2 písm. c/, d/ O. s. p. rozsudkom č. k. 4S/64/2011-68 zo dňa
2 písm. i) zákona č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov (ďalej len ZPC). Žalobcovi priznal náhradu trov konania v sume 365,23 €. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, a to proti výroku o náhrade trov konania a žalovaný proti výroku o zrušení jeho rozhodnutia, ktorým zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava č. p. UHCP-BA-OCP-Ž-38-37/2010/CEC zo dňa 12. októbra 2010. Žalobca sa v odvolaní nestotožnil s tvrdením krajského súdu,
ktorého ak splnomocnenie na zastupovanie bolo podpísané a datované po podaní žaloby -
žalobcu o úkony vypracované na základe poverenia žalobcu a v jeho prospech a nahliadnutie do spisu možno prirovnať, či podradiť na základe ustanovenia § 14 ods. 8 pod ustanovenie § 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z.. Plná moc je
právneho zástupcu jednostranný právny úkon, ktorým sa len osvedčuje dohoda o plnej moci medzi zastúpeným a zástupcom. Žalovaný v podanom odvolaní uviedol, že zistil presne a úplne skutočný stav veci. Vychádzal z podkladov, ktoré mu okrem iných poskytlo i Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky. Správne orgány viazané týmto stanoviskom ako aj verejným záujmom nemohli rozhodnúť inak, pretože podnikateľská činnosť nebude prínosom pre hospodárstvo Slovenskej republiky a aj v kontexte s čl.8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd č. 209/1992 Zb. (ďalej len Dohovor č. 209/1992 Zb.) konštatuje, že došlo k stretu súkromného a verejného záujmu, pričom je dôvodné uprednostniť verejný záujem pred súkromným. Poukázal tiež na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/8/2012 zo dňa 24. apríla 2012, v ktorom poukázal najmä na to, že na udelenie povolenia na prechodný pobyt nemá cudzinec právny nárok, odvolací súd dospel k záveru, že vzhľadom k tomu, že predpoklady úsudku správnych orgánov boli zistené riadnym procesným postupom, o ktorom nemal odvolací súd žiadne pochybnosti, uváženie správnych orgánov nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom, je v súlade s pravidlami logického myslenia, nebolo možné z uvedených skutočností vyvodiť iný alebo opačný záver. Pritom poukázal tiež na verejný záujem a jeho rozpor so záujmom súkromným - žalobcu. Na základe vyššie uvedeného preto žalovaný nesúhlasil s námietkou krajského súdu, že odôvodnenie žalovaného obsahuje v tomto smere len všeobecné konštatácie bez prihliadnutia na osobitosť daného prípadu a je pravdou, že nie je v právomoci žalovaného skúmať a hodnotiť prínos žalobcu pre hospodárstvo štátu, v tomto smere však mal požiadať príslušnú inštitúciu o presnejšie vymedzenie a odôvodnenie jeho názoru, keďže uvedením podkladov rozhodnutia, uvádzanou správnou úvahou v napadnutom rozhodnutí žalovaného, ako aj v zmysle ustanovenia § 34 ods. 4 Zákona č. 71/1967 Zb. správny orgán je taktiež oprávnený rozhodnúť, ktoré dôkazy netreba vykonať, najmä ak ide o preukazovanie skutočností nepotrebných alebo zbytočných, pričom žalovaný nemá dôvod spochybňovať stanovisko Ministerstva hospodárstva SR ako ústredného orgánu štátnej správy a zároveň nie je v kompetencii žalovaného preskúmavať stanovisko Ministerstva hospodárstva SR. Ďalej žalovaný uviedol, že nesúhlasí s námietkami krajského súdu, na základe ktorých by mal po vrátení veci skúmať, či zisťovať podnikateľské oprávnenie žalobcu, pretože osoba je oprávnená konať za spoločnosť odo dňa konania valného zhromaždenia, a to bez ohľadu na to, či je ako konateľ zapísaný do obchodného registra alebo nie. V súlade s predpismi skúmal finančné zabezpečenie žalovaného počas prechodného pobytu, i to, či žalobca nebude vzhľadom na svoj zdravotný stav záťažou pre náš sociálny a zdravotný systém. Namietal tiež, že preskúmal dostatočne overenou nájomnou zmluvou a listom vlastníctva podmienky žalobcu na bývanie počas pobytu na území Slovenskej republiky. K námietke krajského súdu, že bolo povinnosťou žalobcu predložiť zákonom vyžadované doklady, ktorých správnosť a úplnosť mal prešetriť správny orgán, pričom správny orgán
názoru súdu nesprávne vyhodnotil žalobcom predložené doklady, nezistil dostatočným spôsobom, či boli splnené všetky podmienky vyžadované zákonom na udelenie povolenia a zistenia na základe obdržaných podkladov nedostatočne odôvodnil, žalovaný zdôraznil, že ako v prvostupňovom konaní, tak aj v odvolacom konaní postupoval v zmysle Zákona č. 48/2002 Z.z., účinného v čase rozhodovania, Zákona č.71/1967 Zb. a ostatných súvisiacich právnych predpisov. Žalovaný zároveň namietal, že námietky a vyjadrenia Krajského súdu v Bratislave v napadnutom rozsudku, uvádzané v jeho odôvodnení (oprávnenie podnikať, finančné zabezpečenie žalobcu, žalobca ako záťaž pre zdravotný a sociálny systém, podmienky na bývanie žalobcu a doklady, ktoré je povinný žalobca predložiť
zákona) neboli nikdy vznesené žalobcom v žalobe proti rozhodnutiu žalovaného a v danom prípade krajský súd šiel nad petit žaloby. Rozsah vykonávaného dokazovania
2 OSP závisí od obsahu žaloby a predovšetkým od návrhov účastníkov konania na vykonanie dokazovania za účelom preukázania skutkových tvrdení. Súd nevyhľadáva dôvody nezákonnosti správneho orgánu za účastníka konania. Aj v správnom súdnictve sa v plnom rozsahu uplatní dispozičná zásada občianskeho súdneho konania a tým oprávnenie účastníkov konania uplatniť ich procesné práva, predovšetkým možnosť namietnuť porušenia subjektívnych práv následkom nezákonnosti rozhodnutia a predovšetkým preukázaním samotnej nezákonnosti rozhodnutia. Súdy preskúmavajú nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia len v rozsahu, ktorý určuje žalobca vo svojej žalobe. Mimo rámec žalobných návrhov a namietaných nezákonností preskúmavajú súdy rozhodnutie alebo postup súdu ex offo len v tom, či napadnuté rozhodnutie nie je nulitný správny akt. Z týchto dôvodov žalovaný navrhol zrušiť napadnutý rozsudok a žalobu zamietnuť. Vo vyjadrení žalobcu k odvolaniu žalovaného právny zástupca žalobcu uviedol, že z odvolania žalovaného proti vyššie špecifikovanému rozsudku nie je zrejmé, v čom vidí jeho nezákonnosť. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí nezistil riadne skutočný stav veci. Zamietnutie žiadosti žalobcu o udelenie prechodného pobytu za účelom podnikania bolo v rámci opakovaného rozhodnutia prvostupňového orgánu ako aj rozhodnutia žalovaného odôvodnené stručným vyjadrením Ministerstva hospodárstva a výstavby Slovenskej republiky zo dňa
1 O. s. p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
1 O. s. p. sa v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu, postupuje
druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov“. V predmetnej právnej veci išlo o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. p. UHCP-RHCPBA2-2011/002404-001 zo dňa
2 písm. i) zákona o pobyte cudzincov a odvolanie žalobcu bolo zamietnuté. Krajský súd sa podrobne zaoberal všetkými zákonnými predpokladmi, ktorými sa pri rozhodovaní o povolení na prechodný pobyt musí zaoberať správny orgán, ktorý o takom povolení rozhoduje. Vyčerpávajúco, avšak v súlade so zákonom, poukázal na dôvody, ktoré ho v konečnom dôsledku viedli k zrušeniu napadnutého rozhodnutia. Opierajúc sa o žalobný dôvod - nezákonnosť rozhodnutia, ktoré sa opieralo v podstate len o vyjadrenie Ministerstva hospodárstva a výstavby zo dňa
ktorého Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb. Výchova na zachovávanie zákonov je zo strany súdov zabezpečená aj tým, že pri svojom rozhodovaní nielen náležite poučujú účastníkov konania, ale aj od nich vyžadujú plnenie zákonných povinností a zákony v tomto smere vykladajú, ak to nie je na ich ujmu. V danom prípade došlo k zrušeniu rozhodnutia žalovaného z dôvodu namietaného žalobcom v žalobe. Podrobným výkladom aplikácie zákona o pobyte cudzincov, pokiaľ ide o povolenie prechodného pobytu za účelom podnikania nedošlo preto k porušeniu zásady uvedenej v § 250i ods. 2 O.s.p.. S dôvodmi postupu krajského súdu uvedenými v rozsudku sa odvolací súd stotožňuje, pretože by malo byť úlohou a presvedčením správneho orgánu ex offo, aby o každej žiadosti konal v súlade s ustanoveniami §§ 32 až 34 Správneho poriadku, najmä pokiaľ ide o presné a úplné zistenie skutočného stavu veci. V danom prípade tomu tak nebolo a správny orgán prvého i druhého stupňa sa uspokojili len so všeobecnou správou Ministerstva hospodárstva SR, ktorú vzali za základ svojich rozhodnutí.
čl.35 ods. 1 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky (ďalej len “Ústava“) má každý právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť, pričom v ods. 4 je uvedené, že zákon môže ustanoviť odchylnú úpravu práv uvedených v odsekoch 1 až 3 pre cudzincov. Takýmto zákonom je zákon o pobyte cudzincov, ktorý v § 17 ods. 1 ustanovuje, že povolenie na prechodný pobyt oprávňuje cudzinca zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a na cesty do zahraničia a naspäť na územie Slovenskej republiky v čase, na aký mu bolo policajným útvarom udelené povolenie na prechodný pobyt.
a) môže povolenie na prechodný pobyt udeliť policajný útvar cudzincovi na účel podnikania a v § 19 je bližšie uvedené, že povolenie na prechodný pobyt na účel podnikania môže policajný útvar udeliť cudzincovi na základe oprávnenia na podnikanie vydaného
osobitného predpisu alebo cudzincovi, ktorý koná v mene obchodnej spoločnosti alebo družstva a nie je v pracovnoprávnom vzťahu k tejto spoločnosti alebo k družstvu.
1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov prihliada policajný útvar pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie povolenia na prechodný pobyt na verejný záujem, osobitne na bezpečnostné hľadisko, hospodárske potreby Slovenskej republiky, najmä na prínos podnikateľskej činnosti cudzinca pre hospodárstvo Slovenskej republiky a na verejné zdravie, pričom
ods. 2 písm. h) žiadosť o udelenie povolenia na prechodný pobyt zamietne, ak udelenie povolenia nie je vo verejnom záujme.
6 zákona o pobyte cudzincov nemá cudzinec na udelenie povolenia na prechodný pobyt právny nárok, ak tento zákon neustanovuje inak. Najvyšší súd SR dospel k záveru, že žalovaný sa nenáležite vysporiadal s otázkou stretu dvoch základných práv, a to práva žalobcu podnikať na území SR, ktoré je však podmienené povolením na pobyt na území SR a na druhej strane práva štátu na zásah do tohto práva, resp. oprávnenia regulovať vstup a pobyt cudzincov na území SR z dôvodu ochrany verejného záujmu. Správne uváženie (diskrečná právomoc správneho súdnictva) je svojou podstatou možnosťou správneho orgánu vybrať pri rozhodovaní jedno z viacerých dovolených riešení. Pri tomto uvážení si však správny orgán nemôže počínať ľubovoľne. Zákon pre neho vytvára kritériá,
ktorých a v rámci ktorých môže správny orgán uskutočniť výber a zisťovanie skutočností konkrétneho prípadu, ktoré sú potrebné pre jeho rozhodnutie.
2 O. s. p. pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia. Úlohou súdu v správnom súdnictve
druhej hlavy piatej časti O. s. p. nie je nahrádzať činnosť správnych orgánov, ale preskúmavať zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, teda posúdiť, či správne orgány splnili povinnosti stanovené im zákonom. Súdne preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu teda nie je v týchto prípadoch vylúčené, ale je podstatne obmedzené, pretože sa môže týkať iba toho, či rozhodnutie správneho orgánu nevybočilo z medzí a hľadísk stanovených zákonom, či je v súlade s logickým uvažovaním a či predpoklady takéhoto úsudku boli zistené procesným postupom. Pokiaľ sú tieto predpoklady splnené, nemôže súd z tých istých skutočností vyvodzovať opačné alebo iné závery; súd je oprávnený preskúmať len to, či došlo k výberu z dovolených možností, ale výber sám zásadne prieskumu nepodlieha. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí nedostatočne uviedol, v čom prevažuje verejný záujem SR nad súkromným záujmom žalobcu, pričom na podporu svojho názoru využil len všeobecné stanovisko Ministerstva hospodárstva a výstavby SR o nedostatku verejného záujmu na podnikateľských aktivitách žalobcu, ktoré hodlal realizovať na území SR, preto odvolací súd dospel k záveru, že vzhľadom k tomu, že predpoklady úsudku správnych orgánov neboli podložené dostatočným a detailným spôsobom vyžadovaným Správnym poriadkom, odvolací súd sa stotožnil so závermi krajského súdu. Z vyššie uvedených dôvodov preto bolo možné vyvodiť záver, že rozhodnutie žalovaného o potvrdení rozhodnutia prvostupňového orgánu, ktorým bola žalobcovi zamietnutá žiadosť o udelenie povolenia na prechodný pobyt na účel podnikania
2 písm. i) zákona o pobyte cudzincov, nebolo možné považovať za rozhodnutie vydané v súlade so zákonom a krajský súd nepochybil, ak jeho rozhodnutie zrušil a vrátil mu na ďalšie konanie. Odvolací súd sa s právnym záverom uvedeným v jeho rozsudku stotožnil, námietkam žalovaného nevyhovel a napadnutý rozsudok
p. v spojení s § 246c O. s. p. ako vecne správny potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
1 O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. s poukazom na § 250k ods. 1 O. s. p. a § 151 ods. 1 a 5 O. s. p. tak, že žalobcovi, ktorý mal úspech vo veci, priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania
vyčíslenia jeho právneho zástupcu v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) v sume 161,75 Eur, ktorá pozostáva: • z náhrady trov právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby - písomné podanie na súd vo veci samej - podanie písomného vyjadrenia zo dňa 20.11.2012 (§ 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky) vo výške 127,16 Eur, • z paušálu
3 vyhlášky vo výške 7,63 Eur a • z dane z pridanej hodnoty vo výške 20 %
3 vyhlášky v sume 26,96 Eur. Pokiaľ sa jednalo o výrok o trovách prvostupňového konania, napadnutý odvolaním žalobcu, odvolací súd konštatoval pochybenie i v prípade nepriznania trov konania za žalobu i za nahliadnutie do spisu. Vzhľadom na to, že trovy vznikli žalobcovi i chybným rozhodnutím krajského súdu, ku ktorému došlo vydaním nesprávneho uznesenia o poplatku za návrh, ktoré následne sám krajský súd zrušil, odvolací súd v tejto časti výrok o náhrade trov konania žalobcovi zrušil a v ďalšom konaní bude krajský súd povinný presne vyčísliť trovy konania žalobcu v súlade so skutočnými nákladmi žalobcu na konanie, tak, aby boli nielen v súlade s ustálenou súdnou praxou, ale aj odôvodnenými povinnosťami žalovaného, ktorý napríklad náklady na konanie spojené s odvolaním proti uzneseniu krajského súdu o poplatku nezapríčinil a nemal by preto trovy konania žalobcu v tomto prípade znášať. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.