6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 511/1992 Zb. alebo zákon o správe daní) vyrubil žalobcovi rozdiel dane z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie 2007 v sume 146.304,02 eur. Krajský súd z obsahu administratívneho spisu ďalej zistil, že správca dane vykonal u daňového subjektu - žalobcu, daňovú kontrolu dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2007, o výsledku ktorej vyhotovil Protokol dňa
9 zákona č. 366/1999 Z. z. v nadväznosti na § 52 ods. 3 zákona č. 595/2003 Z. z. bolo správcom dane zistené, že spoločnosti žalobcu bola poskytnutá štátna pomoc na základe Oznámenia o schválení štátnej pomoci zo dňa
1 písm. a/ bod 2 zákona č. 366/1999 Z. z. a za roky 2002 až 2006 vyčerpala štátnu pomoc formou úľavy na dani z príjmov právnickej osoby
1 uvedeného zákona v spojení s § 52 ods. 3 zákona č. 595/2003 Z. z. vo výške 56 137 857 Sk; spoločnosť žalobcu v dodatočnom daňovom priznaní k dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie rok 2007 si uplatnila úľavu na dani
9 tohto zákona v spojení s § 52 ods. 3 zákona č. 595/2003 Z. z. vo výške 4 371 567 Sk; za zdaňovacie obdobie rok 2007 žalobca prvýkrát čerpal ďalší daňový úver vo výške 50 % vykázanej dane v daňovom priznaní
9 zákona č. 366/1999 Z. z., s poukazom na ustanovenia § 35a ods. 9 zákona č. 366/1999 Z. z. a § 52 ods. 3 zákona č. 595/2003 Z. z.. Ďalej správca dane s poukazom na usmernenie Ministerstva financií Slovenskej republiky č. MF/ 1254/2001-72 uverejnenom vo Finančnom spravodajcovi MF SR 5/2001 k zákonu č. 366/1999 Z. z. uviedol, že podmienku zvýšenia základného imania v zmysle § 35a ods. 9 uvedeného zákona spoločnosť žalobcu preukázala rozhodnutím valného zhromaždenia zo dňa
prílohy č. P8/19 k vyhláške č. 25/2004 Z. z.. S poukazom na právnu úpravu uvedenú v § 111 ods. 1 Obchodného zákonníka a v § 143 ods. 4 Obchodného zákonníka správca dane konštatoval, že spoločnosť do dnešného dňa nepodala návrh na zápis zvýšenia základného imania do obchodného registra, pretože spoločník ešte nesplnil najmenej 30 % nového peňažného vkladu, keď
vyjadrenia zástupcu spoločnosti táto podmienka nebola splnená z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov spôsobených hospodárskou a finančnou krízou. Správca dane poukázal na to, že spoločnosť interným účtovným dokladom zo dňa
9 uvedeného zákona pre čerpanie ďalšieho daňového úveru vo výške 50 % vykázanej dane za zdaňovacie obdobie roku 2007, porušila tým ustanovenie § 35a ods. 9 zákona č. 366/1999 Z. z. v nadväznosti na § 52 ods. 3 zákona č. 595/2003 Z. z., keď v zdaňovacom období rok 2007 si uplatnila čerpanie ďalšieho daňového úveru vo výške 4 371 567 Sk, aj keď nesplnila podmienku zvýšenia základného imania spoločnosti k
zisteného skutkového stavu v zmysle uvedených ustanovení zákona síce podala v decembri 2007 návrh na zápis do obchodného registra, ale z dôvodu nesplnenia podmienky uvedenej v § 111 ods. 1 Obchodného zákonníka v spojení s § 143 ods. 4, teda splatenia najmenej 30 % nového peňažného vkladu, zápis zmeny nebol uskutočnený. K tvrdeniam žalobcu, že právne účinky rozhodnutia o zvýšení základného imania dokazuje aj jeho účtovná evidencia, žalovaný poukazom na ustanovenia Opatrenia Ministerstva financií SR č. 23054/2002 - 92 z
výpisu zapísaná v obchodnom registri k 31. decembru 2007, z čoho vyplýva, že k zvýšeniu základného imania v zmysle platných právnych predpisov nedošlo a zvýšenie základného imania je
Obchodného zákonníka podmienené splatením požadovanej výšky nového vkladu do imania, čo je podmienkou pre zápis zmeny základného imania do obchodného registra a následného účtovania zvýšenia základného imania na účte číslo 411. Žalovaný neakceptoval ani námietku žalobcu, že správca dane svojvoľne doplnil v texte usmernenia Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 1254/2001 - 72 k zákonu č. 358/2000 Z. z. a k zákonu č. 466/2000 Z. z., ktoré dopĺňajú zákon č. 366/1999 Z. z., text o ďalšiu vetu a o slovo „splatiť", čím zmenil zásadne interpretáciu ustanovenia § 35a ods. 9 uvedeného zákona.
názoru žalovaného správca dane správne vyslovil záver, že pre splnenie podmienky zvýšenia základného imania je rozhodujúci stav základného imania k
názoru krajského súdu žalobca podmienku zvýšenia základného imania v zmysle § 35a ods. 9 zákona č. 366/1999 Z. z. čiastočne preukázal a to rozhodnutím valného zhromaždenia zo dňa 14. decembra 2007 o zvýšení základného imania spoločnosti novým peňažným vkladom spoločníka o sumu 102 000 000 Sk t. j. 3 000 000 eur a následne vyhlásenie spoločníka o prevzatí záväzku na nový vklad. Konštatoval, že týmto postupom nastali právne účinky zvýšenia základného imania zo strany spoločníka, ktorý vyhlásením prevzal záväzok voči spoločnosti žalobcu, avšak právne účinky zvýšenia základného imania spoločnosti voči štátu resp. voči daňovým orgánom právne nenastali, pretože nedošlo v súlade so znením ustanovenia § 111 ods. 1 Obchodného zákonníka v nadväznosti na § 143 ods. 4 Obchodného zákonníka k splateniu najmenej 30 % peňažného vkladu spoločníka PINAFIN S.R.L ešte pred podaním návrhu na zápis zvýšenia základného imania spoločnosti do obchodného registra, v dôsledku čoho napokon Okresný súd v Prešove obchodný register oznámením o odmietnutí vykonania zmeny zapísaných údajov na základe § 8 ods. 3 zákona číslo 530/2003 Z. z., tieto skutočnosti aj potvrdil. Krajský súd taktiež dospel k záveru, že aj keď spoločnosť žalobcu rozhodla na valnom zhromaždení o zvýšení základného imania spoločnosti, k právnym účinkom samotného aktu spoločnosti žalobcu voči štátu nedošlo, pretože žalobca v konečnom dôsledku nesplnil podmienku stanovenú v Obchodnom zákonníku a to v dôsledku neuhradenia minimálne 30 % nového peňažného vkladu, a preto následne nedošlo k splneniu možnosti čerpania ďalšieho úveru, a s poukazom na to, že nesplnením povinnosti zvýšenia základného imania spoločnosti ďalším peňažným vkladom bola táto možnosť čerpania ďalšieho úveru prakticky znemožnená. Krajský súd poukazom na rozsiahle vykonané dokazovanie správcom dane a žalovaným mal za to, že daňové orgány sa dôsledne vyporiadali so všetkými námietkami žalobcu a taktiež žalovaný sa dôsledne vyporiadal so všetkými námietkami uvedenými v odvolaní žalobcu, ako aj že z vykonaného dokazovania vyvodili správny právny záver pokiaľ išlo o právny účinok zvýšenia základného imania spoločnosti. Ďalej uviedol, zo spisu nezistil ani také skutočnosti, ktoré by boli v rozpore s jeho obsahom a odôvodnením rozhodnutí obidvoch správnych orgánov a nezistil ani takú procesnú vadu v konaní, ktorá by mala vplyv na zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov. Záverom krajský súd konštatoval, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s názorom daňových orgánov oboch stupňov. Krajský súd dospejúc k záveru, že preskúmavané rozhodnutia boli vydané na základe dostatočne zisteného skutkového stavu po dôkladnom dokazovaní, z ktorého správne orgány vyvodili správny záver, že žalobca porušil ustanovenia § 35a ods. 9 zákona č. 366/1999 Z. z. v spojení s § 52 zákona č. 595/2003 Z. z., keď v zdaňovacom období 2007 si uplatnil čerpanie ďalšieho daňového úveru vo výške 4 371 567 Sk, aj keď nesplnil podmienku zvýšenia základného imania spoločnosti, žalobu ako nedôvodnú zamietol
1 O.s.p.. S poukazom na ustanovenie § 250i ods. 1 O.s.p. krajský súd uviedol, že k ďalším žalobným námietkam žalobcu sa nevyjadroval z dôvodu, že žalobca tieto námietky zhodne uviedol v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane a s týmito námietkami sa náležite už vyporiadal žalovaný, s názorom ktorého sa v danom prípade v plnom rozsahu sa stotožňuje. Krajský súd o náhrade trov konania rozhodoval v zmysle § 250k ods. 1 O.s.p.. Náhradu trov konania účastníkom nepriznal s poukazom na neúspešnosť žalobcu v konaní. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu sa v zákonnej lehote odvolal žalobca. Žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie správcu dane v časti vyrubeného rozdielu dane z príjmov vo výške 145.109,44 € zruší a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie. Uplatnil si náhradu trov konania. Z dôvodov odvolania vyplýva, že žalobca považoval napadnutý rozsudok krajského súdu za nesprávny a v rozpore so zákonom. Nesúhlasil s rozhodnutím súdu prvého stupňa, ktorý nespochybnil postup žalovaného ani správcu dane, hoci
jeho názoru tieto orgány vychádzali pri svojich rozhodnutia z nesprávnych aplikácii jednotlivých ustanovení zákona o dani z príjmov. Namietal, že súd prvého stupňa ako aj daňové orgány oboch stupňov vec nesprávne právne posúdili, tvrdiac že súd a rovnako daňové orgány mu uložili ďalšiu povinnosť, ktorá však nevyplýva zo zákona o daniach z príjmov na čerpanie ďalšieho daňového úveru
ustanovenia § 35a ods. 9 a to nad rámec tohto zákona. Citujúc znenie ustanovenia § 35a ods. 1, 9 zákona o daniach z príjmov dôvodil, že na rozdiel od právnej úpravy ustanovenia § 35a ods. 1 v ustanovení § 35a ods. 9 je definovaná ako jediná podmienka pre umožnenie čerpať ďalší daňový úver vo výške 50 % vykázanej dane v daňovom priznaní, že daňovník zvýši (nie splatí) základné imanie spoločnosti ďalšími peňažnými alebo nepeňažnými vkladmi. Dôvodil, že rozdielnu právnu úpravu podmienok pre čerpanie ďalšieho daňového úveru ako daňový subjekt rešpektoval a vychádzal zo znenia § 35a ods. 9 zákona o dani z príjmov v súlade s úmyslom zákonodarcu, keď pri skúmaní podmienok čerpania ďalšieho daňového úveru v decembri 2007 vychádzal striktne a dôsledne z textu § 35a ods. 9 zákona o daniach z príjmov a splnil zákonom vyžadovanú podmienku v plnom rozsahu. Vytýkal súdu prvého stupňa, že nesprávne interpretoval ustanovenie § 35a ods. 9 zákona o daniach z príjmov, keď pod podmienku zvýšenia základného imania uloženú týmto zákonom subsumoval aj iné povinnosti, ktoré konateľovi a spoločnosti vyplývajú z ustanovenia § 111 ods. 1 v nadväznosti na § 143 ods. 4 Obchodného zákonníka. Poukázal na to, že nezaplatenie časti nového vkladu spoločníka a nezapísanie zvýšenia základného imania žalobcu v obchodnom registri možno hodnotiť ako porušenie ustanovení § 145 a § 111 ods. 1 Obchodného zákonníka, majúce za následok, že príslušný obchodný register mohol uložiť žalobcovi zodpovedajúcu sankciu za nesplnenie si tejto povinnosti, doplniac že nemožno z uvedeného však vyvodiť záver, že týmto nedošlo k splneniu ďalšej podmienky pre zvýšenie základného imania, pretože splnenie takejto podmienky zákon o daniach z príjmov neukladá. Zdôraznil, že napriek tomu žalobca nesplatil časť základného imania vo výške 30 % pred podaním návrhu na zápis dňa
9 zákona o daniach z príjmov. Právny záver súdu o tom, že podmienku zvýšenia základného imania v zmysle § 35a ods. 9 zákona o daniach z príjmov preukázal len čiastočne, považoval za nesprávny a nemajúci oporu v zákone. Ďalej namietal, že prvostupňový súd sa vo vydanom rozsudku nezaoberal právnym odôvodnením svojho rozhodnutia, ale v ďalšom v plnom rozsahu sa stotožnil s právnym záverom žalovaného, nezaoberajúc sa tvrdeniami žalobcu, ktorými poukazoval na viaceré rozpory v argumentácií daňových orgánov uvedených v ich rozhodnutiach alebo podaniach. V danej súvislosti poukázal na argumentáciu žalovaného uvedenú v preskúmavanom rozhodnutí zo dňa
ich názorov žalobca preukázať splatenie základného imania na to, aby mohol čerpať ďalší daňový úver
ustanovenia § 35a ods. 9 zákona o daniach z príjmov. Dôvodil, že z tvrdenia daňového úradu uvedeného v odôvodnení dodatočného platobného výmeru: „keďže spoločnosť žalobcu nemá v obchodnom registri k
9 zákona o daniach z príjmov, keď zvýšené základné imanie splatil v lehote v zmysle ustanovenia § 113 ods. 1 Obchodného zákonníka. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril tak, že navrhoval napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť. S odvolacími dôvodmi žalobcu uvedenými v jeho písomnom odvolaní nesúhlasil. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní žalobcu (§ 246c ods. 1 veta prvá v spojení s ust. § 212 ods. 1 O.s.p.) postupom
ust. § 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p., keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2), a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného správneho orgánu a vrátenia veci mu na ďalšie konanie. Preskúmavaným rozhodnutím žalovaný potvrdil rozhodnutie - dodatočný platobný výmer, prvostupňového správneho orgánu - Daňového úradu Poprad, ktorým správca dane vyrubil žalobcovi rozdiel dane z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie 2007 vo výške 146.304,02 eur. Odvolací súd v rozsahu odvolacích dôvodov preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu v spojení s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa a konanie im prechádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu. Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup žalovaného správneho orgánu, ktorým rozhodnutím žalovaný rozhodoval s konečnou platnosťou o povinnosti žalobcu zaplatiť rozdiel dane z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie 2007. Najvyšší súd dáva do pozornosti, že úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu
piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (upravujúcej rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov §§ 247 a nasl. O.s.p.) je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).
1 O.s.p. pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia.
1, veta prvá O.s.p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.
1, 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Senát odvolacieho súdu považuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za správne a súladné so zákonom. Vzhľadom k tomu, aby najvyšší súd v preskúmavanej veci nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe skutočnosti spolu s právnymi závermi krajského súdu, sa vo svojom odôvodnení obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia.
čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava") Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.
čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. Z uvedeného článku ústavy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Vplyvom ústavy dochádza k vsunutiu jej obsahovo-hodnotových vlastností do všeobecných pojmov zákona tak, aby bol zabezpečený ústavne konformný výklad. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je súčasťou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu. Práve tu je ťažisko činnosti správneho súdnictva, pretože dikcia zákona nemôže byť interpretovaná izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Orgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy, s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou v medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná (čl. 7 Ústavy Slovenskej republiky) a po vstupe Slovenskej republiky do Európskeho spoločenstva, Európskej únie postupovať tiež v súlade s právne záväznými predpismi Európskeho spoločenstva a Európskej únie. Odvolací súd v danej veci zistil, že spor o zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného medzi účastníkmi konania v preskúmavacom konaní spočíva práve v ústavnej konformnosti výkladu právnej úpravy ustanovujúcej v § 35a ods.9 zákona o dani z príjmov. Zákonodarca v právnej norme § 2 zákona o správe daní ustanovuje základné zásady daňového konania tak, že v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní (ods. 1). Správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia ich povinností v tomto konaní použije len také prostriedky, ktoré ich najmenej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň (ods. 2). Správca dane hodnotí dôkazy
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo (ods. 3). Daňové konanie je neverejné okrem úkonov, ktorých povaha to neumožňuje (ods. 4). Správca dane je povinný začať daňové konanie aj na vlastný podnet vždy, ak sú splnené zákonné podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj v prípade, že daňový subjekt v tomto smere nesplnil riadne alebo vôbec svoje povinnosti (ods. 5). Pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane (ods. 6). Všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti (ods. 7). Právom i povinnosťou všetkých daňových subjektov je úzko spolupracovať so správcom dane v daňovom konaní (ods. 8).
1, 9 zákona č. 366/1999 Z. z. daňovníkovi uvedenému v § 17 ods. 2 s výnimkou daňovníka, ktorý vznikol premenou, splynutím alebo rozdelením spoločností, a daňovníkovi uvedenému v § 2 ods. 3 podnikajúcemu na území Slovenskej republiky prostredníctvom podniku alebo organizačnej zložky umiestnenej na území Slovenskej republiky a zapísanej v obchodnom registri sa poskytne zníženie dane vykázanej v daňovom priznaní s výnimkou príjmov, z ktorých sa daň vyberá osobitnou sadzbou dane vrátane preddavkovo vybranej dane (ďalej len "daňový úver"), vo výške 100% dane na päť bezprostredne po sebe nasledujúcich zdaňovacích období, počnúc zdaňovacím obdobím, v ktorom daňovník vykáže prvýkrát základ dane a daň pri neznižovanom základe dane o daňovú stratu, ak sú splnené podmienky ustanovené v písm. a/ až f/. Daňovník uvedený v odseku 1 môže počas piatich po sebe nasledujúcich zdaňovacích období, počnúc zdaňovacím obdobím nasledujúcim po zdaňovacom období, v ktorom poslednýkrát čerpal daňový úver
odseku 1, čerpať ďalší daňový úver vo výške 50% vykázanej dane v daňovom priznaní, ak zvýši základné imanie spoločnosti ďalšími peňažnými alebo nepeňažnými vkladmi o sumu zodpovedajúcu v prepočte najmenej 4 500 000 EUR, ak ide o daňovníka
odseku 1 písm. a/ prvého bodu, a o 3 000 000 EUR, ak ide o daňovníka
odseku 1 písm. a/ druhého bodu.
595/2003 Z. z. daňovníci, ktorí vznikli v lehotách
366/1999 Z. z. o daniach z príjmov v znení neskorších predpisov, môžu uplatniť nárok na úľavy a ich čerpanie
doterajších predpisov za podmienok ustanovených v § 52b, pričom nepreukazujú splnenie podmienok uvedených v § 35 ods. 1 písm. b/ zákona č. 366/1999 Z. z. o daniach z príjmov v znení neskorších predpisov o dodržaní podielu splateného vkladu zo zdrojov v zahraničí počas celej doby čerpania daňového úveru najmenej vo výške 75% a v § 35a ods. 1 písm. b/ zákona č. 366/1999 Z. z. o daniach z príjmov v znení neskorších predpisov vo výške 60%. Ustanovenia osobitného predpisu nie sú dotknuté.
1 Obchodného zákonníka pred podaním návrhu na zápis spoločnosti do obchodného registra musí sa na každý peňažný vklad splatiť najmenej 30%. Celková hodnota splatených peňažných vkladov spolu s hodnotou odovzdaných nepeňažných vkladov musí však byť aspoň 50% zo zákonom ustanovenej minimálnej výšky základného imania
1.
4 Obchodného zákonníka na zvýšenie základného imania novými vkladmi sa použijú primerane ustanovenia o splácaní vkladov pri založení spoločnosti.
Obchodného zákonníka konatelia sú povinní bez zbytočného odkladu podať návrh na zápis zvýšenia základného imania do obchodného registra.
2, písm. c/ zákona č. 530/2003 Z. z. do obchodného registra sa ďalej zapisujú pri spoločnosti s ručením obmedzeným mená, priezviská a bydliská spoločníkov, obchodné meno alebo názov a sídlo právnickej osoby ako spoločníka, výška základného imania a rozsah jeho splatenia, výška vkladu každého spoločníka do základného imania a rozsah jeho splatenia.
5 zákona č. 530/2003 Z. z. fyzická osoba zapísaná do obchodného registra alebo fyzické osoby oprávnené konať v mene zapísanej právnickej osoby sú povinné najneskôr do 30 dní odo dňa uvedeného v rozhodnutí spoločníkov alebo orgánu spoločnosti, orgánu družstva alebo inej zapísanej osoby, inak odo dňa, keď bolo toto rozhodnutie prijaté, alebo odo dňa, keď nastali účinky právnej skutočnosti, podať návrh na zápis zmeny zapísaných údajov alebo návrh na výmaz zapísaných údajov. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu odvolacích a žalobných dôvodov dospel k záveru, že správca dane v danom prípade postupoval v intenciách citovaných právnych noriem, vo veci si zadovážil dostatok skutkových podkladov relevantných pre vydanie rozhodnutia, v daňovom konaní postupoval v súčinnosti s daňovým subjektom, a preto vo veci rozhodol vecne a právne správne, z ktorých dôvodov žalovaný správny orgán potvrdil rozhodnutie správcu dane v súlade so zákonom, z ktorých dôvodov boli splnené zákonné podmienky pre zamietnutie žaloby súdom prvého stupňa. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňový subjekt splnil v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Odvolací súd zastáva zhodný názor ako súd prvého stupňa, že z predloženého administratívneho spisu vyplýva, že daňové orgány oboch stupňov sa náležite vecou zaoberali, vykonali vo veci rozsiahle dokazovanie v súčinnosti s daňovým subjektom - žalobcom a v danej veci si zadovážili dostatok skutkových okolností relevantných pre vydanie rozhodnutia. V priebehu daňového konania žalobca - v stanovisku k protokolu, v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, ani nenamietal nedostatočne zistený skutkový stav alebo skutočnosť, že by správca dane sa dopustil takej procesnej vady konania, ktorá by mala za následok nezákonnosť rozhodnutia, avšak v priebehu celého daňového konania namietal, že správca dane vec nesprávne právne posúdil, keď podmienil splnenie povinnosti daňového subjektu pre čerpanie ďalšieho daňového úveru
9 zákona - zvýšenie základného imania, so splnením ďalšej povinnosti a to preukázanie splatenia zákonom určenej výšky navýšeného základného imania a povinnosti zápisu do obchodného registra. Rovnako v žalobe ako aj v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa žalobca predovšetkým namietal nesprávne právne posúdenie veci žalovaným a prvostupňovým súdom, keď nesprávne interpretovali ustanovenie § 35a ods.9 na skutkové okolnosti danej veci, keď splnenie podmienky zvýšenia základného imania stanovenú v uvedenej právnej norme podmieňovali splnením aj iných povinností, ktoré konateľovi spoločnosti vyplývajú z ustanovenia § 111 ods. 1, § 143 ods. 4, 145 Obchodného zákonníka a povinností vyplývajúcich zo zákona č. 530/2003 Z. z.. Zákonodarca v právnych normách § 35a zákona č. 366/1999 Z. z. v spojení s § 52 ods. 3 zákona č. 595/2003 Z. z. ustanovuje zákonné podmienky daňovej úľavy, ktorá môže daňovému subjektu byť priznaná za predpokladu splnenia všetkých zákonných podmienok. Zákonodarca v právnej norme ustanovenej v § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. požaduje, aby daňový subjekt preukázal všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Pokiaľ teda žalobca tvrdil, že splnil zákonné podmienky
9 zákona o dani z príjmov pre čerpanie ďalšieho daňového úveru vo výške 50% z vykázanej dane za zdaňovacie obdobie roku 2007 tak, ako to deklaroval v daňovom priznaní, bolo jeho povinnosťou takéto tvrdenie preukázať spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti. Pokiaľ si teda žalobca ako platiteľ dane v dodatočnom daňovom priznaní k dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie rok 2007 uplatnil úľavu na dani
9 zákona č. 366/1999 Z. z. v spojení s § 52 ods. 3 zákona č. 595/2003 Z. z.- nárok na čerpanie ďalšieho daňového úveru vo výške 50%, potom na ňom spočívala dôkazná povinnosť preukázať, že splnil všetky zákonnom stanovené povinností, ktoré zákonodarca so zvýšením základného imania spájal ako základnej povinnosti pre čerpanie ďalšieho daňového úveru v zmysle § 35a ods. 9 zákona č. 366/1999 Zb. v spojení s § 52 ods. 3 zákona č. 595/2003 Z. z.. Zákonodarca v právnej norme § 35a ods. 9 zákona o dani z príjmov ustanovuje, že daňovník uvedený v § 35a ods.1 uvedeného zákona môže počas piatich po sebe nasledujúcich zdaňovacích období, počnúc zdaňovacím obdobím nasledujúcim po zdaňovacom období, v ktorom poslednýkrát čerpal daňový úver
odseku 1, čerpať ďalší daňový úver vo výške 50% vykázanej dane v daňovom priznaní, ak zvýši základné imanie spoločnosti ďalšími peňažnými alebo nepeňažnými vkladmi o sumu zodpovedajúcu v prepočte najmenej 4 500 000 EUR, ak ide o daňovníka
odseku 1 písm. a/ prvého bodu, a o 3 000 000 EUR, ak ide o daňovníka
odseku 1 písm. a/ druhého bodu. S citovanej právnej úpravy vyplýva, že zákonodarca pre čerpanie ďalšieho daňového úveru vo výške 50% vykázanej dane v daňovom priznaní stanovil hmotnoprávnu podmienku a to zvýšenie základného imania spoločnosti ďalšími peňažnými alebo nepeňažnými vkladmi o sumu zodpovedajúcu určenej výške
daňovníka zákonom predpokladaného. Zákonodarca v uvedenej právnej úprave neustanovuje ďalšie zákonné podmienky týkajúce sa základného imania a postupu jeho zvýšenia. Na základe logického výkladu tejto právnej normy vyplýva, že ju treba interpretovať v súlade s právnou úpravou, ktorá ustanovuje podmienky práv a povinností spoločníkov obchodnej spoločnosti - v danom prípade obchodnej spoločnosti s ručením neobmedzeným, týkajúcich sa základného imania a jeho zmeny, ktorá právna úprava je obsiahnutá v Obchodnom zákonníku. Zákonodarca v Obchodnom zákonníku ustanovuje hmotnoprávne podmienky, na základe ktorých dochádza k platnému navýšeniu základného imania obchodnej spoločnosti, ktoré musia byť splnené pred zápisom do obchodného registra. Zápis do obchodného registra deklaruje nový stav, ktorý nastal v spoločnosti na základe zmenených skutočností, ktorý zápis zaväzuje spoločnosť voči tretím osobám teda aj voči štátu. Pokiaľ teda zákonodarca aj neustanovuje podmienky pre zvýšenie základného imania v právnej norme § 35a ods.9 zákona o dani z príjmov, pre splnenie tejto podmienky musia byť splnené všetky hmotnoprávne podmienky, ktoré zákonodarca ustanovuje v Obchodnom zákonníku. Odvolací súd v danej súvislosti súčasne poukazuje na to, že žalobca v zmysle zákonnej úpravy obsiahnutej v Obchodnom zákonníku pri zvýšení základného imania aj postupoval, keď navýšil základné imanie vo výške zodpovedajúcej zákonnej úpravy na valnom zhromaždení zo dňa 14. decembra 2007 a predložil vyhlásenie spoločníka o prevzatí záväzku na nový vklad (§ 125 ods. 1, písm. e/ v spojení s § 143 Obchodného zákonníka). Avšak vzhľadom k tomu, že žalobca nesplatil zodpovedajúcu časť vkladu zvýšeného základného imania, zákonom určenej, postupoval v rozpore s právnou úpravou ustanovenou v § 111 ods. 1 v spojení s § 143 ods. 4 Obchodného zákonníka a keďže ide o hmotnoprávnu podmienku podmieňujúcu platné zvýšenie základného imania, žalobca nesplnil všetky podmienky ustanovené pre platné zvýšenie základného imania v zmysle Obchodného zákonníka. Nesplnením všetkých podmienok stanovených pre zvýšenie základného imania zákonom ( Obchodným zákonníkom) predpokladaných nemožno prijať záver, že žalobca splnil zákonnú podmienku pre čerpanie ďalšieho daňového úveru
9 zákona o dani z príjmov. Odvolací súd súčasne dáva do pozornosti, že zákonodarca stanovuje aj ďalšie zákonné povinnosti zaväzujúce spoločnosť v ručením obmedzeným tak, že konateľ (konatelia) spoločnosti s ručením obmedzeným pri zvýšení základného imania spoločnosti je povinný bez zbytočného odkladu podať návrh na zápis zvýšenia základného imania do obchodného registra ( § 145 ObZ) v spojení s § 2 ods. 2 písm. c/ zákona č. 530/2003 Z. z., pričom v právnej norme § 5 ods. 5 zákona č. 530/2003 Z. z. ustanovuje lehotu na podanie návrhu na zápis do obchodného registra tak, že fyzické osoby oprávnené konať v mene zapísanej právnickej osoby sú povinné najneskôr do 30 dní odo dňa uvedeného v rozhodnutí spoločníkov alebo orgánu spoločnosti, orgánu družstva alebo inej zapísanej osoby, inak odo dňa, keď bolo toto rozhodnutie prijaté, alebo odo dňa, keď nastali účinky právnej skutočnosti, podať návrh na zápis zmeny zapísaných údajov alebo návrh na výmaz zapísaných údajov. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že daňové orgány oboch stupňov v konaní postupovali správne a v súlade so zákonom, keď skúmali, či žalobca ako platiteľ dane si v dodatočnom daňovom priznaní k dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie rok 2007 uplatnil úľavu na dani
9 zákona č. 366/1999 Z. z. v spojení s § 52 ods. 3 zákona č. 595/2003 Z. z.- nárok na čerpanie ďalšieho daňového úveru vo výške 50%, v súlade so zákonom. V súlade so zásadou zákonnosti v zmysle § 2 zákona č. 511/1992 Zb. posudzovali konanie žalobcu smerujúce k čerpaniu ďalšieho daňového úveru v zmysle § 35a ods. 9 zákona o dani z príjmov, keď skúmali, či žalobca splnil všetky hmotnoprávne podmienky zákonom predpokladané pre uplatnenie nároku čerpania ďalšieho daňového úveru, teda či žalobca splnil zákonnú podmienku zvýšenia základného imania ustanovenú v právnej norme § 35a ods.9 zákona o dani z príjmov a zákonné podmienky pre platné zvýšenie základného imania, ktoré zákonodarca ustanovuje v Obchodnom zákonníku v § 143 ods. 4 v spojení s § 111 ods. 1, a v neposlednom rade podmienky pre zápis do obchodného registra v zmysle zákonnej úpravy ustanovenej v zákone č. 530/2003 Z. z. ( § 2 ods. 2 písm. c/ v spojení s § 5 ods. 5). Vychádzajúc zo skutkových zistení a z vyššie citovanej právnej úpravy odvolací súd taktiež dospel k záveru, že žalobca v danej veci nesplnil všetky zákonné podmienky pre čerpanie ďalšieho daňového úveru, keďže postupom žalobcu a to prijatím rozhodnutia valného zhromaždenia spoločnosti a prevzatie záväzku spoločníka PINAFIN s.r.l. na nový vklad zo dňa
1 Obchodného zákonníka spoločník je povinný splatiť vklad za podmienok a v lehote ustanovenej zákonom, prípadne určenej v spoločenskej zmluve najneskôr však do piatich rokov od vzniku spoločnosti alebo od jeho vstupu do spoločnosti alebo od prevzatia záväzku na nový vklad. Tejto povinnosti nemožno spoločníka zbaviť. Konatelia oznámia registrovému súdu bez zbytočného odkladu splatenie celého vkladu každého spoločníka. V uvedenej právnej norme zákonodarca stanovuje povinnosť spoločníka splatiť vklad za určených podmienok a lehoty, pričom vychádzajúc z účelu zákona a z obsahu predchádzajúcej právnej úpravy tohto zákona vyplýva vôľa zákonodarcu upraviť podmienky a lehotu pre určenie povinnosti spoločníka splatiť vklad v jeho celosti. Z uvedených dôvodov poukaz žalobcu na právnu úpravu ustanovenú v § 113 ods. 1 Obchodného zákonníka odvolací súd považoval pre posúdenie splnenia zákonných podmienok pre čerpanie ďalšieho daňového úveru v danom prípade za právne bezvýznamné. Odvolací súd považoval tiež za nedôvodnú námietku, ktorou žalobca v odvolaní namietal, že súd prvého stupňa sa v odôvodnení svojho rozhodnutia náležite nevyporiadal s ostatnými jeho žalobnými námietkami a len v ďalšom odkázal na závery žalovaného uvedené v preskúmavacom konaní, pričom sa nezaoberal jeho tvrdeniami, ktorými poukazoval na viaceré rozpory v argumentácií daňových orgánov uvedených v ich rozhodnutiach alebo podaniach, v ktorej súvislosti poukázal na argumentáciu žalovaného uvedenú v preskúmavanom rozhodnutí zo dňa 17. júna 2010, ako aj vo vyjadrení k žalobe zo dňa 3. novembra 2010 . Vychádzajúc zo skutkových a právnych záverov uvedených v odôvodnení prvostupňového súdu odvolací súd mal preukázané, že súd prvého stupňa v preskúmavacom konaní vychádzal zo skutkových zistení daňových orgánov vyplývajúcich z administratívneho spisu a pri posudzovaní zákonnosti napadnutých rozhodnutí oboch daňových orgánov zameral svoju pozornosť predovšetkým na námietku žalobcu, ktorou namietal nezákonnosť rozhodnutí daňových orgánov z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a nesprávnej interpretácie ustanovenia § 35a ods. 9 zákona o dani z príjmov, ktorú považoval za námietku zásadného významu.
názoru odvolacieho súdu z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu vyplýva, že súd sa uvedenou námietkou dôsledne zaoberal, dospejúc k správnemu názoru a svoj záver k problematickej otázke nastolenej žalobcom náležite aj zdôvodnil. Pokiaľ sa prvostupňový súd aj nevyjadril ku všetkým žalobným námietkam, nedopustil sa v konaní takej vady, ktorá by mala za následok nezákonnosť napadnutého rozsudku. V danej súvislosti odvolací súd poukazuje na ustálenú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorej nie je povinnosťou súdu v odôvodnení rozhodnutia odpovedať na všetky otázky nastolené nespokojným účastníkom, avšak povinnosťou súdu je odpovedať na zásadné otázky resp. vysporiadať sa so zásadnými námietkami nespokojného účastníka. Pokiaľ teda súd prvého stupňa v ďalšom poukázal na závery uvedené v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia žalovaného, odvolací súd takýto postup prvostupňového súdu nepovažoval za takú vadu preskúmavacieho procesu, ktorá by spôsobovala nezákonnosť napadnutého rozsudku, keďže súd prvého stupňa sa náležite vysporiadal so zásadnou žalobnou námietkou, ktorou žalobca namietal nesprávne právne posúdenie veci žalovaným a jeho nesprávnu interpretáciu zákona. Odvolací súd nesúhlasil ani s námietkou žalobcu, ktorou namietal zrejmý argumentačný rozpor v odôvodneniach daňových orgánov a prvostupňového súdu v otázke výšky splatenia zvýšeného základného imania, keď správca dane v odôvodnení dodatočného platobné úveru uviedol: „keďže spoločnosť žalobcu má v obchodnom registri k
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.