1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) žaloby žalobcu, ktorými sa domáhal zrušenia rozhodnutí žalovaného
6 zákona č. 511/1992 Zb. žalobcovi vyrubený rozdiel dane za ubytovanie za zdaňovacie obdobie v roku 2008 v sume 1466,54 eura), rozhodnutia č. I/221/953-5421/2011/990142-r z
vyhlášky Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky č. 277/2008 Z. z., ktorou sa ustanovujú klasifikačné znaky na ubytovacie zariadenia pri ich zaraďovaní do kategórií a tried (ďalej len „vyhláška č. 277/2008 Z. z.“). Krajský súd
1 OSP (v spojení s § 245c ods. 1 veta prvá OSP) spojil na spoločné konanie konania vo všetkých štyroch v žalobách z dôvodu, že ide o veci, ktoré sa týkajú tých istých účastníkov a skutkovo spolu súvisia. Krajský súd preskúmal napadnuté rozhodnutia
1 OSP v súvislosti s § 247 ods. 1 OSP a dospel k záveru, že zo strany žalovaných správnych orgánov nedošlo k porušeniu zákonnosti, ktoré by malo vplyv na rozhodnutie vo veci samej. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na ustanovenia §§ 37, 38, 41 a 43 zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 582/2004 Z. z.“ alebo zákon o miestnych daniach“). S poukazom na § 1 vyhlášky č. 277/2008 Z. z. dospel krajský súd k záveru, že žalobca spĺňa podmienky, aby bol považovaný za platiteľa dane za ubytovanie s tým, že zároveň spĺňa aj podmienky vymedzené v predmete dane v zmysle § 37 zákona č. 582/2004 Z. z.
krajského súdu prvou podmienkou je poskytovanie odplatného prechodného ubytovania fyzickým osobám. Krajský súd sa nestotožnil s názorom žalobcu, že poskytuje iba pobyt na lôžku. Pri poskytovaní kúpeľnej starostlivosti zväčša nejde o pacientov, ktorí sú viazaní na lôžko a musia dodržiavať nemocničný režim. Ide o prechodné odplatné ubytovanie fyzických osôb v zariadenia žalobcu, ako aj v iných ubytovacích zariadeniach mimo zariadení žalobcu, pri využívaní všetkých poskytovaných služieb žalobcu. Pokiaľ si fyzická osoba zvolí ubytovanie v kúpeľoch, táto musí zaplatiť daň za ubytovanie. Druhou podmienkou je
krajského súdu, že ide ubytovacie zariadenia ktorého kategorizáciu určuje osobitný predpis. V súčasnosti upravuje kategorizáciu § 2 a § 3 vyhlášky č. 277/2008 Z. z. s tým, že charakteristika jednotlivých druhov kategórii je uvedená v § 4 citovanej vyhlášky. Na námietku žalobcu, že kategorizácia sa netýka zdravotníckych zariadení a že svoju činnosť nevykonáva na základe živnostenského oprávnenia, ale na základe rozhodnutia ministerstva zdravotníctva, krajský súd uviedol, že § 37 zákona č. 582/2004 Z. z. odkazuje iba na kategórie ubytovacích zariadení a nie na to, pod akú inštitúciu patrí. O náhrade trov konania rozhodol krajský súd
Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie vytýkajúc krajskému súdu, že neúplne zistil skutkový stav a vec nesprávne právne posúdil. Namietal, že krajský súd dospel k ničím nepodloženým zisteniam, že pri kúpeľnej starostlivosti nejde o pacientov, ktorí sú viazaní na lôžko, že zariadenie žalobcu nemožno porovnávať s kúpeľnou starostlivosťou, ďalej, že lôžko v nemocniciach nie je za odplatu a, že zariadenia žalobcu spĺňajú kategorizáciu
277/2008 Z. z. Ďalej namietal že súd ponechal v platnosti vyrubenú daň za ubytovanie v konkrétnej výške bez ohľadu na to, aby bolo zrejmé, ktorým osobám malo byť poskytnuté ubytovanie.
názoru žalobcu krajský súd nesprávne posúdil otázku, či žalobca ako prevádzkovateľ prírodných liečebných kúpeľov poskytuje pobyt na lôžku ako službu súvisiacu s poskytovaním zdravotnej starostlivosti alebo ubytovanie, ktoré je predmetom dane. Žalobca poukazoval nato, že nie je daňovníkom ani platiteľom dane za ubytovanie a ani poskytovaný pobyt na lôžku, ako služba súvisiaca s poskytovaním zdravotníckej starostlivosti, nie je predmetom dane za ubytovanie nakoľko: ide o prírodné liečebné kúpele so zariadením ústavnej zdravotnej starostlivosti a nie ubytovacím zariadením, pričom žalobca neposkytuje odplatné prechodné ubytovanie v ubytovacom zariadení ale zdravotnú starostlivosť a neposkytuje ani ubytovacie služby na základe živnostenského oprávnenia. Kategorizácia
vyhlášky č. 419/2001 Z. z., ktorou sa upravuje kategorizácia ubytovacích zariadení a klasifikačné znaky na ich zaraďovanie do tried (ďalej len „vyhláška č. 419/2001 Z. z.“) zrušená vyhláškou č. 277/2008 Z. z., sa zaoberala iba kategorizáciou ubytovacích zariadení.
žalobcu sa prvostupňový súd nevysporiadal s námietkou, prečo by mala vyhláška č. 277/2008 Z. z. nahradiť vyhlášku č. 419/2001 Z. z., keď to nevyplýva zo žiadneho prechodného ustanovenia. Prírodné liečebné kúpele nie sú zaradené do taxatívneho výpočtu ubytovacích zariadení uvedených v § 2 vyhlášky č. 419/2001 Z. z. a prírodné liečebné kúpele nemožno zamieňať s kúpeľným hotelom ako ubytovacích zariadení. Na záver žalobca namietal, že nie sú dané podmienky na to, aby ním poskytované služby boli predmetom dane za ubytovanie, preto navrhol rozhodnutie krajského súdu zmeniť a rozhodnutia žalovaného v
jeho názoru krajský súd vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, dôkazy správne vyhodnotil a správne posúdil. Žalobca spĺňa podmienky platiteľa dane za ubytovanie nakoľko je prevádzkovateľom zariadenia, v ktorom poskytuje odplatné prechodné ubytovanie. Na základe uvedených skutočností žiadal, aby odvolací súd rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici v celom rozsahu potvrdil a žalovanému
3 OSP zastavil a zároveň rozsudok doplnil i na základe odvolania žalovaného 2. (posúdiac toto
jeho obsahu) a zaviazal žalobcu
2 prvá veta OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP zaplatiť žalovanému
druhej hlavy piatej časti OSP, ktorá obsahuje v § 250 k a § 250 h OSP osobitnú úpravu náhrady trov konania a súd preto nemal použiť všeobecné ustanovenia obsiahnuté v tretej časti OSP.
žalobcu, ak krajský súd mal za to, že konanie bolo možné zastaviť mal tak urobiť na začiatku konania a nebolo potrebné žiadať vyjadrenie žalovaného
2 OSP je možné priznať žalovanému správnemu orgánu náhradu trov konania iba v prípade, ak bolo konanie zastavené z dôvodu späťvzatia žaloby, to čomu v posudzovanej veci nedošlo. Vzhľadom na uvedené navrhol rozhodnutie krajského súdu zmeniť a žalovanému náhradu trovy konania nepriznať. Žalovaní v časti odvolací návrh ohľadom trov konania nepodali. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250j a ods. 2 OSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu vo veci samej nie je možné priznať úspech. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb (§ 224 ods. 1 OSP). Súdy v správnom súdnictve prejednávajú na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP). Úlohou správneho súdu pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu
piatej časti druhej hlavy OSP je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či rozhodnutie obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda, či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma procesné pochybenie správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP). Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu v konkrétnej veci sa sám v zásade obmedzí na otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých správny orgán vychádza nie sú pochybné najmä kvôli prameňu, z ktorého pochádzajú alebo pre porušenie niektorej procesnej zásady správneho konania a ďalej na otázku, či vykonané dôkazy logicky robia vôbec možným skutkový záver ku ktorému správny orgán dospel. Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti správneho rozhodnutia a postupu správneho orgánu posudzuje, či správny orgán aplikoval na predmetnú vec relevantný právny predpis. Z obsahu spisového materiálu Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) zistil, že napadnuté rozhodnutia žalovaný 1. odôvodnil poukazom na ustanovenia článku 3 § 15 - 23 všeobecne záväzného nariadenia žalovaného 2. o miestnych daniach a o miestnom poplatku za komunálne odpady a drobnej stavby č. 2/2009 a č. 2/2008, ktorými obciam upravili platenie dane za ubytovanie. Listom zo dňa 11. mája 2010 žalovaný 2. vyžiadal od žalobcu doklady preukazujúce skutočnosti uvedené vo výkazoch predložených za príslušné zdaňovacie obdobie a knihu ubytovaných hostí. Žalobca doklady nepredložil, v dôsledku čoho správca dane vykonal dňa 6. júla 2010 daňovú kontrolu, o ktorej vypracoval protokol a zaslal žalobcovi na odsúhlasenie. Žalobca s vyrubením dane nesúhlasil s odôvodnením, že nie všetci hostia uvedený v knihe boli aj ubytovaní. Správca dane jeho námietky neuznal a daň mu vyrubil. V odôvodnení rozhodnutia poukázal nato, že žalobca si
jeho názoru nesprávne vysvetľuje § 37 zákona č. 582/2004 Z. z., ktorý odkazuje na ustanovenie § 2 vyhlášky č. 419/2001 Z. z. Pre zaradenie do tried nie je rozhodujúci názov zariadenia, ale to, či toto zariadenie spĺňa podmienky kategórii a uvedených vo vyhláške. Ďalej svoje rozhodnutia odôvodnil tým, že žalobca bol povinný správcovi dane nahlásiť skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane na predpísanom tlačive. Žalobca tak neurobil a preto správca dane v zmysle § 42 zákona č. 511/1992 Z. z. o správe daní, na splnenie tejto povinnosti vyzval. Správca dane vykonal miestne zisťovanie za účelom zistenia počtu ubytovaných osôb a prenocovaní
údajov z knihy ubytovaných. Žalobca vykonanie miestneho zisťovania neumožnil a doklady nepredložil, preto správca dane určil daň
pomôcok, ktoré mal k dispozícii a ktoré si sám zaobstaral. Správca dane dodržal zákonné podmienky na použitie spôsobu určenia dane
pomôcok.
zákona o miestnych daniach predmetom dane za ubytovanie je odplatné prechodné ubytovanie fyzickej osoby v ubytovacom zariadení, z ktorého kategorizáciu určuje osobitný predpis (ďalej len zariadenie).
zákona o miestnych daniach, daňovníkom je fyzická osoba, ktorá sa v zariadení odplatne prechodne ubytuje.
zákon o miestnych daniach platiteľom dane je prevádzkovateľ zariadenia ktorý odplatné prechodné ubytovanie poskytuje.
zákona o miestnych daniach obec ustanoví všeobecne záväzným nariadením podobnosti §§ 37 až 41, najmä náležitosti a lehotu oznamovacej povinnosti platiteľa dane, sadzbu dane, rozsah a spôsobu vedenia preukázanej evidencie na účely dane, spôsoby vyberania dane, náležitosti potvrdenia o zaplatení dane, lehoty na účel dane, k spôsobu vyberania dane, a náležitosti potvrdenia o zaplatení dane, lehoty a spôsoby jej odvodu v obci prípadné oslobodenia od tejto dane alebo zníženia dane.
277/2008 Z. z., táto vyhláška ustanovuje druhy kategórii a triedy bytom akcií zariadení k ako aj klasifikačné znaky, ktoré musia spĺňať ubytovacie zariadenia pri zaraďovaní do kategórií a tried. Kategorizácia sa vzťahuje na ubytovacie zariadenia, ktoré prevádzkujú podnikatelia poskytujúci ubytovanie a s ním spojené služby na základe živnostenského oprávnenia.
277/2008 Z. z. na účely tejto vyhlášky sa rozumie: a/ ubytovacím zariadením je budova, alebo priestor alebo plocha, ktorou sa verejnosti celoročne poskytuje za úhradu prechodné ubytovanie a s tým spojené služby, b/ kategóriou ubytovacieho zariadenia určenie druhu ubytovacieho zariadenia
na základe splnených kritérií kategorizácie
klasifikačných znakov a fakultatívnych znakov ubytovacieho zariadenia uvedených v prílohe, c/ triedou určenie minimálnych požiadaviek na vybavenie ubytovacieho zariadenia
jednotlivých kategórií a požiadaviek na úroveň a rozsah poskytovaných služieb v spojení s ubytovaním
kritérií uvedených v prílohe.
578 /2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do
osobitného predpisu alebo 2. živnostenského oprávnenia
osobitného predpisu, alebo
osobitného predpisu.
1 zákona č. 577/2004 Z. z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzané zo zdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti (v znení zákona č. 720/2004 Z. z.) v znení účinnom do 30. novembra 2011, na základe verejného zdravotného poistenia sa plne alebo čiastočne uhrádza kúpeľná starostlivosť a nadväzuje na predchádzajúcu starostlivosť alebo ústavnú starostlivosť. Najvyšší súd vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení ako aj ustanovení príslušnej vyhlášky po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi odvolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu, po preskúmaní odvolaním napadnutého rozsudku a po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu vychádzajúc z ustanovení § 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku. S týmto odôvodnením sa najvyšší súd v zásade stotožňuje, považujúc právne posúdenie veci krajským súdom za správne, a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku, k námietkam žalobcu uvedených v odvolaní, dopĺňa nasledovné: Z uvedených skutkových zistení je zrejmé, že krajský súd správne aplikoval citované zákonné ustanovenia, z ktorých vyplýva, že žalobca spĺňa podmienky vymedzené v predmete dane, pričom spĺňa aj podmienky nato, aby mohol byť považovaný za platiteľa dane za ubytovanie. Aj
názoru najvyššieho súdu o pobyte na lôžku je možné hovoriť predovšetkým v súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti výlučne v nemocničných zariadeniach, čo je faktor, ktorý sa účelom určenia diametrálne odlišuje od poskytovania kúpeľnej starostlivosti a to aj napriek tomu, že ani tam sa nedá výnimočne vylúčiť, že v kúpeľnej starostlivosti môže byť aj kúpeľný hosť ktorý, môže byť pripútaný na lôžku, čo však nemení charakter a účelové určenie zariadenia kúpeľnej starostlivosti. V súlade z odôvodnením prvostupňového rozsudku treba poukázať aj na vyjadrenie samotného žalobcu na ústnom pojednávaní pred krajským súdom, keď uviedol, že nemajú hotely, ale len kúpeľné domy a žalobcom predložený cenník za rok 2010, kde okrem iného je uvedené poskytovanie ubytovania za odplatu v penziónoch Lenka, Park, Relax v kúpeľnom dome, ústrednom dome a apartmánov. Z toho vyplýva, že žalobca spĺňa podmienky predmetu dane
582/2004 Z. z. a súčasne je aj daňovníkom tejto dane
K námietke žalobcu, že „sa krajský súd nevysporiadal s jeho námietkou, prečo by mala vyhláška č. 277/2008 Z. z. nahradiť vyhlášku č. 419/2001 Z. z., keď to nevyplýva zo žiadneho prechodného ustanovenia“, najvyšší súd uvádza, že táto námietka je vo vzťahu k preskúmavanej veci bez akejkoľvek právnej relevancie. Skutočnosť, že vyhláška č. 419/2001 Z. z. bola nahradená vyhláškou č. 277/2008 Z. z., vyplýva priamo zo zrušujúceho ustanovenia § 9 tejto vyhlášky. Pokiaľ ustanovenie § 37 zákona č. 582/2004 Z. z. v poznámke 23 pod čiarou až do
3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1 OSP potvrdil. Ohľadne odvolania žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23S/34/2011-139 z
1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250 k ods. 1 OSP, keďže žalobca v konaní úspech nemal a žalovaný zo zákona nemá na náhradu trov konania právo. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona číslo 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.