1OSP), pretože je preukázané, že návrh na začatie konania v tunajšej veci je neskorším návrhom (
1 OSP, podľa ktorého v prípade, ak niektorý z účastníkov konania zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Vzhľadom na to, že navrhovateľ žiadal preskúmať rozhodnutie, ktoré už raz napadol svojim opravným prostriedkom, čím zavinil zastavenie konania (z dôvodu prekážky už začatej veci), a preto by bol povinný nahradiť odporcovi trovy. Odporcovi však trovy konania nevznikli, resp. tento si žiadne neuplatnil, preto súd rozhodol tak, že odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podal navrhovateľ v lehote ustanovenej zákonom (§ 204 ods. 1 OSP) odvolanie a žiadal, aby ho Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Alternatívne navrhovateľ žiadal napadnuté uznesenie krajského súdu zmeniť a vec spojiť na spoločné konanie s vecou vedenou na tamojšom súde pod sp. zn. 21S/93/2012, postupom podľa § 112 ods. 1 OSP. Navrhovateľ svoje odvolanie odôvodnil poukazom na to, že postupom krajského súdu mu bola odňatá reálna možnosť konať pred zákonným súdom (sudcom), a to z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia procesných podmienok konania a nesprávne vyvodených záverov zo správne zisteného skutkového stavu. Namietal, že v prípade litispendencie nejde o neodstrániteľnú prekážku konania, ale o odstrániteľnú, t. j. prekážku v zmysle § 104 ods. 2 OSP. Ďalej navrhovateľ uviedol, že hoci žaloby v oboch veciach smerujú voči tomu istému rozhodnutiu, konania vedené na ich základe nie sú 100 % identické čo do dôvodov uvedených v žalobách. Zastavenie konania ako riešenie ultima ratio nebolo podľa navrhovateľa jediným riešením vzniknutej situácie, krajský súd mohol obe konania spojiť. Týmto navrhovaným postupom by zanikla prekážka litispendencie, navyše, išlo by o riešenie šetrnejšie v dispozičnej zásade obmedzenej striktnými procesnými lehotami, čo do dôvodov podaní. Navrhovateľ ďalej poukázal na čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu OSN, v zmysle ktorého nemal krajský súd na vec aplikovať § 104 ods. 1 OSP, ale § 104 ods. 2 OSP
1 OSP. Svojím odlišným postupom krajský súd porušil § 104 ods. 2 OSP a naplnil odvolacie dôvody uvedené v § 221 ods. 1 písm. f/, g/ OSP. Na záver navrhovateľ poukázal na skutočnosť, že konanie č. 21S/93/2011 je vedené v režime
1 veta prvá OSP) preskúmal napadnuté uznesenie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP
1 veta prvá OSP), odvolanie prejednal a dospel k záveru, že nie je namieste odvolaniu žalobcu priznať úspech. Podľa § 104 ods. 1 OSP (
1 veta prvá OSP) ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví. Ak vec nespadá do právomoci súdov alebo ak má predchádzať iné konanie, súd postúpi vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu; právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú pritom zachované. Podľa § 104 ods. 2 OSP (
1 veta prvá OSP) ak ide o nedostatok podmienky konania, ktorý možno odstrániť, súd urobí pre to vhodné opatrenia. Pritom spravidla môže pokračovať v konaní, ale nesmie vydať rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Ak sa nepodarí nedostatok podmienky konania odstrániť, konanie zastaví. Podľa § 83 OSP (
1 veta prvá OSP) začatie konania bráni tomu, aby o tej istej veci prebiehalo na súde iné konanie. Ustanovenie § 83 OSP (
1 veta prvá OSP) upravuje prípad prekážky litispendencie, ktorá je daná, ak na ktoromkoľvek súde v Slovenskej republike je začaté konanie vykazujúce totožnosť v účastníkoch, predmete konania a skutkových okolnostiach, od ktorých je odvodzované právo (právny titul). V správnom súdnictve môže byť predmetom konania podľa druhej a tretej hlavy piatej časti OSP len a len rozhodnutie správneho orgánu vydané v správnom konaní. Týmto je fakticky obmedzené aj chápanie „skutkových okolností, od ktorých je odvodzované právo“, ktoré prichádzajú do úvahy len v prípade tradičného občianskoprávneho konania, t. j. vo veciach podľa § 7 ods. 1 OSP. V týchto veciach totiž právny titul, z ktorého žalobca vyvodzuje svoje právo, mení povahu sporu najmä čo do dokazovania, posudzovania plynutia lehôt a pod.. V správnom súdnictve možno za takýto titul považovať presvedčenie žalobcu alebo navrhovateľa o nezákonnosti a nesprávnosti rozhodnutia alebo postup správneho orgánu, ktorými malo byť zasiahnuté do jeho práv a právom chránených záujmov, pričom tento vyplýva priamo zo zákona. „Skutkové okolnosti, od ktorých je právo odvodzované, nemožno stotožňovať s dôvodmi, v ktorých má tvrdená nezákonnosť spočívať“. Následne je nutné, aj s prihliadnutím na znenie § 246c ods. 1 prvá veta OSP, ktorý súdu v správnom súdnictve umožňuje a ukladá primerané použitie ustanovení prvej, tretej a štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku, prispôsobiť chápanie pojmu „tá istá vec“ osobitnostiam konania podľa piatej časti OSP. Súd v správnom súdnictve skúmajúci podmienky konania preto skúma, či pri zistenej totožnosti účastníkov konania je daná aj totožnosť predmetu konania. Vlastné dôvody žaloby alebo opravného prostriedku, ako ani označenie podania „žaloba na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu“ alebo „opravný prostriedok proti rozhodnutiu správneho orgánu“ nemajú žiadnu relevanciu. Vo vzťahu k označeniu podania, považuje najvyšší súd za potrebné pripomenúť, že v zmysle § 41 ods. 2 OSP každý úkon posudzuje súd podľa jeho obsahu, aj keď je úkon nesprávne označený, t. j. súd nie je označením podania viazaný. Preto pokiaľ súd v správnom súdnictve zistí, že sa ten istý žalobca (navrhovateľ) domáha preskúmania jedného a toho istého rozhodnutia toho istého žalovaného (odporcu), je z hľadiska posúdenia existencie prekážky konania podľa § 83 OSP irelevantné, ako žalobca (navrhovateľ) označil svoje podanie a ako ho odôvodnil. Navyše, v prejednávanej veci je z obsahu súdneho spisu zrejmé, že návrh na začatie konania v tunajšej veci je „odvolaním v zmysle § 250l a nasl. OSP“ a konanie vedené na krajskom súde pod sp. zn. 21S/63/2011 bolo iniciované na „návrh podľa § 250m ods. 1 OSP, (resp. odvolanie)“. Obe navrhovateľom citované ustanovenia sú zaradené do tretej hlavy piatej časti OSP, teda spadajú pod ten istý procesný režim. To, že sú krajským súdom vedené raz ako konanie podľa tretej hlavy piatej časti OSP (tunajšie konanie) a raz ako konanie podľa druhej hlavy piatej časti OSP (konanie sp. zn. 21S/63/2011) je opäť bez právnej relevancie, ide o otázku manažmentu spisu bez vplyvu na vlastné konanie. V tomto smere najvyšší súd ešte poznamenáva, že nie je vadou konania, ak vec prejedná súd v senátnom zložení (druhá hlava piatej časti OSP), hoci mal konať samosudca (tretia hlava piatej časti OSP), pokiaľ postupuje v súlade s príslušnými procesnoprávnymi ustanoveniami. Zo súdneho spisu a doň založených listín najvyšší súd zistil, že
1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP). Nedá najvyššiemu súdu nepoznamenať, že protest zmenky je občianskoprávnym úkonom, pričom súd, notár alebo miestny národný výbor (§ 79 zákona č. 191/1950 Sb. zmenkového a šekového) ako protestný orgán zaručujú autenticitu občianskoprávneho úkonu jeho úradným spísaním. Nevystupujú tu však v pozícii správneho orgánu v správnom konaní, ale postupujú podľa zákona č. 191/1950 Sb. zmenkového a šekového, t. j. predpisu súkromného práva. Protest zmenky, ako vyplýva z uvedeného je právnym úkonom v súkromnej (súkromnoprávnej) sfére, pričom autorita protestného orgánu mu neprepožičiava povahu správneho rozhodnutia. Preto sa naň nevzťahujú predpisy správneho práva procesného a, čo je v prejednávanej veci najpodstatnejšie, nepredstavuje spôsobilý predmet súdneho prieskumu zákonnosti. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu n i e j e prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.