1 písm.
zákona č. 229/1991 Zb., čo bráni vydaniu kladného rozhodnutia
zákona č.503/2003 Z.z. V odôvodnení rozhodnutia súd uviedol, že po prejednaní návrhu v rozsahu podaného opravného prostriedku a oboznámení sa s obsahom pripojeného spisu správneho orgánu dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné
2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) potvrdiť ako správne a zákonné. Ďalej podrobne reagoval na jednotlivé námietky navrhovateľa so záverom, že žiadna z nich nie je spôsobilá, aby na jej základe napadnuté rozhodnutie odporcu zrušil. O trovách konania rozhodol krajský súd
1 tak, že vyslovil, že žiaden z účastníkov konania nemá právo na ich náhradu, keďže navrhovateľ bol v konaní neúspešný. Proti rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote navrhovateľ odvolanie s návrhom, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok aj rozhodnutie odporcu č. j. 2841/2004/PÚ/MBE zo dňa 9.12.2008 a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie. Namietal, že odporca na jednej strane nevrátil vlastníctvo k pozemku a nepriznal právo na náhradu z dôvodu ustanovenia § 1 zákona a na druhej strane pre nesplnenie zákonnej podmienky
j/ zákona č. 503/2004 Z.z., t. j. nepreukázanie tiesne a nápadne nevýhodných podmienok, o ktorých v tomto konaní vôbec nerozhodoval, preto považuje jeho rozhodnutie za zmätočné. Ďalej namietal nesprávne právne posúdenie ustanovenia § 1 zákona, ktoré upravuje navrátenie vlastníctva k pozemkom, ktoré nebolo vydané, takže z neho nevyplýva záver, ku ktorému dospel krajský súd, že pokiaľ o pozemku už bolo v minulosti rozhodnuté
iného zákona, už nemôže byť predmetom konania
zákona č. 503/2003 Z.z. Navrhovateľ si navyše neuplatňuje právo na vydanie pozemku, ale na priznanie náhrady. V danom prípade i keď sa právni predchodcovia navrhovateľa domáhali vydania pozemku
zákona č. 229/1991 Zb., pozemok im vydaný nebol, preto neexistuje prekážka pre uplatnenie reštitučného nároku
zákona č. 503/2003 Z.z. Odporca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že navrhovateľ neuviedol žiadne nové skutočnosti, iba opakuje dôvody, s ktorými sa už súd náležite vysporiadal. Svojím výkladom ustanovenia § 1 ide navrhovateľ nielen nad rámec jeho znenia, ale aj úmysel zákonodarcu, ktorý vyplýva z dôvodovej správy k tomuto zákonu, keďže cieľom zákona bolo umožniť oprávneným osobám, ktoré neuplatnili svoj nárok v lehote, aby ho mohli uplatniť v novej jednoročnej lehote, pričom predmetom vydania sú pozemky, na ktoré neboli uplatnené reštitučné nároky, alebo neboli uplatnené včas. V ustanovení § 1 zákona č. 503/2003 Z. z. je zakotvená vylučovacia podmienka, že v prípade rozhodnutia o tom istom nároku
zákona č. 229/1991 Zb. nemožno takémuto nároku priznať úspech
zákona č. 503/2003 Z.z. Preto pokiaľ správny orgán zistí, že ide o totožnú nehnuteľnosť, totožný spoluvlastnícky podiel, totožných pôvodných vlastníkov ako aj totožný reštitučný titul, že bol uplatnený včas
zákona č. 229/1991 Zb. a že o ňom bolo v zmysle tohto zákona vydané právoplatné rozhodnutie, ako to bolo aj v tejto veci, nie je naplnená podmienka
ust. § 1 zákona č. 503/2003 Z. z. a nie je možné žiadateľovi priznať vlastnícke pravo ani právo na náhradu. Navrhol preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil v plnom rozsahu ako vecne a právne správny. K podanému odvolaniu sa vyjadril aj Slovenský pozemkový fond Bratislava; uviedol, že sa pridržiava svojich doterajších ústnych a písomných podaní a považuje odvolaním napadnuté rozhodnutie krajského súdu za správne. Rovnako navrhol, aby odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu ako vecne správny potvrdil v celom rozsahu. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a jednomyseľne dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania
ust. § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk Predmetom odvolacieho konania v danej veci je rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu, ktorým správny orgán rozhodol, že navrhovateľ nespĺňa podmienky uvedené v § 1 a § 3 ods. 1 písm. j/ zákona č. 503/2003 Z.z., preto sa mu nenavracia vlastnícke právo k pozemku a nepriznáva právo na náhradu za predmetný pozemok z dôvodu, že o nehnuteľnosti bolo vydané rozhodnutie č. 638/92 z 03.09.1992, právoplatné dňa 16.10.1992, v zmysle zákona č. 229/1991 Zb. a preto nie je splnená podmienka § 1 zákona č. 503/2003 Z. z.
503/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov, tento zákon upravuje navrátenie vlastníctva k pozemkom, ktoré nebolo vydané
osobitného predpisu. Vlastnícke právo sa vracia k pozemkom, ktoré tvoria
1 písm. j/ cit. zákona, oprávneným osobám sa navráti vlastníctvo k pozemku, ktorý prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku kúpnej zmluvy uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok.
1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Najvyšší súd Slovenskej republiky, viazaný rozsahom odvolania, preskúmal rozsudok krajského súdu, pričom nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v jeho odôvodnení, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Krajský súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia dostatočným spôsobom vysporiadal s námietkami navrhovateľa, ktoré boli relevantné pre rozhodnutie vo veci samej a odvolací súd sa s ním stotožňuje v celom rozsahu a na zdôraznenie jeho správnosti považuje za vhodné reagovať iba na námietky uplatnené v odvolaní, hoci aj k nim sa krajský súd v dostatočnom rozsahu vyjadril. Podstatou podaného odvolania je námietka nesprávneho výkladu ustanovenia § 1 zákona,
ktorého zákon upravuje navrátenie vlastníctva k tým pozemkom, ktoré nebolo vydané
zákona č. 229/1991 Zb., pričom v prípade navrhovateľa bola
jeho tvrdenia táto podmienka splnená. Navyše navrhovateľ nežiada navrátenie vlastníctva, ale priznanie práva na náhradu z dôvodu zákonnej prekážky. V konaní nebolo sporné, že rodičia navrhovateľa uzatvorili dňa 15.06.1992 dohodu s a.s. Hydrostav ako povinnou osobou o vydaní predmetného pozemku, ktorú však Pozemkový úrad Bratislava - mesto právoplatným rozhodnutím č. 638/92 z 03.09.1992 neschválil z dôvodu, že nebol zistený tvrdený dôvod prechodu pozemku na štát
1 písm. k) zákona 229/1991 Zb., t. j. že kúpna zmluva bola uzatvorená v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok. V odôvodnení tohto rozhodnutia sa uvádza: „Z predložených dokladov pozemkový úrad zistil, že zmluvné strany uzavreli dňa 20.06.1972 kúpnopredajnú zmluvu ohľadom nehnuteľnosti, vedenej na liste vlastníctva č. XXX k. ú. Q., parc. č. 16974/4 o výmere 701 m2. Kúpna cena za pozemok bola určená
vtedy platného cenového predpisu - vyhláškou č. 47/69 Zb. Na znak súhlasu zmluvné strany zmluvu podpísali. Právny dôvod
1 písm. k/ zákona, o ktorý navrhovatelia opierajú svoj nárok, neobstojí. Upozornenie Hydrostavu, že prikročí k vyvlastneniu, ak nedôjde ku kúpe, nemožno považovať za uzavretie kúpy v tiesni, keďže uzavretie dohody jednak predpokladal stavebný zákon a jednak kúpna cena bola rovnaká ako náhrada určená za vyvlastnenie, ak ku kúpe nedošlo. Kúpna cena bola určená
vtedy platného cenového predpisu maximálnou sadzbou (15,- Kčs/m2), teda nie za nápadne nevýhodných podmienok. Pri nadobudnutí pozemku kúpou nie je rozhodujúce, či slúžil účelu, na ktorý bol vykúpený ...“ Z uvedeného je zrejmé, že reštitučným titulom, ktorý uplatnil navrhovateľ v žiadosti o navrátenie vlastníctva k nehnuteľnosti dňa 16.08.2004, sa už podrobne zaoberal správny orgán pri rozhodovaní o žiadosti jeho rodičov k navráteniu vlastníctva k totožnému pozemku, takže v tejto veci sa už právoplatne rozhodlo a skutkový stav sa podstatne nezmenil, čo by inak bol dôvod na zastavenie správneho konania
1 písm. i/ Správneho poriadku, ale nebola naplnená podmienka totožnosti predmetu konania vzhľadom k rozdielnemu petitu (v prvom prípade išlo o schválenie dohody o vydaní pozemku a v druhom o reštitučný nárok
1 písm. j/ zákona č. 503/2003 Z.z., ktorý je totožný s § 6 ods. 1 písm. j/ zákona č. 229/1991 Zb.), ale pri posudzovaní oboch uplatnených nárokov musel správny orgán skúmať tie isté skutkové okolnosti, preto námietka navrhovateľa, že odporca dospel k záveru o nesplnení podmienok reštitučného titulu uvedeného v § 3 ods. 1 písm. j) zákona bez toho, aby ich v konaní skúmal, nie je opodstatnená. Podstatou sporu je však výklad ustanovenia § 1 zákona č. 503/2003 Z.z. Treba pripustiť, že zákonodarca nevyjadril cieľ sledovaný prijatím tohto zákona dostatočne precízne, keď hovorí o navrátení vlastníctva k pozemkom, ktoré nebolo vydané
osobitného predpisu (ktorým je zákon č. 229/1991 Zb.), hoci dôvodová správa celkom jednoznačne hovorí, že „Cieľom predkladaného návrhu zákona je umožniť oprávneným osobám, ktoré neuplatnili svoj nárok v lehote, aby tento nárok mohli uplatniť v novej jednoročnej lehote“ a že „predmetom vydania sú pozemky, na ktoré neboli uplatnené reštitučné nároky alebo boli uplatnené po ustanovenej lehote“. Krajský súd však v odôvodnení svojho rozhodnutia urobil výklad ustanovenia § 1, a to veľmi podrobne, precízne a s presvedčivou argumentáciou, preto odvolací súd, ktorý sa s jeho právnym názorom v tejto otázke plne stotožnil, odkazuje na túto časť jeho odôvodnenia bez toho, aby uvedenú argumentáciu zbytočne opakoval. Vzhľadom na uvedené sa odvolací súd stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že na základe takto zisteného skutkového stavu navrhovateľovi nevzniklo právo na vrátenie vlastníctva k predmetnému pozemku a preto rozhodnutie správneho orgánu je vecne správne a zákonné. Po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu odvolací súd s prihliadnutím na ust. § 219 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 OSP konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od právneho názoru vysloveného v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu. Preto napadnutý rozsudok krajského súdu
1 a 2 OSP potvrdil ako vecne správny. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol
2 OSP v spojení s § 246c ods. 1, § 224 ods. 1 a § 250k ods. 1 OSP tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal, pretože navrhovateľ nebol úspešný, odporca na ich náhradu nemá zákonný nárok a zúčastneným osobám trovy v odvolacom konaní nevznikli. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.