1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania v záhlaví označeného rozhodnutia žalovaného, ktorým tento potvrdil rozhodnutie daňového úradu Nové Zámky (ďalej aj „správca dane“) z 28. septembra 2010 č. 631/230/57808/10/Ši, (dodatočný platobný výmer na dani z pridanej hodnoty), vydaného
6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov účinného do
krajského súdu z daňovej kontroly vykonanej u žalobcu za vyššie uvedené zdaňovacie obdobie nesporne vyplynulo, že obchodné transakcie tak, ako ich žalobca deklaroval sa reálne neuskutočnili, teda nezodpovedajú realite, t. j. zdaniteľné plnenie v zmysle zákona 222/2004 Z. z. o DPH sa neuskutočnilo, lebo vecné a časové podmienky na odpočítanie dane neboli splnené, čo je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane. Správca dane na základe šetrenia konštatoval v súlade so zabezpečenými dôkazmi, ako i svedeckými výpoveďami, že zdaniteľné plnenie
dodávateľských faktúr, na ktoré žalobca v konkrétnych zdaniteľných obdobiach realizoval daňový odpočet, vzhľadom k zisteniam, že išlo o porušenie zákona bolo len formálne a nepreukázal sa jeho reálny základ. Na základe tohto záveru potom aj samotné preukazovanie zaplatenia predmetných súm
vystavených faktúr nemohlo byť predpokladom na odpočítanie dane, keďže sa nejednalo o zdaniteľné plnenia, ale iba o plnenia ako také, resp. účelové, bez reálneho podkladu. Krajský súd zhodne so žalovaným a správcom dane dospel k záveru, že v preskúmavaných prípadoch sa nejednalo iba o hodnotenie správnosti alebo nesprávnosti textu na daňových dokladoch, ale o skúmanie splnenia zákonných podmienok pre odpočítanie dane. Pokiaľ si žalobca ako platiteľ dane z pridanej hodnoty uplatnil nárok na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené tak, ako ich deklaroval v daňovom priznaní, alebo v zmysle predložených dokladov, a to aj osobou uvedenou na týchto dokladoch, čo žalobca nevedel listinami preukázať, i keď ho zaťažuje dôkazné bremeno. Žalobca nepreukázal svoje tvrdenia týkajúce sa účtovaných prác a služieb dodávateľom Stavebniny Čiky, s. r. o. z dôvodu, že práce a služby vrátane dane účtovanej faktúrami VF05/003 a VF05/004 boli uhradené na nepodnikateľský účet predchádzajúcej konateľky spoločnosti E., nakoľko dodávateľ má zablokovaný účet. Tvrdenia týkajúce sa dodania okrem iného poľnohospodárskych osív a realizovania poľnohospodárskych prác dodávateľom Lenka, s. r. o. sa preveriť nepodarilo z dôvodu, že tento dodávateľ nepredložil správcovi dane príslušné účtovné doklady.
názoru Krajského súdu neobstojí námietka žalobcu týkajúca sa nezákonného procesného postupu, nakoľko správca dane objasnil všetky skutočnosti v súvislosti s požiadavkami zákona a v nadväznosti na predložené faktúry a listiny zo strany žalobcu. Vysvetlil rozdiel medzi jednotlivými zdaniteľnými plneniami dodania tovaru alebo služby, preukázal existenciu skutočností rozhodujúcich pre svoje rozhodnutie, pre určenie rozdielu dane. Daňová kontrola bola ukončená vyhotovením protokolu bez prejednania s daňovým subjektom, ktorý neprejavil záujem, resp. nevyužil svoje právo protokol so správcom dane prejednať. Správca dane svoj záver vo výroku rozhodnutia náležite zdôvodnil a podložil dôkazmi zabezpečenými v rámci daňovej kontroly. Kontrolovaný daňový subjekt výsledky vykonaného dokazovania nespochybnil. Žalobca mal dostatočný priestor na zaujatie stanoviska k jednotlivým skutkovým zisteniam správcu dane. Mal možnosť vyjadriť sa ku kontrolovaným daňovým dokladom, byť pri výsluchoch vypočúvaných svedkov a mal možnosť klásť im otázky a zaujať stanovisko. Pokiaľ ide o rozsudok Súdneho dvora Európskeho spoločenstva (pozn. Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - t. č. „Súdny dvor Európskej únie“) v spojených prípadoch C-439/04 a C-440/04 (rieši dodávku uskutočnenú platiteľom dane, ktorý nevedel alebo nemohol vedieť, že dotknuté plnenie bolo súčasťou spolu podvodu spáchaného predávajúcim), na, ktorý žalovaný poukazoval, krajský súd uviedol, že tento sa na prejednávanú vec nevzťahuje, nakoľko v danej veci daňový subjekt porušoval účtovné predpisy, v dôsledku, ktorého nezákonného postupu nesplnil podmienky pre odpočítanie dane z pridanej hodnoty deklarovaných služieb a tovaru. Z týchto dôvodov krajský súd žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol súd
Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. V odvolaní sa nestotožnil s rozhodnutím krajského súdu, ktorý nespochybnil postup žalovaného ani správcu dane, hoci
názoru žalobcu tieto orgány vychádzali pri svojich rozhodnutiach z nesprávnej aplikácii jednotlivých ustanovení zákona č. 511/1992 Zb., pričom namietal konkrétne porušenie ustanovení § 2 a § 29 tohto zákona. Vytýkal, že správca dane počas celej daňovej kontroly a následne aj v dodatočnom platobnom výmere spochybňoval reálne dodanie tovaru a služieb od obchodnej spoločnosti stavebniny Čiky, s. r. o. a od spoločnosti Lenka, s. r. o., pričom žalobca už v podanej žalobe odôvodňoval reálnosť dodaných tovarov a služieb okrem iného tým, že náklady na vynaložené služby, ktoré žalobca zabezpečoval prostredníctvom týchto spoločností sú v priamej súvislosti s príjmami a tržbami žalobcu, výsledkom čoho je dosiahnutý hospodársky výsledok. S touto argumentáciou sa
žalobcu žalovaný ani krajský súd nezaoberali. Medzi všetkými subjektmi obchodných vzťahov, ktoré žalovaný spochybňuje, prebiehalo reálne plnenie, ktoré bolo podložené účtovnými dokladmi, správnosť ktorých z hľadiska účtovného a daňového po formálnej stránke žalovaným nebola spochybnená ani na strane žalobcu, ani na strane dodávateľa služby. V konaní bolo tiež preukázané, že žalobca nemá vlastných zamestnancov, napriek tomu, že podnikateľskú službu reálne vykonával. Poukazoval na to, že žalovaný spochybnil všetky námietky žalobcu podstate z toho dôvodu, že niektoré úkony zúčastnených obchodných partnerov boli vykonávané na základe zastúpenia tou istou osobou, čo je obdobný prípad ako obchod uzavretý medzi spriaznenými osobami. Ďalej žalobca namietal, že sa od neho požaduje nad rámec jeho možnosti preukázať skutočnosti, ku ktorým listinné dôkazy nemôže zabezpečiť. Každá z dotknutých spoločností má svojich štatutárnych zástupcov a sama zodpovedá za riadne vedenie účtovníctva a za plnenie si daňových povinností. Správca dane nespochybnil vykázané tržby za predané výrobky a uznal výnosy, na základe čoho by mal prijať aj argumentáciu daňovníka o tom, že na dosiahnutie výnosov je potrebné vynaložiť určité náklady. Zákon o dani z príjmov (zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov - ďalej len „zákon o dnai z príjmov“) nevyžaduje ďalšie podmienky pre to, aby daňový výdavok u daňovníka mohol byť uplatnený. Žalobca vo svojom odvolaní zo dňa
piatej časti druhej hlavy OSP je posudzovať,či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi ,či rozhodnutie obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda, či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu, súd teda skúma procesné pochybenie správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP). Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu v konkrétnej veci sa sám v zásade obmedzí na otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých správny orgán vychádza, nie sú pochybné najmä kvôli prameňu z ktorého pochádzajú, alebo pre porušenie niektorej procesnej zásady správneho konania a ďalej na otázku, či vykonané dôkazy logicky robia vôbec možným skutkový záver, ku ktorému správny orgán dospel. Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti správneho rozhodnutia a postupu správneho orgánu posudzuje, či správny orgán aplikoval na predmetnú vec relevantný právny predpis. Najvyšší súd po oboznámení sa súdnym a administratívnym spisom zistil, že správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na daň z pridanej hodnoty okrem iného za zdaňovacie obdobie roka
zistení správcu dane daňového úradu Levice, daňový subjekt na adrese zapísanej v obchodnom registri skutočnosti nesídli. Na adrese sídla spoločnosti sa nenachádzajú žiadne priestory na podnikanie. Na uvedenej adrese je rodinný dom ktorý vlastní otec konateľa spoločnosti.
vyjadrenia rodičov konateľa spoločnosti a starostu obce Tehla, sa konateľ E. v období viacerých rokov zdržiava v zahraničí. Daňové priznania, vrátane hlásenia o vyúčtovaní dane vyhotoveného v mene spoločnosti Néma, s. r. o., na ktorých je uvedené, že ich vyhotovil E. konateľ, boli vyhotovované aj v období, keď sa konateľ spoločnosti mal zdržiavať mimo územia Slovenskej republiky. Správca dane v žiadnom z doterajších konaní nezískal účtovnú evidenciu, účtovné doklady a ďalšie evidencie tejto spoločnosti. Na základe uvedených zistení správca dane Daňový úrad Nové Zámky konštatoval, že pravdivosť a reálnosť fakturovaných služieb nebolo možné prostredníctvom daňového konania overiť a zároveň nebolo možné overiť, či platiteľ, ktorý je na faktúre uvedený ako dodávateľ, fakturované služby reálne dodal, či faktúra bola vyhotovená tým, kto je v nej uvedený, či na faktúrach deklarovaný dodávateľ ich eviduje vo svojej účtovnej evidencii a v evidencii dane z pridanej hodnoty, a či mu ako platiteľovi vznikla daňová povinnosť pri uskutočnení zdaniteľného obchodu - dodania služieb. Správca dane konateľa spoločnosti žalobcu o všetkých zisteniach priebežne informoval pri ústnych pojednávaniach a žalobca sa k zisteniam písomne vyjadroval. Žalobca však nepredložil žiadne dôkazy, ktorými by preukázal svoje tvrdenia uvedené v písomnom vyjadrení k zápisnici. Nepreukázal ani, že vyfakturované služby boli reálne poskytnuté platiteľom, ktorý je na faktúrach identifikovaný ako dodávateľ, a že tomuto platiteľovi pri uskutočnení zdaniteľného obchodu vznikla daňová povinnosť.
1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „zákon o DPH“), daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy, je dňom dodania deň odovzdania stavby.
1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
2 písm. a/ zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na účely svojho podnikania ako platiteľ, s výnimkou
odsekov 3 a 6. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
1 písm. a/ zákona o DPH právo na odpočítanie dane
môže platiteľ uplatniť ak pri odpočítaní dane
2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú
.
8 zákona č. 511/1992 Zb. v znení platnom v čase výkonu daňovej kontroly, daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, v hlásení a vyúčtovaní, alebo, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencii alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej „najvyšší súd“) sa v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu, a preto sa v súlade s § 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP obmedzuje len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku a na zdôraznenie uvádza, že je nevyhnutné pre účely § 49 ods. 1 a nadväzne § 51 ods. 1 zákona o DPH, kumulatívne splnenie všetkých zákonom definovaných podmienok ich vzájomnej súvislosti, t. j. preukázania vecného súvisu medzi prijatým zdaniteľným plnením a daňovým dokladom ktorým platiteľ dane deklaruje prijatie zdaneného plnenia. Pre splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočet dane nepostačuje iba predloženie dokladov (faktúra) s predpísaným obsahom. Daňové doklady musia jednoznačne preukazovať prijatie zdaniteľného plnenia, skutočnosť, že zdaniteľné plnenie bolo prijaté od platiteľa, ktorý fakturoval zdaniteľné plnenie. Pokiaľ nie je preukázané, že tieto hmotnoprávne podmienky boli splnené nepostačuje na vznik nároku na odpočet dane len samotná existencia daňového dokladu, hoci by obsahoval všetky formálnoprávne náležitosti. Z obsahu pripojených spisov najvyšší súd považuje za nesporne preukázané, že k reálnemu plneniu v tomto prípade neprišlo, o čom svedčí najmä fakt, že deklarovaný dodávateľ nepreukázal že v danom čase vyvíjal činnosť, nakoľko konateľ bol dlhodobo v zahraničí, a to najmä v čase vydania faktúr, že účty k faktúram vyhotovené v mene spoločnosti dodávateľa nie sú u správcu dane registrované ako podnikateľské účty, ale sú to nepodnikateľské účty fyzickej osoby, že správca dane v žiadnom z doterajších konaní nezískal účtovnú evidenciu, účtovné doklady a ďalšie evidencie spoločnosti dodávateľa, na základe čoho nebolo možné preveriť pravdivosť a reálnosť fakturovaných služieb. Aj z ďalších zistení správcu dane vyplýva, že v prípadoch, ktoré sa týkali dodávateľa mal dodávateľ v čase vystavenia faktúr zablokovaný účet. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že skutkový stav bol nesprávne právne posúdený, najvyšší súd sa s touto námietkou zhodne s názorom krajského súdu nestotožňuje. V danom prípade nepostačuje, pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, iba predloženie účtovných dokladov a zmluvu, pretože uskutočnenie zdaniteľného plnenia je potrebné preukázať nielen po formálnej, ale aj po obsahovej stránke. K tejto námietke dáva žalobcovi najvyšší súd do pozornosti, že v zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 29 ods. 8 zákona o správe daní, je dôkazné bremeno na strane daňového subjektu. V daňovom konaní je povinnosťou daňového subjektu preukázať všetky tvrdené skutočností, pričom správca dane tieto dôkazy posudzuje. Správca dane, ktorý získal oprávnené pochybnosti o tom, či bola predmetná služba dodaná, nie je povinný dokazovať jej nedodanie, ale daňový subjekt musí vedieť preukázať uskutočnenie zdaniteľného plnenia osobou uvedenou v predkladaných faktúrach. Ak daňovník neunesie v tomto zmysle dôkazné bremeno, nemôže byť úspešný pri uplatnení nároku na odpočet DPH. Tento právny názor nie je v rozpore s rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie vo veci Mahagében kft (C-80/11 a C-142/11), v zmysle ktorého daňový orgán síce nemôže od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH všeobecne požadovať jednak preverenie, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tovar a služby, na základe ktorej sa požaduje vykonanie tohto nároku, spĺňa podmienky zdaniteľnej osoby, disponovala predmetným tovarom a bola schopná ho dodať a splnila si svoju povinnosť podať daňové priznanie a uhradiť DPH, z dôvodu ubezpečenia sa, že na strane predchádzajúcich subjektov nedošlo k nezákonnostiam alebo daňovému podvodu, a jednak, aby v tejto súvislosti disponovala takýmito dokumentmi, avšak
judikatúry Súdneho dvora Európskej únie členské štáty sú povinné overovať daňové priznania zdaniteľných osôb, ich účtovné závierky a ostatné relevantné dokumenty (pozri rozsudky zo
článku 244 tejto smernice. Žalobca ako podnikateľský subjekt, má byť dostatočne oboznámený so svojimi povinnosťami daňovníka vo vzťahu k správcovi dane, ktoré vyplývajú z daňových zákonov. Dá sa preto oprávnene očakávať od daňovníka vedomosť o tom, že má v zmysle daňových predpisov preukázať pri predpokladanej daňovej kontrole, že k zdaniteľnému plneniu z skutočne došlo a preukázať, kto uvedenú službu skutočne poskytol. Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil žiadne, žalobcom všeobecne namietané porušenia ustanovení § 2 a § 29 zákona č. 511/1992Zb. o správe daní a poplatkov. Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie, považoval námietky žalobcu vznesené v odvolaní proti rozsudku Krajského súdu za nedôvodné, ktoré nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci, keď Krajský súd sa s námietkami vznesenými v žalobe náležite vysporiadal a stotožniac sa s dôvodmi napadnutého rozsudku napadnutý rozsudok Krajského súdu v Nitre ako vecne správny,
3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1 OSP potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd
1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP, keďže žalobca v konaní úspech nemal a žalovaný zo zákona nemá na náhradu trov konania právo. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.