2 písm. a/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zrušil rozhodnutie žalovaného č. I/227/17797-71319/2010/992906-r z
OSP, ako aj § 247 ods. 1 až 3 OSP pri svojom rozhodovaní vychádzal z ustanovení § 35 ods. 1, 2 a 6, § 5 ods. 1 písm. a/ a § 6 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z príjmu“), § 266 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka a § 34, § 35 ods. 1 a § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka v prvom rade neuznal za dôvodnú námietku žalobcu ohľadom nedodržania lehoty,
ktorej bol prvostupňový správny orgán povinný po tom ako mu bola vec vrátená odvolacím správnym orgánom rozhodnúť
6 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov účinného do 31. decembra 2011 (ďalej len „ zákon č. 511/1992 Zb.“ alebo „zákon o správe daní“) a vydať dodatočný platobný výmer v lehote 15 dní od skončenia daňovej kontroly, keďže v danom prípade ide o poriadkovú lehotu, ktorá nijakým spôsobom nemá vplyv na lehoty, v ktorých je povinný daňový úrad rozhodovať. Vychádzajúc však z ustanovenia § 266 Obchodného zákonníka ako aj z aj z obsahu administratívneho a súdneho spisu krajský súd dospel k záveru, že žalovaný ako aj prvostupňový správny orgán nesprávne posúdil vec, keď prekvalifikoval príjmy vyplývajúce zo živnosti na príjmy zo závislej činnosti. Krajský súd v tomto smere poukázal na to, že správca dane sa pri dokazovaní sústredil iba na obsah mandátnej zmluvy bez toho, že by zisťoval u zmluvných strán ich skutočnú vôľu, pre aký druh pracovnej činnosti sa na základe tejto zmluvy rozhodli. Krajský súd považoval výklad správcu dane za značne úzky a pri hodnotení postupu daňového subjektu nevychádzajúci zo zmyslu a obsahu konania, pričom podotkol, že širší výklad podnikania a investícii musí byť v prospech podnikateľov a následne aj v prospech štátneho rozpočtu, na čom sa ustálila aj súdna judikatúra.
názoru krajského súdu prvostupňový správny orgán (správca dane) ako aj žalovaný nedostatočne a neúplné vyhodnotili prejav vôle zmluvnej strany - živnostníka - V. uvedený v mandátnej zmluve, na základe ktorej vykonával tento živnostník práce pre žalobcu. Rozhodujúcim momentom, ktorý boli povinní daňové úrady v rámci daňového konania skúmať je
názoru krajského súdu ten, že v rámci dokazovania mali preverovať úmysel V. uzatvoriť so žalobcom obchodnoprávny vzťah
ustanovení Obchodného zákonníka alebo vzťah pracovnoprávny
ustanovení Zákonníka práce, a to bez ohľadu na to ako bola zmluva pomenovaná. Krajský súd pritom poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 3Sžf/80/2008 z
1 veta prvá OSP ako aj v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“). Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný namietajúc, že krajský súd v zmysle § 205 ods. 2 písm. d/ OSP dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a v zmysle § 205 ods. 2 písm. f/ OSP rozhodnutie krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a zároveň považoval napadnutý rozsudok za neodôvodnený, čím krajský súd porušil § 157 ods. 1 a 2 OSP a § 250j ods. 6 OSP. S poukazom na nejasné formulácie v odôvodnení rozsudku a logický nesúlad niektorej argumentácie žalovaný uviedol, že v daňovom konaní bolo realizované rozsiahle dokazovanie, ktoré tvorí obsah spisu a na ktoré odkazuje. Uviedol, že sa pri svojom rozhodovaní zaoberal obsahom mandátnej zmluvy, avšak pri svojom rozhodovaní vychádzal aj z ďalšieho dôkazného materiálu získaného počas odvolacieho konania, a to z písomnej svedeckej výpovede V. zo dňa 10. mája 2010, z ktorej vyplynulo, že konal v mene družstva ako jeho predseda a nie ako obchodný partner, ktorému síce platiteľ príjmu platil za služby, avšak uvedeným spôsobom nepostupoval v súlade s Obchodným zákonníkom a to jeho ustanoveniami o družstve, pretože riadiaca a rozhodovacia činnosť (obchodne vedenie) je priamo upravená v ustanoveniach o družstve. Táto činnosť je vyhradená predstavenstvu družstva, ktoré je štatutárnym a výkonným orgánom družstva, pričom jeho príjmy sa zdaňujú v súlade s ustanovením § 5 ods. 1 písm. b/ o dani z príjmov, teda ako príjmy zo závislej činnosti.
žalovaného tým, že zmluvné strany podpísali mandátnu zmluvu vo vlastnom mene, prejavili vôľu činnosť uvedenú v jej predmete vykonávať na základe obchodno-právneho vzťahu. Preto
žalovaného akékoľvek preverovanie, či mal V. úmysel uzatvoriť obchodnoprávny vzťah alebo pracovnoprávny vzťah je právne bezvýznamné. V. v podstate svojou písomnou svedeckou výpoveďou potvrdil vykonávanie svojej činnosti, ktorú ako už bolo uvedené vyššie, realizoval v priestoroch budovy žalobcu bez toho, že by si ich prenajímal, používal jeho pracovné prostriedky (služobné motorové vozidlo, služobný telefón a služobný počítač). Žalovaný mal za to, že konanie žalobcu smerovalo k obchádzaniu zákona, a to zákona o dani z príjmov a rovnako aj Obchodného zákonníka. Keďže V. nebol štatutárnym orgánom družstva, ale preukázalo sa, že takúto činnosť vykonával, čo napokon vyplýva aj z jeho písomnej svedeckej výpovede, jeho príjmy pre daňové účely bolo potrebné posúdiť
1 písm. a/ zákona o dani z príjmov, pretože pri svojej činnosti bol ako mandatár povinný dodržiavať pokyny a príkazy platiteľa dane a miera týchto pokynov a príkazov bola tak rozsiahla, resp. podrobná, že prevažuje nad prvkom samostatnosti, ktorý je typickým znakom podnikateľskej činnosti. Navrhol preto, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil a žalobu zamietol a zároveň vyslovil, že žiadny z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. V písomnom vyjadrení na odvolanie žalovaného žalobca navrhol napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trnave potvrdiť a žalobcovi priznať trovy odvolacieho konania. Poukázal na to, predmetný rozsudok sa opiera o existujúcu judikatúru, pričom konkrétne rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok vo veci sp. zn. 3Sžf/80/2008 z 23. apríla 2009 a rozsudok sp. zn. 5Sžf/36/2009 z 23. februára 2010) sú v odôvodnení rozsudku uvedené. Nie je teda pravou, čo tvrdí že tvrdí žalovaný, že súd neoznačil predmetnú judikatúru. V uvedenej judikatúre bolo zo strany Najvyššieho súdu Slovenskej republiky jednoznačne preukázané, že konanie žalovaného a jeho podriadených daňových úradov bolo protizákonné. Význam konkrétnych rozhodnutí je
žalobcu o to závažnejší, že sa týkajú samotného žalovaného, ktorý v iných a rovnakých prípadoch neuniesol dôkazné bremeno o svojom tvrdení. Žalobcovi nie je zrejmé, z akého dôvodu odmieta žalovaný rešpektovať existujúci právny poriadok Slovenskej republiky, súčasťou ktorého je aj aktuálna judikatúra. Žalobca zotrval na všetkých svojich tvrdeniach uvedených v doterajšom konaní, ktoré
jeho názorom preukazujú správnosť jeho postupu a nesprávnosť postupu žalovaného a jeho daňového úradu. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta druhá OSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu podaného odvolania, odvolania účastníkov prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné. Predmetom konania v danej veci bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. I/227/17797-71319/2010/992906-r z
1 zákona o dani z príjmov vyplatených pre daňovníka V., bytom W., nezrazil preddavok na daň zo zdaniteľnej mzdy. Odplata za služby bola daňovníkovi neoprávnene vyplatená ako príjem zo živnosti (§ 6 ods. 1 písm. b/ zákona) a nie ako príjem zo závislej činnosti (§ 5 ods. 1 zákona o dani z príjmov). Z predložených dokladov správca dane vyhodnotil, , že sa jedná o príjem zo závislej činnosti dosiahnutého z obdobného vzťahu
1 zákona o dani z príjmov, pri ktorom platiteľ dane bol povinný vykonať zrážku dane z príjmov zo závislej činnosti
Obsahom pripojeného administratívneho spisu bolo preukázané, že žalobca mal uzatvorenú mandátnu zmluvu zo dňa 01. januára 2006
- V., miesto podnikania W.. Predmetom zmluvy bolo vykonávanie úkonov súvisiacich s obchodným vedením Poľnohospodárskeho družstva Dolné Saliby za odplatu vo výške 40.000,00 Sk mesačne bez DPH.
článku I. bodu
príslušných predpisov, - dávať podnety na zmeny v obchodnej činnosti družstva. Napokon
bodu 3. článku I. mandátnej zmluvy mandant udelí mandatárovi plnomocenstvo na úkony
tejto zmluvy. V bode 1 článku II mandátnej zmluvy sa mandatár zaviazal pri vykonávaní úkonov
článku 1. tejto zmluvy postupovať s odbornou starostlivosťou, v súlade so záujmami mandanta a
pokynov mandanta a v bode 2 článku II mandátnej zmluvy sa zaviazal vykonávať úkony
článku II. tejto zmluvy osobne. V bode
obsahu plnomocenstva nebol V. oprávnený „za predsedu predstavenstva hlasovať na členských schôdzach alebo zasadnutiach predstavenstva, na ktorých sa rozhoduje o vlastníckom práve k nehnuteľnostiam, prevode členského podielu, voľbe do orgánov družstva, členstve v družstve a vykonávať za splnomocniteľa akékoľvek úkony týkajúce sa vlastníckeho práva k majetku vo vlastníctve družstva“. Ďalej bolo preukázané, že V. - V., miesto podnikania W., IČO XXXXXXXX, IČ DPH: XXXXXXXXXX podniká na základe živnostenského oprávnenia vydaného Obvodným úradom v Dunajskej Strede dňa 03. marca 2004, č. živnostenského registra XXX - XXXXX, pričom predmetom jeho podnikania je: - kúpa tovaru za účelom jeho predaja, - sprostredkovateľská činnosť, - poradenstvo a návrh záhradných zavlažovacích systémov, - reklamná činnosť, - sekretárske služby a preklady, - výuka ruského jazyka, - poradenská činnosť v oblasti poľnohospodárstva, - kontrola kvality práce, - príprava metodiky a techniky kvality práce. V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP). Jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti.
1 zákona o správe daní v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní. Aby daňové orgány mohli uvedenú zásadu realizovať, sú vybavené rozsiahlymi zákonnými právomocami, vychádzajúcimi zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, zakotvenej v § 2 ods. 3 citovaného zákona. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je zásada voľného hodnotenia dôkazov jednou z najvýznamnejších zásad
ktorej správca dane hodnotí dôkazy
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.
6 zákona o správe daní pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane.
1 Zákonníka práce v znení účinnom do 31. augusta 2011 za závislú prácu, ktorá je vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, sa považuje výlučne osobný výkon práce zamestnanca pre zamestnávateľa,
pokynov zamestnávateľa, v jeho mene, za mzdu alebo odmenu, v pracovnom čase, na náklady zamestnávateľa, jeho výrobnými prostriedkami a na zodpovednosť zamestnávateľa a ide o výkon práce, ktorá pozostáva prevažne z opakovania určených činností. Závislá práca môže byť vykonávaná výlučne v pracovnom pomere, v obdobnom pracovnom vzťahu alebo výnimočne za podmienok ustanovených v tomto zákone aj v inom pracovnoprávnom vzťahu. Závislou prácou nie je podnikanie alebo iná zárobková činnosť založená na zmluvnom občianskoprávnom alebo zmluvnom obchodnoprávnom vzťahu
osobitných predpisov (§ 1 ods. 3 Zákonníka práce v znení účinnom do 31. augusta 2011).
1 Zákonníka práce v znení účinnom do 31. augusta 2011 zamestnanec je fyzická osoba, ktorá v pracovnoprávnych vzťahoch, a ak to ustanovuje osobitný predpis, aj v obdobných pracovných vzťahoch vykonáva pre zamestnávateľa závislú prácu.
1 písm. a/ zákona o dani z príjmu príjmami zo závislej činnosti sú príjmy zo súčasného alebo z predchádzajúceho pracovnoprávneho vzťahu, služobného pomeru, štátnozamestnaneckého pomeru alebo členského pomeru, alebo z obdobného vzťahu, v ktorom je daňovník pri výkone práce pre platiteľa príjmu povinný dodržiavať pokyny alebo príkazy platiteľa príjmu, ako aj príjmy za prácu žiakov a študentov v rámci praktického vyučovania. Príjmami
odseku 1 sú bez ohľadu na ich právny dôvod pravidelné, nepravidelné alebo jednorazové príjmy, ktoré sa vyplácajú, poukazujú alebo pripisujú k dobru, alebo spočívajú v inej forme plnenia daňovníkovi s týmito príjmami (ďalej len „zamestnanec“) od platiteľa týchto príjmov (ďalej len „zamestnávateľ“) alebo v súvislosti s výkonom závislej činnosti. Takýmito príjmami sú aj príjmy, ktoré poberá osoba, na ktorú prešlo zo zamestnanca právo na tieto príjmy (§ 5 ods. 1 písm. a/ zákona o dani z príjmu).
1 písm. b/ zákona o dani z príjmu príjmami z podnikania sú príjmy zo živnosti.
455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „živnostenský zákon“) živnosťou je sústavná činnosť prevádzkovaná samostatne, vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť, za účelom dosiahnutia zisku a za podmienok ustanovených týmto zákonom.
Obchodného zákonníka podnikaním sa rozumie sústavná činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku. Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení ako aj z obsahu administratívneho i súdneho spisu nemožno sa stotožniť s právnym názorom vysloveným krajským súdom v napadnutom rozsudku, že správca dane ako aj žalovaný nedostatočne a neúplne vyhodnotili prejav vôle druhej zmluvnej strany teda V. a Poľnohospodárskeho družstva Dolné Saliby. Niet pochýb o tom, že pri posudzovaní právnych úkonov, teda v danom prípade mandátnej zmluvy, okrem príslušných ustanovení Obchodného zákonníka (§ 266 ods. 1 a 2) treba vychádzať aj z ustanovení Občianskeho zákonníka, keďže Obchodný zákonník iba dopĺňa právnu úpravu právnych úkonov v Občianskom zákonníku (§ 34 a § 37). Treba však tiež vychádzať zo skutočného obsahu právneho úkonu a nemožno odhliadnuť ani od skutočnosti, aká činnosť bola fakticky vykonávaná, ktorú možno posúdiť ako inú skutočnosť rozhodujúcu pre určenie alebo vybratie dane (§ 2 ods. 6 zákona o správe daní). V tomto smere
názoru najvyššieho súdu bolo v administratívnom daňovom konaní vykonané dostatočné dokazovanie, z ktorého daňové orgány vyvodili aj správny právny záver, že odmenu za činnosť, ktorú V. vykonával pre žalobcu kvalifikovali ako príjem zo závislej činnosti. Z obsahu mandátnej zmluvy, plnomocenstva ako aj dokazovania vykonaného v daňovom konaní najmä z obsahu zápisnice o miestnom zisťovaní (vypočutím V., splnomocnenej osoby na zastupovanie družstva) z
jeho pokynov a o vykonanej činnosti musel 1 x mesačne písomne informovať mandanta. Na základe toho mandatár pri výkone svojej činnosti, ako je obchodné vedenie družstva a kontrola činnosti družstva, priamo podliehal predstavenstvu družstva, ktoré
1 Obchodného zákonníka riadi činnosť družstva a rozhoduje o všetkých záležitostiach družstva, ako konštatoval aj správca dane i žalovaný vo v žalobou napadnutých rozhodnutiach. Činnosť V. - V., i keď bola vykonávaná na základe mandátnej zmluvy, nesporne vykazovala znaky závislosti na mandantovi ako aj sústavnosti, o čom svedčí osobitne predovšetkým obsah plnomocenstva ako aj faktická činnosť V. a tiež nemožno nebrať do úvahy skutočnosť, že živnostenský list mu na ním vykonávanú činnosť pre žalobcu v zásade ani nedával oprávnenie. V. svoju činnosť pre družstvo teda nevykonával a ani nemohol vykonávať ako živnostník tak, ako to má na mysli § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka a § 2 živnostenského zákona. Vychádzajúc aj nálezu Ústavného súdu Českej republiky z 31. augusta 2004 sp. zn. II. ÚS 69/03, že „zákon nestanoví, nakoľko podrobné a konkrétne musí byť vymedzenie činnosti, ktorú má mandatár vykonávať, a tuto nedefinovanou množinu nemožno obmedzovať bez zákonné opory“, že „ak je obchodná záležitosť definovaná určito, môže jej realizácia spočívať v zariadení jednotlivej konkrétnej záležitosti (spracovanie daňového priznania za určitý rok, zastupovanie vo veci žaloby, spísanie zmluvy apod.), a rovnako tak i v zabezpečení opakujúcej sa činnosti či dohodnutí trvalej a opakovanej skupiny záležitostí (vybavovanie všetkej právnej agendy, vedenie účtovníctva, poskytovanie ekonomického poradenstva apod.)“ a že „moderná ekonomika je založená na vytesňovaní činností, ktoré nie sú predmetom činnosti príslušného podnikateľa formou tzv. outsourcingu, a že týmto spôsobom je možno zamerať činnosť spoločnosti cielene na hlavní náplň, bez plytvania energiou na činnosti priamo nesúvisiace s predmetom podnikania“, je v danej veci nesporné, že činnosť V., ktorú mal pre žalobcu vykonávať
mandátnej zmluvy z
názoru najvyššieho súdu krajský súd pochybil, keď žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa z dôvodu, že rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, zrušil a vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd iba mechanicky bez náležitého vyhodnotenia obsahu spisového materiálu a zisteného skutkové stavu danej veci poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozsudok vo veciach sp. zn. 3Sžf/80/2008 z 23. apríla 2009 a sp. zn. 5Sžf/36/2009 z 23. februára 2010 v obdobných veciach, pričom z obsahu administratívneho spis je zrejmé, že daňové orgány, i keď bez výslovnej citácie, túto judikatúru súdov už zohľadnili. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto zo zhora uvedených dôvodov zmenil rozsudok krajského súdu postupom
ustanovenia § 250ja ods. 3 vety druhej OSP a § 220 OSP a žalobu ako nedôvodnú zamietol. Pokiaľ ide o námietku žalobcu ohľadom nedodržania lehoty na vydanie rozhodnutia, s tou sa už náležite vyporiadal krajský súd, a najvyšší súd sa v tomto smere s jeho záverom stotožňuje. O náhrade trov súdneho konania najvyšší súd rozhodol
2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP, nakoľko žalobca v konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov konania zo zákona neprislúcha. Záverom Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza k zmene označenia účastníkov, že Poľnohospodárske družstvo Dolné Saliby
výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Trnava od
4 OSP v spojení s § 250 ods. 4 OSP na strane žalovaného konal s v záhlaví rozhodnutia uvedeným právnymi nástupcom pôvodne označeného žalovaného a najvyšší súd i novo označeným žalobcom. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 ( § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.