4 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o pobyte cudzincov) predĺžil lehotu zaistenia navrhovateľa najviac o 30 dní odo dňa 26.11.2011 (najviac do 25.12.2012) a zároveň
5 zákona o pobyte cudzincov rozhodol, že účastník konania bude i naďalej umiestnený v J.Krajský súd v dôvodoch rozhodnutia námietky navrhovateľa proti rozhodnutiu odporcu zhrnul nasledovne: 1/ navrhovateľ považoval výrok rozhodnutia za neúplný a nezákonný s poukazom na ustanovenie § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, v zmysle ktorého možno
navrhovateľa lehotu zaistenia predĺžiť z dvoch dôvodov, no vo výroku rozhodnutia odporcu nie je uvedené, pre ktorý zo zákonom stanovených dôvodov bola lehota zaistenia predĺžená. V zmysle odôvodnenia napadnutého rozhodnutia bola táto lehota predĺžená kvôli predpokladu vydania náhradného cestovného dokladu navrhovateľovi v lehote asi jedného mesiaca, na základe informácie od konzula Veľvyslanectva Ruskej federácie, ktorý sa dňa 24.10.2012 osobne stretol s navrhovateľom. Odvtedy táto lehota uplynula už 24.11.2012 2/ namietal, že lehotou v trvaní jedného mesiaca od odovzdania žiadosti o vydanie náhradného cestovného dokladu bolo odôvodnené už rozhodnutie o zaistení navrhovateľa č. p. PPZ-HCP-PO6-ZVC-28-037/2012 zo dňa 31.10.2012. Zrejme existencia prekážky zabránila vydaniu dokladu v lehote jedného mesiaca od odovzdania žiadosti konzulovi Veľvyslanectva Ruskej federácie. Odporca vo svojom rozhodnutí o predĺžení lehoty zaistenia neodôvodnil, prečo nebolo možné v tejto lehote vydať náhradný cestovný doklad.
jeho názoru odporca nemôže odôvodniť predĺženie lehoty zaistenia okolnosťou, pre ktorú vydal rozhodnutie o zaistení navrhovateľa. Odporca by potom mohol vydávať rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia o jeden mesiac do maximálne zákonom stanovenej lehoty (18 mesiacov) od odovzdania žiadosti. Od podania žiadosti o vydanie náhradného cestovného dokladu navrhovateľovi dňa 24.10.2012 príslušné orgány nerealizovali žiaden úkon za účelom realizácie administratívneho vyhostenia navrhovateľa, iba dňa 19.11.2012 bola pre ÚPZC F. odoslaná aktuálna informácia vo veci vystavenia náhradného cestovného dokladu 3/ namietal, že rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia bolo doručované iba navrhovateľovi a nikdy nebolo doručené Advokátskej kancelárii Škamla, s.r.o. a preto sa nikdy nestalo účinným a vykonateľným, v tejto súvislosti poukázal na ustanovenie § 88 ods. 4 posledná veta zákona o pobyte cudzincov, v zmysle ktorej lehota zaistenia začína plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny. V spojitosti s ustanovením § 52 ods. 2, § 51 ods. 1 a § 25 ods. 5 zákona č. 71/1967 Zb. Správneho poriadku 4/ namietal, že zaistením navrhovateľa došlo k porušeniu článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, s poukazom na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý vo viacerých rozsudkoch uviedol, že pozbavenie slobody bolo porušením čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru z dôvodu, že úkony smerujúce k vyhosteniu sa neuskutočňovali s náležitou starostlivosťou (napr. SINGH proti Českej republike, sťažnosť č. 60538/00, rozsudok z 25.01.2005), či z dôvodu nemožnosti vykonania vyhostenia (napr. Ali proti Švajčiarsku, sťažnosť č. 24481/94, rozsudok z 05.08.1998) 5/ namietal, že rozhodnutie odporcu nie je riadne odôvodnené v zmysle § 47 ods. 4 Správneho poriadku 6/ s poukazom na článok 5 ods. 4 Dohovoru žiadal súd o nariadenie prepustenia z ÚPZC F. Krajský súd poukázal na to, že rozhodnutiu o predĺžení zaistenia predchádzalo rozhodnutie odporcu zo dňa 31.10.2012 č. s. PPZ-HCP-PO6-ZVC-28-037/2012 o zaistení, ktoré Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 20.11.2012 č. k. 3Sp/25/2012-41 potvrdil. Krajský súd uviedol, že po preskúmaní napadnutého rozhodnutia zistil, že odporca v prejednávanej veci v správnom konaní dostatočne zistil skutkový stav a vysporiadal sa so všetkými skutočnosťami, uvádzanými navrhovateľom, v súlade s § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní a dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa nie je dôvodný. K námietke navrhovateľa, že vo výroku rozhodnutia odporcu nie je uvedené, pre ktorý z dvoch zákonom stanovených dôvodov v zmysle § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov bola lehota zaistenia predĺžená a že za účelom realizácie administratívneho vyhostenia od 24.10.2011 odporca vykonal iba jeden úkon dňa 19.11.2012 v súvislosti s vybavovaním náhradného cestovného dokladu, krajský súd uviedol, že táto námietka nie je dôvodná. Uviedol, že lehota zaistenia bola predĺžená v zmysle prvej vety § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, teda v rámci šesťmesačnej lehoty. Neopodstatnenou je preto odvolacia námietka, že dôvody predĺženia zaistenia, prípadne jeden z týchto dôvodov, by mal byť uvedený vo výroku rozhodnutia. Krajský súd uviedol, že napriek tomu sa odporca v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberal dôvodmi predĺženia lehoty zaistenia. Uviedol, že navrhovateľ odmietol vyplniť dotazník potrebný k vystaveniu náhradného cestovného dokladu, mení svoju totožnosť a tým sťažuje svoju identifikáciu i vydanie náhradného cestovného dokladu. Navrhovateľ požiadal o dobrovoľný návrat prostredníctvom IOM, čo v zmysle zákona nie je dôvodom na prepustenie zo zaistenia. Krajský súd konštatoval, že odporca sa vo svojom rozhodnutí podrobne zaoberal tiež úkonmi smerujúcimi k vydaniu náhradného cestovného dokladu navrhovateľovi, a to aj vzhľadom na záväzné pokyny uvedené v rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 17.10.2012 č. k. 2Sp/24/2012-25. Vykonanie týchto úkonov potvrdil na pojednávaní krajského súdu dňa 12.12.2012 splnomocnený zástupca odporcu a boli preukázané tiež obsahom listinných dôkazov, ktoré sa nachádzajú v administratívnom spise odporcu. Ďalšie relevantné úkony boli vykonané dňa 23.11.2012 a 26.11.2012, kedy bol do zápisnice vypočutý navrhovateľ a následne i po vydaní napadnutého rozhodnutia odporca vykonal ďalšie úkony dňa 01.12.2012 a 10.12.2012. Z informácie od ÚPZC Medveďov zo dňa 26.11.2012, citovanej v rozhodnutí odporcu, nachádzajúcej sa v jeho administratívnom spise vyplýva, že dňa 24.10.2012 vykonal konzul Veľvyslanectva Ruskej federácie konzulárnu návštevu na vykonanie pohovoru s navrhovateľom. Ďalej ÚPZC Medveďov uviedol, že do tohto termínu, t.j. 26.11.2012, útvar neobdržal náhradný cestovný doklad, nakoľko ešte prebieha previerka totožnosti navrhovateľa v domovskej krajine príslušnými autoritami Ruskej federácie. Za predpokladaný termín vystavenia náhradného cestovného dokladu uviedol lehotu „cca do jedného mesiaca“, teda od dátumu vystavenia tohto faxového podania dňa 26.11.2012, ktoré obdržal odporca v deň svojho rozhodnutia. Navyše ohľadom potrebnej lehoty na vystavenie náhradného cestovného dokladu bola pôvodne v septembri 2012 uvedená lehota 12 týždňov, ako to vyplýva z administratívneho spisu odporcu, aj z rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Sp/24/2012 zo dňa 17. októbra 2012 Na základe uvedených skutočností považoval krajský súd odvolacie námietky navrhovateľa za nedôvodné, nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. Z tohto pohľadu nezistil v postupe odporcu žiadne pochybenie a v podrobnostiach poukázal na správne závery odporcu v napadnutom rozhodnutí. Krajský súd zdôraznil, že odporca postupoval správne aj pri stanovení lehoty zaistenia v súlade so zákonom na čas nevyhnutne potrebný, od 26.11.2012 do 25.12.2012, v rámci šesťmesačnej lehoty zaistenia, stanovenej v ustanovení § 88 ods. 4 prvá veta, zákona o pobyte cudzincov. Na základe uvedeného krajský súd rozhodnutie odporcu potvrdil. II. Stručné zhrnutie argumentácie odvolacích dôvodov navrhovateľa Navrhovateľ podal proti uvedenému rozsudku včas odvolanie z dôvodov
2 písm. c),
navrhovateľa z rozsudku Krajského súdu v Košiciach nie je možné zistiť, prečo súd rozhodol tak ako rozhodol. Námietky týkajúce sa výroku rozhodnutia Navrhovateľ poukázal na to, že lehota zaistenia navrhovateľa bola predĺžená s poukazom na § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov.
4 zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar môže rozhodnúť o predĺžení lehoty zaistenia najviac o 12 mesiacov, ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon jeho administratívneho vyhostenia sa tento výkon predĺži z dôvodu, že cudzinec dostatočne nespolupracuje alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote
prvej vety; to neplatí, ak ide o žiadateľa o azyl, rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Lehota zaistenia začína plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny. Navrhovateľ bol rozhodnutím č. p.: PPZ-HCP-PO6-ZVC-28-037/2012 zo dňa 31.10.2012
4 prvá veta zákona o pobyte cudzincov zaistený na čas nevyhnutne potrebný - od 31.10.2012 do 26.11.
4 prvá veta zákona o pobyte cudzincov (teda v rámci základnej 6 mesačnej lehoty zaistenia), ktorou zdôvodňuje, že vo výroku rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia nemusí byť špecifikované, pre ktorý zo zákonom upravených dôvodov sa táto lehota zaistenia predlžuje, je
navrhovateľa nezrozumiteľná. Navrhovateľ bol zaistený v súlade s § 88 ods. 4 prvá veta zákona o pobyte cudzincov na čas nevyhnutne potrebný, pričom je právne irelevantné o akú lehotu šlo. Lehotu jeho zaistenia bolo možné predĺžiť iba
4 druhá veta zákona o pobyte cudzincov. Zákon nepripúšťa predlžovanie lehoty zaistenia v rámci lehoty 6 mesiacov
4 prvá veta zákona o pobyte cudzincova, ale iba
4 druhá veta zákona o pobyte cudzincov, pričom špecifikuje, že lehotu možno predĺžiť najviac o 12 mesiacov a len z konkrétnych dôvodov. Navrhovateľ namietal, že lehotu zaistenia možno predĺžiť z dvoch samostatných dôvodov, prípadne z oboch týchto dôvodov. Vo výroku napadnutého rozhodnutia nie je dôvod predĺženia lehoty zaistenia špecifikovaný. Výrok rozhodnutia je
navrhovateľa neúplný. Námietka týkajúca sa lehoty zaistenia navrhovateľa. V zmysle odôvodnenia rozhodnutia odporcu bola lehota zaistenia navrhovateľa predĺžená, nakoľko vydanie náhradného cestovného dokladu navrhovateľa sa predpokladá v lehote cca 1 mesiaca. Táto informácia bola príslušným orgánom poskytnutá konzulom Veľvyslanectva Ruskej federácie, ktorý sa dňa 24.10.2012 osobne stretol s navrhovateľom a ktorému bola súčasne odovzdaná žiadosť o vydanie náhradného cestovného dokladu. Lehota 1 mesiaca od 24.10.2012, kedy bola odovzdaná žiadosť o vydanie náhradného cestovného dokladu, uplynula už 24.11.
navrhovateľa pre potrebu tej istej lehoty, ktorá už raz uplynula márne, odôvodňovať aj predĺženie lehoty zaistenia navrhovateľa.
navrhovateľa je zrejmé, že vo veci vydania náhradného cestovného dokladu pre navrhovateľa existuje prekážka, ktorá zabránila tomu, aby bol navrhovateľovi doklad vydaný v lehote 1 mesiaca od odovzdania žiadosti konzulovi Veľvyslanectva Ruskej federácie. Odporca vo svojom rozhodnutí o predĺžení lehoty zaistenia nijakým spôsobom nezdôvodňuje, prečo nebolo možné vydať náhradný cestovný doklad navrhovateľovi v lehote, na ktorú bol zaistený - pozbavený svojej osobnej slobody - v zmysle rozhodnutia č. p.: PPZ-HCP-P06-ZVC-28-037/2012 zo dňa 31.10.
navrhovateľa tak nezrozumiteľné. Navyše odporca od vydania rozhodnutia o zaistení navrhovateľa č. p.: PPZ-HCP-PO6-ZVC-28-037/2012 zo dňa 31.10.2012
navrhovateľa neuskutočnil vo veci žiaden úkon. Dňa 19.11.2012 iba bola Oddeleniu cudzineckej polície J. odoslaná aktuálna informácia vo veci vystavenia náhradného cestovného dokladu. Odo dňa 24.10.2012 (t. j. od podania žiadosti o vydanie náhradného cestovného dokladu navrhovateľovi) nerealizovali príslušné orgány žiaden úkon za účelom realizácie administratívneho vyhostenia navrhovateľa. Navrhovateľ vyčíta krajskému súdu, že tento poukazuje na viacero úkonov, ktoré mal odporca v prípade navrhovateľa realizovať pred vydaním rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia. Rovnako poukazuje na činnosť IOM. Tieto úkony však odporca v rozhodnutí nijakým spôsobom nespomína. Ich označenie v spise, či na pojednávaní na súde nie je pre posúdenie zákonnosti rozhodnutia relevantné.
navrhovateľa nie je úlohou súdu dopĺňať, či nahrádzať odôvodnenie rozhodnutia odporcu. Navrhovateľ poukazuje na to, že nahrádzanie odôvodnenia rozhodnutia odporcu je neprípustné. Námietka k začiatku plynutia lehoty zaistenia. Z výroku rozhodnutia vyplýva, že lehota zaistenia navrhovateľovi bola predĺžená o 30 dní odo dňa 26.11.2012. V zmysle § 88 ods. 4 posledná veta zákona o pobyte cudzincov lehota zaistenia začína plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny.
2 zákona č. 71/1967 Zb. Správny poriadok (ďalej len „Správny poriadok") rozhodnutie je vykonateľné, ak sa proti nemu nemožno odvolať, alebo ak odvolanie nemá odkladný účinok. Moment vykonateľnosti rozhodnutia je podmienený vznikom účinnosti vydaného rozhodnutia. Rozhodnutie o zaistení sa stáva účinným a vykonateľným v okamihu jeho oznámenia účastníkovi konania.
1 Správneho poriadku rozhodnutie sa účastníkovi konania oznamuje doručením písomného vyhotovenia rozhodnutia, ak zákon neustanovuje inak. Deň doručenia je dňom oznámenia.
5 Správneho poriadku ak má účastník konania zástupcu s plnomocenstvom na celé konanie, písomnosť určená do vlastných rúk sa doručuje iba tomuto zástupcovi. V danom prípade bolo rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia doručované iba navrhovateľovi. Jeho právnemu zástupcovi bolo doručené až 5.12.2012 (teda až po podaní opravného prostriedku). Vzhľadom na uvedené sa rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia stalo vykonateľným až 5.12.2012. Navrhovateľ tak bol odo dňa 26.11.2012 do 5.12.2012 pozbavený osobnej slobody bez existencie vykonateľného rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia. Rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia navrhovateľa je vo vzťahu k okamihu pozbavenia jeho osobnej slobody nezákonným. Navrhovateľ vyjadril presvedčenie, že bol rozhodnutím a postupom odporcu ukrátený na svojich právach. Krajskému súdu vyčíta, že sa touto námietkou navrhovateľa nevysporiadal. Námietka efektívnosti a účelnosti zaistenia. Z rozhodnutia odporcu nevyplýva, či je pozbavenie osobnej slobody navrhovateľa efektívne a účelné. Odporca síce odôvodňuje efektívnosť a účelnosť predpokladom, že náhradný cestovný doklad bude navrhovateľovi vydaný v lehote cca 1 mesiaca, ako je však zrejmé, v lehote 1 mesiaca od odovzdania žiadosti o jeho vydanie konzulovi Veľvyslanectva Ruskej federácie (t. j. od 24.10.2012) už uplynul viac ako mesiac a doklad navrhovateľovi vydaný nebol.
článku 5 ods. 1 písm.
navrhovateľa za riadne odôvodnené v zmysle § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. Z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. : 1Sža/94/2010 vyplýva, že správny orgán musí v odôvodnení rozhodnutia opísať predmet konania, poukázať na skutkové zistenia, uviesť dôkazy, z ktorých vychádzal a ako sa vyporiadal s návrhmi na vykonanie dôkazov zo strany účastníkov, prípadne s ich námietkami k vykonaným dôkazom. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia tieto atribúty nespĺňa. Krajský súd sa s uvedenou námietkou
navrhovateľa nevysporiadal. Navrhovateľ napokon uviedol, že pri rozhodovaní o zaistení sú príslušné orgány povinné prihliadať na tzv. „návratovú smernicu" (smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch v členských štátoch pri navracaní neoprávnene pobývajúcich štátnych príslušníkoch tretích krajín). Túto mala Slovenská republika transponovať do
osobitného zákona. Uvedený článok sa vzťahuje na zaistenie cudzinca bez ohľadu na účel zaistenia. V článku 15 smernice sú uvedené len dva dôvody zaistenia existencia rizika úteku alebo vyhýbanie sa, či bránenie procesu prípravy návratu alebo odsunu. Toto ustanovenie je v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora povinný dodržiavať aj odporca. Z rozhodnutia odporcu nie je zrejmé, či existuje riziko úteku navrhovateľa alebo vyhýbanie sa či bránenie procesu návratu. V zmysle článku 15 ods. 1 smernice môžu členské štáty zaistiť iba štátneho príslušníka tretej krajiny, o ktorého navrátenie prebieha konanie, a to za účelom prípravy návratu alebo o výkone vyhostenia, najmä v prípadoch kde hrozí nebezpečenstvo skrývania alebo sa štátny príslušník tretej krajiny vyhýba príprave návratu, či uskutočňovania vyhostenia alebo ho inak sťažuje. K zaisteniu je možné prikročiť len vtedy, pokiaľ nemôžu byť v konkrétnom prípade uplatnené iné dostatočne účinné avšak miernejšie opatrenia. Ustanovenie smernice pritom nerozlišuje rôzne typy zaistenia tak, ako to vyplýva zo zákona o pobyte cudzincov, ale dopadá na prípady zaistenia všeobecne bez obmedzení. Návratová smernica počíta s tým, že uvedený „test" je nutné vykonať v každom prípade, teda u každého cudzinca, u ktorého správny orgán zvažuje, či sú dôvody pre jeho zaistenie a to už z akéhokoľvek dôvodu vymedzeného v podrobnostiach národným právnym predpisom toho ktorého členského štátu. Navrhovateľ v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zn.: l SZa/7/2012 zo dňa 6.11.2012, v ktorom súd upozornil na nutnosť eurokonformného výkladu zákona o pobyte cudzincov práve s ohľadom na existenciu návratovej smernice a povinnosti implementácie jeho obsahu do vnútroštátnych právnych noriem. Námietka týkajúca sa žiadosti navrhovateľa prepustenia zo zaistenia Súčasne s poukazom na článok 5 ods. 4 Dohovoru navrhovateľ žiadal, aby súd nariadil jeho prepustenie z J. V zmysle článku 5 ods. 4 Dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné. Tým, že Krajský súd v Košiciach potvrdil rozhodnutie odporcu, ktorým bola predĺžená lehota zaistenia navrhovateľa napriek tomu, že nie je zrejmé, pre ktorý zo zákonom stanovených dôvodov odporca takto postupoval, že bol navrhovateľ v čase od 26.11.2012 do 5.12.2012 pozbavený bez existencie vykonateľného rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia, nemá právnu istotu v tom, ako s ním príslušné orgány budú zaobchádzať a odporca neskúmal efektívnosť a účelnosť zaistenia navrhovateľa, jeho potencionálnu vyhostiteľnosť z územia Slovenskej republiky a neaplikoval v jeho prípade návratovú smernicu, bol navrhovateľ ukrátený na svojich právach. Vzhľadom na to, že rozhodnutie odporcu vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu a je nepreskúmateľné pre svoju nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov navrhovateľ sa domáhal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Sp/27/2012 zo dňa 12.12.2012 zmenil tak, že rozhodnutie odporcu o predĺžení zaistenia navrhovateľa navrhol zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril. III. Argumentácia rozhodnutia odporcu Odporca rozhodnutím č. s. PPZ-HCP-PO6-ZVC-28-064/2012 zo dňa 26.11.2012
4 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o pobyte cudzincov) predĺžil lehotu zaistenia navrhovateľa najviac o 30 dní odo dňa 26.11.2011 (najviac do 25.12.2012) a zároveň
5 zákona o pobyte cudzincov rozhodol, že účastník konania bude i naďalej umiestnený v J.V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že trestným rozkazom Okresného súdu v Humennom OT/46/2012 zo dňa 25.05.2012, ktorý nadobudol právoplatnosť toho istého dňa, ktorým bol navrhovateľ odsúdený za prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia
1 písm. c/ Tr. zákona, navrhovateľovi nebol uložený trest vyhostenia z územia SR a preto správny orgán vydal rozhodnutie o administratívnom vyhostení navrhovateľa dňa 24.09.2012 pod č. s. PPZ-HCP-PO6-KP-28-009/2012 v zmysle § 82 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov, v zmysle ktorého policajný útvar môže administratívne vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny, ak bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin a nebol mu uložený trest vyhostenia. Odporca uviedol, že dňa 24.09.2012 bol navrhovateľ rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície PZ Košice (ďalej len „správny orgán“) č. s. PPZ-HCP-PO6-KP-28-013/2012 zaistený
4 zákona o pobyte cudzincov na výkon administratívneho vyhostenia
1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov. Rozhodnutie bolo na základe odvolania navrhovateľa rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 2Sp/24/2012-25 zo dňa 17.10.2012 zrušené a vec vrátená správnemu orgánu na ďalšie konanie právoplatne dňa 31.10.2012. Tohto dňa bol navrhovateľ zo zaistenia prepustený. Po kontrole hliadkou, pri ktorej nevedel hodnoverným spôsobom preukázať svoju totožnosť, bol navrhovateľ dňa 31.10.2012 zaistený na základe rozhodnutia odporcu o zaistení č. s. PPZ-HCP-PO6-ZVC-28-037/2012, ktoré Krajský súd v Košiciach na základe odvolania navrhovateľa dňa 20.11.2012 potvrdil na pojednávaní, no písomné vyhotovenie rozsudku súdu nebolo správnemu orgánu doručené v čase vydania tohto rozhodnutia. S odkazom na ustanovenie § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov odporca vo svojom rozhodnutí podrobne rozpísal viaceré konania vo vzťahu k navrhovateľovi, a to od roku 2009, kedy pod menom X. L., O., bol rozhodnutím správneho orgánu č. p. UHCP-5-11/RHCP-PO-CP-KE-ZVC/2009 právoplatne dňom 16.03.2009 administratívne vyhostený z územia SR s určením zákazu vstupu na územie SR do 01.03.2014, pričom dňa 01.03.2009 bol zaistený v ÚPZC F. a dňa 22.04.2009 odovzdaný do Nemecka ako žiadateľ o azyl pod menom X. U., nar. XX.XX.XXXX. Ďalej odporca uviedol, že dňa 24.02.2011 bol navrhovateľ pod menom F. R. P., O., rozsudkom Okresného súdu Trebišov sp. zn. OT/16/2011 zo dňa 24.02.2011 uznaný vinným z prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia
1 písm. c/ Tr. zákona a bol mu uložený trest vyhostenia v trvaní 5 rokov. Následne bol odsúdený už uvedeným trestným rozkazom Okresného súdu v Humennom sp. zn. OT/46/2012 zo dňa 25.05.2012 k trestu odňatia slobody na 4 mesiace, bez uloženia trestu vyhostenia z územia SR. Odporca zdôraznil, že navrhovateľ nedisponuje platným cestovným dokladom v zmysle článku 5 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 562/2006 ES, ktorým sa ustanovuje Kódex schengenských hraníc. Tým považoval za dôvodné zabezpečenie výkonu administratívneho vyhostenia policajným útvarom v zmysle § 84 ods. 1 písm. b/, d/ zákona o pobyte cudzincov. Odporca v dňoch 15.11.2012 a 23.11.2012 požiadal ÚPZC Medveďov o informáciu ohľadom vydania náhradného cestovného dokladu Veľvyslanectvom Ruskej federácie v Bratislave. V zmysle odpovede zo dňa 26.11.2012 vykonal konzul Veľvyslanectva Ruskej federácie pohovor s navrhovateľom dňa 24.10.2012 ÚPZC Medveďov, ďalej uviedol v tejto informácii zo dňa 26.11.2012, že predpokladaný termín vystavenia náhradného cestovného dokladu je cca do jedného mesiaca. Tým odporca mal za to, že predĺženie zaistenia navrhovateľa je účelné a odôvodnené. Vo svojom rozhodnutí odporca uviedol tiež chronologický postup ÚPZC F. v konaní o administratívnom vyhostení navrhovateľa, ktorý odmietol vyplniť dotazník potrebný k vystaveniu náhradného cestovného dokladu, ako je to podrobne rozvedené v napadnutom rozhodnutí. Dňa 10.10.2012 prostredníctvom NÚ Interpol Bratislava došla správa od IP Moskva, že v apríli 2012 bol navrhovateľ preverovaný Interpolom Budapešť a jedná sa o osobu v minulosti odsúdenú za viaceré trestné činy. Dňa 16.10.2012 sa navrhovateľ zaregistroval u pracovníka IOM do programu Dobrovoľný návrat, s ktorým dňa 22.10.2012 bol daný súhlas Úradu hraničnej a cudzineckej polície PPZ. O vystavenie náhradného cestovného dokladu požiadal ÚPZC Medveďov Veľvyslanectvo RF dňa 24.10.
1 O. s. p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
1 O.s.p. sa v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutia správnych orgánov, postupuje
tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov“. Pokiaľ v tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku s výnimkou § 250a (§ 250l ods. 2 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.), preskúmal rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné zrušiť. Rozhodol jednomyseľne bez nariadenia odvolacieho pojednávania
ustanovenia § 250ja ods. 3 v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p. s poukazom na § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.
1 O.s.p. pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia. Úlohou krajského súdu bolo v danej veci preskúmať rozhodnutie odporcu v rozsahu dôvodov uvedených v opravnom prostriedku (§ 250j ods. 1 O.s.p.). Konanie v správnom súdnictve je totiž ovládané dispozičnou zásadou, znamenajúcou, že súd preskúmava napadnuté rozhodnutie len v medziach a v rozsahu určenom v opravnom prostriedku. Z opravného prostriedku musí byť zrejmé, v ktorých častiach a z akej stránky má súd napadnuté rozhodnutie skúmať, a to aj s poukazom na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje tvrdenie o porušení zákona (procesného, resp. hmotného). Z ustanovenia § 249 ods. 2 O.s.p. (použitie ktorého v konaní
3. hlavy vyplýva z ust. § 250l ods. 2 O.s.p.) vyplýva, že navrhovateľ je povinný ním videné dôvody nezákonnosti napadnutého rozhodnutia explicitne v opravnom prostriedku uviesť a vymedziť tak rozsah súdnej kontroly rozhodnutia správneho orgánu. Tieto jednotlivé tvrdenia tvoria vlastnú podstatu bodov opravného prostriedku, ktorými je súd viazaný. Z opravného prostriedku navrhovateľa vyplynulo, že navrhovateľ jasne a zrozumiteľne uviedol, v čom vidí nesprávnosť a z toho plynúcu nezákonnosť rozhodnutia odporcu. Navrhovateľ namietal - neúplnosť a nezákonnosť výroku rozhodnutia o predĺžení zaistenia s poukazom na ustanovenie § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov - nezákonnosť rozhodnutia spočívajúcu v nemožnosti odôvodniť predĺženie lehoty zaistenia okolnosťou, pre ktorú už vydal odporca rozhodnutie o zaistení navrhovateľa - neúčinnosť a nevykonateľnosť rozhodnutia o predĺžení doby zaistenia s poukazom na to, že začatie plynutia lehoty zaistenia v zmysle § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, začína plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom poukázal na pochybenie odporcu, ktorý rozhodnutie o predĺžení lehoty doručil iba navrhovateľovi a nikdy nebolo doručené Advokátskej kancelárii Škamla, s.r.o. a preto sa nikdy nestalo účinným a vykonateľným - porušenie článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, s poukazom na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý vo viacerých rozsudkoch uviedol, že pozbavenie slobody bolo porušením čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru z dôvodu, že úkony smerujúce k vyhosteniu sa neuskutočňovali s náležitou starostlivosťou (napr. SINGH proti Českej republike, sťažnosť č. 60538/00, rozsudok z 25.01.2005), či z dôvodu nemožnosti vykonania vyhostenia (napr. Ali proti Švajčiarsku, sťažnosť č. 24481/94, rozsudok z 05.08.1998) - neodôvodnením rozhodnutia odporcu v zmysle § 47 ods. 4 Správneho poriadku. V zmysle článok 5 ods. 4 Dohovoru navrhovateľ žiadal krajský súd o nariadenie prepustenia navrhovateľa z ÚPZC F.. Z rozsudku krajského súdu vyplýva, že súd zaujal stanovisko len k námietke navrhovateľa, že vo výroku rozhodnutia odporcu nie je uvedené, pre ktorý z dvoch zákonom stanovených dôvodov v zmysle § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov bola lehota zaistenia predĺžená a že za účelom realizácie administratívneho vyhostenia od 24.10.2011 odporca vykonal iba jeden úkon dňa 19.11.2012 v súvislosti s vybavovaním náhradného cestovného dokladu, keď uviedol, že táto námietka nie je dôvodná. Uviedol, že lehota zaistenia bola predĺžená v zmysle prvej vety § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, teda v rámci šesťmesačnej lehoty. Neopodstatnenou je
krajského súdu preto odvolacia námietka, že dôvody predĺženia zaistenia, prípadne jeden z týchto dôvodov, by mal byť uvedený vo výroku rozhodnutia. Krajský súd uviedol, že napriek tomu sa odporca v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberal dôvodmi predĺženia lehoty zaistenia. Uviedol, že navrhovateľ odmietol vyplniť dotazník, potrebný k vystaveniu náhradného cestovného dokladu, mení svoju totožnosť a tým sťažuje svoju identifikáciu i vydanie náhradného cestovného dokladu. Navrhovateľ požiadal o dobrovoľný návrat prostredníctvom IOM, čo v zmysle zákona nie je dôvodom na prepustenie zo zaistenia. Krajský súd v dôvodoch rozhodnutia uviedol, že odvolacie námietky navrhovateľa považoval za nedôvodné, nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. Zdôraznil, že odporca postupoval správne aj pri stanovení lehoty zaistenia, v súlade so zákonom, na čas nevyhnutne potrebný, od 26.11.2012 do 25.12.2012, v rámci šesťmesačnej lehoty zaistenia, stanovenej v ustanovení § 88 ods. 4 prvá veta zákona o pobyte cudzincov. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd považoval jednak skutkové zistenia správneho orgánu za správne vrátane záveru odporcu o tom, že boli splnené podmienky pre predĺženie doby zaistenia, pričom z rozhodnutia krajského súdu, ktorý sa ďalšími,
odvolacieho súdu podstatnými námietkami nezaoberal nie je zrejmé, ako k takémuto záveru dospel. Záver krajského súdu o zákonnosti rozhodnutia odporcu sa javí ako predčasný vzhľadom k tomu, že sa nevysporiadal s námietkami navrhovateľa týkajúcimi sa nemožnosti odôvodniť predĺženie lehoty zaistenia okolnosťou, pre ktorú už vydal odporca rozhodnutie o zaistení navrhovateľa - otázkou začatia plynutia lehoty zaistenia v zmysle § 88 ods. 4, s poukazom na pochybenie odporcu, ktorý rozhodnutie o predĺžení lehoty doručil iba navrhovateľovi a nikdy nebolo doručené Advokátskej kancelárii Škamla, s.r.o. a preto sa nikdy nestalo účinným a vykonateľným. - porušením článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, s poukazom na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý vo viacerých rozsudkoch uviedol, že pozbavenie slobody bolo porušením čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru z dôvodu, že úkony smerujúce k vyhosteniu sa neuskutočňovali s náležitou starostlivosťou (napr. SINGH proti Českej republike, sťažnosť č. 60538/00, rozsudok z 25.01.2005), či z dôvodu nemožnosti vykonania vyhostenia (napr. Ali proti Švajčiarsku, sťažnosť č. 24481/94, rozsudok z 05.08.1998). vadou spočívajúcou v tom, že rozhodnutie odporcu nie je riadne odôvodnené v zmysle § 47 ods. 4 Správneho poriadku. Na tieto
odvolacieho súdu podstatné námietky nedal krajský súd žiadnu odpoveď a nezaoberal sa ani žiadosťou navrhovateľa, ktorý s poukazom na článok 5 ods. 4 Dohovoru žiadal krajský súd o nariadenie jeho prepustenia ÚPZC F.. K takejto žiadosti nezaujal krajský súd žiadne stanovisko. Rozsudok krajského súdu tak nereagoval na podstatné námietky navrhovateľa, pričom nie je z jeho odôvodnenia zrejmé, ako sa s námietkami navrhovateľa vysporiadal a ako dospel k záveru o zákonnosti a správnosti napadnutého rozhodnutia odporcu, preto je rozhodnutie krajského súdu nielenže nepresvedčivé, ale z pohľadu prieskumu rozsudku krajského súdu nepreskúmateľné. Uvedený záver totiž nevypovedá nič o správnosti postupu krajského súdu pri jeho hodnotení dostatočnosti skutkových podkladov, najmä s poukazom na vznesené námietky navrhovateľa, ktoré
názoru odvolacieho súdu zostali zo strany krajského súdu nepovšimnuté. Krajský súd bol totiž viazaný rozsahom dôvodov, ktoré navrhovateľ uplatnil v opravnom prostriedku a nič mu nebránilo v tom, aby aproboval skutkové zistenia, z ktorých vychádzal odporca. Z ustanovenia § 250i ods. 1 O.s.p. síce nevyplýva povinnosť súdu vykonať navrhované dôkazy, z rozhodnutia súdu však musí byť zrejmé, ako sa s takýmto návrhom účastníka konania na vykonanie dôkazov vysporiadal a prečo vykonanie navrhovaného dôkazu nepovažoval za potrebné. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že súd pri svojom rozhodovaní nesmie byť obmedzovaný v skutkových otázkach len tým, čo zistil správny orgán, a to ani čo do rozsahu vykonaných dôkazov, ani ich obsahu najmä z hľadiska závažnosti, zákonnosti a pravdivosti. Súd teda celkom samostatne hodnotí správnosť a úplnosť skutkových zistení učinených správnym orgánom a ak pri tom zistí skutkové, či procesné právne nedostatky, môže reagovať jednak tým, že uloží správnemu orgánu ich odstránenie, nahradenie či doplnenie, resp zváži, či tak učiní sám. Týmto požiadavkám však postup krajského súdu v predmetnej veci nezodpovedá. V danom prípade bol krajský súd viazaný rozsahom a dôvodmi opravného prostriedku, a pri dodržaní tejto zákonnej zásady sa mal týmito dôvodmi zaoberať a zaujať k nim stanovisko, najmä z toho pohľadu, či uvedené námietky sú spôsobilé vyvolať pochybnosti o správnosti skutkových zistení a z toho plynúcu namietanú nesprávnosť a nezákonnosť rozhodnutia odporcu. V tejto súvislosti najvyšší súd dáva do pozornosti uznesenie Ústavného súdu SR č. IV.ÚS 378/08-55 zo dňa 16.12.2008, v ktorom ústavný súd uviedol, že v zmysle svojej judikatúry považuje za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní. Pretože napadnuté rozhodnutie krajského súdu nedáva odpoveď na otázky nastolené navrhovateľom, a to na namietané zistenie skutkového stavu odporcom a z toho plynúce nesprávne právne posúdenie, na viac nie je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, pričom odvolací súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať, pretože takýmto postupom súdu by sa odňala možnosť konať pred súdom, dospel odvolací súd k potrebe zrušenia rozsudku krajského súdu.
3 O.s.p. na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliada odvolací súd, len ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
4 O.s.p. odvolací súd môže rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť, aj keď sa navrhuje zmena, a naopak.
1 písm. f/ O.s.p. súd rozhodnutie zruší, len ak účastníkovi sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Vzhľadom k tomu, že krajský súd sa námietkami navrhovateľa uplatnenými v opravnom prostriedku nezaoberal, odňal navrhovateľovi možnosť konať o uplatnených námietkach pred súdom. Na základe uvedeného odvolací súd
citovaných ustanovení § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, s tým, že úlohou krajského súdu v ďalšom konaní bude sa týmito námietkami podrobne zaoberať. Úlohou krajského súdu v ďalšom konaní bude podrobne sa zaoberať námietkami navrhovateľa uplatnenými v opravnom prostriedku, osobitne námietkou odporcu týkajúcou tvrdenej nemožnosti rozhodnúť o predĺžení zaistenia z dôvodu, pre ktorý bol už navrhovateľ zaistený. Rovnako bude potrebné zaujať stanovisko k námietke týkajúcej sa začatia plynutia lehoty zaistenia v zmysle § 88 ods. 4 posledná veta, zákona o pobyte cudzincov,
ktorej lehota zaistenia začína plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom bude potrebné osobitne zaujať stanovisko k tvrdeniu navrhovateľa, ktorý spochybňuje postup odporcu, keď tento namieta, že rozhodnutie o predĺžení lehoty odporca doručil iba navrhovateľovi a nikdy nebolo doručené Advokátskej kancelárii Škamla, s.r.o., a preto sa
navrhovateľa nikdy nestalo účinným a vykonateľným. K námietke navrhovateľa, že bol odo dňa 26.11.2012 do 5.12.2012 pozbavený osobnej slobody bez existencie vykonateľného rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia krajský súd nezaujal žiadne stanovisko a bez odpovede na túto námietku je záver krajského súdu o zákonnosti rozhodnutia odporcu nielen predčasný, ale predovšetkým nepreskúmateľný. Potrebné bude zaujať aj stanovisko k navrhovateľovmu tvrdeniu, že predĺžením zaistenia došlo k porušeniu článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, s poukazom na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý vo viacerých rozsudkoch uviedol, že pozbavenie slobody bolo porušením čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru z dôvodu, že úkony smerujúce k vyhosteniu sa neuskutočňovali s náležitou starostlivosťou (napr. SINGH proti Českej republike, sťažnosť č. 60538/00, rozsudok z 25.01.2005), či z dôvodu nemožnosti vykonania vyhostenia (napr. Ali proti Švajčiarsku, sťažnosť č. 24481/94, rozsudok z 05.08.1998). Napokon bude potrebné zaujať stanovisko aj k námietke navrhovateľa, že rozhodnutie odporcu nie je riadne odôvodnené v zmysle § 47 ods. 4 Správneho poriadku. Pri opätovnom prieskume rozhodnutia odporcu o predĺžení lehoty zaistenia navrhovateľa v zmysle námietok uplatnených navrhovateľom v opravnom prostriedku bude potrebné vychádzať aj z výsledku rozhodovania krajského súdu (vo veci prieskumu rozhodnutia, ktoré tomuto rozhodnutiu predchádzalo, a to rozhodnutie odporcu č. s. PPZ-HCP-PO6-ZVC-28-037/2012 zo dňa 31. októbra 2012, ktorým bol navrhovateľ v zmysle § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincova zaistený za účelom výkonu administratívneho vyhostenia do 26. novembra 2012), ktorého rozsudok, ktorým potvrdil rozhodnutie o zaistení navrhovateľa bolo uznesením NS SR zo dňa 14.1.2013 pod sp. zn. 10 Sza/1/2013 zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Výsledok súdneho konania, v ktorom sa preskúmava zákonnosť rozhodnutia o zaistení navrhovateľa má nepochybne význam pri posúdení zákonnosti rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia.
ustanovenia § 226 O.s.p. ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.
3 O.s.p. ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci. O trovách tohto odvolacieho konania teda v zmysle § 224 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 250k ods. 1 a § 246c ods. 1 O.s.p. rozhodne v novom konaní súd prvého stupňa. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.