1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP") zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala preskúmania napadnutého rozhodnutia žalovaného č. 417 884/2010 z
zákona č. 24/2006 Z. z., ktoré bolo ukončené vydaním záverečného stanoviska č. 9220/06-3.5/gn z
zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
základných údajov o navrhovanej činnosti sa jednalo o posudzovanie ťažby vykonávanej v období r. 2006 - 2045 umiestnenej v k.ú. Q. parcelné čísla: vodná ťažba - XXX/XX, XXX/XX, XXX/X (časť), XXX/X (časť), XXX/XX (časť); ostatné plochy - XXX/X (časť), X (časť), X,X,XX (časť), XX, XX, XX, XX, XX, XX, XX, XX, XX, XX, XX. V rámci vyhodnocovania vplyvov na obyvateľstvo bolo skonštatované, že významné narušenie kvality a pohody života obyvateľov sa neočakáva. Prijateľnosť činnosti deklarovalo obecné zastupiteľstvo dotknutej obce pri prezentácii činností a ďalších rokovaniach o návrhu ťažby. V záverečnom stanovisku k navrhovanej činnosti bola realizácia navrhovanej činnosti odporúčaná za predpokladu splnenia podmienok a realizácii opatrení uvedených v kapitole VI./3 záverečného stanoviska. Pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia žalovaného sa krajský súd v prvom rade vysporiadal so vznesenou námietkou pribraného účastníka konania, že napadnuté rozhodnutie v zmysle § 248 písm. a/ OSP nepodlieha súdnemu prieskumu. V tejto súvislosti bez ohľadu na opakované poukazy na staršiu judikatúru dospel k záveru, že rozhodnutie nie je možné vylúčiť zo súdneho prieskumu.
názoru krajského súdu, predmetom konania o zmene č. 1 rozhodnutia týkajúceho sa ťažby nevyhradených nerastov je okrem iného aj skúmanie splnenia podmienok viažucich sa k životnému prostrediu a teda v nadväznosti na ustanovenie článku 46 ods. 1 Ústavy SR ani konanie vo veci schválenia zmeny č. 1 a následné konanie vo veci priznania účastníctva v tomto konaní ako týkajúce sa základného práva žalobcu na zdravé životné prostredie nie je možné vylúčiť zo súdneho prieskumu. K tejto otázke odkázal na závery vyslovené v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky č. II. ÚS 22/2002 zo
názoru krajského súdu preukázaná ani dôvodnosť námietky svojvôle žalovaného v odvolacom konaní a napádanom rozhodnutí spôsobujúca nepreskúmateľnosť rozhodnutia. K námietke nedôstojného a nekvalifikovaného hodnotenia spôsobu argumentácie žalobcu krajský súd uviedol, že preukázané pochybenie v administratívnej činnosti žalovaného bolo následne odstránené postupom
6 Správneho poriadku, no na druhej strane priznal, že v súvislosti s dodatočne odstraňovanými pochybeniami pri vyhotovovaní napadnutého rozhodnutia došlo k pochybeniam v činnosti žalovaného, nejednalo sa však
názoru krajského súdu o také vady, ktoré by v zmysle § 250i ods. 3 OSP mali viesť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia. K otázke nesprávnosti právneho posúdenia otázky účastníctva žalobkyne v konaní krajský súd v prvom rade prisvedčil žalovanému, že v žalobe došlo opakovane k zámene pri odkazovaní na úpravu banského zákona, t.j. zákona č. 44/1988 Zb. o ochrane a využití nerastného bohatstva, so zákonom č. 51/1988 Zb., t.j. zákonom o banskej činnosti, výbušninách a o štátnej banskej správe pričom skonštatoval, že k porušeniu ustanovenia § 18 ods. 1 banského zákona napadnutým rozhodnutím nedošlo. Čo sa týka poukazu na ust. § 18 ods. 1 zákona o banskej činnosti, obsahujúceho definíciu účastníka konania na účely tohto zákona, krajský súd uviedol, že ani žalovaný nespochybňoval oprávnenie žalobkyne domáhať sa priznania postavenia účastníka konania ako fyzickej osoby, ktorej práva a právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť povolením dotknuté. V preskúmavanom konaní správne orgány riešili otázku, či je žalobkyňa aj hmotnoprávne legitimovaná na uplatňovanie svojich práv v správnom konaní. Pri ich rozhodovaní je povinnosťou vyhodnotiť ako základné kritérium dopad účinkov postupu orgánu štátnej moci alebo jeho rozhodnutia na základné práva, tvrdeného účastníka konania. Poukázal na to, že zo subjektívneho pocitu, resp. presvedčenia žalobkyne neopierajúceho sa o dostatočné podklady nie je možné automaticky vyvodiť právo na priznanie postavenia účastníka správneho konania.
názoru krajského súdu, ak žalovaný k záveru o spĺňaní „hmotnoprávnych" podmienok účastníctva konania nedospel, pre dosiahnutie zmeny cestou žaloby v správnom súdnictve by musela žalobkyňa preukázať, že vydaním rozhodnutia došlo k ujme na jej konkrétnych právach spôsobom a z dôvodov uvedených v žalobnom návrhu.
predložených dokladov žalobkyňa je vlastníkom pozemku parc. č. XXX/XX v k.ú. Q., pričom tvrdí, že užívanie rodinného domu je povolenou ťažbou priamo dotknuté najmä kvôli hlučnosti a prašnosti a zároveň aj tým, že organizácia vykonáva hlučné práce počas víkendových dní a to aj v nočných hodinách. Žalovanému je vytýkané, že oprávnenosť postavenia účastníka správneho konania bola vyhodnocovaná v nadväznosti na záverečné stanovisko MŽP SR (a príslušného zámeru), vypracované v konaní o povolení ťažby v danej lokalite.
názoru krajského súdu žalovaný nepostupoval v rozpore so zákonom, ak pri rozhodovaní o tom, či žalobkyňa má byť účastníkom správneho konania vyhodnocoval, či dôvody, od ktorých odvodzuje svoj nárok na postavenie účastníka, sú spôsobilé ovplyvniť rozhodnutie v konaní, výsledky ktorého evidentne mieni žalobkyňa realizáciou svojich procesných práv ovplyvniť (t.j. konanie vo veci zmeny č. l povoleného dobývacieho ložiska).
názoru krajského súdu žalovaný logicky vyhodnotil relevantnosť a vecnú súvislosť vznesených námietok s konaním o povolení zmeny č. 1 a dospel k záveru o ich irelevantnosti. Krajský súd zdôraznil, že žalobkyňa nadobudla pozemok a postavila rodinný dom v čase, keď prebiehala schválená ťažba.
jeho názoru je nelogické, aby v čase, keď pokračuje ťažba v zmysle schváleného zámeru, spôsobom posudzovaným v zmysle zákona č. 24/2006 Z. z., bol žalovaný zaťažený dokazovaním, že je vylúčené, aby žalobkyňa bola zmenou povoleného dobývania, ktorá sa nevzťahuje ani na objem ťažby, ani na lokalitu, a jej dôsledkami, dotknutá. Žalobkyňa rozsah skutočností, ktoré by mali zakladať účastníctvo v konaní o povolení zmeny č. l za účelom uplatnenia relevantných námietok proti povoleniu zmeny mala uviesť vo svojich podaniach, najneskôr v žalobnom návrhu. Jednotlivé dôvody nezákonnosti, vyplývajúce z tvrdeného nedostatočného zistenia skutkového stavu sú však všeobecné a nekonkrétne. Nelogicky sa
názoru krajského súdu javí aj výhrada, že Záväzné stanovisko MŽP SR nezohľadňuje skutkové zmeny vo vlastníckych vzťahoch. Bolo by v rozpore s princípom právnej istoty, ak by sa malo predpokladať, že dlhodobý zámer ťažby, by sa mal prehodnocovať pri každej zmene vlastníckych pomerov k nehnuteľnostiam, ktoré by mohli byť, resp. ktorých užívatelia by sa mohli cítiť, potenciálne dotknutí vykonávanou ťažbou. Odkaz na § 18b ods. 3 a § 19 ods. 7 banského zákona v nadväznosti na citovanie príslušných ustanovení zákona č. 51/1988 Zb. je
názoru krajského súdu zmätočný. K otázke dostačujúceho zistenia skutkového stavu na posúdenie veci krajský súd zopakoval, že žalobné dôvody poukazujúce na nezákonnosť automatického akceptovania záverečného stanoviska MŽP SR sa netýkajú konkrétne žalovaného, všeobecné poukazy na vzdialenosť od prvých obydlí obce Q. od miesta ťažby, rozpracovanosti územného plánu obce Q. a vydanie územného rozhodnutia na iný pozemok, parc. č. XXX/XX, sa netýkajú priamo žalobkyne. Takisto nie je dostatočný poukaz na nekonkrétne uvedené skúsenosti obyvateľov susednej obce U. z doterajšej ťažby, na jej negatívny vplyv na statiku príbytkov a kvalitu okolitých ciest. Krajský súd nepovažoval za správny záver žalobkyne o akomsi prenesení dôkazného bremena v konaní o priznanie postavenia účastníka tak, že je povinnosťou správneho orgánu vyvrátiť tvrdenie o tom, že žalobkyňa má nárok na priznanie postavenia účastníka správneho konania.
názoru krajského súdu je povinnosťou účastníka správneho konania uviesť skutočnosti a dôkazy spôsobilé osvedčiť, že došlo k situácii, keď on spĺňa podmienky pre uznanie za účastníka správneho konania. Čo sa týkalo opakovanej požiadavky aby žalovaný prehodnotil závery stanoviska MŽP SR z
názoru krajského súdu aj tá skutočnosť, že od počiatku sa uvažovalo o troch etapách ťažby, pričom záverečné stanovisko bolo vyhotovené od počiatku k celej výmere zamýšľanej ťažby. Z uvedeného dôvodu rozhodnutím o zmene č. 1 preto nedošlo ani k rozšíreniu ťažobného priestoru, ani k zvýšeniu objemu ťažby. Takúto skutočnosť však žalobkyňa nenamietala. Na záver krajský súd poukázal na to, že z obsahu žaloby nie je zrejmé, aké konkrétne kroky v nadväznosti na postavenie a pomery žalobkyne mal žalovaný urobiť v záujme zosúladenia záverov záverečného stanoviska so skutkovým stavom v roku 2010. Nie je teda ani zrejmé, v čom konkrétne spočívalo pochybenie v nadväznosti na povinnosť správnych orgánov náležite zistiť skutkový stav veci, čo je
žalobkyne vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia žalovaného a pre úplnosť pripomenul, že v predmetnom prípade nie je možné odvodzovať právo na priznanie postavenia účastníka správneho konania v nadväznosti na Aarhuský dohovor vzhľadom na skutočnosť, že rozsah ťažby neprekračuje limit stanovený prílohou č. 1. bod 16 tohto dohovoru. O trovách konania rozhodol krajský súd tak, že neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznal, avšak priznal náhradu trov právneho zastupovania účastníkovi ZEDA Bratislava, s r.o. vo výške 336,39 €,
2 prvá veta OSP. Včas podaným odvolaním sa žalobkyňa domáhala prostredníctvom právneho zástupcu, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu l. stupňa zrušil a vrátil mu vec na nové konanie resp. aby ho zmenil a napadnuté rozhodnutie žalovaného spolu s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa zrušil a vrátil vec správnym orgánom na nové konanie a rozhodnutie, nakoľko
jej názoru rozsudok krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, napádaným rozsudkom krajského súdu sa odňala žalobkyni možnosť konať pred súdom a Krajský súd v Trnave neuznal žiaden zo žalobných dôvodov žalobkyne za opodstatnený. Poukázala na to, že kľúčovým negatívnym momentom v konaní pred žalovaným bolo výlučne použitie záverečného stanoviska MŽP SR na zistenie zásahu do práv žalobkyne povolením zmeny č. 1. Záverečné stanovisko MŽP SR síce na str. 12 obsahuje časť nazvanú „Vplyv na obyvateľstvo", avšak pozemok a rodinný dom žalobkyne sú vzdialené od hranice ťažobnej plochy cca 270 m a záverečné stanovisko MŽP SR pri posudzovaní vplyvov na obyvateľstvo vychádza zo vzdialenosti 550 m. Banské úrady
jej názoru vychádzali v čase rozhodovania nie zo skutkového stavu aký je, ale aký by mal byť. Tiež namietala, že napriek tomu, že záverečné stanovisko počítalo s ťažbou štrkopiesku v troch etapách, táto skutočnosť samotná nemôže znamenať, že rozhodovanie o povolení jednotlivých etáp môže prebehnúť formálne. Tiež poukázala na to, že jej snahu o účastníctvo v správnom konaní o povolení zmeny nie je možné chápať len ako snahu vedúcu k zabráneniu povolenia zmeny č. 1, ale aj ako úsilie o uspokojivú mieru ochrany jej práv v súvislosti s bývaním v blízkej vzdialenosti povolenej ťažby. Ďalej namietala, že krajský súd sa nedostatočne vysporiadal s námietkou nezrozumiteľnosti rozhodnutia žalovaného a žiadala tiež zrušiť výrok o náhrade trov konania s poukazom na to, že ona nezapríčinila vstup ďalšieho účastníka do konania, pričom poukázala na súvisiacu judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril listom z 30. marca 2012, v ktorom žiadal rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdiť, pričom poukázal na to, že v odvolaní žalobkyňa uvádza v podstatnej časti tie skutočnosti, ktoré už boli predmetom pojednávania pred súdom prvého stupňa a s ktorými sa krajský súd v napadnutom rozsudku náležite vysporiadal. Tiež poukázal nato, že celé správne konanie prebehlo
zákona pričom sa vykonali všetky úkony, ktoré mal správny orgán vykonať. Reálny vplyv na životné prostredie počas výkonu činnosti, t.j. ťažby, môže byť monitorovaný kýmkoľvek a samozrejme môžu sa zistiť aj iné hodnoty, aké sú uvedené v hodnotení vplyvov zamýšľanej činnosti na životné prostredie. Toto je však
názoru žalovaného predmetom konania iného orgánu, napríklad inšpekcie životného prostredia. Prípadne iné zistené hodnoty prašnosti a hlučnosti počas povolenej realizácie však v žiadnom prípade nemôžu mať vplyv na riešenie otázky účastníctva v konaní, ktoré už bolo ukončené rozhodnutím, na základe ktorého sa uvedená činnosť vykonáva. Ďalej poukázal na to, že žalobkyňa pri kúpe pozemku a výstavbe svojho domu mohla a mala vedieť v akej oblasti sa nachádza a aký je vplyv okolia naň, resp. predchádzajúci vlastník pozemku ju mal na tento stav upozorniť, mohla a mala vedieť, že vlastníctvo určitého pozemku môže vyvolať vstup do právnych vzťahov so susedmi. Uviedol, že nevie posúdiť a ani nechce riešiť dôvody, prečo predchádzajúci majiteľ pozemku žalobkyne si neuplatňoval práva a povinnosti, ktoré sú k nemu viazané a či sú vôbec k nemu viazané nejaké práva a povinnosti v súvislosti s ťažbou štrkov na parcele, ktorá neleží v priamom susedstve.
jeho názoru dôvodom prečo žalobkyňa žalobu podala je jej nesúhlas so záverečným stanoviskom MŽP k povoleniu ťažby štrkopieskov v k.ú. Q., ale pretože už právne relevantným spôsobom nemôže zasiahnuť do jeho záverov, konštruuje právne obštrukcie. Zdôraznil, že podmienky ťažby určuje jednoznačne OBÚ na základe svojich odborných znalostí a na základe posúdenia technológie ťažby a činností s ňou súvisiacich. Na to aby sa tak mohlo udiať, musí mať predkladateľ žiadosti o povolenie banskej činnosti alebo činnosti vykonávanej banským spôsobom overenú odbornú spôsobilosť. Laický prístup k určovaniu podmienok ťažby nie je na mieste. Ak teda žalobkyňa má pocit, že dochádza k zvýšeniu hlučnosti a prašnosti, má možnosť sa obrátiť na odborné organizácie a orgány, ktorým kontrola stavu životného prostredia patrí do kompetencie a dať podnet na konanie. Sugestívne popisovanie pocitov žalobkyne o tom, ako sú jej práva porušované existujúcou ťažbou bez akéhokoľvek preukázania čo i len jediného relevantného faktu a pochybné prenášanie zodpovednosti za to, že nie je schopná svoje tvrdenia preukázať, na povoľujúci orgán, pomocou nepodložených procesných obštrukcií má
názoru žalovaného za cieľ jediné. Zabrániť ťažbe. HBÚ ako aj OBÚ v odôvodnení svojich rozhodnutí jednoznačne vychádzali zo skutočnosti, že žalobkyňa neuviedla v konaní žiadny dôkaz o tom, akým konaním a akou faktickou skutočnosťou môžu byť jej práva priamo dotknuté. Účastník konania ZEDA Bratislava, s.r.o. sa k odvolaniu žalobkyne vyjadril listom z 2. apríla 2012 v ktorom žiadal, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil. Zdôraznil, že žalobkyňa sa v odôvodnení odvolania vyjadruje k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci žalovaným, nie Krajským súdom v Trnave, a preto nesprávne právne posúdenie veci, ako odvolací dôvod, považuje za neopodstatnený a argumentačne nedostatočný. Rovnako je
jeho názoru neodôvodnené aj tvrdenie, že rozsudkom krajského súdu bola žalobkyni odňatá možnosť konať pred súdom, najmä vo svetle toho, že žalobkyňa bola účastníkom prvostupňového konania a riadne vykonávala svoje procesné práva. Pokiaľ ide o meritum sporu, ďalší účastník poukázal na to, že neobstojí námietka žalobkyne, že v čase rozhodovania o jej postavení ako účastníka konania bolo záverečné stanovisko MŽP neaktuálne. Predmetom tohto záverečného stanoviska, ktoré je pre žalovaného určujúce a záväzné a z ktorého musel pri povoľovaní banskej činnosti vychádzať, nebol len stav ku dňu jeho vydania, ale bolo vypracované na obdobie rokov 2006-2045 a teda bol komplexne posúdený vplyv ťažby počas celej doby jej vykonávania.
jeho názoru, z hľadiska právnej istoty je neprípustné, aby dochádzalo k zmene záväzného stanoviska MŽP SR, ako aj dlhodobého zámeru ťažby, vždy, keď dôjde k zmene vlastníckych vzťahov, pričom poukázal aj na právoplatné rozhodnutia Krajského súdu v Trnave sp. zn. 14S/30/2010, sp. zn. 14S/31/2010, sp. zn. 14S/105/2010 a sp. zn. 23S/20/2010, kde v obdobných veciach bol postup žalovaného ako správneho orgánu posúdený ako súladný so zákonom a žaloba bola zamietnutá. Pokiaľ ide o priznanú náhradu trov konania poukázal na to, že spoločnosť ZEDA Bratislava, s.r.o. žiadnym spôsobom nespôsobila začatie piatich rôznych konaní, a preto jej náhrada trov právneho zastúpenia plným právom patrí. Na záver žiadal, aby mu odvolací súd priznal náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia aj v odvolacom konaní. V stanovisku žalobcu k vyjadreniu žalovaného a ďalšieho účastníka konania z 31. októbra 2012 právny zástupca žalobkyne okrem iného uviedol, že žalobkyňa sa pripojila k žalobe proti samotnému povoleniu zmeny č.1 povoleného dobývacieho ložiska nevyhradeného nerastu na pozemku parc. č. XXX/XX v k.ú. Q. (rozhodnutie Hlavného banského úradu z 10. novembra 2010, č. 1414-2140/2010), o ktorej prebieha konanie na Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. 14S/3/2011. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací
2 OSP preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania
1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, bez nariadenia pojednávania,
2 a § 214 OSP v spojení s § 246c ods.1 veta prvá OSP, a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nie je možné vyhovieť, hoci rovnako nie je namieste rozhodnutie krajského súdu potvrdiť.
1 OSP v správnom súdnictve súdy preskúmavajú na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
2 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie správneho orgánu").
3 OSP rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.
1 OSP
ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.
2 OSP pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu
tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.
OSP súdy nepreskúmavajú
právnej teórie ako aj ustálenej súdnej praxe (pozri bližšie napr. rozhodnutia Vrchného súdu v Prahe č. Rs 419 5A 88/97, č. Rs 457 5A 7/98, a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžp/31/2012), je rozhodnutím procesnej povahy, a preto je
a/ OSP vylúčené zo súdneho prieskumu. Súdna prax síce po vydaní rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-240/09 z
3 OSP, keďže, ako je uvedené vyššie, neexistuje spôsobilý predmet prieskumu a odkázať osobu, ktorá sa domáha účastníctva v správnom konaní na ustanovenie § 250b ods. 2 OSP, za predpokladu zachovania lehoty. Žalobca domáhajúci sa preskúmania rozhodnutia, ktorým mu správny orgán nepriznal postavenie účastníka, preto musí podať novú žalobu tentoraz žiadajúc preskúmanie zákonnosti správneho rozhodnutia, ktorým bolo správne konanie právoplatne skončené. V rámci tohto konania sa súd nutne bude vysporiadavať aj s otázkou správnosti určenia okruhu účastníkov konania. Dôvodom pre zisťovanie stavu správneho konania je tiež potreba naplniť účel práva na súdnu a inú právnu ochranu realizovanú súdmi a orgánmi verejnej správy, t.j. poskytnúť ochranu reálnym a realizovateľným právam fyzických a právnických osôb, a nie formalistickým výkladom práva rozhodovať vo veci len pre to, aby litera zákona bola dodržaná aj za cenu, že ochrana práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb bude zabezpečená len pro forma. V prípade účastníctva v správnom konaní by v takom prípade osoba mala síce rozhodnutie o tom, že je účastníkom správneho konania, avšak toto samo osebe by nezaisťovalo reálnu možnosť ich výkonu, pretože by len konkurovalo právoplatnému rozhodnutiu vo veci samej a bez ďalšieho by nemalo za následok jeho zrušenie. Najvyšší súd z obsahu administratívneho spisu a aj z obsahu vyjadrenia žalobcu z
3 OSP v spojení s § 248 písm. a/ OSP zastavil a žalobkyňu odkázať na postup
2, 3 OSP. Krajský súd teda nesprávne z predloženého administratívne spisu nevyvodil, že je namieste konanie z dôvodov hore uvedených zastaviť. Najvyšší súd preto zrušil rozhodnutie krajského súdu a zároveň nevyhovujúc odvolaniu žalobkyne, konanie zastavil, pretože preskúmavané rozhodnutie sa stalo rozhodnutím, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania súdom (§ 221 ods. 1 písm. h/ OSP v spojení s 246c ods. 1 veta prvá OSP, § 250d ods. 3 OSP). O trovách odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd
OSP a ich náhradu žalobkyni nepriznal, nakoľko nemala úspech vo veci a žalovanému ani účastníkovi ZEDA Bratislava, s.r.o. ich náhrada zo zákona neprináleží. Prihliadol tiež na skutočnosť, že rozhodnutie správneho orgánu vo veci bolo vydané 10. novembra 2010, t.j. relatívne krátko po podaní žaloby na krajskom súde, pričom žalobkyňa nemohla zabrániť tomu, aby toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. Takže hoci žaloba bola podaná v čase, kedy preskúmavané rozhodnutie bolo spôsobilým predmetom konania v správnom súdnictve, ešte v konaní pred súdom prvého stupňa túto spôsobilosť stratilo a všetky úkony vo veci zo strany žalobkyne sa stali neúčelnými, pretože nemohli viesť k náprave porušenia práv a právom chránených záujmov žalobkyne, ku ktorému mohlo dôjsť v konaní pred správnym orgánom. Pokiaľ ide o rozhodnutie v časti, v ktorej krajský súd priznal účastníkovi konania ZEDA Bratislava, s.r.o. náhradu trov konania spočívajúcich v náhrade trov právneho zastupovania, odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že takýto postup nemá oporu v procesnom predpise. Konanie o preskúmanie rozhodnutí správnych orgánov sa riadi ustanoveniami piatej časti OSP, ktorá má povahu špeciálneho procesného predpisu vo vzťahu k prvej, tretej a štvrtej časti OSP, ktoré sa použijú len v prípade riešenia otázok, ktoré nie sú priamo upravené v piatej časti (§ 246c ods. 1 OSP). Z § 250k OSP explicitne vyplýva, že náhrada trov konania patrí len žalobcovi, ktorý má úspech celkom alebo sčasti, a preto použitie § 146 ods. 2 OSP neprichádza do úvahy. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.