6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2008 vo výške 7 929,76 eur. Rovnako sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo : I/225/1853-33983/2011/990813-r zo dňa
6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 2008 vo výške 16 967,83 eur. O náhrade trov konania rozhodol
1 OSP a účastníkom náhradu trov konania nepriznal, lebo žalobca v konaní úspech nemal a žalovaný aj pri úspechu v konaní nemá nárok na náhradu trov konania. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na výsledky daňovej kontroly, vykonanej na základe oznámenia o výkone daňovej kontroly zo dňa
osobitnej úpravy uplatňovania dane, je to jasne uvedené na faktúre.“. Správca dane kontrolou dokladov predložených ku kontrole zistil, že daňový subjekt zakúpil v zdaňovacom období II. štvrťrok 2008 ojazdené motorové vozidlá v celkovej sume 2 435 840,-Sk (80 855,07 eur) a v zdaňovacom období III. štvrťrok 2008 zakúpil ojazdené motorové vozidlá v celkovej sume 3 239 519,-Sk (80 855,07 eur), pričom z uvedených nadobudnutí tovarov neodviedol daň. Žalobca bol výzvou zo dňa
6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. vyrubili žalobcovi rozdiely dane za zdaňovacie obdobie II. až III. štvrťrok 2008 a zároveň, či takýto záver daňových orgánov bol správny. Na základe vyššie uvedeného, odvolávajúc sa na ustanovenia § 2 ods. 1 písm. a/, § 8 ods. 1 písm. a/, § 11 ods. 2, § 19 ods. 1, § 22 ods. 1, § 42, § 44 písm. a/, § 66 ods. 2, § 66 ods. 3, § 66 ods. 14 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom do
1 v spojení s ustanovením § 2 ods. 1 písm. a/ a § 8 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. a základ dane určiť
1 až 4 zákona č. 222/2004 Z. z., čo znamená, že bol povinný uplatniť bežný režim uplatnenia dane, nakoľko neboli splnené podmienky, pri ktorých by bol kontrolovaný daňový subjekt povinný postupovať
osobitnej úpravy uplatňovania dane (§ 62 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z.). Stotožniac sa ďalej so závermi daňových orgánov vyhodnotil rozhodnutia žalovaného vo vzťahu k ustanoveniam zákona o DPH za riadne a presvedčivo odôvodnené. Za nedôvodnú považoval žalobnú námietku vo vzťahu k vadám daňového konania. Súhlasiac síce s názorom žalobcu, že daňová kontrola nie je daňovým konaním skonštatoval, že v danej veci nedošlo k porušeniu práv žalobcu ako účastníka daňového konania, keďže tento bol správcom dane informovaný o jeho postupe pri zisťovaní skutkového stavu veci, mal možnosť predkladať dôkazy na preukázanie jeho tvrdení a rovnako mal možnosť vyjadriť sa aj k vykonaným dôkazom. Poukazujúc na ustanovenia § 38 až 45 zákona o správe daní uviedol, že z týchto nevyplýva, že by bol správca dane povinný po ukončení daňovej kontroly v rámci vyrubovacieho konania vyzvať daňový subjekt na súčinnosť, predloženie dôkazov alebo na opakované vyjadrenia sa k podkladom rozhodnutia dodajúc, že prerokovanie protokolu by nemalo význam, ak by daňové subjekty mali aj po uplynutí lehoty možnosť podať ďalšie návrhu a predkladať ďalšie dôkazy. Konštatujúc, že žalobca do prerokovania protokolu nepredložil žiaden dôkaz na vyvrátenie záverov správcu dane uvedených v protokole súhlasil s vyjadrením žalovaného, že z obsahu námietok splnomocneného zástupcu žalobcu v písomnom vyjadrení k protokolu vyplýva, že tento namietal právne posúdenie veci, pričom správca dane sa s predloženými námietkami správcu dane vyporiadal jednak v dodatku k protokolu, jednak v dodatočných platobných výmeroch a žalovaný v napadnutých rozhodnutiach dodajúc, že žalovaný sa v napadnutých rozhodnutiach riadne a dostatočne vyporiadal aj s odvolacími námietkami žalobcu. Záverom konštatoval, že žalobca vo veci neuniesol dôkazné bremeno. V tejto súvislosti poukázal na to, že správca dane zaobstaral dostatočné množstvo dôkazných prostriedkov, ktorých vierohodnosť nebola žalobcom vyvrátená a preto správca dane vyvodil správny záver, ak dodatočnými platobnými výmermi vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie II. a III. štvrťrok 2008 z dôvodu, že zo strany daňového subjektu došlo k porušeniu § 19 ods. 1 v nadväznosti na § 2 ods. 1 písm. a/ a § 8 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z., keď pri predaji použitého tovaru neodviedol daň zo základu dane
1 citovaného zákona, ale neoprávnenie odviedol daň zo základu dane
3, pričom neboli splnené podmienky na uplatnenie osobitnej úpravy uplatňovania dane
2 písm. a/, b/ alebo c/ citovaného zákona. Z vyššie uvedených dôvodov dospel k záveru, že rozhodnutia a postup správnych orgánov v medziach žaloby sú v súlade so zákonom a preto žaloby
1 OSP zamietol. Rozsudok krajského súdu napadol v zákonnej lehote odvolaním žalobca a to z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. a/ a f/ OSP tvrdiac, že v konaní pred súdom prvého stupňa došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. f/ OSP a ďalej, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Hneď na úvod odvolania poukázal na to, že podstatnou námietkou, ktorú v žalobách uviedol bolo nedostatočné zistenie skutkové stavu, nesprávne právne posúdenie veci a zistenie takej procesnej vady, ktorá mala za následok nezákonnosť napadnutých rozhodnutí. Namietajúc porušenie ustanovenia § 157 ods. 2 OSP dôvodil, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia absentujú úvahy súdu, ktorými sa tento riadil pri hodnotení dôkazov a tiež, že absentuje označenie samotných dôkazov, z ktorých súd vychádzal, najmä pokiaľ ide o podstatnú námietku, ktorá bola jasne a zrozumiteľne v písomnej žalobe uvedená a následne na hlavnom pojednávaní právnym zástupcom prednesená a to, že skutočnosť, či belgický dodávateľ mal alebo nemal právo na odpočítanie dane v Belgicku pri obstaraní motorových vozidiel, ktoré mu následne predal, nebola tak zo strany správcu dane, žalovaného a ani zo strany belgických či iných medzinárodných orgánov preverovaná. Mal za to, že zaujatie právneho stanoviska k tejto námietke zo strany súdu prvého stupňa je potrebné už z toho dôvodu, že sám žalovaný vo svojich žalobami napadnutých rozhodnutiach uviedol, že : „... je pravdou, že ak zahraničný dodávateľ pri obstaraní motorového vozidla nemal právo na odpočítanie dane
príslušných ustanovení zákona o dani z pridanej hodnoty platného v jeho členskom štáte (keďže vykonával činnosti oslobodené bez nároku na odpočítanie dane), u slovenského obchodníka ide v takom prípade o nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu oslobodeného od dane
2 citovaného zákona a to už vzhľadom na to, že namietal závery uvedené v protokole o výsledku zistenia z opakovanej daňovej kontroly. Vo vzťahu k označeniu jeho námietky, že neprebehlo prvostupňové daňové konanie a že nezúčastnil ani druhostupňového konania znakom nedôvodnosti majúc za to, že súd prvého stupňa všetky práva a povinnosti, ktoré má daňový subjekt v súlade s § 2 ods. 1, 2 a § 8 a § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v daňovom konaní presúva do daňovej kontroly uviedol, že v žalobe netvrdil, že mu boli upreté jeho práva, ktoré mu zákon priznáva počas daňovej kontroly dodajúc však, že z daňového spisu je zrejmé, že predsa zo strany prvostupňového správneho orgánu došlo k porušeniu ustanovenia § 15 ods. 5 písm. f/ zákona o správe daní,
ktorého má daňový subjekt právo vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole, k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim. V tejto súvislosti poukázal aj na to, že pred vypracovaním protokolu nebol oboznámený s výsledkami daňovej kontroly, ktoré sa dozvedel až po doručení predmetného protokolu a preto tvrdí, že v danom prípade nebola kontrola vykonaná zákonným spôsobom odvolávajúc sa pritom na rozhodnutie NSS ČR sp. zn. 2Azs 23/2003 publikované v Zbierke rozhodnutí NSS ČR č. 7/2004 pod číslom 272/2004, v ktorom je konštatované, že toto pochybenie daňového orgánu spôsobuje nulitu správneho aktu, na ktorú je potrebné prihliadnuť z úradnej povinnosti (ide o výnimku zo zásady dispozičnej uplatňujúcej sa v správnom súdnictve). Zdôraznil, že krajský súd si v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec nevšimol jeho námietku, že nielen pri daňovej kontrole môže daňový subjekt predkladať dôkazy [§ 15 ods. 5 písm. c/ zákona č. 511/1992 Zb.), ale že takéto právo má daňový subjekt najmä v daňovom konaní (§ 2 ods.1,2 a 8, § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb.) a preto nesúhlasil s s názorom krajského súdu, že : „...prerokovanie protokolu by nemalo význam, ak by daňové subjekty mali aj po uplynutí lehoty možnosť podať ďalšie návrhy a predkladať ďalšie dôkazy...“ odvolávajúc sa na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ako „ústavný súd“) I. ÚS 238/06 zo dňa
1 zákona č. 511/1992 Zb. a právo na úzku súčinnosť
8 citovaného zákona argumentujúc ďalej, že týmto postupom mu bola prakticky znemožnené splniť si svoju povinnosť na preukázanie skutočností rozhodujúcich pre správne určenie a vyrubenie dane, ako to určuje § 29 ods. 8 citovaného zákona, ktorým postupom mu bolo odňaté nielen zákonné, ale i ústavné právo
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom a opäť upozornil na to, že k tejto žalobnej námietke sa súd prvého stupňa absolútne nevyjadril. Uviedol ďalej, že za situácie keď daňové konanie je neverejným konaním, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky dáva právo daňovým subjektom, aby sa vo veciach, kedy sa rozhoduje o ich právach a povinnostiach t. j. v daňovom konaní (a nielen pri daňovej kontrole) rozhodovalo za ich prítomnosti a by im bola daná možnosť sa vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. K tvrdeniam žalovaného obsiahnutým vo vyjadrení k žalobe, že zákon o správe daní neukladá povinnosť správcovi dane v priebehu daňového konania vykonať úkony, ktoré by smerovali k tomu, aby sa vec prerokovala v prítomnosti daňového subjektu a aby v daňovom konaní (a nielen pri daňovej kontrole) sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, odkázal na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 338/06 z 3. novembra 2006,
ktorého je povinnosťou všeobecných súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne konformný a druhý ústavne nekonformný), vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným dodajúc, že v danom prípade za ústavne konformný vzhľadom na to, že zákon o správe daní a poplatkov neobsahuje jednoznačné znenie, ktoré by umožňovalo orgánom vydávať rozhodnutia bez prítomnosti daňového subjektu a bez toho, aby im bola daná možnosť vyjadriť sa v daňovom konaní k vykonávaným dôkazom, je potrebné považovať taký spôsob, ktorý bude v súlade s čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Záverom odvolania opätovne namietal, odvolávajúc sa na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžf/20/2010 zo dňa
zákona č. 511/1992 Zb., keďže má žalobca enormnú snahu vniesť do daňového konania charakteristické črty a úkony správneho konania
zákona č. 71/1967 Zb., a to napriek tomu, že zákon o správe daní tieto procesné úkony legislatívne neupravuje. Vychádzajúc preto z jeho požiadavky na uskutočnenie dokazovania v rámci vyrubovacieho konania v podobe dokladania ďalších dôkazov uviedol, že všetky práva, ktorých sa odvolateľ dožaduje v procese neupravenom v zákone (byť súčinný so správcom dane, predkladať dôkazy atď.), mal možnosť uplatniť v priebehu výkonu daňovej kontroly argumentujúc ďalej tým, že zákonodarca v § 15 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. daňovému subjektu priamo vymedzil priestor, ale aj čas na uplatnenie svojich procesných práv (v priebehu výkonu kontroly, najneskôr v lehote
odseku 10 zákona), súčasne v tomto rozsahu a čase stanovil aj jeho povinnosti a samotný proces dokazovania
16 zákona dislokoval zákonodarca do výkonu kontroly. Upriamiac preto pozornosť na právnu úpravu dokazovania obsiahnutú v § 29 zákona č. 511/1992 Zb. mal za to, že správca dane vykonáva dokazovanie v priebehu výkonu kontroly a v jej priebehu si daňový subjekt plní aj svoju dôkaznú povinnosť a uplatňuje svoje práva (§ 29 ods. 8 a § 15 ods. 5 a 6) označiac vyrubovacie konanie za špecifické a prísne formálne konanie, ktoré spočíva výlučne vo vydaní platobnému výmeru alebo dodatočného platobného výmeru (§ 44 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb.) na rozdiel od iných správnych konaní upravených správnym poriadkom. Taktiež poukázal na to, že výkon daňovej kontroly priamo predpokladá uplatnenie práv daňového subjektu pri výkone daňovej kontroly a plnenie si povinností daňového subjektu tak hmotnoprávnych, ako aj procesnoprávnych z dôvodu povinnosti uniesť dôkazné bremeno a ďalej predpokladá v dostatočnom rozsahu a účinne vykonané dokazovanie správcom dane v záujme dosiahnutia účelu kontroly. Poukázal ďalej na zásady daňového konania, konkrétne na zásadu oficiality a dispozičnú zásadu, v zmysle ktorých je správca dane a daňový subjekt povinný, resp. oprávnený urobiť procesný úkon iba vtedy, ak sú splnené zákonné podmienky na jeho vykonanie dodajúc, že zákonné podmienky pre splnenie navrhovaných úkonov v nadväznosti na požadované uplatnenie práv daňového subjektu v ním určenom čase nie sú. Záverom sa vyjadril k „požiadavke“ odvolateľa byť osobne účastný v odvolacom konaní v tom smere, že táto nemá oporu v zákone dôvodiac, že odvolací orgán v rámci odvolacieho konania rozhodnutie správcu dane preskúmava najmenej v rozsahu námietok odvolávajúceho sa. V tejto súvislosti poukázal na to, že právo na verejné prerokovanie veci v prítomnosti žalobcu (ktorého sa v odvolaní dožaduje) je charakteristickým znakom občianskeho súdneho konania, pričom v konaní pred daňovými orgánmi sa uplatňuje zásada neverejnosti a zásada písomnosti. Z vyššie uvedených dôvodov, majúc za to, že žalobca nepreukázal splnenie zákonných podmienok pre uplatnenie osobitnej úpravy uplatňovania dane z pridanej hodnoty uvedených v § 66 ods. 2 a 3 zákona č. 222/2004 Z. z. v spojení s § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb., navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach podaného odvolania (§ 246c ods. 1 veta prvá a § 212 ods. 1 OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania
2 OSP, keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP), a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods.1, 2 OSP). V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu, súd postupuje
ustanovení druhej hlavy piatej časti OSP (§ 247 ods.1 OSP). Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov resp. daňový poriadok preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov, resp. v súčasnosti daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Predmetom súdneho prieskumu sú dve rozhodnutia právneho predchodcu žalovaného správneho orgánu - Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky zo dňa 21. marca a to č. I/225/1852-33980/2011/990813-r a č. I/225/1853-33983/2011/990813-r. Rozhodnutím č. I/225/1852-33980/2011/990813-r zo dňa 21.marca 2011 Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky ako druhostupňový správny orgán potvrdil dodatočný platobný výmer č. 737/230/30847/10/Kse zo dňa 30. novembra 2010, ktorým Daňový úrad Svidník
6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2008 vo výške
6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 2008 vo výške 16.967,83 eur daňovému subjektu - V.. Preskúmanie predmetného rozhodnutia bolo na Krajskom súde v Prešove zapísané pod sp. zn. 1S/73/2011. Uznesením č. k. 1S/72/2011-32 zo dňa 15. novembra 2011 súd prvého stupňa spojil
1 v spojení s § 246c OSP predmetné konania na spoločné konanie s tým, že budú spoločne prejednávané pod spisovou značkou 1S/72/
2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôvodov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Citované zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu a inú právnu ochranu, aj práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vykladať a uplatňovať tak, že rozhodnutie súdu musí obsahovať dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť
povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Z citovaných článkov ústavy a dohovoru však nemožno vyvodzovať, že dôvody uvedené súdom sa musia zaoberať zvlášť každým bodom, ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať za základný pre svoju argumentáciu (pozri bližšie nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 238/06 zo 16. decembra 2008). Posúdiac žalobné námietky, najmä z pohľadu ich závažnosti a spôsobilosti vyvolať vo vzťahu k preskúmavaným rozhodnutiam žalovaného správneho orgánu zmenu v podobe ich zrušenia a vrátenia veci žalovanému správneho orgánu a to s ohľadom na to, či ich súd prvého stupňa vyhodnotil tým, že posúdenie ich relevancie zdôvodnil v odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd konštatuje, že v tomto smere napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa poskytuje účastníkom konania ucelený obraz o jeho právnom posúdení danej veci. Z obsahu žaloby najvyššiemu súdu vyplynulo, že žalobca vytýkal žalovanému správnemu orgánu, že správca dane sa pri výkone daňovej kontroly obmedzil len na údaje zo systému VIES, pričom odpoveď z medzinárodnej výmeny informácii, z ktorej vychádzal však neobsahuje podstatnú skutočnosť, objasnenie ktorej je nevyhnutné pre zaujatie správneho zákonného stanoviska a to v akom režime nadobudol predávajúci European Car Auction And Distribution Solutions n. v. predmetné motorové vozidlá a tiež, či sa na predávané motorové vozidlá v danom členskom štáte nevzťahuje také ustanovenie zákona platného v tomto členskom štáte, ktoré zodpovedá ustanoveniu § 42 zákona č. 222/2004 Z. z. a ďalej poukazoval na závažné vady daňového konania, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Posúdiac preto obsah napadnutého rozsudku z hľadiska relevantnosti žalobných dôvodov má najvyšší súd za to, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v jeho celosti poskytuje odpovede na kľúčové výhrady žalobcu. V tejto súvislosti najvyšší súd poukázuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 115/03-14, v ktorom ústavný súd konštatuje nasledovné : „Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),
ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav
príslušných ustanovení, ktoré použil. Takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu (§ 211 OSP). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.“ Pri posúdení relevantnosti námietky, ktorou žalobca poukazoval na skutočnosť, že v danej veci neprebehlo prvostupňové daňové konanie, čím mu bola znemožnená možnosť preukázať skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie a vyrubenie dane vychádzal najvyšší súd z príslušných ustanovení zákona č. 511/1992 Zb. a taktiež z citovaného nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 238/06 zo 16. decembra 2008. Medzi relevantné princípy upravené zákonom o správe daní patrí napr. zásada zákonnosti, ktorá predovšetkým ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 2 ods. 1). V zmysle zásady súčinnosti (§ 2 ods. 2) správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 3),
ktorej správca dane hodnotí dôkazy
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Zásada rovnosti (§ 2 ods. 7),
ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti, vo svojej podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov (čl. 47 ods. 3 ústavy).
d/ zákona č. 511/1992 Zb. na účely tohto zákona sa rozumie daňovým konaním konanie, v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov.
10 zákona č. 511/1992 Zb. o výsledku zistenia z daňovej kontroly alebo o určení dane
pomôcok vyhotoví zamestnanec správcu dane protokol, ktorý doručí
alebo § 17a kontrolovanému daňovému subjektu spolu s výzvou na vyjadrenie sa k protokolu a na jeho prerokovanie; vo výzve určí dátum prerokovania protokolu, pričom prerokovanie protokolu sa môže uskutočniť až po uplynutí lehoty na vyjadrenie kontrolovaného daňového subjektu k tomuto protokolu. Kontrolovaný daňový subjekt je oprávnený písomne sa vyjadriť k protokolu najneskôr do ôsmich pracovných dní odo dňa jeho doručenia. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Ak sa kontrolovaný daňový subjekt písomne vzdá práva na vyjadrenie k protokolu alebo požiada správcu dane o prerokovanie protokolu v lehote kratšej, ako je určená vo výzve na prerokovanie protokolu, môže zamestnanec správcu dane na požiadanie kontrolovaného daňového subjektu prerokovať protokol aj v kratšej lehote. Ak sa kontrolovaný daňový subjekt v deň určený vo výzve nemôže zúčastniť na prerokovaní protokolu, je povinný určiť si na tento účel zástupcu. Správca dane je oprávnený na základe písomného vyjadrenia kontrolovaného daňového subjektu alebo z vlastného podnetu v protokole opraviť chyby a iné nesprávnosti najneskôr v deň jeho prerokovania s kontrolovaným daňovým subjektom alebo s jeho zástupcom. Vyjadrenie kontrolovaného daňového subjektu k protokolu
druhej vety vrátane jeho vyhodnotenia správcom dane správca dane zaznamená v dodatku k protokolu. Dodatok k protokolu je súčasťou protokolu.
13 zákona č. 511/1992 Zb. daňová kontrola je ukončená dňom prerokovania protokolu s kontrolovaným daňovým subjektom alebo jeho zástupcom. Určenie dane
pomôcok (§ 29 ods. 6) je ukončené dňom prerokovania protokolu s daňovým subjektom alebo jeho zástupcom. Určenie dane dohodou je ukončené dňom spísania zápisnice o dohode o výške dane (§ 29 ods. 5). Dňom nasledujúcim po dni prerokovania protokolu alebo dňom nasledujúcim po dni spísania zápisnice o dohode o výške dane (§ 29 ods. 5) sa začína vyrubovacie konanie (§ 44); to neplatí, ak správca dane, ktorým je colný úrad, daňovou kontrolou zistí, že daňovému subjektu, ktorý nemá povinnosť podávať daňové priznanie
osobitných zákonov, 1b/ za kontrolované zdaňovacie obdobie daňová povinnosť nevznikla. Doručenie protokolu
odseku 12 alebo spísanie zápisnice o dohode o výške dane (§ 29 ods. 5) sa považuje za úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane (§ 45 ods. 2). Ak sa vykonáva daňová kontrola na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní (odsek 3), za úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane (§ 45 ods. 2) sa považuje spísanie zápisnice o začatí daňovej kontroly.
1 zákona č. 511/19922 Zb. dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie.
2 zákona č. 511/1992 Zb. správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
8 zákona č. 511/1992 Zb. daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Vychádzajúc z vyššie uvedených ustanovení zákona o správe daní a poplatkov v nadväznosti na odôvodnenie dodatočných platobných výmerov nezostáva najvyššiemu súdu iné ako konštatovať, že prvostupňové daňové konanie, ktorého zavŕšením je v danom prípade vydanie dodatočných platobných výmeroch skutočne trpí vadami. Správcovi dane je potrebné predovšetkým vytknúť, že v odôvodnení dodatočných platobných výmeroch sa vôbec nevenoval a teda ani relevantne nevyporiadal s námietkami žalobcu, uvedenými vo vyjadrení k protokolu o daňovej kontrole a odôvodnenia dodatočných platobných výmeroch sú iba čistou citáciou protokolu o daňovej kontrole bez zohľadnenia jeho dodatku, ktorým postupom správca dane jednostranne posúdil výsledky daňovej kontroly a to bez vyhodnotenia návrhov žalobcu na doplnenie dokazovania. Preto pokiaľ správca dane žalobcom navrhované dôkazy považoval za neúčelné, resp. nedôvodné mal tento svoj postoj v odôvodnení dodatočných platobných výmeroch náležite zdôvodniť. Na strane druhej z obsahu zápisnice o ústnom pojednávaní spísanej dňa 26. novembra 2010 aj za prítomnosti V.. V. O., splnomocneného zástupcu žalobcu, nevyplýva, že by žalobca navrhol vykonať ďalšie dôkazy.
2 zákona č. 511/1992 Zb. odvolací orgán preskúma odvolaním napadnuté rozhodnutie vždy v rozsahu požadovanom v odvolaní. Ak vyjdú pri preskúmavaní najavo skutkové, či právne okolnosti odvolávajúcim sa neuplatnené, ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia, možno na ne pri rozhodovaní prihliadnuť. Pritom nie je odvolací orgán viazaný len návrhmi odvolávajúceho sa a môže zmeniť rozhodnutie odvolaním napadnuté i v neprospech odvolávajúceho sa. V rámci odvolacieho konania môže odvolací orgán výsledky daňového konania doplňovať, odstraňovať chyby konania alebo toto doplnenie alebo odstránenie chýb uložiť správcovi dane s určením primeranej lehoty. Najvyšší súd, skúmajúc zákonnosť rozhodnutí a postupu žalovaného správneho orgánu, v rozsahu žalobných dôvodov, dospel k záveru, že žalovaný správny orgán v rámci odvolacieho konania v súlade s § 48 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. zhojil vadnosť dodatočných platobných výmeroch, nakoľko vyčerpávajúcim spôsobom poskytol žalobcovi odpovede na jeho odvolacie námietky, ktoré sú obsahovo totožné s jeho vyjadrením k protokolu o vykonanej kontrole. Najvyšší súd v danom prípade zastal názor, že by bolo neúčelné a nehospodárne, aby došlo k zrušeniu napadnutých rozhodnutí žalovaného správneho orgánu z iba dôvodu, že sa správca dane nezaoberal námietkami žalobcu, keď v danej veci bol skutkový stav zistený dostatočne na vydanie dodatočných platobných výmeroch a z pohľadu najvyššieho súdu, a to z dôvodov nižšie uvedených, išlo skutočne o intrakomunitárne dodanie tovaru, čo znamená, že následné daňové konanie by žalobcovi neprinieslo pozitívum v podobe neuloženia mu povinnosti zaplatiť dodatočne vyrubenú daň.
1 vety prvej zákona č. 222/2004 Z. z. na účely tohto zákona sa nadobudnutím tovaru v tuzemsku z iného členského štátu rozumie nadobudnutie práva nakladať ako vlastník s hnuteľným hmotným majetkom odoslaným alebo prepraveným nadobúdateľovi dodávateľom alebo nadobúdateľom alebo na ich účet do tuzemska z iného členského štátu.
2 zákona č. 222/2004 Z. z. nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu je predmetom dane, ak
1 zákona č. 222/2004 Z. z. daňová povinnosť pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu vzniká
písmena a).
2 zákona č. 222/2004 Z. z. nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu sa považuje za uskutočnené, ak by takýto tovar bol považovaný za dodaný v tuzemsku.
1 zákona č. 222/2004 Z. z. základom dane pri dodaní tovaru alebo služby je všetko, čo tvorí protihodnotu, ktorú dodávateľ prijal alebo má prijať od príjemcu plnenia alebo inej osoby za dodanie tovaru alebo služby, zníženú o daň. Do základu dane sa zahŕňa aj dotácia alebo príspevok, ktorý dodávateľ prijal alebo má prijať k cene tovaru alebo služby. Osobitná úprava uplatňovania dane pri umeleckých dielach, zberateľských predmetoch, starožitnostiach a použitom tovare je upravená v § 66 zákona č. 222/2004 Z. z.
1 písm. d/ zákona č. 222/2004 Z. z. obchodníkom je zdaniteľná osoba, ktorá v rámci svojho podnikania kupuje, nadobúda v tuzemsku z iného členského štátu alebo dováža na účely ďalšieho predaja použitý tovar, umelecké diela, zberateľské predmety alebo starožitnosti, a pri tom koná vo svojom mene na svoj účet alebo vo svojom mene na účet inej osoby na základe zmluvy,
ktorej má právo na odplatu za obstaranie kúpy alebo predaja.
2 písm. b/ zákona č. 222/2004 Z. z. obchodník pri predaji umeleckých diel, zberateľských predmetov, starožitností a použitého tovaru, ktoré mu boli dodané na území Európskych spoločenstiev, je povinný uplatňovať osobitnú úpravu, ak uvedené tovary boli dodané osobou, ktorá je identifikovaná pre daň v tuzemsku alebo v inom členskom štáte, a dodanie tovaru bolo oslobodené od dane
alebo
zodpovedajúceho ustanovenia zákona platného v inom členskom štáte.
222/2004 Z. z. oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý sa používal výlučne na činnosti oslobodené od dane
až 41 (poštové služby, zdravotná starostlivosť, služby sociálnej pomoci, výchovné služby a vzdelávacie služby, služby dodávané členom, služby súvisiace so športom alebo telesnou výchovou, kultúrne služby, zhromaždovacie finančných prostriedkov, služby verejnoprávnej televízie a verejnoprávneho rozhlasu, poisťovacie služby, dodanie a nájom nehnuteľnosti, finančné služby, predaj poštových cenín a kolkov, prevádzkovanie lotérií a iných podobných hier) bez možnosti odpočítania dane
3, a dodanie tovaru, pri ktorého nadobudnutí nie je možnosť odpočítania dane
7.
3 zákona č. 222/2004 Z. z. základom dane pri predaji tovaru
odseku 2 je kladný rozdiel medzi predajnou cenou a kúpnou cenou znížený o daň. Ak ide o predaj použitého tovaru
odseku 1 písm. e/, základ dane
prvej vety sa rozdelí pomerne
výšky jednotlivých splátok a na daňovú povinnosť sa vzťahuje § 19 ods. 3.
6 zákona č. 222/2004 Z. z. pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu je povinná platiť daň osoba, ktorá tovar nadobudne
a § 11a.
článku 141 Smernice Rady 2006/112/ES Každý členský štát prijme osobitné opatrenia na zabezpečenie toho, aby sa DPH neuplatňovala pri nadobudnutí tovaru v rámci Spoločenstva uskutočnenému na jeho území v zmysle článku 40, ak sú splnené tieto podmienky:
článku 197 bod 1 Smernice Rady 2006/112/ES DPH platí príjemca dodaného tovaru, ak sú splnené tieto podmienky:
článku 226 bod 14 Smernice Rady 2006/112/ES bez toho, aby boli dotknuté osobitné ustanovenia uvedené v tejto smernici, faktúry vyhotovované
článkov 220 a 221 musia obsahovať iba tieto údaje: v prípade uplatňovania jednej z osobitných úprav na použitý tovar, umelecké diela, zberateľské predmety a starožitnosti odkaz na články 313, 326 alebo 333 alebo na príslušné vnútroštátne ustanovenia, alebo iný odkaz, ktorý uvádza, že sa uplatnila jedna z týchto úprav. Z obsahu pripojeného administratívneho spisu mal odvolací súd za preukázané, že žalobca nakupoval ojazdené automobily od dodávateľa v Belgicku, ktoré následne v Slovenskej republike ako registrovaný platiteľ DPH predával. V konaní bolo ďalej preukázané, že dodávateľ z Belgicka bol v domovskom štáte registrovaný pre daň z pridanej hodnoty. Aj
názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dodávateľ z Belgicka považoval tento predaj ojazdených motorových vozidiel do Slovenskej republiky za dodanie tovaru do iného členského štátu oslobodené od DPH, teda za tzv. intrakomunitárne dodanie, nakoľko táto skutočnosť mu vyplýva z obsahu vyhotovených faktúr a taktiež z medzinárodnej výmeny informácií. Dodávateľ dodanie ojazdených motorových vozidiel fakturoval v cenách bez dane a vykázal v súhrnnom výkaze za obdobie
osobitnej úpravy uplatňovania dane, bolo by to jasne uvedené na faktúre (Smernica Rady 2006/112/ES článok 226 bod 14). Z uvedeného mal najvyšší súd za to, že dodávateľ neuplatnil osobitný režim zdanenia v zmysle čl. 312 až 332 Smernice Rady 2006/112/ES. Práve z vyššie uvedených dôvodov je
názoru najvyššieho súdu žiaduce prisvedčiť postupu Daňového úradu Svidník, ktorý v pozícii prvostupňového správneho orgánu vydal, po vykonanej daňovej kontrole,
6 písm. b/ bod 1 zákona o správe daní a poplatkov dodatočné platobné výmery, ktorým žalobcovi vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie
ustanovenia § 11 zákona č. 222/2004 Z. z. ako nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu, ktoré je predmetom dane, tieto dodávky neuviedol v daňovom priznaní za príslušné zdaňovacie obdobia a teda daňovú povinnosť z nadobudnutia tohto tovaru nepriznal a zároveň si z tohto nadobudnutia ani neuplatnil odpočítanie dane. Ďalej v rozpore s § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. priznal v nesprávnej výške zdaniteľné obchody pri dodaní a predaji ojazdených motorových vozidiel, keď v daňových priznaniach vykázal ako základ dane kladný rozdiel medzi predajnou a kúpnou cenou
osobitnej úpravy pri použitom tovare
citovaného zákona, pričom na uplatnenie osobitnej úpravy dane pri umeleckých dielach, zberateľských predmetoch, starožitnostiach a použitom tovare neboli splnené podmienky ustanovené v § 66 zákona č. 222/2004 Z. z. V danom prípade ide nepochybne o tzv. intrakomunitárne obchody s tovarom, ktoré sú založené na tom, že tovarový obchod medzi osobami identifikovanými pre DPH v rôznych členských štátoch EÚ prebieha tak, že na strane dodávateľa dochádza k intrakomunitárnemu dodaniu tovaru (miesto dodania tovaru je v členskom štáte dodávateľa), ktoré je oslobodené od dane a na strane odberateľa dochádza k intrakomunitárnemu nadobudnutiu tovaru (miesto nadobudnutia je v členskom štáte odberateľa), ktoré je zdaňované. V systéme uplatňovania dane v členských štátoch EÚ platí základný princíp výberu dane z pridanej hodnoty členským štátom určenia, pričom tento princíp zdaňovania tovaru v štáte určenia sa uplatňuje pri splnení určitých podmienok a znamená zdanenie tovaru v tom členskom štáte, v ktorom sa skončí odoslanie alebo preprava tovaru. Z uvedeného, preto
názoru najvyššieho súdu vyplýva, že žalobca nepostupoval v súlade so zákonom o DPH, keď pri predaji ojazdených motorových vozidiel použil osobitný režim zdanenia, argumentujúc tým, že tieto motorové vozidlá neboli dodané osobou v zmysle § 66 ods. 2 zákona o DPH a preto bol žalobca povinný použiť bežný spôsob zdanenia
1 zákona o DPH. Rovnako neobstojí námietka žalobcu, ktorou poukazoval na potrebu preverenia skutočnosti, či belgický dodávateľ mal alebo nemal právo na odpočítanie dane v Belgicku, nakoľko výsledok tohto šetrenia, je pre danú vec nepodstatný. Hlavným cieľom správcu dane v danej veci bolo preveriť, či boli na strane žalobcu splnené zákonné podmienky na uplatnenie osobitného režimu zdanenia
zákona o DPH, pričom relevantným na toto posúdenie bol iba vzťah medzi žalobcom a jeho dodávateľom. V tejto súvislosti ešte najvyšší súd dodáva, že rovnako posúdenie, či v danom prípade bolo dodanie tovaru belgickým dodávateľom oslobodené od dane
222/2004 Z. z. alebo
zodpovedajúceho ustanovenia zákona platného v inom členskom štáte, je bez právneho významu, nakoľko v súlade s § 42 je oslobodené od dane dodanie tovaru, ktorý sa používal výlučne na činnosti oslobodené od dane
až 41 (pričom dodanie tovaru v posudzovanom prípade do takto určeného zoznamu nezapadá) a taktiež je oslobodené od dane dodanie tovaru, pri ktorého nadobudnutí nie je možnosť odpočítania dane
7, pričom z prevereného prípadu je zrejmé, že sa jednalo o nákup a následný predaj ojazdených motorových vozidiel v rámci podnikateľskej činnosti dodávateľa a žalobcu. Najvyšší súd ďalej v konaní žalovaného správneho orgánu nezistil ani takú vadu, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutých správnych rozhodnutí (§ 250j ods. 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a § 246c ods. 1 veta prvá OSP), v dôsledku čoho nemožno konštatovať, že napadnuté rozhodnutia správneho orgánu alebo jeho postup nie je v súlade so zákonom. Nepochybil preto krajský súd, ak žalobu zamietol. Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci a preto napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove ako vecne správny
3 vety druhej v spojení s § 219 ods. 1 OSP potvrdil, stotožniac sa v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia (§ 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP). O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP tak, že účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný a žalovanému náhrada trov konania zo zákona neprináleží. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.