1 veta prvá OSP) preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach podaného odvolania (§212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§250ja ods. 2 OSP), keď deň vyhlásenia verejného rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke najvyššieho súdu www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a § 246c ods. 1 veta prvá OSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb (§244 ods. 1 OSP). Súdy v správnom súdnictve prejednávajú na základe žalôb prípady v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP). Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy OSP je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu sú teda skúmané procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§250i ods. 3 OSP). Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu v konkrétnej veci sa v zásade obmedzí na otázku, či vykonané dôkazy z ktorých správny orgán vychádza nie sú pochybné najmä kvôli prameňu z ktorých pochádzajú alebo pre porušenie niektorej procesnej zásady správneho konania a ďalej na otázku, či vykonané dôkazy logicky robia vôbec možným skutkový záver ku ktorému správny orgán dospel. Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti správneho rozhodnutia a postupu správneho orgánu posudzuje, či správny orgán aplikoval na predmetnú právnu vec relevantný právny predpis. Zo spisového materiálu vyplýva, že žalobca vo svojej žalobe namietal, že došlo zo strany správcu dane k porušeniu ustanovenia § 17 ods. 2 písm. b/ spolu s § 17 ods. 5 zákona o DPH, a to tak, že žalobcovi nebolo doručené napadnuté rozhodnutie. Ďalej namietal, že správcovia dane dospeli k nesprávnemu právnemu záveru na základe zlých a neúplných skutkových zistení a nepriznali žalobcovi právo na odpočítanie dane vo výške 24.995 eur z dôvodu porušenia ustanovenia § 49 ods. 1 v spojení s § 49 ods. 2 písm. a/ a § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH. Žalobca tvrdil, že tieto ustanovenia nijako neporušil a postupoval v súlade so zákonom. Ďalej uviedol, že napadnuté rozhodnutie ako aj dodatočný platový výber sú v celom rozsahu zmätočné, zo správcom dane spolupracoval a predložil všetky požadované doklady, faktúry ktoré spĺňali všetky náležitosti dane vyžadované zákonom. Poukázal na to, že nie je možné na ťarchu žalobcu akceptovať skutočnosť, že dodávateľ tovaru žalobcovi nezaplatil štátu DPH z dodaného tovaru, a preto spochybňoval doklad pre DPH. Žalobca argumentoval, že správca dane ani daňové riaditeľstvo neodstránili namietané nedostatky daňovej kontroly a nezaoberali sa dôkazmi predloženými žalobcom a samostatnom konaní iba svojvoľne vyvodili záver, že žalobca porušil zákonom uloženú povinnosť. Podľa žalobcu pochybil správca dane, keď sa nezaoberal námietkami žalobcu v dostatočnej miere, pričom tieto skutočnosti namietal žalobca aj na ústnom pojednávaní dňa 06.05.2011. Správca dane nevykonal dokazovanie a do dňa podania žaloby neodstránil vytýkané rozpory. Žalobca zároveň zdôraznil, že spôsob akým si správca dane zaobstaral dožiadanie od príslušného daňového subjektu je vecou správcu dane a tento má vo veci vyvinúť patričné úsilie tak, aby zistil kde sa takýto subjekt nachádza, a prípadne vykonať zisťovanie za účelom objasnenia jeho existencie. Poukázal na to, že správca dane vykonal ohliadku na stavbe a zodpovední zamestnanci správcu dane jednoznačne potvrdili, že nemajú pochybnosti o tom, že materiál a práca z ktorých si žalobca uplatnil odpočet DPH boli na stavbe vykonané, resp. zabudované. Žalobca ďalej zdôraznil, že v prípade ak si nesplní daňovú povinnosť jeho dodávateľ nie je možné, aby žalobca teda zo svojho zaplatil daň podľa napadnutého rozhodnutia a skutočne, že dodávatelia žalobcu nespolupracovali so správcom dane nemôže byť na ťarchu žalobcu, pretože to aby spolupracovali so správcom dane je výlučne vecou správcu dane. Podľa § 29 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe dani dokazovanie vykonáva správca dane ktorý vedie daňové konanie. Podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Podľa ods. 4 citovaného zákonného ustanovenia ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky ktorým je možné zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti, a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Podľa ods. 8 citovaného zákonného ustanovenia daňový subjekt preukazuje skutočnosti, skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný zvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Podľa § 17 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní, ak má adresát zástupcu s plnomocenstvom pre celé daňové konanie, doručuje sa písomnosť len tomuto zástupcovi. Ak má však adresát osobne v daňovom konaní niečo vykonať, doručuje sa písomnosť jemu i jeho zástupcovi. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi odvolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu po preskúmaní odvolaním napadnutého rozsudku a po oboznámení sa s obsahom pripojeného spisového materiálu vychádzajúc z ustanovenia § 219 ods.
1 veta prvá OSP nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku. Tieto závery spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s tým najvyšší súd stotožňuje v celom rozsahu, považujúc právne posúdenie veci krajským súdom za správne, a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty v prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku námietka žalobcu uvedeným odvolaní dopĺňa nasledované: Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožňuje s tvrdením žalobcu, že v celom daňovom konaní nevznikli pochybnosti o vykonaní prác v prospech žalobcu tak ako jej deklaroval. Zásadnou právnou a skutkovou otázkou v danom prípade je či uvedené práce a tovar vykonal a dodal žalobcom deklarovaný subjekt nakoľko účtovníctvo daňového subjektu má odrážať reálny stav z čoho vyplýva povinnosť daňového subjektu (žalobcu) preukázať, že tovar z ktorého uplatňuje DPH mu dodala osoba uvedená na faktúre. Zo súdnej praxe a z rozhodnutí najvyššieho súdu vyplýva, že ak si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre. Z vyššie uvedených skutočností je zrejmý záver z výsledkov daňovej kontroly na základe ktorého správca dane dospel k záveru, že reálne dodanie tovaru od daňového subjektu W. - F. K. a od obchodnej spoločnosti VIVALDI, s. r. o. žalobca nepreukázal. Daňový subjekt ktorý si uplatní nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty musí disponovať existenciou materiálneho plnenia a k tomu musí mať zodpovedajúce faktúry a prílohy s podrobným opisom druhu, ceny dodaných služieb a tovarov od konkrétneho deklarovaného dodávateľa. S prihliadnutím na uvedené závery nie je možné vychádzať z nálezov súdneho dvora (Optigen Ltd, Fulcrum electronics Ltd, About house systems Ltd), nakoľko tieto sa týkajú okolností pri ktorých dôkazné bremeno z toho, že o iného daňového subjektu došlo k podvodnému konaniu je na správcovi dane, resp. orgánoch činných v trestnom konaní. Čiže sa týkajú zmluvných vzťahov a možného porušenia zákonnosti skutočným dodávateľom, ktorého ako dodávateľa deklaroval daňový subjekt, avšak v danom prípade ako už bolo uvedené vyššie, základným nedostatkom tvrdenie žalobcu je skutočnosť, že nepreukázal, že fakturované práce skutočne vykonal a dodal deklarovaný dodávateľ. Z dôkazov vykonaných daňovými orgánmi vyplýva, že pochybnosti o tejto žalobcom tvrdenej okolnosti sú skutočne dôvodné a senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa stotožnil so závermi správnych orgánov ako aj prvostupňového súdu, že žalobca nepreukázal túto rozhodujúcu zákonnú podmienku, keď si nezabezpečil dostatok dôkazov na preukázanie zdaniteľných obchodov tak ako mu to ukladá zákon. Žalobca namietal, že ak správca dane spochybnil hodnovernosť nepredložených faktúr za nákup tovaru stavebného materiálu a za vykonanie stavebných prác mal ho vyzvať na predloženie dostupných dôkazných prostriedkov alebo informácii na potvrdenie skutočností, že dodávatelia predaj žalobcovi fakturovali materiálov a dodanie stavebných prác skutočne uskutočnili. Tu súd poukazuje na dôkaznú povinnosť žalobcu ako daňového subjektu stanovenú v citovanom ustanovení § 28 ods. 8 zákona o správe daní, pričom je potrebné prihliadnuť na tú skutočnosť, že žalobca ani v žalobe ani v odvolaní neuviedol akými dôkazmi disponuje, aby bol schopný preukázať tvrdené skutočnosti. Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval námietky žalobcu vznesené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré nemohli zmeniť posúdené danej veci, keď krajský súd čo odvolací súd zdôrazňuje sa s relevantnými námietkami vznesenými v žalobe náležite vyporiadal a stotožniac sa v zásade aj s dôvodmi napadnutého rozsudku (§219 ods.
1 veta prvá OSP) doplniac tieto vo vyššie uvedenom texte napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1 OSP potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 250k ods. 1 OSP podľa ktorého iba úspešný žalobca má právo na náhradu trov konania. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súd Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.