Najvyšší súd 6 Cdo 134/2010 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne Ing. arch. D. L., bývajúcej v K., zastúpenej JUDr. I. R., advokátkou so sídlom v K., proti ţalovanému M., o určenie povinnosti uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva ateliéru, vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 16 C 402/2002, o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z
- decembra 2009 sp. zn. 3 Co 172/2009, takto r o z h o d o l : Dovolanie ţalobkyne o d m i e t a . Ţalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Košice I rozsudkom zo
- januára 2009 č. k. 16 C 402/2002-212 zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobkyňa ako nájomníčka domáhala, aby súd uloţil ţalovanému povinnosť previesť do jej vlastníctva ateliér vo výmere X. m², nachádzajúci sa na X. bytového domu na H. ulici č. X., zapísaný v katastri nehnuteľností obec K., katastrálne územie S. na LV č. X. ako obytný dom H.H., súpisné číslo X., stojaci na parcele č. X., X. a X., podiel na spoločných častiach a spoločných zariadeniach obytného domu súpisné číslo X., H.H., zapísaný v katastri nehnuteľností na tom istom liste vlastníctva a spoluvlastnícky podiel k pozemku, parc. č. X., zastavané plochy a nádvoria vo výmere X. m², parc. č. X., zastavané plochy a nádvoria vo výmere X. m² a parc. č. X., zastavané plochy a nádvoria vo výmere X. m², zapísaných v katastri nehnuteľností na tom istom liste vlastníctva. Ţalovanému náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe predmetný priestor, ktorý ţalobkyňa ţiadala previesť do svojho vlastníctva, nebol nikdy vedený ako ateliér. Z projektovej dokumentácie obytného domu na H. ulici č. X. zistil, ţe tento priestor patrí medzi spoločné časti a zariadenia bytového domu, konkrétne ako záujmový krúţok. V období rokov X. aţ X. bol uţívaný ako byt, čo svedčí o skutočnosti, ţe daný priestor bol aj zo 6 Cdo 134/2010 2 stavebného hľadiska bytom, nie ateliérom. Ţalobkyňa sa preto nemohla s úspechom domáhať jeho prevedenia do vlastníctva podľa § 29 ods. 3, resp. § 29a ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej len zák. č. 182/1993 Z.z.). Pokiaľ miestny úrad Mestskej časti K. dal dňa X. súhlas na uzavretie nájomnej zmluvy k uţívaniu týchto priestorov na účely zriadenia architektonického ateliéru, tento súhlas bol udelený len s poukazom na § 3 ods. 2 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov a nemôţe nahrádzať rozhodnutie v zmysle § 85 Stavebného zákona. Rozhodnutie odôvodnil tieţ nedostatkom pasívnej legitimácie ţalovaného v konaní, ktorý uţ v čase rozhodovania súdu nebol vlastníkom daného priestoru, nakoľko tento bol prevedený do vlastníctva bývalých nájomcov bytov v príslušných podieloch na spoločných častiach a zariadeniach domu. Napokon, vychádzal aj zo záveru, ţe na strane ţalobkyne nie je naliehavý právny záujem na poţadovanom určení v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p. Krajský súd v Košiciach rozsudkom z
- decembra 2009 sp. zn. 3 Co 172/2009 na odvolanie ţalobkyne rozsudok okresného súdu potvrdil a ţalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Na rozdiel od súdu prvej inštancie dospel k záveru, ţe sa nejedná o určovaciu ţalobu, ale o ţalobu na plnenie podľa § 80 písm. b/ O.s.p. Ţalobkyňa nemala preto povinnosť tvrdiť a preukazovať naliehavý právny záujem. Zhodne so súdom prvého stupňa ustálil, ţe z dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa nevyplynulo, ţe by priestor, o ktorého prevod ţalobkyňa ţiadala, mal povahu ateliéru a teda, ţe by sa na tento priestor vzťahovalo ustanovenie § 29 a ods. 2 zák. č. 182/1993 Z. z. Ţalobkyňa tak nepreukázala existenciu hmotnoprávnych podmienok pre vyhovenie nároku na uzavretie zmluvy o prevode vlastníctva k tomuto priestoru. Rozsudok súdu prvého stupňa povaţoval preto za vecne správny. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala včas dovolanie ţalobkyňa. K prípustnosti dovolania uviedla, ţe prvostupňový súd tým, ţe nevykonal ňou navrhnuté dôkazy na preukázanie charakteru priestoru, riadiac sa nesprávnym právnym názorom o nedostatku naliehavého právneho záujmu a tým, ţe nepostupoval spôsobom uvedeným v § 118 ods. 2 O.s.p., jej odňal moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dovolanie odôvodnila tieţ tým, ţe súdy niţších stupňov nesprávne posúdili otázku charakteru prenajatého priestoru, keďţe tento nepovaţovali za ateliér. Ţiadala preto, aby dovolací súd 6 Cdo 134/2010 3 predmetné rozhodnutie spolu s rozhodnutím prvostupňového súdu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ţalovaný sa k dovolaniu ţalobkyne nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), riadne zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal predovšetkým prípustnosť dovolania a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, ţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný, preto ho treba odmietnuť. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a
- V danom prípade dovolaním ţalobkyne nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe je dovolanie proti nemu prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Dovolanie ţalobkyne preto nie je podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné. Dovolanie by mohlo byť procesne prípustné, len ak by konanie, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád uvedených 6 Cdo 134/2010 4 v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťaţené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal tieţ otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (aj rozsudku) odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba uviesť, ţe z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia. Iné vady, i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takejto vade, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne niektorou z taxatívne vymenovaných vád postihnuté. Dovolateľka vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. odôvodnila tým, ţe prvostupňový súd nevykonal všetky ňou navrhnuté dôkazy a ţe nepostupoval spôsobom uvedeným v § 118 ods. 2 O.s.p., účinným od 15.októbra
- K prvému dôvodu treba uviesť, ţe podľa ustálenej judikatúry nevykonanie účastníkom navrhnutého dôkazu nemoţno zásadne povaţovať za odňatie moţnosti konať pred súdom. Účastníci sú totiţ povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom za dôkaz môţu slúţiť všetky prostriedky, ktorými moţno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov (§ 120 ods. l veta prvá a § 125 veta prvá O.s.p.). O tom, ktoré z navrhnutých dôkazov (ale aj tých, ktoré navrhnuté neboli) budú vykonané, rozhoduje však 6 Cdo 134/2010 5 súd. Z uvedeného je zrejmé, ţe Občiansky súdny poriadok účastníkovi konania priznáva právo vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. Toto procesné oprávnenie dovolateľka v danej veci aj vyuţila (v konaní pred súdom prvého stupňa, okrem iného, dala na zváţenie vykonanie znaleckého dokazovania), nebolo jej teda odňaté. Rozhodnutie o tom, či navrhnutý dôkaz bude vykonaný, ponecháva súdu. Súd preto svojim postupom dovolateľku nevylúčil z realizácie ţiadneho procesného práva, ktoré jej Občiansky súdny poriadok priznáva. Dovolací súd nezistil ani existenciu ďalšieho dôvodu prípustnosti dovolania, ktorý mal spočívať v nedodrţaní procesného postupu prvostupňovým súdom vyplývajúceho z ustanovenia § 118 ods. 2 O.s.p., účinného od
- októbra 2008, podľa ktorého predseda senátu alebo samosudca podľa doterajších výsledkov konania uvedie, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je moţné povaţovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli. Podľa dovolacieho súdu, aj prípadné porušenie tohto zákonného ustanovenia, nespôsobuje existenciu vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Ak totiţ predseda senátu (samosudca) toto zákonné ustanovenie nedodrţí, nemá to ţiaden priamy dosah na moţnosť vylúčenia účastníka konania z jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva. Porušenie citovaného zákonného ustanovenia teda ţiadnym spôsobom nediskvalifikuje účastníka napr. v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, v práve na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy a pod. Uvedené pochybenie zo strany súdu moţno hodnotiť len ako tzv. inú vadu konania, ktorou moţno dovolanie v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. odôvodniť. Existencia tejto vady sama osebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dovolateľka preto neopodstatnene namietala, ţe nedodrţaním procesného postupu v zmysle § 118 ods. 2 O.s.p. účinného od
- októbra 2008, jej súd odňal moţnosť pred súdom konať. Dovolací súd napokon nezistil ani existenciu ţiadneho ďalšieho dôvodu obsiahnutého v taxatívnom výpočte uvedenom pod písmenami a/ aţ e/ a g/ ustanovenia § 237 O.s.p. Dovolanie v tejto veci preto ani podľa týchto zákonných ustanovení prípustné nie je. Pre úplnosť treba dodať, ţe ani námietka dovolateľky spočívajúca v tom, ţe 6 Cdo 134/2010 6 rozhodnutie odvolacieho súdu je zaloţené na nesprávnom právnom posúdení veci, nezakladá zmätočnosť rozhodnutia v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo (ani prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania neznemoţňuje realizáciu ţiadneho jeho procesného oprávnenia a neodníma mu moţnosť pred súdom konať. I keby tvrdenia dovolateľky o nesprávnom právnom posúdení veci boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľkou vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p. Moţno teda uzavrieť, ţe dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali prípustnosť dovolania ţalobkyne podľa § 237 O.s.p. Keďţe dovolanie nie je prípustné ani podľa § 238 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný prostriedok ţalobkyne odmietol podľa § 218 ods. l písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu. V dovolacom konaní procesne úspešnému ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, nakoľko mu ţiadne trovy nevznikli. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- apríla 2011 JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová