Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 5Sžp/25/2012 Identifikačné číslo spisu: 7011200919 Dátum vydania rozhodnutia: 18.07.2013 Meno a priezvisko: JUDr. Jana Baricová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2

§ 246cods.

1 veta prvá OSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1

§ 246cods.

1 veta prvá OSP) a odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov je síce opodstatnené iba v jednom bode, ktorý však predstavuje také závažné pochybenie zo strany krajského súdu, pre ktoré je nutné napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Vzhľadom na závažnosť tejto námietky sa Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) v prvom rade zaoberal odvolacou námietkou, ktorá sa týkala postupu krajského súdu, ktorým malo podľa názoru žalobcov prísť k odňatiu ich možnosti konať pred súdom tým, že im nedoručil vyjadrenie žalovaného a účastníka konania k žalobe, obzvlášť, ak o toto vyjadrenie účastníka konania oprel aj svoje rozhodnutie (§ 212 ods. 3 OSP a § 221 ods. 1 písm. f/

§ 246cods.

1 veta prvá OSP). Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“), a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“) [porovnaj napr. rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 156/06, sp. zn. III. ÚS 331/04, sp. zn. II. ÚS 174/04]. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“), ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (k tomu pozri rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 4/94). Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (k tomu pozri rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto („každý“) domáha svojho práv na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôže byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore so zákonom (porovnaj rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 7/08). Koncept spravodlivého súdneho konania vnímaný v rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj v judikatúre Ústavného súdu Slovenskej republiky (pozri k tomu napr. rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 116/09, sp. zn. III. ÚS 199/08, sp. zn. IV. ÚS 186/09) vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície - proti jej protistrane (pozri napr. Nideröst-Huber proti Švajčiarsku,

1. februára 1997, ods. 23, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-I). Okrem tejto požiadavky koncept spravodlivého súdneho konania v sebe implikuje právo na kontradiktórne konanie, podľa ktorého procesné strany musia dostať príležitosť, nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale aj zoznámiť sa so všetkými dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené (účastníkmi), alebo zabezpečené (súdom) s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (pozri Nideröst-Huber, citované vyššie, M. a ďalší proti Českej republike, č. 61811/00, ECHR 5Cdo/92/2011 2005-V, M. proti Českej republike, č. 1414/03,
2. október 2006, K. a ďalší proti Českej republike, č. 35376/97,
3. marec 2000, V. proti Českej republike, rozsudok z
4. júla 2008). Za súčasť práva na spravodlivý proces je treba preto považovať právo účastníkov konania na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov. Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku z
5. apríla 2010 vo veci H. a ďalší proti Slovenskej republike uviedol, že „...význam požiadavky, aby bolo vyjadrenie zaslané všetkým účastníkom konania spočíva v potrebe zabezpečenia, aby procesné strany mali vieru vo výkon spravodlivosti a aby im nebola odopretá možnosť vyjadriť sa ku skutočnostiam, ktoré by mohli ovplyvniť rozsudok súdu.“ Nedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti práva na spravodlivý proces. Z obsahu spisu krajského vyplýva, že žaloba bola doručená žalovanému
6. decembra
7. Písomné vyjadrenie žalovaného z
8. decembra 2011 (č. l. 11 - 12) bolo krajskému súdu doručené
9. decembra
10. Dňa
11. januára 2012 došiel krajskému súdu doklad o zaplatení súdneho poplatku za žalobu. Podaním došlým krajskému súdu dňa
12. januára 2012 požiadali žalobcovia o odklad vykonateľnosti rozhodnutia žalovaného (č. l. 16). Na deň
13. februára 2012 nariadil krajský súd vo veci ústne pojednávanie, na ktoré sa žalobcovia ospravedlnili, a ktoré preto krajský súd zrušil a nariadil pojednávanie na deň
14. marca
15. toto pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom predloženia plnomocenstiev na zastupovanie žalobcov v 2., 4.,
16. a
17. rade a bolo rozhodnuté, že do konania bude pribratý účastník Východoslovenská distribučná, a. s. so sídlom Mlynská 31, Košice, IČO: 36 599 361 (uznesenie č. k. 6S/132/2011-25 z
18. marca 2012). Dňa
19. apríla 2012 boli krajskému súdu doručené požadované plné moci, avšak iba vo fotokópii (č. l. 30 až 34). Dňa
20. apríla 2012 došlo krajskému súdu vyjadrenie účastníka konania (č. l. 35). Krajský súd nariadil vo veci ďalšie pojednávanie na deň
21. mája 2012, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, ktorý bol následne písomne vyhotovený (č. l. 45) a doručený (č. l. 55). V spise krajského súd sp. zn. 6S/132/2011 sa nikde nenachádza úprava predsedu senátu na doručenie vyjadrení žalovaného a účastníka konania právnej zástupkyni žalobcov a nevplýva to ani zo žiadnej doručenky ani zo žiadnej zápisnice z ústneho pojednávania. Pritom treba uviesť, že krajský súd sa vyjadrením žalovaného i účastníka konania vo svojom rozhodnutí zaoberal a o vyjadrenie pribratého účastníka oprel i časť odôvodnenia svojho rozhodnutia. Keďže však v danej veci vyjadrenie žalovaného ani účastníka konania, ako je uvedené vyššie, nebolo žalobcom doručené, treba konštatovať, že v tejto súvislosti nie je možné prvostupňové konanie považovať za spravodlivé. Najvyšší súd takto potom nemohol dospieť i inému záveru, ako k tomu, že v konaní krajského súdu došlo k porušeniu základného práva žalobcov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (pozri nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 335/06), v dôsledku čoho bola žalobcom odňatá možnosť konať pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f/

§ 246cods.

1 veta prvá OSP). Takéto procesné pochybenie je podľa ustanovenia § 221 ods. 1 písm. f/

§ 246cods.

1 veta prvá OSP dôvodom, pre ktorý musí odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou nemôže byť považované za správne. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto napadnutý rozsudok krajského súdu, inak vo výroku vecne správny i náležite odôvodnený, musel podľa § 250ja ods. 3 veta druhá a § 221 ods. 1 písm. f/ a ods. 2 OSP zrušiť a a vrátiť mu vec na ďalšie konanie. Napriek zrušeniu rozsudku krajského súdu z dôvodov procesných, najvyšší súd považuje za potrebné k námietkam žalobcov uvedeným v odvolaní dodať, že tieto nemožno považovať za opodstatnené, a to ani pokiaľ ide o lehotu na podanie námietok v územnom konaní ani pokiaľ ide o nedostatok verejného záujmu na stavbe „Nižná Myšľa - zriadenie TS a NN sieť“. Lehota 5 pracovných dní na uplatnenie námietok v zmysle stavebného zákona je lehotou celkom obvyklou, a to v danom prípade i vzhľadom na charakter stavby a veľkosť obce, pričom žalobcovia okrem namietania neprimeranej krátkosti lehoty, nijako relevantne nezdôvodnili, prečo sa vôbec nepokúsili túto lehotu využiť, hoci ich stavebný úrad zainteresované subjekty na túto skutočnosť riadne upozornil a lehotu na uplatnenie ich pripomienok a námietok jednoznačne určil. V tomto smere krajský súd správne poukázal na zásadu, ktorá platila už v rímskom práve, a to zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. „práva patria len bdelým“ (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. Najvyšší súd k tomu dodáva, že v slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod.. To platí obdobne aj o využívaní zákonných procesných ustanovení. V stavebnom konaní obdobne ako v územnom konaní platí koncentračná zásada, ktorá znamená, že po termíne určenom stavebným úradom sa na pripomienky a námietky účastníkov konania neprihliada a stanoviská dotknutých orgánov, ktoré sa nevyjadrili, sa považujú za kladné. K námietkam predneseným na ústnom pojednávaní pred krajským súdom treba dať do pozornosti ustanovenie § 61 ods. 1 veta druhá stavebného zákona, z ktorého explicitne vyplýva, že na pripomienky a námietky, ktoré boli alebo mohli byť uplatnené v územnom konaní alebo pri prerokúvaní územného plánu zóny, sa v stavebnom konaní neprihliada. Z obsahu pripojeného spisového materiálu nevyplýva, že by správne orgány alebo krajský súd absolutizovali zásadu koncentrácie konania na úkor ostatných zásad správneho konania. Pokiaľ ide o verejný záujem, treba vychádzať zo zákona č. 656/2004 Z. z. v znení účinnom do

1. augusta 2012 (§ 10 ods. 1 písm. e/) a hoci tento zákon (ale ani iný právny predpis) verejný záujem priamo nedefinuje, v danom prípade niet pochýb o tom, že zariadenie (stavba) na rozvod elektriny je zariadením verejnoprospešným a že teda nesporne ide o stavbu vo verejnom záujme. Nie je namieste ani poukazovanie na potrebu vyvlastnenia, nakoľko podľa § 10 ods. 5 zákona č. 656/2004 Z. z. v znení účinnom do
2. augusta 2012 „povinnosti zodpovedajúce oprávneniam podľa odseku 1 sú vecnými bremenami spojenými s vlastníctvom nehnuteľnosti. Návrh na vykonanie záznamu do katastra nehnuteľností je oprávnený podať držiteľ povolenia. Vlastník nehnuteľnosti má za zriadenie vecného bremena nárok na primeranú jednorazovú náhradu. Náhrada sa poskytne za výmeru, v ktorej je vlastník obmedzený pri užívaní nehnuteľnosti v dôsledku uplatnenia zákonného vecného bremena držiteľom povolenia. Ak sa držiteľ povolenia a vlastník nehnuteľnosti nedohodnú inak, náhrada sa určí znaleckým posudkom. Náklady na vyhotovenie znaleckého posudku hradí držiteľ povolenia. Lehoty na uplatnenie nároku na poskytnutie primeranej jednorazovej náhrady sú rovnaké ako lehoty podľa odseku
3. Práva zodpovedajúce vecným bremenám patria držiteľovi povolenia. Ak dôjde k zmene osoby držiteľa povolenia, práva zodpovedajúce vecným bremenám prechádzajú na nového držiteľa povolenia“. Obdobné je právo zriaďovať na cudzích pozemkoch mimo zastavaného územia obce elektrické vedenie a elektroenergetické zariadenie prenosovej sústavy a distribučnej sústavy, plynovody a plynárenské zariadenia prepravnej siete, distribučnej siete, zásobníka a zariadení určených na ich ochranu, zabránenie ich porúch alebo havárií, alebo na zmiernenie dôsledkov porúch alebo havárií na ochranu života, zdravia a majetku osôb; pri povoľovaní takej stavby stavebný úrad rozhodne o podmienkach, za akých možno stavbu uskutočniť a prevádzkovať na cudzom pozemku; oprávnenia stavebníka na uskutočnenie stavby vznikajú nadobudnutím právoplatnosti takého rozhodnutia ako aj úprava vecných bremien zakotvené aj v zákone č. 251/2012 Z. z. o energetike a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinného od
4. septembra 2012 (§ 11). V ďalšom konaní krajský súd súc viazaný právnym názorom najvyššieho súdu (§ 250ja ods. 4 OSP) po odstránení vytknutej vady vec a zadovážení originálu plných mocí opätovne vo veci rozhodne, pričom v dôvodoch nového rozsudku zodpovie i námietky žalobcov uvedené v odvolaní. V novom rozhodnutí krajský súd rozhodne aj o náhrade trov konania (§ 224 ods. 3

§ 246cods.

1 veta prvá OSP). Vzhľadom k tomu, že zákonom č. 345/2012 Z. z. o niektorých opatreniach v miestnej štátnej správe a o zmene a doplnení niektorých zákonov (v znení do 30. septembra 2013), boli zrušené krajské stavebné úrady a právomoc Krajského stavebného úradu v Košiciach prešla na Obvodný úrad Košice, Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 107 ods. 4

§ 246cods.

1 veta prvá OSP a § 250 ods. 4 OSP na strane žalovaného konal s právnym nástupcom pôvodne uvádzaného žalovaného v dôsledku čoho i v záhlaví rozhodnutia došlo k úprave označenia žalovaného. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.