Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 8Sžp/14/2012 Identifikačné číslo spisu: 5011201082 Dátum vydania rozhodnutia: 23.05.2013 Meno a priezvisko: CSc., JUDr. Eva Babiaková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2013:5011201082.1 Rozsudok Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a členov senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a Mgr. Petra Melichera, v právnej veci navrhovateľa: Pozemkové spoločenstvo - urbariát Martinček, so sídlom Martinček 90, IČO: 17 058 848, zastúpeného advokátom JUDr. Vincentom Pribulom, so sídlom AK v Dolnom Kubíne, Športovcov 1174/2, proti odporcovi: Obvodný úrad životného prostredia Žilina, Nám. M. R. Štefánika 1, 010 01 Žilina (pôvodne Krajský úrad životného prostredia v Žiline, so sídlom v Žiline, Nám. M. R. Štefánika 1), vo veci opravného prostriedku navrhovateľa proti rozhodnutiu odporcu č. 2011/00006-11/Dur zo dňa
(93a)a v lesoch osobitného určenia s výnimkou lesov v chránených územiach a iných častí lesov významných z hľadiska ochrany prírody. Z tohto znenia jednoznačne vyplýva, že tak ochranné lesy ako aj lesy osobitného určenia, ak sa nachádzajú v chránených územiach tak spadajú pod nárok na náhradu za obmedzenie bežného obhospodarovania. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá Občianskeho súdneho poriadku bez nariadenia pojednávania podľa § 250ja ods. 2 a § 214 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá Občianskeho súdneho poriadku s tým, že deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 23. mája 2013 (§ 156 ods. 1 a 3 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá Občianskeho súdneho poriadku ). Predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým bolo zrušené rozhodnutie č. 2011/00006-11/Dur zo dňa 7. augusta 2011 a vec bola vrátená odporcovi na ďalšie konanie. Právny predchodca odporcu preskúmavaným rozhodnutím podľa § 4 ods. 1 zákona č. 525/2003 Z. z. o štátnej správe starostlivosti o životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 64 ods. 1 písm. c/ a § 61 ods. 9 zákona č. 543/2002 Z. z. na základe žiadosti navrhovateľa: Pozemkové spoločenstvo -Urbariát Martinček vo veci úhrady náhrady za bežné obhospodarovanie na lesných pozemkoch žiadateľa, v súlade s § 46 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov a podľa § 61 ods. 8 písm. i/ zákona č. 543/2002 Z. z. rozhodol vo výroku B rozhodnutia o nepriznaní náhrady za obmedzenie bežného obhospodarovania v ochranných lesoch, v jednotkách priestorového rozdelenia lesa č. v JPRL č. XXXa, XXXb, XXXc-X, XXXc-X, XXX, XXX a XXX NPR N. s piatym stupňom územnej ochrany podľa zákona. Podľa názoru odporcu s poukazom na znenie ustanovenia § 61 ods. 8 písm. i/ zákona č. 543/2002 Z. z. (Poslanecká novela zákona o ochrane prírody čl. V zákona č. 364/2004 Z. z. účinná od 1. júla 2004, ktorá rozšírila okruh prípadov zániku nároku na náhradu za obmedzenie bežného obhospodarovania pozemkov) pokiaľ si vlastník pozemkov v chránenom území po 1. júli 2004 uplatnil na príslušnom orgáne ochrany prírody nárok na náhradu za obmedzenie bežného obhospodarovania pozemkov v súvislosti s obmedzením výkonu obnovenej ťažby v ochranných lesoch, náhradu nie je možné priznať z dôvodu zániku nároku podľa § 61 ods. 8 písm. i/ zákona č. 543/2002 Z. z. bez ohľadu na skutočnosť, z akého dôvodu bolo bežné obhospodarovanie na dotknutých pozemkoch obmedzené. V predmetnej veci odporca namietal nesprávny výklad ustanovenia § 61 ods. 8 písm. i/ zákona č. 543/2002 Z. z. krajským súdom. Podľa § 250ja ods. 7 OSP, ak Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhoduje ako odvolací súd v obdobnej veci, aká už bola predmetom konania pred odvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázať už len na podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie. Uvedené ustanovenie vyjadruje zásadu rozhodovať v obdobných veciach rovnako, ktorá úzko súvisí s princípom právnej istoty. Na základe citovaného ustanovenia § 250ja ods. 7 OSP Najvyšší súd Slovenskej republiky odkazuje na svoj rozsudok zo dňa 30. marca 2011, sp. zn. 6Sžp/3/2010, ktorého odôvodnenie ďalej v príslušnom rozsahu uvádza. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu a konanie mu predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v opravnom prostriedku navrhovateľa, a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu. Odvolací súd dáva do pozornosti, že predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup žalovaného správneho orgánu, ktorým rozhodnutím správny orgán rozhodoval o úhrade náhrady za obmedzenie bežného hospodárenia v ochranných lesoch nachádzajúcich sa v chránených územiach a v iných častiach lesov významných z hľadiska ochrany prírody podľa zákona č. 543/2002 Z. z. Medzi účastníkmi preskúmavacieho konania v tomto štádiu konania ostala predovšetkým sporná aplikácia ustanovenia § 61 ods. 8, písm. i/ zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 543/2002 Z. z."), z ktorých dôvodov odvolací súd zameral svoju pozornosť najmä na výklad uvedenej právnej normy a na jej aplikáciu na uplatnený nárok navrhovateľa. Podľa § 61 ods. 1, 2, 4, 8 písm. i/, ods. 9 zákona č. 543/2002 Z. z. účinného ku dňu 30. apríla 2010 vlastník pozemku je povinný strpieť obmedzenia a opatrenia vyplývajúce zo zákazov a iných podmienok ochrany prírody a krajiny ustanovených týmto zákonom alebo na jeho základe. Ak dochádza v dôsledku týchto obmedzení a opatrení k obmedzeniu bežného obhospodarovania pozemkov, patrí mu náhrada vo výške zodpovedajúcej tomuto obmedzeniu bežného obhospodarovania; to neplatí pre vlastníka súkromného chráneného územia a jeho ochranného pásma, ak sa obmedzenie týka bežného obhospodarovania v tomto území a na pozemkoch vo vlastníctve štátu. Bežným obhospodarovaním sa rozumie:
- a)využívanie poľnohospodárskeho pozemku v súlade s osobitným predpisom, (§ 2 zákona Slovenskej národnej rady č. 307/1992 Zb. v znení zákona č. 83/2000 Z. z.),
- b)hospodárenie na lesnom pozemku, (§ 2 zákona č. 61/1977 Zb. v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 183/1993 Z. z.), ktoré zodpovedá návrhu hospodárskych opatrení pre jednotky priestorového rozdelenia lesa (§ 3, 4 a 12 vyhlášky Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky č. 5/1995 Z. z.) bez obmedzujúcich požiadaviek orgánov ochrany prírody vyplývajúcich zo zákazov a iných podmienok ochrany prírody, ustanovených týmto zákonom alebo na jeho základe; bežným obhospodarovaním sa tiež rozumie postup podľa osobitných predpisov pri odstraňovaní následkov mimoriadnych okolností a nepredvídaných škôd v lesoch, (§ 21 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 100/1977 Zb. o hospodárení v lesoch a štátnej správe lesného hospodárstva v znení neskorších predpisov; § 3 ods. 1 vyhlášky Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky č. 244/1997 Z. z. o vyznačovaní a evidencii ťažby dreva),
- c)hospodárenie na inom pozemku, ako je uvedené v písm. a/ a b/, ktoré je v súlade s podmienkami určenými v povolení činnosti podľa osobitných predpisov, (Napríklad § 13, 32, 33, 39, 39b, 39c a 40 zákona č. 50/1976 Zb. v znení neskorších predpisov, § 24 až 28 zákona č. 44/1988 Zb. v znení neskorších predpisov, § 19 zákona Slovenskej národnej rady č. 51/1988 Zb. v znení zákona Slovenskej národnej rady č. 499/1991 Zb., § 11 a 12 zákona č. 135/1961 Zb. v znení neskorších predpisov, § 7 a 8 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 164/1996 Z. z., § 29 zákona č. 143/1998 Z. z., § 47 zákona č. 195/2000 Z. z., § 4 zákona č. 338/2000 Z. z. o vnútrozemskej plavbe a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 29 ods. 2 zákona č. 23/1962 Zb., zákon č. 139/2002 Z. z.), najmä v rozhodnutí o využívaní územia, v rozhodnutí o určení ochranného pásma, v rozhodnutí o určení chráneného územia. Osobou oprávnenou na uplatnenie nároku podľa ods. 1 je vlastník pozemku, ktorého bežné obhospodarovanie bolo obmedzené; ak je vlastníkom pozemku štát, je touto osobou správca. Ak je pozemok v podielovom spoluvlastníctve, osobou oprávnenou na uplatnenie nároku je zástupca určený spoluvlastníkmi. Nárok na náhradu podľa ods. 1 zaniká, ak sa náhrada uplatňuje v ochranných lesoch (§ 23 zákona č. 61/1977 Zb.) a v lesoch osobitného určenia s výnimkou lesov v chránených územiach a iných častí lesov významných z hľadiska ochrany prírody; (§ 2 ods. 3 písm. e/ vyhlášky Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky č. 5/1995 Z. z.) nárok nezaniká v prípade, ak orgán ochrany prírody vydá rozhodnutie o nevydaní súhlasu, nepovolení výnimky alebo rozhodnutie s určenými obmedzujúcimi podmienkami a tým obmedzí postup vlastníka pozemku podľa osobitných predpisov pri odstraňovaní následkov mimoriadnych okolností a nepredvídateľných škôd v lesoch (§ 22 ods. 2 písm. c/ zákona č. 326/2005 Z. z.). O nároku na náhradu podľa odseku 1 a o zániku tohto nároku podľa ods. 8 písm. b/ až i/ rozhoduje povinný orgán. O opravnom prostriedku proti rozhodnutiu o nároku na náhradu podľa ods. 1 rozhoduje súd. Odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa nesúhlasí s právnym záverom žalovaného správneho orgánu, na základe ktorého navrhovateľovi ako žiadateľovi nepriznal úhradu náhrady za obmedzenie bežného obhospodarovania z dôvodu zániku jeho nároku podľa § 61 ods. 8 písm. i/ zákona č. 543/2002 Z. z. Z právnej normy ustanovenej v § 61 ods. 1 zákona č. 543/2002 Z. z. vyplýva povinnosť vlastníka pozemku strpieť obmedzenia a opatrenia vyplývajúce zo zákonov a iných podmienok ochrany prírody a krajiny ustanovených týmto zákonom alebo na jeho základe. Čo sa rozumie pod bežným obhospodarovaním zákonodarca ustanovuje v právnej norme § 61 ods. 2 písm. a/ až c/ uvedeného zákona. Kto je oprávnenou osobou na uplatnenie nároku a podmienky uplatnenia nároku podľa § 61 ods. 1 zákonodarca ustanovuje v ods. 4, 5 a 7 § 61. V právnej norme ustanovenej v § 61 ods. 8 zákonodarca taxatívnym spôsobom ustanovuje právne skutočnosti, za splnenia ktorých dochádza k zániku nároku na náhradu za obmedzenie bežného obhospodarovania. Zo zákonného znenia obsahu právnej normy ustanovenej v § 61 ods. 1 písm. i/ vyplýva: „Nárok na náhradu podľa odseku 1 zaniká, ak sa náhrada uplatňuje v ochranných lesoch (§ 23 zákona č. 61/1977 Zb.) a v lesoch osobitného určenia s výnimkou lesov v chránených územiach a iných častí lesov významných z hľadiska ochrany prírody; (§ 2 ods. 3 písm. e/ vyhlášky Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky č. 5/1995 Z. z.) nárok nezaniká v prípade, ak orgán ochrany prírody vydá rozhodnutie o nevydaní súhlasu, nepovolení výnimky alebo rozhodnutie s určenými obmedzujúcimi podmienkami a tým obmedzí postup vlastníka pozemku podľa osobitných predpisov pri odstraňovaní následkov mimoriadnych okolností a nepredvídateľných škôd v lesoch (§ 22 ods. 2 písm. c/ zákona č. 326/2005 Z. z.)." Zákon č. 364/2004 Z. z. novelizoval zákon č. 543/2002 Z. z. v bode 11. tak, že v § 61 ods. 8 sa doplnili písm. f/ až i/, pričom podľa písm. i/ ak sa náhrada uplatňuje v ochranných lesoch" (§ 23 zákona č. 61/1977 Zb.) a v lesoch osobitného určenia s výnimkou lesov v chránených územiach a iných častí lesov významných z hľadiska ochrany prírody (§ 2 ods. 3 písm. e/ vyhlášky Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky č. 5/1995 Z. z."), s účinnosťou od 1. júla 2004. Zákon č. 479/2005 Z. z. v čl. XVII novelizoval zákon č. 543/2002 v bode 10. tak, že v § 61 ods. 8 písm. i/ sa na konci vety bodka nahradila bodkočiarkou a pripojili sa tieto slová: „nárok nezaniká v prípade, ak orgán ochrany prírody vydá rozhodnutie o nevydaní súhlasu, nepovolení výnimky alebo rozhodnutie s určenými obmedzujúcimi podmienkami a tým obmedzí postup vlastníka pozemku podľa osobitných predpisov pri odstraňovaní následkov mimoriadnych okolností a nepredvídateľných škôd v lesoch (§ 22 ods. 2 písm. c/ zákona č. 326/2005 Z. z."), s účinnosťou od 1. novembra 2005. Zo skutkových okolností v danej veci vyplýva, že pre posúdenie nároku navrhovateľa tvoriaceho aj predmet súdneho prieskumu, je rozhodujúca aplikácia uvedenej právnej normy v znení pred bodkočiarkou, ktorá právna úprava bola ustanovená novelou zákona č. 543/2002 Z. z. zákonom č. 364/2004 Z. z. a v podstate v neznemenej forme je účinná od 1. júla 2004 doposiaľ. Predpokladom správnej aplikácie uvedenej právnej úpravy je jej výklad nielen z gramatického hľadiska, ale súčasne a to predovšetkým z hľadiska účelu zákona o ochrane prírody, ktorým zákonodarca sledoval naplnenie cieľa touto právnou úpravou, pričom treba vychádzať z koncepcie účelu tohto zákona ako celku a nie je možné vytrhnutie jednotlivých častí predmetnej právnej úpravy (§ 61 ods. 8, písm. i/, pred bodkočiarkou) z kontextu právnej normy tak, ako to urobil žalovaný správny orgán, ktorá skutočnosť vyplýva z odôvodnenia jeho rozhodnutia (str.5). Vychádzajúc z gramatického výkladu právnej normy ustanovenej v § 61 ods. 8 písm. i/ zákona sa odvolací súd stotožňuje s právnym názorom súdu prvého stupňa, na ktorý súčasne poukazuje. Odvolací súd taktiež zastáva názor, že na základe gramatického výkladu právnej normy ustanovenej v § 61 ods. 8, písm. i/ pred bodkočiarkou zákona č. 543/2002 Z. z. predpokladom zániku nároku na náhradu za obmedzenie bežného hospodárenia je, ak sa náhrada uplatňuje v chránených lesoch a lesoch osobitného určenia, z takejto úpravy zákonodarca vyníma zákonnou výnimkou lesy v chránených územiach a iné časti lesov z hľadiska ochrany prírody. Iný gramatický výklad by bol nielen v rozpore so znením tejto právnej normy, ale súčasne s účelom zákona o ochrane prírody ako aj v rozpore s čl. 20 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky. Žalovaný správny orgán z uvedených dôvodov pochybil, keď aplikoval § 61 ods. 8, písm. i/ v znení, uvedenom v odôvodnení napadnutého rozhodnutia (str. 5) tak, „že podľa novelizovaného ustanovenia § 61 ods. 8, písm. i/ zákona o ochrane prírody nárok na náhradu zaniká, ak sa náhrada uplatňuje: a/ v ochranných lesoch (§ 23 zákona č. 61/1977 Zb. o lesoch v znení neskorších predpisov,), b/ lesoch osobitného určenia s výnimkou lesov v chránených územiach a iných častiach lesov významných z hľadiska ochrany prírody. Zo zákonného znenia právnej normy ustanovenej v § 61 ods. 8, písm. i/ nevyplýva, že by zákonodarca zánik nároku rozdelil podľa toho, či žiadateľ uplatnil tento nárok k chráneným lesom pod písm. a/ a uplatnenie nároku k lesom osobitného určenia pod písm. b/, z ktorých dôvodov žalovaný správny orgán aplikoval ustanovenie § 61 ods. 8, písm. i/ zákona na základe vlastnej úpravy znenia predmetnej právnej normy, čo je neprípustné. Odvolací súd zdôrazňuje, že gramatický výklad právnej normy musí byť komfortný s logickým výkladom tejto právnej normy v súlade s účelom zákona majúc súčasne na zreteli jeho súlad s ústavou. Bolo by v rozpore so zákonom o ochrane prírody ako aj s ústavou, ak by vlastníkovi chráneného lesa, ktorý je súčasťou chráneného územia a z tohto dôvodu je povinný strpieť obmedzenia, v dôsledku ktorých dochádza k obmedzeniu bežného obhospodarovania pozemkov, zaniklo právo na náhradu zodpovedajúcej tomuto obmedzeniu bežného obhospodarovania. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva č. 35859/02 zo dňa 13. júla 2006 vo veci Asociácia pre zabezpečovanie bývania vojnových invalidov a pre obete vojny v Atike a ostatní proti Grécku. Pokiaľ žalovaný správny orgán vytýkal súdu prvého stupňa, že v odôvodnení svojho rozhodnutia opomenul zreteľ na odkazy na osobitné predpisy, ktoré sú súčasťou § 61 ods. 8 písm. i/ zákona, odvolací súd poukazuje na to, že odkaz zákonodarcu uvedený pod čiarou k príslušnému ustanoveniu zákona, nie je súčasťou právnej normy a nemá záväzný charakter ale len informačný. Súčasne odvolací súd poukazuje na to, že pokiaľ je aj pri ustanovení § 61 ods. 8 písm. i/ zákona odkaz pod čiarou na § 23 zákona č. 61/1977 Zb. v bod 93a, uvedený odkaz nemožno použiť, pretože zákon č. 61/1977 Zb. v čase vydania preskúmavaného rozhodnutia nebol už účinný, keďže bol zrušený zákonom č. 326/2005 Z. z. o lesoch v znení neskorších predpisov účinného od 1. septembra 2005. Vzhľadom na uvedené odvolací súd v danom prípade dospel k zhodnému záveru ako súd prvého stupňa, a to predovšetkým, že správny orgán v danej veci na základe skutkových okolností vyvodil nesprávny právny záver. Krajský súd taktiež správne konštatoval, že v odôvodnení správneho orgánu absentuje právna úvaha, na základe ktorej správny orgán dospel k záveru zániku nároku navrhovateľa na náhradu za obmedzenie bežného hospodárenia a z ktorého dôvodu navrhovateľovi nepriznal úhradu tejto náhrady, s ktorou argumentáciou sa odvolací súd stotožnil. Rovnako podľa názoru odvolacieho súdu krajský súd správne uviedol, že rozhodnutie odporcu je nepreskúmateľné, a že nie je žiadnym spôsobom odôvodnený právny záver odporcu o zániku nároku na náhradu nákladov za bežné obhospodarovanie pozemkov v chránených územiach. Odvolací súd udáva, že je síce pravda, že krajský súd do výroku rozsudku uviedol ustanovenie § 250j ods. 2 písm. d/ OSP, podľa ktorého zrušil napadnuté rozhodnutie odporcu, pričom napadnuté rozhodnutie, ako vyplynulo z jeho odôvodnenia, zrušil podľa ustanovenia § 250j ods. 2 písm. a/ a d/ OSP, avšak podľa názoru odvolacieho súdu uvedená skutočnosť nespôsobuje nezákonnosť napadnutého rozsudku krajského súdu. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu jednoznačne vyplynulo, že považoval rozhodnutie odporcu za rozhodnutie, ktoré vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a za rozhodnutie nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov. Z uvedených dôvodov odvolací súd v danej veci dospel k záveru, že pokiaľ súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom opravnému prostriedku navrhovateľa vyhovel a rozhodnutie žalovaného správneho orgánu zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. a/, d/ OSP, rozhodol vo veci správne a v súlade so zákonom, a preto odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 a s § 219 ods. 1, 2 potvrdil. Odvolací súd o náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 246c ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 a s § 250k ods. 1 OSP. Navrhovateľovi priznal právo na náhradu trov tohto konania, pretože v tomto konaní mal úspech. V odvolacom konaní navrhovateľovi vznikli trovy v dôsledku právneho zastúpenia advokátom za jeden úkon právnej služby - podanie vyjadrenia k odvolaniu odporcu vo výške 134,79 € (jeden úkon právnej služby po 127,16 € podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 14 ods. 1 písm. c/ Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. + režijný paušál 7,63 €). Nakoľko pôvodný odporca (Krajský úrad životného prostredia v Žiline) bol zrušený na základe zákona č. 345/2012 Z. z. a podľa § 3 ods. 1 pôsobnosť krajských úradov životného prostredia prešla na obvodné úrady životného prostredia v sídle kraja dňom 1. januára 2013, tak súd v danej veci konal s účastníkom na ktorého prešli práva a povinnosti, t.j. s Obvodným úradom životného prostredia Žilina. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.