1 písm. h/, k/ zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení účinnom v čase spáchania skutku (ďalej len „zákon o priestupkoch alebo ZoP“), pretože svojim konaním porušil § 8 ods. 1 a § 16 ods. 4 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase spáchanie skutku (ďalej len „zákon o cestnej premávke alebo ZCP“) tým, že dňa 26. augusta 2010 o 17.51 hod. v Poprade na ceste 1/18 pri cirkevnej škole s osobným motorovým vozidlom zn. Škoda Octavia, EVČ: L. prekročil v obci maximálne povolenú rýchlosť 50km/h o 17km/h, čo mu bolo namerané cestným radarovým rýchlomerom zn. Ramer 7 CCD-U. Počas jazdy nebol pripútaný bezpečnostným pásom. Za tento priestupok bola žalobcovi
P uložená sankcia - pokuta vo výške 150,- Eur a zákaz činnosti viesť osobné motorové vozidlá na dobu 6 mesiacov. Zároveň bol
1 Zákona o priestupkoch zaviazaný uhradiť trovy konania vo výške 16,- Eur. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, na základe ktorého Krajský dopravný inšpektorát v Prešove rozhodnutím č. p.: KRP-P-45/KDI-BCP-2011 zo dňa 18. apríla 2011 napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že vypustil časť textu výroku prvostupňového správneho orgánu v znení: „.... čo mu bolo namerané cestným radarovým rýchlomerom značky zn. Ramer 7 CCD-U ...„ a nahradil textom „.... čo bolo zistené cestným laserovým rýchlomerom Micro Digi-Cam Ultra LTI 20-20 LR/Ultra Lyte Compact, výrobného čísla UX 021214 ...„. V ďalšej časti odvolanie zamietol a rozhodnutie potvrdil. II. Konanie na súde I. stupňa Krajský súd v Prešove preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako i postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu
O.s.p., pričom dospel k záveru, že postup pred vydaním napadnutého rozhodnutia i samotné napadnuté rozhodnutie žalovaného je zákonné a preto
1 O.s.p. žalobu ako nedôvodnú zamietol. Rozsudok odôvodnil tým, že nielen správny orgán sa má riadiť v správnom konaní určitými zásadami, ale povinnosti vyplývajú aj obvinenému z priestupku, ktorý je účastníkom správneho konania. Účastníkovi správneho konania je daná ustanoveniami zákona o správnom konaní, konkrétne § 33 ods. 2 Správneho poriadku možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohol vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. Žalobca mal právo a zároveň v zmysle citovaného ustanovenia Správneho poriadku aj povinnosť uviesť všetky okolnosti a dôkazy, ktoré by v predmetnom konaní preukázali pravdivosť jeho prvotných vyjadrení. Do Správy o výsledku objasňovania
názoru krajského súdu je výška sankcie v rozsahu ustanovení zákona o priestupkoch určená správne a táto zodpovedá miere zavinenia, akého sa dopustil žalobca svojim konaním. Ako vyplýva z obsahu ustanovenia § 22 ods. 2 písm. c/ zákona o priestupkoch, toto ustanovenie umožňuje uložiť pokutu vo výške od 150 Eur do 800 Eur a zákaz činnosti do troch rokov, z čoho vyplýva, že je potrebné uložiť pokutu a zákaz činnosť, nie pokutu bez zákazu. V zmysle citovaného ustanovenia zákona o priestupkoch preto aj súd považuje sankciu uloženú za priestupok, ktorého sa dopustil žalobca, za primeranú a uloženú v súlade so zákonom. Vzhľadom na ustanovenie § 51 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, ktorý nemá osobitné ustanovenia vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia je nevyhnutné aplikovať v konaní ustanovenie § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov, ktoré upravuje, že v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol správny orgán vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe, ktorých rozhodol a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu a z obsahu administratívneho spisu nepochybne vyplýva, že priestupku sa žalobca dopustil tak, ako je uvedené v predmetných rozhodnutiach. Priestupok, ktorý sa mu kladie za vinu bol riadne a dôsledne zadokumentovaný a správne orgány vyvodili z listinných dôkazov, ktoré mali k dispozícii správny právny záver v tom zmysle, že žalobca porušil ustanovenie § 8 ods. 1 a § 16 ods. 4 ZCP a za toto porušenie mu bola v zmysle príslušného ustanovenia § 22 ods. 2 písm. c/ a e/ zákona uložená sankcia a zákaz činnosti viesť motorové vozidlá po dobu 6 mesiacov. Čo sa týka námietky žalobcu, že žalovaný nebol ako odvolací orgán kompetentný s poukazom na príslušné ustanovenie § 59 ods. 3 zákona o správnom konaní postupovať
tohto ustanovenia, krajský súd potvrdil názor žalovaného, že konanie správnych orgánov prvého a druhého stupňa je konaním, ktoré tvorí jeden celok, a pokiaľ odvolací správny orgán zdôvodnil samotnú výšku sankcie, ako aj prvostupňové rozhodnutie s poukazom na výrok tohto rozhodnutia a zároveň sa vyjadril k všetkým námietkam žalobcu v odvolaní, postupoval tak v súlade s príslušným ustanovením § 59 ods. 2 zákona o správnom konaní, pričom v súlade s týmto ustanovením odvolací orgán nepreskúmava iba zákonnosť rozhodnutia, ale aj jeho správnosť a pri zmene rozhodnutia môže nahradiť rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu svojím rozhodnutím. Pri zmene rozhodnutia môže odvolací orgán zmeniť nielen výrokovú časť, ale aj odôvodnenie, prípadne časti prvostupňového rozhodnutia. Pri posúdení tejto námietky súd dospel k záveru, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s postupom žalovaného ako odvolacieho orgánu. S námietkou žalobcu, že správne orgány boli povinné presne a úplne skutočný stav zistiť a za tým účelom vypočuť ním navrhovanú svedkyňu, konkrétne jeho manželku, sa žalovaný ako odvolací orgán vyporiadal v súlade s § 32 ods. 1 Správneho poriadku, poukazujúc na to, že žalobca ako účastník konania mal byť v tomto smere viac iniciatívny a na začiatku konania s poukazom na svoj prvotný postoj pri vypisovaní správy o výsledku objasňovania priestupku a zadržaní vodičského preukazu ihneď bezprostredne spolupracovať so správnym orgánom. Jeho následný postup, ako už súd vyššie zdôraznil, len nasvedčoval tomu, že sa chcel v celom rozsahu vyhnúť zodpovednosti za svoje konanie, ktoré mu bolo kladené za vinu v predmetnom priestupkovom konaní. V štádiu odvolacieho konania aj
súdu bolo vypočutie svedka bezpredmetné. Vzhľadom ku skutočnostiam, ktoré uvádzal žalobca,
názoru súdu bolo potrebné vyvinúť z jeho strany viacej iniciatívy v smere preukázania svojej neviny. Aj keď sa zúčastnil ústneho pojednávania o priestupku, k tomuto sa nevyjadril a na ďalšie ústne pojednávanie sa dostavil iba jeho právny zástupca, ktorý neuviedol žiadne nové skutočnosti ohľadom preukázania neviny svojho klienta. Všetky tieto skutočnosti nasvedčujú tomu, že žalobca v snahe zbavenia sa zodpovednosti za svoje konanie namieril svoju obranu cielene voči konaniu hliadky ODI v Poprade a v objasňovaní priestupku, ktorého sa dopustil nevykonal v prospech seba nič, čo by ho tejto zodpovednosti zbavilo. Žalovaný sa
názoru súdu v rozhodnutí dostatočne vyporiadal so všetkými námietkami žalobcu v odvolaní. Vzhľadom na uvedené ani súd nemal pochybnosti o dôslednom zistení skutočného stavu veci, ako aj o následnom vyvodení správnych záverov na základe dôkazov, ktoré sú obsiahnuté v priestupkovom spise, ktoré prvostupňový správny orgán vykonal a s ktorými sa stotožnil aj žalovaný. Krajský súd sa v plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi a postupom, na ktoré poukázal v rozhodnutí žalovaný, pričom je nepochybné, že pri rozhodovaní o odvolaní žalobcu žalovaný postupoval v súlade s relevantnými ustanoveniami zákona o správnom konaní, ako aj zákona o priestupkoch, pričom závery žalovaného sú logické, dôkazy získané v správnom konaní boli zákonné a aj súd ich považuje za dostatočne presvedčivé a pravdivé. III. Odvolanie, vyjadrenie Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Opakovane dôvodil, že nesúhlasí s tvrdením prvostupňového súdu, že nebol v priestupkovom konaní iniciatívny, resp. že mal byť v konaní viac iniciatívny a že si neplnil povinnosti, ktoré
zákona má účastník správneho konania (§ 33 ods. 2 Správneho poriadku). V prvom rade žalobca poukázal na to, že priestupky, zo spáchania ktorých bol obvinený, sa vyšetrujú z úradnej povinnosti (§ 67 ods. 1 zákona o priestupkoch) a zároveň v priestupkovom konaní (§ 73 zákona o priestupkoch) má obvinený z priestupku právo (nie povinnosť) vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sú mu kladené za vinu a obvineného nemožno k výpovedi ani k priznaniu donucovať. Z tejto právnej úpravy vyplýva, že v priestupkovom konaní obvinený môže odmietnuť vo veci vypovedať, čo však žiadnym spôsobom nezbavuje povinnosti orgán prejednávajúci priestupok, riadne vec prešetriť, objasniť všetky skutočnosti prípadu a vo veci zákonne rozhodnúť. Samotné odmietnutie výpovede v priestupkovom konaní neznamená súhlas so spáchaním priestupku. V tejto súvislosti potom neobstoja úvahy prvostupňového súdu o údajnej pasivite žalobcu v priestupkovom konaní. Prvostupňový súd sa podrobne zaoberal a vyhodnocoval konanie resp. nekonanie žalobcu v priestupkovom konaní, ale postupu správnych orgánov už takúto pozornosť nevenoval. Odhliadnuc od uvedeného ani nie je pravdivé tvrdenie, že žalobca sa nebránil v priestupkovom konaní, resp. že sa vo veci nevyjadril. Žalobca písomne podal sťažnosť na postup policajta v tejto záležitosti, kde sa aj podrobne vyjadril k priestupkom, ktorých sa mal dopustiť, ako aj k okolnostiam celého prípadu a navrhol dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Obsahom tohto písomného podania, ktoré adresoval správnemu orgánu, a ktoré je aj súčasťou priestupkového spisu, sú aj jeho námietky a návrhy, s ktorými sa však prvostupňový správny orgán vôbec nezaoberal a žiadnym spôsobom sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia. K obrane resp. tvrdeniam žalobcu prvostupňový správny orgán nevykonal žiadne dokazovanie, hoci žalobca vo svojom stanovisku okrem iného uviedol, že pri prejednávaní priestupku bola aj jeho manželka, ktorá môže ním tvrdené skutočnosti potvrdiť. Obranu žalobcu začal posudzovať až odvolací správny orgán, ktorý však výsluch manželky žalobcu pre účely správneho konania nepovažoval vzhľadom na príbuzenský pomer za nevyhnutne potrebný. Ani zákon o priestupkoch ani správny poriadok nehovorí nič o tom, že by vo veci nemohol ako svedok vypovedať príbuzný účastníka konania (obvineného). Uvedený postup a argumentácia správnych orgánov len potvrdzujú nezákonný postup v prejednávanej veci. Žalobca ďalej v odvolaní uviedol, že vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti postup správnych orgánov pri prejednaní priestupku nebol v súlade so zákonom, rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu nespĺňalo požiadavky rozhodnutia ustanovené v § 46 a § 47 ods. 3 Správneho poriadku, a preto napadnuté rozhodnutie malo byť odvolacím orgánom zrušené a vrátené na opätovné prejednanie prvostupňovému správnemu orgánu. Odvolací správny orgán sa sčasti síce stotožnil s touto námietkou, ale uviedol, že prvostupňové a druhostupňové konanie tvoria jeden celok, kde odvolací orgán sa v rozhodnutí o odvolaní podrobne zaoberá hodnotením dôkazov ako aj jednotlivých námietok, ktoré žalobca uviedol v konaní. Uvedený názor zaujal aj prvostupňový súd. S týmto názorom prvostupňového súdu žalobca nesúhlasí, pretože odvolací orgán nemôže nahrádzať činnosť prvostupňového správneho orgánu v takomto rozsahu. Aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu musí mať náležitostí ustanovené § 47 ods. Správneho poriadku, a ak tomu tak nie je, bolo vydané v rozpore so zákonom. Odvolací správny orgán tu nemôže nahrádzať činnosť prvostupňového správneho orgánu napr. v tom smere, že až on sa bude zaoberať námietkami účastníka konania, bude hodnotiť prvostupňovým správnym orgánom nevykonané dôkazy, pretože by sa tým odňala účastníkovi konania možnosť uplatniť svoje procesné práva v konaní, nakoľko voči rozhodnutiu odvolacieho správneho orgánu už nie je prípustný riadny opravný prostriedok. Žalobca dáva do pozornosti aj tú skutočnosť, že v priestupkovom konaní došlo k zadržaniu jeho vodičského preukazu, na čo však nebol žiaden zákonný dôvod a žalobcovi ani nebola ponúknutá možnosť vec vyriešiť v blokovom konaní. Ďalšie zadržiavanie vodičského oprávnenia v predmetnej veci považuje žalobca taktiež za nezákonné, na takýto postup neboli dané zákonné dôvody. O vrátenie vodičského preukazu žalobca viackrát žiadal, avšak správny orgán vyhovel až jeho žiadosti z 9. februára 2011 a vodičský preukaz mu bol vrátený až po takmer 6 mesiacoch od zadržania.
názoru žalobcu toto bolo jediné a rozhodujúce kritérium pre uloženie sankcie zákazu činností viesť motorové vozidlo prvostupňovým správnym orgánom, teda aby táto sankcia zodpovedala dobe zadržania vodičského preukazu a vôbec to neboli zákonné dôvody, ako to uviedli vo svojich rozhodnutiach správne orgány. Udelená sankcia vzhľadom na všetky okolnosti prípadu nie je výchovná, ale výlučne represívna. Žalobca dodal, že správny orgán mal vziať do úvahy aj tú skutočnosť, že vykonáva podnikateľskú činnosť, pri výkone ktorej je odkázaný používať každý deň motorové vozidlo a uloženie sankcie zákazu viesť motorové vozidlo vzhľadom na povahu priestupkov malo za následok neprimeraný a neodôvodnený zásah do jeho práv a právom chránených záujmov. Žalobca zároveň nesúhlasí s výkladom právnej normy (§ 22 ods. 2 písm. c/ zákona o priestupkoch), ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia prezentoval prvostupňový súd.
2 zákona o priestupkoch totiž sankciu možno uložiť samostatne alebo s inou sankciou. Aj samotný text právne normy obsiahnutej v § 22 ods. 2 písm. c/ hovorí o možnosti použitia dvoch sankcií, nie však povinností. Preto výklad prvostupňového súdu v tomto smere je nesprávny. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalobca má za to, že správne orgány v priestupkovom konaní nepostupovali pri svojom rozhodovaní v súlade s ustanoveniami zákona o priestupkoch a správneho poriadku, ich rozhodnutia nie sú v súlade so zákonom a v priestupkovom konaní boli porušené práva žalobcu. Navrhol preto, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok Krajského súdu Prešove tak, že zruší rozhodnutie žalovaného č. p.: KRP-PP-45/KDI-BCP-2011 zo dňa 18. apríla 2011 a vec mu vráti na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že sa v plnej miere stotožňuje s rozhodnutím krajského súdu a trvá na záveroch uvedených vo svojom rozhodnutí. Pokiaľ ide o sankciu, síce nesúhlasí s výkladom § 22 ods. 2 písm. c/ zákona o priestupkoch, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia prezentoval súd, nakoľko aj samotný text tohto ustanovenia hovorí o možnosti použitia dvoch sankcií, nie však o povinnosti, pričom okrem iného poukázal na ustanovenie § 11 ods. 2 zákona o priestupkoch. Žalovaný ďalej uviedol, že pri ukladaní sankcie za priestupok správne orgány postupovali v zmysle platnej právnej úpravy. Posudzoval primeranosť sankcie vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu, ktorá má predovšetkým represívny charakter, ale pôsobí aj preventívne. So zreteľom na uvedené žalovaný navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť. IV. Konanie pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky ako súdom odvolacím Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 veta prvá Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov, ďalej len „O. s. p.“, v spojení s § 10 ods. 2 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo (
1 veta prvá O. s. p. v spojení s § 211 a nasl. O. s. p.) a jednomyseľne dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky rozhodnutím číslo SLV-PS-1120/2012 z
toho, ktorého sa text odôvodnenia týka.
2 O. s. p. odvolací súd rozhodne o odvolaní spravidla bez pojednávania, ak to nie je v rozpore s verejným záujmom. Na prejednanie odvolania nariadi pojednávanie, ak to považuje za potrebné, alebo ak vykonáva dokazovanie. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že krajský súd verejne prerokoval vec a verejne vyhlásil rozhodnutie
1 O. s. p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
3 O. s. p. rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť. Z obsahu pripojených spisov odvolací súd zistil, že predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu v spojení s rozhodnutím žalovaného, ktorým bol žalobca uznaný za vinného z priestupku
1 písm. h/, k/ zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch na vyššie uvedenom skutkovom základe, za čo mu bola
P uložená sankcia - pokuta vo výške 150,- Eur a zákaz činnosti viesť osobné motorové vozidlá na dobu 6 mesiacov a povinnosť uhradiť trovy konania vo výške 16,- Eur.
P, priestupkom je zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v tomto alebo v inom zákone, ak nejde o iný správny delikt postihnuteľný
osobitných právnych predpisov, alebo o trestný čin.
P účinného v čase spáchania priestupku sa priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky dopustí ten, kto ako vodič motorového vozidla prekročí rýchlosť ustanovenú v osobitnom predpise alebo prekročí rýchlosť ustanovenú dopravnou značkou alebo dopravným zariadením a
písmena
4 ZCP vodič smie v obci jazdiť rýchlosťou najviac 50 km.h-1, a ak ide po diaľnici v obci alebo po rýchlostnej ceste v obci, najviac 90 km.h-1.
P sankciu možno uložiť samostatne alebo s inou sankciou; pokarhanie nemožno uložiť spolu s pokutou.
P správne orgány a orgány oprávnené objasňovať priestupky (§ 58 ods. 3)
P orgány oprávnené objasňovať priestupky (§ 58 ods. 3) sú pri objasňovaní priestupkov oprávnené a) vyžadovať vysvetlenie od fyzických osôb alebo právnických osôb; vysvetlenie od maloletého alebo mladistvého možno vyžadovať len za prítomnosti jeho zákonného zástupcu alebo fyzickej osoby, ktorá sa osobne stará o maloletého alebo mladistvého na základe rozhodnutia
osobitných predpisov, 8b) alebo zástupcu zariadenia, v ktorom je maloletý alebo mladistvý umiestnený na základe rozhodnutia súdu
osobitných predpisov, alebo zástupcu orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately,
P o úkonoch uvedených v odseku 1 napíše orgán oprávnený objasňovať priestupky (§ 58 ods. 3) záznam alebo ich výsledok zapíše do správy o výsledku objasňovania priestupku.
P správa o výsledku objasňovania priestupku
odseku 3 písm. d/ obsahuje a/ označenie orgánu, ktorý vykonával objasňovanie, b/ stručné a výstižné popísanie skutkového stavu s uvedením, o aký priestupok ide, c/ osobné údaje podozrivého z priestupku, poškodeného a prípadných svedkov spolu so stručným obsahom ich výpovede.
ods. 5 tohto ustanovenia k správe o výsledku objasňovania priestupku
odseku 4 sa pripoja všetky dôkazy, ktoré sa získali počas objasňovania priestupku.
P, ak nie je v tomto alebo v inom zákone ustanovené inak, vzťahujú sa na konanie o priestupkoch všeobecné predpisy o správnom konaní. Preskúmaním predloženého spisového materiálu odvolací súd zistil, že správne orgány neaplikovali správne najmä ustanovenia zákona o priestupkoch v znení neskorších predpisov na vzniknutú situáciu, najmä na posúdenie skutku a uloženie sankcie. Zo skutkových zistení jednoznačne vyplýva, že žalobca riadil vozidlo vyššou rýchlosťou než je v obci povolená. Obvinený z priestupku tento priestupok priznal. Naopak popieral, že by počas jazdy nebol pripútaný bezpečnostným pásom a navrhoval k tomu vykonať dôkazy, ktoré vykonané neboli. Napriek tomu, že žalobca tvrdil, že bol ochotný zaplatiť blokovú pokutu, ktorej uloženie i očakával, v správe o výsledku objasňovania priestupku sa uvádzalo, že sa žiadal na priestupkové konanie a chýbala v nej akákoľvek zmienka o poučení o možnosti podrobiť sa blokovému konaniu a ochote, či odmietnutí žalobcu podrobiť sa mu. Napokon ani uložená sankcia, najmä vo výroku o zákaze činnosti sa nejaví byť v súlade so zákonom, ale najmä s požiadavkou individuálnej i generálnej prevencie a zásady rovnakého postihu za rovnaké priestupky. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, spravujúc sa citovanými ustanoveniami zákonov, vzhľadom na rozporuplnosť napadnutého rozhodnutia opakovane konštatuje, že je povinnosťou orgánov objasňujúcich priestupok z úradnej povinnosti oznámenie, či správu o výsledku objasňovania priestupku prijať, zadokumentovať, získať podklady a rozhodnúť bez toho, aby, ak sa tak obvinený z priestupku rozhodne a využije všetky svoje práva, ktoré mu zákon o priestupkoch, ale aj a predovšetkým Ústava Slovenskej republiky dáva, bol obvinený pri objasňovaní priestupku akokoľvek súčinný. Ustanovenia zákona o priestupkoch, ktoré sú v rozpore s článkami Ústavy Slovenskej republiky o práve na súdnu a inú ochranu, je nevyhnutné aplikovať v súlade s čl. 152 ods. 4,
ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. Ak teda Ústava stanoví, že preukazovať vinu, či už v trestnom alebo v správnom konaní (v konaní o priestupku) má orgán činný v trestnom konaní alebo orgán objasňujúci priestupok, nemožno vyžadovať od obvineného, aby sa priznal, bol súčinný, vypovedal, zúčastnil sa úkonu a podobne, ak je to
zákona a Ústavy Slovenskej republiky jeho právo a nie povinnosť. Naopak, ak si obvinený svojou nečinnosťou spôsobí sám ujmu tým, že sa nepreukáže určitá skutočnosť, či nevykoná niektorý dôkaz, o ktorom príslušný objasňujúci orgán vedieť nemohol, nemôže sa oprávnene namietať, že taký úkon, dôkaz alebo skutočnosť neboli vykonané, či preukázané, ak ho objektívne pri vynaložení maximálneho úsilia nemohli zadovážiť a vykonať orgány, ktoré to majú zo zákona za úlohu a len aktivitou obvineného sa o nich mohli dozvedieť. V prerokúvanom prípade nebolo správou o výsledku objasňovania priestupku a ani ďalšími dôkazmi preukázané, že by bola zakročujúcimi príslušníkmi žalobcovi poskytnutá možnosť prerokovať vec v blokovom konaní. Tvrdenie zakročujúcich príslušníkov konfrontované protichodným tvrdením žalobcu sa nedá bez ďalšieho dokazovania verifikovať a vyhodnotiť. Ďalej nebolo preukázané okrem výpovedí príslušníkov a žalobcu, že bol alebo nebol pripútaný počas jazdy, hoci žalobca navrhoval vypočuť manželku, ktorá mala byť s ním vo vozidle. Zakročujúci príslušníci to popreli. Z tohto pohľadu teda nebol náležite zistený skutkový stav. Okrem týchto uvedených vád konania, ktoré viedli odvolací súd k zrušeniu rozhodnutia žalovaného a vráteniu veci na ďalšie konanie, za najzávažnejšie pochybenie považuje uloženie sankcie zákazu činnosti za prekročenie rýchlosti v obci o 17 km/hod. Odvolací súd nezistil dôvod pre uloženie pokuty v súbehu so zákazom činnosti za tak málo závažný priestupok, resp. v prípade preukázania nepripútania počas jazdy, za priestupky. Ak odvolací súd odhliadol od súčasnej platnej právnej úpravy, ktorá v písmene h/ ustanovenia § 22 ods. 1 ZoP umožňuje postihnúť len jazdu v obci rýchlejšiu o dvadsať a viac kilometrov za hodinu než dovoľuje zákon, dopravná značka, či zariadenie, tak zdôrazňuje nevyhnutnosť aplikácie ustanovenia § 3 ods. 5 Správneho poriadku,
ktorého rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Prekročenie rýchlosti jazdy v obci o 17 km za hodinu v súbehu s nepripútaním bezpečnostným pásom, neodôvodňuje uloženie tak prísneho trestu ako v danom prípade - 150 Eur pokuty a 6 mesiacov zákazu činnosti. Rovnako ustanovenie § 11 ods. 2, na ktoré sa odvolával žalovaný, neukladá povinnosť orgánu objasňujúceho priestupok uloženie pokuty a zákazu činnosti v súbehu. Tieto sankcie naopak možno uložiť
tohto ustanovenia i samostatne a v danom prípade v súlade s tvrdeniami žalobcu v odvolaní vyznievajú spoločne uložené sankcie a v uvedenej výške, či dĺžke až šikanózne. Odôvodnenie, že boli uložené v súlade so zákonom popiera nevyhnutnosť individuálneho posúdenia každého prípadu, ale aj generálnej prevencie pred konaniami, ktoré majú rovnaký alebo veľmi podobný následok. Navyše vyznieva arbitrárne. Sankcia nemá byť odplatou za spôsob obrany vodiča pristihnutého pri páchaní priestupku a za spôsob jeho vystupovania pri jeho dokumentovaní, pokiaľ nie je v rozpore so zákonom (viď napr. § 47 ZoP). Má byť výchovným i odstrašujúcim prostriedkom pre neho a ďalších vodičov, aby nepáchali také dopravné priestupky ako pristihnutý vodič, ale nemajú ho viesť k priznaniu skutku, ktorý nespáchal alebo si myslí, že zaň nenesie zodpovednosť. Úlohou žalovaného po vrátení veci na ďalšie konanie bude vypočuť manželku žalobcu prípadne ďalšie osoby, ktoré môžu objasniť najmä nepripútanie, či naopak pripútanie žalobcu bezpečnostným pásom (úlohou orgánov objasňujúcich priestupok totiž nie je za každú cenu obvineného z priestupku usvedčiť z jeho spáchania, ale objektívne zistiť skutkový stav). V tejto súvislosti by bolo vhodné, ak je to technicky možné, vyhotoviť ostrejšiu fotografickú snímku vozidla žalobcu (č. l. 8 priestupkového spisu) z 26. augusta 2010, keď mu bola nameraná nedovolená rýchlosť v obci 67 km za hodinu. Na snímke totiž nie je vidieť nielen evidenčné číslo vozidla, ale ani to, či vo vozidle sedia dve osoby, viac osôb alebo len samotný vodič, čo je dôležité pre objektívne overenie tvrdenia žalobcu a výsluch týchto osôb. Až po takomto doplnení dokazovania bude možné uložiť sankciu za objasnené a spoľahlivo preukázané priestupky, či priestupok. Najvyšší súd Slovenskej republiky z týchto dôvodov
3 O.s.p. rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
4 O. s. p. súd prvého stupňa aj správny orgán sú viazané právnym názorom odvolacieho súdu, ak bolo rozhodnutie zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. V. Trovy konania O trovách konania rozhodol odvolací súd
ustanovenia § 250k ods. 1 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 a 2 O. s. p. a § 246c ods. 1 vety prvej O. s. p. tak, že žalobcovi, ktorý mal úspech vo veci, priznal ich náhradu vo výške 66 Eur z titulu súdnych poplatkov za žalobu a odvolanie. Náhradu trov právneho zastúpenia mu odvolací súd nemohol priznať, pretože si ich v zákonnej lehote nevyčíslil. Priznanú náhradu je žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi na účet jeho právneho zástupcu v lehote 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.