1, § 13c ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o azyle) navrhovateľovi neudelil azyl na území Slovenskej republiky, ani mu neposkytol doplnkovú ochranu. Rozhodnutie zdôvodnil tým, že po vyhodnotení všetkých skutočností dospel k názoru, že v tomto prípade nebola preukázaná opodstatnenosť z obáv z prenasledovania z rasových, národnostných, náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, ako to vyplýva z Konvencie z roku 1951 o právnom postavení utečencov (ďalej len „Ženevská konvencia“) a zo zákona o azyle. Odporca ďalej uviedol, že navrhovateľ požiadal o udelenie azylu dvakrát, avšak vždy uvádzal iné dôvody:
názoru UNHCR osoby ohrozené kvôli krvnej pomste s ohľadom na okolnosti môžu byť ohrozené kvôli svojej príslušnosti k určitej sociálnej skupine, ako aj na nepodložené tvrdenie odporcu, že krvná pomsta nemá oporu v afganskej legislatíve. Vo vzťahu k hrozbe naverbovania hnutím Taliban navrhovateľ namietal, že týmto sa odporca v rozhodnutí vôbec nezaoberal. V ďalšom namietal vyhodnotenie jeho osoby ako nedôveryhodnej, pričom súdu navrhol nariadenie znaleckého dokazovania, zameraného na pravosť ním predloženého identifikačného dokladu. Tiež namietal, že odporca neposúdil vec z pohľadu jeho zraniteľného postavenia ako osoby blízkej veku maloletého. Vo vzťahu k odôvodneniu, týkajúceho sa neudelenia azylu z humanitných dôvodov namietal odporcovu svojvoľnú úvahu a v tejto súvislosti poukázal na založené lekárske správy. Odporca vo vyjadrení z
názoru súdu mal prihliadnuť na faktický stav vierovyznania navrhovateľa. Jedným z predpokladov poskytnutia doplnkovej ochrany neúspešnému žiadateľovi o azyl je možná existencia mučenia alebo neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu (§ 2 písm. f/, bod
zistení súdu nepodieľali na medializácii prípadu navrhovateľa, že prípadná medializácia príbehov žiadateľov o azyl spôsobom, ktorý umožňuje ich identifikáciu môže v konečnom dôsledku byť antiproduktívnou a obzvlášť v citlivých, resp. inak zložitých prípadoch môže ohroziť samotných žiadateľov o azyl. Osoby či inštitúcie by preto mali k prípadnej medializácii pristupovať obozretne a s citom pre vec, obzvlášť ak takéto informácie poskytujú médiám organizácie, predmetom ktorých je monitorovanie dodržiavania ľudských práv. III. Odvolanie a vyjadrenie odporcu Proti rozsudku vo výroku o zamietnutí návrhu (potvrdenie výroku napadnutého rozhodnutia o neudelení azylu) podal navrhovateľ, prostredníctvom svojej právnej zástupkyne odvolanie, v ktorom uviedol, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ( § 205 ods. 2 písm.
názoru právnej zástupkyne navrhovateľa krajský súd ako aj odporca sa mali s týmto prehlásením úradu práce ako opatrovníka riadne vysporiadať a odôvodniť, prečo uvedené tvrdenie nepovažujú za dostatočný dôkaz o tom, že navrhovateľ skutočne od príchodu do SR uvádzal ako dôvod úteku z domovskej krajiny „skutočnosť, že sa stal kresťanom už v Iráne“, o čom sa zdôveril svojmu opatrovníkovi. Je ťažké spätne k prvému azylovému konaniu, teda k roku 2009, hodnotiť prečo opatrovník postupoval ako postupoval, avšak ak dodatočne potvrdil aké informácie od navrhovateľa vo vzťahu k dôvodu jeho úteku z Iránu mal, toto potvrdenie/ stanovisko by malo byť zohľadnené ako podstatný dôkaz v azylovom konaní a nemôže byť opomínané ani odporcom, ani súdom. Navrhovateľ tiež poukázal na to, že v doterajšom konaní poskytol odporcovi všetky informácie, ktoré mal k dispozícii. O svojich dôvodoch vypovedal opakovane a pravdivo a v konaní potvrdil svoju totožnosť (predložil doklady svojej totožnosti, ktoré boli uznané po expertíze za pravé). Už v súvislosti s jeho vekom úrady zásadne pochybili v dôsledku čoho bol zaistený a hrozilo mu vyhostenie do Iránu, ktoré sa podarilo odvrátiť až vydaním predbežného opatrenia Európskeho súdu pre ľudské práva. Následne sa skutočne potvrdilo, že údaje, ktoré uvádzal o svojom veku/ dátume narodenia, a ktoré mu štátne orgány odmietali uveriť, boli pravdivé. Teraz napriek predloženým informáciám a dôkazom (vrátane potvrdenia/ stanoviska Úradu práce v Trenčíne) mu zasa odmietajú príslušné orgány, vrátane krajského súdu, uveriť jeho konvertovanie, pričom vôbec nezohľadňujú fakt, že zabezpečiť akékoľvek písomné dôkazy o konvertovaní v Iráne je, vzhľadom na prísnosť režimu, časový odstup od momentu konvertovania ako aj skutočnosť, že kresťanské cirkvi pôsobiace v Iráne pre vlastnú bezpečnosť žiadne písomné potvrdenia nevydávajú, prakticky nemožné. Z hľadiska dokazovania je navrhovateľ v ťaživej situácii. Dôvody, pre ktoré žiada o azyl siahajú 6 rokov do minulosti (kedy v Iráne konvertoval). Súčasné konanie o udelenie azylu trvá takmer 3 roky a počas tohto konania boli už tri rozhodnutia odporcu zrušené či už úplne Ministrom vnútra SR (v rámci rozkladového konania) alebo Krajským súdom v Košiciach, a teraz čiastočne Krajským súdom v Bratislave. V súčasnosti je pre navrhovateľa teda takmer nemožné akýmkoľvek iným spôsobom preukázať pravdivosť svojich tvrdení a opodstatnenosť svojich obáv. Všetko, čo mal navrhovateľ k dispozícii, odporcovi predložil a od roku 2010 opakovane vypovedal o svojich dôvodoch, pričom jeho výpoveď a ním uvádzané fakty neodporujú informáciám o zaobchádzaní s konvertitami v Iráne. Napriek tomu odporca resp. Krajský súd v Bratislave posudzujú jeho tvrdenia ako účelové a nedôveryhodné (rozsudok), bez toho, aby zohľadnili časové obdobie, ktoré uplynulo od udalostí, ktoré tvoria základ jeho žiadosti a vplyv plynutia času na možnosť uniesť v tejto situácii dôkazné bremeno. Navrhovateľ po čase, ktorý uplynul, od roku jeho konvertovania na kresťanstvo (arménsku vetvu) v Iráne, po dnes, nemá už možnosť predložiť žiadne nové dôkazy v konaní, ktoré by potvrdili jeho tvrdenia. Navrhovateľ tiež poukázal aj na skutočnosť, že azylové konanie má svoje osobitosti a ide tu o konanie o humanitnej ochrane. Dôkazné bremeno primárne leží na žiadateľoch o azyl, ale keďže títo sú v osobitnej dôkaznej situácii, nevyžaduje sa, aby všetky okolnosti prípadu boli jednoznačne preukázané. Aj z výkladu Dohovoru o právnom postavení utečencov z r. 1951 vyplýva, že: „V skutočnosti, v niektorých prípadoch ostáva na inšpektorovi, aby využil všetky prostriedky, ktoré má k dispozícii, aby zadovážil nevyhnutné podklady potvrdzujúce vyhlásenia žiadateľa. ... V takých prípadoch, ak sa výklad žiadateľa zdá byť vierohodný, potom by sa inšpektor mal riadiť voľnou úvahou v pochybnostiach v prospech žiadateľa, ak neexistujú skutočnosti, ktoré by boli v priamom rozpore s jeho tvrdeniami.“ (Kritériá a postupy pri udeľovaní statusu utečenca
Konvencie z r. 1951 a
Protokolu z r. 1967 o postavení utečencov. Ženeva, január 1992, časť druhá, oddiel B., bod 196) Z uvedeného
názoru právnej zástupkyne navrhovateľa vyplýva, že úlohou správneho orgánu, ktorý posudzuje žiadosť o azyl je primárne vyhľadať informácie v prospech žiadateľa a ak sa výklad žiadateľa zdá byť vierohodný, má použiť zásadu „v pochybnostiach v prospech“. V opačnom prípade, t.j. ak získa skutočnosti v priamom rozpore s tvrdeniami žiadateľa o azyl, žiadosť zamietne. Doterajší postup odporcu a jeho správna úvaha boli z pohľadu navrhovateľa v rozpore s uvedeným výkladovým pravidlom Dohovoru a odporca neaplikoval zásadu v pochybnostiach v prospech žiadateľa, aj napriek tomu, že dôkazná situácia v tomto prípade v zásade svedčí v navrhovateľov prospech a aj keď odporca nie je presvedčený o pravdivosti tvrdení navrhovateľa, navrhovateľ má za to, že nie je možné vylúčiť, že tvrdenia navrhovateľa ohľadne dôvodu jeho žiadosti o azyl sa zakladajú na pravde. Na základe uvedených informácií sa právna zástupkyňa navrhovateľa domnieva, že tak odporca ako aj krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, kedy informácie o krajine pôvodu, tvrdenia navrhovateľa, predložené stanoviská duchovných, ktorí sa s navrhovateľom stretli a zhovárali, a v neposlednom rade stanovisko úradu práce ako bývalého opatrovníka, sú dôkazmi, ktoré svedčia o tom, že „nie je možné vylúčiť, že tvrdenia navrhovateľa sa zakladajú na pravde“, a teda mala byť aplikovaná zásada „v pochybnostiach v prospech žiadateľa.“ Druhým, veľmi podstatným dôvodom podaného odvolania je nesprávne právne posúdenie veci. V odôvodnení časti o zrušení rozhodnutia odporcu vo vzťahu k neposkytnutiu doplnkovej ochrany (str. 12-13 rozsudku) krajský súd vlastne pripustil, že v prípade navrhovateľa ide o tzv. žiadateľa o azyl „sur place“, teda „na mieste“, keďže uznáva, že predložený krstný list a ďalšie dôkazy preukazujú, že navrhovateľ je kresťanom. Vo vzťahu k tomuto záveru ako aj vzhľadom na medializáciu prípadu v roku 2010 má krajský súd za to, že odporca musí opakovane vyhodnotiť žiadosť navrhovateľa, avšak len vo vzťahu k doplnkovej ochrane. S týmto záverom súdu však nemožno súhlasiť a ide o nesprávne právne posúdenie veci, pretože ak súd uznal navrhovateľa za žiadateľa „sur place“, teda osobu, u ktorej dôvody žiadosti vznikli až po opustení krajiny pôvodu, mal zrušiť rozhodnutie v celom rozsahu, nakoľko takýto záver súdu je zásadný pre opakované posúdenie žiadosti o azyl navrhovateľa nielen vo vzťahu k doplnkovej ochrane, ale aj vo vzťahu k udeleniu azylu - konvertovanie je riadny dôvod - viera/ náboženstvo - žiadosti o azyl v zmysle Dohovoru o postavení utečencov ako aj zákona o azyle, a môže viesť k udeleniu azylu ako najvyššej formy medzinárodnej ochrany (Migračný úrad MV SR v minulosti vo viacerých prípadoch udelil azyl žiadateľom o azyl z dôvodu konvertovania, a to aj tým, ktorí konvertovali až po príchode do SR, napr. na vieru Svedkov Jehovových, často pritom išlo o žiadateľov z Iránu). Aj keď teda súd vyhodnotil zhodne s odporcom navrhovateľa ako nedôveryhodného vo vzťahu k jeho konvertovaniu ešte v rodnej krajine, ale uznal, že je preukázané, že navrhovateľ konvertoval minimálne na území SR a v súčasnosti je teda konvertovaný kresťan, mal zrušiť rozhodnutie v celom rozsahu, pretože je potrebné, aby sa zaoberal odporca prípadom znovu, ako ...žiadosťou o azyl „sur place“, a to nielen vo vzťahu k doplnkovej ochrane, ale aj vo vzťahu k udeleniu či neudeleniu azylu. Ďalej sa v odvolaní uvádzalo, že tak v podaných vyjadreniach pred vydaním rozhodnutia ako aj v podanom opravnom prostriedku právna zástupkyňa navrhovateľa žiadala opakovane vyhodnotiť navrhovateľa aj ako žiadateľa o azyl „sur place“/ „na mieste“. Na str. 12 podaného opravného prostriedku uviedla: „Navrhovateľ konvertoval na kresťanstvo ešte v krajine pôvodu, na Slovensku prijal len podmienečný krst, o čom svedčí predložený krstný list. Aj keby však konvertoval až na území SR bol by to dôvod na udelenie mu azylu ako tzv. žiadateľovi sur place, teda „na mieste“, t.j. žiadateľovi, u ktorého nastal dôvod na udelenie azylu až po opustení krajiny pôvodu. Nakoľko vo svetle informácií o krajine pôvodu v prípade jeho návratu je uňho reálne riziko prenasledovania z náboženských dôvodov, požiadavkou, vyjadrenou v stanoviskách pred vydaním rozhodnutia, vyhodnotiť navrhovateľa ako žiadateľa o azyl sur place, sa odporca vôbec nezaoberal." Na str. 13 opravného prostriedku sa uvádzalo: „Zároveň zastávam názor, že aj keby odporca považoval navrhovateľ za žiadateľa o azyl sur place, existuje reálne riziko jeho prenasledovania v krajine pôvodu, kde už v minulosti mal problémy s náboženskou políciou (navrhovateľ predložil odporcovi napr. predvolanie na súd z októbra 2007)“. Z týchto dôvodov ak napriek námietkam uvedeným v opravnom prostriedku a dokonca záveru súdu o tom, že navrhovateľ je v súčasnosti konvertitom, súd napadnuté rozhodnutie odporcu nezrušil v celom rozsahu, rozsudok krajského súdu by mal byť zrušený pre nesprávne právne posúdenie veci. Právna zástupkyňa si uplatnila trovy konania
4 Vyhlášky MS SR č. 665/2004 Z. z. nasledovne: za prevzatie a prípravu zastúpenia: 130,16 € za písomné podanie vo veci samej: 130,16 € a režijný paušál: 7,81 € - spolu 268,13 €. Na záver právna zástupkyňa navrhla v mene navrhovateľa, aby vzhľadom na to, že krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§205. ods. 2 písm.
1 zákona o azyle udelený azyl, pretože nespĺňal podmienky uvedené v § 8 alebo § 10 tohto zákona. Migračný úrad na základe analýzy komplexného azylového konania, chaotických, nesúvislých a protirečivých výpovedí, vyhodnotil navrhovateľa ako osobu nedôveryhodnú. Predmetným rozhodnutím nebola navrhovateľovi
1 poskytnutá ani doplnková ochrana. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť
poskytnutie doplnkovej ochrany
Odporca v intenciách právneho názoru odvolacieho orgánu opätovne posúdil všetky dôvody na udelenie azylu uvádzané navrhovateľom a rozhodnutím ČAS: MU-341-60/PO-Ž-2016 zo dňa 31. marca 2011
1 zákona o azyle navrhovateľovi neudelil azyl a zároveň
1 a § 20 ods. 4 tohto zákona nebola navrhovateľovi poskytnutá doplnková ochrana z dôvodov uvedených v odôvodnení tohto rozhodnutia. Právna zástupkyňa navrhovateľa podala proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok na Krajský súd v Košiciach, pretože
jej názoru má vychádzať z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie skutkového stavu z ktorého rozhodnutie vychádzalo, je v rozpore s obsahom spisov a/alebo rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov alebo je nepreskúmateľné pre neúplnosť spisov správneho orgánu alebo z dôvodu, že spisy neboli predložené. Právna zástupkyňa v opravnom prostriedku, okrem skutočností, ktoré nemohli byť v konaní o azyle posudzované, resp. nemali priamy dopad na vydanie napadnutého rozhodnutia, pretože sa týkajú činnosti iných štátnych orgánov a inštitúcií, poukazuje aj na uznesenie Okresnej prokuratúry Bratislava II č. 2 PV 766/10 zo dňa 17. februára 2011, ktorým bolo
1 písm. b) Trestného poriadku zastavené trestné stíhanie vedené proti navrhovateľovi na Oddelení cudzineckej polície PZ Trenčín, pretože skutok, pre ktorý bol
1 Trestného zákona stíhaný (úmyselný prečin falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného znaku a úradnej značky) nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci.
okresnej prokuratúry, ak navrhovateľ bol v čase spáchania skutku mladistvý a v dôsledku použitia falošného, resp. pozmeneného cestovného pasu sa mu podarilo za účinnej pomoci otca utiecť z krajiny, kde mal strach z prenasledovania pre svoje náboženské vyznanie, ktoré bolo pohnútkou na útek z Iránu na Slovensko, nenaplnil svojím konaním skutkové znaky trestného činu. V tejto súvislosti prokurátorka poukazuje na čl. 31 Dohovoru o právnom postavení utečencov z r. 1951, kde sa v odseku 1 uvádza: „Zmluvné štáty sa zaväzujú, že nebudú trestne stíhať pre nezákonný vstup alebo prítomnosť utečencov, ktorí prichádzajú priamo z územia, kde ich život alebo ich sloboda boli ohrozené, vstúpia alebo sú prítomní na území daného štátu bez povolenia, za predpokladu, že sa sami prihlásia bez meškania na úradoch a odôvodnia svoj nezákonný vstup alebo prítomnosť na území daného štátu.
uznesenia č. 58 (XL)-1989 Výkonného výboru UNHCR ,, je uznaným faktom, že okolnosti môžu prinútiť utečenca alebo žiadateľa o azyl k použitiu falošných dokladov, aby opustil krajinu pôvodu, v ktorej sú jeho fyzická bezpečnosť alebo slobody ohrozené. Použitie falošných dokladov je neoprávnené, len ak neexistujú takéto naliehavé okolnosti.“ Ako je však z celého azylového konania zrejmé a preukázané, navrhovateľ na územie Slovenska nepricestoval priamo z Iránu, teda z územia, kde by jeho život mal byť ohrozený, ale z Thajska, kde sa niekoľko mesiacov zdržiaval u svojho brata, cez Turecko, kde získal od prevádzača falošný izraelský pas. Ďalej je nesporné, že v čase odchodu z Iránu mu tamojšími štátnymi orgánmi bol vydaný riadny cestovný doklad, čo však by v prípade jeho údajného prenasledovania štátnymi orgánmi z dôvodov ním uvádzaných nebolo možné, a nebolo by mu ani umožnené bez problémov z Iránu vycestovať. Z toho vyplýva, že neexistovali také okolnosti, pre ktoré by musel pri odchode z Iránu použiť falošný alebo pozmenený pas. Okrem toho, že pri nezákonnom vstupe použil pozmenený cestovný pas Izraela, nesplnil ani podmienku predpokladu, že by sa po vstupe na územie Slovenskej republiky bezodkladne prihlásil a preukázal dostatočný dôvod na svoj nezákonný vstup alebo prítomnosť, keďže ďalej pokračoval v ceste na územie Českej republiky, s cieľom dostať sa do Anglicka. Nie je teda pravda, že navrhovateľ za pomoci pozmeneného cestovného pasu utiekol z krajiny pôvodu. Použitie pravého cestovného pasu tejto krajiny a ničím neobmedzované vycestovanie z Iránu spochybňuje ním uvádzané náboženské pohnútky na opustenie krajiny, a tým aj celkovo opodstatnené obavy z prenasledovania z dôvodov uvedených v § 8 zákona o azyle. Migračný úrad je preto toho názoru, že na prípad navrhovateľa nemožno aplikovať čl. 31 Dohovoru o právnom postavení utečencov z r. 1951, ani uznesenie č. 58 (XL)-1989 Výkonného výboru UNHCR tak, ako sa na ne nenáležite odvoláva právna zástupkyňa navrhovateľa. V ďalšej časti odvolania právna zástupkyňa namieta nesprávne právne posúdenie veci na základe čoho súd vydal nesprávne rozhodnutie. Namieta, že zistenie skutkového stavu je v rozpore s obsahom spisov, a je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. V tejto súvislosti poukazuje na navrhovateľove konvertovanie na kresťanskú vieru, pre ktoré sa rozhodol z toho dôvodu, že porovnával život arménskych kresťanov a moslimov v Iráne. Život Arménov sa mu viac páčil. Arménski kresťania boli veľmi jemní a príjemní ľudia a moslimovia sa bijú a sú tvrdší. Napáda predmetné rozhodnutie odporcu v tom, že je postavené iba na hľadaní dôvodov, prečo považuje navrhovateľa za nedôveryhodného. Poukazuje pritom na stanoviská kresťanských duchovných, biskupov Mons. N., Mons. Q. a pána G., rímsko-katolíckeho kňaza, ktorí sú
nej jediní kompetentní posúdiť otázku vierovyznania navrhovateľa, a nie migračný úrad. Migračný úrad nechce v žiadnom prípade posudzovať kompetenciu uvedených duchovných vo vzťahu k duchovnu a viere človeka, ale považuje za potrebné podotknúť, že kompetencie v oblasti udeľovania azylu na území SR, a tým aj kompetencia posúdiť hodnovernosť žiadateľa o udelenie azylu vo všetkých súvislostiach uvádzaných navrhovateľom a okolností s tým súvisiacich, prináleží zo zákona príslušnému štátnemu orgánu. Po preštudovaní listov, na ktoré poukazuje právna zástupkyňa, odporca nezistil, že by títo duchovní jednoznačne preukázali konvertovanie navrhovateľa na kresťanskú vieru. Z ich listov vyplýva iba to, že sú v dobrej viere presvedčení o tom, že navrhovateľ sa o kresťanstvo zaujíma, avšak samotné konvertovanie, aj
nich, nie je možné exaktne overiť. K samotným dôvodom konvertovania navrhovateľ počas azylového konania tvrdil, že konvertoval, pretože sa mu páčil život arménskych kresťanov, ktorí sú slušní ľudia, a preto si myslel, že kresťanstvo je správnejšie náboženstvo ako islam. Avšak v azylovom konaní predložil fotokópiu sťažnosti, ktorú podal jeho otec práve na arménskych kresťanov, ktorí ho zbili a okradli. Táto fotokópia preukazuje opak tvrdenia navrhovateľa o pohnútkach, z ktorých mal vychádzať pri konvertovaní na kresťanskú vieru. Jeho vedomosti o kresťanstve sú na minimálnej úrovni, jeho správanie nie je v súlade s kresťanskými tradíciami, a jeho tvrdenia o svojom kresťanskom živote sú v rozpore s kresťanskými zásadami. K samotnému vyhodnoteniu navrhovateľa ako nedôveryhodnej osoby je potrebné uviesť, tak ako je to vyhodnotené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že navrhovateľ požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky dvakrát, pričom zakaždým uvádzal iné dôvody, pre ktoré žiadal o jeho udelenie. Aj konanie jeho otca, ktorý mu odmietol zaslať dokumenty, ktoré by potvrdzovali jeho konvertovanie, je v rozpore s tvrdením, že sám otec trval na tom, aby z dôvodu konvertovania odišiel z Iránu. V tejto súvislosti je otázne, či vôbec nejaké dokumenty existujú, pretože je nepochopiteľné, aby mu otec zaslal dokumenty, ktoré žiadnym spôsobom nepreukazujú dôvody na poskytnutie medzinárodnej ochrany, ale dokumenty, ktoré by takýto dôvod preukazovali, mu zaslať odmieta. Poukazujúc na to, že ide o podstatné dokumenty, ktoré by mohli potvrdiť jeho tvrdenia, je nelogické (ak takéto dokumenty existujú), aby mu ich jeho otec nezaslal. Tvrdenie navrhovateľa, že v súčasnosti je to vzhľadom na policajnú kontrolu nebezpečné, neobstojí, pretože ako sám tvrdí, s otcom je v telefonickom kontakte. O kresťanstvo na území Slovenskej republiky sa začal zaujímať až koncom r. 2010, po tom, ako bolo vo veci jeho druhej žiadosti o udelenie azylu konanie zastavené. V prvom azylovom konaní náboženské dôvody svojho odchodu z Iránu vôbec neuvádzal, uviedol ich až počas druhého konania. Právna zástupkyňa však poukazuje na vek navrhovateľa, ktorý prišiel na Slovensko ako 16-ročný, a preto mal obavy, resp. si neuvedomoval dôležitosť uviesť konvertovanie ako jeden z dôvodov na udelenie azylu. Na druhej strane si však v tomto mladom veku vedel do takej miery uvedomiť rozdiely medzi islamom a kresťanstvom, že sa bez zaváhania rozhodol konvertovať na kresťanstvo. Ak si navrhovateľ v čase konvertovania v plnej miere uvedomoval pohnútky, ale aj možné dôsledky svojho počínania, tak by musel aj v prvom azylovom konaní uviesť ako dôvod svojich obáv konvertovanie, pretože za tento akt by mu v Iráne mal hroziť trest, a nie iba za nedodržiavanie islamských tradícií( napr. zákaz fajčiť na verejnosti). V tomto smere sa preto jeho tvrdenia javia ako dodatočne vykonštruované a účelové. Počas prvého azylového konania tvrdil, že do Thajska vycestoval za bratom spolu s kamarátom. V druhom konaní už uvádzal, že tam cestoval spolu s matkou. Na základe vyhodnotenia všetkých rozporuplných informácií podaných navrhovateľom, odporca oprávnene vyhodnotil osobu navrhovateľa ako nedôveryhodnú. Posudzovanie dôveryhodnosti žiadateľa o udelenie azylu je výsledkom celkového hodnotiaceho procesu a úvah odporcu o osobnosti žiadateľa s prihliadnutím na reálnosť, resp. vierohodnosť ním tvrdených dôvodov odchodu z krajiny pôvodu v konfrontácii so všeobecne známymi informáciami o krajine pôvodu. Rozhodujúcimi pre záver o nedôveryhodnosti žiadateľa nemôžu byť len niektoré nepatrné nezrovnalosti alebo len omylom vysvetlené nejasnosti v tvrdeniach žiadateľa, ale zásadné rozpory vo výpovediach, ktoré správny orgán rozpoznal. Nie je preto namieste obvinenie právnej zástupkyne, že odporca sa všemožne snažil osobu navrhovateľa vyhodnotiť ako nedôveryhodnú a jej námietky v tomto smere považujeme za neopodstatnené a účelové. V ďalšej časti opravného prostriedku právna zástupkyňa namieta neudelenie azylu navrhovateľovi z humanitných dôvodov, hlavne jeho nedostatočné odôvodnenie, pretože udelenie azylu z týchto dôvodov navrhovala pre psychické a emočné rozpoloženie jej klienta. Odporca sa týmto návrhom v priebehu konania zaoberal, o čom svedčí aj posudok psychiatra, MUDr. K. E., ktorý v závere lekárskej správy o psychiatrickom vyšetrení uviedol, že navrhovateľ je v dobrom psychickom stave, psychotické elementy nie sú u neho prítomné, situáciu chápe, súdnosť a kritickosť sú zachovalé. Aj keď sú u neho známky frustrácie a zvýšenej senzitivity, psychiatrickú starostlivosť nepotrebuje. Na základe tejto správy odporca usúdil, že v prípade navrhovateľa nebolo potrebné sa ďalej zaoberať možnosťou udelenia azylu z humanitných dôvodov. Preto neudelenie azylu z tohto dôvodu neuviedol ani vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia, ani túto skutočnosť bližšie nerozviedol v odôvodnení tohto rozhodnutia. Zákon neukladá povinnosť správnemu orgánu uviesť do výroku negatívne rozhodnutie o neudelení azylu z humanitných dôvodov
ustanovenia § 9 zákona azyle. Na udelenie azylu z humanitných dôvodov nie je právny nárok a výpočet humanitných dôvodov, ako aj ich rozsah, je v plnej kompetencii Ministerstva vnútra SR, migračného úradu, ktorý rozhoduje na základe správnej úvahy. Nie je preto povinnosťou, v prípade neudelenia azylu z tohto dôvodu odôvodňovať, prečo sa azyl
Migračný úrad považuje odôvodnenie neudelenia azylu z humanitných dôvodov, tak ako je uvedené v napadnutom rozhodnutí, za dostatočné. Právna zástupkyňa v poslednej časti opravného prostriedku namietala neposkytnutie doplnkovej ochrany navrhovateľovi aj preto, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nie sú uvedené zdroje informácií, z ktorých odporca vychádzal. Zdroje, na ktorých absenciu právna zástupkyňa poukazuje, sú však uvedené na str. 14 predmetného rozhodnutia. Zmyslom a účelom doplnkovej ochrany je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho pobytu na území SR tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale u nich by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané či inak nežiaduce požadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu, teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase než v prípade aplikácie inštitútu azylu, sú v rozhodovaní o poskytnutie či neposkytnutie doplnkovej ochrany určujúce tvrdenia samotného žiadateľa, z ktorých je potrebné vychádzať. Ako je už uvedené a vysvetlené, odporca považuje navrhovateľa za nedôveryhodnú osobu, pretože sa mu hodnoverným spôsobom nepodarilo na základe svojich rozporuplných tvrdení preukázať opodstatnené obavy z vážneho bezprávia. Na základe tohto vyhodnotenia odporca zistil, že v prípade návratu do krajiny pôvodu by nebol vystavený hrozbe vážneho bezprávia tak, ako to ustanovuje zákon o azyle v § 2 písm. f). Preto odôvodnenie výrokovej časti o neposkytnutí doplnkovej ochrany považuje odporca za dostatočné a námietky právnej zástupkyne v tomto smere za neodôvodnené a účelové. Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. 5Saz/6/2011-101 zo dňa 4. októbra 2011 napadnuté rozhodnutie odporcu ČAS: MU-341-60/PO-Ž-2010 zrušil a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie. Odporca preto v intenciách rozsudku krajského súdu opätovne preskúmal navrhovateľovu žiadosť o udelenie azylu a rozhodnutím ČAS: MU-341-101/PO-Ž-2010 zo dňa 7. augusta 2012 navrhovateľovi
1 zákona o azyle neudelil azyl a
1 a § 20 ods. 4 tohto zákona mu neposkytol doplnkovú ochranu. Právna zástupkyňa navrhovateľa podala proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok, ktorým napádala vyhodnotenie navrhovateľa ako osoby nedôveryhodnej, ako aj to, že odporca mu neudelil azyl z dôvodu opodstatnených obáv z prenasledovania až možnosti trestu smrti pre odpadlíctvo od viery pre svoje náboženské presvedčenie. Odporca považuje vyhodnotenie osoby navrhovateľa ako nedôveryhodnej za opodstatnené, pretože jeho tvrdenia o dôvodoch jeho odchodu z krajiny pôvodu počas azylových konaní boli rozporné, chaotické, protirečivé a zmätočné. Aj z týchto dôvodov sa navrhovateľovi nepodarilo hodnoverne preukázať skutočnosť, že by bol v krajine prenasledovaný za konvertovanie na kresťanstvo. Odporca považuje námietky uvádzané v opravnom prostriedku za účelové. Tak isto ani ostatné námietky nemožno považovať za právne relevantné, pretože odporca riadnym a dostatočným spôsobom, a na základe skutočností, ktoré sú obsahom spisového materiálu zistil skutkový stav, na základe ktorého vydal napadnuté rozhodnutie. Odporca vychádzal z obsahu pohovorov vykonaných s navrhovateľom, posúdil situáciu v krajine jeho pôvodu, pričom sa dôkladne zameral na dôvody, ktoré uvádzal. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, z akých podkladov odporca vychádzal pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu. V jeho prípade nebola preukázaná opodstatnenosť obáv z prenasledovania z dôvodov uvedených v § 8 zákona o azyle. Odporca posúdil žiadosť aj z pohľadu možnosti udelenia azylu z humanitných dôvodov, ale ani takéto predpoklady navrhovateľ nesplnil. Tak isto neboli zistené dôvody na poskytnutie doplnkovej ochrany, pretože mu v krajine pôvodu nehrozí vážne bezprávie tak, ako to má na mysli zákon o azyle v ustanovení § 2 písm. f). Odporca je aj po opätovnom preskúmaní napadnutého rozhodnutia v rozsahu námietok uvedených v opravnom prostriedku toho názoru, že vec bola správne právne posúdená, skutkový stav bol dostatočne zistený, teda napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom o azyle. Vzhľadom na uvedené odporca navrhol, aby Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie potvrdil v celom rozsahu ako vecne správne a zákonné. Krajský súd v Bratislave na pojednávaní dňa 28. novembra 2012 rozsudkom č. k.: 9Saz/62/2012-64 napadnuté rozhodnutie odporcu vo výroku o neudelení azylu potvrdil. Vo výroku o neposkytnutí doplnkovej ochrany napadnuté rozhodnutie zrušil a vrátil vec odporcovi na ďalšie konanie. Navrhovateľ podal prostredníctvom právnej zástupkyne proti tomuto rozsudku opravný prostriedok, v ktorom namieta nesprávny a nezákonný postup súdu, pretože
neho tento dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku skonštatoval, že po preskúmaní výroku o neudelení azylu navrhovateľovi z pohľadu ním vznesených námietok, ktoré smerovali k jeho konvertovaniu na kresťanstvo ešte v krajine pôvodu, dospel k presvedčeniu, že tento výrok je správny a zákonný. Odporca sa stotožňuje s právnym názorom súdu, že navrhovateľ počas azylového konania nepreukázal existenciu jeho krstu, jeho vedomosti o kresťanstve sú nedostatočné a jeho tvrdenia o konvertovaní považuje za účelové. Právne závery odporcu v otázke konvertovania navrhovateľa na kresťanskú vieru sú
súdu dôvodné, logické a správne. S poukazom na uvedené je odporca toho názoru, že napadnutý rozsudok krajského súdu bol vydaný v súlade so zákonom a námietky uvádzané v opravnom prostriedku považujeme za účelové a právne irelevantné. Odporca toho názoru, že navrhovateľ v priebehu konania, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, ani právna zástupkyňa v opravnom prostriedku, neuviedli a nepreukázali také skutočnosti, ktoré by ho oprávňovali vydať rozhodnutie o udelení azylu, a má za to, že súd, aj správny orgán, objektívne a individuálne posúdili všetky relevantné okolnosti týkajúce sa predmetnej veci. Zistili, že navrhovateľ nespĺňa podmienky na udelenie azylu v zmysle Ženevského dohovoru z roku 1951 o právnom postavení utečencov a zákona o azyle. Z toho dôvodu navrhujeme, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.: 9Saz/62/2012-64 zo dňa 28. novembra 2012, a tým aj rozhodnutie Migračného úradu Ministerstva vnútra SR ČAS: MU-341-101/PO-Ž-2010 zo dňa 7.augusta 2012 vo výroku o neudelení azylu ako vecne správne a zákonné. V. Konanie pred odvolacím súdom Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku), preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel jednomyseľne k záveru, že odvolanie navrhovateľa je dôvodné. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania
ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa
toho, ktorého sa text odôvodnenia týka. Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu. V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky).
zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý
zákona o azyle ministerstvo môže udeliť azyl z humanitných dôvodov, aj keď sa v konaní nezistia dôvody
.
zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak,
písmena
3). Ministerstvo udelí azyl aj dieťaťu narodenému azylantke na území Slovenskej republiky, ak je splnená povinnosť
5 (ods. 4).
1 zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 8 alebo § 10.
zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.
1 zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.
4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu, okrem odňatia azylu
2 písm. i), rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu. V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o neudelení azylu navrhovateľovi na území SR ale bola mu poskytnutá doplnková ochrana, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu. Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť, že odporca vyhodnotil dôvody žiadosti o azyl ako také, ktoré nemožno subsumovať pod niektorý zo zákonom predpokladaných dôvodov pre udelenie azylu relevantných v zmysle § 8 zákona o azyle. Z dôvodov uvedených a podrobne rozobratých v napadnutom rozsudku, týkajúcich sa zrušenia výroku napadnutého správneho rozhodnutia o neposkytnutí doplnkovej ochrany sa odvolací súd priklonil k názoru navrhovateľa, že ak bolo, a z administratívneho spisu odporcu nevyplýva opak, preukázané, že najneskôr počas pobytu na Slovensku navrhovateľ konvertoval na kresťanskú vieru, čo bolo i medializované a tým bola umožnená identifikácia navrhovateľa orgánmi Iránu, je možné konštatovať, že podmienky navrhovateľa, ako utečenca sa zmenili po jeho odchode z krajiny pôvodu a v súčasnosti je nutné posúdiť či nie je utečencom na mieste a nie je mu potrebné poskytnúť medzinárodnú ochranu v zmysle medzinárodných zmlúv a dohovorov, ktorými je Slovenská republika viazaná. Predovšetkým pokiaľ ide o udelenie azylu
a) zákona o azyle, je nevyhnutné preskúmať, ako na to správne poukázal už krajský súd pri prehodnotení neposkytnutia doplnkovej ochrany, či navrhovateľ splnil podmienky v tomto ustanovení uvedené. Krajský súd v Bratislave v napadnutom rozsudku, odcitovanom doslova odvolacím súdom v tomto rozsudku, uviedol, z akého dôvodu považuje za citlivú otázku konvertovania na kresťanstvo pre utečenca - navrhovateľa z krajiny, kde sa taký postup trestá až smrťou. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok krajského súdu zrušil vo výroku o potvrdení výroku napadnutého správneho rozhodnutia o neudelení azylu. Odporca bude povinný po vrátení veci na ďalšie konanie preskúmať, či navrhovateľ nielen formálne konvertoval na kresťanstvo a akým spôsobom môže preukázať, že svoju konverziu i napĺňa svojim životom a reálnymi skutkami, pre ktoré by bol jeho návrat do Iránu vylúčený. Pri dokazovaní o tejto otázke by sa odporca nemal vyhýbať spolupráci s osobami a orgánmi, ktoré v tomto smere môžu o navrhovateľovi poskytnúť relevantné informácie - napríklad duchovní, kresťanské spolky, cirkvi a podobne. O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd SR
1 OSP v spojení s § 250l ods. 2 OSP, § 224 ods. 1 OSP, § 151 ods. 1 a 5 OSP a § 246c ods. 1 veta prvá OSP tak, že úspešnému navrhovateľovi priznal náhradu trov konania
vyčíslenia jeho právnej zástupkyne v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) v sume 268,13 Eur, ktorá pozostáva: - z náhrady trov právneho zastúpenia za 2 úkony právnej služby vo výške spolu 260,32 Eur: • prevzatie a príprava právneho zastúpenia dňa 04.02.2013 (§ 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky) v sume 130,16 Eur, • písomné podanie na súd vo veci samej - podanie odvolania zo dňa 13.02.2013 (§ 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky) v sume 130,16 Eur a - z paušálu
3 vyhlášky vo výške 7,81 Eur. Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi vyššie uvedenú náhradu trov odvolacieho konania vo výške 268,13 Eur k rukám jeho právnej zástupkyne v zmysle § 149 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP v lehote tridsiatich dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.