1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti a následne zrušenia rozhodnutia žalovaného z
2 v spojení s § 46 a § 47 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) zamietol odvolanie žalobkyne proti rozhodnutiu Mestskej časti Bratislava - Dúbravka (ďalej len „stavený úrad“) z
50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „stavebný zákon“), vyzval stavebníčku - žalobkyňu na bezodkladné zastavenie stavebných prác na objekte „predajne PNS, Saratovská 20“. Túto výzvu stavebný úrad vydal na základe poznatkov získaných miestnym zisťovaním, ktoré sa konalo
2 správneho poriadku a vychádzal z fikcie doručenia. Krajský súd zdôraznil, že v preskúmavanej veci správny orgán nesporne preskúmal obsah sporného plnomocenstva a
názoru súdu správne vyhodnotil, že predmetné plnomocenstvo je určené výlučne na zastupovanie v súvislosti s ohlásením stavebných úprav a udržiavacích prác č. k. SU-2009/11846-5079/R-135 Hr. V tomto prípade ide o samostatné konania a plnomocenstvo určené preň, nie je možné aplikovať na iné konania, v ktorých je žalobkyňa účastníčkou. Vo vzťahu k námietke, že žalobkyňa sa na adrese, na ktorú jej boli písomnosti doručované, nezdržiava, krajský sud uviedol, že je na adresátovi (v tomto prípade na žalobkyni), aby preukázala správnemu orgánu, že sa v mieste trvalého bydliska nezdržiava, resp., aby oznámila inú korešpondenčnú adresu. Toto žalobkyňa nepreukázala, a tak správny orgán vychádzal z adresy uvádzanej samotnou žalobkyňou. Krajský súd dodal, že argumentácia žalobkyne o nesprávnom doručovaní zásielky preto neobstojí. V správnom konaní žalobkyňa nezaslala stavebnému úradu žiadne plnomocenstvo a ona sama vo všetkých písomnostiach doručených stavebnému úradu uvádzala adresu O.. Zo žiadneho ustanovenia stavebného zákona, ani zo žiadneho ustanovenia správneho poriadku nevyplýva povinnosť správnemu orgánu zisťovať iné sídlo, resp. miesto pobytu žalobkyne než to, ktoré sama žalobkyňa uviedla na všetkých písomnostiach, ktoré stavebnému úradu doručovala. Krajský súd označil za zavádzajúcu námietku žalobkyne, že sa stavebný úrad nevyrovnal so statickým posudkom 26/A/2010. Stavebný úrad po tom, ako mu bolo doručené ohlásenie drobnej stavby - prekládka istiacej skrine SP 5 č. 1105-005 vyzval žalobkyňu listom zo 06. októbra 2010 na doplnenie predmetného stavebného ohlásenia v termíne do 15. novembra 2010. V súvislosti so žiadosťou
septembra 2010, oznámil prvostupňový správny orgán listom zo 07. októbra 2010 nariadenie ústneho pojednávania spojeného s miestnym zisťovaním. V rámci miestneho zisťovania však bolo zistené, že na stavbe už boli uskutočnené práce bez povolenia stavebného úradu. V tomto prípade teda stavebný úrad už nemal reálnu možnosť posúdiť žalobkyňou uvádzaný stav, resp. konfrontovať ho s predloženým statickým posudkom, keďže práce na stavbe už boli začaté. Pokiaľ ide o argumentáciu žalobkyne, že stavebný úrad postupoval v rozpore s § 87 a § 94 stavebného zákona, krajský súd uvádza, že na takéto konanie stavebný úrad nemal dôvod, keďže nemal vedomosť o tom, že by predmetná stavba ohrozovala život a zdravie osôb, prípadne, že by ňou hrozili iné značné majetkové škody. Vzhľadom k tomu, že pôvodná stavba nepovolenou činnosťou žalobkyne zanikla, postup
týchto ustanovení by už nemal svoje opodstatnenie. Krajský súd vyhodnotil ako nedôvodnú námietku žalobkyne o porušení jej procesných práv.
jeho názoru správne orgány oboch stupňov postupovali v súlade s procesnoprávnymi predpismi, keďže zo skutkových zistení v danej veci vyplýva, že postupovali
stavebného zákona, ktoré je možné považovať za konanie štátneho stavebného dohľadu, ktorému nepredchádzajú postupy
správneho poriadku. Na záver krajský súd skonštatoval, že je možné v celom rozsahu sa stotožniť s právnymi závermi správneho orgánu a ustálil, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného nedošlo k porušenia zákona. Z uvedených dôvodov žalobu ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania krajský súd rozhodol
1 OSP tak, že neúspešnej žalobkyni náhradu trov konania nepriznal. Proti tomuto rozsudku krajského súd podala žalobkyňa odvolanie v lehote ustanovenej zákonom (§ 204 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP). Žiadala, aby najvyšší súd rozsudok krajského súdu zmenil tak, že napadnuté rozhodnutie, ako aj rozhodnutie stavebného úradu zruší a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie. Alternatívne žiadala, aby najvyšší súd rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súčasne si uplatnila náhradu trov konania. Krajský súd,
názoru žalobkyne pochybil, keď uzavrel, že sa správne orgány vysporiadali so všetkými námietkami a odvolanie neobsahuje žiadne nové skutočnosti, s ktorými by sa už žalovaný nebol vysporiadal. Tento záver nezodpovedá skutočnosti a je záverom nesprávnym, nemajúcim základ v preukázanom skutkovom stave. Navyše, samo napadnuté rozhodnutie krajského súdu sa nevysporiadalo so všetkými námietkami. Predovšetkým žalobkyňa namietala, že sa krajský súd žiadnym spôsobom nevysporiadal s dôvodmi nezákonnosti napadnutého rozhodnutia obsiahnutými v žalobe, osobitne ide o pochybenia žalovaného spočívajúce v tom, že:
ktorých bolo rozhodnuté,
ktorých bolo rozhodnuté a neuvedenie úvah, ktorými bol vedený pri hodnotení dôkazov a návrhov žalobkyne, a v plnom rozsahu žiadala jeho vykonanie. Žalobkyňa vyjadrila nesúhlas aj s odôvodnenou časťou rozsudku krajského súdu. Namietla, že krajský súd sa nevysporiadal s jej tvrdením neadresnosti výzvy Stavebného úradu Dúbravka z 08. novembra 2010, keď výzva bola zapísaná do stavebného denníku. Žalobkyňa s touto výzvou fakticky nebola oboznámená, pričom oboznámenie s týmto zápisom nebolo preukázané (žalobkyňa neviedla stavebný denník, tento viedol zhotoviteľ stavebných prác) a nie je nikde výslovne ustanovená povinnosť žalobkyne ako objednávateľky priebežne sa oboznamovať so zápismi v stavebnom denníku. Žalobkyňa namietala chybné doručenie ďalších listín, kedy sa okrem iného stalo, že v oznámení o opakovanom doručení zásielky nebola upovedomená o dni a hodine, kedy sa tak stane, čím bol porušený § 24 ods. 2 správneho poriadku, pričom ani touto jej námietkou sa krajský súd vôbec nezaoberal. Následne v súvislosti s doručovaním písomností poukázala na skutočnosť, že si pre stavebné konanie zvolila zástupcu - fyzickú osobu, čo preukázala písomným plonomocenstvom, a to pre všetky práce súvisiace s objektom stánku PNS. Stavebný úrad Dúbravka mal teda všetky písomnosti doručovať splnomocnenému zástupcovi, preto žalovaná nepovažovala za potrebné oznamovať, že sa zdržiava na inej adrese než na adrese trvalého pobytu. Stavebný úrad na svojich tlačivách takýto údaj (bydlisko žiadateľa) ani nevyžadoval. Zdôraznila, že považovala za správne uviesť adresu trvalého pobytu a nie adresu jej aktuálneho bydliska, hoci sa v rokoch 2008 až 2010 štyrikrát sťahovala na dve rôzne miesta. O správnosti jej postupu ju utvrdila skutočnosť, že na jeseň 2010 bola splnomocnenému zástupcovi doručená písomnosť v súvislosti s vykonávaním prác na objekte stánku PNS. Poukázala na § 3 ods. 1 správneho poriadku, v zmysle ktorého správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. Stavebný úrad Dúbravka nepostupoval v súlade s týmto zákonným ustanovením, keď pri pochybnostiach ohľadom rozsahu udeleného plnomocenstva nevyzval ani žalobkyňu, ani splnomocnenca na odstránenie nejasností. Zdôraznila, že sama nemá právne vzdelanie, preto nemohla o vadách plnomocenstva vedieť. Navyše, Stavebný úrad Dúbravka mal na žalobkyňu telefonický kontakt, ktorý predtým využíval na kontaktovanie žalobkyne. V odvolaní žalobkyňa ďalej namietala nesprávnosť záveru krajského súdu, že stavebný úrad nemôže skúmať u každého účastníka konania, či sa v mieste trvalého bydliska zdržuje, keď táto vyslovená premisa jednak nemá normatívny základ, najmä však je postup správnych orgánov limitovaný § 3 ods. 3 správneho poriadku. Rovnako nemá,
žalobkyne, normatívny základ ani konštatovanie krajského súdu, že je na žalobkyni, aby preukázala, že sa na mieste trvalého bydliska nezdržuje, a aby oznámila korešpondenčnú adresu. Takáto jej povinnosť bez ďalšieho z ničoho nevyplýva, predovšetkým však upozornila na skutočnosť, že bola zastúpená splnomocnencom, s ktorým Stavebný úrad Dúbravka aj konal. Navyše fikcia doručenia ustanovená v § 24 správneho poriadku neobsahuje v hypotéze právnej normy uvedenie korešpondenčnej adresy, resp. oznámenie trvalého bydliska a už vôbec nie nejakú povinnosť adresáta čokoľvek preukazovať. Zdôraznila, že má za to, že stavebný úrad bol riadne informovaný o všetkých krokoch žalobkyne. Skutočnosť, že konal s prieťahmi a zmaril tým zistenie skutkového stavu, nemôže ísť na ťarchu žalobkyne takým spôsobom, že sa bude konštatovať nepreukázaný skutkový stav ako akási sankcia žalobkyne, čo nemá žiaden normatívny základ. Zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva povinnosť žalobkyne znášať nezistenie skutkového stavu stavebnými úradmi. Žalobkyňa musela konať rýchlo vzhľadom na akútny stav na objekte „stánku PNS“, a to v snahe vyhnúť sa prípadnej zodpovednosti za škodu na majetku a zdraví tretích osôb v prípade náhodnej samovoľnej deštrukcie objektu „stánku PNS“. Stavebný úrad Dúbravka sa rozhodol vykonať miestne zisťovanie až 22. novembra 2010 napriek tomu, že bol informovaný listom doručeným mu 16. novembra 2011, je jeho zodpovednosťou a je v rozpore s právom žalobkyne na dobrú správu vecí verejných
čl. 41 Charty základných práv (207/C 303/02), ktorej aplikácie sa týmto domáhala, keď svojím nekonaním vystavoval žalobkyňu riziku zodpovednosti za škodu na majetku a zdraví. V tejto súvislosti upriamila pozornosť na skutočnosť, že je laik, preto akékoľvek podsúvanie jej účelovosti správania, resp. zavádzania vychádza z nesprávneho posúdenia skutkového stavu, ktorý navyše nebol ani riadne zistený. Stavebný úrad Dúbravka ako aj žalovaný v prípade pochybností mali vypočuť stavebný dozor na stavbe, a to H., mohol opätovne vypočuť konateľa zhotoviteľa H., keď tento bol vypočutý, pričom však jeho výpoveď z nepreskúmateľných dôvodov nebola zohľadnená v rozhodnutiach Stavebného úradu Dúbravka, žalovaného a ani v rozsudku krajského súdu. Pokiaľ ide o konštatovanie krajského súdu, že stavebný úrad tiež nemal vedomosť o tom, že by predmetná stavba ohrozovala život a zdravie osôb, prípadne, že by ňou hrozili iné značné majetkové škody, žalobkyňa namietla, že stavebný úrad túto vedomosť mal, a to vzhľadom na to ustanovenie § 98 ods. 1 stavebného zákona,
ktorého štátny stavebný dohľad zabezpečuje ochranu verejných záujmov, ako aj práv a právom chránených záujmov právnických osôb a fyzických osôb, ktoré vyplývajú z uskutočňovania stavby alebo jej zmeny, z vlastností stavby pri jej užívaní, z odstránenia stavby a z terénnych úprav, prác a zariadení
tohto zákona. Stavebný úrad Dúbravka absolútne neplní prevenčné povinnosti vo vzťahu k stavbám na území Dúbravky, o čom svedčí napríklad budova bývalej pošty pri Okresnom súde Bratislava IV, ktorá je v absolútne dezolátnom stave, staticky narušená cesta v svahu v oblasti Strmé sady a pod. (uvedené nie je predmetom konania, ide o ilustratívne príklady). Má tak za to, že možným motívom stavebného úradu Dúbravka v prejednávanej veci bola snaha zakryť chybný postup. Krajský súd sa tak dôsledne nevysporiadal ani s námietkou žalobkyne, že nebola vykonaná žiadna prevenčná vyhľadávacia činnosť
Vo vzťahu k posúdeniu námietky predpojatosti žalobkyňa uviedla, že hoci túto vzniesla v inom konaní, jej odôvodnenie sa však plne vzťahovalo aj na konanie a rozhodovanie o zastavení stavby „objektu stánku PNS“. Námietka predpojatosti smerovala aj proti starostovi Mestskej časti Bratislava Dúbravka, o tejto však nebolo do dnešného dňa rozhodnuté, napriek tomu, že ide o prenesený výkon štátnej správy, teda účastníci konania majú právo na prejednanie ich veci týkajúcej sa nakladania s ich majetkom a teda realizácie práva žalobkyne stanoveného v čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky. Zaujatosť pracovníkov Stavebného úradu Dúbravka sa
žalobkyne prejavovala tiež nie medializáciou stavby, ale prejudikovaním ich rozhodnutia v printových médiách pred vydaním samotných rozhodnutí a pred oboznámením sa so stanoviskom žalobkyne. Podaním zo
fikcie doručenia, nakoľko si zásielku neprevzala v odbernej lehote, bol dňom doručenia rozhodnutia
jeho názoru rozsudok krajského súdu vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu veci, ako aj z jeho správneho právneho posúdenia. Zotrval na stanovisku, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade s príslušnými právnymi predpismi. Tvrdenia žalobkyne, respektíve dôvody žaloby a podaného odvolania, považuje za nesprávnu interpretáciu jednotlivých ustanovení právneho predpisu. S namietanými skutočnosťami sa žalovaný dostatočným a zákonným spôsobom vysporiadal, vyhodnotil ich ako neodôvodnené, pričom zotrváva na svojom právnom názore, že ide o skutočnosti nemajúce za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, čo skonštatoval aj krajský súd. Žalovaný, považujúc podané odvolanie za neodôvodnené, navrhol, aby bol rozsudok krajského súdu potvrdený. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne je potrebné priznať úspech. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb ( 244 ods. 1 OSP). Súdy v správnom súdnictve prejednávajú na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP). Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu, ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami, ako ten, o koho práva v konaní ide. Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu
piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúce vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP). Správny súd pri prekúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu v konkrétnej právnej veci sa v zásade obmedzí na otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých správny orgán vychádza, nie sú pochybné, najmä kvôli prameňu, z ktorých pochádzajú alebo pre porušenie niektorej procesnej zásady správneho konania a ďalej na otázku, či vykonané dôkazy logicky robia vôbec možným skutkový záver, ku ktorému správny orgán dospel. Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti správneho rozhodnutia a postupu správneho orgánu posudzuje, či správny orgán aplikoval na predmetnú právnu vec relevantný právny predpis. V prejednávanej veci boli rozhodnutím prvostupňového stavebného úradu, Mestskej časti Bratislava - Dúbravka (ďalej len „stavebný úrad“), z
b/ a § 102 ods. 2 stavebného zákona a § 46 správneho poriadku, zastavil s okamžitou platnosťou stavebné práce na stavbe „predajňa PNS“ súp. č. XXXX, na pozemku parc. č. XXXX, kat. úz. P., stavebníčke G. Y., bytom S.. O podanom odvolaní žalobkyne rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím tak, že odvolanie zamietol a rozhodnutie prvostupňového stavebného úradu potvrdil, keďže po preskúmaní odvolaním napadnutého rozuhodnutia dospel k záveru, že „nie je dôvod na zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia, nakoľko skutkový stav bol zo strany prvostupňového správneho orgánu zistený dostatočne a vec bola taktiež správne právne posúdená. Stavebný úrad takisto postupoval
príslušných procesnoprávnych a hmotnoprávnych ustanovema dostatočným spôsobom zabezpečil procesné práva účastníkov konania.“ Krajský súd vyhodnotil postup a rozhodnutie žalovaného, ako aj stavebného úradu ako vecne a právne správne, pričom skonštatoval nespôsobilosť námietok žalobkyne privodiť zrušenie napadnutého rozhodnutia. Najvyšší súd preskúmal obsah predložených spisov vo veci, pričom spomedzi námietok vznesených žalobkyňou voči napadnutého rozhodnutiu a postupu, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, ako námietok aj voči rozsudku krajského súdu, zaoberal sa ako prvými námietkami týkajúcimi sa doručovania písomností v stavebnom konaní a súvisiacimi otázkami súvisiacimi so žalobkyňou udeleným plnomocenstvom a povinnosťou žalobkyne oznamovať, resp. povinnosťou správneho orgánu zisťovať aktuálny pobyt účastníka správneho konania.
stavebného zákona ak nie je výslovne ustanovené inak, vzťahujú sa na konanie
tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní.
1 správneho poriadku účastníci konania, ich zákonní zástupcovia a opatrovníci sa môžu dať zastupovať advokátom alebo iným zástupcom, ktorého si zvolia.
3 správneho poriadku splnomocnenie na zastupovanie treba preukázať písomným plnomocenstvom alebo plnomocenstvom vyhláseným do zápisnice. Správny orgán môže v nepochybných prípadoch od preukazu plnomocenstvom upustiť.
1, 2 správneho poriadku dôležité písomnosti, najmä rozhodnutia, sa doručujú do vlastných rúk adresátovi alebo osobe, ktorá sa preukáže jeho splnomocnením na preberanie zásielok. Ak nebol adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných rúk, zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržiava, doručovateľ ho vhodným spôsobom upovedomí, že písomnosť príde znovu doručiť v určený deň a hodinu. Ak nový pokus o doručenie zostane bezvýsledný, doručovateľ uloží písomnosť na pošte a adresáta o tom vhodným spôsobom upovedomí. Ak si adresát nevyzdvihne písomnosť do troch dní od uloženia, posledný deň tejto lehoty sa považuje za deň doručenia, aj keď sa adresát o uložení nedozvedel.
5 správneho poriadku ak má účastník konania zástupcu s plnomocenstvom na celé konanie, písomnosť určená do vlastných rúk sa doručuje iba tomu zástupcovi. Ustanovenia odsekov 1 až 3 sa vzťahujú na toto doručovanie. Ak však účastník konania má osobne v konaní niečo vykonať, doručuje sa písomnosť nielen zástupcovi, ale aj jemu. V administratívnom spise sa ako príloha podania žalobkyne z
1 stavebného zákona stavebný denník je dokument, ktorý je súčasťou dokumentácie uloženej na stavenisku; zaznamenávajú sa v ňom všetky podstatné udalosti, ktoré sa stali na stavenisku. Do stavebného denníka sa zapisujú všetky dôležité údaje o stavebných prácach, o vykonávaní štátneho stavebného dohľadu, štátneho dozoru, dozoru projektanta nad vykonávaním stavby a autorského dozoru a o iných činnostiach ovplyvňujúcich stavebné práce a priebeh výstavby. Ako vyplýva z povahy stavebného denníka v zmysle jeho zákonnej definície, predstavuje dokument, ktorý je nevyhnutne predmetom osobitného záujmu stavebníka, a to aj v prípade, kedy ho nevedie on sám, ale stavbyvedúci (§ 46d ods. 2 stavebného zákona). Obsahuje totiž všetky podstatné udalosti, ktoré sa stali na stavenisku. Skutočnosť, že stavebný denník vedie stavbyvedúci, neospravedlňuje nevedomosť stavebníka o jeho obsahu. Námietka žalobkyne, že so zápisom vykonaným v stavebnom denníku stavby, ktorej je stavebníčkou, nebola oboznámená a takáto povinnosť jej zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, je teda nedôvodná. Rovnako nemožno prisvedčiť ani tvrdeniu, že výzva, ktorá bola obsahom dotknutého zápisu je neadresná. Z povahy stavebného denníka prirodzene vyplýva, že zápis vykonaný osobou oprávnenou vykonávať štátny stavebný dohľad je určený osobe stavebníka, a to buď priamo, alebo prostredníctvom stavbyvedúceho. Informovanie stavebníka stavbyvedúcim o zápisoch v stavebnom denníku vykonaných oprávnenou osobou
3 stavebného zákona (logicky okrem osoby stavebníka) je vecou ich súkromnoprávneho vzťahu a nie je pochybením zo strany stavebného úradu, ak predpokladá oboznámenosť stavebníka s obsahom stavebného denníka.
1, 2 správneho poriadku zamestnanec správneho orgánu je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosť o jeho nepredpojatosti. Z prejednávania a rozhodovania pred správnymi orgánmi je vylúčený aj ten, kto sa v tej istej veci zúčastnil na konaní ako zamestnanec správneho orgánu iného stupňa.
správneho poriadku účastník konania oznámi správnemu orgánu skutočnosti nasvedčujúce vylúčenie zamestnanca správneho orgánu (§ 9), len čo sa o nich dozvie.
1, 2 správneho poriadku o tom, či je zamestnanec správneho orgánu z konania vylúčený, rozhoduje orgán, ktorému boli dôvody vylúčenia oznámené (§ 11 ods. 1); ak sa rozhodlo, že zamestnanec správneho orgánu je vylúčený, urobí tento orgán opatrenie na zabezpečenie riadneho uskutočnenia ďalšieho konania. Proti rozhodnutiu o vylúčení zamestnanca správneho orgánu z konania nemožno podať samostatné odvolanie. Podaním zo
ktorých bolo rozhodnuté, - je nedostatočne zistený skutkový stav, keď nie je zrejmé, na základe čoho dospel žalovaný k záverom v rozhodnutí, - zistenie skutkového stavuje je v rozpore s obsahom spisov pri a/ nesprávne právne posúdenie pri aplikácií § 102 stavebného zákona, nepovažoval najvyšší súd za potrebné sa vyjadrovať. Vada v správnom konaní zistená najvyšším súdom osebe spôsobila, že preskúmavané rozhodnutie nemožno pokladať za zákonné. Skúmanie týchto námietok preto v konaní pred súdom nemá význam, keďže vec sa vracia do štádia správneho konania, v ktorom bude vydané nové rozhodnutie. Krajský súd teda nesprávne právne posúdil otázku zákonnosti napadnutého rozhodnutia v tom smere, že pokladal postup žalovaného predchádzajúci jeho vydaniu za súladný so zákonom. Tým, že žalovaný rovnako ako stavebný úrad opomenul svoju povinnosť vyplývajúcu mu z § 3 ods. 1, 2 správneho poriadku, keď sa nezaoberal fotokópiou plnomocenstva mu doručeného, nevyžiadal si jeho originál a neodstránil pochybnosť o tom, pre ktoré konanie bolo udelené, totiž došlo k odňatiu práva žalobkyne riadne sa zúčastniť na konaní. Preto v zmysle § 250ja ods. 3 veta prvá OSP najvyšší súd zmenil rozsudok krajského súdu tak, že napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pretože v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250j ods. 3 písm. e/ OSP). Vzhľadom k tomu, že zákonom č. 345/2012 Z. z. o niektorých opatreniach v miestnej štátnej správe a o zmene a doplnení niektorých zákonov (v znení do 30. septembra 2013), boli zrušené krajské stavebné úrady a právomoc Krajského stavebného úradu v Bratislave prešla na Obvodný úrad Bratislava, Najvyšší súd Slovenskej republiky
4 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250 ods. 4 OSP na strane žalovaného konal s právnym nástupcom pôvodne uvádzaného žalovaného v dôsledku čoho i v záhlaví rozhodnutia došlo k úprave označenia žalovaného. O trovách konania rozhodol najvyšší súd
, § 246c ods. 1 veta prvá OSP. § 224 ods. 1 OSP a § 250k OSP, § 142 ods. 1 OSP v spojení s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) tak, že úspešnej žalobkyni priznal náhradu trov konania spolu v sume 769,68 eura, z čoho 132,- eur predstavuje náhradu zaplatených súdnych poplatkov a 803,24 eura náhradu trov právneho zastúpenia. Žalobkyňa si uplatnila náhradu trov konania celkovo v sume 1235,13 eura, ktoré v podaní z
3 vyhlášky odmenu a náhrady advokáta zvýšila o daň z pridanej hodnoty. Žalobkyňa podaniami zo
1 písm. b/ vyhlášky. Za ostatné úkony právnej služby najvyšší súd priznal žalobkyni náhradu trov konania v uplatnenom rozsahu, t. j. náhradu zaplatených súdnych poplatkov v sume spolu 132,- eur a náhradu trov právneho zastúpenia v sume spolu 637,68 eura vrátane dane z pridanej hodnoty. Náhradu trov súdneho konania je žalovaný povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne žalobkyne vedený v Tatra banke, a. s., č. účtu XXXXXXXXXX/XXXX, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.