1 písm. h/ zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení účinnom v čase spáchania skutku (ďalej len Zákon o priestupkoch alebo ZoP), pretože svojim konaním porušil § 16 ods. 4 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase spáchania skutku (ďalej len Zákon o cestnej premávke alebo ZCP) tým, že dňa 27. októbra 2009 v čase o 22.52 hod. v Bratislave viedol motorové vozidlo tov. zn. Škoda Roomster, ev. č. T. po Kazanskej ul., pričom prekročil najvyššiu dovolenú rýchlosť jazdy 50 km/h o 44 km/h. Meračom rýchlosti Ramer 7 CCD U mu bola nameraná rýchlosť jazdy 94 km/h. Bol zastavený a kontrolovaný hliadkou polície. Za tento priestupok bola žalobcovi
P uložená sankcia - pokuta vo výške 300,- Eur a zákaz činnosti viesť osobné motorové vozidlá na dobu 6 mesiacov. Zároveň bol
1 Zákona o priestupkoch zaviazaný uhradiť trovy konania vo výške 16,- Eur. Žalovaný rozhodnutím č. p. KRP-P-27/DI-BCP-2010 zo dňa 1. marca 2010 zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu. II. Konanie na súde I. stupňa Krajský súd v Bratislave na základe žaloby žalobcu preskúmal správne konanie a rozhodnutia v ňom vydané a žalobu ako nedôvodnú
1 O.s.p. zamietol. Rozsudok odôvodnil tým, že z predloženej dokumentácie je nepochybné, že došlo k dopravnému priestupku, keď dňa
4 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov vodič smie v obci jazdiť rýchlosťou najviac 50 km/h. Nakoľko si žalobca uvedenú zákonnú povinnosť nesplnil, došlo k naplneniu skutkovej podstaty priestupku
1 písm. h/ zákona o priestupkoch, za spáchanie ktorého bol žalobca sankcionovaný. Žalobca bol počas správneho konania poučený v súlade so zákonnými predpismi. Skutkové zistenia boli postačujúce na prijatie záverov o porušení zákonnej povinnosti žalobcom, ktoré je kvalifikované ako priestupok
1 písm. h/ zákona o priestupkoch. Z odôvodnenia rozhodnutí vyplýva tak zistený skutkový stav ako aj právne posúdenie. Primeranosť uloženej pokuty nebola predmetom žaloby. III. Odvolanie, vyjadrenie Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Uviedol, že nepopiera skutočnosť, že viedol vozidlo 27.10.2009 o 22.52 hod po Kazanskej ulici v Bratislave, má však námietky voči dôkazu - fotodokumentácii, keď na fotografii zachytávajúcej priestupok je síce zachytené niečo, čo vyzerá ako EČV motorového vozidla, ktoré viedol žalobca, avšak z fotografie nie je možné určiť, či predmet, ktorý je na nej zachytený, je skutočne osobné motorové vozidlo žalobcu. Z uvedeného
jeho názoru vyplýva, že fotografia, na ktorej je zachytený neidentifikovateľné vozidlo, ktoré nie je možné prima facie definovať ako (osobné motorové) vozidlo (žalobcu), nie je spôsobilé byť použité ako dôkaz v priestupkovom konaní, a to ani v prípade, že prišlo k okamžitému následnému stotožneniu osoby a vozidla a existencii záznamu výstupu z kamery tak, ako uvádza žalovaný vo svojom rozhodnutí o odvolaní. V súlade s konštantnou judikatúrou Najvyššieho súdu SR je toho názoru, že ako na dôkaz v správnom konaní môže byť prihliadnuté výlučne na taký dôkaz, ktorý má sám osebe nezameniteľnú výpovednú hodnotu a nie je možné prihliadnuť na taký dôkaz, ktorý je nevyhnutne potrebné vykladať vo svetle ostatných dôkazov, čiže sám o sebe nemá nespochybniteľnú výpovednú hodnotu. Uvedený záver vyplýva z dodržiavania ustanovení § 3 ods. 5, § 32 ods. 1 a § 34 ods. 1 a ods. 5 zákona č. 71/1967 Zb., ktoré správny orgán a žalovaný
názoru žalobcu porušili. Za najzásadnejšie porušenie považuje porušenie povinnosti hodnotiť „každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti“, čím došlo k porušeniu zásady zákonnosti konania zakotvenej v § 3 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. Už samotný žalovaný totiž priznal, že na základe fotografie „nie je možné určiť typ motorového vozidla“ a námietku žalobcu odmieta a) pre následné „stotožnenie vozidla a vodiča“, b) pre existenciu „záznamu výstupu z Rameru 7CCD-U, ktorý je v digitálnej forme archivovaný“ na KDI KR PZ BA a nie z iného dôvodu tak, ako namietal od počiatku žalobca.
žalobcovho názoru súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ako aj skutkovým stavom zisteným v správnom konaní a nemôže si robiť vlastné závery o skutkových zisteniach, na základe ktorých bolo rozhodnuté - uvedené bolo
jeho názoru porušené. Zo spisu ani z rozhodnutia žalovaného nevyplýva, že by žalovaný konal
1 SP a doplňoval dokazovanie alebo odstraňoval chyby konania, nakoľko tvrdí, že sa správny orgán žiadnych pochybení pri postupe nedopustil a aj čo do výroku a odôvodnenia sa so správnym orgánom stotožnil. Pri rozhodovaní bol preto žalovaný povinný rozhodovať v súlade so skutkovým stavom na základe vykonaných dôkazov, ktoré sú obsahom spisu. Z rozhodnutia o odvolaní vyplýva, že dôvody, pre ktoré zamietol žalovaný námietku žalobcu o nepreukaznosti fotografie ako dôkazu, nemajú oporu v dôkaze samotnom, ale v inom dôkaze, ktorým je správa o objasňovaní priestupku (stotožnenie) a digitálnom zázname, ktorý však nie je obsiahnutý v spise a teda nie je vykonaným dôkazom (§ 34 ods. 5 SP) v odvolacom konaní
1 SP. Tým, že žalovaný pri rozhodovaní o odvolaní prihliadal na skutočnosti, ktoré nevyplývajú zo spisu, porušil zásadu rozhodovania za základe spoľahlivo zisteného skutkového stavu
5 SP. Žalobca sa domnieva, že ak chcel žalovaný odstrániť vadu konania, ktorou je porušenie povinnosti
5 SP zo strany správneho orgánu, mal dokazovanie doplniť a vyhotoviť do spisu z výstupu Rameru 7CCD-U novú fotografiu, ktorá sama osebe zachytáva predmet, ktorý je aspoň v obrysoch alebo iným spôsobom identifikovateľný ako motorové vozidlo (žalobcu) pri páchaní priestupku.
jeho názoru, iba takýto postup by bol konformný so zákonom a odstránil by nedostatok podkladov pre rozhodnutie zadovážené prvostupňovým orgánom. Súvisiace závery súdu, že „... bola vodičovi, ktorý viedol motorové vozidlo továrenskej značky Škoda Roomster nameraná rýchlosť ...“ a pokračuje „... fotodokumentácia nachádzajúca sa v spise zobrazuje predmetné vozidlo s viditeľným evidenčný číslom ...“ nekorešpondujú so závermi žalovaného,
ktorého na základe fotodokumentácie zo správneho spisu je síce identifikovateľné EČV, ale „nie je možné určiť typ motorového vozidla“, čo indikuje, že sám žalovaný nevie určiť, či ide o sedan, športové SUV alebo osobné úžitkové vozidlo žalobcu a dôvodí tak na základe iných okolností. Predmetný záver súdu je preto v rozpore s obsahom súdneho spisu a nakoľko je rozhodujúci pre posúdenie argumentácie žalobcu, je
žalobcu daný dôvod odvolania
1 písm. d) O.s.p. Navyše žalobca sa domnieva, že súd prekročil rozsah svojej prieskumnej právomoci, keď meritórne judikoval skutkový stav v rozpore s § 250i ods. 1 prvá veta O.s.p. bez toho, aby postupoval
druhej vety citovaného ustanovenia. Navyše namietal, že sa súd vo svojom posudzovaní v tejto časti dôsledne nezaoberal námietkami žalobcu, nakoľko rozsudok nedal odpoveď na námietky žalobcu obsiahnuté v žalobe a precizované v tomto odvolaní, ani neuviedol, prečo by mali byť nedôvodné. Žalobca si myslí, že absentujúcim vysporiadaním sa s meritórne relevantnými námietkami v tejto časti mu bola odňatá možnosť konať pred súdom (porovnaj na internete zverejnený rozsudok NS SR 4Cdo171/05 a následnú judikatúru na jeho základe), čím odôvodňoval odvolanie pre arbitrárnosť rozsudku s poukazom na ustanovenie § 205 ods. 1 písm.
citovaného predpisu irelevantná a najmä porušuje ústavnú zásadu rovnosti pred zákonom. Postoj súdu v tejto otázke sa nápadne podobá na postup správneho orgánu, ktorý dôvodil, že mal žalobca pre svoje trvalé bydlisko „logicky predpokladať“, že sa nachádza v obci - máme za to, že sa súd námietkami žalobcu ohľadom zákonnosti postupu a rozhodnutí (v oboch stupňoch) nijako nezoberal, nakoľko súd
3 O.s.p. prihliadne na tie vady konania, ktoré mohli spôsobiť nezákonnosť rozhodnutia.
názoru žalobcu prihliadnutie na osobu páchateľa pri ustálení odpovede, či išlo alebo nešlo o priestupok, je v hrubom rozpore s ústavnou zásadou rovnosti pred zákonom tak ako dôvodil žalobca v odvolaní aj žalobe. V prípade rozsudku ide o zjavnú nesprávnosť skutkových záverov a nesprávne právne posúdenie, ktoré má za následok existenciu odvolacieho dôvodu
2 písm. d/ a f/ O.s.p. Žalobca tiež namietal, že nezisťovaním pravdivosti tvrdenia žalobcu bol porušený zákon, konkrétne neodôvodnením, resp. diskriminačným odôvodnením rozhodnutia správnym orgánom (porušenie zásady rovnosti pred zákonom a odňatie práva konať pred iným orgánom ako súdom) a rozhodnutia na základe nezisteného skutkového stavu žalovaným (porušenie práva na ochranu
51. 13 ods. 1 Ústavy SR). Má teda za to, že sám súd zaťažil súdne konanie odvolacím dôvodom
2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ a h/ O.s.p. tým, že nerozhodol o predmetných námietkach v rozsahu žaloby a pri posúdení konania žalobcu (na rozdiel od žalovaného a presne ako správny orgán) neaplikoval ustanovenie § 3 ods. 2 písm. b/ a § 4 ods. 1 písm. c/ zákona č. 8/2009 Z. z. a ignoroval skutkový stav vyplývajúci z dôkazov predložených žalobcom, preukazujúcim opak (v konaní vyvráteného) záveru žalovaného, že „na každej cestnej komunikácii, ktorou je umožnený vjazd do obce Bratislava je umiestená dopravná značka IS36a“, ktorou žalovaný odôvodnil vedomosť žalobcu o objektívnom porušení povinností vyplývajúcich z § 3 ods. 2 písm. b/ ZCP. Predmetný záver súdu je o to nepochopiteľnejší, že sa žalovaný touto námietkou žalobcu relatívne dôsledne zaoberal a jeho právne závery žalobca v žalobe nijako nenamietal; dokonca priamo vyzdvihol dôslednú aplikáciu § 3 ods. 2 písm. b/ a § 4 ods. 1 písm. c/ ZCP, ktoré neaplikovali ani správny orgán a v konečnom dôsledku ani súd pod dojmom vyjadrenia žalovaného pred súdom, ktoré je ale zmenou odôvodnenia zákonnosti postupu oproti rozhodnutiu žalovaného o odvolaní. Prihliadnutie na argumentáciu žalovaného neuplatnenú v správnom konaní, ktorého zákonnosť je v rozpore s konštantnou judikatúrou najvyššieho súdu v prípadoch súdneho prieskumu priestupkov a je odvolacím dôvodom. Ďalej žalobca namietal, že záver súdu o tom, že z iných okolností, nemajúcich svoju podstatu v cestnej premávke - slovami súdu „vzhľadom na okolnosti, jeho osobu a dôkazy musel vedieť - mal vodič usudzovať o existencii zákazu/príkazu/obmedzenia, odporujú objektívnej podstate zákona č. 8/2009 Z. z. a jeho základným ustanoveniam, najmä § 3 ods. 2 písm. b/ a § 4 ods. 1 písm. c/. Záver súdu o „okolnostiach“, pre ktoré si mal žalobca byť vedomý dopravného obmedzenia pritom priamo odporuje § 4 ods. 1 písm. c/, nakoľko je vodič povinný venovať sa výhradne vedeniu vozidla a situácii v cestnej premávke a teda má zakázané venovať sa zisťovaniu, či by okolnosti mohli nasvedčovať tomu, že sa má riadiť niektorým zákazom/príkazom/obmedzením, čím je
žalobcu daný odvolací dôvod
2 písm. f/ O.s.p. Z toho istého odvolacieho dôvodu namietal žalobca záver súdu, ktorý tvrdí, že podmienkou toho, že v obci sa musí ísť rýchlosťou 50 km/h, nie je okolnosť, že vodič musí prejsť okolo značky, nakoľko je takýto záver v rozpore so základnou povinnosťou účastníka cestnej premávky (vrátane chodcov) dodržiavať obmedzenia, vyplývajúce
2 písm. b/ ZCP z umiestneného dopravného značenia, medzi ktoré patrí aj obmedzenie maximálnej povolenej rýchlosti v obci
4 ZCP, ktorého zavinené porušenie súd skonštatoval. V zhode so žalovaným v odôvodnení rozhodnutia o zamietnutí odvolania tvrdil, že existencia dopravného značenia je objektívnou podmienkou pre vynucovanie akýchkoľvek obmedzení vyplývajúcich z právnych predpisov, aj keď sa rozchádza so žalovaným v zásadnej otázke, či konkrétny vjazd na územie mesta Bratislavy bol v čase, v ktorom žalobca viedol vozidlo, riadne označený. Na uvedený rozpor nemá vplyv neskoršie vyjadrenie žalovaného v konaní pred súdom, ktoré obsahuje úplne inú argumentáciu, ktorá sa v spise žalovaného nenachádza. Žalobca sa preto domnieva, že súd bol povinný rozhodnúť v medziach žaloby a stotožnením sa s neskoršou argumentáciou žalovaného uvedenú povinnosť porušil. Odkaz súdu na „dôkazy“, na ktoré mal brať ohľad žalobca v danej situácii, je nezrozumiteľný, nakoľko vôbec nie je jasné, aké dôkazy má súd namysli, keďže dôkazy (v akomkoľvek slova zmysle) v čase pred zastavením vozidla žalobcu neexistovali. Vzhľadom na objektívny charakter posudzovania konania účastníkov cestnej premávky, ktorý je nepochybný a je prejavom ústavnej zásady rovnosti pred zákonom v priestupkovom(správnom) konaní, je celkom neprijateľný záver súdu, že pre posudzovanie skutočnosti, či nesie žalobca zodpovednosť za porušenie ustanovenia § 16 ods. 4 ZCP, môže mať vplyv osoba žalobcu a ktorý namieta
2 písm. f/ O.s.p. V súlade so žalobným návrhom a námietkami žalobcu v priestupkovom konaní si naďalej myslí, že rozhodnutie správneho orgánu musí byť zrušené s poukazom na § 250j ods. 2 písm. a/ až e/ O.s.p. a rozhodnutie žalovaného s poukazom na § 250j ods. 2 písm. b/, c/ a e/ O.s.p. a preto v prvom rade žiadal odvolací súd, aby rozhodol
3 O.s.p. Namietal tiež neprimeranú dĺžku konania na prvostupňovom súde, nakoľko žaloba bola podaná v marci 2010 a súd stanovil termín pojednávania, na ktorom rozhodol, na 16. novembra 2012, čiže po viac ako 32 mesiacoch po jej podaní, pričom zjavne
súdu išlo o jasnú vec, nakoľko relevantné zistenia a závery odôvodnenia rozhodnutia súdu sú obsiahnuté v 2 odsekoch na sotva jednej strane. Navyše je možné konštatovať, že súd bol nečinný od mája 2010 do novembra 2012, nakoľko mu spis žalovaného spolu s jeho vyjadrením bol doručený 21. apríla 2010, čiže promptne po podaní žaloby. Výnimkou bola výzva na zaplatenie súdneho poplatku z februára 2012, ktorá však nie je úkonom súdu vo veci samej. Žalobca sa domnieva, že nesmie utrpieť na svojich právach len preto, že súd nevedel dva roky zistiť, že nie je zaplatený súdny poplatok, prípadne, že je preťažený obrovským kvantom spisov. Ďalej uviedol, že po prípadnom zamietnutí odvolania mu hrozí, že pre pomalý postup súdu bude na ňom vykonávaný zvyšok trestu za čin spred vyše troch rokov, čo nehrozí ani tým osobám, ktorých zodpovednosť za priestupok sa nevyšetrila alebo z iných dôvodov unikli spravodlivosti v objektívnej lehote 2 rokov, prípadne trojročnej lehote (od dňa vykonateľnosti)
SP. Dodal, že nebol od vydania vodičského preukazu okrem predmetného prípadu ani jedenkrát sankcionovaný za porušenie ustanovení ZCP, nejde teda o žiadneho cestného piráta, ktorý by sa potreboval obhajovať účelovou obranou ako mu podsúva súd. Týmto postupom súdu došlo
žalobcu k porušeniu povinnosti
prvej vety § 100 ods. 1 O.s.p. a takýto postup prvostupňového súdu je v rozpore so základnými zásadami konania pred súdom na úkor medzinárodnoprávne a ústavne zaručených práv žalobcu na dosiahnutie rozhodnutia v primeranej lehote. Žalobca si napokon uplatnil náhradu trov konania i právneho zastúpenia a navrhol zmeniť rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4S135/2010-30 ICS 1010200724 zo dňa
žalovaného zo všetkých okolností tohto prípadu nemal pochybnosti o tom, že žalobca viedol motorové vozidlo na inkriminovanom mieste a čase na Kazanskej ulici, ktorá sa nachádza v intraviláne obce Bratislava. Súd vyhodnotil námietku žalobcu ohľadom neexistencie značky vyznačujúcej začiatok obce za účelovú obranu, lebo podmienkou toho, že v obci sa musí jazdiť rýchlosťou 50km/h, nie je okolnosť, že vodič musí prejsť okolo značky označujúcej začiatok obce. Žalobca taktiež vzhľadom na okolnosti, jeho osobu a dôkazy musel vedieť, že sa nachádza v obci, avšak napriek tomu jazdil rýchlosťou, ktorá prekračovala povolenú rýchlosť v obci. Žalovaný zdôraznil, že pri každom vstupe do Slovenskej republiky sa umiestňujú zvislé dopravné značky, jednou z nich je značka Všeobecné informácie o dopravných obmedzeniach (č. IP 33), ktorá informuje o dopravných obmedzeniach v Slovenskej republike ustanovených všeobecnými pravidlami cestnej premávky. Výpoveďou obvineného je preukázané, že pri jazde po diaľničnom obchvate v Bratislave rešpektoval zákonom stanovenú maximálnu rýchlosť jazdy v obci - ako tvrdí po diaľnici, z ktorej zišiel na križovatke Prístavný most - Bajkalská, jazdil 90 km rýchlosťou. Po zjazde z Prístavného mosta pokračoval po komunikáciách, ktoré nie sú diaľnicou a teda, keď vedel, že pri jazde po diaľnici sa nachádza v obci, túto skutočnosť musel vedieť, aj keď sa napojil na Slovnaftskú ulicu. Na každej cestnej komunikácii, ktorou je umožnený vjazd do obce Bratislava, je umiestnená dopravná značka IS 36a. Dopravná značka IS 36a informuje o názve a o začiatku obce, pričom vymedzuje miesto, od ktorého platia ustanovenia pravidiel cestnej premávky, ktoré sa vzťahujú na pravidlá správania sa v obci, ako napríklad najvyššia dovolená rýchlosť, ktorá je umiestnená aj pri vstupe do Slovenskej republiky cez hraničný prechod Berg. Žalovaný predpokladal, že od žalobcu ako držiteľa vodičského oprávnenia sa očakáva, že ovláda pravidlá cestnej premávky, medzi ktoré patrí aj znalosť rýchlosti jazdy v zmysle § 16 zákona o cestnej premávke. Je nelogické, aby žalobca, ktorý vedie osobné motorové vozidlo v intraviláne hl. mesta Slovenskej republiky - v Bratislave nevedel, že jazdí v obci. Žalovaný ďalej uviedol, že z fotodokumentácie je čitateľné evidenčné číslo vozidla, ktoré rýchlosť prekročilo. Je pravdou, že z fotografie založenej v spise nie je možné určiť typ motorového vozidla. I napriek tomu žalovaný neakceptoval pochybnosť typu motorového vozidla, pretože vozidlo T. bolo po zadokumentovaní priestupku bezprostredne zastavené hliadkou PZ. Čiže osoba aj vozidlo boli stotožnené. Skutočnosť, že priestupku sa dopustil žalobca preukazuje aj záznam výstupu z Rameru 7 CCD - U, ktorý je v digitálnej forme archivovaný na Krajskom dopravnom inšpektoráte. Z uvedených dôvodov navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny. IV. Konanie pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky ako súdom odvolacím Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 veta prvá Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov, ďalej len „O. s. p.“, v spojení s § 10 ods. 2 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo (
1 veta prvá O. s. p. v spojení s § 211 a nasl. O. s. p.) a jednomyseľne dospel k záveru, že odvolanie nie dôvodné. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky rozhodnutím číslo SLV-PS-1120/2012 z
toho, ktorého sa text odôvodnenia týka.
2 O. s. p. odvolací súd rozhodne o odvolaní spravidla bez pojednávania, ak to nie je v rozpore s verejným záujmom. Na prejednanie odvolania nariadi pojednávanie, ak to považuje za potrebné, alebo ak vykonáva dokazovanie. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že krajský súd verejne prerokoval vec a verejne vyhlásil rozhodnutie
1 O.s.p. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia.
ods. 2 tohto ustanovenia, ktorý asi žalobca pre prerokúvaný prípad nedocenil, ak správny orgán
osobitného zákona rozhodol o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov ( § 7 ods. 1) Z obsahu pripojených spisov odvolací súd zistil, že predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného, ktorým bol žalobca uznaný za vinného z priestupku
1 písm. h/, k/ zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch (ďalej iba ZP) na vyššie uvedenom skutkovom základe, za čo mu bola
P uložená sankcia - pokuta vo výške 300,- Eur a zákaz činnosti viesť osobné motorové vozidlá na dobu 6 mesiacov a povinnosť uhradiť trovy konania vo výške 16,- Eur.
P, priestupkom je zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v tomto alebo v inom zákone, ak nejde o iný správny delikt postihnuteľný
osobitných právnych predpisov, alebo o trestný čin.
P, na zodpovednosť za priestupok stačí zavinenie z nedbanlivosti, ak zákon výslovne neustanoví, že je potrebné úmyselné zavinenie.
P, priestupok je spáchaný z nedbanlivosti, ak páchateľ vedel, že môže svojím konaním porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom, ale bez primeraných dôvodov sa spoliehal na to, že tento záujem neporuší alebo neohrozí, alebo nevedel, že svojím konaním môže porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom, hoci to vzhľadom na okolnosti a na svoje osobné pomery vedieť mal a mohol.
odseku 2 tohto ustanovenia priestupok je spáchaný úmyselne, ak páchateľ chcel svojím konaním porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom alebo vedel, že svojím konaním môže porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom, a pre prípad, že ho poruší alebo ohrozí, bol s tým uzrozumený. Napokon odsek 3 stanovuje, že konaním sa rozumie aj opomenutie takého konania, na ktoré bol páchateľ vzhľadom na okolnosti a svoje osobné pomery povinný.
P, účinného v čase spáchania priestupku sa priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky dopustí ten, kto ako vodič motorového vozidla prekročí rýchlosť ustanovenú v osobitnom predpise alebo prekročí rýchlosť ustanovenú dopravnou značkou alebo dopravným zariadením a
písmena
4 ZCP vodič smie v obci jazdiť rýchlosťou najviac 50 km.h-1, a ak ide po diaľnici v obci alebo po rýchlostnej ceste v obci, najviac 90 km.h-1.
P sankciu možno uložiť samostatne alebo s inou sankciou; pokarhanie nemožno uložiť spolu s pokutou.
P správne orgány a orgány oprávnené objasňovať priestupky (§ 58 ods. 3)
P orgány oprávnené objasňovať priestupky ( § 58 ods. 3) sú pri objasňovaní priestupkov oprávnené a) vyžadovať vysvetlenie od fyzických osôb alebo právnických osôb; vysvetlenie od maloletého alebo mladistvého možno vyžadovať len za prítomnosti jeho zákonného zástupcu alebo fyzickej osoby, ktorá sa osobne stará o maloletého alebo mladistvého na základe rozhodnutia
osobitných predpisov, 8b) alebo zástupcu zariadenia, v ktorom je maloletý alebo mladistvý umiestnený na základe rozhodnutia súdu
osobitných predpisov, alebo zástupcu orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately,
P o úkonoch uvedených v odseku 1 napíše orgán oprávnený objasňovať priestupky (§ 58 ods. 3) záznam alebo ich výsledok zapíše do správy o výsledku objasňovania priestupku.
P správa o výsledku objasňovania priestupku
odseku 3 písm. d/ obsahuje a/ označenie orgánu, ktorý vykonával objasňovanie, b/ stručné a výstižné popísanie skutkového stavu s uvedením, o aký priestupok ide. c/ osobné údaje podozrivého z priestupku, poškodeného a prípadných svedkov spolu so stručným obsahom ich výpovede.
ods. 5 tohto ustanovenia - k správe o výsledku objasňovania priestupku
odseku 4 sa pripoja všetky dôkazy, ktoré sa získali počas objasňovania priestupku.
P, ak nie je v tomto alebo v inom zákone ustanovené inak, vzťahujú sa na konanie o priestupkoch všeobecné predpisy o správnom konaní.
1 Správneho poriadku na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi.
odseku 2 tohto ustanovenia dôkazmi sú najmä výsluch svedkov, znalecké posudky, listiny a ohliadka. Preskúmaním predloženého spisového materiálu Najvyšší súd SR ako súd odvolací zistil, že správne orgány aplikovali správne najmä ustanovenia zákona o priestupkoch v znení neskorších predpisov na vzniknutú situáciu, najmä na posúdenie skutku a uloženie sankcie. Priestupkové konanie je jedným celkom a preto i dôkazy vykonané, resp. vyhodnotené v odvolacom konaní, ak boli riadne vykonané už pred správnym orgánom prvého stupňa, sú dôkazmi vykonanými a vyhodnotenými v súlade so zákonom. Dôkazom v súlade s už uvedenými citáciami zákonných predpisov je samozrejme i výpoveď obvineného z priestupku - žalobcu, resp. jeho tvrdenia obsiahnuté v písomnostiach založených v priestupkovom spise, ak boli podkladom pre rozhodnutie a boli vykonané, či už v prvostupňovom alebo odvolacom konaní. Odvolací správny orgán môže vykonávať dôkazy rovnako ako prvostupňový správny orgán, ak splní zákonom stanovené podmienky. Pre vyhodnotenie už vykonaného dôkazu, ku ktorému sa mohol priestupca vyjadriť v konaní pred prvostupňovým správnym orgánom, už dokazovanie v odvolacom konaní osobitne nariaďovať netreba. Odvolací súd k odvolacej námietke žalobcu o viazanosti súdu skutkovým stavom, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia odcitoval ustanovenie § 250i ods. 2 O.s.p., ktoré má v prerokúvanom prípade ten význam, že neobmedzuje dokazovanie a zistený skutkový stav momentom vydania napadnutého rozhodnutia a umožňuje dokonca i súdu, a to dokonca i odvolaciemu, ktorý vec preskúmava, ustáliť skutkový stav v súlade s už vykonanými dôkazmi (ako v prerokúvanom prípade) alebo s dôkazmi, ktoré sám vykoná a vyhodnotí (to sa v prerokúvanej veci nestalo). Ústava Slovenskej republiky stanoví v článku 13, za akých podmienok je možné ukladať povinnosti a obmedziť základné práva.
odseku 1 povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd, medzinárodnou zmluvou
čl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo nariadením vlády
čl. 120 ods. 2.
odseku 2 medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom.
tretieho odseku zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky. Napokon
odseku 4 pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Citovaný § 16 ods. 4 ZCP ukladá vodičovi povinnosť dodržiavať v obci rýchlosť 50km/hod. Táto povinnosť je súčasťou prípravy vodiča v autoškole a zložením skúšky a prevzatím vodičského preukazu po jej úspešnom absolvovaní sa vodič osvedčuje nielen zo znalosti tohto ustanovenia - pravidla platiaceho v cestnej premávke, ale aj z ďalších, nevyhnutných na riadenie motorového vozidla. Rovnako boli citované ustanovenia §§ 3 a 4 ods. 1 až 3 ZoP o zavinení priestupku. Zo skutkových zistení vyplýva jednoznačne, že žalobca riadil vozidlo vyššou rýchlosťou než je v obci povolené, a to o 44 kilometrov za hodinu. Obvinený z priestupku rýchlosť jazdy priznal. Bránil sa však tým, že nemal vedomosť o tom, že prešiel miestom, kde by bola osadená značka IS 36a - začiatok obce, ktorá by ho upozornila v súlade s jeho vedomosťami vodiča, že vošiel do obce, teda priestoru, v ktorom je možné sa osobným motorovým vozidlom pohybovať po ceste maximálne 50 km/hod. a po diaľnici 90 km/hod., ak dopravné značenie alebo dopravná značka neurčia inak. Počas ústneho pojednávania konaného
iných znakov, než len
dopravnej značky určiť, či je ešte alebo už v obci, či mimo nej, napríklad ak do obce vošla, zaparkovala vozidlo a o určitý čas vozidlo znovu použila na jazdu aplikujúc počas jazdy dopravné obmedzenia v obci (aj rýchlostné) bez toho, aby znovu musela byť informovaná dopravnou značkou IS 36a o začiatku obce. Z hľadiska zavinenia odvolací súd považoval za preukázané, že žalobca mal vedomosť, že je v obci, nielen preto, že Bratislavu ako miesto svojho trvalého bydliska pozná, ale i preto, že počas jazdy, i keď v noci, nemohol nevidieť, že sa nachádza v zastavanej zóne, že prechádza po uliciach, na ktorých sa z oboch strán nachádzajú napríklad chodníky, priechody pre chodcov, pouličné osvetlenie a podobne, čo spravidla mimo obce nie je. Táto vedomosť je najmä na úseku medzi Prístavným mostom - Bajkalskou ulicou a miestom, kde bol žalobca zastavený hliadkou polície, neodškriepiteľná. Pri priestupku je
už citovaných ustanovení dôležité nielen to, či ide o konanie, ktoré je za priestupok výslovne označené v zákone o priestupkoch alebo v inom zákone, ale musí ísť o konanie, ktorého sa obvinený z priestupku dopustil prinajmenšom z nevedomej nedbanlivosti a musí sa ním porušovať alebo ohrozovať záujem spoločnosti. Zavinenie nie je možné vyvodzovať len z toho, že vodič nevidí dopravnú značku, ale tak, ako na to poukázal už krajský súd i z toho, či mohol získať informáciu uvedenú na takej značke z iných zdrojov a podnetov. Je nepochybné, že dopravné značenie je primárnym zdrojom informácií vodičov a základným zdrojom oprávnení priestupkových orgánov postihovať vodičov za nerešpektovanie dopravných predpisov. Chýbajúce dopravné značenie však nemôže automaticky bez zisťovania ďalších skutočností, znamenať nevedomosť vodičov a ich oprávnenie porušovať predpisy, ktoré sú im inak známe. Neznamená ani to, že vodič je povinný po vjazde od každej zastavanej oblasti odstaviť vozidlo a dostupnými prostriedkami zisťovať, či je v obci alebo nie. Avšak formalistický prístup, popísaný žalobcom najmä v odvolaní, by mohol viesť k nepostihnuteľnosti každého vodiča, ktorý by sústavne jazdil v obci 90 km/hod. a tak prekračoval povolenú rýchlosť len preto, že by tvrdil, že po opustení trvalého bydliska v rámci väčšieho mesta nevidel po každodennom začatí jazdy dopravnú značku začiatok obce, resp. žiadne dopravné značenie obmedzujúce rýchlosť jazdy. Nepriamym dôkazom vedomosti žalobcu, že sa nachádza v obci však bolo i to, že tvrdil, že po diaľnici, po vstupe do Bratislavy, jazdil 90 km/hod. - ako v obci. Rovnako odvolací súd preskúmal uloženú sankciu a zistil, že bola uložená v primeranej výške a so zreteľom ku všetkým okolnostiam prípadu, najmä osobe páchateľa, spôsobu páchania priestupku, významu ohrozeného záujmu i miere zavinenia, ktoré hraničilo s priamym úmyslom prekročiť povolenú rýchlosť. Nad rámec odvolania odvolací súd dopĺňa, že ak by aj prijal obhajobu žalobcu, že nevedel a nemal z čoho zistiť, že jazdí v obci, v čase spáchania skutku bolo priestupkom
P akékoľvek prekročenie rýchlosti, čo bolo zároveň závažným porušením dopravných predpisov. Z uvedeného vyplýva, že i prekročenie rýchlosti o 4 km/hod. mimo obce by v októbri 2009 bolo považované za označený priestupok a postihnuteľné rovnako, ako konanie žalobcu. Odvolací súd dodáva, že nie je kompetentný riešiť problémy spojené s dĺžkou konania, nepozná jej dôvody a nie je orgánom, ktorému prináleží zjednať nápravu. Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil
1, 2 O.s.p. ako vecne správny. V. Trovy konania O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd
1 O.s.p. tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal, pretože žalobca nemal v odvolacom konaní úspech a žalovaný zo zákona na náhradu trov konania nemá nárok. Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.