Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 5Sžp/21/2012 Identifikačné číslo spisu: 1009201009 Dátum vydania rozhodnutia: 27.06.2013 Meno a priezvisko: JUDr. Jana Baricová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2

§ 246cods.

1 veta prvá OSP) odvolanie žalobca. Žiadal, aby ho Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie. Namietal, že rozsudok krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a z neúplného zisteného skutkového stavu veci. Znova zdôraznil, že podstatou žaloby bolo domáhanie sa žalobcu riadnej účasti v konaní, v ktorom sa rozhodovalo o zmene stavby pred dokončením v zmysle stavebného zákona, pričom išlo o stavbu „Atómová elektráreň Mochovce VVER 4x440 MW

1. stavba“, stavebné povolenie ku ktorej bolo vydané ešte Okresným národným výborom v Leviciach, odbor výstavby a územného plánovania pod číslom: Výst.2010/86 z
2. novembra 1986 a stavebné práce na objektoch začali ešte v roku 1986 a pokračovali do roku 1992, kedy boli pozastavené. Takto potom, ako to vyplýva aj z vyjadrenia ÚJD SR, že „dokumentácia, na základe ktorej bolo vydané pôvodné stavebné povolenie z roku 1986, nemôže z objektívnych dôvodov odzrkadľovať nové požiadavky na jadrovú bezpečnosť, ktoré boli za posledných 17 rokov značne modifikované, resp. vyvinuté nové“. ÚJD zároveň upresnil, že vo výstavbe možno pokračovať len na základe opätovného posúdenia a schválenia predpísanej dokumentácie podľa príslušných ustanovení zákona č. 130/1998 Z. z. o mierovom využívaní jadrovej energie a o zmene a doplnení zákona č. 174/1968 Zb. o štátnom odbornom dozore nad bezpečnosťou práce v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 256/1994 Z. z. v znení neskorších predpisov (účinného do
3. novembra 2004 a nahradeného zákonom č. 541/2004 Z. z. o mierovom využívaní jadrovej energie (atómový zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinného od
4. decembra 2004 s výnimkou § 3 ods. 9 a 10, ktoré nadobúdajú účinnosť
5. januára 2012 - pozn. najvyššieho súdu). Poukazujúc na záväzné podmienky určené v pôvodnom stavebnom konaní žalobca tvrdil, že akékoľvek zmeny dokumentácie, ktorá je podkladom stavebného konania, musí opätovne povoliť stavebný úrad. Citujúc čl. 6 Aarhuského dohovoru vytýkal krajskému súdu, že jeho záver ohľadom tohto ustanovenia je nepochopiteľný, naopak v zmysle Aarhuského dohovoru má mať verejnosť zabezpečenú účasť na akomkoľvek povoľovacom konaní podľa Prílohy I (a v zmysle čl. 6 ods. 2 a 3 Aarhuského dohovoru aj iných činností), pričom je nepochybné, že predmetom povoľovacieho konania bola zmena stavebného povolenia na atómovú elektráreň Mochovce
6. a
7. blok, t. j. na jadrovú elektráreň (v zmysle ustanovenia bodu I Aarhuského dohovoru). Tiež je nepochybné, že Aarhuskému dohovoru podliehajú nielen povolenia nových činností, ale aj ich zmien, ako to vyplýva z Prílohy I, bod 22 Aarhuského dohovoru. Záver krajského súdu, že predmetom rozhodnutia žalovaného nebolo povolenie žiadnej z činností podľa Aarhuského dohovoru, je v zjavnom rozpore so znením tohto dohovoru. Rovnako nepodložený je podľa žalobcu aj záver súdu, že rozhodnutie žalovaného nemá vplyv na životné prostredie. Aarhuský dohovor neskúma vplyv povolenia na životné prostredie, ale možný vplyv povoľovanej činností. Medzi činnosťami uvedenými v Prílohe I Aarhuského dohovoru sa jednoznačne nachádzajú aj jadrové elektrárne, a teda nie je vôbec dôvod spochybňovať, že pri rozhodovaní o nich ide o rozhodovanie v záležitostiach životného prostredia. Z namietaného rozsudku nie je zrejmé, ako a prečo krajský súd vôbec dospel k pochybnostiam o tom, či sa jadrové elektrárne a zariadenia považujú za „záležitosti životného prostredia“. Za nepodložený a arbitrárny považoval žalobca záver krajského súdu, že predmetné povoľovacie konanie striktne podlieha režimu stavebného zákona a z tohto uhla pohľadu je nesporné, že okruh účastníkov konania je taxatívne určený v ustanovení § 59 ods. 1 stavebného zákona. Namietal, že z odôvodnenia namietaného rozsudku nie je možné zistiť, prečo sa použitie ustanovení stavebného zákona vylučuje s použitím ustanovení o účastníctve podľa správneho poriadku. Okrem iného poukazoval na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj „SD EÚ“ alebo „súdny dvor“) vo veci C-240/09 z
8. marca 2011, ktoré poskytuje odpoveď na predbežné otázky týkajúce sa práve Aarhuského dohovoru, tento záver Súdneho dvora je nevyhnutné analogicky aplikovať aj na prejednávanú vec. Pokiaľ krajský súd konštatoval, že v preskúmavanej veci ide o stavebné konanie „nadväzujúce na už právoplatné stavebné povolenie na stavbu „Atómová elektráreň Mochovce VVER 4x440 MW
9. Stavba“, ktoré vydal Okresný národný výbor v Leviciach..., a teda sa nejedná o nové samostatné stavebné konanie“ a že „sa nejedná o novú činnosť spočívajúcu v povolení na prevádzku jadrového potrebné s prihliadnutím na čl. 6 prílohy č. 1 Aarhuského dohovoru vykonať posúdenie vplyvu na životné prostredie“, tento záver je protirečivý a absurdný a je prejavom arbitrárnosti a svojvôle súdu pri rozhodovaní. Tiež vytýkal krajskému súdu, že sa nijako nevyjadril k jeho argumentom poukazujúcim na judikatúru Súdneho dvora, v zmysle ktorej je možné od členských štátov vyžadovať, aby povoľovaná činnosť bola posúdená v procese posudzovania vplyvov na životné prostredie aj v prípade, ak pôvodné povolenie bolo vydané pred účinnosťou Smernice, takáto situácia nastane vtedy, kedy je pre realizáciu činnosti potrebné vydať ďalšie, doplňujúce alebo pozmeňujúce rozhodnutie, ktoré pôvodné povolenie mení v merite veci. Nejde teda „iba“ o predĺženie termínu platnosti pôvodného povolenia, ale o takú zmenu, ktorá ovplyvňuje pôvodné povolenie, pričom bez takéhoto ďalšieho rozhodnutia stráca pôvodné povolenie platnosť a činnosť nemožno realizovať (rozhodnutie vo veci C-20V02). Takáto situácia nastala aj v prípade stavby „Atómovej elektrárne Mochovce VVER 4x440 MW
10. stavba“. Poukazoval i na zistenia Výboru OSN pre súlad s Aarhuským dohovorom, ku ktorým sa krajský súd taktiež nevyjadril. V ďalšej časti odvolania namietal záver krajského súdu ohľadom neexistencie formálneho rozhodnutia o vylúčení žalobcu z konania, ktorý bagatelizuje povinnosti správnych orgánov stanovené zákonom, predkladá „návod“, ako obchádzať zákon a zjednodušiť konanie, ale je dôkazom zjavného nepochopenia princípu správneho konania, neoddeliteľnou súčasťou ktorého je aj riadne odôvodnené rozhodnutie. Podľa žalobcu v danom prípade nejde len o formalistické rozhodovanie o účasti žalobcu, ale o to, aby žalovaný skutočne reálne skúmal a následne aj zdôvodnil postavenie žalobcu ako účastníka, či „neúčastníka“ v predmetnom konaní, čo sa však nestalo. Záverom svojho odvolania zhrnul svoje námietky do piatich bodov, a to, že: - jadrové elektrárne jednoznačne sú činnosti, ktoré možno označiť ako záležitosti životného prostredia, ako s týmto pojmom narába Aarhuský dohovor, - akékoľvek povoľovanie (vrátane stavebného konania) týkajúce sa jadrovej elektrárne jednoznačne spadá pod povoľovacie konania, ktorých sa týka Aarhuský dohovor, a v ktorých majú členské štáty zabezpečiť včasnú a efektívnu účasť verejnosti, - Aarhuský dohovor sa týka nielen povoľovania nových činností, ale aj relevantných zmien už povolených činností, - podstatou a cieľom Aarhuského dohovoru je zabezpečiť širokú účasť verejnosti, osobitne združení, ktorých cieľom je ochrana životného prostredia, na rozhodovacích procesoch, - účasť verejnosti má byť zabezpečená tak, aby bola včasná a efektívna. Podľa žalobcu rozhodnutie žalovaného nezohľadňuje uvedené požiadavky a rovnako ich ignoruje aj prvostupňový súd v namietanom rozsudku. Okrem zmeny napadnutého rozhodnutia krajského súdu a zrušenia rozhodnutia žalovaného v prípade úspechu uplatnil náhradu trov celého konania. K odvolaniu žalobcu podal žalovaný písomné vyjadrenie, v ktorom žiadal rozsudok krajského súdu potvrdiť. Nesúhlasil s odvolaním žalobcu ani s jeho dôvodmi plne sa stotožniac so svojím vyjadrením k žalobe zo
11. augusta 2009 poukazujúc i na svoje vyjadrenia na ústnom pojednávaní pred krajským súdom. Namietal, že žalobca svoje argumenty opiera iba o Aarhuský dohovor považujúc jeho tvrdenia za nesprávne a zavádzajúce a zdôraznil, že meritom stavebného povolenia bolo, je a bude stále len stavba jadrového zariadenia. V žiadnom prípade rozhodnutiami z roku 2008 neprišlo k zmene povolenia, činnosti a v žiadnom prípade nie merita veci tak, ako tvrdil žalobca vo svojej žalobe. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že „akékoľvek zmeny dokumentácie, ktorá je podkladom stavebného konania, musí byť opätovne schválená“, ÚJD SR takéto zmeny dokumentácie aj schvaľuje, ale tieto schvaľované zmeny nie sú nutne rozšírením už raz schváleného projektu a nemajú ani negatívny vplyv na životné prostredie, a teda v danom prípade nie je potrebná účasť verejnosti podľa Smernice EIA. Mal za to, že schválením zmien rozhodnutiami ÚJD SR v roku 2008 sa nemení a nenarúša koncepcia navrhovanej činnosti - tzn. stavba atómovej elektrárne slúžiacej na výrobu elektrickej energie na báze premeny a využitia energie získanej štiepnou reťazovou reakciou z jadrového paliva. Realizáciou týchto zmien teda neprichádza k rozšíreniu alebo kvalitatívnej zmene navrhovanej činnosti a nie sú nijako dotknuté základné parametre - fyzikálno-technologická podstata činnosti, navrhovaný tepelný elektrický výkon, zdroj energie a pod., a teda nie sú nijako dotknuté základné technické postuláty navrhovanej činnosti - stavby jadrovej elektrárne, ktorá bola povolená v roku
12. V daných prípadoch je teda použitie čl. 6 ods. 1 písm. a/ Aarhuského dohovoru neodôvodnené. Podľa žalovaného žalobca zámerne zamlčuje existenciu Smernice EIA, konk. bodu 13 prílohy II. Žalobca argumentuje zmenou navrhovanej činnosti, lenže pri vydaní rozhodnutí ÚJD SR v roku 2008 nedošlo k zmene navrhovanej činností. Činnosť stále ostala tá istá, a to stavba jadrovej elektrárne, a preto je neodôvodnené tvrdiť, že záver súdu nemá oporu v zákone. Zotrval na svojom názore, že činnosť je rovnaká, ako pri stavebnom povolení v roku 1986, t. j. jadrová elektráreň je stále vo výstavbe a rozhodnutiami z roku 2008 nezmenila nijako svoj právny ani faktický status. Takže v roku 2008 nebol založený žiaden nový stav z hľadiska činnosti, a to aj napriek tomu, že Aarhuský dohovor nedáva jednoznačnú odpoveď na otázku, čo je vlastne činnosť vo vzťahu k jadrovým elektrárňam. S poukazom na Prílohu I Aarhuského dohovoru tvrdil, že s jadrovou elektrárňou sa musí niečo diať napr. umiestňovať, projektovať, stavať, uvádzať do prevádzky, prevádzkovať, vyraďovať. Mimochodom ide o klasické etapy existencie jadrového zariadenia všeobecne uznávané v rámci špecializovanej organizácie OSN -MAAE (Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu). Podľa žalovaného v danom prípade nejde ani o zmenu činnosti na stavbe jadrového zariadenia, tobôž nie o jeho rozšírenie v porovnaní s predchádzajúcimi podmienkami. K námietke žalobcu, že z namietaného rozsudku nie je možné zistiť, prečo sa použitie ustanovení stavebného zákona vylučuje s použitím ustanovení o účastníctve podľa zákona o správnom poriadku žalovaný uviedol, že žalobca si je určite vedomý toho, že vylúčenie je obsiahnuté priamo v § 140 stavebného zákona. Pokiaľ žalobca ohľadom svojho účastníctva v konaní poukazoval na eurokonformný výklad (rozsudok Najvyššieho súd Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 3Sžp/30/2009), žalovaný doplnil, že Aarhuský dohovor nemá priamy účinok v právnom poriadku SR, že v danom konaní o zmene stavby pred jej dokončením nie je možné použiť eurokonformný výklad, nakoľko neexistuje žiaden právne záväzný predpis EÚ, ktorý by unifikovane alebo aspoň harmonizovane upravoval postup, dokumentáciu a spôsob licencovania jadrových zariadení. Žalovaný mal za to, že v danom prípade nie je možné aplikovať bod
13. Prílohy č. II Smernice EIA, keďže ide o také zmeny, ktoré priamo nepodliehajú nutnému postupu posudzovaniu vplyvov na životné prostredie. Všetky zmeny schválené rozhodnutiami v roku 2008 nemenili navrhovanú činnosť voči schválenej činnosti v roku 1986, ale smerovali k zvyšovaniu úrovne jadrovej bezpečnosti. Dal do pozornosti i Návrhy generálnej advokátky SD EÚ vo veci C416/10 Jozef Križan proti Slovenskej inšpekcii životného prostredia, podľa ktorého v prípadoch, v ktorých bolo povolenie vydané po dátume, ktorý bol stanovený na prebratie Smernice EIA, ale povoľovacie konanie formálne začalo pred týmto dátumom (takzvané projekty „Pipeline“), Smernica EIA nevyžaduje posudzovanie vplyvov na životné prostredie. Taktiež žalovaný nesúhlasil so záväznosťou rozhodnutí Aarhuského výboru. Podľa názoru žalovaného súd nemá prihliadať na závery nesúdneho orgánu, najmä keď odporúčanie nesmerovalo k rozhodnutiam samotným, ale k preskúmaniu legislatívy. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) v medziach podaného odvolania (§ 212 ods.

§ 246cods.

1veta prvá OSP) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné. Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve súdy preskúmavajú na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Súdy v správnom súdnictve prejednávajú na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP). Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu, ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami, ako ten, o koho práva v konaní ide. Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúce vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP). Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok Krajského súdu v Bratislave, ktorým krajský súd zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného správneho orgánu, žiadajúc jeho zrušenie a vrátenie veci žalovanému na ďalšie konanie osobitne riadnej účasti v konaní, v ktorom sa rozhodovalo o zmene stavby pred dokončením v zmysle stavebného zákona, pričom išlo o stavbu „Atómová elektráreň Mochovce VVER 4x440 MW

1. stavba“. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu ako aj konania, ktoré im predchádzali, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu. Najvyšší súd po preskúmaní rozsudku krajského súdu ako aj pripojeného spisového materiálu sa nestotožnil s právnym posúdením veci krajským súdom považujúc jeho závery za arbitrárne nemajúce oporu v zákone ani v príslušných medzinárodných zmluvách a práve Európskej únie a v judikatúre súdov Slovenskej republiky. K názoru krajského súdu, že účasť žalobcu v povoľovacom konaní o zmene stavby pred dokončením, nemožno posudzovať na základe čl. 6 Aarhuského dohovoru, pretože predmetom konania nebolo povolenie činnosti podľa v čl. 1 dohovoru, vzhľadom k tomu, že napadnuté rozhodnutie nemá vplyv na životné prostredie, Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že z čl. 6 ods. 1 písm. a/ a bodu 22 Aarhuského dohovoru vyplýva, že akákoľvek zmena, alebo rozšírenie činnosti, kde takáto zmena alebo rozšírenie splní kritéria stanovené v prílohe (pričom v prílohe sú jednoznačne uvedené jadrové elektrárne a ostatné jadrové reaktory vrátane ich rozobratia alebo vyradenia z prevádzky), bude predmetom čl. 6 ods. 1 písm. a/, a je činnosťou, pri ktorej je povinnosťou správneho orgánu umožniť včasnú účasť verejnosti v čase, keď sú ešte otvorené všetky možnosti a účasť verejnosti sa môže uskutočniť efektívne. Na základe uvedeného záver krajského súdu, že predmetom rozhodnutia žalovaného nebolo povolenie žiadnej z činnosti podľa Aarhuského dohovoru, je v zjavnom rozpore so znením tohto dohovoru. Takisto je nesprávny aj záver krajského súdu, že sa nejedná o rozhodnutie, ktoré by malo vplyv na životné prostredie. Je potrebné konštatovať, že pod vplyvom prijatia uvedeného dohovoru aj v prípade, že nie je plne implementovaný v právnom poriadku, je potrebné z neho vychádzať, pričom vnútroštátny súd mal uplatniť taký výklad práva týkajúci sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správneho opravného prostriedku alebo žaloby, ktorý bude v čo najväčšej miere v súlade s cieľmi v čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru. Ohľadne posúdenia účasti žalobcu ako účastníka správneho konania, najvyšší súd poukazuje na v praxi už uplatňovanú zásadu širšieho chápania pojmu „účastník správneho konania“, vychádzajúc aj z výkladu § 14 správneho poriadku, ktorý za účastníkov správneho konania označuje:
2. toho, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať,
3. toho, koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté,
4. toho, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak (§ 14 ods. 1 správneho poriadku), a
5. aj toho, komu osobitný zákon také postavenie priznáva (§ 14 ods. 2 správneho poriadku). Pri zisťovaní okruhu účastníkov správneho konania v tomto prípade preto nemožno reštriktívne vychádzať z vymedzenia okruhu osôb ustanovených v osobitnom zákone, ale je potrebné prihliadať aj na osoby, ktorých práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté. Okruh účastníkov vymedzený v osobitnom zákone predstavuje subjekty, u ktorých zákonodarca predpokladá reálnu možnosť zásahu do práv a povinností, a považuje za potrebné menovite ich do správneho konania zahrnúť. Pri výklade § 14 ods. 2 správneho poriadku totiž nemožno opomenúť časticu „aj“, ktorá z hľadiska gramatického výkladu indikuje ďalšie rozšírenie okruhu účastníkov popri subjektoch uvedených v § 14 ods. 1 správneho poriadku. Tento názor vyslovil tiež Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) v náleze z
6. januára 2011, č. k. II. ÚS 197/2010-52: „základným kritériom pre posúdenie účastníctva je predovšetkým dopad účinkov postupu orgánu štátnej moci (súdu alebo orgánu verejnej správy) alebo jeho rozhodnutia na základné práva, ktoré má takáto osoba zaručené v ústave alebo prostredníctvom medzinárodnej zmluvy“. V tejto súvislosti nemožno opomenúť nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) č. k. I. ÚS 223/09-131
7. mája 2010, v ktorom ústavný súd o. i. uviedol, že „účinná starostlivosť o životné prostredie je ústavnou hodnotou (čl. 44 ods. 4 ústavy), o ktorú dbá štát. Subjektom práva na priaznivé životné prostredie je každý (čl. 44 ods. 1 ústavy). Štát zabezpečuje účinnú starostlivosť o životné prostredie všestranne, pričom základné formy tejto starostlivosti sú normotvorba (právny rámec ochrany) a dozor orgánov štátnej správy pre životné prostredie nad vybranými činnosťami v oblasti životného prostredia. Prejavom významu požiadavky na účinnú ochranu a starostlivosť o životné prostredie je jej zakotvenie v normách najvyššej právnej sily. Okrem ústavy ide o množstvo medzinárodných zmlúv, ale aj komunitárne právo, ktoré otázkam spojeným s ochranou a tvorbou životného prostredia venujú zvýšenú pozornosť. S ohľadom na to, že subjektom práva na priaznivé životné prostredie je podľa ústavy každý, Slovenská republika prijala viaceré právne záväzky smerom k zabezpečeniu účasti verejnosti na rozhodovacích procesoch orgánov verejnej správy vo sfére životného prostredia. V medzinárodno-právnej rovine ide najmä o Dohovor o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia (publikovaný pod č. 43/2006 Z. z.; ďalej len „Aarhuský dohovor“). V zákonnej rovine ide napr. o ZIPaKZ, do ktorého bola implementovaná Smernica Rady 96/61/ES o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania v znení smernice 2003/35/ES, ako aj zákon č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o EIA“).“ V zmysle tohto záveru ústavného súdu bolo potrebné posudzovať aj v danú vec. Napriek ich nenormatívnej, a teda právne nezáväznej povahe, nemožno opomenúť ani vymedzenie pojmu „účastník konania“ vyplývajúce z čl. 2 písm. a/ Odporúčania Výboru ministrov Rady Európy

§ 246cods.

1 veta prvá OSP a § 250k OSP a v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (§ 11 ods. 4, § 13 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. b/, § 15 a § 16 ods. 3) tak, že úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania pred súdom spolu 895,57 eura titulom náhrady trov právneho zastúpenia. Trovy právneho zastúpenia predstavujú náhradu za 5 úkonov právnej služby v zmysle ich vyčíslenia právnou zástupkyňou žalobcu - prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie žaloby

1. júla 2009 (1 úkon á 115,90 eura), vyjadrenie
2. apríla 2011 (1 úkon á 123,50 eura), konanie pred súdom
3. mája 2012 a podanie odvolania
4. júla 2012 (1 úkon á 127,16 eura), zároveň 5 krát paušálnu náhradu za tieto úkony (2 x 6,95 eura, 1 x 7,41 eura a 2 x 7,63 eura), ďalej náhradu za stratu času (spolu 10 polhodín za účasť na konaní pred súdom) a náhradu cestovných nákladov - použitie osobného motorového vozidla F., EČV: Q. (priemerná spotreba na 1km =0,065 l nafty, vzdialenosť Banská Bystrica -Bratislava a späť 2 x 220 km, cena za spotrebované pohonné hmoty 41,756 eura + sadzba základnej náhrady: 0,183 eura x 440 km = 80,52 eura). Náhradu trov konania zaplatí žalovaný k rukám právnej zástupkyne žalobcov v zmysle § 149 ods.

§ 246cods.

1 veta prvá OSP. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.