listu vlastníctva je žalobca vedený ako vlastník pozemkov, avšak vo veci vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 15C/251/1994 bolo právoplatne rozhodnuté, že v súvislosti s nezákonným vyvlastnením sú vlastníkmi U. S. a spol. Poukázal i na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach / 5Co/363/2008-268 /, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Košice I vo veci 15C/805/1994-224. Uviedol, že napriek uvedeným konaniam bol ochotný uzavrieť so žalobcom vyváženú nájomnú zmluvu. Žalobca vo vyjadrení k odporu uviedol, že
Pravidiel prenajímania majetku mesta Košice je cena ročného prenájmu za pozemky pre podnikateľské subjekty stanovená vo výške 10 % z hodnoty pozemku
znaleckého posudku alebo 10 % z hodnoty pozemku určenej
hodnotovej mapy mesta Košice.
kritéria celkovej výmery užívaných pozemkov / 19 903 m2 / by mal ročný nájom predstavovať sumu 62 101,91 eur. Komisia Mestského zastupiteľstva na zasadnutí dňa
Uviedol, že pre určenie výšky nájmu pozemkov nie je rozhodujúce, aký druh pozemku je zapísaný na liste vlastníctva, ale akému účelu v skutočnosti pozemok slúži. Žalobca doplňujúcim podaním z
Pravidiel prenajímania majetku mesta Košice vo výške 722 362 Sk / 23 978,03 eur / t. j. 94 Sk za m2 ročne za užívanie ihriska a 1 Sk za m2 ročne za užívanie pozemkov. Žalovaný sumu nezaplatil. Žalobca k spochybneniu užívania časti parcely č. XXXX/XX o výmere 1 944 m2, a to parkovisko o výmere 419 m2 v cene 13,90 eur uviedol, že v tejto časti berie žalobu späť. Súd v tejto časti konanie zastavil. Žalovaný na pojednávaní nespochybnil užívanie špecifikovaných pozemkov, spochybnil však žalobcu ako vlastníka pozemkov a výšku nájomného 94,- Sk/m
1 písm. p/ zákona č. 229/1991 Zb., keďže došlo k prevzatiu v rozhodnej dobe. Neuplatnením tejto možnosti došlo k zániku ich práva na obnovu ich vlastníckeho práva. Ak im teda predmetné nehnuteľnosti neboli vydané
reštitučných predpisov, ako špeciálnej právnej úpravy, nemohli nadobudnúť k nim vlastnícke právo, lebo ich vlastníkmi by sa stali až ich vydaním. Súd prvého stupňa na základe § 451 Obč. zák. mal za preukázané, že žalovaný predmetné nehnuteľnosti užíva bez právneho dôvodu, čím sa neoprávnene obohatil. Súd mal za preukázané, že vlastníkom nehnuteľností je žalobca a výšku nájomného vyúčtoval v súlade s Pravidlami prenajímania majetku mesta Košice, ako aj znaleckým posudkom č. 58/2006, ktorým bolo preukázané, že výška nájomného je v súlade s Pravidlami ... Naopak, žalovaný neuniesol dôkazné bremeno na vyvrátenie tvrdení a dôkazov produkovaných žalobcom. Na základe uvedeného súd rozhodol tak, ako vyplýva z výroku rozsudku. Žalobcovi patrí i nárok na úrok z omeškania
1 Obch. zák., ktorý mu priznal tak, ako vyplýva z výroku rozsudku. O trovách konania rozhodol
1 O. s. p. v prospech úspešného žalobcu. Trovy pozostávajú zo zaplateného súdneho poplatku 1 438,56 eur a trov za 6 úkonov právnej pomoci, vrátane paušálnej náhrady a 19 % DPH, t. j. 2 564,25 eur. Žalovaný podal proti rozsudku v časti, ktorou bolo žalobe vyhovené, v zákonnej lehote odvolanie a navrhol rozsudok v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvého stupňa pochybil, keď vychádzal iba z LV XXXXX a nedoplnil dokazovanie v rozsahu navrhnutom žalovaným, a to pripojením súdnych spisov Okresného súdu Košice I vo veci 15C/792/1994 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach 5Co/11/2009-496, v ktorom sa uvádza, že mesto Košice nie je vlastníkom pozemkov. Ďalej v odvolaní opätovne namietal ustanovenú výšku jednotkovej ceny za m2 94 Sk, resp. 1 Sk. Uviedol tiež, že žalobca požadoval bezdôvodné obohatenie, pričom súd rozhodoval
odôvodnenia o nájomnom. Žalobca v podrobnom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny a priznať mu trovy odvolacieho konania. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací prejednal odvolanie v rozsahu
1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania
2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a konštatoval správnosť jeho dôvodov. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia uviedol, že predmetom konania bol nárok na zaplatenie sumy 23 965,13 eur s príslušenstvom titulom bezdôvodného obohatenia v súvislosti s užívaním pozemkov žalovaným v období od
K námietkam ohľadne rozsudku 15C/792/1994 uviedol, že týmto rozsudkom bolo zriadené vecné bremeno v prospech žalovaného k jeho stavbe na parcele č. XXXX/XX o výmere 24 m2. Vecné bremeno k stavbe na parcele č. XXXX/XX sa žalovaného
uvedeného rozsudku netýka, ale žalobcu a táto parcela nie je predmetom tohto konania. Žalobca za bezdôvodné užívanie parcely č. XXXX/XX o výmere 29 m2, ku ktorej je zriadené vecné bremeno vo výmere 24 m2 až dňom právoplatnosti rozsudku 15C/792/1994 dňa
p. rozsudok v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol
1 v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. tak, že úspešnému žalobcovi priznal trovy odvolacieho konania vo výške 488,55 eur. Žalovaný podal proti rozsudku odvolacieho súdu dovolanie podaním zo dňa 11. apríla 2011, ktorého prípustnosti odôvodňuje z ust. § 237 písm. d/ a f/ O. s. p. Dovolateľ zastáva názor, že v konaní došlo k vadám
d/ a f/ O. s. p., ktoré vyvodzuje z prekážky rozhodnutej veci a zmätočnosťou postupu súdov. Poukázal na to, že súd v konaní sp. zn. 15C/792/1994, ako i odvolací súd vyslovili, že vlastníkmi označených pozemkov sú fyzické osoby, a nie mesto Košice. V tejto veci súdy nerešpektovali právoplatné rozhodnutia súdu prv vydané. Ďalej v dovolaní uviedol, že napadnutý rozsudok spočíva i na nesprávnom právnom posúdení veci, nakoľko oba súdy sa nezaoberali súvisiacimi vecami právoplatne skončenými v inom konaní, ani tieto spisy nepripojili v tomto konaní. Prekážku rozhodnutej veci vyvodzuje z toho, že Okresný súd Košice I právoplatne rozhodol ohľadne predmetných pozemkov, ktoré rozhodnutie v tomto konaní súdy nerešpektovali tak, ako to predpokladá § 159 ods. 2 O. s. p. Ďalej uviedol, že
právoplatného rozhodnutia Okresného súdu Košice I vo veci sp. zn.15C/251/1994, sú vlastníkmi sporných pozemkov fyzické osoby, ktoré následne boli zapísané do LV. Navrhol napadnuté rozsudky zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že
jeho názoru nejde o res iudicatae
3 O. s. p. K dovolaniu v časti odkazujúcej na rozhodnutia Okresného súdu Košice I uviedol, že išlo o konanie o zriadenie vecného bremena a predmetom tohto konania je bezdôvodné obohatenie. Poukázal na súdnu prax / rozhodnutia 4Cdo130/2007, 3Cdo 120/2003, 2Cdo 122/2010, ako i na rozsudok veľkého senátu kolégia Nejvyššího soudu České republiky sp. zn. 31Cdo 1222/2001 /. Rozsudky, na ktoré sa poukazuje žalovaný boli prekonané neskoršími súdnymi rozhodnutiami / rozsudok 4Cdo180/2010, 2Cdo 122/2010 /. Žalobca zastáva názor, že tvrdenie žalovaného o odňatí možnosti konať pred súdom je nedôvodné, nakoľko nevykonanie dôkazov / pripojenie rozsudkov o zriadení vecných bremien /, ktoré neslúžia na preukázanie relevantných skutočností, nie je porušením § 237 písm. f/ O. s. p. Žalovanému bola umožnená realizácia procesných práv v súlade s právnym predpisom. Súd prvého stupňa aj odvolací súd sa
žalobcu, náležite vysporiadali s podstatnými otázkami vo svojich rozhodnutiach. Navrhol dovolanie žalobcu odmietnuť a priznať mu trovy dovolacieho konania vo výške 986,33 eur, ktoré vyčíslil v podaní zo dňa
1 a § 243 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania. Po preskúmaní rozsudku v rozsahu napadnutého dovolaním a konania, ktoré mu predchádzalo dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné.
1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Podmienky prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu upravujú ust. § 237 až § 239 O. s. p. Z dôvodov uvedených v § 237 O. s. p. je možné dovolaním napadnúť všetky rozhodnutia odvolacieho súdu bez ohľadu na formu rozhodnutia, na jeho obsah alebo povahu predmetu konania. Spôsobilým predmetom dovolania je
tohto ustanovenia rozhodnutie vydané odvolacím súdom v odvolacom konaní. Na to, či rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z vád uvedených v § 237 O. s. p. prihliada dovolací súd nielen na podnet dovolateľa, ale i z úradnej povinnosti / § 242 ods. 1 /. V prípade, že dovolací súd zistí, že rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z týchto vád, zruší rozhodnutie odvolacieho súdu, i keď dovolateľ toto pochybenie nenamietal. Prípustnosť dovolania
p. nie je však daná len tvrdením dovolateľa, ale len skutočnosťou, že k vade v zmysle § 237 rozhodnutím odvolacieho súdu skutočne došlo. V predmetnej veci podal žalovaný dovolanie proti potvrdzujúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu z dôvodu procesného pochybenia odvolacieho súdu, ale aj z dôvodu jeho vecnej nesprávnosti. Ak je dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým bol výrok rozsudku súdu prvého stupňa potvrdený, je dovolanie prípustné len vtedy, ak súd vyslovil prípustnosť dovolania, pričom v predmetnej veci nejde o tento prípad. Z uvedeného vyplýva, že zákonné podmienky pre podanie dovolania
p. neboli splnené.
1 O. s. p. dovolací súd preskúmáva rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu napadnutého výroku, ktorý vymedzuje kvantitatívna stránka dovolania. Dovolací súd je teda viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i uplatneným dovolacím dôvodom. Odvolací súd o podanom odvolaní rozhodol tak, že rozsudok v napadnutej časti potvrdil
2 O. s. p. Pokiaľ sa odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku stotožnil s názorom vysloveným súdom prvého stupňa
2 O. s. p., nemožno túto skutočnosť považovať za vadu, ktorá by napĺňala predpoklady zákonom stanoveného dovolacieho dôvodu len preto, že účastník s rozhodnutím nesúhlasí. Ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p. reaguje na súdnu prax v prípadoch úplných a presvedčivých rozhodnutí súdov prvého stupňa, keď odôvodnenie rozhodnutia odvolacím súdom je kopírovaním vecne správnych dôvodov napadnutého rozsudku. V takýchto prípadoch rozhodnutie obsahuje účastníkom známe podania, známy napadnutý rozsudok a v závere obsahuje stručné konštatovanie o správnosti a presvedčivosti napadnutého rozhodnutia, s ktorým sa odvolací súd plne stotožnil. Zo znenia tohto ustanovenia vyplýva, že ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožní s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, nemusí v odôvodnení odvolacieho rozhodnutia uvádzať / kopírovať / všetky dôvody uvedené v napadnutom rozhodnutí, ale sa môže v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie vecnej správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne ich doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia. V predmetnej veci sa odvolací súd stotožnil s výrokom i odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti, ktorú skutočnosť dovolací súd nevyhodnotil ako procesné pochybenie. Neodstrániteľnou prekážkou v konaní je prekážka právoplatne rozhodnutej veci / rei iudicatae /, ktorá vyplýva z ustanovenia § 159 ods. 3 O. s. p., a ktorá nesporne bráni tomu, aby vec, o ktorej bolo právoplatne rozhodnuté, bola znovu prejednaná. Rovnakou vecou je uplatnenie toho istého nároku alebo stavu, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, pokiaľ je súčasne daná totožnosť osôb a predmetu konania. Totožnosť predmetu konania je daná vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, ktorými bol už uplatnený / z rovnakého skutku /. Prekážku rozsúdenej veci však predstavuje právoplatné rozhodnutie súdu iba v takom rozsahu, v akom sa o predmete konania právoplatne rozhodlo, preto ak bola uplatnená iba časť nároku, potom je prekážkou rozhodnutej veci iba rozsah nároku, o ktorom bolo právoplatne rozhodnuté. V predmetnej veci je nepochybne zrejmé, že žalobca si uplatnil nárok bezdôvodné obohatenie, ktoré žalovanému vzniklo užívaním nehnuteľností žalobcu, na výkon podnikateľskej činnosti. Právoplatný rozsudok tvorí prekážku rozhodnutej veci iba v rozsahu jeho výroku vo veci, preto nemožno vyvodiť záver o tom, že prejednaniu predmetnej veci bráni rei iudicatae, pretože nebolo preukázané, že by o žalobcom uplatnenom nároku už bolo právoplatne rozhodnuté v inom konaní. Konania, na ktoré poukazuje žalovaný, sa týkali zriadenia vecného bremena k nehnuteľnostiam, pričom predmetom tohto konania je nárok z titulu bezdôvodného obohatenia. Dovolací súd dospel k záveru, že neboli splnené predpoklady prípustnosti dovolania
d/ O. s. p. Z podaného dovolania ďalej vyplýva, že dovolateľ namieta i porušenie § 237 písm. f/ O. s. p. odňatím možnosti konať pred súdom, ktoré vidí v zmätočnosti rozhodnutí súdov v tom, že nerešpektovali právoplatné rozhodnutia prv vydané.
f/ O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým účastníkovi odňal možnosť realizovať tie procesné práva, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práva a právom chránených záujmov. Skutočnosť, že súd nevykoná účastníkmi navrhované dôkazy, ani takýto jeho postup nemožno hodnotiť ako odňatie práva konať pred súdom. Rozhodnutie vyjadruje nezávislé postavenie súdu pri hodnotení dôkazov, ktoré vykonal, vrátane nezávislého rozhodovania o tom, ktoré dôkazy vykoná. O takýto prípad by išlo však vtedy, ak by súd svojim procesným postupom odňal účastníkovi možnosť navrhnúť vykonanie dôkazov, čo v tomto prípade nebolo preukázané.
názoru dovolacieho súdu nedošlo pri rozhodovaní odvolacím súdom k takým procesným vadám konania, ktoré by mali za následok vyslovenie, že účastníkovi / žalobkyni / bola odňatá možnosť konať pred súdom tak, ako to predpokladá ust. § 237 písm. f/ O. s. p.
čl. 46 ods.1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, pričom základné právo na súdnu ochranu neznamená právo na úspech v konaní pred súdom / II. ÚS 4/94, I. ÚS 40/95 /. K porušeniu ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu resp. na spravodlivý proces by
dohovoru mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného súdu nielen tým, keby tento fakticky odňal možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje právo na všeobecnom súde / II. ÚS 8/2001 /, ale aj tým, že súd rozhodol arbitrárne, bez náležitého odôvodnenia svojho rozhodnutia, alebo ak by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Naplnenie uvedených skutočností však v predmetnej veci nebolo zistené. Odôvodnenie odvolacieho rozsudku je jasné a zrozumiteľné, obsahuje vyhodnotenie výsledkov dokazovania a vyslovenie právneho názoru s odôvodnením. Dovolací súd vyslovil, že článok 6 ods. 1 dohovoru nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri rozhodovaní o odvolaní môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu / García Ruiz proti Španielsku /. Pokiaľ sa odvolací súd po preskúmaní veci a napadnutého rozsudku stotožní s názorom vysloveným prvostupňovým súdom bez toho, aby vytkol obsah odôvodnenia rozsudku, nemožno ani túto skutočnosť považovať za vadu, ktorá by napĺňala predpoklady zákonom stanoveného dovolacieho dôvodu len preto, že účastník s rozhodnutím nesúhlasí. Zároveň dovolací súd tiež poukázal na to, že Ústava Slovenskej republiky neupravuje dôsledky jednotlivých procesných nesprávností, ku ktorým v praxi dochádza v súdnych konaniach, ani nestanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Úpravu ústavne garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ako aj predpoklady a podmienky, za ktorých možno v dovolacom konaní procesné nesprávnosti konania súdov nižších stupňov napraviť. Procesné vady taxatívne vymedzuje ust. § 237 O. s. p., ktoré zakladajú prípustnosť dovolania. Občiansky súdny poriadok považuje, okrem procesných vád vymenovaných v § 237 O. s. p., aj iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, za relevantný dovolací dôvod /§ 241 ods. 2 písm. b/, c/ O. s. p. /, avšak vady tejto povahy prípustnosť dovolania nezakladajú. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá „inú vadu konania“
2 O. s. p., nie však vadu procesnú
p. Dovolací súd prijal záver, že neboli splnené podmienky prípustnosti dovolania ani
f/ O. s. p. Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedeného dovolanie
4 O. s. p. v spojení s ust. § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.odmietol. O trovách dovolacieho konania rozhodol
5 O. s. p tak, že žalobcovi priznal ako účelne vynaložené trovy dovolacieho konania za jeden úkon právnej služby / vyjadrenie k dovolaniu /, paušálnu náhradu a 20 % DPH v celkovej výške 493,16 eur. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.