavenie jednak jeho žiadosti, ďalej tiež nedodržanie 30-dňovej lehoty ustanovenej v § 57 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) na predloženie odvolania a nedodržanie 15-dňovej lehoty na rozhodnutie o odvolaní

§ 19ods.

3 ZSI žalovaným. Dodal, že už z povahy fiktívneho rozhodnutia vyplýva jeho nepreskúmateľnosť, takže nie je možné, aby sa po jeho vydaní dotvárali nejaké odôvodnenia, prečo rozhodnutie nebolo vydané. Keďže žalovaný nepostupoval správne pri prejedaní a rozhodnutí o žalobcovom odvolaní, ktoré vybavil listom, nemusel by žalobca situáciu riešiť podaním žaloby voči fiktívnemu rozhodnutiu. V závere svojho odvolania žalobca vytkol prieťahy v konaní krajského súdu v trvaní 8 mesiacov, čo malo okrem iného za následok nutnosť novej žiadosti o sprístupnenie informácií adresovanej Obvodnému úradu životného prostredia, ktorá nebola vybavená v súlade so zákonom. Namietol tiež zrejmú nepripravenosť nariadeného pojednávania, na ktorom sa súd nezaoberal ním predloženými dôkazmi, ale zisťoval skutočnosti pre vec nepodstatnými, ktoré navyše boli obsiahnuté v žalobe. Rovnako videl rozpor postupu krajského súdu s § 158 ods. 5 OSP, keď rozsudok bol vyhotovený až 50 dní od jeho vyhlásenia. Svoje odvolanie zosumarizoval do piatich bodov v zmysle § 205 ods. 2 písm. b/ a e/ OSP. Uviedol, že rozhodnutie krajského súdu má vady, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, keďže krajský súd konal v rozpore s OSP

názoru žalobcu neobstojí, pretože žalobca predložil nový dôkaz, a to rozhodnutie Obvodného úradu životného prostredia č. 02/2012/933-1, ktorý doteraz neuplatnil z dôvodu, že toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť až po rozhodnutí krajského súdu vo veci 21. novembra 2012

ktorého „Každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii.“ Nebolo teda povinnosťou prvostupňového správneho orgánu vytvárať informácie, ktoré neexistovali. Odvolanie podané žalobcom vyhodnotil prvostupňový správny orgán ako neprípustné (§ 18 ods. 1 ZSI) a postúpil ho v súlade s § 57 ods. 2 správneho poriadku žalovanému ako druhostupňovému orgánu. Tento odvolanie žalobcu preskúmal a záveroch ho vyrozumel listom z

1. septembra 2011, č. 52958/2011-1.1.
2. Navrhol preto uznesenie krajského súdu v celom rozsahu potvrdiť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej OSP) preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu napadnutom odvolaním (§ 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej OSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP). Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu, ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami, ako ten, o koho práva v konaní ide. Predpokladom postupu súdu

druhej hlavy piatej časti OSP (rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov) je, aby pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní išlo o rozhodnutie, po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť § 247ods. 2 OSP.

§ 247ods.

1 OSP

ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci malo byť

obsahu žaloby fiktívne rozhodnutie žalovaného „vydané„ v konaní

zákona o slobode informácií. Účelom zavedenia inštitútu fiktívneho rozhodnutia (§ 18 ods. 3 a § 19 ods. 3 zákona o slobode informácií) nebolo „legalizovať“ nečinnosť povinných osôb pri rozhodovaní o žiadostiach

tohto zákona, ale poskytnúť ochranu tomu, kto sa obrátil so žiadosťou na povinnú osobu o sprístupnenie informácií. Fikcia rozhodnutia predstavuje reálnu neexistenciu rozhodnutia a je nástrojom proti nečinnosti povinnej osoby. S prihliadnutím na účel zákona sa má aplikovať táto možnosť iba potiaľ, pokiaľ nebolo vo veci vydané vecné rozhodnutie. V prejednávanej veci z predloženého administratívneho spisu vyplýva, že e-mailom z

1. júla 2011 žalobca požiadal KÚŽP v Banskej Bystrici o sprístupnenie nasledujúcich informácií:
2. Rozhodnutia prednostu Krajského úradu životného prostredia v Banskej Bystrici č. 2/2011 o zmene vnútornej organizácie Krajského úradu životného prostredia v Banskej Bystrici a obvodných úradov životného prostredia v jeho pôsobnosti v platnom znení k dátumu: a/
3. januára 2011, b/
4. januára 2011, c/
5. januára 2011, d/
6. marca
8. Písomný záznam, resp. iný dokument, z pohovoru so štátnym zamestnancom U. zo dňa
9. januára
11. Písomný záznam, resp. iný dokument, z pohovoru so štátnym zamestnancom U. zo dňa
12. januára
14. Zápisnicu, resp. iný doklad, o prerokovaní skončenia štátnozamestnaneckého pomeru štátneho zamestnanca U. so Základnou organizáciou Slovenského odborového zväzu verejnej správy pri Krajskom úrade životného prostredia v Banskej Bystrici a so Základnou organizáciou Slovenského odborového zväzu verejnej správy pri Obvodnom úrade životného prostredia v Lučenci. Tieto informácie žiadal sprístupniť jednak emailom, a následne zaslaním na adresu žalobcu ako originály alebo úradne overené fotokópie listín. Súčasne požiadal o písomné potvrdenie prijatia tejto žiadosti, a to emailom. Následne túto istú žiadosť žalobca doručil písomne. Krajský úrad životného prostredia
15. júla 2011 listom oznámil žalobcovi sprístupnenie informácie

jeho žiadosti nasledovne:

1. Rozhodnutie prednostu KÚŽP č. 2/2011 zo dňa
2. januára 2011 bolo menené rozhodnutím č. 3/2011 zo dňa
3. januára 2011 (s účinnosťou k
4. januáru 2011) a rozhodnutím č. 5/2011 zo dňa
5. marca 2011 (s účinnosťou k
6. marcu 2011). Všetky vyššie uvedené rozhodnutia vrátane ich príloh tvoria prílohu č. 1 tohto listu.
7. Písomný záznam z pohovoru s U., ktorý sa uskutočnil dňa
8. januára 2011 v súvislosti so zrušením jeho štátnozamestnaneckého miesta, tvorí prílohu č. 2 tohto listu.
9. Písomný záznam z pohovoru s U., ktorý sa uskutočnil dňa
10. januára 2011 v súvislosti so zrušením jej štátnozamestnaneckého miesta, tvorí prílohu č. 3 tohto listu.
11. Zápisnica z prerokovania skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou danou služobným úradom z
12. januára 2011 tvorí prílohu č. 4 tohto listu. Proti tomuto listu sa žalobca odvolal, tvrdiac, že poskytnuté informácie sú neúplné a nepravdivé, čo ďalej konkretizoval. Krajský úrad životného prostredia v Banskej Bystrici
13. septembra 2011 predložil odvolanie žalobcu spolu s vyjadrením žalovanému. Žalovaný
14. septembra 2011 vybavil odvolanie žalobcu listom konštatujúc, že odvolanie odvolateľa je neprípustné, pretože „KÚŽP BB postupoval v zmysle § 18 ods. 1 zákona o slobode informácií, informácie sprístupnila v plnom rozsahu svojej informačnej povinnosti, nevydala a ani nemala za povinnosť vydať rozhodnutie v zmysle ustanovení uvedených v § 18 ods. 2 zákona o slobode informácií a ktoré by bolo možné napadnúť odvolaním v zmysle §18 ods. 3 zákona o slobode informácii.“.

§ 18ods.

1 zákona o slobode informácií ak povinná osoba poskytne žiadateľovi požadované informácie v rozsahu a spôsobom

§ 16v zákonom stanovenej lehote, urobí rozhodnutie zápisom v spise.

Proti takému rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

§ 18ods.

3 zákona o slobode informácií ak povinná osoba v lehote na vybavenie žiadosti neposkytla informácie či nevydala rozhodnutie a ani informáciu nesprístupnila, predpokladá sa, že vydala rozhodnutie, ktorým odmietla poskytnúť informáciu. Za deň doručenia rozhodnutia sa v tomto prípade považuje tretí deň od uplynutia lehoty na vybavenie žiadosti (§ 17). Ako Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) zistil z obsahu spisov, povinná osoba sprístupnila žalobcom požadované informácie, proti čomu žalobca podal odvolanie. Keďže zákon o slobode informácii proti takému rozhodnutiu odvolanie nepripúšťa a zároveň správny poriadok neupravuje postup správneho orgánu v prípade podania neprípustného odvolania, je len logické, že žalovaný toto vybavil listom z

1. septembra
2. Tento list je druhou skutočnosťou vylučujúcou existenciu fiktívneho rozhodnutia v prejednávanej veci, keďže predstavuje potenciálny predmet konania v správnom súdnictve, ako to vyplýva z už ustálenej judikatúry. Čo sa týka námietky žalobcu, že informácie, ktoré požadoval pod bodom 4 svojej žiadosti mu neboli sprístupnené v ním požadovanej forme originálu alebo úradne osvedčenej kópie, najvyšší súd uvádza, že nie je účelom zákona o slobode informácií poskytovať listiny a dokumenty na úradné použitie, de facto vytvárať pre žiadateľa rovnopisy listín. Žalobca podal zjavne nedôvodnú a celkom zbytočnú žalobu a krajský súd správne konanie zastavil, nakoľko predmetom súdneho prieskumu zákonnosti malo byť fiktívne rozhodnutie žalovaného, ktoré

zákona ani nevzniklo a neexistujúce rozhodnutie nemôže byť predmetom preskúmavania súdom (arg. a minori ad maius) [k tomu tiež pozri bližšie rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sži/19/2012 zo 04. decembra 2012]. Pokiaľ ide o námietky žalobcu týkajúce sa dĺžky konania pred krajským súdom a nedodržania lehoty na vyhotovenie rozhodnutia, tieto skutočnosti nemajú na správnosť napadnutého uznesenia žiaden vplyv. Neobstojí ani námietka nevykonania dôkazov krajským súdom, nakoľko správny súd nie je súdom skutkovým a dokazovanie zásadne nevykonáva. Súd v správnom súdnictve dôkazy vykonáva iba výnimočne, a to iba nevyhnutné dôkazy za účelom preskúmania zákonnosti rozhodnutia súc viazaný skutkovým stavom ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy (§ 250 ods. 1 OSP). V danom prípade sa pritom ani nejedná o vec s tzv. plnou jurisdikciou v zmysle § 250i ods. 2 OSP, v ktorej by správny súd mohol vykonať dôkazy

tretej časti OSP.

názoru najvyššieho súdu sa krajský súd riadne a v súlade so zákonom vysporiadal so žalobou žalobcu, preto najvyšší súd v súlade s § 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP v ďalšom poukazuje aj na odôvodnenie uznesenia Krajského súdu v Bratislave z 21. novembra 2012, č. k. 2S/184/2011-49, ktoré

§ 250ja ods.

3 veta druhá a § 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil ako správne. Záverom najvyšší súd dáva do pozornosti najmú žalobcu, že účelom zákona o slobode informácií je predovšetkým poskytovanie informácií za týmto zákonom stanovených podmienok a že tento zákon má slúžiť predovšetkým ako nástroj spoločenskej kontroly. Preto vzhľadom na účel zákona o slobode informácií, ak rozhodnutie o žiadosti o informáciu bolo vydané, „fiktívne rozhodnutie“ sa stáva bezpredmetným. V prípade, že by sa mal akceptovať názor žalobcu, ktorý, ako je vedené zhora, nemožno považovať za súladný so zákonom, rozhodnutie by sa zrušilo iba pre to, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré však vzhľadom na už prejavenú správnu úvahu reálne neprivodia iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre žiadateľa informácie a formálne zopakovanie administratívneho konania nepredstavuje pre žalobcu vo vzťahu k skutkovej stránke veci reálnu možnosť dosiahnuť priaznivejšie rozhodnutie. Navyše, ako je tiež uvedené vyššie, v danej veci fiktívne rozhodnutie ani vzniknúť nemohlo a ak bol žalobca nespokojný so spôsobom vybavenia jeho odvolania žalovaným, mal žalobou napadnúť jeho stanovisko - list z

1. septembra 2011, nakoľko za spôsobilý predmet súdneho prieskumu sa v zmysle dnes už ustálenej súdnej praxe považujú aj listy s charakterom rozhodnutia vydané príslušným orgánom verejnej správy ako právnoaplikačné akty správnych orgánov uvedené v ustanovení § 3 ods. 6 správneho poriadku a súd by v takomto prípade skúmal, či táto odpoveď žalovaného môže byť listom s charakterom rozhodnutia vydaného príslušným orgánom verejnej správy a v kladnom prípade by mohol preskúmať jeho zákonnosť včítane zákonnosti postupu (k tomu pozri bližšie napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžo/18/2011 z
2. mája 2011). Najvyšší súd v žiadnom prípade nepopiera právo žalobcu na informácie, avšak je nevyhnutné, aby toto právo bolo uplatňované účelne (nie účelovo) a efektívne, a to nielen vo vzťahu k povinným osobách, ale i vo vzťahu k súdu. V opačnom prípade ide zo strany žiadateľov skôr o zneužívanie práva, kedy je toto právo zámienkou pre formalistické a bezúčelné spory. Nedá tiež najvyššiemu súdu neuviesť, že postup žalobcu v konaní o jeho žiadosti sa javí šikanózny, kedy zjavne využíva zákon o slobode informácií a na jeho základe žiada poskytnutie informácií, o ktorých je možné pochybovať, že ako obsah osobných spisov podliehajú jeho režimu. Ako vyplýva aj z odvolania žalobcu proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu, cieľom žiadosti žalobcu nebolo získať prístup k informáciám, ktorými by on sám nebol disponoval, ale „zistiť, ako sa vysporiadajú vedúci zamestnanci KÚŽP so skutočnosťou, že nebol spísaný na pohovore dňa
3. januára 2011 so mnou (žalobcom - pozn.) žiaden záznam a na základe pohovoru bol zrušený so mnou (žalobcom - pozn.) štátnozamestnanecký pomer. A vysporiadali sa s ním svojsky, nekalo a protizákonne.“. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

§ 224ods.

1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP, nakoľko žalobca v odvolacom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov konania zo zákona neprislúcha. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok n i e j e prípustný.