1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala preskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného č. I/222/8396-49639/2011/991031-r z
15 ods. 1 zákona o DPH v znení platnom v rozhodnom čase. Krajský súd konštatoval, že žalovaný správne vyhodnotil predmetnú realizáciu služby (prieskum trhu v Dominikánskej republike) ako službu vzťahujúcu sa na nehnuteľnosť
ustanovenia § 15 ods. 2 zákona o DPH,
ktorého sa miesto dodania služby určuje
miesta, kde sa nehnuteľnosť nachádza. Krajský súd mal za preukázané, že táto služba mala byť poskytnutá spoločnosťou M. K. STAV, s. r. o., Vranov nad Topľou pre spoločnosť ALMAZ INVEST, s. r. o., Brekov na základe mandátnej zmluvy uzatvorenej
1 OSP tak, že v konaní neúspešnej žalobkyni ich náhradu nepriznal. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie žiadajúc, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky, rozsudok krajského súdu zmenil tak, že napadnuté rozhodnutie zruší a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Žalobkyňa namietala, že rozhodnutie krajského súdu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď krajský súd na spornú otázku ohľadom určenia miesta dodania služby aplikoval nesprávne ustanovenie zákona o DPH v znení účinnom v rozhodnom čase. Žalobkyňa zastáva názor, že krajský súd mal vychádzať z ustanovenia § 15 ods. 1 zákona o DPH,
ktorého miestom dodania služby je miesto, kde dodávateľ služby má svoje sídlo (ide o všeobecné pravidlo pri určovaní miesta dodania služby), t. j. v tuzemsku, pričom dodávateľovi služby vznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 ods. 2 zákona o DPH a v nadväznosti na túto skutočnosť vznikol žalobkyni nárok na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 zákona o DPH. Poukazovala na to, že ustanovenie § 15 ods. 2 zákona o DPH upravuje osobitné pravidlo,
ktorého je miesto dodania služby vzťahujúcej sa na nehnuteľnosť, vrátane služieb realitných kancelárií, znalcov, architektov a stavebného dozoru miesto, kde sa nehnuteľnosť nachádza. Žalobkyňa namietala, že pre aplikáciu tohto ustanovenia musia byť naplnené dve základné podmienky, a to: a) existencia nehnuteľnosti a jej vymedzenie, a súčasne b) priamy vzťah služby k predmetnej nehnuteľnosti. Služba - prieskum trhu však túto charakteristiku
názoru žalobkyne nespĺňa, nakoľko predávajúci poskytol službu, avšak žalobkyňa nemá žiaden, ani potencionálny vzťah k pozemkom, ktoré sú špecifikované projekte. Hlavnou náplňou predmetného prieskumu trhu sú podnikateľské informácie a podnikateľské poradenstvo za účelom ďalšieho predaja balíka získaných informácií. Služba, ktorá bola žalobkyni dodaná sa nevzťahuje k nehnuteľnosti, ale k informáciám, ktoré boli žalobkyni dodané. Žalobkyňa poukazovala aj na Rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky zo
1 zákona o DPH miesto, kde má dodávateľ služby svoje sídlo, miesto podnikania alebo prevádzkareň, z ktorej sa služba dodáva. Žalobkyňa taktiež poukazovala na Smernicu Rady č. 2008/8/ES, ktorou sa mení a dopĺňa Smernica 2006/112/ES, ktorá dotvára dve všeobecné a ďalšie osobitné pravidlá pre určenie miesta dodania služby. Čo sa týka osobitného pravidla - vzťah k nehnuteľnosti, Smernica doplnila výpočet služieb, pri ktorých sa bude toto pravidlo aplikovať. Prieskum trhu tam zaradený nebol. Naopak poradenské služby vrátane služieb spracovania údajov a poskytovania informácií patria naďalej medzi služby nehmotného charakteru. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu z
predmetu mandátnej zmluvy z
2 zákona o DPH (v znení účinnom v roku 2008). Žalovaný poukazoval na to, že v predmete Kúpnej zmluve z 27. júla 2008 je vymedzené územie a služba bola dodávaná za účelom sprostredkovania predaja pozemkov, čiže sa jednalo o službu, ktorá sa vzťahuje a úzko súvisí s nehnuteľnosťou.
názoru žalovaného, všetky informácie obsiahnuté v predloženej štúdii sa týkajú hospodárstva, podnebnej klímy, bankovníctva a finančných služieb, legislatívy, prístavov, dostatku vody a turizmu v Dominikánskej republike a viedli k jedinému cieľu - zmapovaniu regiónu ohľadne umiestnenia a výstavby rekreačného strediska. Žalovaný preto zastáva názor, že miesto dodania služby - prieskum trhu nie je tuzemsko ale miesto, kde sa nehnuteľnosť nachádza. K tomuto konštatovaniu správcu dane dospel na základe predložených dokladov, kde kúpna zmluva, jej dodatky ani faktúra neobsahujú žiaden rozpis služieb, ktoré by špecifikovali prieskum trhu, a preto správca dane považoval prieskum trhu za výsledok rôznych činností ako službu. Správca dane opieral svoje stanovisko o skutočnosť, že služba - prieskum trhu bola dodaná za účelom kúpy a predaja nehnuteľností v Dominikánskej republike. Žalovaný ďalej vo svojom vyjadrení poukazuje na skutočnosti, že v predloženom prieskume trhu je uvedený nielen majiteľ nehnuteľnosti - pozemkov, ale aj ich rozloha, popis nehnuteľnosti, informácie o dostatku vody na predpokladanú výstavbu, dostupnosti k parcele, fotografie nehnuteľnosti, čo len potvrdzuje skutočnosť, že existuje priama súvislosť medzi službou prieskum trhu poskytnutou daňovým subjektom a zmluvne vymedzeným územím, na ktorý sa služba vzťahuje. Tieto skutočnosti potvrdila aj žalobkyňa, keď jej konateľ v zápisnici o ústnom pojednávaní č. 648/320/54900/2008/Rig vyhlásil, „že vyššie citovanú kúpnu zmluvu uzavrel za účelom kúpy a následného predaja služby s cieľom dosiahnutia zisku z predaja pozemkov, ktoré sú uvedené v tejto službe. Kupujúceho na tieto pozemky zabezpečila firma MMJ SERVIS, s. r. o. na základe kúpenej služby od ALMAZ INVEST, s. r. o.. Kúpno-predajné zmluvy na služby a pozemky sú rozpracované, podpísané a zrealizované budú po posúdení právnikom koncom roku 2008 alebo v priebehu mesiaca január 2009“. Na základe uvedených skutočností správca dane považuje dodanie služby - prieskum trhu za službu s miestom dodania, kde sa nehnuteľnosť nachádza, t.j. mimo územia tuzemska, teda nie je naplnená podmienka § 49 ods. 1 zákona o DPH, a preto nepriznal daňovému subjektu za zdaňovacie obdobie september 2008 nárok na odpočítanie DPH v sume 2.758.800,- Sk (91.575,38 eura) z faktúry č. 2008/009 z
15 ods. 1 zákona o DPH dani v znení účinnom v rozhodnom čase,
ktorého miestom dodania služby je miesto, kde má dodávateľ služby svoje sídlo alebo miesto podnikania alebo
odseku 2,
ktorého je miestom dodania služby vzťahujúcej sa na nehnuteľnosť miesto, kde sa nehnuteľnosť nachádza. Ide teda najmä o posúdenie otázky, či sú splnené dve podmienky pre aplikáciu odseku 2 § 15 zákona o DPH, a to existencia nehnuteľnosti a jej vymedzenie, a súčasne priamy vzťah služby k predmetnej nehnuteľnosti. V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP). Jednou zo základných zásad daňového konania je v zmysle zákona č. 511/1992 Zb. zásada zákonnosti, ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.). V zmysle zásady súčinnosti (§ 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.) správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.),
ktorej správca dane hodnotí dôkazy
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Zásada rovnosti (§ 2 ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb.),
ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti, vo svojej podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov (čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky). Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.
1 zákona o správe daní dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie.
2 zákona o správe daní, správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
4 zákona o správe daní, ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti, a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektami a doklady k nim.
8 zákona o správe dani, daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.
1 zákona o DPH v znení účinnom v čase rozhodnom pre posúdenie danej veci, miestom dodania služby je miesto, kde má dodávateľ služby svoje sídlo, miesto podnikania alebo prevádzkareň, z ktorej sa služba dodáva; ak dodávateľ nemá sídlo, miesto podnikania alebo prevádzkareň, je miestom dodania služby miesto, kde má bydlisko alebo kde sa obvykle zdržiava, ak sa v odsekoch 2 až 10 a v § 16 neustanovuje inak.
2 zákona o DPH v znení účinnom v čase rozhodnom pre posúdenie danej veci, miestom dodania služby vzťahujúcej sa na nehnuteľnosť vrátane služieb realitných kancelárií, znalcov, architektov a stavebného dozoru je miesto, kde sa nehnuteľnosť nachádza.
1 zákona o DPH v znení účinnom v čase rozhodnom pre posúdenie danej veci, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd) mal z obsahu administratívneho ako aj súdneho spisu za preukázané, že žalobkyňa uzatvorila dňa
1 zákona o DPH v znení účinnom v čase rozhodnom pre posúdenie danej veci, a že pri dodaní tejto služby vznikla daňová povinnosť u dodávateľa ALMAZ INVEST, s. r. o. v zmysle § 19 ods. 2 zákona o DPH, a zároveň právo na odpočítanie dane
1 zákona o DPH v znení neskorších predpisov. Nepriznanie práva žalobkyni za zdaňovacie obdobie september 2008 na odpočítanie dane v sume 2.758.800,- Sk z faktúry č. 2008/009 zo dňa
2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom v čase rozhodnom pre posúdenie veci, ktorého sa miesto dodania služby určuje
miesta, kde sa nehnuteľnosť nachádza. Z uvedeného dôvodu sa preto nemohlo jednať o dodanie služby s miestom plnenia v tuzemsku. Keďže sa nejednalo o dodanie služby s miestom plnenia v tuzemsku, predávajúcemu ALMAZ INVEST, s. r. o. nevznikla daňová povinnosť
2 zákona o dani z pridanej hodnoty a v nadväznosti na túto skutočnosť žalobkyni nemohol vzniknúť nárok na odpočítanie dane v zmysle § 49 zákona o DPH. V ustanovení § 15 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH v znení účinnom v čase rozhodnom pre posúdenie veci sú vyjadrené dve podmienky pre aplikáciu osobitného pravidla pri určovaní miesta dodania služby, a to: existencia nehnuteľností a priamy vzťah služby k predmetnej nehnuteľnosti. Čo sa týka existencie nehnuteľností, najvyšší súd sa v spojení s obsahom administratívneho spisu stotožnil s názorom krajského súdu, ako aj žalovaného, že prieskum trhu sa týkal zmluvne vymedzených pozemkov (t. j. nehnuteľnosti), ktoré sa nachádzajú na území Dominikánskej republiky, pričom je nesporné, že v predloženom prieskume trhu je uvedený nielen majiteľ nehnuteľnosti pozemkov, ale aj ich rozloha, popis, informácie o dostatku vody na predpokladanú výstavbu, dostupnosti k parcele, fotografie nehnuteľnosti atď.. Nemožno preto súhlasiť s názorom žalobkyne, že prieskum trhu sa týkal štátu Dominikánska republika, pričom štátne územie ako také nemožno považovať v zmysle judikatúry ESD za nehnuteľnosť, ktorá by mohla byť predmetom vlastníckych vzťahov. Z tohto dôvodu je aj argumentácia žalobkyne judikatúrou ESD, resp. eurokomformným výkladom vnútroštátnych právnych predpisov irelevantná. K priamemu vzťahu služby k predmetnej nehnuteľnosti sa najvyšší súd stotožnil s názorom krajského súdu, že v predmetnej kúpnej zmluve uzatvorenej dňa
ktorého má miesto dodania služby vykazovať určitý skutočne existujúci vzťah k tomu, kto službu poskytuje, teda de facto k miestu, odkiaľ poskytovateľ službu poskytuje, najvyšší súd poznamenáva, že v spojení s vyššie uvedenými dôvodmi, napriek označeniu zmluvy z
názoru najvyššieho súdu zhodne s názorom žalovaného ako aj krajského súdu vyplýva, že žalobkyňa žiadnym relevantným spôsobom nepreukázala existenciu splnenej podmienky nároku na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 zákona o DPH, ktorá spočívala vo vzniku daňovej povinnosti
2 zákona o DPH, keďže žalobkyňa nepredložila vierohodné doklady, ktoré by preukazovali, že miestom dodania služby je tuzemsko. Najvyšší súd v konaní žalovaného správneho orgánu nezistil ani takú vadu, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia (§ 250j ods. 3 OSP), v dôsledku čoho nemožno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu alebo jeho postup nie je v súlade so zákonom. Nepochybil preto krajský súd, ak žalobu zamietol. Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval námietky žalobkyne uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci, a preto napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave ako vecne správny
3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1 OSP potvrdil, stotožniac sa v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia (§ 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), nakoľko pri nedostatku žalobných dôvodov pre zrušenie napadnutého rozhodnutia nezistil ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej povinnosti. O náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol
1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP, nakoľko žalobkyňa v odvolacom konaní úspech nemala a žalovanému náhrada trov konania zo zákona neprislúcha. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 o súdoch o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.